Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Cb-230-2013.pdf
PDF · 162.96 KB
Case nature
Area
Subarea
11Cb/230/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Martinou Brniakovou, v právnej veci žalobcu: CHATEAU-VIN s.r.o., so sídlom Slovenský Grob 900 26, Vajnorská cesta 2, IČO: 35 946 768, právne zastúpeného: AKAK, s.r.o., so sídlom Bratislava - Ružinov 821 04, Slowackého 56, IČO: 47 236 230, proti žalovanému: PANORÁMA ŠPORT HOTEL, a.s., so sídlom Žilina 010 01, Uhoľná 1, IČO: 36 430 641, právne zastúpeného: JUDr. Irena Šurinová, advokátka, so sídlom Žilina 010 01, Hollého 31, o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 25.879,67 EUR s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 25.879,67 EUR spolu s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.998,14 EUR od 28.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 593,96 EUR od 6.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 629,77 EUR od 11.10.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 3.414,46 EUR od 29.11.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.701,86 EUR od 9.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 11.203,45 EUR od 16.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 2.289,79 EUR od 26.3.2012 do 7.1.2013, zo sumy 7.211,60 EUR od 27.3.2012 do 8.1.2013, zo sumy 126,43 EUR od 5.4.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 4.211,60 EUR od 9.1.2013 do zaplatenia a priamo na účet právneho zástupcu žalobcu nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.552,50 EUR a trovy právneho zastúpenia v sume 6.292,32 EUR, toto všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobou, ktorá bola súdu doručená dňa 31.7.2013 žalobca navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 25.879,67 EUR spolu s úrokom z omeškania v sadzbách a zo základov, ako aj za dobu tak ako vyplýva z písomného vyhotovenia žaloby v časti petitu.
Na výzvu súdu vymedzil v štádiu pred vydaním platobného rozkazu podaním doručeným súdu 11.10.2013 predmet konania tak, že uplatnil právo na zaplatenie sumy 25.879,67 EUR spolu s príslušenstvom z titulu úroku z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 2.998,14 EUR od 28.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 593,96 EUR od 6.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 629,77 EUR od 11.10.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.414,46 EUR od 29.11.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.701,86 EUR od 9.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 11.203,45 EUR od 16.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 2.289,79 EUR od 26.3.2012 do 7.1.2013, zo sumy 7.211,60 EUR od 27.3.2012 do 8.1.2013, zo sumy 126,43 EUR od 5.4.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 4.211,60 EUR od 9.1.2013 do zaplatenia. Na odôvodnenie uplatneného práva uviedol, že uzatvoril so žalovaným ústnu kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalovanému dodal tovar. Cenu dodaného tovaru vyúčtoval deviatimi samostatnými faktúrami, ktoré špecifikoval číslom, vyúčtovanou sumou, dátumom splatnosti v písomnom vyhotovení žaloby. Vo vzťahu k uvedeným faktúram učinil žalovaný písomné uznanie svojich záväzkov podľa § 323 Obchodného zákonníka dňa 23.1.2013. Faktúru č. 1200102 vo výške 2.289,79 EUR dňa 8.1.2013 žalovaný v celom rozsahu zaplatil. Vo vzťahu ku faktúre č. 1200106 zrealizoval žalovaný dňa 9.1.2013 čiastočnú úhradu vo výške 3.000,- EUR. Zvyšok žalovanej pohľadávky z titulu ceny dodaného tovaru predstavuje sumu 25.879,67 EUR. Žalobca poukázal na úpravu podľa § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Uviedol, že so splnením záväzkov zaplatiť cenu dodaného tovaru je žalovaný v omeškaní, v nadväznosti na čo uplatnil úrok z omeškania v zákonnej sadzbe.
Žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené vydaním platobného rozkazu, proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor s odôvodnením vo veci samej. Na odôvodnenie odporu žalovaný uviedol, že sa tvrdenia žalobcu nezakladajú na pravde. Ústnou zmluvou medzi účastníkmi bolo jasne dohodnuté, že žalobca bude dodávať žalovanému víno a žalovaný za toto víno zaplatí po jeho spotrebovaní jeho zákazníkmi v prevádzke Hotelov O. D. Žilina a Trnava. Žalobca však vystavil faktúry bez toho, aby tieto obsahovali počty kusov vín, druh vína bez potvrdenia jeho prevzatia žalovaným a potvrdenia, koľko vín bolo žalovaným spotrebovaných. Faktúry vystavené žalobcom, ktoré žalovaný uznal ako oprávnené, žalovaný aj riadne zaplatil. Žalovaný uviedol, že za dodávku vína zaplatil žalobcovi cez bankový účet v roku 2012 sumu 23.092,48 EUR a v hotovosti 18.826,- EUR. V roku 2013 priamo zo sporných faktúr uhradil žalovaný sumu 2.289,79 EUR, čo bola úplná úhrada faktúry č. 1200102 a v rozsahu 3.000,- EUR zrealizoval čiastočnú úhradu vo vzťahu ku faktúre č. 1200106. Samotné faktúry doložené k návrhu nemajú v prílohe dodacie listy, ktoré by oprávňovali žalobcu tvrdiť, že fakturovaný tovar skutočne žalovanému dodal a tento ho prevzal a spotreboval v súlade s dohodnutými podmienkami. Uznanie záväzku, na ktoré sa žalobca odvoláva z 31.12.2012 /č.l. 39/, nie je uznaním záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka a zodpovedná zamestnankyňa žalovaného potvrdí, že uvedený doklad podpísala len ako odsúhlasenie finančných zostatkov zaúčtovaných došlých faktúr v účtovníctve žalovaného k inventarizácii pohľadávok pre účely účtovníctva. Táto zamestnankyňa nie je štatutárnym zástupcom žalovaného a ani nemá oprávnenie podpisovať uznanie záväzku tak, ako je to chápané úpravou podľa § 323 Obchodného zákonníka. Žalovaný poukázal na úpravu podľa § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že dojednania v zmluve majú prednosť pred zákonnými ustanoveniami. Žalobca sa však uzatvorenou zmluvou neriadi, jeho návrh je neopodstatnený. Vo svojich dodávkach mal zmätok a ku dňu podania odporu nevysporiadal vrátenie tovaru v hodnote 1.780,- EUR v novembri 2012. Je dôkazným bremenom žalobcu preukázať, že fakturovaný tovar bol skutočne žalovanému dodaný, že ho žalovaný prevzal a spotreboval. Z uvedených dôvodov navrhol žalovaný žalobu zamietnuť.
