Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19C-65-2010.pdf
PDF · 187.03 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/65/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave, pred sudkyňou JUDr. Katarínou Fakanovou, v právnej veci žalobkyne H.. C. D., X.. XX.XX.XXXX, V. L. D. XX, L., zastúpenej občianskym združením Občan, demokracia a zodpovednosť, so sídlom Záhradnícka 52, Bratislava, proti žalovanému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Hasičského a záchranného zboru, Drieňová ul. 22, Bratislava, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Súd určuje, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni z dôvodu jej pohlavia.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 1000,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
Súd nepriznáva žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou na tunajší súd dňa 20.08.2010 sa domáhala žalobkyňa vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni z dôvodu jej pohlavia a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 15.000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Voči žalovanému sa domáhala aj náhrady trov konania, ktoré pôvodne bližšie nešpecifikovala. Svoju žalobu odôvodnila tým, že dňom 01.01.2009 bola vymenovaná u žalovaného do dočasnej štátnej služby (pod priezviskom F.) do funkcie "odborný inšpektor". V rámci Ministerstva vnútra SR bola zaradená v organizačnej jednotke Prezídium Hasičského a záchranného zboru (ďalej len "prezídium HaZZ") a v rámci tejto jednotky na organizačnom odbore, oddelenie organizačných činností, medzinárodných vzťahov a komunikácie. Dĺžka dočasnej štátnej služby žalobkyne bola v rozhodnutí o jej vymenovaní zo dňa 22.12.2008 špecifikovaná na obdobie "do vymenovania uchádzača na funkciu odborný inšpektor na základe výberového konania." Žalobkyni bola v rozhodnutí o vymenovaní do dočasnej štátnej služby určená dĺžka skúšobnej lehoty 6 mesiacov.
Žalobkyňa ďalej uviedla, že počas pôsobenia žalobkyne u žalovaného žalovaný s jej prácou prejavoval spokojnosť. Jedným z prejavov tejto spokojnosti bol práve fakt, že žalobkyňa bola ako jediná zástupkyňa HaZZ stálou členkou prípravnej skupiny pre organizáciu veľtrhu E+R+P. Žalovaný ju rovnako pravidelne prizýval k zasadnutiam pracovnej skupiny pre organizáciu medzinárodnej výstavy FIRECO 2009 - v oboch prípadoch popri osobách z iných organizačných jednotiek a zariadení ministerstva vnútra, resp. z iných inštitúcií s oveľa vyšším pracovným zaradením ako žalobkyňa (napríklad riaditelia, resp. čelní predstavitelia útvarov a zariadení ministerstva vnútra, Združenia miest a obcí Slovenska,
Colného riaditeľstva SR, Slovenského hydrometeorologického ústavu atď.) O kvalite práce žalobkyne u žalovaného zároveň sčasti má vypovedať hodnotenie Ing. Ľubomíra Kopeckého, riaditeľa koncepcií a rozvoja výstav v spoločnosti Incheba, a. s., ktorý so žalobkyňou spolupracoval pri príprave a organizovaní prezentácie HaZZ v rámci veľtrhu E+R+P . Podobne o kvalite jej práce vypovedajú pozitívne hodnotiace komentáre v kronike veľtrhu E+R+P napísané zástupcami a zástupkyňami laickej aj odbornej verejnosti v dňoch 19.-21.5.2009. Títo ocenili vysokú profesionálnu i ľudskú stránku prezentácie zboru žalobkyňou.
Žalobkyňa argumentovala tým, že počas svojho pôsobenia u žalovaného svoje služobné úlohy vykonávala svedomite a nikdy sa nedopustila služobného previnenia ani závažného služobného previnenia a nikdy jej nebolo uložené disciplinárne opatrenie, čo je o. i. dôkazom o absencii zavineného porušenia povinností žalobkyne ako príslušníčky HaZZ (pozri § 75 a nasl. zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov). Rovnako nebolo zo strany žalovaného nikdy vykonané služobné hodnotenie v prípade žalobkyne (služobné hodnotenie je v zmysle § 40 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore "základným podkladom na rozhodovanie vo veciach služobného pomeru príslušníkov"), čo okrem iného svedčí o tom, že na strane žalobkyne počas trvania jej dočasnej štátnej služby nedošlo k závažným zmenám na jej strane vo vykonávaní štátnej služby z hľadiska rýchlosti, správnosti, samostatnosti a iniciatívnosti ani k závažnej zmene pri dosahovaní požadovaných výsledkov pri vykonávaní štátnej služby (odkázala na ustanovenie § 40 ods. 5 písm. c/ Zákona o HaZZ).
Žalobkyňa uviedla, že dňa 06.05.2009 doručila žalovanému oznámenie o svojom tehotenstve spolu s lekárskym potvrdením a splnila si tak zákonný predpoklad, aby mohla byť považovaná za tehotnú. V ten istý deň, o 13:19 hod., dostala od E.. M., riaditeľa organizačného odboru, textovú správu (SMS) s textom: "Ráno o 8.00 hod. vás poprosím na jednanie ku mne. Ďakujem. M.". Žalobkyňa sa na stretnutí zúčastnila. E.. M. jej na ňom oznámil, že žalobkyňa "ho podrazila", pretože pri prijímacom pohovore sa jej pýtal na to, kedy plánuje tehotenstvo a nepovedala mu, že chce tak skoro otehotnieť. Ďalej uviedol, že žalobkyňa sa musí rozhodnúť, čo urobí, lebo ako o tehotnú o ňu nemá na pracovisku záujem, nakoľko by jej "musel zbytočne držať miesto" tri roky a potom by žalobkyňa určite išla na ďalšiu rodičovskú dovolenku. Preto sa musí rozhodnúť "ako manažér". Oznámil jej, že keď žalobkyňa dokončí prezentácie na výstavy FIRECO a E+R+P, odíde z HaZZ. Počas posledných dní trvania služobného pomeru žalobkyne žalobkyni niekoľkokrát naznačil, že ešte stále môže prehodnotiť svoje rozhodnutie, pýtal sa, čo by bola ochotná urobiť pre to, aby zmenil svoje rozhodnutie, a tiež ako navrhuje riešiť vzniknutú situáciu. Jeho správanie sa voči žalobkyni po tom, čo oznámila svoje tehotenstvo, sa zmenilo na šikanovanie a nerešpektovanie jej dôstojnosti.
V dňoch 19.-21.05.2009 žalobkyňa zastupovala žalovaného v prezentačnom stánku na veľtrhu E+R +P, ktorý sa konal v Bratislave v Inchebe. Hoci išlo o pracovnú cestu a žalobkyňu bolo ako tehotnú príslušníčku HaZZ možné, v zmysle § 102a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o HaZZ, vyslať na pracovnú cestu len s jej predchádzajúcim písomným súhlasom, žalobkyňa bola na ňu vyslaná bez toho, že by s ňou bola udelila predchádzajúci písomný súhlas. Uvedené porušenie zákona skonštatovala aj sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vo svojom liste zo dňa 23.07.2009. Dňa 28.05.2009 bolo žalobkyni doručené oznámenie žalovaného o skončení služobného pomeru zo dňa 26. 05. 2009. Žalovaný v predmetnom oznámení uviedol, že "využíva možnosť" danú služobnému úradu v § 62 zákona a služobný pomer žalobkyne "končí v skúšobnej lehote bez uvedenia dôvodu". Služobný pomer žalobkyne sa v nadväznosti na toto oznámenie skončil 31.05.2010. Od 03.06.2009 bola žalobkyňa z dôvodu rizikového tehotenstva PN počas celého zvyšku tehotenstva. Od 01.12.2009 je žalobkyňa na rodičovskej dovolenke.
