Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3C-146-2013.pdf
PDF · 137.35 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
RA-3C/146/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Revúca pred samosudkyňou JUDr. Luciou Prčovou v právnej veci navrhovateľa T.. N. A., G.. XX.XX.XXXX, K. K. K. XXX, právne zast. Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom so sídlom Revúca, Železničná č. 257/19 proti odporkyni I. C., G.. XX.XX.XXXX, K. P., A.. R. XXX/X, právne zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Košice, Rázusová 1, IČO: 36 588 725, o vydanie hnuteľných vecí, takto
rozhodol:
Návrh sa v celom rozsahu zamieta.
Navrhovateľ je povinný nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 2 611,34 € na účet jej právneho zástupcu a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 15.10.2013 domáhal od odporkyne vydania hnuteľných vecí - historického obrazu s motívom kytice vo váze, historického obrazu s motívom misy ovocia, oba obrazy z prelomu 18. - 19. storočia od akademického maliara Jozefa Fibingera a starožitných nástenných trojzávažových vyrezávaných hodín z orechového dreva od hodinára Brízeka zo Šternbergu z prelomu 18. a 19. storočia, eventuálne pre prípad nemožnosti ich vydania, zaplatenia sumy 5 000,- € ako finančnej náhrady za tieto hnuteľné veci. Uvádzal, že hnuteľné veci nadobudol darom od svojej starej matky Q. A., rod. Y.. Všetky hnuteľné veci boli umiestnené v spoločnom byte, ktorý s odporkyňou nadobudli za trvania manželstva, ktorý sa nachádzal na ulici A. Č.. XX/X Z. P.. Odtiaľ ich odporkyňa premiestnila do druhého bytu, ktorý nadobudli za trvania manželstva na ulici A. R. Č.. XXX/X Z. P.. Napriek tomu, že odporkyňa si je vedomá, že hnuteľné veci patria do jeho výlučného vlastníctva, odmieta mu ich vydať, hoci ešte pred rokom mu sľúbila, že mu ich dobrovoľne vydá.
Odporkyňa vo vyjadrení k návrhu žiadala návrh v celom rozsahu zamietnuť a uviedla, že je pravdou, že sa uvedené hnuteľné veci približne až do r. 2004 nachádzali v byte na ul. Sládkovičova XX/X, P., v súčasnosti sa však v tomto byte nenachádzajú a ona ich nemá. V danom čase mali kľúče od bytu iba navrhovateľ a ich deti, žiadna iná osoba kľúče od bytu nemala. Uviedla, že nemá vedomosť o tom, či si veci z bytu zobral navrhovateľ alebo niektoré z ich detí. Uviedla taktiež, že nie je pravdou, že by navrhovateľ tieto veci nadobudol darom od svojej starej matky, je pravdou, že po smrti starej matky navrhovateľa, týmito vecami disponoval jej syn N. a jeho manželka M. (rodičia navrhovateľa), u ktorej sa veci nachádzali. M. A. si vždy priala, aby veci patrili deťom účastníkov a nie navrhovateľovi.
K vyjadreniu odporkyne navrhovateľ uviedol, že v r. 2002 vymenila zámok na spoločnom byte na ulici Sládkovičovej a nedala mu nový kľúč. Tvrdenie, že od bytu na Sládkovičovej ulici mal kľúč, nie je pravdivé. Odmietla mu vydať jeho osobné veci a privlastnila si všetky hnuteľné veci nadobudnuté počas manželstva. V r. 2006 prišiel po obrazy a hodiny do bytu na ul. Sama Chalupku, do ktorého ho odporkyňa
nepustila a synovia sa mu pri dverách vyhrážali. Tieto veci žiadal aj v konaní o vyporiadaní BSM v r. 2009 a odporkyňa sa nevyjadrila, že by tieto veci vo svojom byte nemala. Uviedol, že hnuteľné veci, o vydanie ktorých žiada sú v jeho vlastníctve už od r. 1964 a 1967.
V písomnom vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľa odporkyňa zotrvala na svojom tvrdení, že nie je pravdou, že navrhovateľovi neumožnila prístup do bytu na ul. Sládkovičovej, navrhovateľ už skôr opustil spoločnú domácnosť, ale na žiadosť detí sa opäť na určitú dobu vrátil. Zámok na byte nebol vymenený odkedy navrhovateľ byt opustil až do jeho predaja.
Dokazovanie súd vykonal výsluchom navrhovateľa, výsluchmi svedkov Q. A., L. C., G. A., E. A., M. P. A. a M. C., fotografiami hnuteľných vecí, vydania ktorých sa navrhovateľ domáhal a listinnými dôkazmi a to najmä kópiami dedičských spisov Štátneho notárstva v Mikulčiciach sp. zn. D1355/68 po poručiteľke Q. A., Štátneho notárstva v Hodoníne sp. zn. D1858/83 po poručiteľke M. A. a Štátneho notárstva v Hodoníne sp. zn. D880/74 po poručiteľovi N. A. z tých najmä protokolmi o predbežnom šetrení, protokolmi o prejednaní dedičstva a rozhodnutiami, ktorými boli schválené dohody o vysporiadaní dedičstva uzavreté medzi dedičmi, pripojeným spisom tunajšieho súdu sp. zn. 5C/17/2009, pripojeným vyšetrovacím spisom obvodného riaditeľstva PZ v Rimavskej Sobote ČVS: ORP - 1251/2-OSV-RS-2008
- z toho trestným oznámením, zápisnicou o trestnom oznámení, uznesením o odmietnutí veci, úradným záznamom z vyťaženia I. A., dokumentom - náhradou za spísanie darovacej zmluvy a zistil nasledujúci skutkový stav veci:
Z kópií dedičského spisu po poručiteľke Q. A. - starej matke navrhovateľa, nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX mal súd preukázané, že ako dedičia po nej prichádzali do úvahy syn N. A. - otec navrhovateľa, nar. XX.XX.XXXX a dcéra Q. M.. Ako dedičstvo bol po menovanej prejednávaný len nehnuteľný majetok. Potenciálni dedičia po poručiteľke dedičstvo neodmietli. Dedičia ohľadne majetku patriaceho do dedičstva uzavreli dohodu, podľa ktorej celé dedičstvo nadobudol syn poručiteľky N. A. bez povinnosti vyplatiť ostatných dedičov.
