Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Cob/103/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a členov senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej veci žalobcu HAST s.r.o., so sídlom Lánska 942/57, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 31 619 061, právne zastúpeného LEGAL POINT s.r.o., so sídlom Nemocničná 979, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 47 253 495, proti žalovanej Lenka Živčicová, s miestom podnikania Úzka ulica 702/10 , 018 64 Košeca, IČO: 52820475, právne zastúpenej Mgr. Tomášom Dragulom, advokátom, so sídlom Centrum 26/31, 017 01 Považská Bystrica, o zaplatenie 1.000,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. -110 zo dňa 28. septembra 2022, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. -110 zo dňa 28. septembra 2022 p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.000,48 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 17,11 Eur od 28.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 96,68 Eur od 14.05.2021 do zaplatenia, zo sumy 230,40 Eur od 28.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 126,-- Eur od 28.1.2021 do zaplatenia, zo sumy 60,90 Eur od 28.1.2021 do zaplatenia, zo sumy 29,40 Eur od 28.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 10,87 Eur od 28.01.2021 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-- Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhou výrokovou vetou žalobcovi proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom sporu po pripustení zmeny žaloby v znení rozšírenia žalobného návrhu je žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 1.000,48 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 17,11 Eur od 28.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 96,68 Eur od 14.05.2021 do zaplatenia, zo sumy 230,40 Eur od 28.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 126,-- Eur od 28.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 60,90 Eur od 28.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 29,40 Eur od 28.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 10,87 Eur od 28.01.2021 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-- Eur a náhrady trov konania na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 27.11.2019.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca uzavreli dňa 27.11.2019 Zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116/1990 Zb. o

nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zmluva“, resp. „zmluva o nájme nebytových priestorov“). Z čl. I., písm. c) zmluvy Vymedzenie pojmov súd prvej inštancie zistil, že sa na účely tejto zmluvy rozumie nezastrešenými plochami - časť pozemkov vo vlastníctve prenajímateľa prislúchajúcich k predmetu nájmu v zmysle tejto zmluvy, na ktorých je vybudovaná spevnená plocha (využívaná napr. ako terasa a pod.). Podľa čl. II., ods. 1 zmluvy predmet nájmu prenechal prenajímateľ nájomcovi do užívania na účely zriadenia a prevádzkovania Športového klubu - Vista caffe bar časť nebytových priestorov definovaných v ods. 4 tohto článku a nájomca tieto od prenajímateľa prevzal a zaviazal sa platiť za to riadne a včas nájomné a užívať predmet nájmu podľa tejto zmluvy. Podľa čl. II., ods. 4 zmluvy predmetom nájmu sú nebytové priestory viacúčelovej budovy - Domu služieb HAST s.r.o. stavba, súp. č. 942, Lánska Považská Bystrica, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, parc.č. 1798/2 o výmere 1976 m2 a parc. č. 1798/3 o výmere 658 m2. Podľa čl. II., ods. 5 zmluvy prenajímateľ prenajíma túto časť priestorov o výmere 120 m2. Z čl. XII., ods. 1 zmluvy Zmluvná pokuta, Poplatok z omeškania súd prvej inštancie zistil, že v prípade oneskorenia s platbou nájomného sa zmluvné strany dohodli na zmluvnej pokute vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý aj začatý deň omeškania odo dňa splatnosti faktúr do zaplatenia. Tým nie je dotknuté právo prenajímateľa požadovať úhradu poplatku z omeškania v zákonnej výške.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vystavil žalovanej za užívanie nebytových priestorov faktúru č. 2020163 zo dňa 13.01.2021 na sumu 34,32 Eur, splatnú dňa 27.01.2021 za zrážkovú vodu podľa vyúčtovania za obdobie 10-12/2020; faktúru č. 2021046 zo dňa 15.04.2021 na sumu 96,68 Eur, splatnú dňa 13.05.2021 za doplatok za plyn za rok 2020. Podľa rozpočítania nákladov za dodané teplo na vykurovanie a odpočtového hárku predstavoval nedoplatok na platbách za plyn spotrebovaný žalovanou sumu 80,57 Eur + DPH, t.j. spolu 96,68 Eur.

5. Z potvrdenia o platbe súd prvej inštancie zistil, že žalovaná na účet žalobcu uhradila dňa 04.05.2021 sumu 17,11 Eur s VS: 2020163 a s uvedeným účelom platby: úhrada nájomného za 11/2020 a 12/2020.

6. Z výpisu účtu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že žalovaná uhradila žalobcom vystavené faktúry nasledovne: faktúru č. 2020128 na sumu 720,-- Eur, splatnú dňa 09.11.2020 zaplatila dňa 13.01.2021; faktúru č. 2020145 na sumu 720,-- Eur, splatnú dňa 08.12.2020 zaplatila dňa 13.01.2021; faktúru č. 2020132 na sumu 210,-- Eur, splatnú dňa 09.11.2020 zaplatila dňa 05.01.2021; faktúru č. 2020149 na sumu 210,-- Eur, splatnú dňa 08.12.2020 zaplatila dňa 05.01.2021; faktúru č. 2020141 na sumu 69,96 Eur, splatnú dňa 17.11.2020 zaplatila dňa 10.11.2020 vo výške 2,48 Eur, dňa 8.12.2020 zaplatila vo výške 14,73 Eur a dňa 05.01.2021 zaplatila vo výške 52,75 Eur.

7. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že z dôvodu omeškania žalovanej s úhradou nájomného vystavil žalobca žalovanej faktúry, ktorými žalobca vyúčtoval zmluvnú pokutu, a to faktúru č. 2021012 na sumu 230,40 Eur; faktúru č. 2021013 na sumu 126,- Eur; faktúru č. 2021014 na sumu 60,90 Eur; faktúru č. 2021015 na sumu 29,40 Eur; faktúru č. 2021016 na sumu 10,78 Eur.