Žalobkyňa zastávala názor, že z dikcie čl. 10 smernice 92/85/EHS vyplýva, že zákaz prepúšťania tehotných žien, resp. v tomto konkrétnom prípade tehotných príslušníčok v služobnom pomere, platí na celé obdobie tehotenstva počas trvania ich služobného pomeru, a teda aj na obdobie, kedy sú v skúšobnej lehote. Prelomiť tento zákaz možno len "vo výnimočných prípadoch nesúvisiacich s ich stavom", ktoré povoľujú vnútroštátne predpisy a/alebo vnútroštátna prax. Hoci vnútroštátne predpisy SR, konkrétne § 62 zákona o HaZZ, umožňujú, za účelom vzájomného "otestovania sa" služobného úradu a príslušníčky alebo príslušníka HaZZ a utvrdenia sa v tom, že chcú zotrvať vo vzájomnom vzťahu týkajúcom sa služobného pomeru, skúšobnú lehotu, v ktorej možno služobný pomer skončiť veľmi flexibilne, skončenie služobného pomeru v skúšobnej lehote z dôvodu tehotenstva v zmysle
vyššie citovaných ustanovení smerníc EU neprichádza do úvahy. Ak by k skončeniu pracovného, resp. služobného pomeru v skúšobnej lehote aj prišlo, subjekt ukončujúci pracovný resp. služobný pomer v skúšobnej lehote musí písomne uviesť riadne opodstatnené dôvody jej prepustenia. To sa v prípade žalovaného nestalo. Z týchto dôvodov už len samotný fakt, že žalovaný ako orgán štátu skončil služobný pomer so žalobkyňou, ktorá bola v rozhodujúcom čase tehotná, "bez uvedenia dôvodu", aj bez ďalšieho postačuje na vyvodenie záveru, že žalovaný sa v zmysle čl. 10 smernice 92/87/EHS a čl. 2 ods. 2 písm. c) smernice 2006/54/ES, v spojení s § 16 HaZZ, dopustil diskriminácie žalobkyne na základe jej pohlavia v spojení s jej tehotenstvom. Žalobkyňa vo svojej žalobe okrem iného tvrdí, že obe citované ustanovenia smerníc majú priamy účinok, a teda sa týchto ustanovení môže voči žalovanému priamo dovolávať pred vnútroštátnym súdom. To znamená, že v prípade absencie transpozičných opatrení prijatých členským štátom v rámci obdobia na to predpísaného v predmetnej smernici, prenáša smernica na jednotlivkyne práva, ktorých sa môžu dovolať pred vnútroštátnym súdom voči orgánom tohto štátu. Skutočnosť, či členský štát určité ustanovenia smerníc transponoval alebo nie, sa pritom neposudzuje podľa toho, či členský štát v prílohách k svojim právnym predpisom formálne oznámi, že tak učinil, ale podľa konkrétnej podoby a obsahu konkrétnej vnútroštátnej legislatívy, ktorej súlad s právom EU sú v aplikačnej rovine oprávnené posudzovať iba vnútroštátne súdy a Súdny dvor EU.
Žalobkyňa ďalej argumentovala tým, že hoci § 62 Zákona o HaZZ umožňuje skončiť služobný pomer v skúšobnej lehote počas dočasnej štátnej služby "z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu" zo strany služobného úradu aj zo strany príslušníka alebo príslušníčky HaZZ, formuláciu "z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu" v žiadnom prípade nemožno vnímať ako umožňujúcu služobnému úradu skončiť služobný pomer z dôvodu, ktorý je v rozpore s ďalšími ustanoveniami právneho poriadku SR a s jej medzinárodnými záväzkami a záväzkami na úrovni EÚ, v tomto konkrétnom prípade z dôvodu, ktorý je diskriminačný v spojením s tehotenstvom, a teda pohlavím. Okrem vyššie uvedených porušení konanie žalovaného napĺňa aj definičné znaky priamej diskriminácie a obťažovania v zmysle § 2a ods. 2 a § 2a ods. 4 antidiskriminačného zákona. Je nepochybné, že prepustenie žalobkyne zo služobného pomeru z dôvodu jej tehotenstva možno považovať za nepriaznivé zaobchádzanie. Skutočnosť, že žalovaný prepustil žalobkyňu zo služobného pomeru v skúšobnej lehote z dôvodu jej tehotenstva predstavuje jej priamu diskrimináciu z dôvodu pohlavia. Žalobkyňa vnímala zaobchádzanie zo strany žalovaného ako signál, že ak realizuje jedno zo svojich najintímnejších práv - t. j. ak otehotnie v zmysle svojho práva na súkromie, na osobnú autonómiu a integritu a práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia svojich detí v zmysle čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien - nie je ďalej pre svojho zamestnávateľa, v tomto prípade služobný úrad, zaujímavá, stráca svoj pracovný a osobnostný potenciál a celkovo je ako príslušníčka pre svoj služobný úrad nežiadúca.
Žalovaný sa podľa žalobkyne tiež dopustil porušenia povinnosti prijímať opatrenia na ochranu pred diskrimináciou, zakotvenej v § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Podľa § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Z toho vyplýva, že subjekt povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania má aktívne realizovať systémové kroky na prevenciu diskriminácie v prostredí, v ktorom je za dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania zodpovedný.
Aplikujúc ďalšie relevantné ustanovenia právneho poriadku SR na vyššie uvedené skutkové okolnosti má žalobkyňa za to, že žalovaný tým, že s ňou skončil pracovný pomer v skúšobnej lehote spôsobom, ktorý bol diskriminačný z dôvodu jej tehotenstva, a teda pohlavia, zneužil svoje práva na úkor žalobkyne a konal v rozpore s dobrými mravmi, a tým porušil ustanovenie § 16 ods. 3 zákona o HaZZ a § 2 ods. 2 ADZ.
Žalobkyňa ďalej uviedla, že v zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona "žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo". Žalobkyňa má za to, že skutočnosti, ktoré oznámila a dôkazy, ktoré súdu predložila, postačujú na to, aby sa dôkazné bremeno presunulo na žalovaného a aby ten musel preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil, pričom vo vzťahu k porušeniu ustanovení čl. 10 smernice 92/85/EHS a čl. 2 ods. 2 písm. c) smernice
2006/54/ES žalovaným má žalobkyňa za to, že nad všetky pochybnosti preukázala, že tieto ustanovenia boli porušené a že zo strany žalovaného tu nie je možné preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil (musel by totiž predložiť dôkaz o tom, že skončenie služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej lehote bolo písomne odôvodnené riadne opodstatnenými dôvodmi - a z predložených listinných dôkazov vyplýva, že sa tak nestalo).
V zmysle § 9 ods. 2, ods. 3 ADZ, žalobkyňa navrhuje, aby súd rozhodol, že žalovaný voči nej porušil zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu pohlavia. Žalobkyňa má ďalej za to, že konaním žalovaného utrpela intenzívnu a viacrozmernú ujmu, ktorá je v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného spočívajúcim v porušeniach zásady rovnakého zaobchádzania. Túto ujmu považuje za natoľko závažnú, že na jej kompenzáciu nepostačuje iné zadosťučinenie než zadosťučinenie v peniazoch. Ujma žalobkyne sa prejavila značným znížením jej dôstojnosti, keď musela podstúpiť ponižujúce zaobchádzanie zo strany žalovaného, ktoré nemalo pôvod v ničom inom než v jej tehotenstve. Žalobkyňa však pociťuje aj ujmu na svojom spoločenskom uplatnení. Tá je značná najmä preto, že žalovaný jej svojím konaním výrazne zhoršil možnosť uplatniť sa na trhu práce a možnosť dosahovať z tejto práce príjem. V dôsledku utrpenia opísanej nemajetkovej ujmy žalobkyňa požaduje jej náhradu v peniazoch vo výške 15 000 €. Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 (ide o dohovor z r. 1982), považuje na účely v prípade žalobkyne prebiehajúceho súdneho konania bezpredmetný.
Žalovaný žiadal podaním, doručeným súdu 12.10.2010, žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, pretože žaloba bola podaná veľmi subjektívnym, zavádzajúcim a tendenčným spôsobom a neodzrkadľovala reálne dôvody skončenia služobného pomeru so žalobkyňou, a ani jeho samotný priebeh. Žalovaný žiadal aby súd, žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa bola rozhodnutím prezidenta Hasičského a záchranného zboru zo dňa 22.12.2008 č. 155/2008 podľa § 20 a 21 Zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon č. 315/2001 Z. z.") vymenovaná dňom 01.01.2009 do dočasnej štátnej služby do funkcie "odborný inšpektor" s miestom vykonávania štátnej služby na prezídiu Hasičského a záchranného zboru. Pri vymenovaní do funkcie bola menovanej v súlade s § 28 zákona č. 315/2001 Z. z. určená skúšobná lehota v trvaní šesť (6) mesiacov. Žalovaný ďalej uviedol, že tvrdenia žalobkyne o spokojnosti s jej prácou sú len domnienky opierajúce sa o subjektívne tvrdenia tretích osôb, ktoré nie sú oprávnené hodnotiť spokojnosť služobného úradu s prácou žalobkyne (podľa § 72 ods. 1 nadriadený vykonáva okrem iného služobné hodnotenie jemu podriadených príslušníkov). Naopak, skončenie služobného pomeru so žalobkyňou v skúšobnej dobe je dostatočným dôkazom preukazujúcim nespokojnosť služobného úradu so žalobkyňou. Robiť v prípade príslušníka v skúšobnej dobe služobné hodnotenie s výsledkom "nespôsobilý", resp. začínať voči nemu disciplinárne konanie by bolo absolútne zbytočné a v podstate by to negovalo inštitút skúšobnej doby a robilo by ho zbytočným. Dôvodom, prečo bola žalobkyňa ako jediná zástupkyňa Hasičského a záchranného zboru stálou členkou prípravnej skupiny pre organizáciu veľtrhu E+R+P a taktiež bola pravidelne prizývaná k zasadnutiam pracovnej skupiny pre organizáciu výstavy FIRECO 2009, bola skutočnosť, že to spadalo do jej agendy. Hasičský a záchranný zbor nie je reklamná ani marketingová agentúra, ktorá by na podobné aktivity zamestnávala skupinu ľudí, preto sa jej žalobkyňa ako jediná v takom rozsahu venovala. Žalovaný poukázal na to, že služobný pomer bol zo strany služobného úradu skončený podľa § 62 Zákona č. 315/2001 Z. z. v skúšobnej lehote bez udania dôvodu. Písomné oznámenie o skončení služobného pomeru v skúšobnej lehote č. p.: PHZ-1449/2009 zo dňa 26.05.2009, ktoré podpísal prezident Hasičského a záchranného zboru v súlade s § 59 ods. 1 písm. c) a odsekom 3 tohto zákona, bolo žalobkyni doručené dňa 28.05.2009. Služobný pomer skončil uplynutím troch kalendárnych dní nasledujúcich po dni doručenia oznámenia. Dôvodom skončenia služobného pomeru bolo nevhodné a insubordinačné vystupovanie žalobkyne, ktorá sa na jednotlivých odboroch prezídia Hasičského a záchranného zboru prezentovala ako "pravá ruka M. (H.. E.. R. M., riaditeľ bývalého organizačného odboru, v súčasnosti kancelárie prezidenta) a vystupovala v duchu "čo ja poviem, to platí". Žalobkyňa bola v druhej polovici mesiaca apríl H.. E.. M. na toto správanie opakovane ústne upozornená (po tom, ako sa o jej správaní dozvedel od svojich podriadených, ktorí sa sťažovali).
Žalovaný uviedol, že vzhľadom na pretrvávajúce nevhodné správanie žalobkyne jej bolo H.. E.. M. oznámené, že ak sa nevie prispôsobiť službe v "uniformovanom" zbore, má možnosť ona, ako aj služobný úrad skončiť služobný pomer ešte v skúšobnej dobe.
Následne na to predložila žalobkyňa služobnému úradu list, v ktorom oznámila, že je tehotná. Nakoľko toto oznámenie neobsahovalo prílohu v ňom uvedenú (lekárske potvrdenie), bola jej H.. E.. M. poslaná SMS, aby sa k nemu nasledujúci deň ráno o 8.00 h. dostavila. Na predmetnom stretnutí jej oznámil, že list, ktorý predložila služobnému úradu, nespĺňa predpoklady podľa § 102aj ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., aby ju na základe neho mohol služobný úrad považovať za tehotnú. Zároveň jej povedal, že je nespokojný s jej celkovým správaním a v prípade, ak nepredloží lekárske potvrdenie o tehotenstve, bude to považovať z jej strany za špekuláciu a služobný úrad s ňou skončí služobný pomer v skúšobnej dobe.
Žalovaný akcentoval, že na základe uvedeného konštatuje, že žalobkyňa nespĺňala zákonný predpoklad (§ 102aj Zákona č. 315/2001 Z. z.), aby mohla byť služobným úradom považovaná za tehotnú podľa čl. 2 písm. a). Smernice Rady 92/85/EHS. Preto mal žalobca za to, že žalobkyňa nespadá pod ochranu uvedených smerníc. Nakoľko žalobkyňa do 26. mája 2009 nepredložila lekárske potvrdenie o svojom tehotenstve, bol s ňou skončený služobný pomer v skúšobnej lehote bez udania dôvodu.
Žalobca zastáva názor, že skončenie služobného/pracovného pomeru v skúšobnej dobe je natoľko špecifické, že žalobkyňou uvádzané smernice sa na tento "výpovedný" dôvod vôbec nevzťahujú. Žalobca sa v tejto súvislosti odvoláva na Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (pre SR nadobúda dohovor platnosť 22. februára 2011).
Žalobca zastáva názor, že Zákon č. 315/2001 Z. z. je v súlade so všetkými smernicami uvedenými v zozname preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, nachádzajúcich sa v prílohe č. 4 tohto zákona, čomu svedčí aj to, že do dnešného dňa neboli vznesené žiadne pochybnosti zo strany Európskej komisie. Medzi nimi sú aj Smernica Rady 92/85/EHS a Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov predložených žalobkyňou: rozhodnutím prezidenta hasičského a záchranného zboru zo dňa 22.12.2008 o vymenovaní navrhovateľky do funkcie odborný inšpektor, obsahom osobného spisu, podaním elektronického dokumentu, potvrdením o vstupnej lekárskej prehliadke, potvrdením o výstupnej lekárskej prehliadke, výstupným listom, potvrdením o štátnej službe, oznámením zo dňa 05.05.2009, oznámením o skončení služobného pomeru v skúšobnej lehote zo dňa 26.05.2009, dohodou o zrážkach zo služobného príjmu, oznámením o predložení oznámenia o tehotenstve, oznámením č. 3 o zložení služobného platu, hlásením osobných zmien, oznámením č. 2 o sume a zložení služobného platu, návrhom na platové zaradenie, čestným vyhlásením, služobnou prísahou, určením zdravotnej klasifikácie navrhovateľky, overením telesnej zdatnosti pri výberovom konaní, odpisom z registra trestov, životopisom navrhovateľky, diplomom, osobným dotazníkom, žiadosťou o prijatie do služobného pomeru, potvrdením o trvaní zamestnaneckého pomeru, organizačným poriadkom Prezídia HaZZ MV SR, potvrdením o poberaní rodičovského prídavku a poberaní prídavku na dieťa za rok 2010, listom zo dňa 01.07.2009, odvolaním zo dňa 11.06.2009, oznámením zo dňa 26.06.2009, vyjadrením sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 23.07.2009, posúdením pracovnej činnosti a spolupráce zo dňa 28.05.2009, stanovami Občianskeho združenia Občan demokracia a zodpovednosť, ako aj výsluchom svedkov H.. K. F., E.. R. M., a vo veci pod č. k. 19C/65/2010-330 dňa, 29. januára 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 19C/65/2010-383, zo dňa 21. mája 2013, určil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni z dôvodu jej pohlavia. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy 1.000,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň rozhodol, že nepriznáva žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania.
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením č. k. 19C/65/2010-387 a napadnutý dopĺňací rozsudok uznesením č.k. 9Co/503/2013-513, 9Co/504/2013, zo dňa 18.02.2016 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom uznesení konštatoval, že predmetom konania v danej veci je antidiskriminačná žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha voči žalovanému vydania rozhodnutia v tom zmysle, že žalovaný porušil zásadu rovnakého
zaobchádzania voči nej z dôvodu pohlavia a zároveň žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 15.000,- € ako náhradu nemajetkovej ujmy. Vychádzal z tvrdení žalobkyne, ktorá počas celého konania tvrdila, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania a argumentovala porušením ustanovení zákonov, smerníc EÚ a medzinárodných dohovorov. Konkrétne diskriminačné konanie žalovaného podľa žalobkyne spočívalo v priamej diskriminácii v zmysle § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z., v obťažovaní v zmysle § 2a ods. 4 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z., v porušení povinnosti prijímať opatrenia na ochranu pred diskrimináciou v zmysle § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z., v porušení zákazu zneužitia práv žalobkyne zo strany žalovaného a konaním žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, t. j. porušením ustanovením § 16 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z. Diskriminačné konanie žalovaného podľa žalobkyne spočívalo v porušení čl. 10 Smernice 92/85/EHS o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok, v porušení čl. 2 ods. 2 písm. c) Smernice 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie), v porušení čl. 11 ods. 2 písm. a) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 61/1987 Zb., v porušení čl. 8 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 183 uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 190/2002 Z. z., odvolací súd uložil súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie oboznámením sa s listinným dôkazmi založenými v rámci odvolacieho konania /Súhrnná správa o stave rodovej rovnosti na Slovensku za rok 2012, Záverečné zistenie Výboru OSN pre odstránenie diskriminácie žien/, keďže sa v zmysle § 205a ods. 1 písm. d) O. s. p. jedná o dôkazy, ktoré žalobkyňa nemohla predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, výsledky takto vykonaného dokazovania náležite zhodnotiť /132 O. s. p./ a opätovne vo veci rozhodnúť.
Súd po opätovnom oboznámení sa s obsahom spisu a listinnými dôkazmi vykonanými v pôvodnom konaní doplnil dokazovanie o oboznámenie sa so Súhrnnou správou o stave rodovej rovnosti na Slovensku za rok 2012, záverečnými zisteniami výboru OSN pre odstránenie diskriminácie žien z 20.11.2015, výpisom zo živnostenského registra žalobkyne z 11.01.2016, ktorým získala živnostenské oprávnenie na prekladateľské a tlmočnícke služby, rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici, právoplatným 11.6.2014, sp.zn. 9C/263/2011 v ktorom bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu, že prišla účastníčka o prácu, súd aj opätovne vypočul žalobkyňu, stanovisko žalovaného.
Z opätovnej výpovede žalobkyne súd zistil, že po skončení pracovného pomeru u žalovaného bola na rodičovskej dovolenke, aj po narodení druhého dieťaťa, dcéry Y., X.. XX.XX.XXXX. Po dovŕšení 3 rokov veku mladšej dcéry zostala doma, nešla na úrad práce, lebo mladšia dcéra má zdravotné problémy, nemôže navštevovať predškolské zariadenie, staršia chodí do škôlky len na predpoludnie. Od mája 2016 opäť čerpá rodičovskú dovolenku do 6 rokov veku dcéry. Živnostenské oprávnenie získala od januára 2016. Živnostenské oprávnenie si vybavila preto, lebo si nevedela nájsť prácu, preto ani nebola evidovaná na úrade práce, lebo stále hľadala prácu. Vie vymenovať zamestnávateľov u ktorých sa uchádzala o prácu a nebola prijatá. Konzultovala s personálnou agentúrou napr. Star People so sídlom v Bratislave, hovorila s personálnou konzultantkou, poradila jej, aby si založila živnosť, lebo v práci potrebuje byť flexibilná, potrebuje vzdelanie a prax, čo ona nemá, lebo je doma s deťmi. Ďalšou agentúrou bola Star People Addeco, so sídlom v Bratislave, hovorila personálnym konzultantom, reagovala na konkrétne ponuky, ktoré vyžadovali jej vzdelanie, práca jej nebola sprostredkovaná z dôvodu, že nie je flexibilná, pri pohovore jej bolo povedané, že za získanie zamestnanca získavajú províziu za predpokladu, že minimálne 6 mesiacov nebude vynechávať z práce a bolo jej naznačené, že pri dvoch deťoch toto nebude stíhať. V Spoločnosti Dell, bolo voľné miesto konzultantky s ovládaním viacerých jazykov, práca sa mala vykonávať v Bratislave, informovala sa o tejto práci, myslí si, že aj požiadala o prijatie do pracovného pomeru, odmietnutie jej bolo povedané ústne. Ďalšia firma bola konkurenčná firma pre Fax Copy, uchádzala sa o prácu konzultanta pre rakúsky trh, bolo to v októbri 2014, bola aj na prijímacom pohovore, hovorila s človekom zodpovedným za personálne otázky, nedal jej informáciu koľko ľudí sa o toto miesto zaujíma. Následne jej telefonicky bolo oznámené, že prijali vhodnejšieho kandidáta. Aj v predchádzajúcich spoločnostiach sa uchádzala o prácu koncom roka 2014. V roku 2015 sa žalobkyňa neuchádzala o žiadnu prácu, jej životopis je verejne prístupný na webových stránkach pre všetky spoločnosti, ktorí hľadajú zamestnancov. Väčšinou telefonické ponuky skončili na tom a bolo ich málo, že nemohla robiť nadčasy, že nemala prax. Od začiatku tohto roka za 6 mesiacov od získania živnosti fakturovala asi 300,- €, keď bude musieť zaplatiť odvody za túto živnosť, bude ju musieť zrušiť. Jej špecializácia je marketing, nemá kedy získavať skúsenosti z marketingu,
lebo to by musela byť prijatá do pracovného pomeru a tieto nové veci sa získavajú počas práce za pochodu. Skončenie pracovného pomeru u žalovaného malo vplyv na jej rodinný život a osobný život, rozhodnutím o prepustení počas tehotenstva jej bola spôsobená viacrozmerná ujma, ktorej následky trvajú dodnes. Bola to ujma v pracovnom živote, lebo ako tehotná, keď sa uchádzala o prácu, všade jej bolo povedané, že nie z dôvodu tehotenstva, ale pretože o chvíľu nastúpim na materskú dovolenku ju nemôžu zamestnať. Žiadne hmatateľné dôkazy o tom nemá, bolo jej to povedané ústne. Boli to dvaja zamestnávatelia, ktorí ju z tohto dôvodu neprijali. Neskôr bola na rizikovom tehotenstve s druhou dcérou, bola v nemocnici a preto sa o žiadnu prácu nezaujímala. Ďalšou ujmou je podľa nej to, že jej v životopise vznikla diera v trvaní viac ako 6 rokov, čo je pre ňu veľká diskvalifikácia na trhu práce. Čo sa týka ujmy v rodine všetko je na jej manželovi, lebo ona nezarába, chcela si budovať kariéru, chcela sa vzdelávať.
Z vyjadrenia zástupcu žalovaného súd zistil, že pokiaľ žalobkyňa argumentuje listinnými dôkazmi predloženými predložených v odvolacou konaní a to Súhrnnou správou o rodovej rovnosti za rok 2012, Záverečného zistenia výboru OSN pre odstránenie diskriminácie žien, tieto nemajú žiadnu priamu súvislosť z prejednávanou vecou. Žalovaný ako služobný úrad môže byť zodpovedný za dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania iba vo vzťahu ku svojim zamestnancom a nie všeobecne. Žalovaný taktiež nemôže byť zodpovedný za to, že postavenie žalobkyne na trhu prácu je zhoršené jej materstvom. Žalobkyňa nebola nikdy prijatá do stálej štátnej služby, predpokladom na jej vymenovanie do stálej štátnej služby by bolo to úspešné absolvovanie výberového konania, toto nebolo zo strany žalobkyne absolvované počas skúšobnej lehoty. Žalobkyňa nemá žiadny právny nárok takéto výberové konanie vyhrať. Do výberového konania sa mohol prihlásiť ktokoľvek, kto spĺňal podmienky na prijatie do stálej štátnej služby na toto štátnozamestnanecké miesto. Je teda pravdepodobné, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou by došlo uplynutím doby, na ktorú bola táto dohodnutá. Tiež uviedol, že vzhľadom na osobitné potreby detí žalobkyne, bola prakticky celý čas na rodičovskej dovolenke. Zo všetkých skutočností uvedených žalobkyňou jednoznačne vyplýva, že aj v prípade, ak by nedošlo k jej prepusteniu v skúšobnej dobe, skončil by sa jej štátnozamestnanecký pomer, v dobe na ktorú bol dojednaný. Štátnozamestnanecký pomer by počas svojej rodičovskej dovolenky žalobkyňa nevykonávala, teda aj tak by stratila svoje pracovné návyky, aj postavenie na trhu práce by bolo obdobné. Ak sa žalobkyňa domnieva, že nie je akceptovaná na trhu práce z dôvodu jej materstva, dochádza k diskriminácii, za ktorú zodpovedajú tí zamestnávatelia, ktorí ju z tohto dôvodu neakceptovali, žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za ich konanie. Aj zo samotnej výpovede žalobkyne vyplýva, že žalovaný ako služobný úrad vychádza v ústrety osobitným požiadavkám zamestnancov, zamestnankyne matky nevynímajúc. Prepustenie v skúšobnej dobe podľa zákona o Štátne službe Hasičov má povahu správneho rozhodnutia a jeho platnosť alebo neplatnosť nemôže byť posudzovaná súdom v Občianskom súdnom konaní ani ako prejudiciálna otázka. Tiež uviedol, že dôvody skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou jasne vyplývajú z výpovede svedka M.. Ak by súd opätovne prišiel k záveru, že žalobkyňa bola diskriminovaná a došlo k porušeniu jej práva na rovnaké zaobchádzanie, čo žalovaný neuznáva uviedol, že samotné porušenie ZRZ je len jedným, nie však jediným predpokladom pre vznik nemajetkovej ujmy. Žalujúca strana neustále poukazuje na smernice európskych spoločenstiev odvolávajúc sa na ich vertikálny účinok. Vertikálny účinok smerníc však nezakladá právo jednotlivcov domáhať sa svojich práv v občiansko-právnom konaní avšak zakladá iba ich právo žiadať o poskytnutie satisfakcie štát a i to nie pred vnútroštátnym súdom, ale pred súdnymi orgánmi európskych spoločenstiev. Žalobkyňa sa však domáha horizontálnych účinkov smernice, keď žaluje svojho bývalého zamestnávateľa. Smernica priamo nezakladá práva a povinnosti jednotlivých subjektov práva, ale predstavuje záväzok štátu premietnuť úlohy z nej vyplývajúce do vnútroštátneho práva, ktorým je v tomto prípade zákon č. 365/2004 Z.z. Ďalej uviedol, že § 11 ods. 2 Zákona č. 365/2004 Z. z. neprenáša dôkazné bremeno na žalovaného. V prípade ak sa žalobca domáha satisfakcie v podobe náhrady nemajetkovej ujmy, preukázanie naplnenia podmienok vymedzených v § 11 ods. 3 citovaného zákona, t.j. zníženia dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia, ako aj preukázanie, že k tomuto zníženiu došlo v príčinnej súvislosti s porušením ZRZ, bolo povinnosťou žalobkyne pri posudzovaní výšky primeraného zadosťučinenia toto preukázať, nemožno vychádzať iba zo subjektívneho prežívania reality žalobkyne, ale ňou utrpenú ujmu je potrebné objektivizovať. To znamená, že túto ujmu treba posudzovať tak, ako by ju vnímala bežná priemerná osoba v obdobnej situácii a obdobnom postavení. Žalovaný považuje za absolútne neprípustnú argumentáciu, podľa ktorej by mala byť výška primeraného zadosťučinenia posudzovaná aj s ohľadom na charakter žalovaného a s ohľadom na to, s akými finančnými prostriedkami narába. Takáto argumentácia popiera zásadu rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov, pričom prípadnú výšku primeraného zadosťučinenia nemožno stanoviť
inak, ako podľa kritérií, ktoré sú v zákone jasne vymedzené. Žalobkyňa svoju ujmu odvodzuje najmä jej súčasného postavenia na trhu práce a jej neakceptácie zamestnávateľmi. Takúto ujmu nie je možné považovať ujmu vzniknutú v príčinnej súvislosti s namietaným konaním. Žalobkyňa nepredložila a ani len neoznačila žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu tejto ujmy t.j., že sa vôbec uchádzala o zamestnanie. Plač na pojednávaní nemôže byť považovaný za dôkaz utrpenej psychickej ujmy. Ak sa žalobkyňa domnieva, že konanie žalovaného na nej zanechalo psychické následky, mohla tieto taktiež objektivizovať napr. predložením príslušného lekárskeho posudku. Ujmu v pracovnom živote žalobkyňa charakterizovala v podstate tak, že prišla o prácu, ktorá nevyžadovala také nasadenie a nebola tak časovo náročná, ako práce v súkromnom sektore. Žalobkyňa opiera svoje nároky o hypotézu, že by u žalobcu stále pracovala. Dočasnosť štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne vyplývala priamo zo zákona č. 315/2001 Z. z.. Zákon priamo ustanovuje, že dočasný štátnozamestnanecký pomer je časovo ohraničený a to jednoznačne § 30 ods. 1, ktorý dočasnú štátnu službu priamo obmedzuje dobou 5 rokov. Časovo bolo vymedzené na dobu obsadenia voľného štátnozamestnaneckého miesta formou výberového konania. Uvedená formulácia svedčí o dočasnosti štátnozamestnaneckého pomeru, keď doba po ktorú mal štátnozamestnanecký pomer trvať, nemusí byť ohraničená konkrétnym časovým údajom, ale môže byť ohraničená aj udalosťou, ktorá má v budúcnosti nastať. Žalobkyňa si zamieňa pojem prípravná a dočasná štátna služba. Predpokladom pre vymenovanie žalobkyne do stálej štátnej služby nebolo absolvovanie skúšky odbornej spôsobilosti, ale úspešné absolvovanie výberového konania. Považuje tiež za irelevantné odvodzovať predpoklad prijatia do SŠS od skutočnosti ako napr., že žalobkyni bola pridelená rovnošata, nakoľko nárok na rovnošatu vyplýva štátnemu zamestnancovi podľa zákona č. 315/2001 Z. z. už od prvého dňa vykonávania štátnej služby.
Čo sa týka trov konania žalovaný uviedol, že základným predpokladom priznania trov konania úspešnému účastníkovi je ich účelnosť. Ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. neumožňuje úspešnému účastníkovi priznať akékoľvek trovy konania, ale iba také, ktoré boli účelne vynaložené v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením jeho práv. Za takéto účelné vynaložené trovy rozhodne nie je možné považovať trovy vzniknuté uhradením sumy 500,- € Združeniu občan, demokracia, zodpovednosť za akúsi právnu analýzu a to aj vzhľadom na to, že nie je známy obsah tejto právnej analýzy, pričom táto suma dokonca prevyšuje výšku trov za jeden úkon právnej služby, ktoré by žalobkyni vznikli, ak by sa dala zastúpiť advokátom. Oprávnenie právnických osôb, zastupovať účastníkov konania súvisiacich s porušením ZRZ vyplýva z § 10 ods. 1, písm. a/, b/ Zákona č. 365/2004. Citovaný zákon priamo ustanovuje, že v prípade, ak takáto právnická osoba vystupuje v konaní ako zástupca účastníka je povinná poveriť niekoho zo svojich zamestnancov alebo členov. To znamená, že zastupovanie je povinná vykonať vo vlastnej réžii a na vlastné náklady. Konanie fyzickej osoby poverenej podľa § 10 ods. 2 citovaného zákona je potrebné považovať priamo za konanie právnickej osoby. Tu je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa je v konaní zastúpená združením Občan, demokracia a zodpovednosť, ktoré má sídlo v Bratislave, na Záhradníckej ul.č. 52, pričom všetky pojednávania konané pred prvostupňovým a odvolacím súdom sa uskutočnili taktiež v Bratislave. Je nelogické aby zástupca, ktorý má sídlo v rovnakom mieste ako konajúci súd, žiadal náhradu trov súvisiacich s účasťou na pojednávaní. Pokiaľ ide o náhradu mzdy zamestnanca občianskeho združenia priamo vykonávajúceho zastúpenie, je potrebné poukázať na skutočnosť, že § 142 ods. 1 O.s.p. hovorí o trovách účastníka konania a nie jeho zástupcu. Nemožno priznať žalobkyni také trovy, ktoré nehradila, ak vznikli jej zástupcovi, ktorý nie je advokát. Žiadal preto návrh aj v časti trov konania zamietnuť. Z rozhodnutia prezidenta hasičského a záchranného zboru zo dňa 22.12.2008 súd zistil, že žalobkyňa bola dňom 01.01.2009 vymenovaná do funkcie odborný inšpektor na Prezídiu Hasičského a záchranného zboru v dočasnej štátnej službe. Žalobkyni bola určená dĺžka skúšobnej lehoty 6 mesiacov. Žalobkyňa sa stala príslušníkom Hasičského a záchranného zboru v dočasnej štátnej službe až do vymenovania na funkciu odborný inšpektor, vybraného na základe výberového konania.
Z oznámenia zo dňa 05.05.2009 súd zistil, že žalobkyňa dňa 06.05.2009 predložila Prezídiu Hasičského a záchranného zboru oznámenie o tehotenstve spolu s lekárskym potvrdením. Z oznámenia o skončení služobného pomeru v skúšobnej lehote zo dňa 26.05.2009 súd zistil, že žalovaný podľa § 62 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore skončil služobný pomer žalobkyne v skúšobnej lehote bez uvedenia dôvodu. Žalobkyňa oznámenie prevzala dňa 28.05.2009, služobný pomer skončil uplynutím troch kalendárnych dní po dni doručenia. Z listu zo dňa 01.07.2009 súd zistil, že Ing. Ľubomír Kopecký s žalobkyňou spolupracoval pri príprave a organizovaní prezentácie Hasičského a záchranného zboru v rámci veľtrhu E+R+P, ktorý sa konal
v dňoch 19.-21.05.2009 v Bratislave. Žalobkyňa podľa jeho názoru plne akceptovala systém rokovaní, k príprave pristupovala zodpovedne, bola náročná a v dostatočnom predstihu poskytovala súčinnosť a potrebné informácie. Žalobkyňa aktívne prezentovala veľtrh rozposielaním elektronických pozvánok v médiách Hasičského a záchranného zboru. K prezentácií zboru prispela aj skutočnosťou, že na prezentačnom stánku aktívne strávila všetky dni veľtrhu. Z odvolania zo dňa 11.06.2009 súd zistil, že sa žalobkyňa proti skončeniu služobného pomeru v skúšobnej lehote odvolala, nakoľko nebola počas trvania štátnej služby žiadnym spôsobom upovedomená o porušeniach pracovnej disciplíny, ani iných previneniach, alebo porušeniach povinnosti týkajúcich pracovnej činnosti. A preto sa domnievala, že dôvodom pre skončenie služobného pomeru bolo oznámenie o tehotenstve. Z oznámenia zo dňa 26.06.2009 súd zistil, že žalovaný na odvolanie žalobkyne proti skončeniu služobného pomeru v skúšobnej lehote reagoval oznámením, v ktorom uviedol, že podľa § 62 Zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení zákona č. 729/2004 Z.z. možno služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru skončiť v skúšobnej lehote z akéhokoľvek dôvodu, alebo bez uvedenia dôvodu tak zo strany služobného úradu, ako aj zo strany príslušníka tohto zboru. Z vyjadrenia sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 23.07.2009 súd zistil, že priebeh dočasnej štátnej služby žalobkyne ako aj jej ukončenie bolo na podnet žalobkyne preskúmané sekciou kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Jediné pochybenie zo strany žalovaného bolo zistené z dôvodu, že žalobkyňa bola vyslaná na služobné cesty, bez toho aby bol vyžiadaný písomný súhlas pred uskutočnením takejto služobnej cesty. Nepreukázala sa námietka žalobkyne, že zamestnávateľ postupoval voči žalobkyni diskriminačne, keď s ňou ukončil služobný pomer, po tom čo oznámila svoje tehotenstvo. Z posúdenia pracovnej činnosti a spolupráce zo dňa 28.05.2009 súd zistil, že J.. K.. L. V. zhodnotil spoluprácu so žalobkyňou ako bezproblémovú, keďže žalobkyňa pristupovala k zadaným úlohám zodpovedne, samostatne, iniciatívne a s veľkou dávkou kreativity, navyše úlohy plnila v zadaných termínoch a v požadovanej kvalite.
Žalobkyňa sa v rámci práce na oddelení medzinárodných vzťahov a komunikácie Organizačného odboru Prezídia Hasičského a záchranného zboru v Bratislave zúčastnila na spolupráci s Požiarnotechnickým a expertíznym ústavom Ministerstva vnútra SR v Bratislave. Bola taktiež členkov prípravného výboru VII. medzinárodnej konferencie a IX. medzinárodnej výstavy hasičskej záchranárskej a zabezpečovacej techniky FIRECO 2009 a V. ročníka veľtrhu policajnej a zabezpečovacej , hasičskej a záchranárskej techniky E+R+P 2009. V ostatnom období sa podieľala na koncepčnej a obsahovej príprave propagačnej publikácie o Hasičskom a záchrannom zbore. Z výsluchu žalobkyne súd zistil, že o tom, že je tehotná sa dozvedela na lekárskom vyšetrení 05.05.2009 a na druhý deň oznámila zamestnávateľovi skutočnosť, že je tehotná. Žalobkyňa ďalej uviedla, že zo strany kolegov a nadriadených pocítila zmenu správania už v druhej polovici apríla 2009, po tom ako bola PN, kedy jej riaditeľ M. povedal, že či už nekysne a či nie je tehotná, lebo začala chorľavieť. PN bola od 24.03. do 06.04.2009 a po tom od 23.04. do 30.04.2009. Ona sama ešte vtom čase netušila že je tehotná, ale on to vydedukoval z toho, že bola chorľavá a bývalo jej zle. Žalobkyňa upresnila, že riaditeľ ju ústne varoval aby náhodou nebola tehotná a potom, keď sa vrátila z PN ju začal ignorovať. Keď dňa 06.05. doručila zamestnávateľovi lekárske potvrdenie dal si ju zavolať, označil ju za klamárku, špinu a tvrdil, že mu za chrbtom otehotnela, aj keď mu sľubovala, že dva roky neotehotnie a on presadil to, aby ju prijali do služobného pomeru. Mal s ňou totiž vstupný pohovor. Vydávala sa v roku 2008. Riaditeľ jej v ten istý deň na súkromný mobil poslal SMS, že sa s ňou potrebuje stretnúť. Na druhý deň sa stretli okolo obeda, kde jej povedal, že ju považuje za klamárku, že ho podrazila a že jej už nedôveruje. Toto jej hovoril bez svedkov medzi štyrmi očami u seba v kancelárii. Bolo to vždy tak, že si ju dal vždy zavolať. Tiež sa jej spýtal, čo je ochotná urobiť pre to, aby s ňou neskončili služobný pomer. Žalobkyňa na túto otázku odpovedala, že môže ísť robiť preklady na PTU a on jej povedal, že jeho otázku nepochopila. Keď sa jej to rozležalo v hlave zistila, že mal vtedy na mysli potrat, lebo nechcel aby bola tri roky doma, počas tehotenstva by jej bývalo zle a keby jej materská skončila, otehotnela by znovu.
Tiež uviedla, že na projekte FIREKO pracovala pracovná skupina zložená asi z 5 ľudí a pracoval v nej aj pán Toman. Na projekte E+R+P pracovala len ona, lebo na jednania do Incheby chodievala len ona a vždy s ňou šiel niekto, lebo nemohla chodiť na jednania sama. V podstate to bolo len preto, aby ju tam mal kto odviesť autom, alebo aby sa tam mala ako dostať. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v tom období sa snažila dokázať, že ide o osobné rozhodnutie riaditeľa pána M., že jej práca bola počas
trvania služobného pomeru dobrá. Nikdy sa na jej prácu nesťažoval, dokonca dostala niekoľko SMS na svoj osobný mobil, že jej dôveruje. Dobré vzťahy mali dovtedy, dokedy sa nezačalo šíriť, že by mohla byť tehotná. Do polovice apríla, než sa začali šíriť reči o tom, že je tehotná, neboli výhrady voči jej práci. Voči žalobkyni nebolo robené nijaké služobné hodnotenie a nikdy nedostala žiadne napomenutie. Taktiež nebolo voči nej vedené nijaké disciplinárne konanie. Jej rodinná situácia po skončení služobného pomeru sa zmenila tak, že je s manželom v podnájme, plánovali si kúpiť byt, po tom ako stratila prácu nemohli získať úver na bývanie a nevedela si nájsť inú prácu. Nakoniec úver získali, ale za veľmi zlých podmienok. Bolo to spôsobené tým, že manžel má trvalý pobyt v Poľsku a aj pracoval v Poľsku a ťažko sa overoval príjem cez poľskú banku, dostali aj zlú maržu na úver, v banke im bolo povedané, že keď je tehotná, nebude sa môcť zamestnať a budú mať skôr výdavky.
Žalobkyňa si myslí, že by jej služobný pomer trval aj po uplynutí 6 mesačnej skúšobnej doby, lebo jej v tejto skúšobnej lehote vydali služobnú rovnošatu, čo iní nemali a stále jej hovorili, že s jej prácou boli spokojní. Pán M. jej povedal, že ju preto chcel prijať do dočasnej štátnej služby, pretože to bolo pri prijatí do služobného pomeru jednoduchšie. Do stálej štátnej služby mala prejsť po tom, ako by absolvovala kurz, ktorý mal byť v septembri. Počas jej pôsobenia v dočasnej štátnej službe boli prijatí aj ďalší do dočasnej štátnej služby.
Od skončenia služobného pomeru do nástupu na materskú, sa žalobkyňa uchádzala o prácu u asi siedmich zamestnávateľov, po tom ako im povedala, že je tehotná, nemal o ňu nik záujem. Žalobkyňa uviedla, že na PN bola od 3.6.2009 až do pôrodu. Prácu si začala hľadať cca po 22.05.2009 keď bola skončená akcia E+R+P. Vo svojich životopisoch a ponukách, ktorými sa uchádzala o prácu uvádzala, že je tehotná, považovala to za korektné. Žalobkyňa vedela, že skúšobná doba je 6 mesiacov, povedal jej to aj riaditeľ M., že bude mať takúto skúšobnú lehotu, lebo chcel vedieť či v tejto lehote neotehotnie. Ďalej uviedla, že túto lehotu akceptovala a vedela o možnosti, že skúšobný pomer možno skončiť v tejto lehote len oznámením bez uvedenia dôvodu. Nepredpokladala, že tehotenstvo bude dôvodom pre skončenie služobného pomeru. Žalobkyňa tehotenstvo neplánovala, počas materskej dovolenky otehotnela znova a narodilo sa jej druhé dieťa. SMS čo dostávala od svojho riaditeľa sa týkali pracovných záležitostí.
K priznaniu nemajetkovej ujmy jej vyčísleniu uviedla, že túto ujmu ohodnotila podľa seba, lebo konanie odporcu sa dotklo jej ľudskej dôstojnosti, lebo jej bolo dané najavo, že ako tehotná je pre odporcu nežiadúca a stala sa príťažou. Rovnako zohľadnila aj skutočnosť, že prepustením utrpela a trpí pri realizácii svojho spoločenského postavenia, je nezamestnaná, má dve maloleté deti a väčšina zamestnávateľov matky s deťmi neprijímajú radi do práce. Konkrétnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy vyčíslila s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora, ako aj skutočnosť, že táto náhrada má byť primeraná, efektívna a má mať odstrašujúci efekt. Má tiež priniesť určitú satisfakciu a tiež s prihliadnutím na to, že k takémuto konaniu došlo orgánom štátu. Príčinnú súvislosť medzi skončením pracovného pomeru u odporcu a konaním budúcich potencionálnych zamestnávateľov, o ktorých predpokladá, že ju nezamestnanú vidí v tom, že už jej snaha zamestnať sa po prepustení ako tehotnej bola absolútne bezvýsledná. Všade dôvodili, že nemôžu prijať tehotnú ženu a v súčasnosti si nájsť prácu s dvomi deťmi bude pre ňu ťažké. Je stále na rodičovskej dovolenke, dcéra F. D. R. X. XX.XX.XXXX C. G. Y. D. R. X. XX.XX.XXXX a má ešte pár mesiacov na to, aby začala posielať žiadosti. Keby neskončil jej služobný pomer u odporcu, nemusela by tieto problémy riešiť a nemusela by si hľadať prácu. Tiež uviedla, že netvrdí, že ju určite nikto do pracovného pomeru neprijme, ale tvrdí, že jej pozícia na pracovnom trhu bude výrazne zhoršená, nakoľko jej prvé skutočné zamestnanie po skončení vysokej školy sa skončilo v skúšobnej lehote a v čase ukončenia materskej dovolenky bude mať takmer päť ročnú pauzu z práce, čo znamená značné znevýhodnenie na trhu práce oproti ostatným uchádzačom. K výške nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslila sumou 15 000,- € uviedla, že ide o primeranú sumu na to, aby súd jej priznaním vyslal varovný prst všetkým, ktorí to budú chcieť opakovať.
Z výsluchu svedka H.. K. F. súd zistil, že sa s navrhovateľkou osobne pozná z obdobia, kedy pôsobil na Ministerstve vnútra, na Prezídiu hasičského a záchranného zboru ako viceprezident. Určitý časový úsek s navrhovateľkou pracoval. Na Prezídiu HaZZ pracoval od 03. až 04.09.2008, bol poverený na výkon viceprezidenta po výberovom konaní, od 18.11.2008 bol riadne menovaný do tejto funkcie a odvolaný bol z tejto funkcie 08.12.2009 E.. M. predtým, než nastúpil na Prezídium HaZZ nepoznal, boli
spoločne menovaní, pán M. bol prijatý na oddelenie, ktoré sa skladalo z dvoch častí, z personálneho a organizačného, v rámci ktorého bol aj právny úsek . Navrhovateľku pred nástupom do HaZZ nepoznal, návrh na jej prijatie, resp. jej nomináciu na prijatie presadzoval pán M. stým, že opakovane tvrdil, že ju pozná, že spĺňa všetky kritéria na túto pozíciu a že keď bude prijatá, bude jeho pravou rukou. Nevedel povedať, na akú konkrétnu funkciu mala byť prijatá, šlo o zaradenie na organizačnom úseku a mala vykonávať všetky činnosti s ňou spojené. Pri jej prijímaní mal on osobne výhrady voči jej prijatiu, mal inú predstavu o tom, čo by mala osoba v takej pozícii spĺňať, prijal však argumenty pána M.. Jemu osobne sa zdala byť mladá na prácu, ktorú mala vykonávať a neskúsená, neostrieľaná, prichádzala zvonku, nepoznala ani ich prostredie na veci, ktoré by mala zabezpečovať. Nepamätal si presne, kedy navrhovateľka nastúpila a kedy začala pôsobiť na Prezídiu, vnímal v súvislosti s jej osobou, že dostávala úlohy a neregistroval žiadne nedostatky, ktoré by s jej prácou súviseli. Nikdy nezaznamenal, že by vyčnievala z rady ostatných v rámci negatívnych informácií. Zrazu dostal informáciu, že sa rieši problém, resp., že bude musieť navrhovateľka u nich skončiť. Z jej strany sa objavila subjektívna príčina a to, že bola v druhom stave. Nevedel uviesť, od koho sa túto informáciu dozvedel, len zaznamenal vo vzťahu k navrhovateľke zmenu v tom, že už nepracovala na výstave, ktorá sa konala v Bratislave, ale robila jej kolegyňa. Navrhovateľku z týchto činností vyčlenili, udialo sa to práve v čase, keď oznámila, že je v druhom stave. Podnet na skončenie pracovného pomeru s ňom prišiel od pána M., ktorý bol jej priamym nadriadeným. Svedok tiež uviedol, že dôvodom pre skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou bolo jej tehotenstvo. On osobne sa s takýmto dôvodom na skončenie pracovného pomeru nestotožňoval, principiálne nesúhlasil s tým, že by musel byť ukončený pracovný pomer s navrhovateľkou z tohto dôvodu, po tom, ako prezentoval svoj nesúhlas, sa už postavenie navrhovateľky riešilo mimo neho.
Z výsluchu svedka E.. R. M. súd zistil, že navrhovateľku pozná ako bývalú kolegyňu. Bola prijatá v roku 2009, jej prijatiu predchádzalo prijímacie konanie, ktoré prebehlo pred koncom roka 2008. bola prijatá do dočasne štátnej služby. Nastúpila na organizačný odbor. V čase jej prijatia bol jej priamym nadriadeným, čo trvalo do začiatku februára 2009. Po nadobudnutí účinnosti novej štruktúry Prezídia HaZZ sa stala priamou nadriadenou navrhovateľky F. J.. Uviedol, že dôvodom skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou bolo využitie inštitútu skúšobnej doby, resp. možnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. V tom čase mal informáciu od kolegov, že navrhovateľka hovorila v mieste vykonávania štátnej služby že je tehotná. On osobne žiadny podklad, ani doklad svedčiaci o tehotnosti navrhovateľky nevidel, ani s ním nebol oboznámený.
Podľa článku 2 Smernice 92/85/EHS, na účely tejto smernice: a) tehotnou pracovníčkou sa rozumie tehotná pracovníčka, ktorá svojho zamestnávateľa informovala o svojom stave v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo vnútroštátnou praxou; b) pracovníčkou krátko po pôrode sa rozumie pracovníčka, ktorá je krátko po pôrode v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo vnútroštátnej praxe a ktorá o svojom stave informovala svojho zamestnávateľa v súlade s týmito vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; c) dojčiacou pracovníčkou sa rozumie pracovníčka, ktorá dojčí dieťa v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo vnútroštátnej praxe a ktorá o svojom stave informovala svojho zamestnávateľa v súlade s týmito vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.
Podľa článku 10 Smernice 92/85/EHS, aby sa pracovníčkam v zmysle článku 2 zaručilo uplatňovanie ich práv na ochranu zdravia a bezpečnosť, ako ich ustanovuje uvedený článok, zabezpečí sa, že: 1. členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zákaz prepustenia pracovníčok v zmysle článku 2 počas obdobia od začiatku tehotenstva do konca materskej dovolenky stanovenej v článku 8 ods. 1 okrem výnimočných prípadov nesúvisiacich s ich stavom, ktoré povoľujú vnútroštátne právne predpisy a/alebo vnútroštátna prax a kde to je uplatniteľné, pod podmienkou, že na to dá súhlas príslušný orgán; 2. ak zamestnávateľ prepustí pracovníčku v zmysle článku 2 v období uvedenom v bode 1, musí písomne uviesť riadne opodstatnené dôvody jej prepustenia; 3. členské štáty prijmú potrebné opatrenia na ochranu pracovníčok v zmysle článku 2 pred dôsledkami prepustenia, ktoré je v zmysle bodu 1 protiprávne.
Podľa článku 2 ods.1 Smernice 2006/54/ES, na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov: a) "priama diskriminácia": keď sa s jednou osobou zaobchádza menej priaznivo z dôvodu pohlavia, než sa zaobchádza alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii;
b) "nepriama diskriminácia": keď by zjavne neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax priviedli osoby jedného pohlavia do osobitnej nevýhody v porovnaní s osobami druhého pohlavia, pokiaľ toto ustanovenie, kritérium alebo prax nie sú objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a potrebné; c) "obťažovanie": keď k nežiaducemu správaniu súvisiacemu s pohlavím osoby dochádza s úmyslom alebo účinkom porušenia dôstojnosti osoby a vytvorenia zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho, zneucťujúceho alebo urážlivého prostredia; Podľa článku 2 ods.2 smernice 2006/54/ES, na účely tejto smernice diskriminácia zahŕňa: a) obťažovanie a sexuálne obťažovanie, ako aj akékoľvek menej priaznivé zaobchádzanie založené na odmietnutí takéhoto správania danou osobou alebo odmietnutí podriadiť sa takémuto správaniu danou osobou; b) pokyn na diskrimináciu voči osobám z dôvodu pohlavia; c) akékoľvek menej priaznivé zaobchádzanie so ženou z dôvodov tehotenstva alebo materskej dovolenky v zmysle smernice 92/85/EHS.
Podľa § 16 ods. 2 Zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a príslušníkom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Podľa § 16 ods. 3 Zákona č. 315/2001 Z.z., výkon práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého. Príslušník nesmie byť v súvislosti s výkonom štátnej služby prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného príslušníka alebo nadriadeného sťažnosť, žalobu alebo podnet na začatie trestného stíhania.
Podľa § 16 ods. 4 Zákona č. 315/2001 Z.z., občan pri vstupe do štátnej služby alebo príslušník, ktorí sa domnievajú, že ich práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môžu sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom.
Podľa § 2 ods. 1 Zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov( antidiskriminačný zákon), dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Podľa § 2 ods. 2 Zákona č. 365/2004 Z.z., pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.
Podľa § 2 ods. 3 Zákona č. 365/2004 Z.z., dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou.
Podľa § 2a ods. 1 Zákona č. 365/2004 Z.z., diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
Podľa § 2a ods. 2 Zákona č. 365/2004 Z.z., priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.
Podľa § 2a ods. 4 Zákona č. 365/2004 Z.z., obťažovanie je také správanie, v dôsledku ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, ponižujúceho,
potupujúceho, zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia a ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti.
Podľa § 2a ods. 11, písm. a/ Zákona č. 365/2004 Z.z., za diskrimináciu z dôvodu pohlavia sa považuje aj diskriminácia z dôvodu tehotenstva alebo materstva, ako aj diskriminácia z dôvodu pohlavnej alebo rodovej identifikácie.
Podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 365/2004 Z.z., každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalovaný porušil vo vzťahu k žalobkyni zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že skončil služobný pomer žalobkyne z dôvodu jej tehotenstva, a teda pohlavia, čo bolo nepochybne potvrdené svedeckou výpoveďou svedka F., ako aj z oznámenia zo dňa 05.05.2009, ktorým žalobkyňa dňa 06.05.2009 predložila Prezídiu Hasičského a záchranného zboru oznámenie o svojom tehotenstve, prílohou ktorého malo byť lekárske potvrdenie. Pokiaľ žalovaný namietal, že v prílohe oznámenia žiadne lekárske potvrdenie nebolo, do oznámenia žalovaného o skončení služobného pomeru v skúšobnej lehote zo dňa 26.05.2009 mohol žalobkyňu vyzvať, aby svoje oznámenie z 05.05.2019 doplnila predpísaným spôsobom. Súd má za to, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že nepreukázal iný opodstatnený dôvod pre skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou v skúšobnej dobe, okrem tvrdeného dôvodu, že na ukončenie služobného pomeru využil zákonný inštitút ukončenia služobného pomeru v skúšobnej dobe "bez uvedenia dôvodu". Pokiaľ súd rozhodoval o priznaní nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobkyňa uplatnila v sume 15 000,- € súd prihliadol na to, aby náhrada nemajetkovej ujmy predstavovala aj určitú satisfakciu za stav, ktorý musela žalobkyňa konaním žalovaného strpieť. Sama povaha tejto ujmy priame jej vyčíslenie neumožňuje, preto žalobkyňa nemusí predložiť dôkazy o existencii ujmy, stačí len, ak súd má za preukázané, že táto ujma tu je. Pri jej priznaní súd vychádzal zo satisfakčnej roviny, keďže žalobkyni týmto vznikla len materiálna ujma vo forme strany príjmu z ukončenia služobného pomeru. Skutočnosť, že žalobkyňa sa musela vysporiadať s následkami vzniknutej situácie, tzn. s tým, že sa chcela po rodičovskej dovolenke realizovať pracovnom procese nepovažuje súd za ujmu vzniknutú v priamej príčinnej súvislosti s ukončením pracovného pomeru so žalobkyňou. Jej vôľa realizovať svoje právo na materstvo, právo čerpať rodičovskú dovolenku v zákonom predpokladanom rozsahu a následná vôľa opätovne sa zaradiť na trhu práce do pracovného pomeru by nastala aj v prípade, že by jej pracovný pomer nebol ukončený v skúšobnej dobe, ale po jej nástupe na prvú materskú dovolenku uplynutím skúšobnej lehoty, ktorá bola ohraničená úspešným absolvovaním výberového konania, ktoré však nemusela vyhrať a jej pracovný pomer by u žalovaného nemohol pokračovať. Pre priznanie primeraného zadosťučinenia nie sú stanovené žiadne špeciálne podmienky. Základom pre stanovenie výšky primeraného zadosťučinenia je primeranosť a súd výšku primeraného zadosťučinenia stanoví na základe vlastnej úvahy. Žalobkyňa musela po skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe sama riešiť danú situáciu, čo si vyžadoval čas, ktorý mohla využiť do nástupu na materskú dovolenku, resp. do nástupu na práceneschopnosť z dôvodu rizikového tehotenstva. Súd zaviazal žalovaného na úhradu nemajetkovej ujmy sumou 1000,- € majúc za to, že táto suma je primeraná ako náhrada morálnej ujmy a výdavkov spojených s navodeným stavom po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou a pri hľadaní si iného zamestnania pred nástupom na materskú dovolenku, ako aj satisfakcie za stav, ktorý navrhovateľka musela v tejto súvislosti strpieť. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na subjekt, ktorý spôsobil tento stav a na jej zavinenie a vyhodnotil a zohľadnil formu a mieru zavinenia žalovaného, čo sa odrazilo práve pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Podľa názoru súdu priznaná výška nemajetkovej ujmy je dostatočnou sankciou.
Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na osobu, ktorej sa náhrada nemajetkovej ujmy priznáva, na jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobkyni v jej súkromnom živote. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že sa skutočne ako matka s dvomi deťmi neuplatní na trhu práce po skončení jej rodičovskej dovolenky, ako sama uviedla, uchádzala sa u rôznych zamestnávateľov o prijatie do pracovného pomeru, aj keď údajne nebola prijatá do pracovného pomeru z dôvodu, že má maloleté deti, nedostatok praxe, flexibilitu, nie je to spôsobené tým, že jej pracovný pomer bol ukončený u žalovaného v skúšobnej dobe, ale tým, že sa realizovala ako matka, osobne sa starala o svoje deti aj vzhľadom na ich zdravotný stav čo najdlhšie. Súd žalobkyňu nevníma ako osobu, ktorá nemá spôsobilosť uplatniť
sa na trhu práce ako matka, nakoľko pred nástupom do služobného pomeru u žalovaného už mala pracovné skúsenosti, pracovala v realitnej kancelárii, kde mala na starosti vzťahy so zahraničnými klientmi, prekladanie, tlmočenie a kontakty s developermi a marketing. Pracovala na živnostenský list aj popri štúdiu na vysokej škole, je to aj jedna z reálnych možností realizovať sa v pracovnom procese aj po skončení rodičovskej dovolenky, nakoľko od januára 2016 opäť získala živnostenské oprávnenie. S poukazom na uvedené súd návrh v tejto časti nad sumu 1000,- ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Navrhovateľke v konaní trovy nevznikli, od zaplatenia súdneho poplatku za návrh jej bolo priznané oslobodenie od platenia tohto poplatku, v konaní bola zastúpená Občianskym združením Občan, demokracia a zodpovednosť, pričom zo stanov občianskeho združenia Čl. 2, bod 1/ je zrejmé, že ide o mimovládnu neziskovú organizáciu na ochranu ľudských práv združujúcou fyzické a právnické osoby, a jedným z jeho cieľov je presadzovať právo na ľudskú dôstojnosť, právo na ochranu pred diskrimináciou a ľudské práva žien. Členmi združenia sú osoby, ktoré sa dlhodobo aktívne podieľajú na činnosti združenia na základe písomnej zmluvy o spolupráci.
Všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ak účastníkovi, ktorý je zastúpený občianskym združením a ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov konania, pretože ich nepovažuje za účelne vynaložené. Podľa § 142 ods. 1 OSP súd rozhoduje o náhrade trov konania ex offo (§ 151 ods. 1 OSP) a musí popri zásade úspechu v konaní skúmať aj účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc a trovy konania sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok a aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. To platí aj pre trovy nevyhnutné, aj pre trovy právnej pomoci.
Navrhovateľka prostredníctvom občianskeho združenia, ktoré je zastupovalo v konaní uplatnila trovy konania, ktoré špecifikovala ako hotový výdavok v sume 500,- €, ktoré uhradila občianskemu združeniu za analýzu vyhotovenú v júli 2010, ktorá mala navrhovateľke slúžiť na to, aby sa rozhodla, či konanie na súde iniciuje. Tiež si uplatnila hotový výdavok a to náhradu cestovných výdavkov zástupkyne poverenej občianskym združením na zastupovanie navrhovateľky v konaní pred súdom, ktoré súviseli s cestami z Brezna (miesta bydliska poverenej členky združenia na zastupovanie) do Bratislavy s päť, pričom vyčíslila tieto výdavky sumou 2064,65 €, ktoré jej nepreplatilo občianske združenie Občan, demokracia a zodpovednosť. Vzhľadom k tomu, že analýza vypracovaná občianskym združením pred začatím súdneho konania a nikdy nebola navrhovateľkou v konaní označená a predložená ako jeden z listinných dôkazov a môže byť občianskym združením využívaná v súvislosti s jeho predmetom činnosti a cieľmi v iných súvislostiach, prípadne aj v iných súdnych konaniach, súd nepovažoval tento výdavok za nevyhnutný a preto ho nepriznal. Súd považuje za potrebné v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že trovy konania - hotové výdavky súvisiace s cestovnými náhradami občianskeho združenia, ktoré si ich náhradu uplatnilo, resp. ním poverená osoba na zastupovanie v súdnom konaní a s prihliadnutím na účel zriadenia tejto právnickej osoby, ktoré má chrániť práva na ochranu pred diskrimináciou a ľudské práva žien a ako splnomocnený zástupca účastníka konania v súdnych konaniach ho aj zastupovať pri uplatňovaní jeho práva, by malo byť schopné poskytovať vo vlastnej réžii. Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd náhradu trov konania občianskemu združeniu nepriznal.
Poučenie:
Podľa Zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.
s. p. platného a) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1, 2 O. s. p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O. s. p.). Podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení platnom a účinnom od 01.07.2016 proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia (§ 37 ods. 3) (ďalej len "oprávnený"). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 1, 2 Exekučného poriadku). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).