Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Cb-190-2015.pdf
PDF · 120.3 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cb/190/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: GAS-MOUNT, spol. s r.o., IČO: 31 431 089, so sídlom Kostolné Kračany 58, zastúpeného advokátom: JUDr. Ernest Csonga so sídlom v Dunajskej Strede, proti žalovanému: Obec Vydrany, IČO: 00 228 788, adresa: Vydrany 71, zastúpenému advokátom: Mgr. Peter Voloch so sídlom v Senici, o 20.061,31 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žaloba o zaplatenie 20.061,31 € s 8,05 % ročným úrokom z omeškania od 18. apríla 2015 sa zamieta. II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania 1.536,59 € (v tom len trovy právneho zastúpenia) do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk Mgr. Petra Volocha, advokáta.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 22. júna 2015 domáhal voči žalovanému zaplatenia súm uvedených vo výroku. V žalobe predniesol, že žalovaný si uňho telefonicky alebo osobne objednal vybudovanie betónovej plochy pri kultúrnom dome, rôzne údržbárske a zemné práce, výmenu okien v kultúrnom dome, zemné práce na elektrickú prípojku v areáli futbalového ihriska a vybudovanie základovej dosky rozhľadne, čím vznikla zmluva o dielo. Žalobca práce vykonal, žalovaný však ich cenu neuhradil, aj keď vykonanie týchto prác priznal aj v obecných novinách a ďalších periodikách. Eventuálna žalobca žiadal priznať žalovanú sumu ako bezdôvodné obohatenie žalovanej obce.
2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, zároveň poprel, že by si od žalobcu niekedy takéto práce objednal, nemá k tomu žiadnu objednávku, zmluvu ani uznesenie obecného zastupiteľstva. K bezdôvodnému obohateniu poprel, že by betónová plocha bola na jeho pozemku.
3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré sa konalo na termínoch 5. apríla, 6. mája a 3. júna 2016 za prítomnosti všetkých účastníkov alebo ich zástupcov. Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie
- výsluchom účastníkov (konateľ žalobcu O. V. - zápisnica o pojednávaní zo 6. mája 2016, č. l. 38, s. 2 a 3; starosta žalovanej obce I. X. - zápisnica o pojednávaní zo 6. mája 2016, s. 4 a 5),
- výsluchom svedka N.. L. C. (zápisnica o pojednávaní zo 6. mája 2016, s. 5 a 6),
- listinnými dôkazmi, a to: faktúra č. XXXXXX (č. l. 5), súpis zemných prác z 25. augusta 2013 (č. l. 6), súpis vykonaných prác (č. l. 7), rozpočet z 12. júla 2013 (č. l. 8), súpis metriálu z 10. októbra 2013 (č. l. 9), súpis prác na rozhľadni Vydrany z 18. júna 2012 (č. l. 10), článok zo 7. marca 2015 (č. l. 44 a 45), výtlačok novín Žitný ostrov zo 14. augusta 2012 (č. l. 46), kópia kat. mapy zo 6. apríla 2016 (č. l. 47), výkresy základovej dosky (č. l. 49 a 50), snímky z portálu gku.sk (č. l. 60 a 61),
- obhliadkou fotografií (č. l. 51 až 58), a v spojení so všeobecne známymi, resp. nespornými skutočnosťami (§ 121, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento
skutkový stav:
4. a) Žalobca je obchodná spoločnosť - stavebný podnikateľ, ktorý dlhodobejšie spolupracoval aj so žalovanou obcou vo veciach týkajúcich sa rôznych stavebných prác. Približne v júli 2012 oslovil konateľa žalobcu starosta žalovanej obce s tým, že obec by privítala vykonanie určitých konkrétnych stavebných, ktoré starosta konateľovi bližšie opísal. Okrem iného uviedol, že obec by potrebovala zhotovenie betónového základu pre vežu postavenú z betónových dielcov. Nebolo zistené, že by starosta jednoznačne prejavil, že sa obec zaväzuje za tieto práce zaplatiť, resp. že si ich od žalobcu objednáva. Starosta žalovanému ukázal pozemok, na ktorom by základ mal stáť, upozornil však, že pozemky nepatria obci, resp. nie sú vyporiadané. Pokiaľ ide o projektovú dokumentáciu, starosta odkázal na N.. S., ktorého spoločnosť TSC Consulting s.r.o. vypracovala projekt „Základová doska“ (č. l. 49 a 50). Žalobca prostredníctvom svedka N.. C. vypracoval cenovú ponuku (č. l. 10), nebolo však zistené, že by ju starosta dostatočne jasne akceptoval. Napriek tomu žalobca začal s výkopovými prácam, zhotovením armatúry, a jej zabetónovaním, takže približne do konca júla 2012 bola táto základová doska hotová (fotografie č. l. 51 až 58).
