Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/5/2016

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti odporcovi: J. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., J. 4, za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778, so sídlom v Prešove, Važecká 16, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, so sídlom Stropkov, Nám. SNP 7, o zaplatenie 377,27 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 12. 10. 2012 č. k. -57, v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. 07. 2013 č. k. -97 takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením v spojení s jeho opravným uznesením (opravené nesprávne IČO navrhovateľa v záhlaví rozsudku) súd prvého stupňa konanie zastavil a odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal. Zároveň rozhodol o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi vo výške 19,37 eura prostredníctvom Daňového úradu Bratislava, so sídlom v Bratislave, Ševčenkova 32, P. O. Box 154, po právoplatnosti uznesenia. V zastavujúcej časti rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a skutočnosťou, že vo vyššie uvedenej právnej veci navrhovateľ podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 05. 06. 2012 súdu oznámil, že berie svoj návrh v celom rozsahu späť a konanie žiadal zastaviť. Rozhodnutie v časti trov konania odporcu založil na ust. 146 ods. 2 OSP a tým, že v predmetnej veci navrhovateľ zavinil späťvzatím svojho návrhu zastavenie konania, preto odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania, ktorému ale žiadne trovy v konaní nevznikli, preto mu trovy konania nepriznal. Nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu opierajúc sa o ust. § 93 ods. 2 odôvodnil tvrdením, že ak má účastník právo na náhradu trov konania, také isté práva má aj vedľajší účastník. V danej veci, ak má odporca právo na náhradu trov zastaveného konania, má toto právo aj vedľajší účastník na strane odporcu. Argumentoval, že vedľajší účastník, ktorý je združením na ochranu spotrebiteľa, by mal mať vlastný "aparát", teda mal by byť patrične personálne vybavený s prihliadnutím na účel jeho existencie, tak aby jeho zastúpenie advokátom nebolo samoúčelné a mohlo by plniť účel, za ktorým bolo založené. Dospel k záveru, že v danom prípade je právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom neúčelné. O vrátení súdneho poplatku rozhodol podľa § 11 ods. 3 a 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ďalej len "zákon", prejednaním veci alebo ak bolo konanie zastavené z dôvodu, že účastník nebol v konaní riadne zastúpený.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu len v časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, domáhajúc sa ním jeho zmeny a priznania mu náhrady trov prvostupňového konania vo výške 86,04 eura. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za podané odvolanie. Dôvodil, že uznesenie v napadnutej časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci. V predmetnej veci totiž navrhovateľ zavinil zastavenie konania späťvzatím návrhu bez odôvodnenia, čo znamená jeho procesný neúspech. Uviedol, že do konania vstúpil legitímne v zmysle ust. § 93 ods. 2 a 3 OSP, ktoré nepredpokladá súhlas účastníka s jeho vstupom, dokonca ani jeho vedomosť. Opodstatnenosť jeho vstupu vzhliadol v tom, že navrhovateľ po jeho vstupe do konania vzal svoj návrh späť. Argumentoval, že nedisponuje vlastnými finančnými prostriedkami a kvalifikovaným personálnym obsadením, a preto jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských práv je realizovanie jeho činnosti prostredníctvom advokátskych kancelárii. Tvrdil, že súd pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou a slovenskou právnou praxou a teóriou. V tomto smere poukázal aj na znenie ust. § 137 OSP. V závere odvolania na podporu svojich tvrdení poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR a krajských súdov.

K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa vyjadril navrhovateľ písomným podaním, v ktorom poukázal na Zákon o ochrane spotrebiteľa z ktorého vyplýva, že cieľom združenia je kolektívna ochrana spotrebiteľa

- podávanie žalôb podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľa v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Prezentoval názor, že vedľajší účastník zo svojej podstaty musí byť schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konania v spotrebiteľských veciach. Uviedol, že združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu žalovaných, bez vedomostí o prejednávanom prípade. Úkony vedľajšieho účastníka tak nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie a bránenie práva, pričom konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil a žiadal priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie vedľajšieho účastníka na strane odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania bol návrh navrhovateľa, doručený súdu prvého stupňa dňa 17. 05. 2011, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 377,27 eura s 13% úrokom z omeškania zo sumy 346,44 eura od 09. 12. 2006 do zaplatenia. Súd prvého stupňa platobným rozkazom č. k. -34 dňa 03. 10. 2011 návrhu navrhovateľa vyhovel, tento však nebol doručený odporcovi. Písomným podaním došlým súdu prvého stupňa dňa 09. 02. 2012 Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Važecká 16 oznámilo svoj vstup do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu a žiadal o doručenie návrhu na začatie konania a jeho príloh a priznanie mu náhrady trov konania. Súd prvého stupňa doručil dňa 19. 05. 2012 právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka platobný rozkaz, návrh a prílohy, proti ktorému dňa 22. 05. 2012 podal vedľajší účastník odpor, v ktorom vzniesol námietku premlčania práva uplatňovaného navrhovateľom a zároveň si vyčíslil trovy konania, ktoré mu v konaní vznikli v celkovej výške 86,04 eura. Po tom, čo navrhovateľovi dňa 17. 05. 2012 bolo doručené oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, navrhovateľ podaním zo dňa 31. 05. 2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 05. 06. 2012 zobral svoj návrh na začatie konania späť, žiadal konanie zastaviť a vedľajšiemu účastníkovi nepriznať náhradu trov konania. Následne súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil konanie, nepriznal náhradu trov konania odporcovi a rozhodol o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi, ktoré výroky pre absenciu odvolania účastníkov konania nadobudli právoplatnosť. Predmetom odvolacieho konania takto zostala len vedľajším účastníkom na strane odporcu napadnutá časť rozhodnutia, týkajúca sa trov konania, ktorou súd prvého stupňa nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Ustanovenie § 146 ods. 1 OSP upravuje prípady, kedy konajúci súd neprizná žiadnemu z účastníkovi právo na náhradu trov konania voči inému účastníkovi konania. Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP takto súd postupuje aj v prípade, ak je konanie zastavené. Ustanovenie o náhrade trov konania, ktoré bolo zastavené nie je pritom obmedzené na určité konania či dôvody zastavenia. Platí pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené. V prípade zastavenia konania tak všeobecne platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z tejto všeobecnej zásady existujú dve výnimky, a to jednak v prípade, ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť podľa § 146 ods. 2 veta prvá OSP pričom platí, že ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 veta druhá, a teda nevzal návrh späť v dôsledku správania odporcu, z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania, čo zakladá jeho povinnosť nahradiť trovy konania. Naopak, ak vzal navrhovateľ dôvodne podaný návrh späť pre správanie odporcu platí, že trovy konania je povinný nahradiť odporca. Až po vylúčení uvedených prípadov náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 OSP možno rozhodnúť, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, ak bolo konanie zastavené.

Ustanovenie § 146 ods. 2 OSP vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci vyjadrenej v § 142 OSP. Toto ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon má za následok zastavenie konania. Z previazanosti § 146 ods. 1 písm. c/ OSP s § 146 ods. 2 OSP vyplýva, že ak súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ).

Pri rozhodovaní o priznaní trov konania však vždy musí prihliadať na zásadu uvedenú v § 142 ods. 1 OSP. Podľa § 142 ods. 1 OSP súd pri priznávaní trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné uplatňovanie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne (viď NS SR vo veci sp. zn. ).

Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej i právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (teda aj súdy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Pojem „účelnosť“ je potrebné vykladať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými. Preto pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či ide o zneužitie tohto práva na úkor protistrany, napr. zastúpenie v celkom banálnej veci alebo zrejmá snaha zvýšiť náklady konania protistrane a pod. (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť v konaní aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Ustanovenie § 93 ods. 2 OSP o možnosti vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitných predpisov, za ktorý sa považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je účinné od 15.10.2010 bolo zavedené do občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa občiansky súdny poriadok.

Cieľom novej právnej úpravy bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia.

Právo spotrebiteľov je združovať sa s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov vyplýva z § 3 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o ochrane spotrebiteľa). Takto založené združenie sa môže na súde podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania, aby odstránil protiprávny stav rovnako ako sám spotrebiteľ. Právo spotrebiteľov môže teda združenie chrániť tým, že samo podá návrh na súd proti porušiteľovi práva, môže podľa § 26 ods. 5 OSP zastupovať účastníka na základe plnomocenstva alebo môže vstúpiť do konania ako vedľajší účastník podľa § 93 ods. 2 OSP. Ak je cieľom združení na ochranu spotrebiteľa presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov a právom spotrebiteľa chrániť a presadzovať svoje oprávnené záujmy aj prostredníctvom združení na ochranu spotrebiteľov, musí sa súd, ak sa združenie na ochranu spotrebiteľa zúčastní konania ako zástupca účastníka alebo vedľajší účastník na strane spotrebiteľa zaoberať tým, či takéto trovy konania boli účelne vynaložené na ochranu oprávnených záujmov spotrebiteľa.

Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec v zmysle vyššie uvedených záverov a citovanej právnej úpravy dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa, keď vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že ním uplatnené trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia nie sú trovami účelne vynaloženými na bránenie práva odporcu v predmetnom konaní. Ako už bolo vyššie uvedené, späťvzatím návrhu navrhovateľ procesne zavinil zastavenie konania, a preto vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu vzniklo právo na náhradu trov konania v zmysle ust. § 146 ods. 2 prvá veta OSP. Posudzujúc však účelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie, súd prvého stupňa správne nepriznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania, na ktorú by mal inak právo. V danej veci je totiž nesporné, že vedľajší účastník na strane odporcu zastúpený advokátom vstúpil do predmetného konania písomným oznámením zo dňa 07. 02. 2012, v ktorom požiadal o doručenie návrhu na začatie konania a jeho príloh a o priznaní mu náhrady trov konania. Nie je bez významu, že pokiaľ by vedľajší účastník a ním splnomocnený právny zástupca v čase oznámenia a udelenia plnomocenstva mali vedomosť, do akého konania vstupujú, nežiadal by súd o zaslanie návrhu a jeho príloh, zvlášť pokiaľ už od 03. 10. 2011 bol vo veci vydaný platobný rozkaz. Až po jeho doručení podal proti nemu odpor zo dňa 21. 05. 2012, v ktorom vzniesol všeobecne formulovanú námietku premlčania, aktualizovanú len o údaje odporcu a o individualizáciu pohľadávky navrhovateľa. Odpor vedľajšieho účastníka nebol ani navrhovateľovi doručený, pretože navrhovateľ podaním zo dňa 31. 05. 2012 zobral svoj návrh v celom rozsahu späť. S ohľadom na uvedené preto neobstojí záver, že navrhovateľ zobral svoj návrh späť v dôsledku samotného oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, keď toto neobsahovalo žiadne právne argumenty popierajúce nárok navrhovateľa.

S poukazom na množstvo obdobných prejednávaných vecí niet sporu o tom, že vedľajší účastník na strane odporcu zastúpený advokátskou kanceláriou hromadne vstupuje do porovnateľných vecí navrhovateľa, kde sa obsah jeho podaní mení len o individualizáciu tej - ktorej veci. V takomto prípade trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach nemožno považovať za trovy účelne vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Takýto záver je plne súladný i s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 06. 2014 sp. zn. , v ktorom najvyšší súd zaujal jednoznačné stanovisko, podľa ktorého zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, sa javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie práva na právnu ochranu, pričom to má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie, a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo.

Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc. Podľa čl. 47 Ústavy SR, má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, a preto odporcovi nič nebráni dať sa zastúpiť advokátom, ktorého si sám zvolí. Nie je účelné ani nevyhnutné, aby robil vedľajší účastník v tomto procese "prostredníka", vzhľadom na skutočnosť, že evidentne sám odporcovi pomôcť nevie, i keď bol za týmto účelom založený. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok, a aj v prípade, ak má účastník nárok na náhradu trov konania, každý úkon a každé platenie trov treba posudzovať samostatne. Odvolací súd dospel k záveru, že samotné združenie je vytvorené za účelom ochrany spotrebiteľa, a preto by malo byť spôsobilé chrániť práva a záujmy spotrebiteľa bez ďalšej pomoci zo strany advokátov. Toto právo mu neupiera, iba konštatuje, že tieto finančné prostriedky nepovažuje za účelne vynaložené na uplatňovanie a bránenie práva. Je nutné prihliadnuť aj na skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania bez ohľadu na vôľu žalovanej strany, ktorej záujmy mal hájiť v danom spore a bez toho, aby mal náležitú vedomosť, odhliadnuc od spisovej značky a mena účastníka konania, o skutkovom stave danej veci, z čoho možno vyvodiť záver, že uvedený vstup do konania je paušálny a vedľajší účastník tak postupuje aj v stovke ďalších prípadov. Takéto vyčíslenie trov právneho zastúpenia skôr navodzuje dojem, že účelom vstupu vedľajšieho účastníka do konania nebola ochrana samotného spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, a to z dôvodu ich neúčelnosti, ktorú vzhliadol v tom, že navrhovateľ už vo svojom písomnom podaní zo dňa 21. 05. 2012, ktorým vzal návrh na začatie konania späť, použil rovnaké argumentačné tvrdenia ako vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu. Išlo tak o úkon právnej služby, ktorý je potrebné považovať za nadbytočný a účelový. Naviac prihliadajúc na vyššie uvedené závery aplikovateľné pre každú sporovú stranu, v prípade písomného vyjadrenia navrhovateľa k podanému odvolaniu ide taktiež o formulárové podanie, hromadne podávané do obdobných prejednávaných vecí. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.