Na vznesenú procesnú obranu reagoval žalobca tak, že na žalobe zotrval. Poukázal na úpravu § 6 ods. 1, § 8 ods. 1 a 4 Zákona č. 431/2002 Z.z. O účtovníctve. Uviedol, že podľa Zákona o účtovníctve je žalovaný povinný viesť účtovníctvo správne, úplne a preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom, ktorý zaručuje trvalosť účtovných záznamov. Pokiaľ teda žalovaný tvrdí, že dokument uznanie záväzku podpísala zamestnankyňa žalovaného len ako odsúhlasenie finančných zostatkov, zaúčtovanie došlých faktúr v účtovníctve žalovaného k inventarizácii pohľadávok pre účely účtovníctva je žalobca toho názoru, že samotný žalovaný vedie vo svojom účtovníctve ako záväzky na podklade faktúr, ktoré sú popísané v uznaní záväzku, a ktoré účtovne upravujú nároky žalobcu voči žalovanému. Je teda zrejmé, že žalovaný uvedené faktúry do svojho účtovníctva zaradil, uznáva nároky žalobcu, ktoré žalobca v konaní uplatňuje a považuje ich za nesporné. V opačnom prípade by bolo nepochopiteľné a v rozpore so Zákonom účtovníctve, aby zodpovedný zamestnanec žalovaného odsúhlasoval finančné zostatky pri inventarizácii pohľadávok pre účely účtovníctva, tak ako to opísal žalovaný vo svojom podaní. Vo vzťahu ku konaniu zamestnankyne žalovaného D.. F.J. A. poukázal žalobca na úpravu § 16 Obchodného zákonníka a zdôraznil, že sám žalovaný označuje túto zamestnankyňu za zodpovednú zamestnankyňu.
Žalovaný v priebehu konania doplnil svoju procesnú obranu tvrdením, podľa ktorého dodací list predložený ku faktúre č. 1200176 nesvedčí o realizácii dodávky tovaru v uvedenom rozsahu žalobcom žalovanému. Táto faktúra nebola žalobcom doložená relevantnými podkladmi. Z predložených dodacích listov, ktoré sa k tejto faktúre majú vzťahovať, nie všetky z nich sú podpísané alebo na nich nie je pečiatka žalovaného. Tak isto k tomuto predkladané výdajky neboli nikým podpísané a žalobca mohol výšku na nich uvádzanú kedykoľvek zmeniť. Žalovaný poukázal na úpravu § 577 a nasledujúce Obchodného zákonníka a tvrdil, že nespotrebovaný tovar nebol žalovaný povinný zaplatiť, ale bol povinný zaplatiť len tovar spotrebovaný a nespotrebovaný tovar bol povinný vrátiť, čo učinil, vo vzťahu k čomu predložil žalovaný listinné dôkazy. Namietal nepreukázanie plnenia vyúčtovaného faktúrami č. 1100386, 1200117 a uviedol, že tieto boli vystavené bez právneho dôvodu. Vo vzťahu ku faktúre č. 1200106 uviedol, že vyjadrenia žalobcu o úhrade tejto faktúry vo výške 3.000,- EUR sú zavádzajúce a nezakladajú sa na vôli žalovaného, pričom žalovaný zotrváva na svojich vyjadreniach vo vzťahu k tejto faktúre a poukazuje na skutočnosť, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorý ho oprávňuje k úhrade faktúry čo i len z časti.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu, výsluchom člena štatutárneho orgánu žalovaného D.. P. F., výsluchom svedka D.. F. A., svedka p. F. X., svedka p. P. E., oboznámením odsúhlasenia zostatkov z 23.1.2013, odsúhlasením zostatkov zo 7.11.2012, súborom daňových dokladov - faktúr, dodacích listov a výňatkov z elektronickej komunikácie medzi účastníkmi tak, ako boli predložené ako prílohy podania žaloby a vyjadrení účastníkov, pracovnou zmluvou a pracovnou náplňou svedkyne D.. F. A., výňatkom z elektronickej komunikácie medzi účastníkmi zo dňa 28. októbra 2013, originálmi dokladov - odsúhlasenia zostatkov zo dňa 23.1.2013, odsúhlasenia záväzkov zo 7.11.2012 a dodacieho listu L. XXXXXXX, tak ako sú súčasťou príloh spisu v prílohovej obálke na č.l. 122, súborom listinných dôkazov - dodacím listom z č.l. 239 a príjemkami - dodacími listami predloženými žalovaným z č.l. 240 až 249 a celým spisovým materiálom, pričom zistil nasledovný skutkový stav:
Z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 23.1.2015 p. F. P. vyplýva, že spolupráca medzi žalobcom a žalovaným fungovala od roku 2009. So žalovaným komunikoval sám tento štatutárny zástupca. Všetko vyplývajúce z uvedeného vzťahu medzi nimi je vysporiadané okrem toho, čo je predmetom sporu. V ústnej forme bolo medzi žalobcom a žalovaným dohodnuté, že žalovaný zaplatí žalobcovi za dodané vína až vtedy, kedy mu zo strany žalovaného bude oznámené, aké konkrétne množstvá a druhy vín boli odberateľmi alebo zákazníkmi žalovaného spotrebované. To sa dialo mesačne a oznamovalo sa to buď telefonicky alebo elektronicky. Následne po obdržaní tohto oznámenia zo strany žalovaného vystavil žalobca faktúru.
Z výpovede člena štatutárneho orgánu žalovaného na pojednávaní 27.10.2015 D.. P. F. vyplýva, že pokiaľ ide o fakturáciu vo výške 11.203,45 EUR, táto je neprimerane vysoká. Bežná fakturácia zo strany žalobcu sa pohybovala okolo 300,-, 400,-, 600,- EUR. Pri ukončení právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ku ktorému došlo dohodou, vrátil žalovaný všetok tovar, ktorý mal u seba, o čom svedčia žalovaným predložené listinné dôkazy. Pokiaľ ide o nejaké záväzky žalovaného k tomuto momentu, k tomu sa člen štatutárneho orgánu žalovaného vyjadriť nevedel, avšak uviedol, že tieto sa mohli pohybovať rádovo v stovkách. Pokiaľ ide o záležitosti týkajúce sa naskladnenia tovaru a jeho príjmu, to má na starosti p. X.. Žalovaný preberá 500 až 600 faktúr mesačne, takže je nemožné, aby každú z týchto faktúr p. A. odsúhlasila s realizáciou plnenia, teda odkontrolovala realizáciu tohto plnenia. To, čo bolo v poriadku, bolo žalovanému zaplatené a to, čo je predmetom tohto konania, žalovaný žalobcovi nezaplatil práve preto, že mu pri ukončení vzťahu víno vrátil. Domnieva sa, že celý spor vznikol len z dôvodu nedostatkov účtovnej evidencie na strane žalobcu. Vo vzťahu k platbe 3.000,- EUR na úhradu faktúr s koncovým trojčíslím 106 uviedol, že nevylučuje, že táto zrealizovaná bola. Keďže celá záležitosť so žalovaným trvala už dlhší čas, tak nevylučuje, že sa vo vedení žalovaného dohodli na realizácii tejto platby.