8. Z obsahu korešpondencie prebiehajúcej medzi žalobcom a žalovanou, resp. jej právnym zástupcom súd prvej inštancie zistil, že žalovaná neuznala žalobcom uplatnené nároky. Z odborného vyjadrenia vypracovaného Ing. Viliamom Lejčíkom, znalcom pre oceňovanie nehnuteľností, stavebných prác a pozemných stavieb súd prvej inštancie zistil, že jednotková obvyklá cena nájmu za pozemok v danom mieste a čase predstavuje 8,77 Eur/ m2/rok.

9. V posudzovanej veci súd prvej inštancie uviedol, že predmetom sporu po pripustení zmeny žaloby v znení rozšírenia žalobného návrhu je žalobcom voči žalovanej uplatnený nárok na zaplatenie sumy 1.000,48 Eur spolu s príslušenstvom. Nárok žalobcu uplatnený žalobou predstavoval nárok na úhradu nezaplatených faktúr vystavených žalobcom žalovanej za užívanie nebytových priestorov; nárok na zmluvnú pokutu a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

10. Súd prvej inštancie predmetný spor posúdil ako spor obchodnoprávny s poukazom na skutočnosť, že obe sporové strany sú podnikateľmi a žalobou uplatnený nárok sa týka podnikateľskej činnosti sporových strán; v prípade žalobcu prenajímania nebytových priestorov, v prípade žalovanej užívania prenajatých priestorov za účelom výkonu podnikania. Vychádzajúc z obchodnoprávneho vzťahu sporových strán a kontradiktórnosti sporového konania súd prvej inštancie vyslovil názor, že bolo na sporových stranách,

aby na podporu svojich skutkových tvrdení predložili alebo navrhli vykonať také dôkazy, ktoré by nimi uvádzané skutočnosti preukázali a skutkové tvrdenia protistrany vyvrátili.

11. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 27.11.2019 uzavretej so žalobcom užívala nebytové priestory viacúčelovej budovy Domu služieb HAST v Považskej Bystrici. Ďalej konštatoval, že predmetná zmluva obsahuje všetky podstatné obsahové náležitosti, zmluvné strany ako i predmet nájmu sú v nej jasne identifikované. Samotná skutočnosť, že žalovaná v nej nebola identifikovaná ako osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia neuvedením jej IČO podľa názoru súdu prvej inšatancie nespôsobuje neplatnosť tejto zmluvy. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná ako nájomca je v záhlaví zmluvy identifikovaná dostatočným spôsobom. Skutočnosť, že v čase podpisu Zmluvy žalovaná ešte nedisponovala živnostenským oprávnením, nemalo vplyv na posúdenie prejednávaného vzťahu ako vzťahu obchodnoprávneho. Z obsahu zmluvy mal súd prvej inštancie za zrejmé, že táto bola uzavretá za účelom poskytnutia priestorov na podnikateľskú činnosť. Skutočnosť, že žalovaná v nebytových priestoroch podnikateľskú činnosť vykonávala, nebola ani medzi stranami sporná.

12. Súd prvej inštancie považoval za preukázaný nárok žalobcu na úhradu faktúry č. 2020163 zo dňa 13.01.2021 na sumu 34,32 Eur, splatnú dňa 27.01.2021 za zrážkovú vodu podľa vyúčtovania za obdobie 10-12/2020, ako i faktúry č. 2021046 zo dňa 15.04.2021 na sumu 96,68 Eur, splatnú dňa 13.05.2021 za doplatok za plyn za rok 2020, keď súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná nevyvrátila skutkové tvrdenia žalobcu, podporené priloženými listinnými dôkazmi - riadne vystavenými faktúrami o tom, že tieto faktúry boli vystavené dôvodne.

13. Pokiaľ žalovaná predložila potvrdenie o vykonaní platby na účet žalobcu dňa 04.05.2021 v sume 17,11 Eur k VS: 2020163 s uvedeným účelom platby: úhrada nájomného za 11/2020 a 12/2020 súd prvej inštancie vyslovil názor, že uvedený listinný dôkaz nepotvrdzuje skutkové tvrdenie žalovanej o tom, že faktúru č. 2020163 zo dňa 13.01.2021 na sumu 34,32 Eur uhradila pred podaním žaloby. Predložený listinný dôkaz korešponduje so skutkovým tvrdením žalobcu uvádzaným v žalobe a to, že žalovaná faktúru č. 2020163 zo dňa 13.01.2021 na sumu 34,32 Eur čiastočne uhradila, a to práve v sume 17,11 Eur. Žalobou uplatnený nárok na zaplatenie neuhradených faktúr tak čiastočnú úhradu spomínanej faktúry zohľadňuje.

14. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné vrátenie faktúry č. 2021046 zo dňa 15.04.2021 na sumu 96,68 Eur, splatnú dňa 13.05.2021 za doplatok za plyn za rok 2020 žalovanou žalobcovi, keď žalovaná nepreukázala, že by žalobca predmetnú faktúru za doplatok spotreby plynu vystavil nedôvodne, prípadne že by ju vystavil v nesprávnej výške. Suma nedoplatku vyplýva z rozpočítania nákladov za dodané teplo na vykurovanie a odpočtového hárku, pričom tvrdenia žalovanej o nesprávne vykonanom meraní spotreby nebolo preukázané.