Z kópie dedičského spisu po poručiteľovi N. A. - otcovi navrhovateľa, nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX mal súd preukázané, že ako dedičia po poručiteľovi prichádzali do úvahy manželka M. A.Á.
- matka navrhovateľa, nar. XX.XX.XXXX a deti N. A., nar. XX.XX.XXXX - navrhovateľ a jeho sestra M. C., nar. XX.XX.XXXX. Po poručiteľovi N. A. bol ako dedičstvo prejednávaný nehnuteľný majetok. Potenciálni dedičia dedičstvo po poručiteľovi neodmietli. Ohľadne majetku patriaceho do dedičstva dedičia uzavreli dohodu, podľa ktorej celé dedičstvo nadobudla pozostalá manželka poručiteľa bez povinnosti vyplatiť ostaných dedičov.
Z kópie dedičského spisu Štátneho notárstva v Hodoníne sp. zn. D1858/83 po poručiteľke M. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX - matky navrhovateľa mal súd preukázané, že ako dedičia po poručiteľke prichádzali do úvahy navrhovateľ a jeho sestra M. C., nar. XX.XX.XXXX. Dedičia dedičstvo neodmietli. Ako dedičstve bol po poručiteľke prejednávaný nehnuteľný majetok a peňažná čiastka vo výške 1 770,- Kčs. Dedičia ohľadne majetku patriaceho do dedičstva uzavreli dedičskú dohodu, podľa ktorej dedičstvo nadobudla sestra navrhovateľa T.. M. C. bez povinnosti vyplatiť navrhovateľa.
Navrhovateľ v konaní tvrdil, že hnuteľné veci, ktoré žiada vydať nadobudol do vlastníctva darom od svojej starej matky Q. A., rod. Y.. Túto skutočnosť odporkyňa poprela. Na preukázanie svojho tvrdenia žiadal navrhovateľ v konaní vypočuť ako svedkyňu jeho sestru M. C.. Z výsluchu svedkyne M. C. súd nemal preukázané tvrdenia navrhovateľa, že mu stará mama hnuteľné veci, ktoré sú predmetom konania darovala. Svedkyňa uviedla, že nevie o tom, že by mu starí rodičia tieto veci darovali ani nevie o tom, že by za života chceli niekomu tieto veci darovať. Svedkyňa uviedla, že tieto predmety z Mikulčíc si zobral navrhovateľ, o čom sa dozvedela od svojej matky, ktorá jej situáciu kedy za ktorej si navrhovateľ veci odviezol opísala „predstav si ten A. došiel s dodávkou a odviezol si veci a obrazy“.
Tvrdenie navrhovateľa o tom, že veci mu boli starou matkou darované súd nemal preukázané ani z výsluchu svedkyne Q. A. - bývalej manželky navrhovateľa, ani z výsluchu svedkyne L. C. - dcéry navrhovateľa z prvého manželstva. Pokiaľ aj svedkyňa Q. A. uvádzala, že tieto veci patrili navrhovateľovi a boli svadobným darom od rodičov navrhovateľa v čase keď ešte žila stará matka, svedkyňa uviedla, že nebola pritom keď navrhovateľovi mali byť tieto veci darované, navrhovateľ ich len doniesol do spoločnej domácnosti z Moravy. Svedkyňa L. C. sa ku skutočnosti darovania vôbec nevedela vyjadriť.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že veci, ktoré sú predmetom konania sa nachádzali v spoločnom byte účastníkov na Sládkovičovej ulici Č.. XX/X v P.. Medzi účastníkmi nebolo taktiež sporné, že kľúče od bytu mala k dispozícii odporkyňa a deti účastníkov konania G. A., E. A. a M. P. A.. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že odporkyňa mu neumožnila odniesť si tieto veci z bytu na Sládkovičovej ulici, pretože v r. 2002 vymenila zámok a nedala mu nový kľúč. Toto tvrdenie súd v konaní preukázané nemal. Naopak, svedeckými výpoveďami svedkov G. A., E. A. a M. P. A. mal v konaní preukázané, že zámok na byte na Sládkovičovej ulici nebol menený až do predaja bytu v r. 2006. Zo svedeckých výpovedí vyššie uvedených svedkov mal súd preukázané, že kľúč od bytu až do jeho predaja mal aj navrhovateľ.
Zo svedeckých výpovedí vyššie uvedených svedkov mal súd tiež preukázané, že veci, ktoré sú predmetom konania z bytu zobrala v r. 2005 dcéra účastníkov M. P. A., keď sa sťahovala do ČR do Prahy. Svedkyňa M. P. A. vo svojej výpovedi túto skutočnosť jednoznačne uviedla a potvrdil ju aj svedok G. A.. Skutočnosť, že svedok vo svojej výpovedi nevedel uviesť presný rok kedy si svedkyňa tieto veci odniesla a konštatovanie, že si svedkyňa veci zobrala do Trutnova (nie do Prahy) nerobí jeho výpoveď nedôveryhodnou, nakoľko od tohto času uplynulo dlhé časové obdobie, vzhľadom na čo nemusí byť pamäťová stopa svedka zachovaná správne. Naopak, menej dôveryhodne a naučene by výpoveď svedka vyznievala, ak by si aj napriek časovému odstupu od uvedenej udalosti na ňu spomínal úplne presne a plne v súlade s výpoveďou svedkyne. Skutočnosť, že si uvedené veci zobrala dcéra účastníkov nepriamo potvrdil aj svedok E. A., ktorý uviedol, že sa po tom, čo im otec - navrhovateľ povedal, že si majú tieto veci zobrať, navzájom medzi sebou dohodli tak, že si ich vezme sestra, ktorá v tom čase bývala v ČR a oni s bratom si rozdelia dom v Medzeve, keby malo dôjsť k nejakému majetkovému vyporiadaniu, pretože medzi rodičmi vtedy prebiehalo vysporiadanie BSM. Svedok potvrdil, že tieto veci si teda pravdepodobne sestra aj zobrala. Z výsluchu svedkov mal súd ďalej preukázané, že v súčasnosti sa hodiny nachádzajú u syna účastníkov G. A., obraz s motívom misy ovocia sa nachádza u syna účastníkov E. A., ktorému ho poslala svedkyňa M. P. A.Á. na prelome mesiacov marec a apríl r. 2016. Obraz s motívom kytice kvetov zostal u dcéry účastníkov M. P. A.. Z výpovede svedkyne M. P. A. mal súd preukázané, že odporkyňa o tom, že si veci berie vedela, pripustila, že matke povedala aj o tom, že im otec tieto veci daroval, toto však nevedela s istotou potvrdiť. Uviedla, že veci si zobrala sama na základe toho, že im ich otec nechal, že matka - odporkyňa k tomu nepovedala nič, pretože ona s tým nič nemala, obrazy neboli jej, boli otcove. Uviedla, že si myslí, že odporkyňa bola aj rada, že si obrazy berie, pretože jej v byte po otcovi nič nezostalo.