Na pojednávaní dňa 20.3.2015 vypočul súd ako svedkyňu D.. F. A.. Menovaná svedkyňa uviedla, že v januári 2013 pracovala u žalovaného ako finančná kontrolórka žalovaného. Obsahom jej pracovnej náplne k januáru 2013 bolo komplexné vedenie účtovníctva, čo zahŕňalo vedenie daňových dokladov, rutinnú prácu v súvislosti s komunikáciou ohľadom účtovných dokladov, ktorá komunikácia prebiehala nielen v písomnej forme, ale aj ústne, telefonicky a podobne. Vie, že v januári 2013 došlo ku odsúhlaseniu pohľadávok a záväzkov, čo je bežná rutinná operácia z hľadiska účtovníctva, ktorú žalovaný realizuje vo vzťahu ku svojim dodávateľom. Týmto procesom odsúhlasoval účtovné zostatky svojich záväzkov, to znamená, že či faktúra je zavedená v účtovníctve. Ku zavedeniu faktúry do účtovníctva žalovaného došlo potom, ako faktúra prešla celým procesom odkontrolovania z hľadiska realizácie dodávky spravidla skladníkom a tak isto odsúhlasením cestou manažéra žalovaného. Spravidla by to tak malo byť. Túto fázu, ktorá predchádzala zavedeniu faktúry do účtovníctva, teda jej zaúčtovaniu, svedkyňa neskúma a nebolo tomu tak ani v januári 2013. Vo vzťahu k dokladu označenému ako Odsúhlasenie zostatkov s dátumom v záhlaví 21.1.2013, ktoré bolo dané svedkyni v origináli k nahliadnutiu uviedla / originál sa nachádza v prílohovej obálke spisu na čl. 122/, že v pravom dolnom rohu je jej podpis. Jedná sa o doklad, ktorý podpísala a v rámci svojej praxe aj v mesiaci január 2013 za žalovaného takéto doklady podpisovala. Tento doklad svedčí o tom, že v účtovníctve žalovaného je faktúra zaúčtovaná, to znamená, že prešla celým procesom tak, ako ho svedkyňa opísala, najprv išla na sklad, kde bola potvrdená skladníkom, následne opäť k manažérovi a následne bola schválená predstavenstvom. Celý tento proces predchádzal zaevidovaniu faktúry v účtovníctve žalovaného. Vo vzťahu k dodávkam žalobcu však osobitne svedkyňa uviedla, že sa jednalo o spoluprácu formou komisu, kde predpokladom vystavenia faktúry bolo oznámenie žalovaného adresované žalobcovi o množstve spotrebovaného dodaného tovaru, ktorý bol dodaný od počiatku v celom objeme do komisu. Pokiaľ bola vystavená faktúra, tak jej predchádzala určitá komunikácia v tom smere, že žalovaný žalobcovi nahlásil množstvo spotrebovaného tovaru, na základe čoho potom žalobca vystavil fakturáciu. Vo vzťahu k odsúhlaseniu záväzkov zo 7.11.2012 svedkyňa uviedla, že sa jedná o doklad, ktorý najskôr žalovaný zaslal žalobcovi a následne na to žalobca reagoval predložením odsúhlasenia zostatkov z 21.1.2013. Pokiaľ ide o faktúry uvedené v týchto dokladoch, svedkyňa si už nespomenula, či niektorá faktúra bola osobitne diskutovaná alebo rozporovaná. Svedkyňa uviedla, že pokiaľ v reťazci subjektov, ktoré faktúru odsúhlasovali pred jej zavedením do účtovníctva, niektorý z článkov zlyhal, napríklad manažér, tak to svedkyňa ovplyvniť nemohla, pretože nekontrolovala faktúry z hľadiska reálnej dodávky, ale len z hľadiska toho, či spĺňajú náležitosti účtovných dokladov a či sú spôsobilé na zaúčtovanie. Na faktúry, ktorých sa týka odsúhlasenie záväzkov zo 7.11.2012 a odsúhlasenie zostatkov z 21.1.2013 si žalovaný uplatnil odpočet DPH. Vo vzťahu k výňatku z elektronickej komunikácie, ktorý je v spise na č.l. 104 /jedná sa o mail zo dňa 28.10.2013/, svedkyňa uviedla, že túto komunikáciu za žalovaného viedla so žalobcom ona. Uviedla, že u žalovaného je prax, podľa ktorej ak sa vyskytne nejaký problém a nemôžu ho samozrejme riešiť jednotliví členovia predstavenstva, tak jej povedia, aby ho riešiť začala, takže na takúto komunikáciu mala poverenie, ktoré nebolo nijako formalizované, bolo jej to len ústne povedané, aby urobila prvý krok s tým, že v rámci zavedenej praxe potom finálne riešenie doťahujú členovia predstavenstva.
Na pojednávaní dňa 20.3.2015 vypočul súd ako svedka p. F. X.. Tento po zákonnom poučení svedka podľa § 126 OSP uviedol, že v mesiaci máj 2012 pracoval u žalovaného v Trnave ako skladník. Keď dostal pokyn od prevádzkára, že je potrebné zabezpečiť nejaký tovar od žalobcu, vystavil objednávku a žalobcovi ju zaslal a žalobca dodal tovar. Jednalo sa o komisionálny predaj a v mesačnej frekvencii potom bolo oznamované žalobcovi na základe svedkom spracovanej tabuľky množstvo tovaru, na ktoré má byť vystavená faktúra a to bolo potom zasielané žalobcovi, ktorý následne doručil faktúru, z ktorej jedna kópia bola doručená do Trnavy a ďalej tá faktúra išla do Žiliny, pričom k ostatnému postupu jej overovania už sa svedok nevedel vyjadriť. Vo vzťahu k originálu dodacieho listu L. XXXXXXX svedok uviedol, že na tomto dodacom liste nie je jeho podpis. 1.5.2012 v práci ani nebol, o čom súdu predložil doklad. Pokiaľ ide o objem vína, ktorého sa týkali tabuľky, ktoré mesačne vystavoval pre potreby fakturácie zo strany žalobcu, tie sa týkali vína v hodnote 500,- EUR mesačne. To, čoho sa týka dodací list L. XXXXXXX, je víno, ktoré by zaplnilo dva kamióny a takéto množstvo by žalovaný nemal ani kde uskladniť.
Na pojednávaní dňa 27.5.2016 vypočul súd ako svedka P. E., ktorý po zákonnom poučení podľa § 126 OSP uviedol, že v roku 2011 a 2012 bol v pracovnom pomere u žalovaného, pričom zabezpečoval nákup tovaru a jednanie s dodávateľmi. Striedavo vykonával svoju činnosť v Žiline a v Trnave. Potvrdil, že žalovaný odoberal od žalobcu víno, pričom sa jednalo o komisionálne dodávky, to znamená, že sa dodaný tovar naskladnil a k vyúčtovaniu došlo až na základe spotreby, ktorá sa nahlasovala. Za čas pôsobenia svedka u žalovaného za tovar od tohto dodávateľa bolo platené už priamo pri dodávkach. Bol v súvislosti s ukončením vzťahu medzi žalobcom a žalovaným poverený p. F., aby vykonal určitú inventarizáciu, a teda aby zistil stav - počet fliaš tohto dodávateľa - žalobcu, ktorý sa ešte nachádza na sklade u žalovaného. Svedok túto inventarizáciu vykonal čiastočne a z časti poveril touto realizáciou aj ďalšieho pracovníka. Svedok sa sám nevedel vyjadriť ku konkrétnemu množstvu tovaru, pokiaľ ide o počet fliaš, ktoré boli pri ukončení vzťahu medzi žalobcom a žalovaným žalobcovi vrátené, avšak následne mal od p. F. informáciu, podľa ktorej sa malo jednať o tovar v hodnote 7 až 7,5 tisíc eur. Svedok uviedol, že za čas jeho pôsobenia u žalovaného evidencia tovaru dodaného žalobcom nefungovala ideálne a sám opakovane žiadal žalobcu, aby si vykonal inventarizáciu, pretože žalovaný nemohol robiť inventarizáciu cudzieho majetku. Žalobca však na to nereagoval a inventarizáciu neurobil.
Na č.l. 21 spisu sa nachádza písomné vyhotovenie odsúhlasenia zostatkov opatrené v záhlaví dátumom 21.1.2013 z 23.1.2013, pod záhlavím žalobcu adresované žalovanému, podľa obsahu ktorého v zmysle Zákona č. 431/2002 Z.z. O účtovníctve, § 29 a 30 o inventarizácii majetku a záväzkov žiada žalobca žalovaného o odsúhlasenie zostatkov podľa nasledujúceho rozpisu k 31.12.2012, ktorý rozpis zahŕňa všetky žalované faktúry a faktúru č. 1200102 znejúcu na 2.289,79 EUR splatnú 23.3.2012, ktorá v zmysle nesporných tvrdení účastníkov konania bola zaplatená. V texte predmetného dokladu je okrem iného uvedené: „V zmysle § 323 Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov uznávame naše záväzky podľa uvedeného rozpisu vo výške 31.169,46 EUR voči CHATEAU-VIN s.r.o., Vajnorská cesta 2, 900 26 Slovenský Grob, IČO: 35 946 768“, pričom správnosť zostatkov potvrdzuje žalovaný odtlačkom pečiatky a podpisom, a ktoré nasledujú za uvedeným textom.
Na č.l. 99 spisu sa nachádza odsúhlasenie záväzkov zo 7.11.2012 opatrené pečiatkou žalovaného a podpisom s údajom o vyhotovení F.J. A. a zahŕňa faktúry, ktorých sa týka predmet konania pod č. 1200106, ďalej 1200176.
Na č.l. 104 sa nachádza výňatok z elektronickej komunikácie vedenej medzi žalobcom a žalovaným, pričom za žalovaného komunikovala D.. F.J. A. a v zmysle ktorej komunikácie z 28.10.2013 žalovaný uvádza, že má záujem dohodnúť sa na vyplatení dlžnej čiastky v krátkej dobe, pričom z ostatného textu tejto elektronickej komunikácie je zrejmá výška aktuálneho dlhu žalovaného voči žalobcovi v sume 25.879,67 EUR.
Žalobca v konaní predložil súbor daňových dokladov - faktúr, ktorými vyúčtoval cenu zrealizovaných dodávok vína v rozsahu spotrebovaného vína, k nim pripojených dodacích listov a vo vzťahu ku faktúram pod č. 1100351, 1100360, 1100480, 1100572, predložil žalobca i výňatok z elektronickej komunikácie, prostredníctvom ktorej nahlasoval žalovaný žalobcovi druh a množstvo spotrebovaného vína /č.l. 97 až 98, 91, 86 až 87, 79 až 81/.
Ako prílohu podania z 19.11.2015 predložil žalobca súbor daňových dokladov - faktúr a dodacích listov vystavených v priebehu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti uplatneného práva žalobcu na zaplatenie pohľadávky vyúčtovanej faktúrou č. 1200176 /č.l. 451 až 610/.
Z predloženého písomného vyhotovenia pracovnej zmluvy D.. F. A. u zamestnávateľa - žalovaného zo dňa 30.11.2010 vyplýva dohodnutý druh práce: finančný kontrolór s charakteristikou centrálne riadenie, zabezpečovanie a koordinácia finančných a účtovných operácií, rozpočtov, finančného plánu, kontroling a reporting. Podľa pracovnej náplne predloženej k tejto pracovnej zmluve je zodpovednosťou D.. F. A. ako finančného kontrolóra i zodpovednosť za úhradu dodávateľských faktúr /č.l. 114 až 117/.
Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka : Táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka: Účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka: Ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka: Ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
Podľa § 15 ods. 1,2 Obchodného zákonníka: Kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.
Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka: Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Podľa § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka: Kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
Podľa § 447 Obchodného zákonníka: Kupujúci je povinný zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať dodaný tovar v súlade so zmluvou.
Podľa § 577 Obchodného zákonníka: Komisionárskou zmluvou sa komisionár zaväzuje, že zariadi vo vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú obchodnú záležitosť a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu.
Podľa § 588 Obchodného zákonníka: Zároveň s odplatou je komitent povinný uhradiť komisionárovi náklady, ktoré komisionár nevyhnutne alebo užitočne vynaložil pri plnení svojho záväzku. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že v odplate je obsiahnutá aj náhrada nákladov.
Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka / platné znenia Z. č. 513/1991 Zb./ : Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
Podľa § 369 ods. 1,2 Obchodného zákonníka / znenie Z.č. 513/1991 Zb. platné a účinné do 31.1.2013/: Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Úroky z omeškania sa stanú splatnými po uplynutí dňa alebo lehoty, ktoré sú v zmluve určené na splnenie peňažného záväzku. Ak deň alebo lehota na splnenie peňažného záväzku nie je v zmluve určená, úroky z omeškania sa stanú splatnými uplynutím 30 dní od
a) doručenia dokladu veriteľa na splnenie peňažného záväzku dlžníkom (ďalej len "doklad"),
b) odovzdania tovaru alebo služby, ak je deň doručenia dokladu neistý,
c) odovzdania tovaru alebo služby v prípade, ak dlžník dostane doklad skôr ako tovar alebo službu,
d) dňa, v ktorom sa skončilo preberanie tovaru alebo služby, ktorým sa má stanoviť, či tovar alebo služba zodpovedá podmienkam zmluvy, ak to ustanovuje zákon alebo upravuje zmluva v prípade, ak k doručeniu dokladu došlo predo dňom alebo najneskoršie v deň, keď sa takéto preberanie skončilo.
Podľa § 29 ods. 1 Z.č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve: Inventarizáciou overuje účtovná jednotka, či stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov v účtovníctve zodpovedá skutočnosti.
Podľa § 30 ods. 1,3,4 Z.č. 431/2002 Zb. o účtovníctve : Skutočný stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov sa zisťuje inventúrou. Pri majetku hmotnej povahy a nehmotnej povahy sa skutočný stav zisťuje fyzickou inventúrou; pri záväzkoch, rozdiele majetku a záväzkov a pri tých druhoch majetku, pri ktorých nemožno vykonať fyzickú inventúru, sa skutočný stav zisťuje dokladovou inventúrou; ak je to možné, používa sa kombinácia fyzickej a dokladovej inventúry.
Stav majetku, záväzkov, rozdielu majetku a záväzkov v inventúrnych súpisoch sa porovnáva so stavom majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov v účtovníctve a výsledky porovnania sa uvedú v inventarizačnom zápise. Inventarizačný zápis je účtovný záznam, ktorým sa preukazuje vecná správnosť účtovníctva a ktorý musí obsahovať
a) obchodné meno alebo názov účtovnej jednotky; právnické osoby uvedú sídlo, fyzické osoby bydlisko a miesto podnikania, ak sa líši od miesta bydliska,
b) výsledky vyplývajúce z porovnania skutočného stavu majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov s účtovným stavom,
c) výsledky vyplývajúce z posúdenia reálnosti ocenenia majetku a záväzkov podľa § 26a 27,
d) meno, priezvisko a podpisový záznam osoby alebo osôb zodpovedných za vykonanie inventarizácie v účtovnej jednotke. Fyzickú inventúru hmotného majetku okrem zásob, ktorú nemožno vykonať ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka, možno vykonávať v priebehu posledných troch mesiacov účtovného obdobia, prípadne v prvom mesiaci nasledujúceho účtovného obdobia. Fyzickú inventúru zásob môže účtovná jednotka vykonávať kedykoľvek v priebehu účtovného obdobia. Pritom sa musí preukázať stav hmotného majetku ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka, údajmi fyzickej inventúry upravenými o prírastky a úbytky uvedeného majetku za dobu od skončenia fyzickej inventúry do konca účtovného obdobia, prípadne za dobu od začiatku nasledujúceho účtovného obdobia do dňa skončenia fyzickej inventúry v prvom mesiaci tohto účtovného obdobia.
Podľa § 132 OSP: Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 133 OSP : Skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.
Podľa § 120 ods. 1,3,4 OSP: Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. okrem odseku 4
V konaní boli medzi účastníkmi nesporné nasledovné skutkové okolnosti: existencia právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeného neformálne na základe ústnej dohody, v rámci ktorého žalobca dodával do prevádzky žalovaného v Žiline a v Trnave v roku 2011 a 2012 tovar - víno, pričom medzi zmluvnými stranami bola dohoda, podľa ktorej za dodaný tovar žalobcovi žalovaný zaplatí až potom, ako žalovaný oznámi žalobcovi na základe hlásenia o spotrebovaní tovaru, aké množstvo a druh tovaru bolo spotrebované a následne po obdržaní tohto oznámenia žalobca vystaví faktúru na zaplatenie ceny tohto tovaru. Právny vzťah založený uvedeným ústnym dojednaním medzi účastníkmi bol ukončený ústnou dohodou, pričom si zmluvné strany dojednali, že žalovaný vráti žalobcovi tovar, ktorý mal u seba ako nespotrebovaný. Tieto medzi účastníkmi nesporné skutkové okolnosti si súd podľa § 120 ods. 3 OSP osvojil.
Vzhľadom na žalobcom predložený listinný dôkaz označený ako „Odsúhlasenie zostatkov“, opatrený v úvode dátumom 21.1.2013 z 23.1.2013 /ďalej už len Odsúhlasenie/, ktorý je v písomnom vyhotovení na č.l. 100, a ktorý listinný dôkaz sa vzťahuje k celému predmetu tohto konania, sa súd primárne v prejudiciálnej rovine zaoberal hodnotením, či nastali vo vzťahu k záväzkom žalovaného vymedzeným v tomto Odsúhlasení právne dôsledky vyplývajúce z § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda či týmto žalovaný platne a účinne uznal svoje záväzky vyplývajúce z tohto listinného dôkazu. Vyriešenie tejto otázky malo podstatný vplyv na ďalšie dokazovanie súdu v tejto veci a predovšetkým na rozloženie dôkazného bremena v konaní s poukazom na úpravu vyplývajúcu z § 133 OSP. Úprava § 133 OSP je procesným dôsledkom spojeným so záverom o existencii záväzku žalovaného na základe uznania záväzku podľa predmetného Odsúhlasenia. Súd predovšetkým vychádzal z obsahu Odsúhlasenia, ktoré okrem žalovaným zdôrazňovaného odsúhlasenia zostatkov záväzkov v zmysle špeciálnej právnej úpravy vyplývajúcej zo Zákona č. 431/2002 Z.z. O účtovníctve /§ 29, § 30/ obsahuje aj explicitné uznanie záväzku vymedzené v jeho texte podľa § 323 Obchodného zákonníka. Uvedený obsah tohto Odsúhlasenia vyhodnotil súd ako jednoznačný a významný pre meritórne závery súdu. Táto časť Odsúhlasenia vylučuje tvrdenia žalovaného o tom, že sa jedná len o odsúhlasenie zostatkov výlučne pre potreby účtovníctva a nepreukazuje skutočnosť existencie skutočne reálne existujúcich záväzkov žalovaného v zmysle tohto Odsúhlasenia. Následne sa súd zaoberal posudzovaním oprávnenia osoby, ktorá konala za žalovaného pri realizácii tohto právneho úkonu - oprávnenia svedkyne D.. F. A. na takéto konanie za žalovaného. D.. F. A. bola v čase realizácie tohto právneho úkonu zamestnankyňou žalovaného a ako svedkyňa v tomto konaní po zákonnom poučení svedka podľa § 126 OSP uviedla, že tento doklad podpísala. Popísala podrobne prax zavedenú u žalovaného pri vystavovaní odsúhlasení zostatkov záväzkov žalovaného, pričom popísala proces predchádzajúci odsúhlaseniu konkrétnej faktúry. V rámci tohto procesu faktúra prešla celým reťazcom odsúhlasovania. Konkrétne uviedla, že po doručení faktúry žalovanému cestou asistentky táto bola predložená manažérovi a ten určil, ktorému oddeleniu alebo ktorej oblasti žalovaného prináleží s tým, že pokiaľ sa jednalo o dodávku, tak najprv išla faktúra na sklad, kde bola potvrdená skladníkom a následne opäť manažérom a následne bola schválená predstavenstvom. Takýto proces predchádzal zaevidovaniu faktúry v účtovníctve žalovaného. Svedeckú výpoveď označenej svedkyne hodnotil súd v spojení s výňatkom z elektronickej komunikácie, v rámci ktorého svedkyňa komunikovala za žalovaného, tak ako je tento v spise na č.l. 104 a v spojení s obsahom samotného Odsúhlasenia, ako aj v spojení s pracovnou zmluvou a obsahom pracovnej náplne predmetnej svedkyne u žalovaného. Uvedené dôkazy vyhodnotil súd podľa § 132 OSP a dospel k záveru, podľa ktorého svedkyňa D.. F. A. konala pri právnom úkone podpisu Odsúhlasenia zostatkov z 23.1.2013 ako osoba konajúca za žalovaného podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zo samotnej pracovnej zmluvy svedkyne D.. F. A. vyplýva dojednaný druh práce: finančný kontrolór s dojednanou zodpovednosťou podľa pracovnej náplne, okrem iného i za úhradu dodávateľských faktúr. I sama svedkyňa D.. F. A. potvrdila, že bola ústne poverená štatutárnym orgánom žalovaného na konanie s odberateľmi a v rámci toho na realizáciu prvotných úkonov, pričom následné záležitosti už realizovali členovia predstavenstva žalovaného. Pri takomto vymedzení oprávnenia svedkyne D.. F. A. na konanie za žalovaného a predovšetkým pri zohľadnení výslovného písomného prejavu obsiahnutého v texte Odsúhlasenia o uznaní záväzkov vymedzených v tomto Odsúhlasení podľa § 323 Obchodného zákonníka súd konštatuje, že svedkyňa D.. F. A. bola oprávnenou osobou na konanie za žalovaného na základe poverenia žalovaného, ktoré jej vyplývalo jednak z pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným a jednak zo zavedenej praxe na strane žalovaného, učiniť platný a účinný právny úkon uznania predmetných záväzkov, ako vyplýva z Odsúhlasenia z 23.1.2013. Opačný záver primárne vylučuje samotný obsah Odsúhlasenia, v ktorej časti poukazuje súd vzhľadom na vyjadrenie sa svedkyne, že mienila odsúhlasiť len účtovné zostatky záväzkov, na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré výkladové pravidlo prejavu vôle pri právnom úkone je aplikovateľné i v rámci obchodno-právnych vzťahov. Ak by aj došlo ku prekročeniu rozsahu poverenia tejto svedkyne na konanie za žalovaného pri právnom úkone uznania záväzku v zmysle § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka /čo však súd uvádza len podporne, nakoľko primárne skonštatoval, že menovaná svedkyňa rozsah svojho poverenia na konanie za žalovaného neprekročila/, bolo by obsahom dôkaznej povinnosti žalovaného preukázať v konaní jednoznačne a spoľahlivo, že o takomto prekročení poverenia uvedenej svedkyne na konanie za žalovaného žalobca vedel a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vedieť mohol. Vo vzťahu k tomuto však žalovaný, ktorého v tomto smere ťažilo dôkazné bremeno, nepredložil a ani neoznačil žiadne konkrétne dôkazy. V konaní žalovaný len tvrdil, avšak nepreukázal, že svedkyňa D.. F.Á. A. nebola oprávnená i na realizáciu právneho úkonu uznania záväzkov, ako vyplýva z Odsúhlasenia. Na týchto záveroch nič nemení a tieto závery nevyvracia skutočnosť vyplývajúca z výpovede svedkyne D.. F. A., podľa ktorej táto fyzicky zostatky tovaru, resp. rozsahy dodávok nekontrolovala, nakoľko rovnako z jej svedeckej výpovede zároveň vyplýva, že svoje pracovné povinnosti realizovala v súčinnosti s ostatnými zamestnancami žalovaného a v relevantnej časti s osobou skladníka, ktorý sa zúčastňoval preverovania faktúr v rámci procesu ich kontroly pred zaúčtovaním do účtovníctva žalovaného a na odsúhlasenie ktorého sa spoľahla. Vo väzbe na to preto s ohľadom na skonštatované oprávnenie svedkyne D.. F. A. vyplývajúce z poverenia žalovaného na konanie za žalovaného v zmysle úpravy § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka je irelevantné, že táto sama osobne kontrolou či už v sklade alebo kontrolou prostredníctvom údajov o spotrebe, nepreverovala dôvodnosť fakturácie žalobcu. Na základe skonštatovania dôsledku uznania záväzkov žalovaným v zmysle Odsúhlasenia zostatkov z 23.1.2013 bolo v rámci ďalšieho konania a dokazovania v tejto veci potrebné vychádzať z účinkov takéhoto uznávacieho prejavu žalovaného vyplývajúcich z § 323 ods. 1veta prvá Obchodného zákonníka, teda z vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že uznaný záväzok v uznanom rozsahu v čase jeho uznania trvá. Bolo v plnej dôkaznej dispozícii žalovaného, aby svojou dôkaznou iniciatívou preukázal opak, teda dôkazmi súdu predloženými alebo označenými spoľahlivo a jednoznačne vyvrátil domnienku trvania uznaného záväzku v čase uznania podľa predmetného Odsúhlasenia alebo jeho následný zánik. Tu však žalovaný svoje dôkazné bremeno neuniesol. Hoci predložil súdu listinné dôkazy, a to dodací list a príjemky - dodacie listy, tak ako sú v spise na č.l. 239 až 249, ktoré listinné dôkazy predložil ku svojmu tvrdeniu, podľa ktorého pri ukončení zmluvného vzťahu medzi účastníkmi odovzdal u neho sa nachádzajúci nespotrebovaný tovar dodaný žalobcom a tým vysporiadal vzťah medzi žalobcom a žalovaným, pričom v rovnakom smere vypovedal aj žalovaným označený svedok P. E., súd po vyhodnotení označených dôkazov podľa § 132 OSP konštatuje, že žalovaný v konaní spoľahlivo nevyvrátil domnienku existencie uznaného záväzku v čase uznania v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Označené listinné dôkazy predložené žalovaným, dodacie listy - príjemky, a to dodacie listy vzťahujúce sa k roku 2011 / č.l. 240, 242 a 243/ sú opatrené dátumom dodania v roku 2011 a vzťahujúce sa k roku 2012 / čl. 244, 245 a 246/ sú opatrné dátumom dodania v roku 2012, teda predtým, ako došlo k uznávaciemu prejavu a dodací list z č.l. 239 vôbec dátumom jeho vystavenia opatrený nie je, takže ho nie je možné považovať za relevantný dôkaz tvrdenia žalovaného o vrátení tovaru špecifikovaného čo do druhu a množstva žalovaným žalobcovi podľa tohto dodacieho listu v súvislosti práve s ukončením právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Vo vzťahu ku dodacím listom z č.l. 247, 248 musel súd zohľadniť námietky pravdivosti týchto listinných dôkazov vznesené žalovaným a skutočnosť, že pravdivosť týchto listinných dôkazov nebola zo strany žalovaného jednoznačne a spoľahlivo preukázaná prostredníctvom žiaducej dôkaznej iniciatívy žalovaného nasledujúcej po vznesení tejto námietky žalobcu. Na tomto mieste odôvodnenia súd poukazuje na obsah svedeckej výpovede svedka p. E., ktorý sa k týmto listinným dôkazom nevyjadril. Vo vzťahu k jednotlivým častiam záväzku žalovaného v zmysle jeho rozčlenenia na jednotlivé faktúry, ako boli identifikované v Odsúhlasení záväzkov z 23.1.2013, súd zároveň zohľadnil vzhľadom na procesnú obranu žalovaného, ktorý tvrdil, že predmetom uznania mohol byť len existujúci záväzok a existenciu záväzku, ktorý je v Odsúhlasení identifikovaný žalobca nepreukázal, predložil žalobca súbor listinných dôkazov, a to výňatky z elektronickej komunikácie vzťahujúce sa k niektorým fakturáciam a svedčiace o skutočnosti nahlásenia spotreby konkrétnych druhov a množstva vína, na základe ktorého nahlásenia spotreby žalobca vystavil žalovanému faktúry. Konkrétne vo vzťahu ku faktúre č. 1100351 je to výňatok z elektronickej komunikácie na č.l. 97 až 98, ku faktúre č. 1100360, ktorú žalovaný zároveň v priebehu konania uznal, ako to vyplýva z č.l. 129, je to výňatok z elektronickej komunikácie na č.l. 91, vo vzťahu ku faktúre č. 1100480 je to výňatok z elektronickej komunikácie na č.l. 86 až 87 a vo vzťahu ku faktúre č. 1100572 je to výňatok z elektronickej komunikácie na č.l. 79 až 81. Na tomto mieste považuje súd za dôležité poukázať na obsah výpovede samotného štatutárneho zástupcu žalobcu p. F. P., ktorý uviedol, že oznámenia množstva a druhu vína spotrebovaného odberateľmi alebo zákazníkmi žalovaného boli oznamované žalobcovi telefonicky, písomne alebo elektronicky /č.l. 109/. Uvedené listinné dôkazy - výňatky z elektronickej komunikácie označené vyššie jednoznačne a spoľahlivo preukazujú, že si žalovaný splnil zmluvnú povinnosť nahlásiť žalobcovi skutočné množstvo a druh spotrebovaného vína a v nadväznosti na to žalobca vystavil k tomu sa viažuce faktúry, všetko v súlade s obsahom ústnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi. Vo vzťahu k uvedeným faktúram / č. 1100351, 1100360, 1100480 a č. 1100572/ preto označené listinné dôkazy - výňatky z elektronickej komunikácie, jednoznačne preukazujú i samotný vznik práva žalobcu na zaplatenie ceny zmluvného plnenia. Vo vzťahu ku pohľadávke vyúčtovanej faktúrou č. 1200106 zohľadnil súd nespornú skutočnosť realizácie čiastočnej úhrady tejto faktúry v rozsahu 3.000,- EUR dňa 9.6.2013 ako skutočnosť realizácie tejto čiastočnej úhrady vo vzťahu k tejto faktúre spoľahlivo vyplýva z listinného dôkazu - výpisu z internetbankingu, ktorý je v spise na č.l. 20. Na základe čiastočnej úhrady tejto faktúry nastúpili účinky vyplývajúce z úpravy § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka a vzhľadom k tomu, že s realizáciou čiastočnej úhrady tejto faktúry neuskutočnil žalovaný aj úkon, ktorým by rozporoval zvyšok uplatnenej pohľadávky, nastali vo vzťahu ku zvyšku pohľadávky vyúčtovanej touto faktúrou v sume tohto zostatku 4.211,60 EUR účinky uznania podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vo vzťahu ku faktúram č. 1100386, 1200176 a č. 1200117 poukazuje súd na vyššie skonštatované závery súdu o nevyvrátení zákonnej hmotno-právnej domnienky existencie dlhu v zmysle týchto faktúr zo strany žalovaného v tomto konaní v nadväznosti na predložené Odsúhlasenie obsahujúce uznanie označených záväzkov. Osobitne vo vzťahu ku faktúre č. 1200176 poukazuje súd na to, že je pohľadávka ňou vyúčtovaná zahrnutá jednak do samotného Odsúhlasenia zostatkov z 23.1.2013, ale aj v odsúhlasení zo 7.11.2012 /č.l. 99/, ktoré síce neobsahuje výslovný prejav uznania tohto záväzku, ale je nepochybne listinným dôkazom svedčiacim záveru o existencii záväzku, ktorý je v jeho obsahu identifikovaný. Rovnako je pohľadávka vyúčtovaná touto faktúrou /faktúrou č. 1200176/ zahrnutá v celkovom zostatku záväzku vymedzenom v elektronickej komunikácii medzi účastníkmi z 28.10.2013 /č.l. 104/, v obsahu ktorého žalovaný cestou D.. F. A. žalobcovi oznámil, že má záujem dohodnúť sa na vyplatení dlžnej čiastky 25.879,67 EUR v krátkej dobe. Všetky označené listinné dôkazy /Odsúhlasenie zostatkov z 23.1.2013, zo 7.11.2012, ako aj výňatok z označenej elektronickej komunikácie podľa č.l. 104, ktoré listinné dôkazy prekladal žalobca vo vzťahu ku svojmu tvrdeniu, že faktúra č. 1200176 a dodací list s číslom L. XXXXXXX sa vzťahujú k sumarizácii neuhradených dodávok z obdobia trvania právneho vzťahu medzi účastníkmi/, po vyhodnotení týchto dôkazov podľa § 132 OSP, preukazujú dôvodnosť pohľadávky i v časti vyúčtovanej faktúrou č. 1200176 v sume 11.203,45 EUR. Vo vzťahu k uvedenému záveru je irelevantné, že z obsahu svedeckej výpovede svedka p. F. X. vyplýva, že dodací list k označenej faktúre /ku faktúre č. 1200176, ktorý je v origináli súčasťou prílohovej obálky spisu/ nepodpísal a jeho vyjadrenia, ako aj vyjadrenia sa svedka P. E. o tom, že sa jedná o také množstvo vína, ktoré by žalovaný vo fakturovanom objeme nemal ani kde uskladniť. Súd zdôrazňuje, že z tvrdení žalobcu uvádzaných v tomto konaní nevyplýva, že by žalobca vo vzťahu ku pohľadávke vyúčtovanej faktúrou č. 1200176 tvrdil, že sa jednalo o jednorazovú dodávku v uvedenom druhu a objeme tovaru. Naopak žalobca tvrdil a listinnými dôkazmi, ktoré v konaní predkladal ako prílohy svojho podania - jednotlivé v priebehu právneho vzťahu medzi účastníkmi vystavované faktúry a dodacie listy preukazoval, že sa jednalo o vysporiadanie vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným v súvislosti s ukončením ich právneho vzťahu a o vyúčtovanie