Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/596/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej vo veci žalobcu V. Y. Y., nar. X.X.XXXX, bytom BaM., P. X, proti žalovanej G. M.C., za ktorú koná I. G. G. M., so sídlom H., Ž. T. XX, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku -269 zo 14.4.2015 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie 99.000 €, a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby mu žalovaná zaplatila sumu 99.000 € ako spravodlivú finančnú satisfakciu za vzniknutú nemajetkovú ujmu v dôsledku odopretia spravodlivosti Ústavným súdom Slovenskej republiky. Žalobu odôvodnil tým, že viedol veľmi dôležitý existenčný a statusový súdny spor o obnovu konania na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. , ktorým sa domáhal, aby súd povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. . Spor prehral napriek tomu, že bolo nutné odčiniť bezprávie na základe „Štrassburgského rozsudku“ č. 32106/96 zo 4.6.2002. Žalobca uviedol, že o nápravu sa pokúsil podaním dovolania na Najvyšší súd SR a podal aj ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky ľahkovážne odmietol len z dôvodu, že na Najvyššom súde SR nepodal dovolanie, čo sa nezakladá na pravde. Podľa názoru žalobcu každý orgán verejnej moci nesprávne postupuje a prekračuje svoje kompetencie vtedy, keď svoje rozhodnutie založí na holej lži, tak ako sa to stalo aj v jeho prípade, čím takýmto spôsobom porušil jeho zákonné a ústavné práva, čo platí aj pre Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v danom prípade hrubo zasiahol do jeho práv a právom chránených záujmov najmä tým, že mu svojim uznesením sp. zn. -7 zo 17.2.2011 odoprel ústavnosť a spravodlivosť ako takú. Preto žiada satisfakciu od štátu, ktorý zodpovedá aj za konanie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalovaná vo vyjadrení k návrhu namietala, že žalobca nešpecifikoval, či sa náhrady škody domáha titulom nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci. V návrhu nešpecifikuje nesprávny úradný postup, ani ktorý orgán verejnej moci a akým konaním sa ho mal dopustiť, rovnako nekonkretizuje, ktoré rozhodnutie Okresného súdu Bardejov považuje za nezákonné. Takisto neuviedol, v čom konkrétne má vzniknutá škoda spočívať, ani neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, ako k uplatnenej sume dospel. Žiadala návrh zamietnuť. Súd prvého stupňa z listu navrhovateľa z 18.4.2011 adresovaného Ministerstvu spravodlivosti SR zistil, že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom uviedol rovnaké skutočnosti, ako v žalobe začatie konania. Skutkový stav veci súd zistil dokazovaním vykonaným výsluchom žalobcu prostredníctvom dožiadaného súdu, oboznámením listinných dokladov tvoriacich obsah spisu ako aj

pripojených súdnych spisov. Z výpovede žalobcu pred dožiadaným súdom zistil, že žalobca sa náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, ako aj jeho nesprávnym úradným postupom domáha z dôvodu, že v pôvodnom konaní išlo o justičný omyl, pričom tvrdil, že právo si uplatnil včas. Pokiaľ ide o konkrétny orgán verejnej moci, ktorý mu mal škodu spôsobiť, žalobca mal za to, že škodu mu jednoznačne spôsobil súd v konaní sp.zn. , pretože mu nepovolil obnovu konania. Žalobca na výzvu, aby označil konkrétne rozhodnutie, ktoré považuje za nezákonné, ak tvrdí, že škoda mu spôsobená nezákonným rozhodnutím, uviedol, že škoda mu bola spôsobená justičným omylom, pretože súd neprihliadal na § 44 Zákonníka práce. Nezákonnosť rozhodnutia žalobca videl v tom, že súd nerešpektoval minimálne štyri ustanovenia Zákonníka práce, najmä § 44 Zákonníka práce v spojení s odsekom 1, § 46 Zákonníka práce, pomýlil si pojmy zrušenie organizácie a zánik organizácie ako dôvod výpovede. Nesprávny úradný postup orgánu štátu (ktorý mal spôsobiť škodu), resp. konkrétne pochybenie orgánu štátu videl žalobca v tom, že súd obišiel ust. § 44 Zákonníka práce ako aj ďalších ustanovení. Podľa žalobcu škoda, ktorá mu vznikla spočíva v tom, že napriek tomu, že jeho pracovný pomer po vyhratom súdnom spore mal naďalej trvať, prácu nemal a namiesto toho dostal druhú výpoveď. Škoda preto pozostáva zo všetkých náležitostí podľa Zákonníka práce ako dovolenka, práceneschopnosť. Od 1.1.1992 nemal prácu a nedostával plat ani iné výhody. Ak by mu bola povolená obnova konania, táto škoda by mu nevznikla. K vyčísleniu škody vo výške 99.000 € žalobca uviedol, že čítal v tlači, že niektorí dostali 100.000 €, takúto satisfakciu dostal napr. jeden verejný činiteľ. Súd zo zapožičaného spisu Okresného súdu Bardejov sp.zn. zistil, že rozsudkom -182 z 10.1.1995, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -223 zo 6.3.1996, bol návrh žalobcu proti žalovanému Okresnému úradu Bardejov, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru danej mu listom z 27.8.1991, zamietnutý v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 26.11.1997 dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 6.3.1996 odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti podľa § 238 ods. 2 O.s.p., ako aj z dôvodu, že neboli zistené vady uvedené v ust. § 237 O.s.p. Súd prvého stupňa ďalej zo zapožičaného spisu Okresného súdu Bardejov sp.zn. zistil, že žalobca sa návrhom na obnovu konania z 30.8.2005 domáhal obnovy konania vedeného pred Okresným súdom v Bardejove pod sp.zn. a to na podklade konečného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva č. 32106/96 zo dňa 4.6.2002. Okresný súd Bardejov uznesením č.k. -36 z 5.5.2010 návrh na obnovu konania zamietol z dôvodu, že bol podaný oneskorene. Lehota na podanie návrhu na obnovu konania je podľa § 230 ods. 1 O.s.p. trojmesačná a plynie od času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo od času, keď ho mohol uplatniť. Súd konštatoval, že žalobca sa o dôvodoch obnovy dozvedel v roku 2002, kedy mu bol doručený rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 4.6.2002, pričom návrh na obnovu konania podal na súde až dňa 30.8.2005. Po odvolaní sa žalobcu, Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. z 19.11.2010, potvrdil napadnuté uznesenie. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12.9.2013 súd zistil, že žalobca podal voči vyššie cit. uzneseniu Krajského súdu v Prešove dovolanie. Dovolací súd konanie zastavil pre nedostatok osobitnej podmienky dovolacieho konania podľa ust. § 241 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolací súd poukázal na skutočnosť, že tento nedostatok je síce odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa. Žalobca napriek viacerým výzvam a poučeniam nezaložil do spisu plnú moc udelenú advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní, ani nepožiadal Centrum o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov. Zo zapožičaného spisu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. súd ďalej zistil, že žalobca podal dňa 28.1.2011 na Ústavnom súde SR návrh na konanie o ústavnej sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp.zn. . Žalobca žiadal vydať nález, ktorým by Ústavný súd SR vyslovil porušenie označeného článku Ústavy SR v konaní vedenom krajským súdom pod sp.zn. s tým, aby bolo uznesenie Krajského súdu zo dňa 19.11.2010 v spojení s uznesením Okresného súdu v Bardejove zo dňa 5.5.2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požadoval aj priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 5.000 €. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. -7 zo 17.2.2011 sťažnosť odmietol ako neprípustnú. Z odôvodnenia jeho uznesenia vyplýva, že Ústavný súd zistil, že žalobca nepodal proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19.11.2010 dovolanie, preto sťažnosť považoval za neprípustnú. Ústavný súd skonštatoval, že podstatou sťažnosti je tvrdenie žalobcu, podľa ktorého všeobecné súdy neprávom považovali jeho návrh na obnovu konania za oneskorene podaný a v dôsledku takéhoto nesprávneho právneho názoru sa vecnou podstatou jeho návrhu vôbec nezaoberali. Tvrdil, že sa mu postupom všeobecných súdov preto odňala možnosť konať pred súdom. Ústavný súd konštatoval, že vzhľadom na uplatnenú námietku mohol sťažovateľ napadnúť uznesenie krajského súdu dovolaním, o ktorom by

rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky. Žalobca dovolanie nepodal, a teda nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu označeného základného práva účinne poskytuje a na ktorého použitie bol podľa cit. ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku oprávnený. Preto je jeho sťažnosť podľa § 53 ods. 1 Zákona o ústavnom súde neprípustná. Po právnom posúdení veci podľa § 27 ods. 1, § 1, 2, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov súd zistil, že rozhodnutia, ktoré žalobca označil ako nezákonné (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19.11.2010, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -7 zo 17.2.2011), neboli pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené, teda nebola splnená základná zákonná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup súdov, ktorý mal spočívať v tom, že „prehral“ súdne spory, čím vlastne namietal výsledok rozhodovacej činnosti súdov, konajúci súd konštatoval, že výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ktorý sa prejaví v jeho rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup tak, ako je tento definovaný v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Je neprípustné, aby súd ktorý rozhoduje o náhrade škody, preskúmaval správnosť rozhodnutia iného súdu vo veci samej. Tým sa môže zaoberať len príslušný súd vyššej inštancie v rámci riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov proti danému rozhodnutiu. Nebola preto splnená základná podmienka stanovená zákonom pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to že došlo k takému pochybeniu pri výkone právomoci dotknutých súdov v občianskoprávnom konaní, ktoré by bolo možné označiť za nesprávny úradný postup. Súd preto návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá mala vo veci úspech a mala by právo na náhradu trov potrebných na účelné bránenie svojho práva proti žalobcovi, náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov neuplatnila a v konaní mu tieto ani nevznikli.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil alebo zmenil v jeho prospech tak, aby sa mohol dovolať spravodlivej satisfakcie ako obeť diskriminácie a totálneho dlhodobého bezprávia. V prípade, ak odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok žiadal, aby mu umožnil podať dovolanie. V odvolaní, po zopakovaní skutočností, ktoré uviedol v žalobe a vo svojich ďalších písomných podaniach, uviedol, že predmetom jeho návrhu o odškodné, je v podstate svojvôľa prvostupňového a odvolacieho súdu v konaní a konania, ktoré mu predchádzalo , ako aj svojvôľa a prekročenie právomoci Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, lebo obe tieto súdy mu odopreli spravodlivosť, a to na nepravdivom základe, čím došlo k odopretiu spravodlivosti a inému nedovolenému zásahu do jeho práv a právom chránených záujmov.

Žalovaná bola v odvolacom konaní nečinná.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 9.6.2016 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutom výroku je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa i s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O. s. p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalobca v odvolaní uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci, a neumožňujú ani záver, že by

v konaní bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, resp. že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Dôvody, ktoré uviedol v odvolaní, uvádzal už aj v konaní pred súdom prvého stupňa a s týmito sa tento dôsledne vysporiadal a tieto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je zodpovednosť objektívna (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok : a/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu. Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom v čase podania žaloby).

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Nesprávnym úradným postupom sa rozumie postup, ktorým štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu mu z právnej normy a postupoval nie tak, ako mu to prikazoval alebo umožňoval ten-ktorý všeobecne záväzný právny predpis, ale v rozpore s pravidlom vyplývajúcim z tohto právneho predpisu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje, nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ako právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie.

Dôkazná povinnosť žalobcu preto spočívala v preukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bardejov, ktorý žalobca charakterizoval ako nerešpektovanie, resp. „obídenie“ ustanovení Zákonníka práce súdom, čo viedlo podľa žalobcu k justičnému omylu. Žalobcom namietaný nesprávny úradný postup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorého následkom mu mala vzniknúť škoda, súvisel s rozhodovacou činnosťou súdu. Tak, ako konštatoval aj súd prvého stupňa, žalobca ako nesprávny úradný postup vnímal to, že nebol úspešný v súdnom spore. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa, že nie je prípustné, a zákon č. 514/2003 Z.z. to v žiadnom svojom ustanovení neumožňuje, aby súd konajúci a rozhodujúci o náhrade škody podľa tohto zákona, preskúmaval rozhodnutie vo veci samej iného súdu tej istej alebo dokonca vyššej inštancie, a hodnotil, či vychádza alebo nie zo správneho právneho posúdenia veci, či dospel k správnym skutkovým zisteniam,

či úplne zistil skutkový stav, či došlo k procesným vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie a pod., pretože týmito otázkami sa v rámci riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov môže zaoberať len príslušný súd vyššej inštancie (tak, ako to bolo aj vo veci, v ktorej malo podľa žalobcu dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu), keď námietkami žalobcu sa zaoberal odvolací aj dovolací súd. Žalobca teda nepreukázal, že v uvedených veciach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní, a preto nebola splnená jedna zo základných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 5 zákona č. 514/2003 Z.z právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1, 2 cit. zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je teda podľa citovaných zákonných ustanovení predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom.

V danom prípade (žalobca za nezákonné označil uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19.11.2010 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17.2.2011) ani jedno z rozhodnutí, žalobcom označené za nezákonné, nebolo zrušené pre nezákonnosť. Proti uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17.2.2011, ktorým bola ústavná sťažnosť žalobcu odmietnutá ako neprípustná, neexistuje opravný prostriedok, preto toto rozhodnutie nemohlo byť žiadnym orgánom zrušené pre jeho nezákonnosť, a proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19.11.2010 žalobca síce podal dovolanie, ale dovolací súd dovolacie konanie zastavil, teda ani toto rozhodnutie pre nezákonnosť nebolo zrušené. Žalobca teda nepreukázal jeden zo základných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu v odvolaní sú neopodstatnené, preto podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo veci samej ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania.

Žalovaná mala v odvolacom konaní úspech ale neuplatnila si náhradu trov odvolacieho konania, žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (ani si tieto neuplatnil), preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.)

K navrhovanému pripusteniu dovolania odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa ustanovenia § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Nie je povinnosťou odvolacieho súdu pripustiť dovolanie na návrh účastníka. Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je takým rozhodnutím, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy (Zo súdnej praxe č. 1/2004). Možnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu nie je závislé na návrhu účastníka. Ak však účastník konania návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať a s týmto sa vysporiadať. Je len na zvážení súdu, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku vysloví alebo nie. V prejednávanej veci sa nejedná o rozhodnutie zásadného významu, preto odvolací súd nepripustil dovolanie.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.