Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/563/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členiek senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporkyni: E. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. F., X. XXX, o zaplatenie 594,78 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 29. 01. 2015 č. k. -43 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni domáhal zaplatenia sumy 594,78 eura s 8,25 % ročným úrokom z omeškania od 05. 12. 2013 do zaplatenia. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Z hľadiska skutkového stavu vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že odporkyňa s právnym predchodcom navrhovateľa dňa 10. 10. 2006 uzavrela zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru titulom pôžičkovej karty Quatro s úverovým limitom, na základe ktorej bol odporkyni poskytnutý úver s úverovým limitom 9.000,- Sk (298,75 eura), ktorý sa odporkyňa zaviazala zaplatiť právnemu predchodcovi navrhovateľa v mesačných splátkach po 300,- Sk (9,96 eura), pričom podmienky splácania úveru boli upravené v obchodných podmienkach. Opierajúc sa o ust. § 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 488 a § 489 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 05. 2004 do 31. 12. 2007, § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, konštatoval, že zmluva, z ktorej navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá podlieha režimu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svoje podnikateľskej činnosti poskytovanie pôžičiek a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Mal za to, že zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pripravené pre spotrebiteľa vopred a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Mal tiež preukázané, že na základe vyššie špecifikovanej zmluvy bol odporkyni poskytnutý spotrebiteľský úver v podobe úverového limitu, ktorý sa odporkyňa zaviazala splácať právnemu predchodcovi navrhovateľa pravidelnými mesačnými splátkami, a že uplatnená pohľadávka bola zosplatnená dňa 10. 09. 2010. Opierajúc sa o ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. konštatoval, že nakoľko navrhovateľ podal na tunajšom súde návrh na začatie konania dňa 29. 04. 2014, tento podal po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá začala plynúť

dňa 11. 09. 2010 a uplynula dňa 10. 09. 2013. Z dôvodu premlčania uplatneného nároku preto návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako OSP) tak, že v konaní úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov konania, keďže odporkyňa si trovy konania neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zmeny a vyhovenia návrhu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa vo veci nedostatočne zistil skutkový stav a vec i nesprávne právne posúdil. Nestotožnil sa s postupom súdu prvého stupňa, ktorý použil ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014 majúc za to, že tým došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1, článku 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v článku 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej článkom 47 ods. 3 Ústavy SR a článkom 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Uviedol, že aplikáciou ust. § 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánu verejnej moci a k zásahu do jeho majetkových práv a tiež k porušeniu zásady ustanovenej v článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných, všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR, najmä pokiaľ si v konaní uplatnil svoj nárok návrhom zo dňa 29. 04. 2014 a ust. § 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014. Namietal, že súd prvého stupňa na danú vec nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa premlčacej doby, keď podľa jeho názoru ide o úverovú zmluvu uzavretú podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 24. 09. 2006, pričom v období do 31. 12. 2007 sa ust. § 52 - § 54 vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, pričom zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ust. § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 sa tak nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred týmto dátumom, čo znamená, že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 - § 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa tak spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Argumentačne tieto svoje úvahy podporil i citáciami označených rozhodnutí NS SR, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Trnave a tiež komentárom k § 52 od prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 594,78 eura s 8,25 % ročným úrokom z omeškania od 05. 12. 2013 do zaplatenia a to titulom nesplateného úveru.

Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa Y., a. s. a odporkyňou bola dňa 10. 10. 2006 uzatvorená Zmluva č. 13803099 - Zmluva o aktivácii pôžičkovej karty Quatro, na základe ktorej bol odporkyni poskytnutý úver s úverovým limitom 9.000,- Sk (298,75 eura), ktorý sa odporkyňa zaviazala splatiť právnemu predchodcovi navrhovateľa v mesačných splátkach po 300,- Sk (9,96 eura). Ku dňu postúpenia pohľadávky na navrhovateľa dlh odporkyne mal predstavovať sumu 979,79 eura, z ktorej sumy si navrhovateľ v konaní

uplatnil sumu 594,78 eura titulom dlžnej istiny a tiež i úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 594,78 eura od 05. 12. 2013 do zaplatenia. Uvedené pohľadávka bola postúpená na navrhovateľa Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi navrhovateľom a Y., a.s. dňa 04. 12. 2013 s tým, že podľa prílohy k zmluve ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 979,79 eura a táto bola ku dňu 10. 09. 2010 zosplatnená.

V zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka platného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy treťou časťou tohto zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditáru (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmlúv medzi účastníkmi konania upravoval zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2007, ktorý na danú vec dopadá. Tento za spotrebiteľský úver označoval dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona) a za zmluvu o spotrebiteľskom úvere zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona). Veriteľa definoval ako fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania, pričom v závislosti od formy poskytnutého spotrebiteľského úveru ním mohol byť aj predávajúci (§ 3 ods. 1 zákona) a spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zákona). Zároveň v ust. § 1 ods. 2 písm. a/ až f/ zákona taxatívne vymenoval zmluvy, na ktoré sa zákon nevzťahuje a v ods. 3 zakotvil, že zákon sa nevzťahuje ani na úver formou preddavku na bežný účet poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu. Zároveň zákonodarca v § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. zakotvil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná a taxatívne vymedzil náležitosti, ktoré musí zmluva obsahovať. V zmysle § 4 ods. 5 uvedeného zákona tiež stanovil, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 52 ods. 1 v znení účinnom do 28. 02. 2007 spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 100 ods. 1 sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014), orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú

zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

Súd prvého stupňa vychádzajúc zo zhora popísaného skutkového stavu sporom dotknutú zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a aplikoval na takto založený záväzkový vzťah normy Občianskeho zákonníka a to aj v otázke premlčania postupujúc podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. S ohľadom na zásadnú námietku odvolateľa, podľa ktorej i na spotrebiteľské zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú príslušné ustanovenia tohto právneho predpisu vo vzťahu k premlčaniu práva, bolo preto potrebné prioritne sa ňou zaoberať a vyhodnotiť ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú na právny vzťah účastníkov konania.

Úvodom je potrebné uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01. 07. 2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti tomu súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z. počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zák. č. 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určí dodávateľ a spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť s tým, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov. Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne, v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č. 568/2007 Z.z. v novom ods. 2 § 52 zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008 nahradil ust. § 52 novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j zaviedol nepravú spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 bolo však nejasné a vyvolávalo viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej správe, ktorá len konštatuje, že „zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní, ktoré obchádzajú ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. § 53 OZ, ktoré obsahuje výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR z 21. 04. 2015, z 30. 03. 2015).

Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora popísaných hľadísk odvolací súd dospel k záveru, že i keď sporom dotknutá zmluva je zmluvou úverovou, na ktorú dopadá tretia časť Obchodného zákonníka je tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase vzniku právnych vzťahov ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne je totiž zmluvou typovou, uzatvorenou medzi pôvodným veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet konania sa týkal jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a odporkyňou ako spotrebiteľkou, ktorá nemala možnosť jej predformulovaný obsah ovplyvniť a teda pri vzájomnej kontrakcii bola zjavná faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľkou. Za danej situácie tak na právne vzťahy účastníkov konania je dôvodné použiť ustanovenie Občianskeho zákonníka a to aj pokiaľ ide o posúdenie námietky premlčania. Znamená to potom, že pokiaľ úver, ktorý bol odporkyni poskytnutý na základe Zmluvy o aktivácii pôžičkovej karty Quatro č. 13803099 zo dňa 10. 10. 2006, bol ku dňu 10. 09. 2010 zosplatnený, čo nespochybnil ani samotný navrhovateľ, potom od nasledujúceho dňa, t. j. od 11. 09. 2010 začala navrhovateľovi bežať 3-ročná premlčacia doba v zmysle § 101 na uplatnenie jeho práva na súde a táto uplynula dňom 11. 09. 2013. Odvolací súd len poznamenáva, že pokiaľ súd prvého stupňa nesprávne uviedol deň 10. 09. 2013, uvedené pochybenie v predmetnom prípade nemá vplyv na posúdenie uplynutia premlčacej doby. Navrhovateľ si však svoje právo preukázateľne uplatnil na súde až návrhom došlým súdu prvého stupňa dňa 29. 04. 2014 a teda po uplynutí premlčacej doby, z ktorého dôvodu došlo k premlčaniu jeho práva. Pokiaľ teda súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol práve pre premlčanie nároku, učinil tak dôvodne.

Reagujúc na námietku navrhovateľa týkajúcu sa aplikácie ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. odvolací súd v znení účinnom od 01. 05. 2014 uvádza, že túto považuje za nedôvodnú. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď vzal na zreteľ ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného od 01. 05. 2014, pretože ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod brániaci priznaniu plnenia požadovaného návrhom. Uvedené ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má procesnoprávny charakter. Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch, teda od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keď odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.