15. Súd prvej inštancie považoval za preukázaný i nárok žalobcu uplatnený titulom neuhradených faktúr vystavených titulom zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta bola medzi sporovými stranami ako účastníkmi zmluvného vzťahu zmluvy o nájme nebytových priestorov riadne dojednaná. Faktúry, ktorými žalobca žalovanej zmluvnú pokutu vyúčtoval boli vystavené dôvodne, keď porovnajúc predložené faktúry a v nich uvedené dátumy splatnosti na jednej strane a výpisy z účtu žalobcu na druhej strane, bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalovaná bola s úhradou týchto faktúr vystavených za užívanie nebytového priestoru v omeškaní.

16. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že výška uplatnenej zmluvnej pokuty zodpovedá výške v zmluve dojednanej, neodporuje zákonu ani poctivému obchodnému styku. Vychádzajúc z rozhodovacej činnosti súdov výška dojednanej zmluvnej pokuty nie je neprimeraná.

17. Súd prvej inštancie napokon mal preukázaný i nárok žalobcu uplatnený voči žalovanej titulom bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalovaná užívala v čase od 01.12.2019 do 18.07.2021 nebytový priestor vo vlastníctve žalobcu, v žalobe špecifikovaný ako terasa. Spornou otázkou medzi žalobcom a žalovanou bolo, či uvedený priestor vo vlastníctve žalobcu, ktorý žalovaná užívala, bol ako predmet nájmu zahrnutý v zmluve o nájme, a teda, či užívanie uvedeného priestoru žalovanou bolo súčasťou nájmu. Pre zodpovedanie uvedenej, medzi

stranami spornej otázky súd prvej inštancie vychádzal zo znenia predloženej zmluvy, ako i z obsahu výpovedí sporových strán.

18. Z obsahu zmluvy, čl. II. Predmet nájmu súd prvej inštancie zistil, že priestor využívaný žalovanou ako terasa, predmetom zmluvy nebol. Z obsahu zmluvného dojednania jednoznačne vyplýva, že žalovaná titulom zmluvy o nájme nebytových priestorov užívala len nebytový priestor v zmluve presne charakterizovaný o výmere 120 m2. Popri nebytovom priestore v zmluve určenom však žalovaná užívala i priestor k nemu priľahlý, ktorého užívanie zmluvne dojednané nebolo. Pokiaľ šlo o argumentáciu žalovanej, že užívanie priestoru „terasy“ bolo zmluvne dojednané v čl. I., písm. c) zmluvy, súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že uvedené ustanovenie zmluvy upravuje vymedzenie pojmov (i v rámci členia zmluvy je zaradený pod Prvú hlavu - Základné ustanovenia), ale žiadnym spôsobom nevymedzuje predmet zmluvne dojednaného nájmu (predmet nájmu je v rámci členenia zmluvy zaradený pod Druhú hlavu - Práva a povinnosti zmluvných strán).

19. Súd prvej inštancie uviedol, že v rámci výpovedí sporových strán vyplynulo, že žalovaná nebola o tom, že priestor užívaný ako terasa, nie je súčasťou nájmu dojednaného zmluvou upovedomená. Žalobca sa tiež vyjadril, že úhradu za užívanie uvedeného priestoru by za okolností, ak by si žalovaná svoje povinnosti riadne plnila, nebol uplatnil. Uvedené skutočnosti však podľa názoru súdu prvej inštancie nemajú vplyv na to, že nárok žalobcu uplatnený voči žalovanej titulom bezdôvodného obohatenia, po preukázaní vyššie uvedeného skutkového stavu, bol uplatnený dôvodne, v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že suma, ktorú si žalobca voči žalovanej titulom bezdôvodného obohatenia uplatnil, vychádza zo správneho výpočtu, keď výmera priestoru terasy, ani doba jej užívania žalovanou neboli medzi stranami sporné; cena nájmu bola preukázaná odborným vyjadrením.

20. Súd prvej inštancie nakoniec uviedol, že žalobca si v súlade s ustanovením § 369 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka uplatnil úrok z omeškania, na ktorý má vzhľadom na omeškanie dlžníka (žalovanej) nárok a že podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka má žalobca nárok i na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky

21. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v predmetnom spore preukázal existenciu žalovaného nároku titulom neuhradených faktúr vystavených za užívanie nebytového priestoru i za vyúčtovanie zmluvnej pokuty, ako i nárok z bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

22. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobca mal vzhľadom na zásadu úspechu voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, a preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na skutočnosť, že predmetom nájomnej zmluvy bola jednoznačne aj terasa, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplynula z vykonaného dokazovania, a to jednak z listu žalobcu zo dňa 16.03.2020 adresovaného na jej adresu a ktorý je súčasťou súdneho spisu. Z tohto listu jednoznačne vyplýva skutočnosť, že predmetom nájomnej zmluvy bol priestor „o výmere 20 m2, plus terasa“, ktorú skutočnosť potvrdil sám žalobca, pričom mala za to, že z uvedeného listu vyplýva zámer, že úmyslom oboch zmluvných strán, a teda samotným obsahom zmluvy bolo uzatvoriť zmluvu, ktorej predmetom bol nájom nebytových priestorov o výmere 120 m2, plus terasa, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neprihliadol. Z uvedeného listu zároveň jednoznačne vyplýva, že minimálne do dátumu 16.03.2020 žalobca žiadnym spôsobom nespoplatňoval plochu pristavenej terasy, a teda sa nemohla bezdôvodne na účet žalobcu obohatiť už odo dňa 01.12.2019. Uviedla, že bola počas celej doby trvania nájmu a následne aj po jeho skončení na základe výziev žalobcu na odstránenie terasy, kedy tento postupne posúval termín na jej odstránenie, oprávnená užívať terasu nachádzajúcu sa vedľa prenajatých nebytových priestorov. Nestotožnila sa so zistením súdu prvej inštancie, že táto terasa nebola predmetom nájmu. Vyslovila názor, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neprihliadol na obsah nájomnej zmluvy, konkrétne na čl. I., písm. b) a c) v spojení s čl. III., bod 2. V týchto

