Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

CA-10C/192/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Čadca samosudkyňou JUDr. Ľubomírou Krišťákovou v právnej veci navrhovateľa Pohotovosť, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyni Slovenská republika

- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

Návrh z a m i e t a .

Odporkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa podaným návrhom, ktorý bol Okresnému súdu Čadca doručený dňa 27.9.2012, domáha, aby mu odporkyňa nahradila škodu vo výške 175,-- € a nemajetkovú ujmu vo výške 608,52 €. Škoda vznikla nesprávnym úradným postupom súdu. Nesprávny úradný postup súdu spočíval v nevydaní rozhodnutia bez zbytočných prieťahov, súd nerozhodol v zákonnej lehote o zmene exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá inú legálnu možnosť, než o návrhu len na základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť, a teda do konania nevstupujú iné informačné podnety a nevykonáva sa dokazovanie), nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenom čase.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Majetková škoda vo výške 175,-- € bola spôsobená nákladmi spojenými s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému vo výške 70,-- €, na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,-- €, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,-- € a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15,-- €.

V príčinnej súvislosti s tým navrhovateľ žiadal aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky predpokladané ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa nasledovným rizikám: neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Navrhovateľ uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy: Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky si navrhovateľ uplatnil vo výške 608,52 € vyčíslenú alikvótnym pomerom 55,32 € za každý mesiac omeškania. Exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 354 dní.

Na základe týchto skutočností žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že odporkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu, pretože tento nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, ďalej rozsudkom odporkyňu zaviazať zaplatiť príslušnú majetkovú škodu a náhradu nemajetkovej ujmy do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s trovami súdneho konania.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k návrhu uviedla, že návrh je zmätočný, má nedostatky, nie je jasný titul na náhradu škody, navrhovateľ neuviedol, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu.

Uviedla, že nie sú splnené podmienky podľa § 8 O. s. p., § 15 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je daná právomoc súdu vo veci konať. Medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku u nadriadeného orgánu a podaním žaloby o náhradu škody za nesprávny úradný postup nie je dodržaná zákonná lehota 6 mesiacov. Žiadosť o predbežné prejednanie nároku bez ostatných zákonných náležitostí bola odporkyni doručená dňa 23.4.2012. Žaloba na súd bola podaná dňa 27.9.2012. Žaloba bola podaná predčasne. Žiadosť o predbežné prejednanie nároku mala vady, ktoré navrhovateľ na výzvu odporkyne v stanovenej lehote neodstránil, preto odporkyňa nepovažuje nárok za predbežne prerokovaný.

Z uvedených dôvodov odporkyňa nenahradila navrhovateľovi škodu za nesprávny úradný postup súdu v rámci predbežného prejednania nároku.

Vo veci samej odporkyňa navrhla návrh zamietnuť ako nedôvodný, nepreukázaný. Navrhovateľ má dôkazné bremeno za výsledok sporu, za svoje tvrdenia v návrhu, ktoré v celom rozsahu presúva na súd.

Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporkyňa odkázala na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom navrhovateľ doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky predpokladané týmto ustanovením nepredložil. Všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. Exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Odporkyňa pripustila, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť. V prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.. Ak navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia navrhovateľa ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote).

Odporkyňa ďalej poukázala na judikatúru Ústavného súdu, sp. zn. , ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy ().“

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

Odporkyňa ďalej poukázala na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.. Súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd Slovenskej republiky (t. j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre, sp. zn. . Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.

Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Odporkyňa poukázala na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. Pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., tak Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy (v opačnom prípade by sa ústavnou sťažnosťou Ústavný súd SR meritórne zaoberal až po neúspešnom uplatnení nároku v režime podľa zákona č. 514/2003 Z. z.). Súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR.

Odporkyňa dala do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. 10. 2012, -12.

Odporkyňa zároveň vzniesla námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/03 Z.z.. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť pred marcom 2009. Ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, lehota na uplatnenie týchto nárokov (premlčacia lehota) uplynula v každom jednotlivom prípade po troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora. Preto odporkyňa vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23. 4. 2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporkyni doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie).

Odporkyňa ďalej namietla, že navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku škody. Poukázala na to, že navrhovateľ neuvádza, či vecné náklady prestavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Navrhovateľ doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Odporkyňa zastáva názor, že navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ na preukázanie vzniku majetkovej škody by musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas

domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje odporkyňa za účelové. I pokiaľ ide o ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému, tu ide tiež o činnosť, ktorú musí navrhovateľ vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako poskytuje navrhovateľ, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie úverov, musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a účelové. Odporkyňa poukázala na to, že samotný zástupca navrhovateľa uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 2. 7. 2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese) a že „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Odporkyňa má za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 175,-- € paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prichádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody zo strany navrhovateľa a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Navrhovateľ nepreukázal ani vznik a ani výšku škody.

Pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nemajetkovú ujmu, poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 €, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše pri rozhodovaní Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzal aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Odporkyňa tiež poukázala na to, že nemožno stotožňovať kritéria nemajetkovej ujmy pre fyzické osoby s kritériami nemajetkovej ujmy pre právnické osoby. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú v predmetnom konaní irelevantné, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. , kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Tiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa“. Škodu navrhovateľ presvedčivo nevyčíslil, nezdôvodnil. Podmienkou je preukázať, že konštatovanie porušenia je nedostatočné.

Pri priznávaní nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tomto prípade práve navrhovateľ koná v rozpore s dobrými mravmi, keď opakovane požaduje od spotrebiteľov v rozpore so zákonom neprimerane vysoké úroky, poplatky a iné sankcie. Opakovane porušuje práva spotrebiteľov. Tvrdená škoda mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa.

Odporkyňa uviedla, že nie je daná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností súdu a vzniknutou škodou. Nemožno tvrdiť, že škoda vznikla postupom okresného súdu. Žiadala návrh zamietnuť a priznať trovy konania.

Podaním doručeným súdu elektronicky dňa 13. 6. 2016 navrhovateľ k vyjadreniu odporkyne uviedol, že odporkyňa vo vyjadrení namietala, že žalobný návrh vykazuje viaceré nedostatky. Predmetné nedostatky odporkyňa neoznačuje konkrétne vo vzťahu k individuálnemu žalobnému návrhu, ale ponúka súdu iba všeobecný príkladný výpočet, čo je pre riadne posúdenie takejto námietky nedostatočné. Navrhovateľ tvrdí, že v žalobnom návrhu sa označuje osoba povinného spôsobom, ktorý umožňuje jeho spoľahlivú identifikáciu, a to tak v rámci tohto súdneho konania, ako aj v rámci exekučnej agendy vedenej príslušným exekučným súdom. Ak podanie navrhovateľa obsahovalo nezrovnalosti v dátumoch narodenia povinného, navrhovateľ túto chybu v písaní odstránil samostatným podaním, pričom uviedol,

že správny dátum narodenia povinného sa nachádza v žalobnom petite. Pokiaľ ide o spisové značky exekučných konaní, podľa § 71 ods. 1 O. s. p. má návrh na začatie konania obsahovať „pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností“. Navrhovateľ pravdivo opísal jemu známe skutočnosti rozhodujúce pre predmet sporu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom použil údaje umožňujúce spoľahlivo identifikovať exekučné konanie, v ktorom sa súd dopustil nesprávneho úradného postupu. Ak nešlo o údaje, ktoré by požadovala odporkyňa, nemôže to byť na príťaž navrhovateľovi v tomto konaní. Pokiaľ ide o nepriloženie dôkazov, v zmysle § 71 ods. 1 O. s. p. návrh na začatie konania má obsahovať „označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva“. Navrhovateľ označil ako dôkaz súdny spis exekučného súdu. Súdny spis je fundamentálnym dôkazným prostriedkom pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť všeobecný súd pri svojej činnosti. Je zrejmé, že súd prejednávajúci tento žalobný návrh by vo veci nerozhodol skôr, ako by sa oboznámil so súdnym spisom. Je tomu tak aj preto, že súdny spis obsahuje dôkazy umožňujúce uskutočniť presnú kalkuláciu plynutia času vzhľadom k otázke dodržania zákonných lehôt súdom. Takýmito dôkazmi navrhovateľ nedisponuje. Súdny spisu je zároveň prostriedkom, ktorý nie je navrhovateľ pre objektívne a všeobecne známe prekážky spôsobilý predložiť. Navrhovateľ označením dôkazov v žiadnom prípade neprenáša dôkazné bremeno na súd, ale žiada, aby súd v tomto konaní vykonal rozhodujúci dôkaz, t. j. oboznámenie sa s exekučným spisom, pričom nie je v možnostiach navrhovateľa tento dôkaz súdu poskytnúť. Odporkyňa (zrejme úmyselne) zamieňa pojem dôkazné bremeno s pojmom vykonávanie dôkazov. Dôkazné bremeno (dôkazná povinnosť) unesie navrhovateľ aj v prípade, ak len označí dôkazy, avšak vykonať dôkaz môže vždy len súd. Navrhovateľ sa nestotožnil a nikdy sa nestotožní s tvrdeniami ústavného súdu o tom, že bez označenia spisovej značky v návrhu na začatie konania (v sťažnosti) nemožno vec prejednať. Pokiaľ ide o východiská súdneho procesu spočívajúce v skutkových okolnostiach veci, vždy postačí pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností a nie opísanie všetkých skutočností, či skutočností, ktoré požaduje niektorý z účastníkov konania alebo sudca. Žiadny právny predpis nevyžaduje, aby náležitosťou podania účastníka konania bola aj spisová značka súdneho konania. Potrebné je označiť vec, ktorej sa podanie týka (§ 42 ods. 3 OSP), čo navrhovateľ vykonal spôsobom, ktorý neumožňuje zámenu konania s iným konaním. Navrhovateľ namieta „nejasnosť“ titulu nároku na náhradu škody. Žalobný návrh jednoznačne vypovedá o tom, že exekučný súd nerozhodol o návrhu v zákonom predpokladanom čase (v legálnej lehote) a po uplynutí takto predpokladaného času (legálnej lehoty) bol po právne významný čas v konaní bezdôvodne nečinný, čím spôsobil zbytočné prieťahy. „Titul nároku“ je určený ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Ide o nesprávny úradný postup. Odporkyňa sa snaží ospravedlniť svoj nesprávny úradný postup tým, že prenáša zodpovednosť zaň na navrhovateľa, ktorý sa podľa jej mienenia nedostatočne sťažoval na nečinnosť. Takáto premisa je v právnom štáte neprípustná. Štátny orgán vybavený právomocou na rozhodnutie o návrhu, ktorým je jednoznačne súd, musí vo veci konať aj bez urgencií a sťažností účastníka konania, ak mu v tom nebránia objektívne prekážky. Navyše platí základné právo každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo každého na prejednanie veci v primeranom čase. Preto je pre existenciu prieťahov v konaní, porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, ako aj pre nečinnosť súdu, právne irelevantné zaoberať sa typom a počtom urgencií a sťažností. Napriek tomu navrhovateľ vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia, konkrétne navrhovateľ dňa 18. 2. 2009 spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadoval, aby súd rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia. Dňa 20. 5. 2009 opätovne spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, pričom zopakoval svoju námietku vo vzťahu k porušovaniu jeho práv márnym plynutím času a požadoval, aby súd rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia. Dňa 20. 5. 2010 spísal a podal ďalšiu žiadosť o informáciu o stave konania, opätovne namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadoval, aby súd konečne rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia. Dňa 23. 9. 2010 spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania - zmena exekútora - urgencia, v obsahu namietal v poradí už po štvrtý krát porušovanie svojich práv márnym plynutím času. Opätovne požadoval, aby súd rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia. Dňa 27. 9. 2010 spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania - zmena exekútora - urgencia, v obsahu namietal v poradí už po štvrtý krát porušovanie svojich práv márnym plynutím času. Opätovne požadoval, aby súd rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia. Z uvedeného výpočtu úkonov je zrejmé, že nečinnosť a neefektívna a nekoordinovaná činnosť súdu spôsobila navrhovateľovi ničím neodôvodniteľné problémy v jeho podnikateľskej činnosti a vytvorila v sfére jeho práv stav dlhotrvajúcej neistoty. Okrem toho žiadne prostriedky nápravy nemôžu konvalidovať

časový aspekt konania. Napokon, keďže súd neuskutočnil žiadne účinné a efektívne riadiace opatrenia na odstránenie porušovania práv navrhovateľa, navrhovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu, ktorou sa domáhal ochrany základných práv a vyslovenia príkazu konať.

Odporkyňou označované rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. -25 nie je publikovaným rozhodnutím, a preto nemá zásadný právny význam v zmysle zjednocovania rozhodovacej činnosti súdov. V danom konaní všeobecný súd nerozhoduje o porušení základného práva sťažovateľa, ale o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Preto postupy ústavného súdu používané k objasňovaniu porušenia základného práva nemôžu byť podstatné.

Vo vzťahu k otázke uplatnenia nároku na súde v súvislosti s procedúrou predbežného prerokovania navrhovateľ uviedol, že odporkyňou označené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. sa lehotou danou k predbežnému prerokovaniu nároku alebo jej plynutím vôbec nezaoberá. Navrhovateľ poukázal na dôvodovú správu k § 14 a 15 zákona č. 514/2003 Z. z.. Uviedol, že súdy požadujú, aby nárok na náhradu škody bol predbežne prerokovaný, čo sa preukazuje podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. K naplneniu pojmu predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dôjde už samotným podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V danom prípade bola žiadosť jednoznačne podaná, čo potvrdzuje aj odporca v rámci svojho vyjadrenia. Navrhovateľ poukázal na vyjadrenie odporkyne, z ktorého jednoznačne vyplýva záver, že navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu škody odporkyňa popiera. Nie je preto možné očakávať, že by predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred súdnym konaním prinieslo požadovaný efekt v podobe úhrady požadovanej náhrady škody. Tvrdenie odporkyne o predčasnom podaní návrhu v spojení s popretím uplatneného nároku je čisto špekulatívne.

Navrhovateľ popiera, že by akokoľvek maril predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Navrhovateľ reagoval na každý podnet odporkyne obšírnym stanoviskom, v ktorom podrobne vysvetlil všetky rozhodujúce skutočnosti. Navrhovateľ tvrdí, že úmyslom odporkyne nikdy nebolo nároky navrhovateľa ako poškodeného uspokojiť, a to pri akejkoľvek dôkaznej situácii.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že odporkyňa sa vyjadruje k otázke navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu len všeobecne, bez konkretizácie k prejednávanej veci. Navrhovateľ nenamietal podaným návrhom nedodanie spisu novému súdnemu exekútorovi. Navrhovateľ namieta skutočnosť, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora včas. Nie je preto relevantné posudzovať, aká bola kooperácia pôvodného exekútora so súdom pri odovzdávaní spisu. Ustanovenie § 44 ods. 8 Exekučného poriadku nepredpokladá, že súčasťou rozhodnutia je aj výrok o postúpení spisu. K rozhodnutiu o zmene nie je potrebná kooperácia s pôvodným súdnym exekútorom, ale len kooperácia s oprávneným.

Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka nezakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby si osoba sama neškodila, ako to tvrdí odporkyňa. Úkony navrhovateľa nie je možné vnímať ako úkony spôsobujúce škodu. Išlo o úkony, ktorým mal byť dosiahnutý cieľ, a to rozhodnutie o skôr podanom návrhu na zmenu exekútora. Škodovou udalosťou je práve nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. , na ktoré poukazuje odporkyňa, je použiteľné vo vzťahu k posudzovaniu porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nie vo vzťahu k posudzovaniu toho, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci robiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote a nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Z hľadiska ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je možné ústavnoprávne ospravedlniť žiaden zbytočný zásah do tohto práva, a to bez ohľadu na to, ako dlho z hľadiska času pretrváva. Zásah do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neprestáva byť zásahom a nestáva sa ústavne konformným len preto, že jeho časová intenzita (doba trvania) je nepomerne kratšia v porovnaní s iným zásahom, ktorý sa vyskytol v justičnej praxi. V právnom štáte, kde účinná ochrana základných práv a slobôd je jedným z fundamentálnych prvkov, je nanajvýš žiadúce, aby každé porušenie základného práva alebo slobody orgánom verejnej moci bolo zo strany súdneho orgánu ochrany ústavnosti deklarované a aby tak vo vzťahu k sťažovateľovi mohlo dôjsť k praktickému presadeniu satisfakčnej funkcie súdneho rozhodnutia a k preventívnemu pôsobeniu tohto

rozhodnutia vo vzťahu k porušovateľovi. Prípadnú obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokej pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu a vo vysokom počte spisov nemožno akceptovať. Skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na všeobecnom súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce prieťahy v súdnom konaní. Pre naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. , , ).

Navrhovateľ ďalej uviedol, že podľa zavedenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní je aj v tomto prípade potrebné skúmať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a berúc do úvahy: 1. právnu a faktickú zložitosť veci, 2. správanie sťažovateľov a 3. spôsob, akým v konaní postupoval okresný súd (obdobne napr. alebo ). Navrhovateľ tvrdí, že pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, exekučný súd prejednáva návrh oprávneného, ktorý nevykazuje znaky právnej a faktickej zložitosti. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. . Analogicky možno konštatovať, že samotné prekročenie lehoty upravenej v § 44 ods. 8 Exekučného poriadku predstavuje bez ďalšieho zbytočný prieťah a v priemete k Dohovoru rozhodovanie súdu v čase, ktorý nie je primeraný. Po zohľadnení rozhodujúcich okolností daného prípadu je potrebné dospieť k názoru, že doterajším postupom exekučného súdu v exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Celková doba rozhodovania o návrhu oprávneného na zmenu exekútora nemôže byť podľa názoru navrhovateľa akceptovateľná. V danom prípade je podstatné to, že k zmene exekútora viedli navrhovateľa poznatky o nekonaní alebo nesústredenom konaní pôvodného exekútora. Neplatí teda, ako uvádza odporkyňa, že nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pretože pôvodný súdny exekútor mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky. Naopak včasné rozhodnutie súdu o zmene exekútora mohlo zabrániť vzniku majetkovej škody na strane navrhovateľa. Zároveň v tomto argumente odporkyne je koncentrované nepochopenie právnej a skutkovej podstaty uplatneného nároku navrhovateľa. Navrhovateľom uplatnená náhrada škody nespočíva v zníženom výťažku z exekúcie, ale v nákladoch ktoré navrhovateľovi vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nečinnosťou súdu.

Nie je možné súhlasiť s názorom odporkyne, že súd v danom konaní neskúma okolnosti označované v justičnej praxi Ústavného súdu SR zbytočnými prieťahmi. Právomoc rozhodnúť o škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom má jednoznačne všeobecný súd, a preto má právomoc skúmať aj okolnosti s tým súvisiace. Navyše ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Navrhovateľ poukázal na § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Okresný súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody je nepochybne oprávnený skúmať, či sú splnené podmienky na náhradu škody, pričom jednou z týchto podmienok je aj existencia nesprávneho úradného postupu. Tvrdenie odporkyne, že nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch je oprávnený skúmať iba ústavný súd, alebo predseda súdu je neudržateľná, a to predovšetkým vo svetle toho, že na nesprávny úradný postup spočívajúci v inom pochybení sa nevyžaduje jeho skoršie konštatovanie iným orgánom. Navrhovateľ ďalej poukázal na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Navrhovateľ je presvedčený, že taký výklad zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým by súd nebol oprávnený preskúmať existenciu zbytočných prieťahov v konaní je ústavne nekonformný a s ohľadom na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR je takýto výklad neprípustný. Ústavne konformným výkladom § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je taký výklad, podľa ktorého súd konajúci o nároku na náhradu škody je sám oprávnený posúdiť otázku, či v prejednávanej veci vznikli zbytočné prieťahy. Ak by však súd dospel k záveru, že jediným možným výkladom je navrhovateľom označený ústavne nekonformný výklad, navrhovateľ žiada, aby súd podal návrh na abstraktnú kontrolu ústavnosti § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže toto ustanovenie je v zjavnom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

K otázke preukázania majetkovej škody navrhovateľ uviedol, že preukázal vznik škody označením dôkazov preukazujúcich nesprávny úradný postup súdu, pričom nie je možné reálne predpokladať, že nesprávny úradný postup súdu nemal na majetok a aktivity navrhovateľa žiaden vplyv. Nečinnosť súdu spôsobila ineter alia zmenu v pracovných aktivitách zamestnancov navrhovateľa (práca navyše) a v administratívnych postupoch navrhovateľa, a to v smere zvýšenia objemu prác a postupov. V hraničných prípadoch znamenala nutnosť prijať nových zamestnancov na pokrytie zvýšeného objemu

prác. Dôsledkom je zníženie majetku na strane navrhovateľa. Vznik škody preukazujú aj listinné dôkazy založené v exekučnom spise, ktoré sú dokumentmi vytvorenými navrhovateľom a sú zároveň svojim obsahom urgenciou konania. Ide o dôkaz o vzniku škody, pretože vyhotovenie dokumentu a jeho zaslanie bolo spojené s reálnym finančným výdajom. Navrhovateľ sa v tomto konaní nedomáha náhrady majetkovej škody, ktorá by predstavovala znížený výťažok exekúcie. Navrhovateľ si ako náhradu majetkovej škody uplatňuje náklady ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním exekučného súdu. Tieto náklady predstavujú jednotlivé náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, náklady na udržiavanie a správu informačného systému, náklady na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde a pod.. Ak sa v exekučnom spise alebo spisoch predsedu súdu o sťažnostiach na postup súdu nachádza aspoň jedna urgencia, sťažnosť, žiadosť o informáciu o stave konania, je nevyhnutné konštatovať, že niekto musel toto podanie spracovať, vyhotoviť, vytlačiť, podpísať, zabezpečiť jeho doručenie súdu, čím je jednoznačne a nepopierateľne preukázaný vznik škody. Pri tomto príklade ostáva súdu len ustáliť výšku škody. Ak by súd bol včas rozhodol, nemusel by sa navrhovateľ prostredníctvom svojich zamestnancov venovať urgenciám, sťažnostiam, evidencii prípadov, kde nebolo rozhodnuté atď. Pre toto konanie nie je vôbec významný fakt, či exekúcia ďalej prebiehala prostredníctvom pôvodného súdneho exekútora, ani fakt, ako bolo o návrhu navrhovateľa rozhodnuté (či pozitívne alebo negatívne), keďže toto nemohlo ovplyvniť činnosť navrhovateľa v snahe dosiahnuť (akékoľvek) rozhodnutie o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora. Práve v tejto činnosti navrhovateľa spočíva vzniknutá škoda.

Navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 136 O. s. p. Uviedol, že daná vec spadá do rámca vecí, kde ustálenie výšky škody je spojené s nepomernými ťažkosťami, resp. do rámca vecí, kde pojem nepomerné ťažkosti je naplnený aj v tom prípade, ak je síce výška zistiteľná, avšak uplatňovaný nárok je nepatrný vo vzťahu k nákladom potrebným na jeho zistenie. Pokiaľ súd nebude mať za spoľahlivo preukázanú konkrétnu výšku škody, navrhovateľ navrhol, aby v konaní bol na zodpovedanie otázky výšky škody ustanovený znalec. Ak sa ukáže, že by náklady na vypracovanie znaleckého posudku boli vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku neprimerane vysoké, navrhuje navrhovateľ, aby súd postupoval pri určení výšky škody podľa § 136 O. s. p.. Navrhovateľ tiež poukázal na znalecký posudok č. 1/2014, ktorý považuje za dôležitý dôkaz o skutočnostiach tvrdených v jednotlivých návrhoch. Dôkaz preukazujúci minimálnu výšku spôsobenej škody. Je nepochybné, že majetková škoda v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania o zmene súdneho exekútora dosahuje hodnotu minimálne 31,68 €. Navrhovateľ žiada, aby súd znalecký posudok vnímal ako zásadný dôkaz o podstate a výške škody a aby z jeho obsahu vychádzal pri meritórnom rozhodovaní.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ poukázal na prípad Comingersoll S.A. v. Portugalsko, kde ECtHR nevylúčil, že aj pri obchodnej spoločnosti môže vzniknúť aj iná ako peňažná škoda volajúca po finančnom odškodnení. Podľa tohto rozhodnutia možno stanoviť, že účinnosť práva zaručeného Dohovorom vyžaduje, aby mohla byť finančná náhrada poskytnutá tiež za nepeňažnú škodu, a to aj obchodnej spoločnosti. Iná ako peňažná škoda môže v prípade takejto spoločnosti obsahovať objektívne aj subjektívne prvky, medzi ne patrí povesť podniku, neistota v plánovaní rozhodnutí, ktoré môžu prijať, ťažkosti spôsobené samotnej správe podniku, a aj keď v menšej miere úzkosť a nepríjemnosti, ktorým sú vystavení členovia riadiacich orgánov spoločnosti. Ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu je akceptovateľným ukazovateľom hodnoty pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušením základného práva. Rozhodovacia prax poukazuje na ekonomické a spoločenské podmienky, pri ktorých vznikajú jednotlivé rozhodnutia a ako taká je preto akceptovaná v podobe „všeobecných pomerov obyvateľov v Slovenskej republike“ aj v rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Všeobecné pomery majú vypovedaciu hodnotu takej intenzity, že nemôžu byť pri rozhodovaní všeobecného súdu ignorované. Navrhovateľ naviazal vyčíslenie nemajetkovej ujmy na všeobecné pomery. Konštatovanie porušenia práv nie je v danej veci dostačujúce na dosiahnutie spravodlivosti, a to predloženou argumentáciou dokumentujúcou intenzitu, rozsiahlosť a komplexnosť následkov vyvolaných porušením práv.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že zásadne nesúhlasí s negatívnym vykresľovaním jeho podnikateľských aktivít. Predmetom jeho podnikania je poskytovanie pôžičiek, pričom často ide o veľmi rizikových dlžníkov. Toto riziko je rovnako, ako pri bankových subjektoch, vyjadrené úrokovou sadzbou. Na rozdiel

od bánk, ktoré nie sú ochotné vziať na seba riziko nesplácania poskytnutého úveru, navrhovateľ toto riziko prijíma a oceňuje ho vyššou úrokovou sadzbou. Celá podnikateľská aktivita navrhovateľa je prísne regulovaná tak vnútroštátnym právom, ako aj predpismi Európskej únie. Navrhovateľ všetku legislatívu spĺňa a pohybuje sa v legislatívnom rámci. Aj vzhľadom na tieto okolnosti jeho podnikateľská aktivita pretrváva už viacero rokov. Tvrdenia a spôsob podávania informácii zo strany odporkyne je preto neprijateľné a navrhovateľ sa voči nemu ohradzuje. Je nemorálne, aby sa štát poukazovaním na dobré mravy snažil zbaviť zodpovednosti za škodu, ktorú spôsobil. Štát má všetky prostriedky, aby jasne, zrozumiteľne a jednoznačne vystaval systém, jednak ochrany individuálnych práv, ako aj systém náhrady škody, ktorú spôsobí svojim nesprávnym úradným postupom. Keďže tento vybudovaný systém mu neumožňuje zbaviť sa zodpovednosti „naťahuje“ na tieto výsostne verejné vzťahy aj ustanovenia súkromného práva, a to všetko v snahe neniesť zodpovednosť za porušenia povinnosti vlastných orgánov. Používa aj neprijateľné argumenty v snahe zmiasť konajúci súd a všemožne odviesť pozornosť od podstaty súdneho konania, ktorá spočíva v konštatovaní nesprávneho úradného postupu a stanovenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá ním bola spôsobená.

K otázke príčinnej súvislosti navrhovateľ uviedol, že odporkyňa ostáva iba pri všeobecných frázach a bližšie neuvádza, kde bola podľa nej kauzalita medzi navrhovateľom označenou škodovou udalosťou a škodou, či nemajetkovou ujmou pretrhnutá, nepriama či nebezprostredná. K vzniku majetkovej škody (náklady súvisiace s pracovnými úkonmi v snahe odstrániť nečinnosť súdu), resp. nemajetkovej ujmy (spočívajúcej v trvaní omeškania súdu), by jednoznačne nebolo došlo, ak by súd rozhodnutie vydal včas v zákonom stanovenej lehote. Príčina a následok tak sú zrejmé, ich spojenie je priame, bezprostredné a neprerušené.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

V súdenom prípade navrhovateľ prevzal termín pojednávania dňa 28. 4. 2016, jeho právny zástupca termín pojednávania prevzal dňa 28. 4. 2016. Podaním doručeným súdu dňa 13. 6. 2016 navrhovateľ a jeho právny zástupca ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní. Uviedli, že navrhovateľ v podanom návrhu, ako aj vo svojich písomných podaniach uviedol všetky v konaní významné skutočnosti, navrhol vykonať dokazovanie, ktoré osvedčuje jeho žalobný návrh a vysporiadal sa so všetkými námietkami odporkyne, má za to, že fyzická účasť navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na pojednávaní vzhľadom k uvedenému nie je potrebná, účasť na pojednávaní by súčasne nebola hospodárna (vznik priamych nákladov na cestovné stratu času a pod.). Preto navrhovateľ a jeho právny zástupca navrhli vec prejednať bez účasti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu za predpokladu, že nenastala zmena okolností podstatných pre ďalší postup v konaní a rozhodnutie o žalobnom návrhu, prípadne bolo súdu doručené nové vyjadrenie odporkyne.

Odporkyňa termín pojednávania prevzala dňa 28. 4. 2016. Svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila listom, ktorý bol Okresnému súdu Čadca doručený dňa 10. 6. 2016 hospodárnosťou konania. O odročenie pojednávania nepožiadala. Návrh navrhovateľa žiadala v celom rozsahu zamietnuť.

Okresnej prokuratúre Čadca bol podľa § 35 ods. 4 O. s. p. doručený oznam o začatí konania dňa 22. 2. 2013. Okresná prokuratúra Čadca ku dňu pojednávania a rozhodnutia súdu vstup do konania neoznámila. Súd preto má za to, že Okresná prokuratúra Čadca nie je účastníkom konania.

Keďže v konaní neboli zistené žiadne prekážky brániace konaniu v neprítomnosti navrhovateľa, jeho právneho zástupcu a odporkyne, súd preto v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. konal v ich neprítomnosti. Prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dokazovanie.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, najmä návrhu na začatie konania zo dňa 17. 9. 2012 (čl. 1 až 4), úradného záznamu zo dňa 25. 1. 2013 (čl. 7), predloženia veci k prideleniu inému sudcovi podľa § 15 ods. 1 OSP (čl. 8, 24), vyjadrení sudcov (čl. 9 - 10, - 26), predloženia veci na rozhodnutie o vylúčení všetkých sudcov zo dňa 6. 2. 2013 (čl. 11), zo dňa 20. 10. 2014 (čl. 27), uznesenia Krajského súdu v Žiline, č. k. -12 zo dňa 28. 2. 2013, oznámenia o začatí konania podľa § 35 ods. 4 OSP v spojení s fotokópiou doručenky (čl. 16), uznesenia Krajského súdu

v Žiline, č. k. -32 zo dňa 29. 10. 2014, vyjadrenia odporkyne zo dňa 22. 2. 2016 (čl. 39

- 44), listu Európskej komisie (čl. 45 - 47), článku denníka SME zo dňa 16. 7. 2012 (čl. 48), záznamu kancelárie zo dňa 22. 4. 2016 (čl. 51), stanoviska navrhovateľa k vyjadreniu odporkyne k obsahu návrhu zo dňa 10. 6. 2016 (čl. 55 - 66), znaleckého posudku číslo 1/2014, ktorý je zároveň založený pod Spr 410/14, Spr 901/14 a pripojenou fotokópiou spisu Okresného súdu Čadca, sp. zn. .

Z vykonaných dôkazov súd zistil nasledovný skutkový stav, ktorý vzhľadom k poučeniu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a § 205a O. s. p. obsiahnutom v procesných poučeniach súdu považoval za uzavretý a nemenný (resp. ktorý možno zmeniť len za splnenia podmienok uvedených v § 205a OSP).

Preukázaný, chronologicky usporiadaný skutkový stav je nasledovný:

Z pripojenej fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Čadca, sp. zn. mal súd preukázané, že podaním doručeným súdu elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom dňa 22. 11. 2010 bol Okresnému súdu Čadca doručený návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora. Výzvou zo dňa 21. 12. 2010 súd vyzval pôvodného súdneho exekútora na vyjadrenie k návrhu na zmenu súdneho exekútora a na vyčíslenie trov exekúcie. Dňa 25. 1. 2011 bolo Okresnému súdu Čadca doručené vyjadrenie pôvodného exekútora k návrhu na zmenu exekútora a podnet pôvodného súdneho exekútora na zastavenie exekúcie a vyjadrenie k trovám exekúcie. Výzvou zo dňa 17. 3. 2011 bol vyzvaný navrhovaný nový súdny exekútor na vyjadrenie sa k okolnostiam vyplývajúcim z podnetu na zastavenie exekúcie rozhodným k posúdeniu jeho zaujatosti, resp. nezaujatosti v konaní. Dňa 11. 5. 2011 bolo Okresnému súdu Čadca doručené vyjadrenie navrhovaného nového súdneho exekútora k posúdeniu otázky jeho nezaujatosti v konaní. Uznesením, č. k. -32 zo dňa 7. 11. 2011 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol. Krajský súd v Žiline uznesením, č. k. -67 zo dňa 14. 7. 2014 potvrdil uznesenie Okresného súdu Čadca, č. k. -32 zo dňa 7. 11. 2011 vo výroku, ktorým súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a vo výroku, ktorým súd exekúciu zastavil a odvolanie oprávnenej podané prostredníctvom právneho zástupcu písomným podaním zo dňa 22. 3. 2012 doručeným Okresnému súdu Čadca dňa 26. 3. 2012 odmietol.

Podľa § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 v znení účinnom do 31. 12. 2012 vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo

iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone osobitným predpisom.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku účinného do 1. 9. 2005 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh. Spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Súd na daný právny vzťah primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, ktorý

nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, prieťahom v konaní, došlo po účinnosti uvedeného zákona. Zákon upravuje osobitným spôsobom zodpovednosť za škodu. Zároveň súd v nadväznosti na vyššie citovaný § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. aplikoval podporne aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoločné ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody tretí oddiel - § 441 Občianskeho zákonníka o spoluúčasti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na vzniku škody, článok 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Exekučný poriadok.

Právomoc Okresného súdu Čadca na konanie a rozhodnutie podľa § 8 O. s. p. a § 15, 16 zákona č. 514/2003 Z.z. je daná. Súd konanie nezastavil podľa § 103, § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.. Ku dňu rozhodovania súdu podľa § 154 ods. 1 O. s. p. uplynula lehota 6 mesiacov od podania žiadosti nadriadenému súdu. Bolo preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania žaloby. Na Okresný súd Čadca navrhovateľ doručil kópie žiadostí o predbežnom prejednaní nárokov s dátumovou pečiatkou nadriadeného orgánu. Doručenie žiadostí potvrdila vo svojom vyjadrení aj odporkyňa. Súčasťou žiadostí bol aj nárok týkajúci sa tohto súdneho sporu. Tým mal súd splnenú podmienku zo strany navrhovateľa podľa § 15, 16 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s nadriadeným orgánom ako podmienku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Navrhovateľ je v spore aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na náhradu škody, pretože bol účastníkom exekučného konania, v ktorom došlo k tvrdenému porušeniu jeho práv a k tvrdenému vzniku škody (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z). Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu (odporkyne) konať, súd vychádzajúc z vyššie citovaného § 4 ods. 1 písm. a/ bod. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v mene odporkyne je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Pasívne legitimovaným subjektom je teda Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR. Navrhovateľ správne označil pasívne legitimovaný subjekt v tomto konaní.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou. Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú:

1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (§ 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). 2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka). 3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

1) Porušenie právnej povinnosti súdom, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí, nesprávnom úradnom postupe.

V tomto prípade navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože nerozhodol o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, t. j. do 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je vymedzený v citovanom zákonnom ustanovení § 9 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Súd nevidel nesúlad ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky, nepredkladal preto návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska súladnosti ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky. Navyše výklad zákonov je základným oprávnením súdu pri výkone jeho rozhodovacej činnosti.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že návrh na zmenu súdneho exekútora bol Okresnému súdu Čadca doručený dňa 22. 11. 2010. Výzvou zo dňa 21. 12. 2010 súd vyzval pôvodného súdneho exekútora na vyjadrenie sa k návrhu na zmenu súdneho exekútora a na vyčíslenie trov exekúcie. Dňa 25. 1. 2011 bolo súdu doručené vyjadrenie pôvodného súdneho exekútora k návrhu na zmenu exekútora a podnet na zastavenie exekúcie a vyjadrenie k trovám exekúcie. Výzvou zo dňa 17. 3. 2011 bol navrhovaný nový súdny exekútor vyzvaný na vyjadrenie k okolnostiam rozhodným pre posúdenie jeho zaujatosti, resp. nezaujatosti. Dňa 11. 5. 2011 bolo súdu doručené vyjadrenie navrhovaného nového súdneho exekútora k okolnostiam rozhodným k posúdeniu otázky jeho zaujatosti, resp. nezaujatosti v konaní. Uznesením, č. k. -32 zo dňa 7. 11. 2011 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol. Krajský súd v Žiline uznesením, č. k. -67 zo dňa 14. 7. 2014 potvrdil uznesenie Okresného súdu Čadca, č. k. -32 zo dňa 7. 11. 2011 vo výroku, ktorým súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a vo výroku, ktorým exekúciu zastavil a odvolanie oprávneného podané prostredníctvom právneho zástupcu písomným podaním zo dňa 22. 3. 2012 doručeným Okresnému súdu Čadca dňa 26. 3. 2012 odmietol.

Súd má za to, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní nedošlo. Za uvedenej procesnej situácie, kedy súd zistil dôvody neprípustnosti exekúcie a exekúciu uznesením, č. k. -32 zo dňa 7. 11. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, č. k. -67 zo dňa 14. 7. 2014 vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, by bolo v rozpore s logickým procesným postupom, aby na jednej strane exekučný súd najskôr na návrh oprávneného pripustil zmenu súdneho exekútora a následne bez potreby vykonávania akýchkoľvek ďalších procesných úkonov by exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Rozhodnutie o zmene súdneho exekútora by za tejto situácie bolo bez akéhokoľvek praktického významu.

Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora a za týmto účelom v dňoch 18. 2. 2009, 20. 5. 2009, 20. 5. 2010, 23. 9. 2010 a 27. 9. 2010 písal a podal žiadosti o informáciu o stave konania - zmenu exekútora, súd iba uvádza, že ním podaný návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený až dňa 22. 11. 2010, teda návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený až následne po uvedených navrhovateľom uvádzaných a tvrdených žiadostiach a urgenciach o vydanie rozhodnutia. Navrhovateľ tak nepreukázal súvis medzi ním tvrdenými žiadosťami a urgenciami, ku ktorým ani nepredložil dôkazy o ich podaní a návrhom na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní, vo vzťahu ku ktorému sa nároku na náhradu škody domáha.

Z uvedeného dôvodu tak podľa názoru súdu navrhovateľ nesplnil už prvú z podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.

Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňuje len okrajovo a nad rámec zákonnej povinnosti.

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom súdu.

Navrhovateľ ním tvrdenú majetkovú škodu, ktorej náhradu si návrhom na začatie konania uplatnil, v konaní nepreukázal. Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na administratívne

spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navrhovateľ v konaní napokon ani nekonkretizoval, ktoré z uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom vynaložil. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov vyplýval. Svoje tvrdenie o nutnosti prijatia nových zamestnancov na pokrytie zvýšeného objemu práce nepreukázal. Nepredložil žiadny právne relevantný dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia. Nepreukázal tvrdenie o podaniach, ktoré sú svojim obsahom urgenciou konania. Z exekučného spisu Okresného súdu Čadca, sp. zn. nevyplýva, že by navrhovateľ zaslal exekučnému súdu počas obdobia od 22. 11. 2010, kedy bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia, do 7. 11. 2011, kedy súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, akékoľvek podanie (urgenciu, sťažnosť, žiadosť o poskytnutie informácie o konaní a pod.). Preto pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov, ale tento vznik musí byť navrhovateľom bezpochybne preukázaný. Súd tak bol nútený konštatovať, že navrhovateľ dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní podľa § 120 ods. 1 O. s. p. zaťažovalo na preukázanie vzniku ním tvrdenej majetkovej škody, neuniesol.

Okrem toho režijné náklady navrhovateľa ani nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je, ako to sám navrhovateľ v návrhu konštatoval, poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tieto náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu mu vzniknutú. Náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad podnikania musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov.

Navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný. Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmy navrhovateľa z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Je povinnosťou navrhovateľa preverovať solventnosť subjektov (návratnosť) tak, ako to robia iné bankové peňažné ústavy. Skutočnosť, že navrhovateľ poskytuje úvery bez zabezpečenia, bez preverenia nemožno vykladať na ťarchu odporkyne. Tým súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.. Rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd videl na strane navrhovateľa, nie na strane odporkyne, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Takémuto konaniu právnu ochranu poskytnúť nemožno. Nemožno konštatovať, že na strane navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potenciálnym spotrebiteľom, s ktorými uzavrel alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy.

Navrhovateľ tak dôkazné bremeno na preukázanie druhej podmienky na vznik zodpovednosti za škodu za nesprávny úradný postup, a to vznik a existenciu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom neuniesol a vznik a existenciu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nepreukázal. Preto z tohto dôvodu, keďže navrhovateľ nepreukázal vznik a existenciu škody ako takej, neprichádza do úvahy ani navrhovateľom navrhovaný postup podľa § 136 O. s. p. a z tohto dôvodu súd nevykonal ani navrhovateľom navrhovaný dôkaz, a to znalecké dokazovanie na vyčíslenie výšky škody, nakoľko vykonanie takéhoto dôkazu je z hľadiska existujúceho skutkového stavu nedôvodné.

3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnych povinností (nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani porušenie povinností (nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie), ani škodu, a tým nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností a tvrdenou škodou.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon vyžaduje, aby súd mohol konštatovať zodpovednosť odporkyne za vzniknutú škodu. Preto návrh na náhradu škody za nesprávny úradný postup voči odporkyni v celom rozsahu zamietol.

Pre úplnosť dôvodov svojho rozhodnutia, súd pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporkyne, považuje za potrebné poznamenať, že skúma premlčanie len u existentného nároku, avšak v danom prípade existencia nároku navrhovateľa na náhradu škody, ako aj nemajetkovej ujmy preukázaná nebola.

Úspešnou účastníčkou konania je odporkyňa, patrí jej právo na náhradu trov konania. Uplatnila právo na náhradu trov konania. Trovy konania nevyčíslila v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Čadca písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C. s. p. ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená dobrovoľne, je možné navrhnúť výkon rozhodnutia.