Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Er-401-2011.pdf
PDF · 78.4 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-3Er/401/2011
Uznesenie
Okresný súd Kežmarok v exekučnej veci vedenej v prospech oprávneného SR - Krajské riaditeľstvo PZ v Prešove, IČO: 00735850, so sídlom Štúrova 7, Prešov proti povinnému W. Č., O.. XX.XX.XXXX, O. Y. XX/XX, X. G., pre vymoženie sumy 1.584,36 eur s prísl. a trov exekúcie takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Svätoslavom Mruškovičom, exekútorský úrad so sídlom Konštantínova 13, Prešov pod jeho sp.zn.: W. XXX/XX zastavuje.
II. Súd priznáva poverenému súdnemu exekútorovi JUDr. Svätoslavovi Mruškovičovi, exekútorský úrad so sídlom Konštantínova 13, Prešov náhradu trov exekúcie vo výške 52,31 eur a zaväzuje oprávneného zaplatiť tomuto súdnemu exekútorovi priznanú náhradu trov exekúcie do 3 dní od právoplatnosti výroku I. tohto uznesenia.
III. Žiadnemu z ostatných účastníkov exekučného konania sa náhrada trov exekučného konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Poverený súdny exekútor doručil X.X.XXXX tunajšiemu súdu podanie, v ktorom oznámil, že jeho šetrením bola zistená skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a súčasne sa vyslovil, že týmto dáva súdu návrh (podnet) na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Poverený súdny exekútor vo svojom podaní tiež výslovne vyhlásil, že si uplatňuje náhradu trov exekučného konania od oprávneného vo výške 52,31 eur, ktorých špecifikáciu priložil. K podaniu pripojil fotokópiu osvedčenie pre registráciu ako platcu DPH.
Žiaden z ostatných účastníkov exekučného konania si neuplatnil nárok na náhradu trov exekučného konania.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len "EP") súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 398/2012, III. ÚS 185/2012), ale z názorov právnej vedy (napr. JUDr. Marek Števček, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, "Postavenie a funkcia inštitútu súdneho exekútora v systéme orgánov ochrany práva Slovenskej republiky v kontexte hrozby tzv. súkromnej justície") vyplýva, že súdny exekútor poverený exekučným súdom na vykonanie exekúcie tvorí súčasť súdnej moci, má postavenie orgánu verejnej moci, je "predĺženou rukou súdu." Poverený súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu (ako súčasť vyššie uvedeného podania) oznámenie, o tom, že vykonaným šetrením zistil, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Exekučný súd je toho názoru, že toto oznámenie vzhľadom na vyššie uvedené postavenie exekútora je dostatočným dôkazom pre exekučný súd o nemajetnosti povinného. Exekučný súd si nemusí overovať tvrdenia inej zložky justičného systému. Opačný prístup by viedol k absurdným záverom a bol by v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania. Postavenie exekútora si nie je možné zamieňať s výkonom slobodných povolaní ako je napr. advokát. Exekútor má postavenie účastníka konania len vtedy (v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), ak sa rozhoduje o jeho trovách exekúcie, inak je orgánom verejnej moci, podobne ako napr. notár poverený súdom konať ako súdny komisár, ktorý nesie zodpovednosť za ním vydané písomnosti, či stanoviská, a to obzvlášť, ak môžu byť podkladom pre rozhodovanie súdu. Exekútor síce nemá právomoc rozhodovať o zastavení exekúcie, na to je oprávnený iba exekučný súd, avšak nesie zodpovednosť za podklady pre toto rozhodnutie, ktoré súdu ako orgán verejnej moci predkladá. V zmysle ustanovenia § 125 Občianskeho súdneho poriadku za dôkaz môžu súdu slúžiť aj správy a vyjadrenia orgánov verejnej moci, pričom orgánom verejnej moci je v tomto prípade aj exekútor. Správa povereného exekútora ako orgánu verejnej moci je tak dostatočným zákonným dôkazným prostriedkom, ktorý súd v danom prípade vykonal, a z ktorého zistil, že povinný je nemajetný. Akékoľvek opakovanie úkonov súdneho exekútora exekučným súdom by bolo v rozpore zo základnou zásadou konania - z. hospodárnosti (najmä s prihliadnutím na súčasný stav nápadu v exekučnom súdnictve.) Súd ďalej dodáva, že prípadný názor oprávneného ako účastníka konania na to, či v danom prípade súhlasí alebo nesúhlasí so zastavením exekúcie nie je potrebné zisťovať, pretože exekučný súd podľa ustanovenia § 57 ods.1 písm. h) EP v spojení s ustanovením § 58 ods. 1 EP zastaví exekúciu, teda je povinný zastaviť exekúciu, ak sa preukázala objektívna skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a na to, vzhľadom na znenie ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) EP, nemôže mať vplyv ani dispozičné právo oprávneného k exekučnému konaniu. Súd mal teda v danom prípade z listinného dôkazu vydaného iným orgánom verejnej (súdnej) moci za dostatočne preukázanú skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, preto na základe takto zisteného skutkového stavu podľa vyššie uvádzaných predpisov vo výroku I. tohto uznesenia ex offo rozhodol o zastavení exekúcie. Pre zastavenie exekúcie (vzhľadom na znenie ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) EP "majetok povinného nestačí", teda uvádza sa tu prítomný čas, nie budúci čas) postačuje, že majetok (v čase rozhodovania) nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Prípadný argument spočívajúci v tvrdení, že povinný by mohol nadobudnúť majetok v budúcnosti a bolo by preto predčasné zastavovať exekúciu pre nemajetnosť preto vôbec neobstojí (okrem poukazu na výslovné znenie § 57 ods. 1 písm. h) EP), aj preto, že pri takomto chápaní by vlastne nebolo nikdy možné zastaviť exekúciu z dôvodu nemajetnosti, pretože vlastne nikdy nie je absolútne vylúčené, že ktorýkoľvek povinný môže niekedy nadobudnúť majetok, ktorý by bol vyšší ako trovy exekúcie. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) EP by sa tak stalo úplne zbytočným ustanovením. Obdobný názor vyslovil Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp.zn.: 1Coe 52/2013, kde uviedol, že pre zastavenie exekúcie nie je rozhodujúce, že povinný môže v budúcnosti nadobudnúť majetok. Argumentácia vyžadujúca súhlas oprávneného so zastavením exekúcie pre nemajetnosť je takisto nedôvodná, pretože potreba súhlasu "zaváňa" skôr dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) EP, teda dôvodom zastavenia exekúcie na návrh oprávneného, v ktorom ustanovení sa práve premieta dispozičné právo oprávneného k exekučnému konaniu. Nemalo by teda zmysel upravovať toto dispozičné právo duplicitne aj v prípade dôvodu na zastavenie exekúcie upravenom v ust. § 57 ods. 1 písm. h) EP, čo vlastne zákon v tomto prípade ani výslovne nerobí. Navyše rozhodnutie o zastavení exekúcie nebráni oprávnenému (v prípade, ak povinný v budúcnosti bude disponovať majetkom) podať nový návrh na vykonanie exekúcie. Prípadná ďalšia námietka spočívajúca v tvrdení, že medzitým môžu uplynúť príslušné lehoty pre uplatnenie práva na nútený výkon rozhodnutia, však takisto nič nemení na vyššie uvedenej argumentácii. V takom prípade, ak by zisťovanie povereného exekútora bolo nesprávne alebo neúplné, by to bola zodpovednosť výlučne povereného exekútora, ktorý vo svojom oznámení o nemajetnosti, z ktorého súd ako z legitímneho dôkazu pri zastavení exekúcie pre nemajetnosť mohol vychádzať, uviedol nesprávne alebo neúplne údaje (exekútor nemôže súdu písomne oznamovať svoje zistenia bez toho, aby nemali v podstate žiadnu právnu relevanciu.) To však nič nemení na správnosti a legálnosti (v zmysle vyššie uvedenej argumentácie) prípadného rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie. Ak by sa jednalo o prípad, že povinný bol skutočne úplne nemajetný po dobou, ktorá by znamenala uplynutie vyššie uvedených lehôt, ide o situáciu, pri ktorej riešení nemôže súd naprávať medzeru v zákone takým extenzívnym výkladom zákona, ktorý úplne poprie znenie § 57 ods. 1 písm. h) EP, ktorý jasne hovorí, že súd exekúciu zastaví (teda musí zastaviť), ak majetok povinného nepostačuje (teda v čase rozhodovania súdu) ani na úhradu trov exekúcie. Súd je v slovenských podmienkach vždy viazaný zákonom, a nemôže sám dotvárať právo.
Vzhľadom na uvedené súd podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP s použitím § 58 ods. 1 EP (rešpektujúc tiež vyššie uvedenú judikatúru Krajského súdu v Košiciach) rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku I. tohto uznesenia a na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Súd preskúmal obsah dostupného spisového materiálu, pričom zistil, že exekútorom vyčíslený nárok na náhradu trov exekúcie v časti odmeny je v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 vyhl. MSSR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, a preto mu minimálnu paušálnu odmenu v ním uplatnenej výške (33,19 eur) aj (spolu s DPH 6,64 eur) priznal. Exekútor má pri zastavení exekúcie vždy nárok aspoň na túto minimálnu odmenu.
Preskúmaním pripojeného exekučného spisu súd tiež zistil, že hotové výdavky povereného exekútora spojené s vykonávaním úkonov exekučnej činnosti spočívajúce v poštovných nákladoch vo výške 10,40 eur (spolu s DPH 4,10 eur) sú odôvodnené rozsahom doručovania povereného exekútora v rámci tejto exekúcie (z exekučného spisu vyplynulo, že exekútor doručoval v exekúcii 7 x doporučenou formou do vlastných rúk.) Preto mu náhradu týchto výdavkov podľa § 22 ods. 1 vyhl.č. 288/1995 Z.z. aj priznal v ním uplatnenej výške.
Vzhľadom na skutočnosť, že poverený exekútor je platiteľom DPH, súd mu podľa § 196 druhej vety EP priznal aj 20% DPH z priznanej odmeny a náhrad výdavkov vo vyššie uvedených výškach.
Celkovo tak súd priznal poverenému exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 64,41 eur.
Podľa ustanovenia § 251 ods. 4, prvá veta Občianskeho súdneho poriadku (z.č. 99/1963 Zb.) na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (z.č. 99/1963 Zb.) o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Vzhľadom na skutočnosť, že žiaden z ostatných (okrem povereného exekútora) účastníkov konania si v konaní neuplatnil nárok na náhradu trov exekučného konania, súd podľa § 151 ods. 1 OSP v spojení s § 251 ods. 4 OSP rozhodol, že nikomu z nich náhradu trov exekučného konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu vo výroku I. a III. možno podať odvolanie a to do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 42 ods.3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c)súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Proti výroku II. uznesenia odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP.)