článkoch zmluvy sú jednoznačne definované nehnuteľnosti, resp. nezastrešené plochy, ktoré tvoria predmet nájmu, pričom za nehnuteľnosti sa považuje budova a pozemok. Teda mala za zrejmé, že súčasťou predmetu nájmu v zmysle nájomnej zmluvy bol aj pozemok, ktorý neskôr využívala ako terasu. Poukázala na to, že nájomnú zmluvu uzatvárala s tým, že ku nebytovým priestorom prislúcha aj terasa, pričom poukázala na vyjadrenie predchádzajúceho nájomcu v predmetných nebytových priestoroch, ktorý ju pred uzatvorením zmluvy ústne informoval o tom, že ku prenajatým nebytovým priestorom prislúcha aj terasa. Tento dôkaz priložila k odvolaniu ako novotu, nakoľko ním disponovala až v čase odvolania.

24. Žalovaná ďalej v odvolaní namietala, že súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu v tom, že uhradila sumu 17,11 Eur až po podaní žaloby, resp. že by jej úhrada tejto sumy bola započítaná žalobcom v podanej žalobe, pričom poukázala na obsah žaloby. Zdôraznila, že túto sumu uhradila na účet žalobcu ešte pred podaním žaloby dňa 04.05.2021. Nesúhlasila s tým, že medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že by sa dostala do omeškania s úhradou jednotlivých splátok nájomného, ktorú skutočnosť počas celého konania namietala vo svojich písomných podania a aj v záverečnej reči, a to s poukazom na čl. X., bod 3, písm. b) nájomnej zmluvy, pričom súd prvej inštancie na uvedené skutočnosti žiadnym spôsobom neprihliadol. Z tohto ustanovenia nájomnej zmluvy žalovaná mala za zrejmé, že splatnosť jednotlivých záväzkov vyplývajúcich z nájomnej zmluvy bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá na dobu 15 dní od skončenia nájmu, ktorú splatnosť preukázateľne dodržala, keďže nájomná zmluva bola ukončená dňa 01.01.2021 a samotný žalobca už v žalobe potvrdil, že uhradila jednotlivé faktúry, ktorých predmetom bolo uhradenie nájmu dňa 05.01.2021, resp. 13.01.2021. Ďalej vyjadrila svoj nesúhlas s tým, ako súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu z faktúry č. 2021046 zo dňa 15.04.2021 v sume vo výške 96,68 Eur. Uviedla, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, že na preberacom protokole nie je jej podpis, napriek tomu, že z predloženej e-mailovej komunikácie zo dňa 14.05.2021 bolo jednoznačne preukázané, že reklamačné konanie, ktoré začala svojim podnetom začala k tejto faktúre žalobcovi, nebolo zo strany žalobcu do dňa podania odvolania ukončené, a teda dôvodnosť tejto faktúry nebola v konaní preukázaná. Žalovaná na záver vyslovila názor, že ak by sa aj dostala do omeškania so splatením jednotlivých faktúr, ktorú skutočnosť popiera, má za to, že súd prvej inštancie mal prihliadnuť na ňou tvrdenú skutočnosť, a to že jednotlivé faktúry uhrádzala už v čase, keď na tieto reálne mala finančné prostriedky, nakoľko bola v zlej finančnej situácii z objektívnych príčin zapríčinených pandémiou v súvislosti s ochorením COVID-19 a vládnych opatrení v súvislosti s týmto ochorením, kedy musela mať zatvorenú prevádzku nachádzajúcu sa v prenajatých priestoroch podľa nájomnej zmluvy. Zároveň uviedla, že sa o prenajatý nebytový priestor riadne starala. Nakoniec mala za to, že súd prvej inštancie mal využiť svoje moderačné právo v súvislosti s uplatnenou zmluvnou pokutou z dôvodu, že s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti prípadu sa zmluvná pokuta javí ako neprimeraná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná jej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

25. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Žalobca vo vyjadrení zotrval v súvislosti s terasou na argumetnoch, ktoré deklaroval od začiatku konania. Prenájom terasy preukázateľne a jasne nebol predmetom nájmu podľa písomnej zmluvy, ktorú mali medzi sebou strany konania uzatvorenú. Keďže predmetná písomná zmluva bola jediným titulom k realizovanému nájomnému vzťahu, mal za nesporné a nepochybné, že plocha pozemku pod terasou nebola predmetom nájmu. Uviedol, že nejasné a nepresné argumenty žalovanej pôsobia zmätočne, pričom poukázal na to, že žalovaná vedela a vedieť mala, keďže nadobudla teleso terasy do svojho vlastníctva od predchádzajúceho nájomcu, že táto je uložená na cudzom pozemku, resp. mala trvať na úprave nájomného práva písomne rovnako, ako tomu bolo v prípade priestorov samotnej prevádzky. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že z jeho listu zo dňa 16.03.2020 jednoznačne vyplýva, že predmetom nájomnej zmluvy bol priestor „o výmere 120 m2, plus terasa“, žalobca uviedol, že absolútne popiera tvrdenia žalovanej, nakoľko slovné spojenie „plus terasa“ neznamená, že by bola terasa predmetom nájomnej zmluvy. Uviedol, že žiadnym spôsobom nepotvrdil skutočnosť, že by bola terasa predmetom nájomnej zmluvy, práve naopak, túto skutočnosť od počiatku konania popieral. V tomto smere poukázal na bod 75. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Mal za to, že súd prvej inštancie ohľadom predmetu nájmu písomne dojednaného medzi stranami sporu vykonal dôkladné dokazovanie, na základe ktorého dospel jednoznačne k objektívne zisteným záverom, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje.

26. Pokiaľ žalovaná dokladala v rámci odvolacieho konania novoty, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že dôkaz predložený žalovanou v rámci odvolania nie je možné vykladať tak, ako ho prezentuje žalovaná. Vyjadrenie predchádzajúceho nájomcu v žiadnom prípade neobstojí ako objektívne dostačujúci dôkazný prostriedok k preukázaniu iného rozsahu a predmetu nájmu, než ako bol zistený súdom. Poukázal na fakt, že spôsob a rozsah úpravy nájomného vzťahu medzi predchádzajúcim nájomcom prevádzky a ním, ako vlastníkom je nevyhnutné posudzovať ako samostatne inú právnu vec a bolo v plnej dispozícii dotknutých strán, akým spôsobom si upravili zmluvné vzťahy medzi sebou. Uviedol, že nie je zrejmé, z čoho právne vyvodila žalovaná, že mal totožný zmluvný vzťah založený aj s ňou, keďže písomný výstup jej tvrdenie jednoznačne popiera. Vyslovil názor, že žalovaná túto situáciu nesprávne subsumuje pod ustanovenie § 366 písm. d) CSP. Žalovaná ako dôkaz použila printscreen komunikácie s bývalým nájomníkom, pričom mala možnosť komunikovať s týmto nájomníkom bezodkladne po začatí tohto konania a tento dôkaz uplatniť už skôr. Z uvedených dôvodov mal za to, že tento dôkaz okrem toho, že je právne irelevantný, ani nemôže byť z pohľadu právnej úpravy považovaný za novotu, a preto by k nemu nemalo byť ani prihliadnuté.

27. Žalobca vo vyjadrení ďalej poprel argumentáciu žalovanej, že medzi stranami nemohla byť nesporná skutočnosť o omeškaní žalovanej s úhradami nájomného. Poukázal na čl. VIII. Nájomnej zmluvy, z ktorého jasne vyplývajú podmienky splatnosti jednotlivých faktúr, ktoré boli vystavované mesačne. Uviedol, že v konaní preukázal existenciu žalovaného nároku titulom neuhradených faktúr vystavených za užívanie nebytového priestoru i za vyúčtovanie zmluvnej pokuty, ako i nárok z bezdôvodného obohatenia. K argumentom žalovanej, že nebola pri odčítaní spotreby médií uviedol, že odčítanie meradiel prebieha na základe rádiovo – diaľkovo vysielaného signálu firmou, ktorá je za danú činnosť zodpovedná a spracováva aj vyúčtovania pre neho. Uviedol, že žalovaná účelovo s cieľom vyhnúť sa povinnosti plniť začala po tom, ako si u nej uplatnil svoje nároky tvrdiť, že spochybňuje odčítanie energií. Pokiaľ žalovaná uvádzala, že súd prvej inštancie mal využiť moderačné právo v súvislosti s uplatnenou zmluvnou pokutou uviedol, že zmluvná pokuta je výsledkom súčtu piatich penalizačných faktúr a že žalovaná bola podľa nájomnej zmluvy zaviazaná v prípade omeškania zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z dlžnej čiastky za každý deň. Uviedol, že dojednaná výška zmluvnej pokuty je štandardná a primeraná. V tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2022, sp.zn. a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2008, sp.zn. . Žalobca sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s jeho odôvodnením. Vyslovil názor, že žalovaná reálne žiadny z odvolacích dôvodov nepreukázala a súdu nepredložila žiaden nový argument, žiaden dôkaz, ktorým by preukázala nesprávnosť právnych záverov a zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

28. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že v celom rozsahu zotrváva na svojich argumentoch, ktoré uviedla v odvolaní proti napadnutému rozsudku a poprela tvrdenia žalobcu uvedené v jeho vyjadrení. Vyslovila názor, že žalobca sa snaží navodiť dojem o jej mylnom konaní nielen pri uzatváraní nájomnej zmluvy, ale aj v rámci ďalšieho postupu v mimosúdnych rokovaniach a v samotnom súdnom konaní. Žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil a nevyjadril sa ku skutočnosti, že sám v liste zo dňa 16.03.2020 uviedol, že do uvedeného dátumu žiadnym spôsobom nespoplatňoval plochu pristavenej terasy, ktorú skutočnosť nevzal do úvahy ani súd prvej inštancie. K uplatneniu novôt v odvolacom konaní uviedla, že predložený dôkaz nemohla predložiť v rámci konania pred súdom prvej inštancie z dôvodu, že nemala vedomosť o tom, že tento bude v konaní potrebný a tento zabezpečila až neskôr po komunikácii s predchádzajúcim nájomcom a predložila ho súdu bezodkladne po tom, ako bol tento dôkaz získaný a bola zistená jeho relevantnosť pre súdne konanie. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že v tomto prípade sa zmluvný vzťah medzi ním a ňou založený nájomnou zmluvou spravuje ako samostatný vzťah, keďže jednak z jej výpovede na pojednávaní dňa 12.09.2022 vyplynulo, že sa kontaktovala s predchádzajúcimi nájomcami za účelom zistenia, čo je predmetom nájmu, o vzťahoch v nebytových priestoroch a pod., teda mala vedomosť o tom, ako nájomné vzťahy so žalobcom fungujú. Naviac sám žalobca vo svojej výpovedi dňa 12.09.2022 potvrdil, že trom predchádzajúcim nájomcom účtoval užívanie terasy a toto bolo predmetom nájmu. Preto považovala za zrejmé, že bolo zaužívanými obchodnými zvyklosťami v rámci nájomného vzťahu a jeho nájomcov, že užívanie terasy nie je žiadnym osobitným spôsobom spoplatnené a že prípadné jej užívanie je súčasťou nájmu, ktorú skutočnosť žalobca uviedol v liste zo dňa 16.03.2020. Nesúhlasila tiež s tvrdením žalobcu o splatnosti jednotlivých záväzkov a toto tvrdenie žalobcu poprela s poukazom na to, že v zmysle čl. VIII. Nájomnej zmluvy nebola splatnosť faktúr riadne špecifikovaná, nebolo zrejmé, o aké faktúry sa jedná, čo je ich predmetom

