Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoE/49/2016

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávnených 1/ Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, na ul. 29. Augusta č. 8 a 2/ RAVIL s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Grösslingovej č. 4 proti povinnému Y. T., nar. XX.X.XXXX, bývajúcemu v L. č. XXX, o vymoženie sumy 273,82 Eur, o odvolaní oprávneného v 1. rade proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 9.2.2016 č.k. -22 takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnený v 1. rade n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému sa ich náhrada n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým uznesením nepripustil zmenu účastníka na strane oprávnenej. Exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v predmetnom konaní sa vymáha plnenie z exekučného titulu a to z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktorým bolo predpísané poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie. Predmetné rozhodnutie bolo vydané podľa zák. č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni, pričom povinnosť uložená exekučným titulom doposiaľ splnená nebola. Zákon č. 274/1994 Z. z. bol s účinnosťou ku dňu 31.12.2003 zrušený a nahradený zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. V zmysle prechodného ustanovenia § 277 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa pri platení a vymáhaní povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie a na dôchodkové zabezpečenie, ktorá vznikla pred 1.1.2004 a nebola do 31.12.2003 splnená, použijú predpisy účinné do 31.12.2003, čiže zákon č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2003.

V ustanovení § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2003 je zakotvená prekluzívna lehota na vykonanie rozhodnutia o pohľadávkach na poistnom na nemocenské poistenie a na dôchodkové zabezpečenie, a to desať rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti takéhoto rozhodnutia. Z gramatického a logického výkladu slova vykonať pritom vyplýva, že výkon rozhodnutia v stanovenej prekluzívnej lehote nestačí začať, ale je potrebné ho aj skončiť. Realizácia výkonu rozhodnutia vydaného podľa tohto zákonného ustanovenia je možná iba v tejto stanovenej prekluzívnej lehote. Preklúzia pritom predstavuje zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. Prípady preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V prípade preklúzie súd prihliadne na zánik práva ex offo, aj keď to účastník konania nenamietne.

Posledným dňom desaťročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie exekučného titulu uvedeného vyššie bol deň 8.12.2010 a dňom nasledujúcim po tomto dátume došlo k zániku práva oprávneného na vymáhanie pohľadávky priznanej predmetným exekučným titulom.

Aj keď zákon č. 242/2001 Z.z. neobsahoval intertemporálne ustanovenia, teda výslovne neuvádzal či aj rozhodnutia vydané pred jeho účinnosťou možno vykonať len v lehote desiatich rokov od nadobudnutia ich právoplatnosti, súd prvého stupňa dospel k záveru, že i napriek tejto skutočnosti sa od nadobudnutia účinnosti zákona č. 242/2001 Z.z. ustanovenie § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 274/2001 v znení účinnom od 1.6.2001 vzťahuje i na rozhodnutia vydané podľa predpisov účinných do nadobudnutia účinnosti zákona č. 242/2001 Z.z. (nepravá retroaktivita), a teda aj tieto rozhodnutia možno vykonať len v lehote desiatich rokov od nadobudnutia ich právoplatnosti.

Správne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v stanovisku zo dňa 4.11.2002 (Snj 84/02) vyslovilo pre oblasť verejného práva právny názor, že novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším, pričom za takýchto okolností nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší. Zavedenie preklúzie rozhodnutí zákonom č. 242/2001 Z.z. je pre neho výhodnejšie ako právny stav pred prijatím tohto zákona, ktorý zánik pohľadávok priznaných rozhodnutiami nepoznal, a teda aj podľa uvedeného právneho názoru správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné preklúziu rozhodnutia vydaného podľa práva platného do prijatia zákona č. 242/2001 Z.z. posudzovať podľa tohto zákona, t.j. podľa novšej úpravy.

Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, hoci na to boli formálne splnené podmienky, pretože zistil dôvod pre zastavenie exekúcie, ktorý vznikol ešte pred postúpením pohľadávky a ktorý predstavuje neodstrániteľnú prekážku vykonania exekúcie. Zároveň rozhodol o zastavení exekúcie s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia samostatným rozhodnutím.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený v 1. rade. Navrhol rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že pri určovaní prekluzívnej lehoty sa aplikovalo ustanovenie § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2003. Desaťročná prekluzívna lehota na vykonanie rozhodnutia bola zavedená zákonom č. 242/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2001. Vykonateľnosť platobného výmeru nastala dňa 2.8.2000, teda pred zavedením prekluzívnej lehoty. Na prejednávanú vec nie je možné vzťahovať ustanovenie § 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. účinné od 1.7.2001. Zákon č. 242/2001 Z.z. neobsahoval prechodné ustanovenia na základe ktorých možno jednoznačne konštatovať preklúziu u rozhodnutí vydaných a právoplatných pred 1.7.2001. Ak by malo novelizované znenie platiť retroaktívne je možné predpokladať, že by normotvorca v zákone takýto záver vyjadril. Súd prvého stupňa napriek absentujúcemu intertemporálnemu ustanoveniu dospel v spojitosti so stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4.11.2002 k záveru, že aj rozhodnutia vydané podľa predpisov účinných do nadobudnutia účinnosti zákona č. 242/2001 Z. z. možno vykonať len v desaťročnej prekluzívnej lehote. Takto novelizované znenie nezakladá právne účinky do minulosti , ale iba do budúcnosti a posúdenie rozsahu pôsobnosti právnej normy vyjadrenej v ustanovení § 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. účinnom od 1.7.2001 tak, že jej právne účinky nastali aj v prípade rozhodnutí, ktoré nadobudli právoplatnosť pred 1.7.2001 nie je správne.

Exekučný súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy ďalšie ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších právnych predpisov a to konkrétne ustanovenia § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 v znení účinnom do 31.12.2013, § 149 ods. 1 v znení účinnom od 1.1.2014 a § 151 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4. V danom prípade má problematika preklúzie pri využití tzv. nepravej retroaktivity dve roviny a to momentálne zvýhodnenie adresáta v súlade so stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - zbaví sa čestného plnenia povinnosti a jeho znevýhodnenie v budúcnosti, keďže odpísanú pohľadávku v súlade s ustanovením § 151 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nie je možné doplatiť. Z hľadiska záujmu povinného zánik pohľadávky priznanej rozhodnutím nie je pre povinného výhodnejší.

Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie oprávneného v 1. rade nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto právnych a skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej zákon č. 242/2001 Z. z., ktorým bolo novelizované znenie ustanovenia § 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. neobsahuje vlastné prechodné ustanovenia a preto je potrebné jeho účinky vykladať v súlade s princípom zákazu pravej retroaktivity. Ak nie je v prechodných ustanoveniach výslovne uvedené inak je pri strete starej a novej úpravy nutné vychádzať zo všeobecne platnej zásady nepravej retroaktivity procesných noriem, teda aplikácie nových procesných noriem pre skôr začaté konania. V takom prípade sa v konaní pokračuje podľa neskoršieho zákona. Čo sa týka nepravej retroaktivity v procesnom práve a názorov v odbornej literatúre na ňu, z povahy procesného práva vyplýva, že nové procesné právo má pôsobiť odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona a to aj pre konania zahájené pred jeho účinnosťou. Vo všeobecnosti teda platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak zákon z nej ustanoví výnimky. Pokiaľ ide o lehoty platí všeobecná zásada, podľa ktorej pre tie lehoty, ktoré sa v deň, keď novela zákona nadobudla účinnosť ešte neskončili, platia ustanovenia nového zákona.

Keďže súd prvého stupňa pri rozhodovaní v súvislosti so stretom právnych úprav správne uplatnil všeobecnú zásadu pre lehoty a teda, že v danej veci treba použiť znenie nového právneho predpisu umožňujúceho vykonať rozhodnutie najneskôr do 10 - tich rokov odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p. uznesenie ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že oprávnený v 1. rade v odvolacom konaní úspech nemal a povinnému v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.