Súd nemal preukázané tvrdenia navrhovateľa, že odporkyňa hnuteľné veci preniesla z bytu na Sládkovičovej ulici do bytu na ulici Sama Chalupku. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že tieto veci v byte na ulici Sama Chalupku videl pri jednej z návštev a to z chodby, pretože ho odporkyňa nepustila ďalej, na preukázanie tohto nepredložil žiadne dôkazy. Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní dňa 05.02.2016 uviedol, že vo februári 2014 odporkyňa spolu s deťmi účastníkov preniesli veci do bytu najmladšieho syna v Žiari nad Hronom a odtiaľ potom do zahraničia, o ktorej skutočnosti vie od susedov odporkyne, ktorí bývajú na ulici Sama Chalupku, na preukázanie tohto tvrdenia nenavrhol vykonať ani nepredložil žiadne dôkazy.
Z pripojeného spisu tunajšieho súdu 5C/17/2009 mal súd preukázané, že sa navrhovateľ domáhal od odporkyne v predmetnom konaní, ktoré bolo konaním o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov aj vydania hnuteľných vecí, ktoré sú predmetom tohto konania. V predmetnom konaní sa k tejto časti návrhu odporkyňa nijakých spôsobom nevyjadrila, zo žiadneho jej vyjadrenia v predmetnom konaní nemožno vyvodiť záver, že odporkyňa v čase konania 5C/17/2009 uvedenými vecami disponovala, odporkyňa však v predmetnom konaní ani nenamietala, že týmito vecami nedisponuje. Navrhovateľ sa v konaní opakovane pokúšal o jeho skončenie súdnym zmierom, súčasťou ktorého malo byť aj vydanie hnuteľných vecí, ktoré sú predmetom tohto konania, ako aj vysporiadanie ďalších vecí, najmä nehnuteľností patriacich do BSM. K návrhu súdneho zmieru sa však odporkyňa opakovane vyjadrila len spôsobom, že s uzavretím súdneho zmieru nesúhlasí, žiadne ďalšie vyjadrenia ohľadne jednotlivých nárokov neprodukovala.
Z pripojeného spisu tunajšieho súdu 5C/17/2009 - z kompletného návrhu navrhovateľa na vysporiadanie BSM doručeného súdu dňa 08.06.2009 vyplynulo, že navrhovateľ sa po tom, ako účastníci nevyriešili vec súdnym zmierom domáhal okrem vysporiadania nehnuteľného majetku množstvá hnuteľných vecí
- nábytku, rôznych jedálenských súprav, riadov, rôzneho porcelánu, skla, starožitných predmetov,
historických porcelánových koreničiek, porcelánových čajových súprav, sád starých porcelánových tanierov, súprav brúsených pohárov, brúsených mís, brúseného podstavca na torty, ktorý mal byť dar od jeho mamy, ďalej snubných prsteňov, zlatých príveskov, zlatých prsteňov s očkami, zlatých retiazok, zlatých náušníc, dámskych zlatých náramkov, ďalej pánskeho kožucha, dvoch kusov dámskych kožuchov s kožušinou a jedného krátkeho dámskeho kožucha. Zo spisu vyplynulo, že súd konanie o vysporiadanie BSM zastavil, nakoľko navrhovateľ zobral návrh späť v celom rozsahu a odporkyňa so späťvzatím súhlasila.
Skutočnosť, že odporkyňa uvedenými vecami disponovala aj po r. 2005, kedy si ich mala podľa svedeckých výpovedí odniesť dcéra účastníkov M. P. A., nevyplýva ani z listinných dôkazov predložených navrhovateľom na pojednávaní dňa 01.06.2016 - písomnosti spísaných notárkou JUDr. Magdalénou Valušovou. Takýto skutkový záver nemožno vyvodiť ani z listín obsiahnutých vo vyšetrovacom spise ORP 1251/2 - OSV-RS-2008, v ktorom bolo riešené trestné oznámenie navrhovateľa na nezákonný predaj bytu a zadržiavanie osobných vecí. V uvedenom spise sa síce nachádza úradný záznam zo dňa 08.08.2008, spísaný z vyťaženia osoby I. A. - odporkyne, v ktorom odporkyňa uviedla: „veci, ktoré má u mňa v byte na ulici Sama Chalupku, tak tieto mu vrátim pokiaľ on vráti synovi G. A. dlžnú sumu 5 000,- Sk a ďalej v tom prípade ak vráti veci, ktoré zobral z Medzeva a z chaty v Chyžnom“, z tohto vyjadrenia však nevyplýva o akých veciach sa odporkyňa vyjadruje, pričom tieto veci nie sú nijakým spôsobom opísané ani v trestnom oznámení navrhovateľa, v ktorom uvádza len, že si koncom r. 2007 prišiel po svoje osobné veci, ale manželka v prítomnosti ich synov G. a E. ho nepustila dnu a odmietla mu jeho veci vydať. Prílohou trestného oznámenia síce boli 3 kusy fotografií zobrazujúcich veci, ktoré sú predmetom tohto konania, zo spisovej dokumentácie však nevyplýva, že by tieto boli odporkyni ukázané, alebo že by odporkyni bolo príslušníkmi polície iným spôsobom špecifikované o aké veci sa jedná. Z úradného záznamu nevyplýva či bol spísaný za osobnej prítomnosti odporkyne, na základe telefonického rozhovoru s ňou alebo na základe inak od odporkyne získaných údajov, kto bol pri získavaní týchto údajov prítomný, s akými skutočnosťami týkajúcimi sa trestného oznámenia bola odporkyňa pred jej vyťažením oboznámená a či jej bolo trestné oznámenie a jeho prílohy predložené. Na základe týchto skutočností nie je možné z vyjadrenia odporkyne vyvodiť záver, že vo svojom vyťažení na úradný záznam, keď hovorí o tom, že mu vráti veci, ktoré má u nej v byte na ulici Sama Chalupku, hovorí o veciach, ktoré sú predmetom tohto konania. Netreba opomenúť skutočnosť, že vyšetrovanie trestného oznámenia navrhovateľa časovo predchádzalo konaniu o vysporiadanie BSM vedenému na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 5C/17/2009, kde navrhovateľ síce od odporkyne žiadal vydať aj predmetné hnuteľné veci, ale žiadal vysporiadať aj množstvo ďalších hnuteľných vecí, medzi ktorými boli aj veci osobného charakteru.