a v akej lehote môžu byť vystavené, avšak z čl. X., bod 3, písm. b) nájomnej zmluvy je zrejmé, že ako nájomca bola povinná všetky svoje záväzky voči prenajímateľovi vyplývajúce z nájomnej zmluvy po skončení nájmu vyrovnať v lehote 15 dní, čo aj riadne vykonala. Čo sa týkalo odpočtu meračov energií žalovaná uviedla, že nesúhlasí s týmto odpočtom, nakoľko merače boli chybne nastavené, pričom uviedla aj to, že túto skutočnosť u žalobcu reklamovala a že takéto reklamačné konanie nebolo riadne skončené. Z tohto dôvodu mala za to, že nemôže niesť zodpovednosť za chybu meračov a znášať následky za nesplnenie povinnosti žalobcu ako prenajímateľa chybné merače opraviť. Preto rozporovala relevantnosť žalobcom vystavenej faktúry za odber energií, a teda nielen z dôvodu, že pri odpise spotrebovaných energií nebola prítomná, ako to tvrdil žalobca. Nakoniec v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , na ktoré poukázal žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 07.12.2022 žalovaná uviedla, že v zmysle e-mailovej a listinnej komunikácie medzi nimi v rámci mimosúdnych rokovaní, ktorá je súčasťou spisu v tomto konaní je zrejmé, že počas celej doby mala záujem odstrániť terasu v čo najkratšej dobe, avšak to nebolo možné z objektívnych príčin, nakoľko dochádzalo k mimosúdnym rokovaniam medzi nimi a žalobca mal spočiatku záujem predmetnú terasu od nej odkúpiť a postupne sa presúval termín odstránenia terasy, s ktorou skutočnosťou žalobca súhlasil. Žalovaná uviedla, že následne v pevne stanovenom termíne predmetnú terasu odstránila po tom, ako boli všetky možné alternatívy vyriešenia vlastníctva k terase medzi nimi uskutočnené, a teda sama nárastu zmluvnej pokuty zabrániť nemohla. Navrhla, aby odvolací súd rozhodol tak, ako navrhla v podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie.

29. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že argumentáciu žalovanej nepovažuje za spôsobilú spochybniť správnosť prijatého záveru súdu, vyjadrenie žalovanej, ako aj odvolanie považoval za nedôvodné v snahe žalovanej vyhnúť sa povinnosti plniť. Vyslovil názor, že žalovaná zavádza, keď tvrdí, že sa žiadnym spôsobom nevyjadril ku skutočnostiam v liste zo dňa 16.03.2020, pričom poukázal na to, že tento list bol vyhotovený v čase mimosúdneho rokovania strán sporu a že jasne uviedol, že uplatnený nárok odpustí, čiže nebude účtovať len za predpokladu, že sa mimosúdne dohodnú. Za právne významné považoval to, že je vlastníkom pozemku, na ktorom bolo teleso terasy umiestnené, teleso terasy vlastní a vlastnila žalovaná, teleso terasy bolo umiestnené na jeho pozemku počas celej doby trvania nájmu a že predmetom nájmu nepochybne nebol nájom pozemku pod terasou. Zdôraznil, že mal nárok uplatňovať si spoplatnenie nájmu plochy terasy, čo bolo v rámci konania preukázané. Argumenty žalovanej k uplatneniu novôt v odvolacom konaní žalobca považoval za absurdné a uviedol, že zotrváva na všetkých svojich argumentoch a vyjadreniach v rámci odvolacieho konania. Nesúhlasil s výkladom žalovanej ohľadne splatnosti jednotlivých faktúr. Opakovane poukázal na to, že nájomné a jeho splatnosť bolo dojednané v mesačných intervaloch, ktorých splatnosť bola uvedená v jednotlivých vystavených faktúrach. Žalobca konštatoval, že tvrdenie o údajne nesprávne nameranej energii chybnými meračmi je zavádzajúce. Uviedol, že žiadna chyba meračov sa nezistila a nie je zjavné, ako na túto skutočnosť žalovaná prišla. Žalovaná nikdy nereklamovala vystavené faktúry za energie, čo opätovne nikdy nedoložila, keďže jej argument má oporu výlučne v jej tvrdení, účelovo vyfabrikovanom až po iniciácii sporu. Žalobca poprel vyjadrenie žalovanej o tom, že mal spočiatku záujem predmetnú terasu od nej kúpiť. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

30. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, prejednal odvolanie žalovanej v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné, a preto podľa § 387 ods. 1 a 2 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

31. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa v predmetnej veci po pripustení zmeny žaloby uznesením súdu prvej inštancie sp.zn. -85 zo dňa 31.05.2021 proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 1.000,48 Eur s príslušenstvom a paušálnej náhrady na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi ním a žalovanou dňa 27.11.2019.

32. Z čl. I. zmluvy o nájme nebytových priestorov odvolací súd zistil, že tento článok obsahuje vymedzenie pojmov, pričom podľa písm. c) tohto článku nezastrašenými plochami sa rozumie časť pozemkov vo vlastníctve prenajímateľa prislúchajúcich k predmetu nájmu v zmysle tejto zmluvy, na ktorých je vybudovaná spevnená plocha (využívaná napr. ako terasa, a pod.).

33. V čl. III. (čl. II.) zmluvy o nájme nebytových priestorov si zmluvné strany dohodli predmet nájmu. V zmysle ods. 1. tohto článku prenajímateľ touto zmluvou prenechal nájomcovi do užívania na účely zriadenia a prevádzkovania Športového klubu – Vista caffe baru, časť nebytových priestorov definovaných v ods. 4 tohto článku a nájomca tieto od prenajímateľa prevzal a zaviazal sa mu za to platiť riadne a včas nájomné a užívať predmet nájmu v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy. Podľa ods. 4 tohto článku predmetom nájmu sú nebytové priestory viacúčelovej budovy – Domu služieb HAST s.r.o., parcela číslo 1798/2 o výmere 1976 m2 a parcela číslo 1798/3 o výmere 658 m2. V zmysle ods. 5. tohto článku prenajímateľ prenajal túto časť priestorov o výmere 120 m2, ktoré sa nachádzajú v nehnuteľnosti identifikovanej v bode 4. tohto článku tejto zmluvy.

34. V zmysle čl. IV., ods. 1. zmluvy o nájme nebytových priestorov nájom nebytových priestorov podľa tejto zmluvy sa uzatvára na dobu neurčitú. Nájomný vzťah začína plynúť dňom 01.12.2019.

35. V čl. V., ods. 3. zmluvy o nájme nebytových priestorov si zmluvné strany dohodli, že nájomné bude nájomca uhrádzať prenajímateľovi v mesačných splátkach na základe faktúr vystavených prenajímateľom, a to vždy v prvý deň príslušného mesiaca, za ktorý sa nájomné platí.

36. V čl. V., ods. 5 zmluvy o nájme nebytových priestorov v prípade omeškania nájomcu so zaplatením nájomného sa nájomca zaviazal zaplatiť prenajímateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Právo prenajímateľa na úhradu poplatku z omeškania v zákonnej výške tým nie je dotknuté.

37. V zmysle čl. VIII. zmluvy o nájme nebytových priestorov nájomca sa zaviazal platiť jednotlivé faktúry riadne a včas, a v plnej výške podľa dátumu splatnosti vyznačených na jednotlivých faktúrach.

38. V zmysle čl. X., ods. 3, písm. b) zmluvy o nájme nebytových priestorov po skončení nájmu je nájomca povinný do 15 dní po skončení nájmu vyrovnať všetky svoje záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy voči prenajímateľovi.

39. V čl. XII. zmluvy o nájme nebytových priestorov v prípade oneskorenia s platbou nájomného sa zmluvné strany dohodli na zmluvnej pokute vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý aj začatý deň omeškania odo dňa splatnosti faktúr do zaplatenia. Tým nie je dotknuté právo prenajímateľa požadovať úhradu poplatku z omeškania v zákonnej výške.

40. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov“), prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému (ďalej len "nájomca") zmluvou o nájme (ďalej len "zmluva").

41. Podľa § 3 ods. 2 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené.

42. Podľa § 3 ods. 3 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

43. Podľa § 3 ods. 4 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

44. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

45. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

46. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

47. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

48. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

49. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

50. Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

51. Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

52. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.

53. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

54. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

55. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

56. Podľa § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka, pri pochybnostiach sa predpokladá, že dojednaná výška úrokov sa týka ročného obdobia.

57. V preskúmavanej veci odvolací súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovaným odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP, pričom s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

58. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že predmetom tohto sporu po pripustení zmeny žaloby nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.000,48 Eur s príslušenstvom pozostáva z nároku žalobcu na úhradu nezaplatených faktúr vystavených žalobcom žalovanej za užívanie nebytových priestorov, nárok na zmluvnú pokutu a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

59. Žalovaná v odvolaní namietala, že predmetom nájmu na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov bola aj terasa. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na zmluvu o nájme nebytových priestorov, pričom z čl. I. zmluvy o nájme nebytových priestoroch mal odvolací súd preukázané, že v tomto článku boli vymedzené len pojmy na účel tejto zmluvy. Podľa písm. c) tohto článku zmluvy sa pojmom nezastrešené plochy rozumie časť pozemkov vo vlastníctve prenajímateľa prislúchajúcich k predmetu nájmu v zmysle tejto zmluvy, na ktorých je vybudovaná spevnená plocha. Z tohto článku však nevyplýva dohodnutý predmet nájmu v zmysle tejto zmluvy. Odvolací súd považoval však za preukázané, že predmet zmluvy o nájme nebytových priestoroch je špecifikovaný v čl. III. (čl. II.) tejto zmluvy, podľa ktorého predmetom nájmu bola časť nebytových priestorov o výmere 120 m2 nachádzajúcich sa vo viacúčelovej budove – Domu služieb HAST s.r.o., postavenej na parcele č. 1798/2 o výmere 1976 m2 a parcele č. 1798/3 o výmere 658 m2. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že predmet zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi sporovými stranami bol definovaný v čl. III. (čl. II.) tejto zmluvy, a preto mal za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v zmluve o nájme nebytových priestorov užívanie zmluvné strany nemali ako predmet nájmu dojednaný aj nájom priľahlého priestoru, t.j. terasy. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že sám žalobca v liste zo dňa 16.03.2020 adresovanom na jej adresu uviedol, že predmetom nájomnej zmluvy bol priestor „o výmere 120 m2, plus terasa, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pre posúdenie predmetu nájmu je podstatné, ako bol predmet nájmu nebytových priestorov vymedzený v zmluve o nájme nebytových priestorov. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval túto námietku žalovanej za nedôvodnú.

