Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-135-2016.pdf
PDF · 87.53 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/135/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa - R. N., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C., I. Q. XXXX/XX, adresa na doručovanie - P.O.F.. XXX, XXX XX C., proti odporcovi - POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na základe odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 5C/168/2014-93 zo dňa 29.9.2015 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 07085/14 zo dňa 29.10.2014. Postupoval tak podľa ustanovení zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (§ 4 ods. 1, 2, 3, § 8 ods. 1, § 17, § 35, 40, ods. 1 písm. c/, j/, § 41 ods. 1, § 43 ods. 1) v aplikácii s ustanoveniami § 51, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 4 písm. a/, k/, r/, § 53 ods. 5, § 53a ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2, v bezprostrednej súvislosti s ustanovením § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd konštatoval, že rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní porušil všeobecne záväzne právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa a z týchto dôvodov boli splnené všetky zákonné podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že základný právny vzťah (s charakterom spotrebiteľským) bol založený medzi navrhovateľom a odporcom zmluvou o úvere č. 500100907 zo dňa 11.5.2012, podľa ktorej poskytol odporca (veriteľ) navrhovateľovi (dlžník) úver vo výške 400 eur za dohodnutý poplatok vo výške 356 eur. V totožný deň uzatvorili účastníci konania aj rozhodcovskú zmluvu, v ktorej dohodli rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté z úverovej zmluvy, zmenky alebo v súvislosti s ňou sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s. v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd. Zmluva o úvere bola uzatvorená medzi účastníkmi podľa § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. (v platnom a účinnom znení ku dňu jej uzavretia), ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je svojím charakterom typovou zmluvou na vopred predtlačenom formulári obsahujúca zmluvné podmienky, ktorých obsah navrhovateľ ako spotrebiteľ pri jej uzatváraní ovplyvniť nemohol. Navrhovateľ vystupoval v zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ, úver mu totiž nebol poskytnutý za účelom zamestnania, povolania, podnikania, ale na iný účel. Peňažné nároky uplatnené odporcom (veriteľom) voči navrhovateľovi (dlžníkovi) v rozhodcovskom konaní sa viazali jednoznačne ku spotrebiteľskej zmluve. Spotrebiteľské zmluvy v zmysle platnej úpravy nesmú obsahovať neprijateľné podmienky, t.j. ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné.
V konkrétne posudzovanej veci po vykonaní ex offo prieskumu okresný súd mal preukázané, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne so spotrebiteľom vyjednaná. Nikto navrhovateľovi ako spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky, aký je rozdiel medzi konaním pred rozhodcovským súdom a súdom všeobecným, uzatvorenie zmluvy o úvere bolo podmienené uzatvorením rozhodcovskej zmluvy. Súd poukazuje aj na formuláciu rozhodcovskej zmluvy, táto navonok síce dáva možnosť výberu zmluvným stranám, táto možnosť je ale negovaná tým, že podaním návrhu na rozhodcovský súd je vylúčené podanie žaloby na všeobecnom súde. Aj keď ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa bola iba fiktívna, umožňovala „podanie návrhu na rozhodcovský súd“ vo väčšine sporov riešených pred rozhodcovským súdom je evidentná snaha veriteľov (dodávateľov služieb) vyhnúť sa prieskumu zmluvných podmienok všeobecným súdom. Podľa názoru okresného súdu takéto dojednanie o rozhodcovskej zmluve má charakter aj tzv. zákerného konania so zmyslom neinformovať spotrebiteľa (slabšiu zmluvnú stranu) o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania v snahe vyrokovať a získať v rozhodcovskom konaní lepšiu pozíciu ako spotrebiteľ. Súhrnom všetkých horeuvedených okolností okresný súd uzavrel, že rozhodcovská zmluva je absolútne neplatný právny úkon podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, čím je splnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014.
Okresný súd dodal, že v posudzovanej veci existujú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa § 40 ods. 1 písm. j/ Zákona o rozhodcovskom konaní, keďže rozhodcovský súd aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. pri posudzovaní peňažných nárokov uplatnených v rozhodcovskom konaní iba iluzórne, navyše nesprávne. Zmluva o úvere zo dňa 11.5.2012 neobsahovala všetky zákonné náležitosti, absentovali v nej obligatórne údaje vyžadované v zmysle právnej úpravy zák. č. 129/2010 Z.z., úver mal byť bezúročný a bez poplatkov, odplata za poskytnutý úver vo výške 356 eur bola pri výške úveru 400 eur takmer 100 %, pričom takéto dojednanie nepochybne predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Dohoda o výške odplaty je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a takéto dojednanie s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatné.
