Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11C-65-2016.pdf
PDF · 85.14 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/65/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: Friendly Finance Slovakia, s.r.o., so sídlom Hlavná 104, Košice, IČO: 47243368, zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát so sídlom Banská Bystrica, Janka Kráľa 7, p r o t i žalovanej: Q.Y. S., K.. XX.X.XXXX, O. V., O. XX, o zaplatenie 405,9 Eur a prísl. takto
rozhodol:
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 250 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 300 Eur od 9.2.2014 do 1.2.2015 a zo sumy 250 Eur od 2.2.2015 do zaplatenia a to v mesačných splátkach po 20 Eur počnúc mesiacom júlom 2016 pod následkom straty výhody splátok.
Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.
Účastníci n e m a j ú nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca žalobou zo dňa 24.2.2016 sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 405,9 Eur a úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 390,9 Eur od 9.2.2014 do 2.2.2015 a zo sumy 340,9 Eur od 3.2.2015 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že 8.1.2014 došlo k uzatvoreniu rámcovej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru a zároveň zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúročný úver 300 Eur. Zmluva bola uzavretá na diaľku prostredníctvom internetovej komunikácie tým spôsobom, že veriteľ zaslal žalovanej predzmluvný formulár a návrh zmluvy a žalovaná vyjadrila svoj súhlas kliknutím na odkaz, ktorý jej bol zaslaný veriteľom elektronickou poštou. Žalovaná sa zaviazala vrátiť úver s celkovými nákladmi tvorenými poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 90,90 Eur, teda celkovo sumu 390,90 Eur do 8.2.2014. Žalovaná zaplatila celkovo sumu 50 Eur, pričom poslednú úhradu vykonala dňa 2.2.2015. Keďže žalovaná uvedenú sumu nezaplatila v celosti, žalobca podľa článku IV. bodu 5 rámcovej zmluvy si uplatňuje aj náhradu skutočne vynaložených nákladov vo výške 65 Eur.
Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení požiadala o povolenie mesačných splátok vo výške 15 až 20 Eur a oslobodenie od zaplatenia úrokov z omeškania s poukazom na svoju zlú sociálnu situáciu. Jej jediným príjmom je opatrovateľský príspevok vo výške 320 Eur mesačne a rodinné prídavky vo výške 68 Eur mesačne. Sama sa stará o dve postihnuté deti, na ktoré poberá náhradné výživné vo výške 80 Eur mesačne, pričom za byt platí nájomné 376 Eur mesačne. Svoje tvrdenie preukázala dokladmi o príjmoch, rozsudkom o výživnom a nájomnou zmluvou.
Vzhľadom na to, že jedná sa o drobný spor, súd vo veci rozhodol bez pojednávania, s poukazom na § 115a ods. 2 O.s.p.
Podľa § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie nie je pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.
Podľa § 200ea ods. 1 O.s.p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1000 Eur, od toho okamihu ide o drobný spor.
Súd vykonal dokazovanie zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 8.1.2014, rámcovou zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky, upomienkami, výpisom z účtu žalobcu, písomným vyjadrením žalovanej, nájomnou zmluvou zo dňa 2.1.2016, potvrdením o poberaní prídavku na dieťa a poberaní náhradného výživného, rozhodnutím Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Prešov o peňažnom príspevku na opatrovanie fyzickej osoby, rozsudkom tohto súdu č.k. 27P/215/2005-52 zo dňa 24.5.2006 a zistil tento skutkový stav:
Účastníci uzavreli dňa 8.1.2014 na diaľku prostredníctvom internetovej komunikácie rámcovú zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a s tým spojených ďalších platieb.
Podľa čl. IV. bodu 1 tejto rámcovej zmluvy sa klient zaviazal zaplatiť veriteľovi poplatok spojený so spracovaním a poskytnutím úveru, ktorého výška je určená individuálne v závislosti od výšky úveru, doby splatnosti úveru a je uvedená na internetovej stránke veriteľa a oznámená spotrebiteľovi pred vyplnením žiadosti o poskytnutie úveru na užívateľskom účte klienta a pred uzatvorením zmluvy.
Podľa čl. IV bodu 5 v prípade omeškania klienta so splátkami úveru je klient povinný zaplatiť veriteľovi skutočne vynaložené náklady spojené s ich vymáhaním. Konkrétne sa jedná o súvisiace personálne náklady, náklady za prevádzku kancelárie, náklady za telefonické výzvy, sms, emailové správy, písomné výzvy ako aj ďalšie náklady vynaložené veriteľom z dôvodu omeškania klienta. Tieto náklady sú vyrátané nasledovne: spracovanie a urgencie pri omeškaní s úhradou úveru vrátane vypracovania prvej upomienky - celkové náklady 15 Eur spracovanie a urgencie pri omeškaní s úhradou úveru vrátane vypracovania druhej upomienky - celkové náklady vo výške 10 Eur, to isté je uvedené aj pri vypracovaní tretej upomienky spracovanie a urgencie pri omeškaní s úhradou úveru vrátane vypracovania 4 upomienky - celkové náklady vo výške 30 Eur.
Účastníci zároveň v ten istý deň uzavreli aj zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 129/2010 Z.z., zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a Občianskeho zákonníka. Žalobca poskytol žalovanej bezúročný úver 300 Eur prevodom z účtu v jeho banke na bankový účet žalovanej. Žalovaná sa zaviazala vrátiť úver s príslušenstvom vo výške 390,90 Eur do 18.2.2014. V ďalej časti sa uvádza, že celkové náklady spotrebiteľa sú tvorené poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 90,90 Eur. V zmluve je uvedené aj RPMN vo výške 2.156,5% a jeho priemerná hodnota vo výške 418%.
