Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-185-2015.pdf
PDF · 126.36 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/185/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Mgr. Juraj Streďanský, s miestom podnikania Lachova 1602/11, 851 03 Bratislava - Petržalka, IČO: 45 559 597, zastúpeného právnou zástupkyňou Mgr. Miroslavou Šufákovou, advokátkou, so sídlom M. C. XXX/XX, XXX XX D., proti žalovanému: BRAINY SK, s.r.o., so sídlom Jánošíkova 15B, 010 01 Žilina, IČO: 36 431 711, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jánom Foltánom, advokátom, so sídlom B. XXX, XXX XX X., v konaní o zaplatenie 440,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 219/2014-77 zo dňa 14.07.2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 219/2014-77 zo dňa 14.07.2015 p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia v sume 39,93 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právnej zástupkyne žalobcu Mgr. Miroslavy Šufákovej, advokátky, so sídlom M. C. XXX/XX, XXX XX D..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 440,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 440,- Eur od 07.09.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 26,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 118,86 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), § 369 ods. 1, 2 OBZ okresný súd žalobe vyhovel. Pojednávanie konané dňa 14.07.2015 sa uskutočnilo v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu za súčasného splnenia zákonných podmienok vymedzených § 101 ods. 2 OSP. Žalovaný mal predvolanie na pojednávanie vykázané náhradným spôsobom - uložením zásielky na doručovacej pošte. Právny zástupca žalovaného podaním doručeným okresnému súdu dňa 15.07.2015 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu neodkladných pracovných povinností, ktoré právny zástupca žalovaného bližšie nešpecifikoval a ich existenciu nepreukázal. Dňa 13.07.2015 bol právny zástupca žalovaného okresným súdom vyrozumený, že žiadosti o odročenie pojednávania nebolo vyhovené a bol oboznámený s dôvodmi procesného postupu okresného súdu. Podaním zo dňa 13.07.2015 právny zástupca žalovaného doplnil ospravedlnenie zo dňa 13.07.2015 a žiadosť o odročenie pojednávania o potvrdenie ošetrujúceho lekára matky právneho zástupcu žalovaného s poznámkou o nutnosti návštevy lekára v daný deň. „Z obsahu pripojeného výmenného poukazu ošetrujúceho lekára vyplýva, že pacientka P. H. bola dňa 10.07.2015 prinesená v kolapsovom stave sprevádzaná synom s tým, že ďalšie nutné vyšetrenie sa uskutoční dňa 14.07.2015.“ Napriek
doplňujúcemu podaniu právneho zástupcu žalovaného okresný súd nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali odročenie pojednávania a dôležitosť tohto dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 OSP, a preto pojednávanie sa uskutočnilo v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Všetky okresným súdom predvolávané osoby boli poučené o náležitostiach žiadosti o odročenie pojednávania. Právny zástupca žalovaného odôvodňoval svoju žiadosť pracovnými povinnosťami a následne zdravotným stavom svojej matky. Z pripojeného výmenného poukazu bolo možné podľa okresného súdu len dovodiť, že právny zástupca žalovaného bude sprevádzať rodinného príslušníka na kontrolnom vyšetrení. Bez ďalšieho však nemožno takto podanú žiadosť vyhodnotiť ako dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 3 OSP. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na obsah § 6, § 114 ods. 1 OSP, v zmysle ktorých súd postupuje v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, t.j. pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. Okresný súd preto žiadosti právneho zástupcu žalovaného nevyhovel a pojednávanie uskutočnil v jeho neprítomnosti prihliadajúc na obsah spisového materiálu a predložené listinné dôkazy.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd konštatoval, že žalobca ako účastník konania uviedol, že spor medzi účastníkmi vznikol až v súvislosti s poslednou vystavenou faktúrou, keď sumu, ktorú žalobca žiadal od žalovaného zaplatiť, žalovaný neakceptoval a požadoval zníženie fakturovanej sumy najskôr na čiastku 8,- Eur a neskôr na sumu 9,- Eur. Žalobca s navrhovaným postupom nesúhlasil a trval na úhrade vystavenej faktúry. Uviedol, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania trval asi od apríla roku 2010 do roku 2013, pričom k ukončeniu zmluvného vzťahu účastníkov došlo v súvislosti so vzniknutým sporom ohľadne poslednej žalovanej faktúry. K uzavretiu zmluvy medzi účastníkmi došlo v ústnej forme, pričom obsah zmluvy bol konkretizovaný účastníkmi v priebehu jej trvania a to tak, že podľa konkrétnych požiadaviek žalovaného na plnenie, žalobca poskytoval výučbu cudzieho jazyka za vopred dohodnutú cenu. Cenu poskytnutého plnenia žalobca pravidelne žalovanému účtoval vystavenými faktúrami, ktoré doručoval žalovanému elektronickou a následne obyčajnou poštou. Pôvodná jednotková cena predstavovala sumu 8,30 Eur a 9,29 Eur v súvislosti so začínajúcimi kurzami v Krásne nad Kysucou. Neskôr došlo medzi účastníkmi k dohode o navýšení tejto ceny tak, ako bola účtovaná v Bratislave na sumu 9,96 Eur a následne na základe dohody účastníkov zaokrúhlenou sumou 10,- Eur na jednu vyučovaciu hodinu. Všetky výučby prebiehali obdobnou formou, s rovnakým stupňom náročnosti a rovnakým dohodnutým spôsobom ceny poskytovanej služby. Súvislá spolupráca medzi účastníkmi trvala až do mesiaca december 2012, pričom za toto obdobie žalobca vyúčtoval žalovanému cenu poskytnutého plnenia v mesiaci január 2013 v sume 196,60 Eur s jednotkovou cenou 10,- Eur/1 vyučovaciu hodinu. Následne došlo k prerušeniu spolupráce účastníkov a k jej obnoveniu až v súvislosti s vystavením žalovanej faktúry. K zmene dojednaných zmluvných podmienok medzi účastníkmi nedošlo. Štandardne ako v predchádzajúcich prípadoch žalobca „obdržal od odporcu e-mailom požiadavku s uvedením mena konkrétneho klienta, počtu vyučovacích hodín a s uvedením časového obdobia, v ktorom bude prebiehať jazykový kurz. Pri vystavení objednávok tieto osobitný údaj o cene plnenia neobsahovali, nakoľko sa akceptovala cena naposledy dohodnutá, t. j. v danom prípade 10,- eur/ vyučovacia hodina. Splatnosť faktúr bola účastníkmi dohodnutá na lehotu 30 dní od posledného dňa mesiaca poskytovania služby.“ Obsah záväzkovo-právneho vzťahu žalobca preukazoval vystavenými faktúrami za obdobie mesiacov január 2011 až december 2012, z obsahu ktorých vyplýva jednotková cena za výučbu anglického jazyka v sume 10,- Eur/ vyučovaciu hodinu (trvajúcu 45 minút), pripojenými výpismi z účtu žalobcu, ktorými žalobca preukazoval žalovaným vykonané úhrady ceny žalobcom poskytnutého plnenia. Faktúrou č. 20130011 žalobca vyúčtoval žalovanému výučbu nemeckého jazyka v rozsahu 44 vyučovacích hodín x 10 Eur, v celkovej sume 440,- Eur s dátumom splatnosti 06.09.2013. Výzvou na úhradu dlžnej sumy zo dňa 10.10.2013 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 440,- Eur s upozornením na uplatňovanie ďalších krokov smerujúcich k vymoženiu pohľadávky žalobcu. Žalovaný výzvu žalobcu v odbernej lehote neprevzal a ku dňu podania žaloby dlžnú sumu neuhradil.
Vzhľadom na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich záväzkov okresný súd posúdil právny vzťah účastníkov ako obchodno-právny. Ťažisko obrany žalovaného voči žalovanej pohľadávke spočívalo na tvrdení, že faktúru, ktorú žalobca uviedol ako právny podklad na vydanie platobného rozkazu, žalovaný vo svojom účtovníctve neeviduje. Právnym titulom uplatnenia žalovanej pohľadávky bolo tvrdenie žalobcu o existencii záväzkovo-právneho vzťahu - zmluvy, na základe ktorej žalobca podľa požiadaviek žalovaného poskytoval žalovanému výučbu cudzích jazykov za dohodnutú cenu 10,- Eur za vyučovaciu hodinu. Napriek tomu, že žalovaný rozporoval dôvodnosť uplatnenej pohľadávky, tvrdiac, že pôvodná faktúra obsahovala nesprávne údaje a prepracovaná faktúra nebola žalovanému doposiaľ doručená, žalovaný bližšie nekonkretizoval, v čom spočíva
nesprávnosť vystavenej faktúry a vo väzbe na takéto tvrdenia nešpecifikoval ďalšie skutočnosti, ktorými by relevantným spôsobom spochybnil dôvodnosť alebo výšku žalovanej pohľadávky. Z vykonaných dôkazov - výpovede žalobcu ako účastníka konania vo väzbe na vykonané listinné dôkazy, a to žalobcom vystavené faktúry za obdobie mesiacov január 2011 - december 2012, mal okresný súd preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému za výučbu nemeckého jazyka jednotkovú cenu 10,- Eur. Žalovanému fakturovaná cena plnenia bola žalovaným riadne uhradená, čo vyplýva z pripojených výpisov z účtu žalobcu, ktoré pri identifikácii platby a označení variabilného symbolu obsahujú označenie faktúr a fakturovanej sumy. S prihliadnutím na predmet fakturácie, ktorý je označený ako výučba nemeckého jazyka v rozsahu 44 hodín á 10 Eur s vymedzením dátumu poskytnutia služby dňa 02.08.2013, okresný súd konštatoval, že vzhľadom na vecnú a časovú súvislosť s plnením, ktoré žalobca poskytoval žalovanému v bezprostredne predchádzajúcom období, bez zistení iných relevantných skutočností, ktoré by mali vplyv na iné posúdenie obsahu dojednaných zmluvných podmienok, bol z vykonaných dôkazov dostatočne preukázaný obsah záväzkovo-právneho vzťahu účastníkov, na základe ktorého žalobca poskytol žalovaným požadované plnenie, t.j. výučbu nemeckého jazyka v jednotkovej cene 10,- Eur. Iná dohoda o cene plnenia nebola účastníkmi tvrdená ani preukazovaná. Okresný súd posúdil návrh žalobcu ako skutkovo a právne dôvodný, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Vykonanými dôkazmi mal okresný súd preukázanú existenciu záväzkovo-právneho vzťahu účastníkov založenú uzavretím inominátnej zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, na základe ktorej vznikol žalobcovi záväzok poskytnúť podľa požiadaviek žalovaného výučbu nemeckého jazyka a žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu tohto plnenia podľa dohodnutých platobných podmienok. Pokiaľ si žalovaný svoj peňažný záväzok riadne a včas nesplnil, dostal sa dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty splatnosti do omeškania s úhradou peňažného dlhu, ktoré omeškanie v časti priznanej istiny naďalej trvá. Okresný súd priznal žalobcovi právo na „zaplatenie žalovanej istiny titulom zmluvného plnenia spolu s úrokmi z omeškania podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, t. j. vo výške 8,5% ročne z dlžnej sumy odo dňa 07.09.2013 do zaplatenia tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Obranu odporcu súd vyhodnotil ako nepreukázanú, a teda nedôvodnú. Odporca v podanom odpore uviedol všeobecné, ničím nepodložené tvrdenia, a to napriek poučeniu súdu v zmysle ustanovenia § 101 ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 1 - 4 O.s.p. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého zákonného ustanovenia účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.“
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP. Vykonanými dôkazmi súd prvého stupňa správne preukázal existenciu záväzkovo- právneho vzťahu účastníkov založenú uzavretím inominátnej zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, teda zmluvy o poskytovaní služieb - výučby cudzích jazykov, na základe ktorej vznikol žalobcovi v postavení zmluvnej strany dodávateľa záväzok poskytnúť v kvalite a podľa požiadaviek žalovaného výučbu nemeckého jazyka a žalovanému v postavení odberateľa vznikla povinnosť riadne a včas zaplatiť žalobcovi cenu tohto plnenia podľa dohodnutých platobných podmienok. Daný zmluvný vzťah trval asi od apríla roku 2010 do roku 2013, kedy došlo k vzniku sporu ohľadne poslednej žalovanej faktúry. Zmluva bola uzavretá v ústnej forme, pričom jej obsah bol konkretizovaný zmluvnými stranami v priebehu jej trvania, a to takým spôsobom, že podľa konkrétnych požiadaviek žalovaného na plnenie, žalobca poskytoval výučbu cudzieho jazyka za vopred dohodnutú cenu. Cena poskytnutého plnenia bola žalobcom pravidelne žalovanému účtovaná vystavenými faktúrami, ktoré doručoval žalovaný elektronicky a následne obyčajnou poštou. Pôvodná jednotková cena predstavovala sumu 8,30 Eur (slovom: „osem eur a tridsať centov") a 9,29 Eur (slovom: „deväť eur a dvadsaťdeväť centov") za jednu vyučovaciu hodinu v súvislosti so začínajúcimi kurzami v Krásne nad Kysucou. Neskôr malo dôjsť medzi zmluvnými stranami k dohode o navýšení tejto ceny tak, ako bola účtovaná v Bratislave na sumu 9,96 Eur (slovom: „deväť eur a deväťdesiatšesť centov") a následne na základe údajnej dohody zmluvných strán zaokrúhlenou sumou 10,- Eur (slovom: „desaťeur")za jednu vyučovaciu hodinu. Všetky výučby mali prebiehať obdobnou formou, s rovnakým stupňom náročnosti a rovnakým dohodnutým spôsobom ceny poskytovanej služby. S týmto tvrdením žalobcu žalovaný nesúhlasil, nakoľko zmena ceny nebola ním vopred odsúhlasená. „Dňa 06.08.2013 vyúčtoval navrhovateľ odporcovi faktúrou č. 20130011 sumu 440,- eur (slovom: „štyristoštyridsať eur") so splatnosťou 06.09.2013, ktorú faktúru odporca riadne prevzal, avšak ju neakceptoval a o tejto skutočnosti navrhovateľa upozornil a súčasne ho požiadal ojej prepracovanie. Odporca novú prepracovanú faktúru doposiaľ neeviduje vo svojom účtovníctve.“ Okresný súd nesprávne posúdil žalobu, ktorou požadoval zaplatenie dlžnej istiny s úrokmi z omeškania z titulu uvedenej spornej faktúry zo dňa 14.03.2014 spresnený podaním zo dňa 16.06.2014 ako skutkovo a právne dôvodný. Názor okresného súdu podľa žalovaného nebol správny, nakoľko nie je pravda, že
zmluvné strany v zmysle § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka „takmer počas troch rokov trvajúceho zmluvného vzťahu nepochybne a preukázateľne zaviedli prax, podľa ktorej mala byť odplata za jednu hodinu vyučovania zo strany navrhovateľa pre odporcu v identickej sume, ktorú si navrhovateľ uplatnil žalovanou faktúrou. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. S údajnou dohodou o navýšení ceny odporca v skutočnosti neprejavil súhlas a navrhovateľ si svojvoľne vystavil žalovanú faktúru, v ktorej bola vyúčtovaná suma, s ktorej výškou odporca vôbec nesúhlasil. Odporca túto faktúru neakceptoval a požiadal navrhovateľa ojej prepracovanie. Tento prejav vôle odporcu, ktorý bol navrhovateľovi určený, je mu aj známy. Nová prepracovaná faktúra nebola so správnymi údajmi odporcovi doposiaľ doručená.“ Ustanovenie § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré nadväzuje na ods. 1 hovorí, že pri výklade vôle konajúcej osoby treba brať zreteľ aj na následné správanie strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. Z toho vyplýva, že okresný súd nezohľadnil skutočnosť, že žalovaný ako zmluvná strana popieral založenie takejto praxe a teda tým aj existenciu vyššie uvedenej dohody o zmene platobných podmienok, s ktorou nesúhlasil. V zmysle § 370 Obchodného zákonníka je veriteľ v omeškaní, ak v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neprevezme riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytne spolupôsobenie potrebné na to, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok. Z toho vyplývalo, že nová prepracovaná faktúra, o ktorú žalovaný požiadal, nebola so správnymi údajmi žalovaného doposiaľ doručená, preto žalobca ako veriteľ sa dostal do omeškania, lebo v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo zmluvy neposkytol spolupôsobenie potrebné na to, aby žalovaný ako dlžník mohol splniť svoj záväzok. Z dôvodu neexistencie faktúry obsahujúcej správne údaje v účtovníctve žalovaného ako dlžníka, neexistuje spôsobilý právny titul na vznik žalobcom tvrdeného dlhu, a teda ani na vznik žalobcom uplatňovaných úrokov z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj trov konania a trov právneho zastúpenia. Nemožno podľa žalovaného hovoriť o tom, že by sa žalovaný ako dlžník dostal do omeškania so splnením svojho záväzku v zmysle § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka. Teda nie je v omeškaní, pretože nemôže splniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa. Okresný súd podľa žalovaného dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a prikázal Okresnému súdu Žilina, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právnej zástupkyne, ktorý nesúhlasil s dôvodmi odvolania uvádzanými žalovaným uvedených v odvolaní s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d), f) OSP. Žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 20130011 sumu 440,- Eur, so splatnosťou 06.09.2013 a bolo podľa žalobcu nepochybné, že ju žalovaný riadne prevzal. Nesporná bola existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania. Žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovanému výučbu cudzích jazykov v kvalite a podľa požiadaviek žalovaného a žalovaný sa zaviazal za dodanú službu zaplatiť riadne a včas. Svojou argumentáciou predmetnú faktúru žalovaný nespochybňoval v počte vyúčtovaných hodín ani kvalitu dodanej služby. Jediné, čo žalovaný spochybňoval, bola odplata za služby. Postupom času medzi žalobcom a žalovaným nepochybné vznikla obchodná zvyklosť, ktorá mala charakter zaužívanej praxe. V odvolaní žalovaný popieral založenie praxe medzi zmluvnými stranami o výške hodinovej sadzby za výuku cudzieho jazyka, čo však nepreukázal. Žalobca jednotlivými faktúrami spolu s výpismi z účtu jednoznačne preukázal zavedenú prax medzi žalobcom a žalovaným. Takáto zavedená prax je zmluvnými stranami záväzná a stáva sa súčasťou normatívneho obsahu kúpnej zmluvy. Medzi zmluvnými stranami táto prax je záväzná, teda určuje obsah vzájomnej dohody. Nezaradenie faktúry do účtovnej evidencie žalovaným neznamená, že žalovaný nie je povinný zaplatiť fakturovanú sumu. K argumentom výkladu prejavu vôle uviedol, že sa prihliada najmä na samotné rokovanie o uzavretí zmluvy, na doterajšiu prax pri uzatváraní zmlúv a následne správanie strán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa. Súd prvého stupňa správne ustálil obsah zmluvy, keď prihliadol na obchodné zvyklosti. Obchodné zvyklosti medzi žalobcom a žalovaným v nijakom prípade nemôžu byť zanedbateľné, či irelevantné. Skutočnosti uvádzané v odvolaní žalovaným sú podľa žalobcu právne nepreukázané, z čoho pre žalobcu evokuje dôvodná obava o ohrozenie výkonu súdneho rozhodnutia. Žalovaný „sa týmito krokmi účelovo snaží oddialiť vykonateľnosť a právoplatnosť Rozsudku Okresného súdu Žilina, zo dňa 14.07.2015, pod sp. zn. 10Cb/219/2014-77. Odporcove tvrdenia nemajú nijaké zákonné a zmluvné opodstatnenie. Odporca koná tak, aby uspokojenie pohľadávky časovo posúval do bližšie neurčenej budúcnosti účelovo vykonanými právnymi úkonmi.“ Podľa žalobcu boli skutočnosti uvádzané v odvolaní neodôvodnené, navrhol aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 10Cb/219/2014-77 zo dňa 14.07.2015 ako vecne správne rozhodnutie potvrdil, nakoľko okresný súd vo veci úplne zistil skutkový stav, dospel k správnym zisteniam a vec správne právne posúdil.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP, došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/185/2015-108 zo dňa 07.06.2016 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.
Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rovine uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 440,- Eur s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 27.08.2015 (č.l. 85 a nasl. spisu), ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaným. Z podaného odvolania žalovaného proti rozsudku okresného súdu bolo zrejmé, že žalovaný namietal závery súdu prvého stupňa v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, teda namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaného, považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj
také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
Žalovaný v odvolaní primárne namietal závery okresného súdu, v zmysle ktorých mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 440,- Eur na základe faktúry č. 201311 so splatnosťou 06.09.2013, ku ktorej uviedol, že predmetnú faktúru žalobcu neakceptoval, požiadal o jej prepracovanie a že novú faktúru doposiaľ neeviduje vo svojom účtovníctve. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v odvolaní primárne krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa odvolací súd cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP stotožnil, v zmysle ktorého je nevyhnutné zdôrazniť, že právnym titulom uplatnenia žalovanej pohľadávky, bola argumentácia žalobcu o existencii záväzkovo-právneho vzťahu zmluvy, na základe ktorej žalobca podľa požiadaviek žalovaného poskytol žalovanému výučbu cudzích jazykov za dohodnutú cenu 10,- Eur za vyučovaciu hodinu. Napriek tomu, že žalovaný rozporoval dôvodnosť uplatnenej pohľadávky s tvrdením, že pôvodná faktúra obsahovala nesprávne údaje a že nová, prepracovaná faktúra mu nebola doručená, tak krajský súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že žalovaný bližšie nekonkretizoval, v čom spočíva nesprávnosť vystavenej faktúry a tiež že žalovaný nešpecifikoval ďalšie skutočnosti, ktorými by relevantným spôsobom spochybnil dôvodnosť alebo výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval aplikáciu § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka spolu s tvrdením, že počas troch rokov trvajúceho zmluvného vzťahu nepochybne a preukázateľne účastníci zaviedli prax, podľa ktorej mala byť odplata za jednu hodinu vyučovania zo strany žalobcu pre žalovaného v identickej sume, tak z listinných dôkazov, ktoré boli v rámci prvostupňového konania vykonané okresným súdom, predsa vyplývalo príkladmo z č.l. 62 spisu z faktúry č. 2012009 zo dňa 31.05.2012 so splatnosťou 30.06.2012, že fakturovaná bola cena výučby nemeckého jazyka za jednu hodinu 10,- Eur. Obdobné závery vyplývajú i z ostatných listinných dôkazov, ktorými okresný súd relevantným spôsobom v prvostupňovom konaní vykonal dokazovanie, kedy cena jednej hodiny výučby bola v sume 10,- Eur. V tomto smere krajský súd poukazuje na závery okresného súdu, s ktorými sa cez úpravu v § 219 ods. 1, 2 OSP stotožnil. Z odvolania žalovaného teda vyplýval vyjadrený nesúhlas so závermi súdu prvého stupňa, avšak ani v odpore proti vydanému platobnému rozkazu zo dňa 28.07.2014 na č.l. 31 a nasl. spisu a ani z ďalšieho obsahu spisu nevyplýva žiadna konkrétna argumentácia, resp. poukaz na listinné dôkazy, prípadne iné dôkazy, ktorými by žalovaný preukazoval dôvodnosť svojej argumentácie v odpore a v konečnom dôsledku i v samotnom podanom odvolaní. Ak žalovaný za tohto skutkového stavu namietal nesprávne údaje vo faktúre, tak nie je zrejmé, ktoré údaje mali byť nesprávne, pokiaľ išlo o cenu účtovanú žalobcom za jednu hodinu výučby nemeckého jazyka, tak z vykonaných listinných dôkazov vyplynulo, že tieto boli vyúčtované zo strany žalobcu v sumách 10,- Eur, ktorý postup nebol hodnoverným spôsobom žalovaným v rámci podaného odvolania spochybnený, a tiež neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by vyvracali závery súdu prvého stupňa.
Ak žalovaný v odvolaní uviedol, že „Z dôvodu neexistencie faktúry obsahujúcej správne údaje v účtovníctve odporcu ako dlžníka, neexistuje spôsobilý právny titul na vznik navrhovateľom tvrdeného dlhu, a teda ani na vznik navrhovateľom uplatňovaných úrokov z omeškania“, tak krajský súd zvýrazňuje závery okresného súdu, ktoré boli primárne pre jeho rozhodnutie a to, že .....„Napriek tomu, že odporca rozporoval dôvodnosť uplatnenej pohľadávky tvrdiac, že pôvodná faktúra obsahovala nesprávne údaje a prepracovaná faktúra nebola odporcovi doposiaľ doručená, odporca bližšie nekonkretizoval, v čom spočíva nesprávnosť vystavenej faktúry a vo väzbe na takéto tvrdenia nešpecifikoval ďalšie skutočnosti, ktorými by relevantným spôsobom spochybnil dôvodnosť alebo výšku žalovanej pohľadávky. Z vykonaných dôkazov - výpovede navrhovateľa ako účastníka konania vo väzbe na vykonané listinné dôkazy, a to navrhovateľom vystavené faktúry za obdobie mesiaca január 2011 - december 2012 mal súd preukázané, že navrhovateľ vyúčtoval odporcovi za výučbu nemeckého jazyka jednotkovú cenu 10,- eur. Odporcovi fakturovaná cena plnenia bola odporcom riadne uhradená, čo vyplýva z pripojených výpisov z účtu navrhovateľa, ktoré pri identifikácii platby a označení variabilného symbolu obsahujú označenie faktúr a fakturovanej sumy. S prihliadnutím na predmet fakturácie, ktorý
je označený ako výučba nemeckého jazyka v rozsahu 44 hodín á 10 eur s vymedzením dátumu poskytnutia služby dňa 02.08.2013, súd konštatoval, že vzhľadom na vecnú a časovú súvislosť s plnením, ktoré navrhovateľ poskytoval odporcovi v bezprostredne predchádzajúcom období, bez zistení iných relevantných skutočností, ktoré by mali vplyv na iné posúdenie obsahu dojednaných zmluvných podmienok, bol z vykonaných dôkazov dostatočne preukázaný obsah záväzkovo-právneho vzťahu účastníkov, na základe ktorého navrhovateľ poskytol odporcom požadované plnenie, t.j. výučbu nemeckého jazyka v jednotkovej cene 10,- eur. Iná dohoda o cene plnenia nebola účastníkmi tvrdená ani preukazovaná.“ V ďalších podrobnostiach odkazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP.
Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi v odvolacom konaní akcentuje, že okresný súd postupoval v súlade s § 132 OSP „Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými závermi, napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, že hodnotenie dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním úspešne napadnúť“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011).
Pokiaľ žalovaný žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, tak podľa výsledkov odvolacieho konania v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného nebol priestor na takýto postup. Poukazuje sa i na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010 sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.
Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch, priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel, potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.
Rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k potvrdeniu aj výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania, ktoré nebolo osobitne odvolaním žalovaného napadnuté a cez úpravu v § 219 ods. 1, 2 OSP sa krajský súd s ním stotožnil a podrobnostiach odkazuje na zodpovedajúce odôvodnenie.
Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania v podaní zo dňa 12.10.2015 (č.l. 100 a nasl. spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov na strane žalobcu spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume 31,54 Eur + režijný paušál 8,39 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 39,93 Eur, ktorú sumu nahradí žalovaný žalobcovi v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokátky - právnej zástupkyne žalobcu, v zmysle § 149 ods. 1 OSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).