Vzhľadom na horeuvedené argumenty konštatoval súd dôvodnosť návrhu navrhovateľa.
Rozhodovanie o trovách konania vyhradil súd prvého stupňa postupujúc podľa § 151 ods. 3 O.s.p. na rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Odvolanie proti rozsudku podal odporca, domáhal sa zrušenia rozsudku, žiadal vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Argumentoval prioritne tým, že rozhodcovská zmluva, resp. doložka dohodnutá medzi navrhovateľom a odporcom je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho konania u všeobecného súdu. Už len z tohto pohľadu podľa odvolateľa rozhodcovská zmluva nevyžaduje od navrhovateľa, aby spory s odporcom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Osobitne zdôraznil, že tento jeho právny názor je podporovaný aj názorom vysloveným Krajským súdom v Bratislave v uznesení sp. zn. 14NcC/10/2011 zo dňa 30.5.2011. Odvolateľ považuje za podstatné, či doložka v čase jej uzavretia sama o sebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Poukazuje na ustanovenie § 19 zák. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého podanie žaloby na rozhodcovskom súde má rovnaké právne účinky ako keby bola podaná žaloba na všeobecný súd. Spotrebiteľ má možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia jeho napr. spotrebiteľských práv alebo má možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Prijatie právnej argumentácie súdu prvého stupňa v posudzovanej veci by znamenalo podľa odvolateľa pre neho úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania a teda aj každého dodávateľa. Z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka však v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Zákon o rozhodcovskom konaní arbitrabilitu v spotrebiteľských sporoch nevylučuje a nezakazuje. Aj znenie článku 24 ods. 1 smernice č. 2005/48/ ES o spotrebiteľskom úvere zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom
zákonníku nielen „lex specialis“, ale aj „lex posterior“ a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Odvolateľ zvýrazňuje i prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch, ďalej legitimitu a legalitu rozhodcovského konania a vydania rozhodcovského rozsudku v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky. Navyše, v posudzovanej veci medzi navrhovateľom a odporcom bola rozhodcovská zmluva uzatvorená na samostatnom liste, oddelene od zmluvy o úvere, uzavretie tejto zmluvy nebolo podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva má charakter „individuálne dojednanej zmluvnej podmienky“, ktorá v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Odvolateľ zotrváva na tom, že v rozhodcovskom konaní nedošlo k porušenia ustanovenia § 17 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, teda k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, o tomto svedčí podľa neho aj odôvodnenie rozhodnutia. Napokon v súdenej veci neboli splnené ani podmienky pre odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, pretože z hľadiska ujmy, ktorá by mohla byť spôsobená neodložením vykonať rozhodcovský rozsudok, peňažný záväzok uvedený v rozhodcovskom rozhodnutí, neobsahuje úroveň závažnosti a súd atribút závažnosti ani nezdôvodnil.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal potvrdenie rozsudku okresného súdu pre vecnú správnosť.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu i z dôvodov daných v § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) rozsudok okresného súdu potvrdil pre vecnú správnosť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Krajský súd vyhodnotil odvolanie odporcu za nedôvodné.
V rámci odvolacieho prieskumu zistil, že v súdenej veci okresný súd dokazovanie vykonal v požadovanom rozsahu, z vykonaného dokazovania zistil riadne skutkový stav, dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj uzavrel. Okresný súd v písomnom odôvodnení rozhodnutia vyargumentoval, ktoré nosné dôvody ho viedli k prijatiu záveru o existencii zákonných podmienok pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. Na danú vec správne aplikoval súvisiace ustanovenia zák. o rozhodcovskom konaní, ako aj právne normy upravujúcej oblasť a konkrétne otázky spotrebiteľského práva a spotrebiteľsko-právnej ochrany. Písomné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa po obsahovej stránke je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a garantuje účastníkom právo na spravodlivé súdne konanie. Napokon krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s písomným odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a len na zvýraznenie vecnej správnosti a plniac svoje procesné povinnosti voči odvolateľovi považuje za nevyhnutné vyjadriť sa k zásadným podstatným odvolacím argumentáciám odporcu.
Odvolateľ nenamietal spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, ktorý účastníci založili zmluvou o úvere dňa 11.5.2012. Je nepochybné, že rozhodcovská zmluva č. 500100907 zo dňa 11.5.2012 bola uzatvorená vo formulárovej podobe, tento formulár bol v celom rozsahu vypracovaný veriteľom/ dodávateľom a takto predložený dlžníkovi spotrebiteľovi (v aktuálnom konaní navrhovateľ). Spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ovplyvniť obsah tejto zmluvy, rozdiel oproti rovnakým zmluvám v iných zmluvných vzťahoch je len v údajoch o čísle zmluvy, o osobe dlžníka a o mieste a dátume jej uzatvorenia. V rozhodujúcej časti sa predmetná rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi účastníkmi v ničom nelíši od rozhodcovských zmlúv iných zmluvných vzťahov, v ktorých odporca vystupuje ako dodávateľ. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Táto pritom vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. V súdenej veci „poučenie“ navrhovateľa (v zmluvnom vzťahu dlžníka) ako dôsledok uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, t.j. že zakladá možnosť riešenia sporov zo zmluvy o úvere v rozhodcovskom alebo súdnom konaní, a výber jednej z alternatívy riešenia sporu spočíva na navrhovateľovi, je len vyjadrením samotnej podstaty rozhodcovskej zmluvy, nie je ho však možné považovať za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. Navyše rozhodcovská zmluva bola uzatvorená, resp. s dlžníkom podpísaná v rovnaký deň ako základná zmluva o úvere. Predkladanie rozhodcovských zmlúv - formulárov spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (podstatu rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť predloženému formuláru, sa (minimálne) javí
ako zneužívanie údajného individuálneho dojednania. Na tom nič nemení technika predkladania, resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku papiera), ako je tomu v súdenej veci. Fakticky ide o len o sofistikovanejšiu podobu tej istej nekalej zmluvnej podmienky bez reálneho vplyvu na podstatu jej neprijateľnosti. Arbitráž predstavuje inštitút typický pre „rovnocenné“ subjekty, najčastejšie podnikateľov, v ktorých vzťahoch niet priestoru pre tak výraznú deformáciu, v podobe jednostranného rozhodovania, ako je tomu u spotrebiteľských vzťahov, kde vopred urečnené rozhodcovské súdy len formálne vydávajú exekučné tituly pre nebankové subjekty bez ohľadu na existenciu akýchkoľvek neprijateľných zmluvných podmienok. Tomuto záveru nasvedčuje i legislatívny vývoj, kedy zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka úplne vylúčil možnosť existencie (akejkoľvek) rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských právnych vzťahoch.
Na základe rozoberanej rozhodcovskej zmluvy veriteľ mohol vec predložiť (čo aj využil) na prejednanie rozhodcovskému súdu (navyše ním vopred vybranému) a vylúčiť tak všeobecný súd, ktorý mu bol inak príslušný. Spotrebiteľ tým stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Neobstojí argumentácia odvolateľa, že § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nemá riešiť situáciu, keď žalobu podáva dodávateľ. Podstatné totiž je, že podanie žaloby dodávateľom na rozhodcovskom súde malo za následok, že v tej istej veci sa druhá strana už nemohla obrátiť na všeobecný súd, ani nijako zabrániť uskutočneniu rozhodcovského konania. Uvedené vo svojich dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli definitívne (vy)riešené v rozhodcovskom konaní. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania „núti“ štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním, spotrebiteľ má byť chránený pred oboma takýmito eventualitami. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko- právnej ochrany. Rozhodcovská zmluva v posudzovanej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu je nekalá/neprijateľná zmluvná podmienka, postihnutá sankciou absolútnej neplatnosti. Súhrnom všetkých uvedených skutočnosti je opodstatnený záver o existencii zákonných podmienok pre zrušenie rozhodcovského rozsudku a z tohto dôvodu okresný súd správne vyhovel návrhu navrhovateľa.
Keďže okresný súd vyhradil rozhodovanie o trovách prvostupňového konania na samostatné rozhodnutie (do 30 dní po právoplatnosti rozsudku v merite veci) rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e