60. Pokiaľ žalovaná súčasne s odvolaním predložila nový dôkaz, a to vyjadrenie predchádzajúceho nájomcu v predmetných nebytových priestoroch prostredníctvom e-mailovej komunikácie medzi žalovanou a týmto predchádzajúcim nájomcom, odvolací súd poukazuje na znenie § 366 CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

61. Odvolací súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Citované ustanovenie § 366 má základ v koncentrácii konania podľa § 153 a § 154 CSP. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany podľa tohto ustanovenia možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podľa § 384 ods. 3 odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP. Podľa ustanovenia § 366 možno prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie len v prípade, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávne obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

62. Po preskúmaní žalovanou predloženej e-mailovej komunikácie s predchádzajúcim nájomcom odvolací súd zistil, že v danom prípade nejde o dôkaz, ktorý by žalovaná nemohla uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie a zároveň ním nebolo preukázané, že v konaní došlo k vade, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedeného dôvodu odvolací súd na tento dôkaz predložený žalovanou v odvolacom konaní neprihliadol.

63. Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že dôkaz predložený žalovanou, a to potvrdenie o vykonaní platby na účet žalobcu dňa 04.05.2021 v sume 17,11 Eur k VS 2020163, z ktorého vyplýva, že účelom platby bola úhrada nájomného za 11/2020 a 12/2020 potvrdzuje, že žalovaná uhradila faktúru č. 2020163 zo dňa 13.01.2021, splatnú dňa 27.01.2021 pred podaním žaloby. Rovnako, ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd mal preukázané, že tento listinný dôkaz korešponduje

so skutkovým tvrdením žalobcu uvedeným v žalobe, a to žalovaná faktúru č. 2020163 zo dňa 13.01.2021 na sumu 34,32 Eur uhradila čiastočne v sume 17,11 Eur, a že žalobca v žalobe túto čiastočnú úhradu tejto faktúry už zohľadnil.

64. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil omeškanie s úhradou jednotlivých splátok, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou jednotlivých faktúr. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. VIII. zmluvy o nájme nebytových priestorov, podľa ktorého splatnosť jednotlivých faktúr nastáva podľa dátumu splatnosti, ktorý je vyznačený na jednotlivých faktúrach. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že splatnosť faktúr mala nastať v zmysle čl. X., ods. 3, písm. b) zmluvy o nájme nebytových priestorov, odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie zmluvy upravuje len splatnosť záväzkov po skončení zmluvy, a nie splatnosť jednotlivých faktúr. Nakoľko bolo v konaní preukázané, že žalovaná jednotlivé faktúry uhradila s omeškaním, v zmysle čl. XII. zmluvy o nájme nebytových priestorov odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi proti žalovanej vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý aj začatý deň omeškania odo dňa splatnosti faktúr do zaplatenia.

65. Žalovaná v odvolaní tiež namietala primeranosť výšky dojednanej zmluvnej pokuty. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.07.2019, sp.zn. , zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 43/2019, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že pre záver o neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty z hľadiska uplatnenia moderačného práva súdu podľa ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka je rozhodujúca výška dohodnutej zmluvnej pokuty v čase porušenia povinnosti druhou zmluvnou stranou. Ako neprimerane vysokú nemožno posúdiť zmluvnú pokutu dohodnutú vo forme určitej sadzby za určené časové obdobie, ktorej celková výška je dôsledkom dlhodobého porušovania zabezpečenej povinnosti dlžníkom a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú sadzbu zmluvnej pokuty za určené časové obdobie. Zároveň z tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že za neprimerane vysokú nebola vyhodnotená zmluvná pokuta vo výške 1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania (, ), resp. zmluvná pokuta vo výške 0,67 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania () a ani zmluvná pokuta vo výške 0,23 % denne (). S poukazom na toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že výška uplatnenej zmluvnej pokuty neodporuje zákonu, ani poctivému obchodnému styku, a preto nie je neprimeraná. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval aj túto námietku žalovanej za nedôvodnú.

66. Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa vrátenia faktúry č. 2021046 zo dňa 15.04.2021, splatnej dňa 13.05.2021 vystavenej na sumu 96,68 Eur, a to že žalovaná žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že by žalobca túto faktúru za doplatok spotreby plynu vystavil nedôvodne, prípadne, že ju vystavil v nesprávnej výške Rovnako, ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd mal z prílohy tejto faktúry, a to rozpočítania nákladov za dodané teplo na vykurovanie a odpočtového hárku 2020 preukázané, že suma nedoplatku vyplýva z rozpočítania nákladov za dodané teplo na vykurovanie. Odvolací súd zároveň mal z obsahu spisu preukázané, že na základe e-mailovej reklamácie žalovanej, žalobca (jeho právny zástupca) žalovanej oznámil, že odpočet spotreby tepla za obdobie od 01.01. do 31.12.2020 bol vykonaný správnym spôsobom, nezávislou certifikovanou osobou, že protokol o správnosti odpočtu k 31.12.2020 žalovaná osobne podpísala a z týchto dôvodov jej reklamáciu neuznal a žiadal, aby žalovaná túto faktúru uhradila v plnej výške. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval námietku, že reklamačné konanie týkajúce sa tejto faktúry nebolo ukončené za nedôvodnú.

67. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania správne rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 a zohľadnil pomer úspechu strán v konaní. Žalovaná zároveň v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnila správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.

68. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a predmetnú vec správne právne posúdil, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil.

69. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 251 súd prvej inštancie.

70. Rozsudok bol schválený členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .