Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-167-2015.pdf
PDF · 130.38 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/167/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: OMOSS spol. s r.o., so sídlom Osadská 679/15, 028 01 Trstená, IČO: 36 390 151, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom, so sídlom K. XXX/XX, XXX XX R., proti žalovaným: 1/ rade MBM-TECHNOLOGY, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo nám. 213, 029 01 Námestovo, IČO: 44 670 478, 2/ rade JUING OIL s.r.o., so sídlom Bratislavská 446/29, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 36 699 179 (pôvodne CATERING SERVIS R&V, s.r.o., so sídlom Ľudovíta Fullu 5, 841 05 Bratislava, IČO: 35 784 041), právne zastúpenému Advokátska kancelária Kováčik Legal s.r.o., so sídlom Radlinského 1729, 026 01 Dolný Kubín, v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 1Cb/38/2013-137 zo dňa 05. septembra 2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č.k. 1Cb/38/2013-159 zo dňa 02. februára 2015 a doplňujúcim rozsudkom č.k.: 1Cb/38/2013-179 zo dňa 2. júna 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 1Cb/38/2013-137 zo dňa 05. septembra 2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č.k. 1Cb/38/2013-159 zo dňa 02. februára 2015 a dopĺňajúcim rozsudkom Okresného súdu Námestovo č.k. 1Cb/38/2013-179 zo dňa 12. júna 2015 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I/ určil, že zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 30.05.2013 uzavretá medzi žalovaným v 1/ rade ako postupcom a žalovaným v 2/ rade ako postupníkom, na základe ktorej žalovaný v 1/ rade ako postupca postúpil nasledovné pohľadávky: časť dlžnej sumy vo výške 9.801,26 Eur z faktúry č. 12VV0078, vyhotovenej dňa 10.08.2012 na sumu 18.601,26 Eur s dátumom splatnosti dňa 11.09.2012, faktúry č. 12VV0107 vyhotovenej dňa 06.11.2012 na sumu 17.728,28 Eur s dátumom splatnosti dňa 08.12.2012, faktúry č. 12VV0116 vyhotovenej dňa 28.11.2012 na sumu 2.769,96 Eur s dátumom splatnosti dňa 30.12.2012, faktúry č. 12VV0117 vyhotovenej dňa 28.11.2012 na sumu 14.479,44 Eur s dátumom splatnosti dňa 30.12.2012, faktúry č. 12VV0141 vyhotovenej dňa 11.01.2013 na sumu 3.455,64 Eur s dátumom splatnosti dňa 12.02.2013 na žalovaného v 2/ rade je neplatná. Výrokom II/ uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy konania vo výške 99,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 246,78 Eur na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Vevurku, advokáta, so sídlom C. XXX/XX, R., číslo účtu XXXXXXXXX/ XXXX, IBAN I XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“), okresný súd žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, že v zmysle § 101 ods. 2 OSP konal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného. Zo zmluvy o dielo č. 1/R-2012 zistil, že zmluvu uzavrel žalobca ako obstarávateľ so žalovaným v 1/ rade ako zhotoviteľom, ktorej predmetom boli podľa článku II, bod 2.2, bod 1, stavebné úpravy, nadstavba a prestavba hotelu Radar v Nižnej pre dobudovanie komplexných služieb cestovného ruchu a podľa článku IX, platobné podmienky, bod 9.2.1, zhotoviteľ súhlasil s tým, že pohľadávky voči objednávateľovi, ktoré vznikli z tohto zmluvného vzťahu je oprávnený postúpiť na iný subjekt len s predchádzajúcim písomným súhlasom objednávateľa. Žalovaný v 1/ rade oznámením zo dňa 06.06.2013 oznámil žalobcovi postúpenie časti pohľadávok, ktoré vyplývali z faktúr „č. 12VV0078, 12VV0101, 12VV0107, 12VV0116, 12VV0117, 12VV0141 na celkovú sumu 50.318,60 Eur. Navrhovateľ dňa 27.06.2013 oznámil odporcovi v 1/ rade svoj nesúhlas s postúpením pohľadávok, ktoré označil za neplatné.“
Zmluvu o odplatnom prevode pohľadávky zo dňa 30.05.2013 uzavreli žalovaní v 1/ a 2/ rade. Žalovaný v 1/ rade sa k návrhu ani v priebehu konania vo veci nevyjadril. Žalovaný v 2/ rade poukázal na skutočnosť, že po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky a zistení dojednania žalobcu a žalovaného v 1/ rade v zmluve o dielo a o nemožnosti postúpiť pohľadávky bez písomného súhlasu žalobcu, uzavreli dohodu o odstúpení od tejto zmluvy. Okresný súd vychádzajúcich z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný v 1/ rade porušil podmienky zmluvy o dielo - v článku IX, bod 9.2.1. Z uvedeného dôvodu zmluva o postúpení pohľadávok v zmysle citovaného právneho predpisu, ktorý predpis je špeciálnym vo vzťahu k ustanoveniam Obchodného zákonníka, sa stala absolútne neplatným právnym úkonom. Neplatnosť právneho úkonu pôsobí od začiatku (ex tunc). Absolútnu neplatnosť potom nebolo možné následne zhojiť odstúpením od zmluvy o postúpení pohľadávok dohodou uzavretou medzi žalovaným v 1/ a 2/ rade zo dňa 15.07.2013. „Naliehavosť právneho záujmu navrhovateľa na určení neplatnosti právneho úkonu je daná jeho zneistením v postavení ako dlžníka. Práve dohoda o obmedzení, resp. vylúčení postúpenia pohľadávky bola touto skutočnosťou, ktorá mala zabrániť neistote dlžníka jednak vo vzťahu k osobe veriteľa, ako i k samotného plnenia povinností a dôsledkom porušenia týchto povinností (omeškanie dlžníka), alebo i iné okolnosti, ktoré sa viažu k dohode.“ O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný v 2/ rade, ktorý namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V predmetnom konaní sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 30.05.2013 medzi žalovanými v 1/ a 2/ rade, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky žalovaného v 1/ rade voči žalobcovi zo zmluvy o dielo č. 1R 2012 zo dňa 19.03.2012 na žalovaného v 2/ rade. Dňa 15.07.2013 bola medzi žalovaným v 1/ rade ako postupcom a žalovaným v 2/ rade ako postupníkom uzavretá dohoda o odstúpení od zmluvy o postúpení pohľadávky, v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že postupník ku dňu podpisu dohody odstupuje od zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30.05.2013 a postupca toto odstúpenie prijíma. Podľa článku III dohody o odstúpení od zmluvy o postúpení pohľadávky sa zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 30.05.2013 od začiatku zrušuje. Postupca sa zaviazal dňa 16.07.2013 vrátiť postupníkovi odplatu za postúpenú pohľadávku vo výške 45.286,74 Eur. „Vzhľadom na uvedené žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná. Žalovaní ako zmluvné strany už túto neplatnosť svojím konaním uznali a dohodli sa na odstúpení od zmluvy.“ Podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu je naliehavý právny záujem na určení, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, daný najmä vtedy, keď by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. (Z IV, str. 166). Keďže odstúpením od zmluvy sa s účinnosťou ex tunc stal veriteľom žalobcu opäť žalovaný v 1/ rade, určením neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky sa právne postavenie žalobcu nezmení. Už v „súčasnosti“ existuje právny stav (a žalovaní tento stav akceptujú), ktorý má podľa žaloby okresný súd deklarovať. Žalobca tak podľa žalovaného v 2/ rade nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu. Z konania vedeného na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 5Cb/37/2013 vyplýva, že žalobca MBM-TECHNOLOGY, s.r.o. podal žalobu až po odstúpení od zmluvy o postúpení pohľadávok, a teda uznáva svoju aktívnu vecnú legitimáciu v danom konaní. Taktiež spoločnosť OMOSS spol. s r.o. v konaní vedenom pod sp. zn. 1Cb/38/2013 jednoznačne zastáva názor o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. „Neobstojí teda tvrdenie spoločnosti OMOSS spol. s r.o., že určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok je potrebné pre odstránenie neistoty ohľadom aktívnej legitimácie spoločnosti MBM-TECHNOLOGY, s.r.o. v konaní vedenom pod spis. zn. 5Cb/37/2013, keďže táto spornosť nie je medzi účastníkmi toho konania sporná, a teda ani z tohto dôvodu nemá žalobca naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok.“
V odvolaní bolo odvolateľom ďalej uvedené, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádzal, že neplatnosť právneho úkonu nemožno zhojiť následným odstúpením od zmluvy. To však nemalo vplyv na posúdenie, či má žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Či už je zmluva neplatná, alebo od nej bolo odstúpené, stále je tu od počiatku právny stav uznávaný všetkými účastníkmi právnych úkonov, že veriteľom zo zmluvy o dielo je žalovaný v 1/ rade. Táto skutočnosť bola žalovanými deklarovaná už v zmluve o zriadení záložného práva zo dňa 19.07.2013, a to v jej článku II, pričom táto skutočnosť vyplýva aj z toho, že ako záložca v uvedenej zmluve vystupuje spoločnosť MBM-TECHNOLOGY, s.r.o.. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne.
Okresný súd doplňujúcim rozsudkom č.k. 1Cb/38/2013-179 zo dňa 12. júna 2015 doplnil výrok č. II rozsudku okresného súdu zo dňa 5.9.2014 v spojení s opravným uznesením , tak že „ odporcovia v 1/rade a 2/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 99,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 246,78Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Petra Vevurku, advokát so sídlom ul. K. XXX/XX R. XXX XX, číslo účtu XXXXXXXXX/XXXX, IBAN SK XX XXXX XXXXXXXX XXXX XXXX do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“ a tiež vyslovil, že ostatné časti rozsudku č.k. 1Cb/38/2013-137, v spojení s opravným uznesením zostávajú nezmenené. V odôvodnení doplňujúceho rozsudku uviedol, že podľa § 166 ods. 1, 2 OSP došlo k splneniu podmienok pre rozhodnutie doplňujúcim rozsudkom a po zistení, že vo výroku č. II nie je označená sporová strana, ktorej boli priznané trovy konania, rozhodol doplňujúcim rozsudkom.
Proti doplňujúcemu rozsudku okresného súdu podal žalovaný v 2/ rade prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie (č.l. 181 spisu), v ktorom uviedol, že ho podáva z opatrnosti, keďže doplňujúci rozsudok dopĺňa výrok č. II. z č.l. 137 zo dňa 05.09.2014, proti ktorému podal žalovaný v 2/ rade odvolanie. Dôvody odvolania proti doplňujúcemu rozsudku sú preto rovnaké, ako dôvody odvolania proti výroku rozsudku vo veci samej. Z tohto dôvodu odkázal na dôvody uvedené už v odvolaní proti rozsudku.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s doplňujúcim rozsudkom a opravným uznesením potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/166/2015, 14Cob/167/2015 (č.l. 193) zo dňa 25.5.2016 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a tiež k oznámeniu na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.
Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol vyvodený správny skutkový stav veci.