Z výpovedí svedkov G. A., E. A. a M. P. A. súd nepovažoval za dostatočne preukázané, že navrhovateľ svedkom hnuteľné veci, ktoré sú predmetom konania daroval, výpovede svedkov podľa vyhodnotenia súdu neboli v tomto ohľade dostatočne zhodné. Všetci traja svedkovia síce zhodne uvádzali, že im navrhovateľ celý život opakoval, že tieto veci v budúcnosti budú ich, lebo sa jedná o rodinnú pamiatku a priala si to tak ich stará mama, výpovede svedkov sa rozchádzali v otázke, či došlo ku konkrétnemu darovaniu týchto hnuteľných vecí zo strany navrhovateľa. Zatiaľ čo svedok G. A. vypovedal, že otec im veci daroval len „všeobecne“, celý život hovoril, že stará mama chcela, aby tieto veci mali oni - deti, resp. darovanie vyvodzoval z toho, že si otec hnuteľné veci z bytu na Sládkovičovej ulici neodniesol aj keď tak mohol urobiť, nepopísal presne konkrétny akt darovania hnuteľných vecí zo strany navrhovateľa, svedkovia E. A. a M. P. A. uvádzali, že k darovaniu týchto vecí malo zo strany navrhovateľa dôjsť v r. 2005, pritom keď im otec odovzdal finančné prostriedky z predaja garáže. Nie je pritom zrejmé, či svedok G. A. tento akt darovania vo svojej svedeckej výpovedi neuviedol, lebo si naň nespomenul, alebo z iného dôvodu. Výpovede svedkov M. P. A. a G. A. sa čiastočne líšili aj v opise predmetu daru, keď svedok E. A. vo svojej výpovedi na otázku samosudkyne uviedol, že im otec povedal, že im chce nechať „hodiny a tie dva obrazy“, svedkyňa M. P. A. vo svojej výpovedi uviedla, že im povedal, že obrazy sú ich. Na doplňujúcu otázku právneho zástupcu navrhovateľa, uviedla, že si to bližšie nepamätá a vie len že „hovoril o veciach po babke, čo po ňom zostali v byte“. Aj keď nedostatočná presnosť výpovedí je s ohľadom na odstup času na mieste a pochopiteľná, aby súd jednoznačne mohol skutkovo uzavrieť, že k darovaniu veci zo strany navrhovateľa došlo, bolo by potrebné odstrániť existujúce rozpory vo výpovediach svedkov minimálne na okolnosť aktu darovania v r. 2005, opätovne dopočuť svedka G. A.. Takéto dokazovanie však súd v konaní nevykonal jednak z dôvodu, že ho nikto z účastníkov nenavrhoval, ako aj s ohľadom na zásadu hospodárnosti konania z dôvodu, že nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci, vzhľadom na jej právne posúdenie.
Súd nepovažoval svedecké výpovede svedkov G. A., E. A. a M.N. P. A. za nevierohodné a nevyhodnotil ich ako nepravdivé. Pokiaľ vo výpovediach svedkov existovali rozpory ohľadne aktu darovania hnuteľných vecí, súd to vyhodnotil z hľadiska skutkového stavu veci a to tak, že na základe svedeckých výpovedí nebolo možné ustáliť, že došlo k darovaniu vecí zo strany navrhovateľa. Rozpor vo výpovediach svedkov ohľadne aktu darovania, konkrétne skutočnosť, že svedkovia M. P. A. a E. A. uviedli, že k darovaniu došlo pri konkrétnej udalosti, keď im navrhovateľ zároveň odovzdával obálky s peniazmi za predaj garáže a svedok G. A. túto udalosť nespomenul súd nevyhodnotil tak, že by spôsobovala nedôveryhodnosť svedeckých výpovedí, pretože k neuvedeniu tejto udalosti svedkom G. A. mohlo dôjsť z dôvodu, že si svedok G. A. vzhľadom na odstup času na ňu nespomenul. Ako súd vyššie uviedol, aj ďalšie nepresnosti vo výpovediach svedkov súd vyhodnotil len z hľadiska zisteného skutkového stavu veci. Nemal však za to, že by výpovede svedkov, aj keď obsahovali nepresnosti vo vyjadreniach alebo sa navzájom v detailoch opisovaných udalostí nezhodovali, bolo potrebné vyhodnotiť ako nedôveryhodné. Naopak vzhľadom na odstup času, ktorý uplynul od udalostí, o ktorých svedkovia vypovedali, je prirodzené, že sa v ich výpovediach vyskytovali odlišnosti, nepresnosti, resp., že si svedkovia na udalosti nepamätali. Naopak presné a súladné opisovanie priebehu jednotlivých udalostí aj napriek dĺžke času, ktorý uplynul od ich odohratia, by mohlo viesť k záveru o tom, že si svedkovia svedecké výpovede vopred dohodli a pripravili. Svedecké výpovede súd nevyhodnotil ako nedôveryhodné ani z dôvodu, že svedkovia - deti účastníkov konania deklarovali, že nemajú pozitívny vzťah k otcovi - navrhovateľovi. Všetci svedkovia boli pred podaním svedeckej výpovede súdom poučení o tom, že vo veci musia vypovedať pravdu a nič nesmú zamlčať. Boli taktiež poučení o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede. Pokiaľ z iných dôkazov nebola v konaní preukázaná nepravdivosť svedeckých výpovedí, svedkovia výpoveď v podstatných tvrdeniach nemenili a v ich výpovediach neboli podstatné skutkové rozpory, nemal súd, napriek tomu, že svedkovia nemajú k navrhovateľovi pozitívny vzťah, dôvod pochybovať o pravdivosti ich výpovede. Od svedka nemožno požadovať, aby bol voči stranám sporu nestranný. Takúto požiadavku zákon - Občiansky súdny poriadok na svedka nekladie (nezaujatý musí byť len sudca, znalec, prípadne iné osoby vystupujúce za súd). Svedok vo svojej pozícii nevystupuje ako profesionál. Svedok je fyzická osoba, ktorá je povinná vypovedať o skutočnostiach, ktoré videla, počula, alebo o ktorých má vedomosť. Svedkom môže byť aj osoba v nepriateľskom vzťahu k niektorému z účastníkov konania. Je na súde, ako vyhodnotí vierohodnosť svedeckej výpovede takéhoto svedka. Svedeckú výpoveď pritom súd hodnotí ako každý dôkaz jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. Týmto spôsobom súd vyhodnotil svedecké výpovede svedkov G. A., E. A. a M.N. P. A. aj v predmetnom konaní a to tak, ako je vyššie uvedené.
Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Podľa § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.
Podľa § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.
Podľa § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.
Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva k hnuteľným veciam žalobou o vydanie veci proti odporkyni, o ktorej tvrdil, že mu tieto veci neoprávnene zadržuje a neskôr že ich neoprávnene, v úmysle vyhnúť sa vydaniu vecí, dala do detencie ich detí. Žaloba o vydanie veci (reivindikačná žaloba) je jedným z typov vlastníckych žalôb slúžiacich na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do vlastníckeho práva. Aby bol navrhovateľ v žalobe o vydanie veci úspešný, musí preukázať 1), že je aktívne legitimovaný na podanie návrhu, 2) že mu žalovaná osoba - odporca vec neoprávnene zadržuje, resp. že nadobudla držbu, resp. detenciu veci o vydanie ktorej ide. Žalovaný sa v konaní
proti žalobe o vydanie veci môže úspešne brániť námietkami, že: 1) navrhovateľ nie je vlastníkom veci, prípadne, že odporca má lepšie právo k veci ako navrhovateľ, ktoré ho oprávňuje mať vec u seba, 2) námietkou, že vec nedrží, prípadne nemá v detencii; v tom prípade, ak navrhovateľ v konaní preukáže, že odporca držbu alebo detenciu veci nadobudol, musí odporca preukázať, že držbu alebo detenciu veci stratil, 3) námietkou, že výkon vlastníckeho práva je v rozpore s dobrými mravmi.
Súd v prvom rade skúmal, či je navrhovateľ v danom konaní aktívne legitimovaný, teda, či má podľa hmotného práva oprávnenie domáhať sa vydania hnuteľných vecí, ktoré sú predmetom konania. Právo domáhať sa vydania veci má v zmysle § 126 ods. 1 OZ zásadne vlastník veci. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že je vlastníkom hnuteľných vecí, vydania ktorých sa domáha, nakoľko tieto veci nadobudol darom od svojej starej mamy. Odporkyňa toto jeho tvrdenie spochybnila. Z vykonaného dokazovania súd tvrdenia navrhovateľa o tom, že veci mu jeho stará mama darovala preukázané nemal, preto nemohol dospieť k právnemu záveru, že navrhovateľ je vlastníkom vecí, vydania ktorých sa domáha.
Ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka však neposkytuje ochranu pred neoprávneným zásahom do výkonu práva spočívajúcom v užívaní veci len vlastníkovi, ale aj iným subjektom, napríklad oprávnenému držiteľovi, prípadne oprávnenému detentorovi, teda osobám, ktoré preukážu, že sú oprávnené mať vec u seba (§ 126 ods. 2 OZ). Žaloba o vydanie veci je tzv. žalobou z lepšieho práva k veci. Na tomto základe judikatúra ustálila, že aktívne legitimovaný na vydanie veci je aj každý dedič v čase od smrti poručiteľa do právoplatného rozhodnutia o prejednaní dedičstva, alebo potenciálny dedič v prípade, ak dedičstvo už prejednané bolo, ale vec, ktorú žiada vydať, nebola prejednaná v dedičskom konaní (rozsudok NS ČR zo dňa 18.01.2001, sp. zn. 22 Cdo 2501/98). Aktívna legitimácia dediča, resp. potenciálneho dediča podľa judikatúry vychádza z toho, že dedič má nepochybne právo mať vec pri sebe a z tohto dôvodu má i právo domáhať sa jej vydania. Dedičstvo sa v zmysle § 460 Občianskeho zákonníka nadobúda smrťou poručiteľa. Ak je dedičov viac, je obdobie v čase medzi smrťou poručiteľa a právoplatnosťou rozhodnutia o dedičstve obdobím, kedy všetci dedičia sú len potenciálnymi nadobúdateľmi vecí patriacich do dedičstva. Nie je však mysliteľné, aby veci v tomto období nikomu nepatrili. Dedičov je potrebné od obdobia smrti poručiteľa až do právoplatného rozhodnutia v dedičskom konaní považovať za podielových spoluvlastníkov vecí patriacich do dedičstva so všetkými právami a povinnosťami spoluvlastníkov, pričom pomer spoluvlastníckych podielov sa riadi pomerom dedičských podielov. Ak je dedičov viac, môžu sa domáhať vydania veci za obdobných podmienok ako spoluvlastníci (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 10.10.2000, sp. zn. 22Cdo 1586/ 99, viď aj: Spáčil J.: Aktuální otázky žaloby na vydání věci (reivindikace) v judikatuře Nejvyššího soudu, Bulletin advokacie 10 / 2001, str. 20 - 21, Švestka J., Spáčil, J., Škárová D., Hulmák M.: Občanský zákoník I, Komentář, C.H. Beck,, 1. Vydání 2008, str. 631). O spoluvlastníkoch platí, že proti tretej osobe môže žalobu na vydanie veci podať každý z podielových spoluvlastníkov a to aj samostatne, pretože sú z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.
V predmetnom prípade mal súd z vykonaného dokazovania preukázané, že navrhovateľ je právnym nástupcom Q. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX, ktorá bola jeho starou mamou a ktorá bola vlastníčkou hnuteľných vecí, ktoré sú predmetom konania (jej vlastníctvo v konaní spochybnené nebolo). Navrhovateľ prichádza do úvahy ako jeden z dedičov po svojom otcovi N. A., ktorý bol jedným z dedičov po starej matke navrhovateľa Q. A.. Navrhovateľ dedičstvo v dedičskom konaní po otcovi neodmietol. Veci, ktoré sú predmetom tohto konania neboli predmetom dedičského konania po poručiteľke Q. A.. Nie je zrejmé, prečo žiadny z právnych nástupcov po poručiteľke Q. A. nepodal návrh na dodatočné prejednanie tohto majetku. Navrhovateľ tvrdil, že tieto hnuteľné veci predmetom dedenia neboli, pretože mu ich stará matka darovala už za života; táto skutočnosť však v konaní preukázaná nebola. Bez ohľadu na túto skutočnosť je však možné uzavrieť, že navrhovateľ ako jeden z právnych nástupcov po Q. A. je oprávnený mať tieto veci pri sebe. Vo vzťahu k odporkyni mu svedčí tzv. lepšie právo na veci o vydanie ktorých žiada, ktoré ho oprávňuje na podanie návrhu na vydanie veci a zakladá jeho aktívnu legitimáciu v konaní.
Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že hnuteľné veci, vydania ktorých sa navrhovateľ domáha, boli umiestnené v spoločnom byte účastníkov na Sládkovičovej ulici č. XX/X v P.. Bolo preukázané, že kľúče od bytu mala odporkyňa a deti účastníkov. Po odchode navrhovateľa zo spoločnej domácnosti hnuteľné veci zostali v tomto byte. Po odchode navrhovateľa mala odporkyňa naďalej predmetné veci v detencii, pretože boli umiestnené v byte, v ktorom bývala a mala o týchto veciach vedomosť. Neobmedzený prístup k týmto veciam mali po odchode navrhovateľa zo spoločnej domácnosti okrem
odporkyne však aj deti účastníkov konania G. A., E. A. a M. P. A.. V konaní bolo zo svedeckých výpovedí preukázané, že hnuteľné veci si v roku 2005 odniesla zo spoločného bytu dcéra účastníkov. Tým odporkyňa detenciu predmetných vecí stratila. V súčasnosti s vecami disponujú deti účastníkov konania. Navrhovateľ v konaní uvádzal, že sa od odporkyne domáhal vydania týchto vecí od roku 2006. Aj keby toto tvrdenie navrhovateľa preukázané bolo, je zrejmé, že sa od odporkyne prvýkrát domáhal vydania veci v čase, kedy už, ako vyplynulo z dokazovania vykonaného v konaní, nebola ich detentorom. Vychádzajúc z týchto preukázaných skutkových okolností súd uzavrel, že odporkyňa nie je pasívne legitimovaná na vydanie vecí navrhovateľovi, pretože nie je ich držiteľom ani detentorom. Odporkyňa veci u seba nemá, nemala ich ani v čase začatia súdneho konania a ani v čase, kedy ju navrhovateľ na ich vydanie prvýkrát vyzval.
Právny zástupca navrhovateľa v konaní uvádzal, že deti účastníkov konania vystupujú v spore ako osoby, ktorým bolo umožnené hnuteľné veci užívať odporkyňou a od ktorých má odporkyňa možno veci získať späť. K hnuteľným veciam sa deti účastníkov dostali až v prebiehajúcom súdnom konaní účelovo, aby mu sťažili domôcť sa jeho práv. Do vlastníctva navrhovateľa k hnuteľným veciam tak zasahujú viaceré osoby, t.j. odporkyňa a deti, ktoré majú veci u seba, preto sa môže domáhať vydania veci od ktoréhokoľvek z nich. Odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 03.03.2004, sp. zn. 22Cdo 1935/2003. Uviedol, že skutočnosť, že odporkyňa disponovala cudzími vecami jej musela byť známa, nakoľko tieto veci boli aj predmetom konania o vyporiadanie BSM a musela jej byť známa aj skutočnosť, že tieto veci vniesol do manželstva navrhovateľ a nepatria jej osobe. Práve z toho dôvodu možno viniť odporkyňu, že nedbala na veci, ktoré neboli jej vlastníctvom a umožnila ich zobratie osobami, ktoré mali k nim prístup. Osoby, ktoré ich zobrali, sú deťmi účastníkov konania a už len z toho dôvodu je v možnostiach odporkyne ich vrátiť navrhovateľovi, nakoľko sa nejedná o cudzie osoby, s ktorými by neudržiavala žiaden kontakt.
Judikatúra aj právna teória pripúšťa možnosť, aby žaloba o vydanie veci bola úspešná voči žalovanej osobe aj v prípadoch ak táto osoba vec u seba nemá. Napríklad v prípade neoprávneného držiteľa, ktorý vec u seba fakticky nemá, lebo ju predal detentorovi na základe obligačného vzťahu, napr. nájomnej zmluvy (rozsudok NS ČR zo dňa 21.08.2000, sp. zn. 22 Cdo 536/2000), alebo v snahe vyhnúť sa vydaniu veci. V takomto prípade je možné domáhať sa vydania veci ako od faktického detentora, tak aj od držiteľa veci, ktorý má možnosť vec od svojho detentora získať, pričom je na ňom ako to urobí.
Takéto skutkové okolnosti, od ktorých právny zástupca navrhovateľa odvíja pasívnu legitimáciu odporkyne, však v konaní preukázané neboli. Naopak bolo preukázané, že dcéra účastníkov si hnuteľné veci zobrala predtým, ako navrhovateľ odporkyňu prvýkrát vyzval na ich vydanie a veci si zobrala s vedomím, že im (deťom) ich otec daroval a následne si ich medzi sebou súrodenci takto rozdelili. Svoje právo mať veci u seba dcéra účastníkov odvíjala od tvrdeného aktu darovania a následného rozdelenia medzi súrodencami, nie od toho, že by jej boli prenechané odporkyňou a už vôbec nie od toho, že by jej boli odporkyňou prenechané v snahe vyhnúť sa povinnosti veci vydať navrhovateľovi. Odhliadnuc od toho, že v konaní nebolo dostatočné preukázané, že k riadnemu uzavretiu darovacej zmluvy medzi navrhovateľom a deťmi účastníkov došlo a na základe vykonaného dokazovania nemožno jednoznačne vyvodiť ani právny záver o tom, že deti, resp. dcéra účastníkov predmetné hnuteľné veci vydržala (lebo v konaní dostatočne nebolo preukázané, že okolnosti za ktorých mala dcéra účastníkov veci nadobudnúť boli také, že by zakladali ich dobromyseľnú držbu), dcéra účastníkov držbu hnuteľných vecí neodvodzovala od toho, že jej tieto veci prenechala alebo odovzdala odporkyňa. Preto nemožno uzavrieť, že odporkyňa by akýmkoľvek spôsobom zasahovala do vlastníckeho práva navrhovateľa a to ani tým, že by mu veci neoprávnene zadržovala a ani tým, že by veci v úmysle nevydať ich navrhovateľovi odovzdala deťom účastníkov, ktorí ich v súčasnosti držia. Z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť ani záver, že odporkyňa môže predmetné veci od detí získať, lebo deti svoju držbu neodvíjajú od odporkyne, ale od nimi tvrdeného aktu darovania zo strany navrhovateľa. Len samotná skutočnosť, že sa jedná o deti účastníkov konania, teda aj o deti odporkyne neznamená, že odporkyňa môže veci od detí získať.
Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa voči odporkyni zamietol, pretože odporkyňa nie je v konaní pasívne legitimovaná.
Vo vzťahu k eventuálnemu petitu návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby mu odporkyňa pre prípad nemožnosti vydania hnuteľných vecí zaplatila sumu 5 000,- € súd uvádza nasledovné: Eventuálny petit
žaloby o vydanie veci slúži na to, aby inak dôvodný návrh navrhovateľa nemusel byť súdom zamietnutý len z dôvodu, že odporca vec alebo veci, navrhovateľovi nemôže vydať preto, že s nimi už nedisponuje lebo sa stratili, zničili alebo spotrebovali. O eventuálnom petite reivindikačnej žaloby súd nikdy nemôže rozhodnúť tak, že vyhovie aj primárnemu návrhu na vydanie veci a zároveň aj eventuálnemu petitu, teda že súčasne zaviaže odporcu aj na zaplatenie žiadanej sumy. Tieto dva nároky sa navzájom vylučujú. Eventuálny nárok na za platenie žiadanej sumy (v zásade možno povedať že titulom náhrady škody) prichádza do úvahy až keď splnenie primárnej povinnosti zo strany žalovaného nie je možné, hoci právo žalobcu je dané. V prípade, ak súd vyhovie primárnemu petitu, o eventuálnom petite už nerozhoduje. V prípade ak je na mieste vyhovieť primárnemu petitu, avšak plnenie už nie je možné z vyššie uvedených dôvodov, primárny petitu súd zamietne a vyhovie eventuálnemu petitu. Však v prípade, ak súd zistí, že nie sú splnené podmienky na vyhovenie reivindikačnej žalobe a teda návrh na vydanie veci nie je dôvodný (napríklad z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal aktívnu legitimáciu na podanie návrhu alebo pasívnu legitimáciu odporcu, alebo sa odporca úspešne bránil preukázaním lepšieho práva k veci), súd zamietne ako primárny tak aj eventuálny petit (viď. Králík, M.: Uplatňování nároků z věcných práv a rozhodování o nich, Leges 2011, str. 143). V predmetnom konaní ide o posledne uvedený prípad nedôvodnosti reividikačnej žaloby z dôvodu nepreukázania pasívnej legitimácie odporkyne v konaní. Preto, keďže žaloba o vydanie veci nebola dôvodná, súd zamietol nielen primárny petitu návrhu na vydanie hnuteľných vecí, ale aj eventuálny petit na zaplatenie sumy 5 000,- €.
Právny zástupca navrhovateľa uviedol, že eventuálny petit je v danom prípade namieste, pretože odporkyňa mala povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku a veci chrániť pred stratou, zničením poškodením alebo odcudzením. O takýto prípad však v konaní nejde, pretože veci, ktoré navrhovateľ žiada vydať stále existujú, neboli zničené, stratené ani skonzumované a je známe, kde sa veci nachádzajú. Za takejto situácie nie je možné vyhovieť eventuálnemu petitu. Eventuálny petit nemá slúžiť ako alternatíva vydaniu vecí alebo ako sankcia ak osoba, ktorá veci vydať má a môže ich nevydá. Eventuálny petit má slúžiť na uspokojenie nároku vlastníka na náhradu škody, ktorá mu vznikla objektívnou nemožnosťou vydať mu neoprávnene zadržiavané veci. V prípade, keď veci, ktoré sú predmetom vydania existujú a je známe, kde sa nachádzajú je zrejmé, že vlastníkovi nijaká škoda nevznikla, preto nie je dôvod zaväzovať na povinnosť zaplatiť mu jej náhradu. V predmetnej veci nejde o prípady uvádzané literatúrou, v ktorých možno žiadať namiesto vrátenia veci náhradu škody aj keď vec, ktorá má byť vydaná existuje jej vydanie je možné. Jedná sa o prípady odcudzenia odevu vlastníkovi, ktorý bude zlodej po odcudzení užívať, kedy z oprávnených estetických hygienických alebo psychických zábran ďalej užívať vec, môže vlastník veci požadovať namiesto vrátenia veci náhradu škody. Naviac, aj keby súd uvažoval spôsobom ako sa uvádza vybraná literatúra, že škoda vlastníkovi vzniká už tým, že vlastník stratí držbu veci proti svojej vôli, hoci vec, ktorú vlastní existuje a môže byť jej detentorom vydaná (viď. Spáčil, J.: Ochrana vlastnictví a držby v Občanském zákoníku, C.H.Beck 2002, str. 77), netreba opomenúť, že v tomto prípade to nie je odporkyňa, ktorá navrhovateľovi veci zadržuje a nie je ani osobou (resp. to v konaní nebolo preukázané), ktorá vec dala do detencie tretej osobe v úmysle vyhnúť sa ich vydaniu navrhovateľovi.
Aj v prípade, ak by súd mal za to, že u navrhovateľa možno uvažovať o existencii škody z dôvodu neoprávneného zadržovania vecí, ktorý je oprávnený mať u seba, nemožno ustáliť, že odporkyňa by bola povinná mu takto chápanú škodu nahradiť, pretože u nej nemožno hovoriť o akomkoľvek bezprávnom čine, z ktorého by bolo možné vyvodzovať jej prípadnú zodpovednosť. V konaní bolo preukázané, že hnuteľné veci, vydania ktorých sa navrhovateľ v konaní domáha, zostali po jeho odchode zo spoločnej domácnosti v bývalom spoločnom byte účastníkov. Ohľadne odporkyne súd ustálil, že bola detentorom týchto vecí, nakoľko ich mala vo faktickej dispozícii a mala o nich vedomosť. Veci však neboli vo výlučnej dispozícii odporkyne, vo svojej dispozícii ich mali aj deti účastníkov konania, minimálne v čase, keď sa zdržiavali v tomto byte. V konaní nebolo sporné, že aj deti účastníkov mali v danom čase k veciam neobmedzený prístup. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že z existujúcej spoločnej dispozície si veci zobrala do svojej výlučnej dispozície dcéra účastníkov v čase, keď medzi účastníkmi ešte neexistoval spor (ani mimosúdny) o ich vydanie, teda skôr ako navrhovateľ odporkyňu o vydanie veci požiadal. Odporkyňa, aj keď mala vedomosť o tom, že sa jedená veci navrhovateľa, nemala nijakú povinnosť tieto veci chrániť pred vlastnými deťmi účastníkov, ktorí k nim mali aj v minulosti voľný prístup a ktorým navrhovateľ opakovane hovoril, že veci majú byť v budúcnosti ich. Preto nie je daný akýkoľvek základ vyhoveniu eventuálnemu petitu žaloby.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a odporkyni, ktorá bola v konaní plne úspešná, priznal právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatnenie jeho práva voči navrhovateľovi, ktorý v konaní úspešný nebol. Trovy konania predstavujú trovy právneho zastúpenia advokátom vo výške 2 611,34 €. Tie patria právnemu zástupcovi odporkyne v zmysle § 10 ods. 1, § 13a ods. 1, § 16 ods. 3, § 15 písm. a/ a § 17 ods. 1 Vyhl. č. 655/ 2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 6 úkonov právnej služby (v roku 2014 prevzatie a príprava zastúpenia a účasť na pojednávaní dňa 16.09.2014, v roku 2015 účasť na výsluchu na Okresnom súde Hodonín dňa 11.12.2015 a v roku 2016 účasť na pojednávaní na Okresnom súde Revúca dňa 05.02.2016, vyjadrenie vo veci zo dňa 08.02.2016 a účasť na pojednávaní dňa 01.06.2016) v tarifnej výške á 180,93 € určenej z hodnoty sporu 5 000,- €, ako aj 2x režijný paušál 8,04 € za úkony právnej služby v roku 2014, 1x režijný paušál 8,39 € za úkony v roku 2015 a 3x režijný paušál vo výške 8,58 € za úkony v roku 2016. Odmena a náhrady podľa § 16 ods. 3 spolu predstavujú 1 135,79 € (bez DPH). Náhrada hotových výdavkov právneho zástupcu odporkyne predstavuje preukázané cestovné náklady na pojednávanie z Košíc do Revúcej a späť dňa 16.09.2014 vo výške 66,12 €, dňa 05.02.2016 vo výške 60,68 € a dňa 01.06.2016 vo výške 62,06 € a cestovné náklady na cestu z Košíc do Hodonína a späť na výsluch svedka vo výške 238,43 €, teda spolu vo výške 427,29 €. Náhradu hotových výdavkov právneho zástupcu odporkyne súd priznal v nižšej výške, ako si ju uplatnil z dôvodu, že pri preskúmaní správnosti ich vyčíslenia zistil, že boli uplatnené vo väčšom rozsahu - spotreba vozidla a opotrebovanie bolo počítané na väčšie vzdialenosti. Podľa zistení z internetového portálu mapa.zoznam.sk, je vzdialenosť zo sídla advokátskej kancelárie právneho zástupcu odporkyne na ulici Rázusovej v Košiciach do Revúcej 108 km, nie 163 km a vzdialenosť do Hodonína 417 km, nie 467 km. Právnemu zástupcovi odporkyne patrí náhrada za stratu času stráveného cestou z miesta svojej advokátskej kancelárie na Okresný súd na pojednávania v rozsahu á 8 začatých polhodín vo výške dňa 16.09.2014 á 13,40 €, teda spolu 107,20 €, dňa 05.02.2016 á 13,98 €, teda spolu 111,84 € a dňa 01.06.2016 á 14,30 €, teda spolu 114,40 € a za čas strávený cestou z advokátskej kancelárie na Okresný súd Hodonín na výsluch svedka dňa 11.12.2015 v rozsahu 20 začatých polhodín vo výške á 13,98 €, teda spolu 279,60 €. Náhrada za stratu času predstavuje 613,04 €. Aj náhradu za stratu času súd krátil oproti uplatnenej výške z dôvodu, že bola uplatnená vo väčšom rozsahu. Podľa zistení z internetového portálu mapa.zoznam.sk, trvá cesta zo sídla advokátskej kancelárie právneho zástupcu odporkyne na ulici Rázusovej v Košiciach do Revúcej 1 hodinu aj 37 minút (4 začaté polhodiny pri spiatočnej ceste 8 začatých polhodín) a cesta do Hodonína 4 hodiny aj 46 minút (10 začatých polhodín, pri spiatočnej ceste 20 začatých polhodín). V zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky sa odmena a náhrady právneho zástupcu navrhovateľa zvyšujú o 20% DPH, čiže o sumu 435,22 €.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Banskej Bystrici prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).
Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
Podľa ust. § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (Zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení).