Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-126-2015.pdf
PDF · 188.44 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/126/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Peter Dankovič- KiD, s miestom podnikania Hálkova 24, 010 01 Žilina, IČO: 33 358 966 (podnikateľský subjekt má pozastavenú činnosť od 01.07.2014 do 30.06.2017), právne zastúpeného ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Stavoglobal, s. r. o., so sídlom 013 03 Varín 1051, IČO: 36 801 798, zastúpenému právnym zástupcom Mgr. Antonom Kušnírom, PaedDr., advokátom, so sídlom W. U. XX, XXX XX H., v konaní o zaplatenie 10.101,53 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/226/2012-261 zo dňa 12. marca 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/226/2012-261 zo dňa 12. marca 2015 p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, za trovy právneho zastúpenia v sume 334,74 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.101,53 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z tejto sumy od 30.08.2012 do zaplatenia a povinnosť nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške 606,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.654,93 Eur, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení účinnom v čase vzniku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 577 Obchodného zákonníka, § 583 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 533 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania žalovaného, okresný súd žalobe vyhovel. Okresný súd vo veci vydal dňa 17.10.2012 platobný rozkaz č.k. 19Rob/326/2012-34. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor s odôvodnením vo veci samej.
Okresný súd konštatoval existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, ktorý v nadväznosti na § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka posúdil ako vzťah obchodno-právny, konkrétne ako komisionársku zmluvu uzatvorenú podľa § 577 a nasledujúce Obchodného zákonníka. Žalobca vo výpovedi na pojednávaní uvádzal, že svedok D. D. mu predstavil pani Jedličákovú, s ktorou odvtedy jednal a všetko prebiehalo výlučne so Stavoglobalom (faktúry, platby atď.). Zároveň vysvetlil, prečo na výdajkách, na základe ktorých bol tovar odovzdaný „Stavoglobalu“, je uvedené meno D.. Z výpovede
žalobcu tak vyplývalo, že D. D. mu sprostredkoval stretnutie so „Stavoglobalom“, ktorý vlastnili jeho deti. Hoci konateľka žalovaného Andrea Jedličáková vo výpovedi na pojednávaní uvádzala, že všetko riešil jej otec, s ním žalobca jednal a na všetkom sa s ním dohodol a oni len pomáhali otcovi to predať a tovar predával „Stavoglobal“, ktoré tvrdenia smerovali k námietke žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v prejednávanej veci, tieto boli vyvrátené práve výpoveďou žalobcu v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi. Svedok D. D. vo výpovedi uviedol, že žalobca ho požiadal o odpratanie nejakého tovaru a on mu ponúkol, že mu ho uskladnia (nie predajú, ale uskladnia). Až neskôr sa dohodli, že veci by mohli ísť na komisionálny predaj s tým, že tovar predával „Stavoglobal“. Od „Stavoglobalu“ boli aj peniaze, ktoré svedok dával žalobcovi. Svedok ďalej uviedol, že v čase, keď sa tovar predával, bol zamestnancom „Stavoglobalu“ a zároveň mal aj živnosť. Hoci následne na otázku právneho zástupcu žalovaného svedok uviedol, že o predaji tovaru so žalobcom začal jednať ako živnostník a takto sa so žalobcom aj stretol (nie ako zamestnanec žalovaného), úvod jeho výpovede, kedy sám vypovedal k predmetu konania, tomu nenasvedčoval. Ani z výpovede samotného svedka D. D., ani zo žiadneho z ďalších vykonaných dôkazov nevyplývalo, že by k dohode o komisionálnom predaji tovaru došlo medzi žalobcom a svedkom D. D., ktorý by následne predajom tohto tovaru poveril „Stavoglobal“. Okresný súd tak konštatoval, že z vykonaných dôkazov nevyplývalo, že by medzi žalobcom a svedkom D. D. ako fyzickou osobou živnostníkom došlo k dohode o komisionálnom predaji tovaru žalobcu svedkom D. D.. Svedkyňa B. B. vo výpovedi uviedla, že v januári 2008 žalobca prevážal všetok tovar do „Stavoglobalu“ a poukazovala na komunikáciu s konateľkou žalovaného Andreou Jedličákovou, ktorá jej pred vystavením dvoch faktúr poskytla potrebné informácie k fakturácii. Svedkyňa ďalej uviedla, že tovar na výdajkách odsúhlasovala p. Jedličáková a svedkyňa spolu s pani Jedličákovu odsúhlasili aj hodnotu tovaru, ktorý odchádzal do „Stavoglobalu“. Existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania vyplýva aj z obsahu predložených listinných dôkazných prostriedkov, a to predovšetkým zápisu z jednania zo dňa 19.11.2010 o urovnaní sporu vzniknutého zo vzájomných obchodných vzťahov medzi firmami žalobcu a žalovaného (č.l. 23 - 24 spisu), z obsahu ktorého vyplývalo, že pri tomto jednaní bola prítomná aj konateľka žalovaného Andrea Jedličáková a právny zástupca žalovaného, ktorí obidvaja tento zápis podpísali. Z obsahu zápisu priamo vyplývalo, a to z bodu I, že žalobca dodal žalovanému tovar (zásoby) za účelom komisného predaja tovaru. Konateľka žalovaného Andrea Jedličáková rovnako podpísala inventarizačný zápis z 02.08.2011 (č.l. 21 spisu) a faktúry za tovar, ktorý spoločnosť žalovaného predala, boli vystavené žalobcom priamo na žalovaného a žalovaným boli čiastočne uhradené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotením vykonaných dôkazov každého jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, okresný súd potom posúdil obranu žalovaného spočívajúcu v námietke nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku ako účelovú.
V konaní nebolo sporné, že tovar dovezený žalobcom žalovanému v zmysle výdajok 1 - 89 (č.l. 139 - 197 spisu) mal hodnotu 80.539,27 Eur. Taktiež nebolo sporné, že žalovaný predal tovar žalobcu v hodnote 19.628,46 Eur. V zmysle zápisu z jednania zo dňa 19.11.2010 o urovnaní sporu medzi účastníkmi konania (č.l. 23 - 24 spisu), žalovaný zastúpený konateľkou Andreou Jedličákovou a právny zástupca žalovaného odsúhlasili stav zásob, ktoré dodal žalobca spoločnosti „Stavoglobal“ za účelom komisného predaja tovaru podľa súpisu výdajok od 02.01.2008 k 19.11.2010 v sume 60.910,80 Eur. V konaní nebolo tvrdené, ani preukázané a uvedené vyplýva aj z predloženého zápisu z jednania o urovnaní sporu z 08.06.2011 (č.l. 253 spisu), že by po uvedenom dni 19.11.2010 žalovaný nejaký ďalší tovar predal. Následne bola v období od 22.06.2011 do 21.07.2011 vykonaná inventúra svedkom W. O., ktorý sa k jej priebehu vyjadril vo výpovedi na pojednávaní 15.01.2015. Výsledkom inventúry bol zistený skutočný stav skladových zásob tak, ako je obsiahnutý v inventúrnych súpisoch 1 - 49 (č.l. 59 - 107 spisu). Inventarizačný zápis z 02.08.2011 vypracovaný po vykonanej inventúre bol podpísaný konateľkou žalovaného Andreou Jedličákovou a rovnako podpis zástupcu žalovaného sa nachádza aj na samotných inventúrnych súpisoch. Svedok W. O. pritom uvádzal, že pani Jedličákovej dal podpísať všetky súpisy. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že po vykonaní inventúry žalobca tovar od žalovaného odviezol a svedkyňa B. B. vo výpovedi na pojednávaní popísala, akým spôsobom bola stanovená hodnota vráteného tovaru 49.959,91 Eur a zistený rozdiel oproti stavu zásob k 19.11.2010 10.950,89 Eur, z ktorej sumy si žalobca v prejednávanej veci uplatnil 10.101,53 Eur po vykonaných zápočtoch vzájomných záväzkov a pohľadávok účastníkov konania. V konaní pritom nebolo preukázané, že by žalovaný tovar v tejto hodnote žalobcovi vrátil alebo v rámci komisionálneho predaja tovaru predal. „Pokiaľ právny zástupca odporcu namietal, že navrhovateľ nezohľadnil 17 paliet, ktoré boli v inventarizačných súpisoch označené ako voľne ložené, tak súd uvádza, že navrhovateľ a svedok W. O. zhodne vypovedali, že tento tovar nebol od odporcu odvezený, ostal u odporcu, nakoľko nebolo
možné ho identifikovať. Navrhovateľ nemal záujem takýto tovar prevziať a nebolo preukázané, že by v takomto stave navrhovateľ odporcovi tovar aj odovzdal. Rovnako svedok D. D. vypovedal, že tento tovar nebol navrhovateľom od odporcu odvezený. Hodnota tovaru, ktorý nebol navrhovateľovi odporcom vrátený 10.101,53 € po vykonaných zápočtoch predstavuje škodu na strane navrhovateľa, ktorý ostal vlastníkom týchto vecí aj po ich zverení odporcovi na predaj (§ 583 ods. 1 Obchodného zákonníka) a za ktorú odporca zodpovedá podľa § 583 ods. 2 v spojení s § 533 Obchodného zákonníka. Za situácie, kedy došlo k vzájomnému odsúhlaseniu hodnoty stavu zásob medzi účastníkmi konania k 19.11.2010 tak, ako to vyplýva zo zápisu z jednania z 19.11.2010 (č.l. 23 spisu), považuje súd takýto spôsob určenia výšky škody za dostatočný.“ Okresný súd zároveň uviedol, že nepovažoval za potrebné zaoberať sa námietkami žalovaného, ktoré sa týkali nedoručenia jednostranného zápočtu z 24.08.2012 skôr ako s návrhom na začatie konania v prejednávanej veci a námietkami voči tomu, že žalobca neuznával niektoré sumy z dodávok stavebného materiálu žalovaným žalobcovi, nakoľko pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, voči ktorým žalobca započítal časť svojej pohľadávky z inventarizácie skladových zásob, ktorá je predmetom tohto konania, predmetom konania neboli. Dôvodnosť alebo oprávnenosť zápočtu nemala vplyv na rozhodnutie okresného súdu o uplatnenom nároku žalobcu, nakoľko predmetom konania nebola otázka zániku pohľadávok žalovaného voči žalobcovi v dôsledku jednostranného zápočtu uskutočneného žalobcom, ani časť pohľadávok žalobcu voči žalovanému, ktorá mala v dôsledku tohto zápočtu zaniknúť. Na úhradu dlžnej sumy žalobca vyzval žalovaného v rámci jednostranného zápočtu pohľadávok z 24.08.2012 v lehote do 29.08.2012, pričom na preukázanie doručenia tejto výzvy žalovanému predložil podací lístok z 27.08.2012 (č.l. 26 spisu). „Pri zohľadnení doby doručovania poštovej zásielky v rámci okresu Žilina 1 pracovný deň, odporca bol povinný plniť vo vzťahu k navrhovateľovi bez zbytočného odkladu, čo ho navrhovateľ na plnenie vyzval (§ 340 Obchodného zákonníka) a v deň nasledujúci po poskytnutej lehote na plnenie sa odporca dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku voči navrhovateľovi a navrhovateľovi vzniklo právo požadovať popri plnení aj úroky z omeškania, ktoré boli navrhovateľom uplatnené v zákonom stanovenej výške. Pre uplatnenie sporného nároku navrhovateľa voči odporcovi nebolo relevantné, že navrhovateľ uplatnenú sumu nevyfakturoval.“ Vo výroku o náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. V konaní ostalo podľa žalovaného rozporné, či došlo medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu zmluvy o komisionárskom predaji vzhľadom na pôvodne zhodné tvrdenia žalobcu, p. Dankoviča a svedka D. D. v zmysle zápisu z pojednávania zo dňa 15.01.2015, podľa ktorých dohodu o komisionárskom predaji uzatvorili práve tieto dva fyzické podnikateľské subjekty a žalovaného spoločnosť Stavoglobal poveril predajom tovaru vo vlastníctve žalobcu svedok p. D. D.. Žalobca uviedol: „Odo mňa zo skladu si tovar nosil p. D. ako fyzická osoba, on si to odo mňa odviezol, a potom to previedol na Stavoglobal." Žalovaná na pojednávaní uviedla: „Ako bolo uvedené, začalo to niekedy v roku 2006/2007, presne si však nepamätám. Tovar sa začal voziť, všetko ale riešil môj otec. Ja som sa bola raz na tovar pozrieť, všetko bolo zapaletovane a výdajky ku paletám boli vopred vystavené. Bolo nám dovezené všetko s tým, že niektoré palety sa dali predať, niektoré ale boli bez papierov alebo obalov. Predať sme ich nevedeli, nakoľko sme nevedeli, aký tovar sa v nich nachádza. Peniaze nosieval navrhovateľovi môj otec, teda p. D.. Spaní B. sme sa dohodli, ako sa to bude fakturovať. Fakticky jednal p. Dankovič s otcom, s p. D.. Samotný tovar sme celý pri jeho prebratí fyzicky neprešli, nakoľko ho bolo veľké množstvo. Niektorý tovar sme nenašli, niektorý bol poškodený. K fyzickému prevzatiu a podpisu prevzatia tovaru však nedošlo. Tovar sme sa snažili predať, bolo to na predajni. Neskôr aj otec mal zdravotné problémy a všetko som musela riešiť ja. Potom prišla aj kríza a tovar sa predávať prestal..."Aj keď v neskoršom období došlo medzi žalobcom a žalovaným k fakturácii tovaru, v priebehu konania nebolo preukázané, že by medzi nimi došlo aj k dojednaniu podmienok komisionárskeho predaja. Uvedené tvrdenia svedkov, ako aj účastníkov okresný súd vyhodnotil podľa žalovaného nesprávne a bez logického odôvodnenia tvrdenia žalobcu, že jednal o uzavretí so svedkom D. D., sa priklonil k záveru, že komisionársku zmluvu uzavrel žalobca so žalovanou, čo zásadne odporovalo vykonanému výsluchu žalobcu a zástupkyne žalovaného.
Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd napriek tomu, že žalovaný zmenil svoju výpoveď uvádzal, že tvrdenia žalovaného a „svedka D. boli vyvrátené výpoveďou navrhovateľa, ktorá bola pre súd presvedčivá napriek rozporom v jeho výpovedi. Právne posúdenie tejto spornej otázky súdu vyznieva nie len ako nesprávne, ale až tendenčné s narušením rovnosti účastníkov. Súd sa teda dostatočne nevysporiadal s otázkou kto uzavrel komisionársku zmluvu a komu z nej vznikli práva povinnosti, a preto rozhodnutie považujeme za nepreskúmateľné.“
V odvolaní žalovaný zvýraznil, že v záverečnom návrhu právny zástupca žalovaného poukázal práve na rozpornosť tvrdení právneho zástupcu žalobcu o tom, že komisionársku zmluvu mal uzavrieť žalobca so žalovaným, avšak vykonané dôkazy tomu nenasvedčovali, nakoľko ak by tu mal existovať komisionársky vzťah medzi žalobcom a žalovaným, chýbal tu základný atribút takejto zmluvy, ktorý je prezumovaný ustanovením o komisionárskej zmluve podľa Obchodného zákonníka, a to, že komisionár bude vykonávať činnosť vo vlastnom mene na účet komitenta. „Takúto skutočnosť v konaní navrhovateľ nikdy nepreukázal a súd pri odôvodnení rozsudku vyhodnotil nesprávne, čo považujeme za nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko súd správny právny predpis aplikoval nesprávne. Takouto nesprávnou aplikáciou musel zákonite súd dospieť k nesprávnym záverom, pričom odôvodnenie rozhodnutia odporuje vykonaným dôkazom, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.“ Komisionárska zmluva (§ 577 a nasl. Obchodného zákonníka) zakladá právny vzťah medzi komisionárom a komitentom, ktorý má povahu tzv. nepriameho zastúpenia, na rozdiel od priameho zastúpenia. Zástupca koná v mene zastúpeného a práva a povinnosti z jeho konania vznikajú priamo zastúpenému. Charakteristickým znakom nepriameho zastúpenia je, že zástupca koná vo vlastnom mene. Komisionár, ako nepriamy zástupca komitenta, koná síce na účet komitenta, ale vo vlastnom mene. Práva a povinnosti z jeho úkonov nevznikajú komitentovi, ale komisionárovi, ktorý je povinný ich previesť na komitenta. Keďže komisionár koná vo vlastnom mene, môže vymáhať pohľadávky, ktoré mu patria. Na to, aby mohol vymáhať pohľadávku komitenta, musí mu ju tento zákonom predpísaným spôsobom postúpiť. Vo vzťahu k dlžníkovi potom vystupuje ako vlastník pohľadávky. Plnenie komisionárovi má účinky splnenia záväzku dlžníka len u pohľadávky, ktorá svedčí (patrí) komisionárovi. Pohľadávka, ktorá patrí komitentovi, nie je splnená plnením komisionárovi. „(Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 M Obdo V 6/2009, týkajúce sa § 577 a nasl. Obchodného zákonníka).“ V konaní nebolo podľa žalovaného bez akýchkoľvek pochybnosti vylúčené, že by svedok D. D. v súlade s § 580 Obchodného zákonníka uzavrel komisionársku zmluvu, práve naopak, všetky výpovede (navrh. Dankoviča, svedka D., konateľky Jedličákovej, listinné dôkazy - dodacie listy) zhodne preukazujú, že zmluvu uzavreli žalobca Dankovič a svedok D., ktorý následne poveril vykonaním úlohy, a to predajom zvereného tovaru ďalšiu osobu - žalovaného. „Pokiaľ budeme uvažovať, že by mala existovať zmluva komisionárska medzi navrhovateľom a odporkyňou, chýba nám tu atribút konania v mene komitenta, pretože takéto konanie sa odporkyňa nezaviazala vykonávať navrhovateľovi, ale svedkovi D..“ Medzi účastníkmi bolo vystavených niekoľko faktúr, z čoho je jasné, že každá z týchto spoločností alebo každý tento podnikateľský subjekt, vykonával predaj predmetného tovaru vo vlastnom mene a na vlastné riziko, teda uvažovaný komisionár - žalovaný nekonal vo vlastnom mene na účet predpokladaného komitenta
- žalobcu. Absencia primárnych znakov komisionárskej zmluvy v prejednávanom spore odôvodnila tvrdenie, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec. V posudzovanom prípade, podľa žalovaného, existuje iný právny vzťah, a to medzi svedkom D. D. ako komisionárom a žalobcom Dankovičom ako komitentom, a preto žalovaný tvrdil, že je nesprávne označená pasívna legitimácia žalovaného, pretože zodpovednosť, ktorú by eventuálne mal znášať D. D. ako fyzická podnikateľská osoba, nemôže voči žalobcovi znášať žalovaný. Dohodu o vzniku právneho vzťahu uzavrel so žalobcom svedok D., taktiež peniaze z predaného tovaru nosil žalobcovi svedok D. D.. Túto skutočnosť síce žalobca niekoľkokrát rozporoval, „ale existujú o tom písomné záznamy, a preto rozhodujúcim pre overenie tejto skutočnosti je tvrdenie svedka D. D., pretože korešponduje s listinnými dôkazmi.“ Ak okresný súd bol toho názoru, napriek námietke žalovaného, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol obchodno-právny vzťah, tak žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal existenciu právneho nároku, pretože nezohľadnil „ani pri fyzickej a ani pri finančnej inventúre 17 paliet voľne uloženého, neidentifikovaného tovaru, obkladov, listel a dlažby tak, ako sme uvádzali v konaní, pričom sme označil tieto palety na pojednávaní dňa 20.03.2012, (ide o palety č. 11, 66, 68, 71, 72, 81, 82, 83, 84, 85, 91, 92, 93, 98, 99 a 101). Z dôkazu predloženého odporkyňou označeného ako A2 -47, ktorá je ftk. inventúrneho súpisu zásob tovaru, ktorý spísal podľa vyjadrenia svedka O. on sám vyplýva, že na uvedenom súpise sú uvedené pod L11 voľne ložené listely, ktorých množstvo a cena nie sú určené, avšak podľa vyjadrenia navrhovateľa Dankoviča - „tovar bol od neho prevezený p. D.. Pán D. dal auto a šofér chodil pre tovar, keď mal čas. Tovar sa previezol z nášho sklady na Jánošíkovej ulici k p. D.. Tovar, ktorý ostal u p. D. nebol zahrnutý do inventúry, nakoľko sa nedal identifikovať".“ Neskôr zrejme pod vplyvom poučenia zo strany právneho zástupcu žalobcu už túto výpoveď účelovo zmenil. Z uvedeného tvrdenia žalobcu a dôkazov - inventúrnych súpisov zásob tovaru bolo zrejmé, že tovar ktorý ostal u svedka D. nebol zahrnutý do spísanej inventúry, avšak uvedené inventúrne súpisy číslovaných paliet podľa čísel inventúrnych súpisov obsahujú, „tak ako sme od začiatku sporu tvrdili tovar, ktorý bol v súlade s tvrdením navrhovateľa spísaný, ale nebol zahrnutý do inventúry tak fyzickej ako aj finančnej, pretože sa nedal podľa vyjadrenia svedkov identifikovať.“ „Časť tovaru však bola takto neidentifikovateľná a v poškodených obaloch dovezená už od navrhovateľa
svedkovi D., o čom vypovedala štatutárna zástupkyňa odporkyne na pojednávaní dňa 22.07.2014. Toto tvrdenie súd nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s dôkazmi označenými PZO správne, pretože ten preukázal, že v inventúre nie sú zohľadnené palety s voľne loženým tovarom (17 paliet), k čomu na str. 12 rozsudku súd uvádza, že „nemalo byť preukázané, žeby v takomto stave navrhovateľ odporcovi tovar aj odovzdal"... Zároveň okresný súd nesprávne podľa žalovaného vyhodnotil dôkazy, ak tvrdil, že svedok D. uviedol, že uvedený tovar nebol od žalovaného odvezený, pretože tovar mal byť zanechaný u svedka D. na pokyn žalobcu Dankoviča, ktorý tento pokyn dal svojmu pracovníkovi svedkovi O., ktorý o tom uviedol na pojednávaní 15.01.2015: „... Boli tam aj balíky, na ktorých neboli katalógové čísla alebo šarža, aj rozbalené palety o tieto som zabalil a nechal vo firme Stavoglobal. Tieto palety boli očíslované a v inventarizačných záznamoch boli označené ako voľne ložené palety, ktoré sa nedali identifikovať. Zostali tam uložené, zabalené vo fólii a očíslované. Firma p. Dankoviča ich odmietla prevziať, nakoľko sa nedali zrátať, nebolo tam číslo šarže, ani nič.Pri paletách označených ako voľne ložené sa nedá určiť cena, kvalita, ani nič a takéto palety možno predať len načierno, nie oficiálne. Niektoré voľne ložené palety mohli mať 600-800 kg, niektoré 200 kg. Každá paleta, aj voľne ložená, má svoju hodnotu. Tieto voľne ložené palety ale neboli oficiálne predajné. Dali sa predať len načierno. Bol som prítomný, keď sa palety odvážali späť p. Dankovičovi do skladu v Bánovej. Bol som k tomu prizvaný, aby som to skontroloval a nič sa nepoškodilo. Bol prítomný aj zástupca firmy Stavoglobal pán D., ktorý všetky palety skontroloval a pred ním sa palety naložili na auto. Naložili sa len palety, ktoré sa dali identifikovať a voľne ložené palety ostali v Stavoglobale. Pán Dankovič mi dal pokyn, aby tam voľne ložené palety ostali a p. D. s tým súhlasil....“. „Svedok D. ako je z konania známe bol v relevantnom čase a je aj doteraz vlastníkom celého areálu a odporkyňa je iba nájomcom v týchto priestoroch, preto len on mohol vysloviť súhlas o tom, že navrhovateľ tam môže zanechať tie palety, ktoré nemá záujem prevziať späť.“ Ostalo podľa žalovaného naďalej sporné, ktoré palety s tovarom sa skutočne odviezli späť k žalobcovi a koľko tovaru malo zostať v priestoroch svedka D.. Podľa inventúrnych záznamov boli žalobcom prevzaté aj uvedené palety (17 paliet), a to bez toho, aby tam bola zaznamenaná čo i len poznámka o tom, že sa zanechávajú za určitým účelom, resp. žeby tam bola poznámka o cene, čo podľa vykonaného dokazovania najmä výpovede svedka O., napriek tomu, že uvedený tovar má svoju hodnotu, bol nepredajný, pretože chýbali označenie šarže jednotlivých balení, eventuálne neboli tieto balenia kompletné. Táto skutočnosť však nebránila žalobcovi prevziať aj sporných 17 paliet, vykonať ich súpis, identifikáciu a následný predaj. Z uvedeného vyjadrenia svedka bolo tiež podľa žalovaného zrejmé, že práve dispozíciou, prejavom vôle žalobcu, palety, ktoré ostali ako voľne ložené u svedka D., resp. v jeho objekte, sa žalobca vystavil riziku straty, eventuálne poškodenia týchto tovarov. Týmto momentom prešlo riziko škody na žalobcu a nemôže uplatňovať takýto rozdiel ani z titulu škody u žalovaného.
V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že svedkyňa B. uviedla, že po vykonaní fyzickej inventúry p. O. a na základe jeho podkladov a výdajok zistila, že im chýba tovar v sklade v hodnote cca 10.000,- Eur. Takýto záver p. B. musel byť logický, pretože pokiaľ tovar na 17-tich paletách ostal neidentifikovaný, tak takýto tovar ako sama následne potvrdzovala, ktorý nebol identifikovaný a ktorý nemal správny kód, nemohla ona účtovne zohľadniť v inventúre. „Uvádzala, že vychádzala z výdajok, na ktorých mala názov tovaru s označením kódu JKPOV, tovar označený ako voľne uložený vo svojej evidencii nemá. Vychádza len z tovaru, ktorý bol riadne označený, pokiaľ v súpise sú uvedené palety voľne uložené. Uviedla: "neviem, čo je obsahom zápisu a nevedela som to preto do softwaru vložiť, takže takýto tovar som rovnako nemohla mať podchytený v čase, keď odišiel, hodnota zásob ale sedí".“ Z uvedeného vyplývalo, že napriek tomu, že 17 paliet tovaru ostalo u D. D. v jeho objekte, v ktorom prevádzkuje svoj podnik aj žalovaný, „do dnešného dňa navrhovateľ nevyúčtoval 17 paliet voľne uloženého tovaru v nezistenej hodnote, množstve, ale chce ho zaplatiť a to len z dôvodu, že im chýba v inventúre a na pokyn navrhovateľa mali ostať u p. D.. Je teda otázne, prečo navrhovateľ žaluje odporkyňu a nie D. D..“ V tejto súvislosti právny zástupca žalovaného namietal pasívnu legitimáciu žalovaného. Ku skutočnosti, ktorú tvrdil žalobca, že v čase, keď uzatváral dohodu s D. D., neexistovala spoločnosť „Stavoglobal“, právny zástupca žalovaného preukázal podľa záznamu z Obchodného registra, že táto spoločnosť už v čase uzavretia dohody so svedkom D. existovala, a to odo dňa 10.07.2007, čiže nič žalobcovi nebránilo uzavrieť takúto dohodu priamo so „Stavoglobalom“ tak, ako uplatnil „dnes voči Stavoglobalu svoju pohľadávku. Jednanie o dohode s navrhovateľom konateľka odporkyne poprela a pravdivosti jej tvrdenia nasvedčujú aj tvrdenia navrhovateľa, že jednal so svedkom D..“ Zdôraznil, že pokiaľ sa jedná o úpravu komisionárskej zmluvy v premietnutí na prejednávaný právny vzťah, ktorý je sporný, tak podľa § 581 Obchodného zákonníka z konania žalovaným tvrdeného komisionára, svedka D. D., nevznikajú komitentovi žalobcovi Dankovičovi vo vzťahu k tretím osobám ani práva, ani povinnosti, a preto jeho práva vo vzťahu k žalovanému - spol. Stavoglobal, s.r.o. nevznikli, okrem práva na odovzdanie tovaru. „Z uvedeného je dôvodné tvrdiť, že
neexistuje ani pasívna legitimácia spol. Stavoglobal.“ Vydanie „veci alebo splnenie záväzku vydať vec sa uskutočnilo prostredníctvom svedka D. D., ktorý konštatoval, že súhlasí, aby zvyšný tovar ostal v jeho objekte, ale tovar.“ Pokiaľ žalobca tvrdil, že nevyzdvihol 17 paliet, ktoré mali konkrétnu hodnotu, napriek tomu, že sa nedali identifikovať, konal tak na vlastné riziko a na vlastnú škodu. Z uvedeného bolo zrejmé, že žalobcovi nevznikli voči žalovanému práva a ani povinnosti. Pokiaľ by išlo o vydanie veci tak ako bolo uvedené vyššie, mohlo by dôjsť nevydaním uvedených vecí u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, k takémuto niečomu, ale dokazovanie smerované nebolo a ani to žalobca netvrdil, preto „Z uvedených dôvodov tak ako sme v konaní tvrdili, prešlo nebezpečenstvo škody na navrhovateľa.“
Žalovaný tiež namietal, že pokiaľ okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádzal, že žalovaný má zodpovednosť za škodu na predmetnom tovare v súlade s § 533 Obchodného zákonníka, teda podľa zákonnej úpravy Zmluvy o skladovaní, je dôvodné tvrdiť, že okresný súd neaplikoval § 533 Obchodného zákonníka správne, nakoľko z dokazovania bolo preukázané, že k vydaniu tovaru žalobcovi došlo, avšak ten na svoje riziko ho odmietol a nariadil ponechať neoznačené palety v areáli svedka D., teda žalobca sa nemôže domáhať náhrady škody od žalovaného, keď sám zapríčinil bez rozumného dôvodu, že časť tovaru si neprevzal späť, aj keď bol riadne pripravený na odovzdanie. Pri takom počínaní žalobcu nebolo rozhodujúce, či v postavení „skladovateľa“ bol žalovaný, alebo svedok D.. Podľa § 533 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka, skladovateľ nezodpovedá za škodu na veci len, keď bola spôsobená ukladateľom alebo vlastníkom veci. Kto spôsobil žalobcom tvrdenú škodu, „kedy malo nastať právo na jej náhradu však v konaní preukázané nebolo, a preto tvrdíme, že z tohto dôvodu je rozhodnutie nepreskúmateľné.“
V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd nesprávne odmietol aj obranu žalovaného, ktorý mal preukázať, že žalobca od neho odobral tovar, ktorý čiastočne započítal a vo zvyšku neuznal, napriek existujúcim listinným dôkazom (dodacie listy). Prevzatím tovaru od žalovaného, žalobca poveril osoby, ktoré pre neho vykonávali stavebné práce, čo okresný súd nebral do úvahy, aj keď uznával výpočet výšky pohľadávky žalobcu ako nesporný a z uvedeného jednostranného zápočtu si žalobca uplatnil nárok na vymáhanú sumu. Okresný súd v tejto súvislosti podľa žalovaného neúplne zistil skutkový stav veci. Takýto postup okresného súdu podľa žalovaného „odôvodňuje naše tvrdenie, že súd uprel odporkyni právo konať pred súdom a predkladať na svoju obranu dôkazy.“
Žalobca sa k doručenému odvolaniu písomne vyjadril v podaní právneho zástupcu. Žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie. S odvolacou argumentáciou žalovaného nesúhlasil. Uviedol, že z dokazovania nijakým spôsobom nevyplynulo, že by došlo k uzavretiu komisionárskej zmluvy medzi žalobcom a svedkom D.. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný tovar v hodnote 10.101,53 Eur žalobcovi vrátil alebo v rámci komisionárskeho predaja tovaru predal. Žalobca a svedok O. zhodne vypovedali, že tovar na 17 paletách označených ako voľne ložené, nebol od žalovaného odvezený, ostal u žalovaného, nakoľko ho nebolo možné identifikovať. Nebolo preukázané, že by v takomto stave žalobca žalovanému tovar aj odovzdal. Z listinných dôkazov vyplynulo, že žalovanému bol zverený identifikovateľný tovar čo do druhu, množstva a ceny, preto pri preberaní tovaru, ktorý sa u žalovaného v čase inventúry nachádzal, bolo možné vrátiť a prevziať len tovar, ktorý bol rovnako identifikovateľný ako v čase zverenia žalovanému. Zo strany žalovaného tak nemohlo dôjsť k vydaniu tovaru, ktorý nebol identifikovateľný, ktorý bol naviac poškodený, nebolo ho možné oceniť a u ktorého bola pochybnosť, či vôbec patrí žalobcovi.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/126/2015-291 zo dňa 25.05.2016 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a tiež k oznámeniu na internetovej stránke Krajského súdu Žilina.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Primárne krajský súd uvádza v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, že v podrobnostiach na jeho závery poukazuje. Práve z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP nebolo potrebné, aby krajský súd vo svojom rozhodnutí opakoval tie skutkové a právne závery, ktoré odzneli v napadnutom rozsudku okresného súdu, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, pretože tak rozhodnutie okresného súdu, ako aj krajského súdu spolu tvoria jeden celok. Podľa § 219 ods. 2 OSP sa prípadne len doplnia na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Tento záver krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého ... „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Ďalej krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, z ktorého okrem iného vyplýva, že v odvolacom konaní sa tak súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
Vo vecno-právnej rovine žalovaný s poukazom na § 205 ods. 2 písm. c), d), f) OSP napádal postup a rozhodnutie okresného súdu v prvostupňovom konaní s tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 28.05.2015 (č.l. 276 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.
Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Žalovaný v odvolaní namietal, že rozporné v prvostupňovom konaní zostalo, či došlo medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu zmluvy o komisionárskom predaji, vzhľadom na pôvodne zhodné tvrdenia žalobcu pána Dankoviča a svedka D. D. v zmysle zápisu z pojednávania zo dňa 15.01.2015, ktorý záver vyvodzoval poukazom na citáciu výpovedí pred súdom prvého stupňa, a to zo zápisnice spísanej okresným súdom dňa 15.01.2015. V súvislosti s citovanou výpoveďou žalobcu, na ktorú poukazoval žalovaný v odvolaní, však treba poukázať i na ďalšie skutočnosti, ktoré vyplývajú z výpovede žalobcu pred súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti treba poukázať na výpoveď svedka D. D., ktorý tiež uviedol, „Navrhovateľ ma požiadal, či by sme to mohli uskladniť. My sme to uskladnili vo Varíne v stavebninách v Stavoglobale. Po dlhšej dobe sme sa s navrhovateľom dohodli, že by sa to mohlo predávať ako komisionálny predaj. Tovar sa začal predávať. Pokiaľ sa niečo predalo, tak peniaze sa dávali navrhovateľovi“. „Tovar predávala spoločnosť Stavoglobal. Peniaze, ktoré som dával navrhovateľovi, boli tiež od spoločnosti Stavoglobal. V čase, keď sa tovar predával, bol som zamestnanec Stavoglobalu a zároveň som mal aj živnosť“. (č.l. 236 - 237 spisu). V tejto súvislosti krajský súd sa oboznámil i s
výpoveďami, na ktoré poukázal žalovaný v odvolaní, a to na výpoveď konateľky žalovaného vo väzbe na výpoveď svedka pána D., ktorý uviedol, že v čase, keď sa tovar predával, bol zamestnancom Stavoglobalu (č.l. 237 spisu), vo väzbe na jeho výpoveď „kto odovzdal tovar Stavoglobalu uvádzam, že pán Dankovič tam nebol, ja som povedal deťom, nech sa o to starajú a tovar predávajú“. Žalobca pred súdom prvého stupňa uviedol „tovar bol odo mňa prevezený pánom D., pán D. dal auto a šofér chodil po tovar, keď mal čas“. „Peniaze mi zo Stavoglobalu nosil pán, ktorého meno si nepamätal žalobca, a tiež uviedol, že Stavoglobal mu potom ešte zaplatil dve faktúry a pani B. mu pripravila zmluvy so spoločnosťou Stavoglobal, ktoré nakoniec podpísané neboli“. V súvislosti so spochybnením vzniku komisionárskej zmluvy medzi účastníkmi konania, krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd ustálil existenciu predmetného vzťahu medzi účastníkmi na ustálenom skutkovom základe, z ktorého potom konštatoval, že z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by medzi žalobcom a svedkom D. D. ako fyzickou osobou - živnostníkom došlo k dohode o komisionálnom predaji tovaru žalobcu svedkom D. D.. Zvýraznil pritom okresný súd i výpoveď svedkyne B. B., ktorá uviedla, že v januári 2008 žalobca prevážal všetok tovar do Stavoglobalu a poukázala na komunikáciu s konateľkou žalovaného Andreou Jedličákovou, ktorá jej pred vystavením dvoch faktúr poskytla potrebné informácie k fakturácii. Svedkyňa ďalej uviedla, že tovar na výdajkách odsúhlasovala pani Jedličáková a svedkyňa spolu s pani Jedličákovou odsúhlasili aj hodnotu tovaru, ktorý odchádzal do „Stavoglobalu“. Existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi tak, ako ustálil okresný súd, s ktorým záverom sa krajský súd stotožnil, vyplývala i z obsahu zápisu z čl. I., v zmysle ktorého žalobca dodal žalovanému tovar (zásoby) za účelom komisionálneho predaja, ktorý listinný dôkaz bol predložený a bolo ním vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa. Zdôrazňuje sa, že bol podpísaný obomi sporovými stranami, ich právnymi zástupcami, pričom z čl. I. vyplýva, že „Strany sporu si k dnešnému dňu odsúhlasili stav zásob, ktoré dodal p. Dankovič spol. Stavoglobal, s.r.o. za účelom komisného predaja tovaru podľa súpisu výdajok od 02.01.2008 do dnešného dňa, ktoré predstavujú k 19.11.2010 sumu 60.910,80 Eur bez DPH (slovom: šesťdesiattisícdeväťstodesať EUR/80)“, takže možno konštatovať dodanie tovaru žalovanému žalobcom za účelom komisionálneho predaja. Krajský súd v nadväznosti na tento záver pre úplnosť poukazuje i na čl. III., z ktorého okrem iného vyplýva, že „mohli pristúpiť k ich odsúhlaseniu a následnému pokračovaniu ich komisného predaja. Spol Stavoglobal, s.r.o. bude pri návrhu cien vychádzať z porovnateľných cien rovnakého sortimentu na trhu.“ Vzhľadom na skutočnosť, že došlo k podpisu Zápisu zo dňa 19.11.2010 sporovými stranami i právnymi zástupcami, je potom bez logickej súvislosti, aby v rámci podaného odvolania boli žalovaným skutočnosti v rovine komisného predaja bez ďalšieho spochybňované. Z uvedených dôvodov sa krajský súd potom nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovaného a vyhodnotiť ju ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvého stupňa.
Krajský súd sa nestotožnil ani so záverom žalovaného v odvolaní, že okresný súd vyhodnotil nesprávne a bez logického odôvodnenia tvrdenia žalobcu, že jednal o uzavretí so svedkom D. D. a prikláňal sa k záveru, že komisionársku zmluvu uzavrel žalobca so žalovaným, čo podľa žalovaného malo zásadne odporovať vykonanému výsluchu žalobcu a zástupkyne žalovaného. Zo skutkového stavu ustáleného súdom prvého stupňa vo väzbe na vyššie prijaté závery a vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov, s dôrazom na listinný dôkaz na čl. 23 spisu Zápis zo dňa 19.11.2010, za stavu argumentácie žalovaného v odvolaní a ním produkovaných dôkazov v prvostupňovom konaní, nebol vytvorený pre krajský súd priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa o identite účastníkoch záväzkovoprávneho vzťahu, ako i jeho obsahu.
Žalovaný v odvolaní uviedol, „že by mala existovať zmluva komisionárska medzi navrhovateľom a odporkyňou, chýba nám tu atribút konania v zmene komitenta, pretože takéto konanie sa odporkyňa nezaviazala vykonávať navrhovateľovi, ale svedkovi D.“ (č.l. 276 rub spisu), pričom žalovaný ďalej dôvodil tým, že medzi účastníkmi bolo vystavených niekoľko faktúr a konštatoval absenciu primárnych znakov komisionárskej zmluvy v prejednávanom spore. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v konaní, poukazuje krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva že „Existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania vyplýva aj z obsahu predložených listinných dôkazných prostriedkov, a to predovšetkým zápisu z jednania zo dňa 19.11.2010 o urovnaní sporu vzniknutého zo vzájomných obchodných vzťahov medzi firmami navrhovateľa a odporcu (č.l. 23-24 spisu), z obsahu ktorého vyplýva, že pri tomto jednaní bola prítomná aj konateľka odporcu Andrea Jedličáková a právny zástupca odporcu, ktorí obidvaja tento zápis podpísali. Z obsahu zápisu priamo vyplýva, a to z bodu I, že navrhovateľ dodal odporcovi tovar (zásoby) za účelom komisného predaja tovaru. Konateľka odporcu Andrea Jedličáková rovnako podpísala inventarizačný
zápis z 02.08.2011 (č.l. 21 spisu) a faktúry za tovar, ktorý spoločnosť odporcu predala, boli vystavené navrhovateľom priamo na odporcu a odporcom boli čiastočne uhradené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotením vykonaných dôkazov každého jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach súd posúdil obranu odporcu spočívajúcu v námietke nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k navrhovateľom uplatnenému nároku ako účelovú“ (č.l. 271 - 272 spisu). Uvedená argumentácia žalovaného, ktorá bola odvolacím súdom síce vnímaná, však nebola spôsobilá vyvrátiť citované závery súdu prvého stupňa a ak žalovaný konštatoval existenciu iného právneho vzťahu, a to medzi svedkom D. D. ako komisionárom a žalobcom ako komitentom, tak z vykonaných dôkazov, s dôrazom na listinné dôkazy potom nebol vytvorený dostatočný priestor na to, aby sa krajský súd stotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaného. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že predmetnú dohodu o vzniku právneho vzťahu uzavrel svedok D. a poukazoval na to, že peniaze tiež nosil žalobcovi svedok D. D. a ak majú existovať písomné záznamy o tom, že túto skutočnosť žalobca niekoľkokrát rozporoval, pričom majú existovať o tom písomné záznamy, a preto rozhodujúcim pre overenie tejto skutočnosti malo byť podľa žalovaného tvrdenie svedka pána D., ktoré malo korešpondovať s listinnými dôkazmi, tak práve v tomto smere krajský súd poukazuje na to, že žalovaný presne neoznačil uvedené písomné záznamy, na ktoré v odvolaní poukazoval, ale ani dostatočným spôsobom nevysvetlil logickú väzbu medzi touto argumentáciou a listinnými dôkazmi, ktorými bolo vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa, pričom sa osobitne poukazuje na záznam z jednania zo dňa 19.11.2010 z č.l. 23 a 24 spisu, z ktorého vyplýva nielen evidencia záväzkov z faktúr žalovaného voči žalobcovi a tiež i ďalšie rozhodné skutočnosti, pričom sa poukazuje na celé znenie predmetného zápisu zo dňa 19.11.2010. Ak mal teda existovať iný právny vzťah medzi svedkom D. D. ako komisionárom a žalobcom Dankovičom ako komitentom, tak bez ďalšieho nezodpovedal žalovaný v odvolaní, prečo uzatváral Zápis z jednania zo dňa 19.11.2010, prečo bol podpísaný preberací protokol, tak ako je na č.l. 22 spisu, prečo bol podpísaný inventarizačný zápis, prečo bol vyhotovený zápis zo stavu zásob, dodaný firmou žalobcu proti žalovanému ku dňu 10.01.2008. Je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku, že okresný súd k žalovaným namietaným záverom dospel postupom podľa § 132 OSP, krajský súd mal za to, že v danom štádiu konania na základe ustáleného skutkového stavu, nebol priestor na základe odvolacej argumentácie žalovaného v odvolaní, na iné závery než tie, ktoré prijal okresný súd. V tomto smere odvolací súd poukazuje, že: „Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993)“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009).
Ak žalovaný v rámci podaného odvolania poukazoval na to, že časť tovaru bola „neidentifikovateľná a v poškodených obaloch, dovezená už od navrhovateľa svedkovi D., o čom vypovedala štatutárna zástupkyňa odporkyne na pojednávaní dňa 22.07.2014 (odvolanie č.l. 277 spisu), tak žalovaný namietal, že toto tvrdenie súd nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s dôkazmi, označenými právnym zástupcom žalovaného správne, pretože ten preukázal, že v inventúre nie sú zohľadnené palety s voľne loženým tovarom, k čomu na str. 12 rozsudku okresný súd uviedol „nemalo byť preukázané, že by v takomto stave navrhovateľ odporcovi tovar aj odovzdal“, tak krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý práve v rovine argumentácie žalovaného pred súdom prvého stupňa, že žalobca nezohľadnil 17 paliet, ktoré boli v inventarizačných súpisoch označené ako voľné ložené, uviedol, že žalobca a svedok W. O. zhodne vypovedali, že tento tovar nebol od žalovaného odvezený a ostal u žalovaného. Nebolo ho možné identifikovať. Tiež okresný súd práve v tejto rovine uviedol, že žalobca nemal záujem takýto tovar prevziať a že nebolo preukázané, že by žalovaný žalobcovi takýto tovar i odovzdal. Je dôležité práve v tejto rovine akcentovať uvedenie okresného súdu, v zmysle ktorého „rovnako svedok D. D. vypovedal, že tento tovar nebol navrhovateľom od odporcu odvezený. Hodnota tovaru, ktorý nebol navrhovateľovi odporcovi vrátený 10.101,53 Eur po vykonaných zápočtoch predstavuje škodu na strane navrhovateľa, ktorý ostal vlastníkom týchto vecí aj po ich zverení odporcovi na predaj (§ 583 ods. 1 Obchodného zákonníka) a za ktorú odporca zodpovedá podľa § 583 ods. 2 v
spojení s § 533 Obchodného zákonníka“ (č.l. 272 spisu). Vzhľadom na uvedenú konštatáciu okresného súdu, potom nebol priestor na to, aby argumentácia žalovaného uvedená v odvolaní, bola vyhodnotená ako taká, ktorá by mala vplyv na krajským súdom konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu.
Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, „súd nesprávne vyhodnotil dôkazy ak tvrdí, že svedok D. uviedol, že uvedený tovar nebol od odporcu odvezený, pretože tovar mal byť zanechaný u svedka D. na pokyn navrhovateľa Dankoviča, ktorý tento pokyn dal svojmu pracovníkovi svedkovi O., ktorý o tom uviedol na pojednávaní 15.01.2015“ (č.l. 277 spisu) s poukazom na výpoveď svedka O. na pojednávaní dňa 15.01.2015. Krajský súd uvádza, že ani z uvedenej výpovede nie je možné prijať reálne záver, že by predmetné palety voľne ložené boli žalobcovi relevantne vrátené. Poukazuje krajský súd na výpoveď svedka O. v celom jej kontexte, z ktorej vyplýva „pán Dankovič mi dal pokyn, aby tam voľne ložené palety ostali a pán D. s tým súhlasil“ ( čl. 239 spisu), z ktorého rozhodne nie je možné prijať záver, že by predmetné veci boli vrátené žalobcovi. K tvrdeniu žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu v odvolaní, že „Z uvedeného vyjadrenia svedka je tiež zrejmé, že práve dispozíciou, prejavom vôle navrhovateľa, palety, ktoré ostali ako voľne uložené u svedka D., resp. v jeho objekte, vystavil sa navrhovateľ riziku straty, eventuálne poškodenia týchto tovarov. Týmto momentom prešlo riziko škody na navrhovateľa a nemôže uplatňovať takýto rozdiel ani z titulu škody u odporkyne“ (č.l. 277 rub spisu), krajský súd uvádza, že síce uvedenú argumentáciu vníma, avšak nie je možné ju vyhodnotiť v skutkovej rovine s takým záverom, aký bol prijatý žalovaným, veď ak predmetné veci zostali v objekte s priamou dispozíciou žalovaného, žalovaný žiadnym spôsobom nevyjadril svoj nesúhlas a tento tovar chýbal v inventúre, vykonanej žalobcom, pričom ustálené z listinných dôkazov vo väzbe na výpovede svedkov potom boli skutočnosti, že zmluvný vzťah bol uzavretý medzi žalobcom a žalovaným, tak potom nevyvstala podľa krajského súdu otázka, ktorú kládol žalovaný v odvolaní „prečo navrhovateľ žaluje odporkyňu a nie D. D.“ a nebol ani priestor na to, aby ustálil iný záver odlišný od záveru súdu prvého stupňa. Ak poukazoval žalovaný na výpis z obchodného registra a vznik žalovaného od 10.07.2007, tak krajský súd poukazuje na závery uvádzané v žalobe, v zmysle ktorých na základe dohody žalobcu a žalovaného prevzala spoločnosť Stavoglobal s.r.o., na základe výdajok č. 1 - 88 ku dňu 10.01.2008 od žalobcu tovar v hodnote 80.539,27 Eur, ktorým skutočnostiam korešpondujú i listinné dôkazy a osobitne listinný dôkaz na čl. 23 a nasl. spisu. V súvislosti so závermi ohľadom vzniku zmluvného vzťahu sa javí v tomto smere rozhodným, že tak v žalobe, ako i v celom priebehu konania žalobca poukazoval na existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a právna zástupkyňa žalobcu pred súdom prvého stupňa podľa obsahu zápisnice dňa 20.03.2014 vo vzťahu k pánovi D. uviedla, že žalobca konal s ním, ako by konal so žalovaným. Skutočnosti, že zmluvný vzťah vznikol medzi žalobcom a žalovaným, v konečnom dôsledku vyplývali i z jednania zo dňa 19.11.2010. Je podľa krajského súdu bez logických súvislostí, pokiaľ by zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol, aby zmluvné strany sa zúčastnili jednania dňa 19.11.2010 za prítomnosti právnych zástupcov a podpísali uvedený zápis, na ktorom bola prítomná i konateľka žalovaného, ktorá uvedený zápis podpísala, a to bez ďalšieho. Krajskému súdu sa žiada dodať, že v danom štádiu konania neboli poskytnuté žalovaným dostatočné tvrdenia a ani dôkazy, ktorými by boli vyvrátené navzájom korešpondujúce dôkazy predkladané žalobcom a tiež, že pokiaľ by žalovaný nebol účastníkom zmluvného vzťahu, je ťažko predstaviť si, že by nakladal s uvedeným tovarom a tiež, že by ho ponechal uskladnený vo svojich priestoroch, a to bez ďalšieho. Za daných okolností sa poukazuje i na výpoveď samotného žalobcu pred súdom prvého stupňa dňa 22.07.2014, ktorý vypovedal „Obchod však prebehol medzi mnou a Stavoglobalom, čomu nasvedčujú aj však listiny“ (č.l. 209 spisu). Tiež sa poukazuje na to, že žalobca uviedol „ja som Stavoglobalu dával tovar, určil som nákupné ceny. Stavoglobal odo mňa tovar prevzal s tým, že ho bude predávať. Na výdajkách boli odo mňa dané ceny“ a v tomto smere sa javí podstatné poukázať i na argumentáciu konateľky žalovanej vypočutej pred okresným súdom dňa 22.07.2014, ktorá v konečnom dôsledku tiež potvrdila, že tovar predával Stavoglobal, s.r.o. s doplnením, že pán D. už nemal pokladňu, ktoré tvrdenie zostalo len v rovine tvrdení. Tiež sa žiada zvýrazniť, že žalovaným tvrdená dohoda relevantne pred súdom prvého stupňa preukázaná nebola a bez povšimnutia nezostala ani časť výpovede konateľky žalovaného, ktorá uviedla „na niečom sme sa tu dohodli, čo sa ale nakoniec nenaplnilo. Pán Dankovič ukončil vzťahy, akoby tento papier ani neexistoval a riešil niečo úplne iné“ (č.l. 211 spisu). Tvrdila, že uvedené inventúrne súpisy videla, prelistovala, ich obsah však neskúmala, nepamätá si, či súpisy podpisovala alebo ich podpisovala kolegyňa. K rozhodujúcim skutočnostiam, ktoré formovali základ súdom prvého stupňa ustáleného skutkového stavu tiež pristupuje skutočnosť vyplývajúca z tvrdení žalobcu, ktoré vyvrátené žalovaným neboli, že tovar odvážal šofér od Stavoglobalu, s.r.o., čo uviedol žalobca dňa 22.07.2014 pred súdom prvého stupňa. K uvedenej
skutočnosti a k statusu pána D. je potrebné poukázať i na jeho výpoveď pred súdom prvého stupňa, v ktorej sám uviedol, že „v čase, keď sa tovar predával, bol som zamestnanec Stavoglobalu. Zároveň som mal aj živnosť, ktorá ešte nebola zrušená“ (č.l. 237 spisu). Za tejto situácie, ak sám svedok uvádzal, že bol aj zamestnanec Stavoglobalu, s.r.o., s poukazom na inventúrne súpisy, zápis z jednania 19.11.2010 a z výpovede žalobcu okrem iného vo väzbe na tvrdenia svedka W. O., že veci boli odvážané spoločnosti Stavoglobal, je potrebné poukázať na to, že svedok O. uviedol, že nepozná obchodný názov žalovaného, preto použil priezvisko pána D. a nie názov Stavoglobal, s.r.o., ale že od pána Dankoviča bol odvezený spoločnosti Stavoglobal. Ak by zmluvný vzťah nebol vznikol medzi žalobcom a žalovaným, nie je zrejmé, prečo by inventarizačný zápis podpisovala konateľka žalovaného. V tomto smere je potrebné vnímať výpoveď svedka i s tým, že pán D. bol vnímaný predmetným svedkom ako zástupca firmy Stavoglobal s.r.o. (č.l. 239 spisu). Nemožno odhliadnuť ani od výpovede B. B. (č.l. 240 spisu), ktorá robila účtovníctvo žalobcovi, ktorá svedecká výpoveď je síce vnímaná nepriamo, avšak dosvedčuje skutočnosť, že „V januári 2008 prevážal navrhovateľ všetok tovar do Stavoglobalu. Od predchádzajúcej ekonómky som dostala účtovnú zostavu zásob tovaru a v tejto som kontrolovala jednotlivé položky, ktoré odchádzali do Stavoglobalu. Medzi navrhovateľom a Stavoglobalom bola dohoda, že postupne sa im bude tovar fakturovať. Boli vystavené 2 faktúry, pričom pred ich vystavením som bola v Stavoglobale a pani Jedličáková mi poskytla všetky potrebné informácie. Tovar dovezený od navrhovateľa do Stavoglobalu predstavoval asi 80.500,- eur. Presné sumy si nepamätám, pamätám si tieto sumy len v tisícoch. Faktúry boli Stavoglobalu vystavené na necelých 20.000,- eur a ostala tak hodnota tovaru cca 60.000,- eur. Z dvoch vystavených faktúr Stavoglobal ostal dlžný navrhovateľovi asi 4.800,- eur a vo vzťahu k tejto sume sa urobil zápočet s cenou za tovar, ktorý navrhovateľ od Stavoglobalu odobral. Tovar dodaný do Stavoglobalu bol odsúhlasený, a to prvýkrát, keď sme tam tovar dodali a pani skladníčka vystavila výdajky. Po prevzatí účtovníctva som do svojho účtovného softvéru preniesla všetky skladové zásoby, množstvá a ceny jednotlivých tovarov a z týchto boli následne odpísané zásoby, ktoré boli predané na základe dvoch vystavených faktúr. Po vykonanej inventúre som nahrala všetky výdajky, ktoré sa zo Stavoglobalu vrátili do predinventúrnej evidencie a vyšiel mi stav, že Stavoglobal dlhuje navrhovateľovi nejakých 10.100,- eur po vykonanom zápočte sumy cca 800,- eur“ (č.l. 240 spisu). Ak by sa mal krajský súd stotožniť s argumentáciou žalovaného v odvolaní, tak potom nie je zrejmé, prečo konateľka žalovaného pani Jedličáková prvé výdajky, ktoré boli vystavené v januári 2008, keď tovar odchádzal do Stavoglobalu a jeho hodnotu si s pani Jedličákovou odsúhlasili, ktorá skutočnosť vyplývala z výpovede svedkyne B. B. (č.l. 240 spisu). Tiež je potrebné brať do úvahy jej výpoveď v tom smere, že po vykonaní inventúry prišli podklady od pána O. a pani A., ktorí to odsúhlasovali s pani Jedličákovou, ktorú skutočnosť žalovaný v rámci svojej dôkaznej povinnosti nespochybnil. Z uvedených skutkových tvrdení, podľa záverov krajského súdu, nebolo možné prijať iný záver ako ten, ktorý prijal okresný súd v napadnutom rozsudku, napriek tomu, že žalovaný poukazoval na výpoveď žalobcu pred súdom prvého stupňa v rovine neexistencie spoločnosti Stavoglobal, tak krajský súd poukazuje na to, že išlo o výpoveď pred súdom prvého stupňa, ktorá sa v časti odlišovala od všetkých ostatných výpovedí žalobcu, čiastočne nekorešpondovala s ostatnými tvrdeniami žalobcu, jeho právneho zástupcu a tiež ani listinnými dôkazmi, avšak vzhľadom na všetky produkované, primárne listinné dôkazy, ako i výpovede všetkých svedkov, ktoré boli vyhodnocované cez úpravu v § 132 OSP, ktoré vytvárali základ pre rozhodnutie súdu prvého stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, potom tvorili dôvody, pre ktoré krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu cez úpravu v § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, pretože vytvárali sled logických záverov na rozdiel od skutočností, ktoré boli v rámci obrany žalovaného produkované pred súdom prvého stupňa. V súvislosti so svojimi závermi, krajský súd na podporu ich správnosti poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 zo dňa 28. februára 2011 „Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené“. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane a jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napríklad pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom, k prejednávanej veci, aká je
jeho rozumová a duševná úroveň a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. „Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými závermi, napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, že hodnotenie dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním úspešne napadnúť“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 zo dňa 28. februára 2011).
Preto poznatok prvostupňového súdu, ktorý bol vyvodený z celého vykonaného dokazovania, že medzi účastníkmi vznikol zmluvný vzťah, na základe ktorého potom žalobca uplatnil nárok žalobou, bol výsledkom hodnotenia všetkých dôkazov, z povahy voľného hodnotenia dôkazov ako činnosti okresného súdu a následne odvolacieho súdu pritom vyplývalo, že samo o sebe bez ďalšieho nezakladá vadu konania, a preto nemohol byť spôsobilým odvolacím dôvodom. Krajský súd nemôže prvostupňovému súdu vyčítať hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami logického myslenia a nezistil krajský súd ani existenciu iných vád konania z úradnej povinnosti.
Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, keď odmietol jeho obranu, „ktorá preukázala, že navrhovateľ od nej odobral tovar, ktorý čiastočne započítal“ a vo zvyšku „neuznal napriek existujúcim listinným dôkazom (dodacie listy)“, pričom takýto postup okresného súdu podľa žalovaného „odôvodňuje naše tvrdenie, že súd uprel odporkyni právo konať pred súdom a predkladať na svoju obranu dôkazy.“, „Prevzatím tovaru od odporkyne navrhovateľ poveril osoby, ktoré pre neho vykonávali stavebné práce, čo súd nebral do úvahy, aj keď uznáva výpočet výšky pohľadávky navrhovateľa ako nesporný a z uvedeného jednostranného zápočtu si navrhovateľ uplatnil nárok na vymáhanú sumu“. K námietke žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom, krajský súd uvádza, že „Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 286/2012 zo dňa 07. marca 2013). Súd pri rozhodovaní vychádza zo skutkového stavu, vyplývajúceho z vykonaného dokazovania, nie skutočného stavu. Nie je preto vadou dokazovania, ak v konečnom dôsledku žalovaný ako účastník konania, neuniesol svoje dôkazné bremeno, vo vzťahu k svojim tvrdeniam, v danom prípade k použitej obrane. To, akým spôsobom žalovaný napokon naložil so svojou obranou a vo vzťahu k nej s dôkaznou povinnosťou, vyplývajúcou z úpravy v § 101 ods. 1 OSP vo väzbe na § 120 ods. 1, 4 OSP, je procesnou zodpovednosťou žalovaného, v rámci ktorej napokon bolo konštatované neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k uplatňovanej obrane proti žalobe. Ani v tomto smere, pri zhodnotení celého priebehu prvostupňového konania a postupu okresného súdu, nedošlo zo strany súdu prvého stupňa k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom, čo by malo za následok porušenie jeho práv účastníka konania.
Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie, krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie. Preskúmaním spisového materiálu odvolací súd nezistil opodstatnenosť týchto odvolacích dôvodov žalovaného. Z dokazovania a tých tvrdení a listinných dôkazov, ktoré produkoval žalobca v rámci prvostupňového konania, bol správne vyvodený okresným súdom záver o vzniku obchodného záväzkového právneho vzťahu účastníkov. V danom prípade však bolo relevantné, že nosným pre závery tak okresného, ako aj odvolacieho súdu, bolo vyhodnotenie primárne listinných dôkazov, vo vzťahu ku ktorým boli výpovede účastníkov len podpornými dôkaznými prostriedkami. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobca poveril osoby, ktoré pre neho vykonávali stavebné práce, tak potom bez ďalšieho nie je odvolaciemu súdu dostatočne zrejmé, čo práve touto argumentáciou žalovaný sledoval, preto nie je možné ju vyhodnotiť ako relevantnú, keďže vzhľadom na rovnosť účastníkov konania, nemôže odvolací súd vychádzať len z prípadných možných domnienok motivujúcich žalovaného k tejto argumentácii.
Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.
Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania v podaní zo dňa 23.09.2015 (č.l. 287 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov na strane žalobcu spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume 270, 54 Eur + režijný paušál 8,39 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 334,74 Eur, ktorú sumu nahradí žalovaný žalobcovi v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalobcu, v zmysle § 149 ods. 1 OSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).