b) Žalobca ďalej v priebehu júla 2012 až októbra 2012 vykonal pre žalovanú obec rôzne údržbárske a zemné práce (betónovanie parkoviska, úprava potrubia, naloženie zeminy, servis gamatky, súpis č. l. 7). O ich vykonanie žiadali žalobcu zamestnanci obce L.. K. (zároveň organizátorka podujatia „Vydranská hostina“, článok č. l. 44 a 45) a L.. W. (vedúci hospodárskej správy obce), nebolo však dokázané, že by jasne prejavili, že si tieto práce objednávanú odplatne pre obec a zaväzujú sa za ne zaplatiť.
c) Podobne v júli 2012 alebo 2013 (presný rok sa nepodarilo ustáliť) starosta žalovanej obce prejavil, že by bolo potrebné vybudovať betónovú plochu za kultúrnym domom vo Vydranoch, pričom žalobca potrebné práce vykonal (rozpočet č. l. 8) približne za 2 týždne. Nebolo zistené, že by starosta jednoznačne prejavil, že sa obec zaväzuje za tieto práce zaplatiť, resp. že si ich od žalobcu objednáva. Betónová plocha bola vybudovaná na pozemku parc. č. XXX/X (kópia kat. mapy č. l. 47, snímky č. l. 60 a 61). Nebolo zistené, kto bol vlastníkom tejto parcely v čase výstavby, žalovaná obec to však nebola (nesporná skutočnosť). K 26. aprílu 2016 bola však vlastníkom tohto pozemku fyzická osoba (skutočnosť známa zo spisu 16 Cb 129/2015).
d) Ďalej približne v auguste 2013 žalobca pre žalovaného vykonal určité zemné práce v súvislosti s výstavbou elektrickej prípojky taktiež na parc. č. XXX/X (súpis č. l. 6), no taktiež sa nepodarilo ustáliť, kto konkrétne a za akých podmienok tieto práce objednal, najmä, že by starosta prejavil, že sa obec zaväzuje za tieto práce zaplatiť, resp. že si ich od žalobcu objednáva. Konečne, v októbri 2013 starosta žalovanej obce prejavil, že v rámci rekonštrukcie kultúrneho domu vo Vydranoch by bolo dobré vymeniť aj okná; zároveň sa to žalobcovi v súvislosti s vykonávanou rekonštrukciou javilo potrebné. Žalobca preto zakúpil a dodal žalovanej obci okná (súpis č. l. 9), ktoré žalovaná obec sama (bez pomoci žalobcu) osadila. Opäť však nebol dokázaný jasný prejav žalovanej obce, že za tieto okná zaplatí, resp. že si ich objednáva.
e) Žalobca po vykonaní uvedených prác až 10. apríla 2015 vystavil faktúru č. XXXXXX (č. l. 5), ktorou fakturoval „vykonané práce v obci Vydrany“ v celkovej sume 20.061,31 € aj s DPH. Žalovaná obec však túto sumu neuhradila.
5. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s. p.).
V prerokúvanej veci bolo predovšetkým potrebné uvážiť vzťah výpovede konateľa žalobcu a starostu žalovaného. Podstatným rozporom medzi nimi totiž bolo, či boli všetky uvedené práce „objednané“ (spôsobom, ktorý by zaväzoval obec zaplatiť za ne) alebo nie. Podľa názoru súdu však v danom prípade nejde ani tak o rozpor výpovedí, ako vo vnímaní toho, o čom sa hovorilo. Podľa názoru súdu dokazovanie neposkytuje dostatočný podklad pre záver, že starosta práce takýmto spôsobom objednal. Predovšetkým, sám konateľ žalobcu priznal, že zo strany starostu nebol urobený žiaden jasný a jednoznačný prejav o platení za práce. Konateľ žalobcu len predpokladal, že k zaplateniu dôjde, a to v pomerne dlhej lehote (12 až 14 mesiacov), pričom sa v podstate len z určitej osobnej dôvery spoliehal na to, že k nemu dôjde. Podobne svedok C. potvrdil, že starosta sa o otázkach platenia za práce v princípe
nijako nevyjadroval, objednávku len prisľúbil vystaviť následne. Podľa názoru aj skutočnosť, že žalobca faktúry vystavil až s dvoj- alebo trojročným oneskorením, dosvedčuje, že v okamihu dohovárania sa o vykonaných prác nebolo ani jednej zo strán jednoznačne jasné, že by malo ísť o odplatné činnosti, a konateľ žalobcu skôr očakával, že obec dobrovoľne pristúpi k určitej kompenzácii.
To isté platí aj pre „objednávky“ ostatných prác, kde taktiež nebolo z dôkazov preukázané to, že by starosta urobil jasný prejav vôle, ktorým by určité práce záväzne odplatne objednával. Aj súvislosť s inými spoločnosťami podľa názoru skôr dosvedčuje, že starosta nič také ani nezamýšľal a že v podstate spoliehal na ochotu jednotlivých spoločností poskytnúť obce tieto práce. Vzhľadom na vedomosti nadobudnuté súdom v konaní sp. zn. 16 Cb 129/2015 podľa názoru súdu treba vychádzať z toho, že starosta bol skôr pripravený poskytnúť určitú kompenzáciu týmto spoločnostiam (medzi nimi aj žalobcovi) vo forme účasti na iných obecných investičných akciách (výstavbe nájomných bytov) a pod. I keď takéto postupy spolupráce obce s rôznymi spoločnosťami môžu budiť určité pochybnosti z hľadiska ich transparentnosti (na čo sa v podstate snažil poukazovať právny zástupca žalobcu pri výsluchu starostu), z pohľadu súkromného práva je podstatné, že je tým spochybnené, že by sa tu žalované práce vykonané žalobcom pre obec mali považovať za objednané, teda že by tu mal existovať jasný prejav vôle starostu zaväzujúci obec k plateniu týchto prác.
Pokiaľ ide o objednávky prác zo strany p. K. a p. W., treba poukázať na to, že ani u nich nebol dokázaný jasný prejav vôle smerujúci k vzniku odplatnej zmluvy. Okrem toho z článku na č. l. 44 a 45 skutočne vyplýva, že p. K. bola organizátorkou akcie „Vydranská hostina“, pričom ani medzi účastníkmi nebolo sporné, že viaceré zo sporných prác súviseli práve s týmto podujatím. Preto nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, že by ich prípadné prejavy automaticky mali zaväzovať obec. Výsluch týchto dvoch svedkov žalobca okrem toho ani nenavrhol, a to napriek riadne vykonaným poučeniam podľa § 118 ods. 2 a § 120 ods. 4 O. s. p.
6. Žalobca navrhol okrem toho vykonanie dokazovania výsluchom svedkov S. a L. k otázke projektovej dokumentácie. V prerokúvanej veci však predmetom sporu nie je projektová dokumentácia, ale to, či starosta obce urobil také prejavy, z ktorých by vyplýval záväzok obce zaplatiť žalobcovi za vykonané práce. Ani S., ani L. pri prvotnom rokovaní starostu s konateľom neboli, N.. L. bol len pri vymeraní základov pre základy rozhľadne. Okolnosť, že v projektovej dokumentácii (v jej predtlači) je uvedený ako investor žalovaná obec, nemôže byť podkladom akýchkoľvek záverov. Výkresy totiž vyhotovuje technik (inžinier, architekt) podľa určitej normy a vypĺňanie jednotlivých políčok nemusí nevyhnutne reflektovať skutočný právny stav. O to menej potom môžu z takéhoto vyplnenia určitých políčok vyvodzovať pre seba závery tretie osoby, ktoré na základe týchto výkresov vykonávajú určité práce (ako napr. žalobca). Súd tak dospel k záveru, že výsluch svedkov S. a L. nie je podstatný pre posúdenie otázky, či medzi žalobcom a žalovanou došlou k určitým prejavom, ktoré by prípadne žalovanú obec jasne zaväzovali zaplatiť, preto tieto navrhnuté dôkazy nevykonal.
Právne vec súd posúdil takto:
7. Žalobca sa domáhal zaplatenie sumy 20.061,31 € tvrdiac, že objednávkami starostu v podstate vznikli ústne zmluvy o dielo, resp. kúpne zmluvy, a z nich vznikla žalovanej obci povinnosti zaplatiť fakturovanú odmenu. Eventuálne tvrdil, že uplatňované nároky mu patria aj z titulu bezdôvodného obohatenia.
8. Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou do obchodného registra [§ 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka], ktorej predmetom činnosti je okrem iného stavebná činnosť (realizácia stavieb), a žalovaná je obec - jednotka územnej samosprávy. Predmetom sporných prác boli práce týkajúce sa zabezpečovania verejných potrieb (slávnostné podujatie, okná kultúrneho domu, výkopy na ihrisku, betónová plocha a pod.). Podľa § 261 ods. 2 a ods. 3 písm. b) Obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. februára 2013 (resp. § 261 ods. 2 Obch. zák. v znení účinnom pred týmto dňom) by sa teda právne vzťahy medzi žalobcom a žalovanou obcou pri takýchto prácach (ak by boli vykonávané pre obec) spravovali Obchodným zákonníkom (jeho treťou časťou). Podľa § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka pritom platí, že ustanovenia upravujúce v II. hlave tejto časti jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. Podstatné časti zmluvy sú základným kvalifikačným kritériom pre určenie zmluvného typu - ak zmluva obsahuje tieto časti, ide o zmluvu typovú, ak nie, nejde o príslušnú typovú zmluvu (môže ísť o zmluvu nepomenovanú podľa §
269 ods. 2 Obch. zák.). Podstatné časti zmluvy sú pritom spravidla vymedzené v základnom ustanovení príslušného zmluvného typu (porov. Ovečková, O.: Obchodný zákonník. Komentár 2. IURA EDITION : Bratislava 2005, s. 27 a 28). Podstatné časti zmluvy o dielo sú upravené v § 536 Obch. zák., z ktorého vyplýva, že sa ňou zhotoviteľ zaväzuje vykonať dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie. Podstatnými časťami zmluvy o dielo sú teda dielo (hmotne zachytený výsledok činnosti, § 536 ods. 2 Obch. zák.), prejavený záväzok zhotoviteľa vykonať ho a prejavený záväzok objednávateľa za jeho vykonanie zaplatiť. Ak niektorá z týchto časti chýba, nemôže sa zmluva (dohoda) medzi účastníkmi považovať za zmluvu o dielo.
9. Predpokladom vzniku nárokov z akejkoľvek zmluvy je však nepochybne vznik určitej zmluvy. Proces vzniku zmlúv je aj pre oblasť obchodného práva (§ 1 ods. 2 Obch. zák.) upravený v § 43a až 44 Občianskeho zákonníka. Podľa § 43a Obč. zák. je návrhom zmluvy prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľ, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Podobne prijatie návrhu je podľa § 43c ods. 1 Obč. zák. definované ako včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh adresovaný, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas. Obe citované ustanovenia tak kladú pomerne prísne nároky tak na návrh, ako aj prijatie návrhu na uzavretie zmluvy, a vyžaduje, aby v oboch prípadoch bol z úkony zjavný prejav, že ten, kto ho robí, chce uzavrieť zmluvu, ktorou chce byť viazaný. Práve touto vôľou spôsobiť právny následok v podobe vzniku zmluvy, ktorá by bola pre prejavujúce záväzná, sa návrh a prijatie odlišujú od rôznych nezáväzných prejavov (ponúk, spoločenských záväzkov, úsluh a pod.). V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu podľa názoru súdu nevyplýva, že by obec urobila taký prejav, ktorý je dostatočne určitý (ktorý by obsahoval podstatné časti zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka) a z ktorého by bolo možné vyvodiť už vôľu byť viazaný v prípade jeho prijatia. Naopak, zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že starosta obec sa takýto jednoznačný prejav urobiť zdráhal a nechcel výslovne prisľúbiť ani zaplatenie, ani jasný záväzok tak urobiť napr. vo forme vystavenia záväznej písomnej objednávky. Taktiež prejavy žalobcu v tomto smere nie sú dostatočne jednoznačné, keďže ani žalobca sám jednoznačne neprejavil, za akých podmienok majú byť ním vykonané práce vykonané (teda za akých podmienok majú byť uzavreté zmluvy o nich). Z prejavov oboch strán tak podľa názoru súdu nemožno dostatočne jasne identifikovať podstatné časti zmluvy o dielo podľa § 536 Obch. zák., najmä dielo, záväzok žalobcu ho zhotoviť a záväzok žalovanej obce zaň zaplatiť, v dôsledku čoho takáto zmluva nemohla vzniknúť. Okrem toho však práve vzhľadom na nedostatočnú určitosť a nedostatočne jasne prejavený záväzok viazanosti nemohli tieto prejavy viesť ani k vzniku inej zmluvy. Preto podľa názoru súdu medzi účastníkmi nevznikla zmluva, z ktorej by žalobcovi vzniklo právo žiadať zaplatenie vykonaných prác.
10. Za dôvod vzniku zmluvy nemožno podľa názoru súdu považovať ani samotný fakt, že práce boli vykonané, keďže dôvodom ich vykonania mohlo byť hocičo (napríklad aj žalovaným tvrdený sponzoring a pod.). Za prejavy smerujúce k vzniku zmluvy nemožno podľa súdu považovať ani tvrdenú súčinnosť obce pri ich vykonávaní. Žalovaná obec totiž nikdy nepoprela, že by s prácami nesúhlasila, popierala len to, že by si ich sama objednala, resp. že by sa zaviazala za ne zaplatiť. Ak niekto vychádza z toho, že za jemu vykonané práce netreba platiť, potom je nelogické, prečo by mal vykonávaniu takýchto prác aktívne brániť. Dôkazom uzavretia zmluvy medzi účastníkmi nie je ani skutočnosti, že obec ako stavebný úrad nezačala konanie o odstránení stavieb. Predovšetkým, konanie alebo nečinnosť obce ako stavebného úradu (orgánu verejnej správy) nie je zo súkromnoprávneho hľadiska relevantná. Obec ako stavebný úrad sa totiž spravuje v oblasti štátnej stavebnej správy inými predpismi než vo svojich súkromnoprávnych vzťahoch. Aj keby nečinnosť v istých špecifických prípadoch mohla byť chápaná ako konkludentný právny úkon (§ 35 ods. 1 Obč. zák.), nemožno povedať, že nekonaním ako stavebný úrad obec nepochybne prejavila vôľu zaplatiť stavebníkovi za vykonané stavby (práce). Nekonanie na úseku stavebnej správy totiž môže byť motivované inými dôvodmi (napr. vedomosť, že prípadné konanie o odstránení by bolo bezvýsledné alebo nezákonné) než tým, že by obec chcel prejaviť svoju viazanosť zmluvou so stavebníkom a záväzkom zaplatiť mu za vykonané práce.
11. Žalobca sa však svojich nárokov domáhal alternatívne aj z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa neho malo vzniknúť žalovanej obci. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Obč. zák. je bezdôvodným obohatením obohatenie jedného na úkor druhého vzniknuté okrem iného aj plnením bez právneho dôvodu. V prerokúvanej veci je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovanou obcou v dôsledku nedostatočne zaväzujúcich prejavov nevznikla žiadna zmluva, teda žiaden právny dôvod, na základe ktorého žalobca
poskytoval svoje plnenia. Toto plnenie tak v skutočnosti predstavuje plnenie bez právneho dôvodu, teda je bezdôvodným obohatením podľa § 451 ods. 2 Obč. zák. Predsa však podľa názoru súdu žalobca nemá právo domáhať sa jeho vydania od žalovanej obce.
12. Predovšetkým, vybudovanie betónovej plochy zo strany žalobcu na parcele č. XXX/X a vybudovanie elektrických prípojok na tej istej parcele nemôže predstavovať bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej obce. Zo zisteného skutkového stavu je totiž zrejmé, že uvedená parcela nebola a ani dodnes nie je vlastníctvom žalovanej obce, ale inej osoby. Ak sa teda betónová plocha stala súčasťou pozemku a tým ho zhodnotilo, získal tým bezdôvodné obohatenie vlastník pozemku, nie žalovaná obec. Preto podľa § 451 ods. 1 Obč. zák. nevznikol záväzok obce na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia. Navyše treba doplniť aj to, že žalobca podľa nespochybnených tvrdení žalovanej obce bol upozornený na to, že tento pozemok nie je majetkovo vysporiadaný (obec nebola jeho vlastníkom). Problémy investícií do cudzích vecí sú však okrem iného riešené v § 130 a 131 Obč. zák. odlišne od § 451 Obč. zák. Z § 131 Obč. zák. možno totiž vyvodiť, že ak nedobromyseľný držiteľ (teda taký, ktorý nemá dôvod sa domnievať, že mu vec patrí) investuje do držanej veci, nemá právo žiadať od vlastníka ani náhradu investícií, ale len bežných prevádzkových a údržbových nákladov. Investície si eventuálne môže len oddeliť in natura, pokiaľ je to možné bez znehodnotenia veci, inak ich musí vlastníkovi vrátiť s vecou. Nedobromyseľný držiteľ teda musí strpieť to, že vlastník veci si ponechá to, čím on (držiteľ) vec zhodnotil. Takéto plnenie potom ale logicky nepredstavuje ani bezdôvodné obohatenie. Tvrdenie žalobcu o svojej „dobrej viere“ v spoluprácu so samosprávou je nedostatočné na to, aby mohol žiadať náhradu svojich nárokov podľa ustanovení o dobromyseľnom držiteľovi (§ 130 ods. 3 Obč. zák.). V citovanom ustanovení § 131 Obč. zák. sa totiž podľa názoru súdu zrkadlí jeden zo základných princípov občianskeho práva, podľa ktorého nikto nesmie svojvoľne zasahovať do vecí iného. Je právom vlastníka nechať vec znehodnotenú a nikto mu nemôže nanútiť jej zhodnotenie a potom od neho vymáhať vzniknuté obohatenie. Opačný výklad by bol v rozpore aj s princípom súkromnej autonómie, ktorý vyplýva z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Preto hoci ustanovenie § 451 ods. 2 Obč. zák. (hoci sa netýka samotnej dobromyseľnej držby) treba interpretovať v zhode s týmito princípmi tak, že bezdôvodné obohatenie nemôže vzniknúť, ak niekto svojvoľne poskytuje druhému plnenie bez právneho dôvodu, hoci vie, že takéto plnenie nemusí poskytnúť, ale rozhodne sa tak robiť zo svojej dobrej vôle. Priznať následne nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia by znamenalo nanútiť „obohatenému“ povinnosť celkom zjavne proti jeho vôli, len na základe rozhodnutia obohacujúceho. Preto nemožno ani podľa § 451 Obč. zák. priznať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak sa obohacujúci dobrovoľne rozhodol investovať do cudzej veci vediac, že na to nemá právny dôvod.
13. Zvyšné nároky (okná, základy, údržbárske práce) by mali byť bezdôvodným obohatením preto, že boli poskytnuté bez právneho dôvodu, keďže medzi žalobcom a žalovanou obcou nedošlo k uzavretiu zmluvy. Ak by však malo dôjsť k uzavretiu zmluvy, potom podľa § 6 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom v rozhodnom čase by takáto zmluva musela mať písomnú formu, keďže by sa zjavne týkala nakladania s majetkom obce (finančnými prostriedkami, resp. nehnuteľnosťami, na ktorých boli práce vykonávané. Ustanovenie § 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení účinnom do 31. decembra 2015 potom ustanovovalo, že písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná osoba (t. j. medzi iným obec, § 2 ods. 1 cit. zák.) a ktorá sa týka používania finančných prostriedkov, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy (medzi inými opäť obec), resp. ktorá sa týka nakladania s majetkom obce, je tzv. povinne zverejňovanou zmluvou, ktorá sa podľa § 5 ods. 9 cit. zák. povinne zverejňuje na webovom sídle povinnej osoby alebo v Obchodnom vestníku. V nadväznosti na to § 47a ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že takáto zmluva je účinná až po jej zverejnení uvedeným spôsobom. Ak sa neuverejní do troch mesiacov od jej uzavretia, resp. udelenia súhlasu, tak platí, že k uzavretiu nedošlo (§ 47a ods. 4 Obč. zák.). Citovaná úprava, ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 546/2010 Z. z., ktorým bola povinnosť zverejňovať zmluvy do právneho poriadku zavedená (Národná rada Slovenskej republiky, V. volebné obdobie, tlač 106) »núti povinné osoby, aby pri nakladaní s verejnými prostriedkami dbali najmä na právnu a ekonomickú výhodnosť alebo aspoň vyváženosť práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy... povinné osoby sa nie vždy správali ako „dobrý hospodár“. Osoby boli laxné k verejným prostriedkom alebo k majetku, ktorý im patrí. Ak už zmluva bola platne uzavretá, povinná osoba pod tlakom spoločenskej kontroly nemala právnu možnosť zrušiť záväzok, ktorý na základe zmluvy vznikol. Verejnosť mala len obmedzenú možnosť oboznámiť sa so znením týchto zmlúv a nebola dostatočne informovaná o ich obsahu. Zároveň sa úpravou posilní informovanosť daňovníkov a poplatníkov o nakladaní s ich príspevkami, ktoré sa stávajú súčasťou verejných prostriedkov«. Účelom úpravy
zverejňovania zmlúv ako predpokladu ich účinnosti je teda ochrana verejného záujmu, a to jednak v podobe ochrany verejných prostriedkov, ale aj zabezpečení transparentnosti na strane druhej, teda na strane osôb, ktoré sa stávajú obchodnými partnermi povinných osôb. Inak povedané, účelom citovanej úpravy je zabezpečiť, aby každý, kto chce obchodovať a zarábať na obchodoch s povinnými osobami (okrem iného aj obcami), strpel verejné oznámenie tejto skutočnosti a tiež podmienok, za akých tieto obchody robí. Ak tak neurobí, podľa § 47a ods. 4 Obč. zák. musí akceptovať, že medzi ním a povinnou osobou žiaden obchod nevznikne.
14. Ak však je účelom citovaných ustanovení zabezpečiť takúto transparentnosť, je podľa názoru súdu vylúčené, aby bolo možné dosiahnuť ten istý cieľ prostredníctvom iného právneho inštitútu bez požadovanej transparentnosti. Práve to by však bol výsledok aplikácie inštitútu bezdôvodného obohatenia v takýchto prípadoch. Nezverejnením povinne zverejňovanej zmluvy sa totiž podľa § 47a ods. 4 Obč. zák. vytvára stav, že žiadna zmluva neexistuje. Účelom tejto úpravy je totiž zabezpečiť, aby pri porušení požiadaviek transparentnosti upravených v § 47a Obč. zák. a § 5a zák. č. 211/2000 Z. z. nemohla protistrana povinnej osoby pre seba z takto nezverejnenej zmluvy vymáhať a dosiahnuť žiadne plnenia. Zároveň však platí, že ak na základe takto nezverejnenej zmluvy už bolo plnenie zo strany tejto protistrany poskytnuté, podľa § 451 ods. 2 Obč. zák. by šlo o bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu, na ktorého vrátenie by mala mať táto protistrana nárok. Keďže však ide veľmi časti o práce, resp. iné výkony, podľa § 458 ods. 1 Obč. zák. by spravidla prichádzalo do úvahy len vydanie peňažnej náhrady. Nárokom na zaplatenie peňažnej náhrady by však protistrana povinnej osoby mala v podstate rovnaké nároky ako z nezverejnenej zmluvy, a to nároky na zaplatenie za svoje vykonané práce. Táto protistrana by tak aj napriek tomu, že zmluva nebola zverejnená, jej identita nebola verejne oznámená a podmienky obchodu neboli podrobené verejnej kontrole, dosiahla vo svojej podstate rovnaký cieľ, aký sa mal dosiahnuť nezverejnenou zmluvou. Protistrana by tak mala v podstate rovnaké nároky bez toho, aby zmluva bola zverejnená, čo však odporuje účelu, ktorý sleduje úprava § 47a Občianskeho zákonníka a § 5 zákona č. 211/2000 Z. z. Práve preto musí podľa názoru v týchto prípadoch byť vylúčený aj nárok z bezdôvodného obohatenia, pretože jeho priznanie by odporovalo tomuto účelu. Jeho uplatňovanie zo strany protistrany povinnej osoby (teda zo strany podnikateľa, ktorý uzavrel s povinnou osobou daný obchod) tak v podstate znamená konanie, ktoré sa snaží ťažiť z protiprávnej situácie. Preto treba takéto uplatňovanie nárokov považovať v podstate za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý je v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák. neprípustný.
15. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že podobný prístup k problému bezdôvodného obohatenia z protiprávnych zmlúv možno pozorovať aj v iných odvetviach práva, ale tiež v iných právnych poriadkoch. Podobne ako § 47a Obč. zák. aj ustanovenia o verejnom obstarávaní sledujú cieľ zabezpečiť transparentnosť v hospodárení štátu a verejných zdrojov, ale tiež zabezpečiť, aby zvýhodňovaním pri zadávaní verejných objednávok nedochádzalo k deformácii trhového prostredia. Rozpor s predpismi verejného obstarávania môže viesť až k neplatnosti príslušnej zmluvy, pričom neplatnosť a následky s ňou spojené nie je následne možné obchádzať cez nároky z bezdôvodného obohatenia (porov. v tomto smere inštruktívne rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie z 13. apríla 2016, č. 49240/2015, 7355-3000/2016). Podobný prístup pritom existuje aj vo viacerých európskych právnych poriadkoch. Podľa judikatúry nemeckých súdov (porov. rozsudok Krajinského súdu Saarbrücken sp. zn. 3 O 260/2011) spôsobuje koluzívne konanie, ktoré obchádza predpisy o verejnom obstarávaní, stratu všetkých vzájomných nárokov všetkých zúčastnených. Súdy pritom vychádzajú z toho, že práve rozpor s dobrými mravmi pri uzatváraní týchto zmlúv (kolúzia) spôsobuje aj rozpor všetkých nárokov s dobrými mravmi. Takisto francúzska a belgická judikatúra odopiera v týchto prípadoch priznať uplatňované nároky na základe princípu in pari causa turpitudinis cessat repetitio (obojstranná nečestnosť vylučuje vzájomné nároky). Španielsky občiansky zákonník zakazuje uplatňovanie týchto nárokov v čl. 1305 a 1306, taliansky v čl. 2035, holandský v čl. 6:211, takže podobný princíp bol formulovaný ako spoločný princíp európskeho občianskeho práva (porov. prehľad tu: <http://ec.europa.eu/justice/contract/files/european- private-law_en.pdf>). Pokiaľ ide o slovenský právny poriadok, tu nie je dôvod neplatnosti zmluvy potrebné hľadať v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zák.), ale v už citovanom výslovnom § 47a ods. 4 Obč. zák. Na následkoch pre jednotlivé právne nároky z týchto zmlúv uplatňované to však nič nemení.
16. V prerokúvanej veci je zo zisteného skutkového stavu zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným napriek požiadavke § 6 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. nebola písomne uzavretá žiadna zmluva. V
dôsledku toho nemohla byť takáto zmluva ani zverejnená podľa § 5a ods. 1 a 9 zák. č. 211/2000 Z. z. a § 47a ods. 1 Obč. zák., hoci by uverejnená byť mala a musela. V dôsledku toho podľa názoru súdu musí povinne nastúpiť fikcia neuzavretia takejto zmluvy v zmysle § 47a ods. 4 Obč. zák. Pokiaľ žalobca v takomto prípade plnil bez právneho dôvodu (keďže zmluva sa považuje za neuzavretú) a uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, potom podľa toho, čo bolo uvedené v predošlom texte, treba jeho nároky kvalifikovať ako obchádzajúce účel § 47a Obč. zák. (ochranu transparentnosti) a tým rozporné s dobrými mravmi. Priznaniu takýchto nárokov potom výslovne bráni § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení.
17. Zo všetkých uvedených dôvodov bola preto žalobca žalobcu v celom rozsahu zamietnutá (výrok I).
18. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého má plne úspešný žalovaný nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov, ktoré pozostávajú len z trov právneho zastúpenia. Tarifná hodnota veci sa podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. určuje z hodnoty veci alebo práva ku dňu začatia poskytovania právneho služby (prevzatia zastúpenia), teda zo sumy 20.061,31 €. Základná sadzba tarifnej odmeny z tejto sumy je v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. je 370,14 €. Súd za nahraditeľné trovy právneho zastúpenia považoval sumu 1.536,59 €, ktorá pozostáva zo
- základnej sadzby odmeny za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, účasť na pojednávaní 6. mája a 3. júna 2016 - § 13a ods. 1 písm. a/ a d/ vyhl. 655/2004 Z. z.) po 370,14 €, teda celkovo 1110,42 €,
- paušálnej náhrady (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za tri úkony v roku 2016 po 8,58 €, teda celkovo 25,74 €,
- cestovných náhrad na pojednávanie 6. mája 2016 (§ 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za cestu Senica
- Dunajská Streda a späť, celkovo 212 km, v tom:
- tzv. kilometrovné vo výške 0,183 €/km, teda spolu 38,80 €,
- pohonné hmoty - spotreba podľa technického preukazu predloženého právnym zástupcom žalobcu je 6,9 l/100km, cena pohonných hmôt tankovaných na ten deň je 1,239 €/l, celkové náklady na pohonné hmoty preto predstavujú (6,9x2,12x1,239=) 18,12 €,
- cestovných náhrad na pojednávanie 3. júna 2016 (§ 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za cestu Senica
- Dunajská Streda a späť, celkovo 212 km, v tom:
- tzv. kilometrovné vo výške 0,183 €/km, teda spolu 38,80 €,
- pohonné hmoty - spotreba podľa technického preukazu predloženého právnym zástupcom žalobcu je 6,9 l/100km, cena pohonných hmôt tankovaných na ten deň je 1,279 €/l, celkové náklady na pohonné hmoty preto predstavujú (6,9x2,12x1,279=) 18,71 €,
- náhrady za stratu času (§ 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za cestu na pojednávanie 6. mája a 3. júna 2016 vždy v trvaní po 10 polhodín po 14,30 €, teda celkovo 2x10x14,30= 286 €, Priznanú náhradu je žalobca povinný zaplatiť do rúk advokátskej kancelárie (§ 149 O. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu písomne na podpísanom súde. V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež, v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak žalobca dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú vykonateľným rozsudkom, môže sa žalovaný domáhať jej uspokojenia v exekúcii.