V danom prípade právny vzťah medzi účastníkmi konania súd posúdil podľa Občianskeho zákonníka, konkrétne § 657a násl. o pôžičke. V zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru sa totiž uvádza nielen zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., ale aj Občiansky zákonník. Vzhľadom na to, že kvalifikačným znakom úveru je odplata za poskytnutý úver vo forme úrokov (§ 497 Obchodného zákonníka) a v predmetnej zmluve sa výslovne uvádza, že úver je bezúročný súd preto posúdil zmluvu ako pôžičku v zmysle Občianskeho zákonníka, čo samozrejme nevylučuje zároveň aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže za spotrebiteľský úver sa považuje aj pôžička poskytnutá zo strany veriteľa spotrebiteľovi (§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. ).
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je pre tento prípad neaplikovateľný s poukazom na § 1 ods. 3 písm. l/. Podľa citovaného ustanovenia totiž spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí
splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace. V danom prípade splatnosť pôžičky bola stanovená na dobu kratšiu ako 1 mesiac. Ako vyplýva z ustanovenia § 657 a 658 ods. 1 OZ pôžička je buď bezodplatná alebo odplatná, avšak odplata je možná len vo forme úrokov (§ 658 ods. 1 OZ). V spornej zmluve sa však výslovne uvádza, že úver (správne pôžička) je bezúročný. Účastníci si teda nedohodli úroky a inú formu odplaty zákon neumožňuje. Dohoda o poplatku za poskytnutie pôžičky je preto absolútne neplatná pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ. Z absolútne neplatného právneho úkonu nemôžu dotknutému účastníkovi právneho úkonu vzniknúť žiadne práva či povinnosti, keďže takýto úkon je neplatný od začiatku (ex tunc). V zmysle § 41 OZ sa uvedený dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu a to spomínaný poplatok a preto neplatnou je len táto časť právneho úkonu, keďže z jeho obsahu vyplýva, že túto časť možno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy.
Žalobca podľa názoru súdu preukázal platné uzavretie zmluvy o pôžičke a naplnenie všetkých podstatných náležitostí predmetnej zmluvy t.j. reálne poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanej ako dlžníkovi, dočasnosť zmluvného vzťahu ako aj povinnosť žalovanej vrátiť peniaze. Keďže žalobca preukázal splnenie svojho zmluvného záväzku zo zmluvy o pôžičke a reálne poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 300 Eur ako to vyplýva aj z výpisu z jeho účtu, pričom žalovanej vznikla povinnosť žalobcovi vrátiť požičanú sumu do 8.2.2014 a žalovaná túto svoju povinnosť len čiastočne splnila a to úhradou sumy 50 Eur dňa 2.2.2015, bolo právne dôvodné vyhovieť žalobe len o zapletenie sumy 250 Eur.
Žalobca si uplatnil aj náhradu nákladov v súvislosti s výzvami žalovanej na úhradu jeho dlhu a to vo výške 65 Eur. Podľa rámcovej zmluvy má ísť o skutočne vynaložené náklady. Výzvy však boli zasielané elektronicky a teda žalobcovi žiadne finančné náklady spojené so zasielaním týchto výziev nevznikli. Zároveň však súd poznamenáva, že zmluvu v časti týkajúcej sa vyčíslenia týchto tzv. skutočných nákladov podľa druhu upomienky je potrebné považovať za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a zároveň je možné vyhodnotiť ju ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ.
Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Žalobca na jednej strane uvádza skutočne vynaložené náklady a na druhej strane ich stanovil paušálne v neprimeranej výške. Táto zmluvná podmienka je teda výrazne v neprospech spotrebiteľa (žalovanej) a nepochybne nebola individuálne vyjednaná, keďže žalovaná nemohla ovplyvniť obsah rámcovej zmluvy.
Z vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Z prisúdenej istiny súd priznal aj úroky z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1, 2 OZ.
Podľa § 517 ods. 1 vety prvej OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
V danom prípade žalovaná sa dostala do omeškania uplynutím dohodnutej doby splatnosti t.j. od 9.2.2014. V tom čase úroky z omeškania predstavovali 5,25% p.a. a preto súd priznal úroky z omeškania z jej pôvodného dlhu vo výške 300 Eur od 9.2.2014 do 1.2.2015, vzhľadom na to, že nasledujúci deň t.j. 2.2.2015 žalovaná čiastočne svoj dlh splnila a to úhradou sumy 50 Eur. Preto od spomínaného
dátumu súd priznal úroky z omeškania už zo sumy poníženej o túto úhradu t.j. zo sumy 250 Eur. Žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú z vyššie uvedených dôvodov zamietol.
Súd zohľadnil aj zlú sociálnu situáciu žalovanej, ktorá má minimálny príjem a sama sa stará o dve postihnuté deti. V záujme toho, aby nebolo ohrozené ich živobytie súd jej povolil mesačné splátky tak ako je to uvedené vo výroku rozsudku a to s poukazom na § 160 ods. 1 vetu druhú O.s.p.
Náhradu trov konania si uplatnil žalobca, ten však mal vo veci len čiastočný úspech a to v pomere 61,59 % a neúspech v pomere 38,41%. Preto by mu prináležala len pomerná časť náhrady trov konania s poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p. a to vo výške 23,18%. Súd však pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval § 150 ods. 1 O.s.p. a zohľadnil mimoriadne nepriaznivú sociálnu situáciu žalovanej. Do úvahy by prichádzala aj otázka posúdenia účelnosti trov právneho zastúpenia vzhľadom na formulárovú žalobu, ktorej sa menia len údaje o účastníkoch, výške pôžičky a lehote splatnosti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.