Na zdôraznenie vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku, krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na určenie, že zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa „30.05.2013 uzavretá medzi žalovaným v 1/ rade ako postupcom a žalovaným v 2/ rade ako postupníkom na základe, ktorej žalovaný v 1/ rade ako postupca postúpil nasledovné pohľadávky: časť dlžnej sumy vo výške 9.801,26 Eur z faktúry č. 12VV0078,
vyhotovenej dňa 10.08.2012 na sumu 18.601,26 Eur s dátumom splatnosti dňa 11.09.2012, faktúry č. 12VV0107 vyhotovenej dňa 06.11.2012 na sumu 17.728,28 Eur s dátumom splatnosti dňa 08.12.2012, faktúry č. 12VV0116 vyhotovenej dňa 28.11.2012 na sumu 2.769,96 Eur s dátumom splatnosti dňa 30.12.2012, faktúry č. 12VV0117 vyhotovenej dňa 28.11.2012 na sumu 14.479,44 Eur s dátumom splatnosti dňa 30.12.2012, faktúry č. 12VV0141 vyhotovenej dňa 11.01.2013 na sumu 3.455,64 Eur s dátumom splatnosti dňa 12.02.2013 na žalovaného v 2/ rade je neplatná“.
V podanom odvolaní žalovaný v 2/ rade primárne namietal nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaný v 2/ rade podal odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 1Cb/38/2013-137 dňa 21.10.2014 (č.l. 141 a nasl. spisu) a zároveň podal odvolanie i voči doplňujúcemu rozsudku okresného súdu č.k. 1Cb/38/2013-179 zo dňa 12. júna 2015, a to podaním zo dňa 30.07.2015 (č.l. 181 a nasl. spisu), v ktorom poukazoval na dôvody odvolania zo dňa 21.10.2014 (obe odvolania ďalej aj len „odvolanie žalovaného v rade 2/“).
Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z ktorého bol správne vyvodený skutkový stav veci.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný v 2/ rade vymedzil v písomnom odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného v 2/ rade.
V rovine námietok žalovaného v 2/ rade krajský súd uvádza, že pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
Z odvolania žalovaného v 2/ rade bolo zrejmé, že namieta, že okresný súd „v odôvodnení rozsudku uvádza, že neplatnosť právneho úkonu nemožno zhojiť následným odstúpením od zmluvy. To však nemá vplyv na posúdenie, či má žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Či už je zmluva neplatná, alebo od nej bolo odstúpené, stále je tu od počiatku právny stav uznávaný všetkými účastníkmi právnych úkonov, že veriteľom zo zmluvy o dielo je žalovaný v rade 1/. Táto skutočnosť bola žalovanými deklarovaná už aj v zmluve o zriadení záložného práva zo dňa 19.07.2013, a to v čl. II, pričom táto skutočnosť vyplýva aj z toho, že ako záložca v uvedenej zmluve vystupuje spoločnosť MBM - Technology, s.r.o.“ (č.l. 141 rub spisu). Zároveň žalovaný v 2/ rade nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok je potrebné pre odstránenie neistoty ohľadom aktívnej legitimácie spoločnosti MBM - Technology, s.r.o., v konaní vedenom pod sp.zn. 5Cb 37/2013, keďže takáto spornosť v skutočnosti nie je medzi účastníkmi tohto konania sporná, a teda ani z tohto dôvodu nemá žalobca naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v 2/ rade považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Krajský súd pripomína, že základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je v zmysle § 80 písm. c) OSP existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Určovacia žaloba predpokladá uvedeným ustanovením preventívny charakter a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu, ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich
určovacia bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. „Existenciu naliehavého právneho záujmu ako procesného predpokladu určovacej žaloby musí byť daná už na začiatku sporu. Súd túto otázku rieši už po podaní žaloby vychádzajúc z jej obsahu a prípadne z pripojených listín, pričom nedostatok naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu žaloby bez toho, aby ju súd preskúmaval po vecnej stránke, teda aby vykonával dokazovanie na existenciu samotného práva alebo právneho vzťahu, ktorý je predmetom určovacieho petitu. Nedostatok naliehavého právneho záujmu nemožno odôvodniť skutočnosťou, ku ktorej sa súd vyjadruje až v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 111/2008 zo dňa 30. júna 2009). V súvislosti s uvedenými závermi krajský súd potom poukazuje na skutočnosť, že na existenciu naliehavého právneho záujmu v čase podania žaloby, z ktorých skutočností okresný súd vo svojom ďalšom konaní vychádzal, keď rozhodoval i o návrhu na nariadení predbežného opatrenia (poukázal i na termín dražby, ktorý bol stanovený na 30.08.2013). Nosným ustanovením, podľa ktorého okresný súd v prvostupňovom konaní postupoval, bol § 525 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom. V súvislosti s uvedenou právnou úpravou bolo zrejmé, že predmetom posúdenia súdom prvého stupňa bola zmluva o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzatvorená medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade, ktorá podľa zistení okresného súdu odporovala zmluve o dielo č. 1/R_2012 (č.l. 17 a nasl. spisu), a to čl. IX. bod 9.2.1. Za tejto skutkovej situácie bolo teda zrejmé, že okresný súd správne vyhodnocoval platnosť zmluvy o postúpení cez úpravu v § 525 ods. 2 OZ a následne konštatoval rozpor zmluvy o postúpení pohľadávky so zmluvou o dielo vo väzbe na uvedenú právnu úpravu. Okresný súd konštatoval naliehavosť právneho záujmu žalobcu cez jeho zneistenie v postavení dlžníka, keďže práve dohoda o obmedzení, resp. vylúčení postúpenia pohľadávky bola skutočnosťou, ktorá mala zabrániť neistote dlžníka jednak vo vzťahu k osobe veriteľa ako i k samotnému plneniu povinnosti. Dôsledkom porušenia týchto povinností je prípadné omeškanie dlžníka alebo iné okolnosti, ktoré sa viažu k dohode. Žalovaný v 2/ rade zdôraznil v odvolaní absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na takomto určení. V súvislosti s touto argumentáciou poukazuje z eurokonformného prístupu primerane a podporne krajský súd na skutočnosti vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. III. ÚS 17/95 zo dňa 20. júna 1995 „O naléhavý právní zajem může zásadně jít jen tehdy, jestliže by bez soudem vysloveného určení, že právní vztah nebo právo existuje, bylo buď ohroženo právo žalobce nebo by se jeho právní postavení stalo nejistým, což - řečeno jinými slovy - znamená, že buď musí jít u žalobce o právní vztah (právo) již existující (alespoň v době vydaní rozhodnutí) nebo o takovou jeho procesní, případně hmotněprávní situaci, v níž by objektivně v již existujícím právním vztahu mohl být ohrožen, případně pro nejisté své postavení by mohl být vystaven konkrétní ujmě“.
Krajský súd v rovine konštatovaného naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu v napadnutom rozsudku poukazuje cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku a zároveň uvádza, že netreba opomínať, že dlžník má záujem na jasnom a prehľadnom zmluvnom záväzku. Vďaka zákazu sa môže ochrániť pred potiažami, ktoré mu z postúpenia pohľadávky môžu vzniknúť, napr. nečelí nutnosti skúmať, komu má plniť, aby sa zbavil svojho dlhu, čo sa ešte zvýrazňuje pri postúpení len časti pohľadávky, vyššie nebezpečenstvo však v tomto smere pre dlžníka vyplýva z udržania stáleho veriteľa, pretože proti nemu je možné lepšie presadzovať napr. práva z vád, pokiaľ veriteľ je stále zainteresovaný na doplatení ceny. (len primerane a z eurokonformného prístupu sa v rovine vyššie uvedených záverov sa poukazuje na literatúru Schütze, E. Zession und Einheitsrecht. Tübingen: Mohr Siebeck, 2005, s. 166 a násl.; nebo Müller-Chen, M. Abtretungsverbote im internationalen Rechts- und Handelsverkehr, in Schwenzer, I., Hager, G. (Hrsg.) Fenstschrift für Peter Schlechtriem zum 70. Geburtstag. Tübingen: Mohr Siebeck, 2003, s. 905).
Nemožno tiež opomínať, že pri postúpení pohľadávky dochádza k tomu, že dlžník je povinný plniť niekomu, koho vôbec nepozná, s kým by napr. nikdy neuzavrel zmluvu. Táto určitá neobvyklosť odôvodňuje prístup, v žiadnom prípade nesmie postúpenie viesť k zhoršeniu postavenia dlžníka a v prípade pochybností by malo byť rozhodnuté v jeho prospech, ktorý záver si odvolací súd osvojil. (Len primerane z eurokonformného prístupu na dotvrdenie prijatých záverov sa príkladmo poukazuje na Bucher, E. Schweizerisches Obligationenrecht. Allegemeiner Teil. 2. Auflage. Zürich: Schulthess, 1988, s. 560“). V tomto smere záujem dlžníka ospravedlňuje samotnú možnosť obmedziť postupiteľnosť pohľadávky, tak i požiadavku absolútnych účinkov takéhoto zákazu. Občiansky zákonník v § 525 ods. 2 teda sám chráni dlžníka, keď mu voči postupníkovi zachováva všetky námietky, ktoré mal voči postupcovi. Dlžník tiež môže svoju právnu pozíciu zaistiť rôznymi spôsobmi, na prvom mieste je ľahko preukázateľné individuálne dojednanie zákazu, teda jeho zachytenie priamo z textu písomnej
zmluvy, ktoré je pre postupníka pri riadnej starostlivosti neprehliadnuteľné. Krajský súd poukazuje na postup žalovaných v 1/ a 2/ rade, ktorým bol zrejmý uvedený zákaz zo zmluvy o dielo, napriek tomu však došlo k postúpeniu práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o dielo na základe dohody o postúpení pohľadávok. Krajský súd poukazuje na to, že v samotnej dohode o odstúpení od zmluvy o postúpení pohľadávky tak ako bola predložená zo strany žalovaného v 2/ rade, ktorá sa nachádza na č.l. 74 spisu sa uvádza, že predmetom postúpenia boli pohľadávky vo výške 50.318,60 Eur, pričom zo Zmluvy o dielo č. 1/R_2012 (č.l. 46 spisu) vyplýva, že celková cena diela bola 66.261,60 Eur. Je zrejmé podľa čl. III. z dohody o odstúpení od zmluvy o postúpení pohľadávky, že účastníci tejto dohody sa dohodli na vrátení odplaty za postúpenú pohľadávku vo výške 45.286,74 Eur. Len pre úplnosť vo väzbe na odvolaciu argumentáciu odvolateľa sa krajský súd oboznámil s čl. II. Dohody o odstúpení od zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15.07.2013, z ktorého vyplýva, že „Aj napriek skutočnosti, že postupca považuje overenú kópiu zmluvy o dielo č. 1/R 2012 za falzifikát a uvedené znenie článku 9.2.1 zmluvy nebolo medzi zmluvnými stranami dojednané, postupca a postupník sa dohodli na odstúpení od zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30.05.2013, t.j. postupník ku dňu podpisu tejto dohody odstupuje od zmluvy o postúpení pohľadávky a postupca toto odstúpenie prijíma“. I z uvedenej dohody je možné prijať záver, že postupník a postupca, teda žalovaný v 1/ rade, žalovaný v 2/ rade uzavreli dňa 30.05.2013 zmluvu o postúpení pohľadávky. Krajský súd zvýrazňuje, že teda samotná existencia zmluvy o postúpení pohľadávky nebola sporná. Naliehavosť právneho záujmu odôvodňoval žalobca i prebiehajúcim konaním, sp.zn. 5Cb/37/2013, „kde navrhovateľom sporných pohľadávok voči navrhovateľovi v tomto konaní je spoločnosť MBM a ktorá žaloba bola podaná v čase, keď pohľadávky boli postúpené spoločnosti Catering servis. Má to význam z hľadiska aktívnej legitimácie navrhovateľa v čase podania návrhu, kde poukazujem na rozsudok NS SR č.k. 4Obo/210/01 z ktorého stanoviska vyplýva, že relevantným oznámením postupcu o oznámení pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založenia aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ju akceptuje bez toho, aby skúmal platnosť zmluvy o postúpení“. Preto krajský súd vyvodil záver, v zhode s okresným súdom, že žalobca v tomto konkrétnom prípade, vzhľadom na skutkové okolnosti z neho vyplývajúce, keď bolo zrejmé, že žalobca už s predmetnou pohľadávkou napriek zákazu nakladal, má na určení osoby veriteľa skutočný naliehavý právny záujem nielen akademický. Uvedeným záverom zodpovedá i judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23Cdo 1887/2007, v zmysle ktorej „Jako podstatnější se však jeví závěr, že „Uzavřela-li teda tato společnosť s žalobkyní smlouvu o postoupení pohledávek vůči žalované...aniž se na tomto postupu písemně dohodla s žalovanou...je smlouva o postoupení v rozporu s ustanovením § 525 odst. 2 obč. zák...svým obsahem tak podporuje zákonu a je proto podľa ustanovení § 39 obč. zák. neplatná, přičemž žalovaná, na jejíž ochranu byla v tomto případě neplatnost stanovena, se této neplatnosti ve smyslu ustanovení § 267 odst. 1, věty první, obch. zák. dovolala“. Vzhľadom na vzniknutý skutkový stav veci a skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania pred súdom prvého stupňa, krajský súd mal za to, že predmetnú žalobu nie je možné v tomto prípade považovať za nedovolenú, pretože slúži potrebám praktického života a vedie k odstráneniu zbytočných nezrovnalostí a sporov medzi účastníkmi. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 26Cdo 1255/2006 zo dňa 28. marca 2007 vyplýva, že „Ustálená soudní praxe dovodila, že existence naléhavého právního zájmu na žádaném určení podle § 80 písm. c/ o.s.ř. (a proto i v konkrétním případě tvrdit a dokazovat skutečnosti, z nichž jeho existence vyplývá) je u určovací žaloby nezbytnou podmínkou její přípustnosti. Žalobce má naléhavý právní zájem na žádaném určení, jestliže by bez tohoto určení bylo ohroženo jeho právo nebo právní vztah, na němž je zúčastněn, nebo jestliže by se jeho postavení bez tohoto určení stalo nejistým. Ke vzniku žalobcova právního zájmu na určení stačí takové chování žalovaného, které nasvědčuje jeho úmyslu porušit právo žalobce nebo způsobit mu újmu na jeho právním postavení. Určovací žaloba je tedy prostředkem umožňujícím poskytnutí ochrany právního postavení žalobce dříve, než toto jeho postavení bylo porušeno, takže jejím cílem je zásadně poskytnutí preventivní ochrany.“ Krajský súd si osvojil tiež skutočnosti vyplývajúce zo Stanoviska Pléna Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. Pl.ÚS-st. 21/05 zo dňa 01.11.2005 č. 477/2005 Zb., z ktorého vyplýva, že „Jde o žalobu svou povahou preventivní (srov. Hora, J.: Československé civilní právo procesní. Díl I. Nauka o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154 - 155, Bureš, J., Drápal, L., Mazanec, M.: Občanský soudní řád - komentář. I. Díl. 6. vydání. C. H. Beck, Praha 2003, str. 259) - jejím účelem je předejít stavům nejistoty ohledně určitého práva nebo jeho výkonu a její význam je ryze praktický - nastolení jistoty v ohrožených právních vztazích, přičemž je třeba více než u žalob na plnění dbát, aby nedošlo k jejímu zneužití (Hora, J.: Československé civilní právo procesní. Díl I. Nauka o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154: „Nelze se dovolávati činnosti soudu jen kvůli rozhodnutí otázek akademických neb kvůli uspokojení zájmu, jenž nedošel uznání právním řádem.“
Pre úplnosť, že z listinného dôkazu, ktorým bolo riadne vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa, a to č.l. 6 spisu vyplýva, že listom zo dňa 06.06.2013 bolo oznámené žalobcovi postúpenie časti pohľadávky žalovaným v rade 1/ a žalobca dňa 22.08.2013 doručil žalobu okresnému súdu, ktorý postup je možné stotožniť so závermi vyplývajúcimi i z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Cdo 76/2007. „Otázka neplatnosti teda nie je nevýznamná, ak je predmetom sporu o neplatnosť takejto zmluvy, ako je tomu v tomto prípade, resp. ak sa požaduje (uplatňuje) plnenie, ktoré predstavuje hodnotu neuhradenej postúpenej pohľadávky; táto otázka je však úplne irelevantná vo vzťahu k účinkom splnenia pohľadávky (záväzku) dlžníkom postupníkovi. Preto ak postúpenie pohľadávky oznámil dlžníkovi postupca, prípadne dlžníkovi takéto postúpenie preukázal postupník, a dlžník záväzok splnil postupníkovi, záväzok dlžníka týmto splnením postupníkovi zaniká aj v takom prípade, keď zmluva o postúpení pohľadávky je neplatnou alebo keď zmluva o postúpení vôbec neexistuje. V spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie, kedy postúpená pohľadávka nie je ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo) ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. Absolútna neplatnosť právneho úkonu znamená, že priamo zo zákona (ex lege) a od počiatku (ex tunc) sa na dotknutý právny úkon hľadí, ako keby nebol urobený. Odlišný prístup by znamenal obchádzanie ustanovení o absolútnej neplatnosti právnych úkonov a v konkrétnom prípade aj obsoletnosť ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (keďže k tejto úprave by sa nemohlo prihliadnuť). Správne preto odvolací súd považoval navrhovateľa za vecne legitimovaného na požadované určenie neplatnosti právneho úkonu“.
Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že závery súdu prvého stupňa za konštatovania existencie naliehavého právneho záujmu potom zodpovedajú z eurokonformného hľadiska i judikatúre Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.februára 2006, sp.zn. 29Odo 882/2005 „Dle rozhodnutí Nejvyššího soudu ČR ze dne 27. února 2006, sp.zn. 29 Odo 882/2005, publikovaného ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod číslem R 27/2007 „Postupník, jemuž věřitel postoupil svou pohledávku i přes zákaz dohodnutý s dlužníkem, není chráněn ani v případě, že jednal v dobré víře a o tomto zákazu nevěděl. Smlouva o postoupení pohledávky uzavřená v rozporu s ustanovením § 525 obč. zák. je absolutně neplatná podle § 39 obč. zák.“ Toto rozhodnutí citují (byť i kriticky) ve svých odborných dílech mj. Eliáš1, Čech2 či Škárová3“.
Bolo zrejmé, že okresný súd pri hodnotení dôkazov aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten, ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd. Podkladom jeho rozhodnutia boli dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.
Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd teda konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s doplňujúcim rozsudkom v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného v 2/ rade, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného v 2/ rade, potvrdený podľa § 219 ods. 1 OSP. Len pre úplnosť krajský súd pripomína, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).“
Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery, tak prvostupňového, ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku potvrdiť v spojení s doplňujúcim rozsudkom a opravným uznesením potvrdiť, ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutia, keďže nebolo preukázané, že by v konaní pred okresným súdom došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, k vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani k nesprávnym skutkovým zisteniam. Preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý neuskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania a v podstate ani vznik takýchto trov nebol preukázaný, keďže žalobca sa k odvolaniu žalovaného v 2/ rade nevyjadril, preto žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).