neuhradených dodávok, u ktorých v súlade so zmluvou vzniklo právo žalobcu na zaplatenie ceny zmluvného plnenia, nakoľko inak by nebol dôvod faktúru č. 1200176 v Odsúhlasení uvádzať a uznávať. Pokiaľ žalovaný tieto skutočnosti v konaní popieral, bolo obsahom jeho dôkaznej povinnosti na základe dôkaznej situácie, ktorá bola v konaní s ohľadom na právne dôsledky konštatovania súdu o preukázaní uznania žalovanej pohľadávky zo strany žalovaného vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena, preukázať, že uvedená pohľadávka žalobcu vyúčtovaná faktúrou č. 1200176, ako aj ostatnými faktúrami, na ktoré sa Odsúhlasenie vzťahuje, k momentu realizácie uznávacieho prejavu neexistovali /netrvali/, prípadne že zanikli následne. Z hľadiska hmotno-právnej úpravy súd vzťah medzi žalobcom a žalovaným vyhodnotil ako atypickú obchodnú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorá zmluva mala znaky jednak zmluvy Kúpnej podľa § 409 a nasledujúce Obchodného zákonníka a jednak Komisionárskej zmluvy podľa § 577 a nasledujúce Obchodného zákonníka. Vzhľadom na dojednaný preukázaný obsah zmluvných záväzkov účastníkov, teda na jednej strane záväzku žalobcu dodávať žalovanému víno a na druhej strane záväzku žalovaného zaplatiť za dodané víno potom, ako bude dodané víno spotrebované v prevádzkach žalovaného a spotreba bude nahlásená žalobcovi a žalobca v nadväznosti na to vystaví faktúru, takýto obsah dojednania zmluvných povinností medzi účastníkmi nehodnotí súd výlučne len ako dojednanie zmluvy komisionárskej, nakoľko v konaní ani nebolo účastníkmi tvrdené a ani dokazovaním preukázané dojednanie o všetkých podstatných náležitostiach, dohoda o ktorých je potrebná pre platný a účinný vznik komisionárskej zmluvy podľa § 577 a nasledujúce Obchodného zákonníka, a to predovšetkým záväzok žalovaného ako komisionára vo vlastnom mene pre žalobcu ako komitenta na jeho účet zariadiť určitú obchodnú záležitosť. V nadväznosti na to nedopadá bez ďalšieho na práva a povinnosti medzi účastníkmi dojednané ich ústne uzatvorenou zmluvou komplexná úprava komisionárskej zmluvy podľa § 577 a nasledujúce Obchodného zákonníka, a teda ani úprava podľa § 588 Obchodného zákonníka. Súd na tomto mieste zdôrazňuje , že právne posúdenie veci je výlučnou právomocou súdu. Pri ukončení právneho vzťahu založeného zmluvou uzatvorenou medzi účastníkmi na základe dohody preto postupovali zmluvné strany práve na základe medzi nimi uzatvorenej ústnej dohody, v zmysle ktorej mal žalovaný nespotrebované víno žalobcovi vrátiť. V konaní však nebol žalovaným, ktorého v tomto smere ťažilo dôkazné bremeno, spoľahlivo a jednoznačne preukázaný konkrétny rozsah z hľadiska vyčíslenia hodnoty, v akom bolo víno žalobcovi pri ukončení právneho vzťahu vrátené. Listinné dôkazy, ktoré žalovaný k tomuto predkladal - dodací list, ako aj príjemky - dodacie listy na č.l. 240 a nasledujúce, žalobca namietal pokiaľ ide o ich pravdivosť a zo strany žalovaného po vznesení takejto námietky žalobcu vo vzťahu k týmto listinným dôkazom nebola uskutočnená žiadna dôkazná iniciatíva, ktorá by priniesla záver o jednoznačnom a spoľahlivom preukázaní konkrétneho rozsahu vína, ktoré bolo žalovaným žalobcovi vrátené v súvislosti s ukončením ich právneho vzťahu. Svedok p. P. E. sa vo vzťahu k tejto okolnosti vyjadroval len všeobecne a uviedol informáciu, ktorú mal len z počutia od člena štatutárneho orgánu žalovaného D.. F., podľa ktorého sa jednalo o tovar v hodnote 7 až 7,5 tisíc EUR. Naviac ako je uvedené vyššie niektoré zo žalovaným predložených dodacích listov sú opatrené dátumom dodania z roku 2011 alebo 2012, teda pred účinkami uznania Odsúhlasením a dodací list z čl. 239 dátumom dodania vôbec oparený nie je. Na základe vyhodnotenia uvedených skutkových okolností preukázaných vykonaným dokazovaním a pri aplikácii citovaných právnych predpisov bolo skonštatované, že žalobca preukázal dôvodnosť uplatnenej pohľadávky a táto mu na istine, tak ako vyplýva z výroku tohto rozsudku bola priznaná právnym titulom zaplatenia ceny zmluvného plnenia podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka.
So splnením svojho záväzku zaplatiť žalobcovi cenu zmluvného plnenia je žalovaný v omeškaní. Medzi účastníkmi existovala dohoda o spôsobe platenia ceny za zrealizované dodávky tovaru po oznámení spotrebovaného množstva a druhu tovaru a následne vystavení faktúry práve na podklade vystavenej faktúry a v lehote jej splatnosti, v nadväznosti na čo súd žalobcovi priznal ako dôvodne uplatnený úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti tej ktorej faktúry až do zaplatenia pri zohľadnení realizácie čiastočnej úhrady faktúry č. 1200106 v rozsahu 3.000,- EUR k 9.6.2013, tak ako vyplýva z výroku tohto rozsudku. Vo vzťahu ku faktúre č. 1200102 znejúcej na 2.289,76 EUR, ktorá rovnako bola zahrnutá v Odsúhlasení zostatkov z 23.1.2013, avšak bola v celom rozsahu zaplatená k 8.1.2013, ako to bolo spoľahlivo preukázané nespornými tvrdeniami účastníkov, bol žalobcovi priznaný úrok z omeškania odo nasledujúceho po dni splatnosti až do momentu zaplatenia 7.1.2013 vzhľadom na absenciu konkrétnych námietok žalovaného vo vzťahu k takto vymedzenej dobe omeškania sa so zaplatením tejto faktúry. Zároveň pri absencii osobitnej dohody o výške sadzby úroku z omeškania vychádzal súd pri ustálení záveru o dôvodnosti uplatnenej výšky úroku z omeškania z úpravy § 369 Obchodného zákonníka, pri zohľadnení momentu vzniku omeškania sa žalovaného.
O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP a žalobcovi ako účastníkovi v konaní úspešnému v celom rozsahu priznal súd plnú náhradu dôvodne uplatnených trov konania. Žalobca v súlade s úpravou § 151 ods. 1 veta prvá OSP učinil návrh na rozhodnutie o náhrade trov konania a zároveň včas predloženou písomnou špecifikáciou uplatnil trovy konania. Ako dôvodne uplatnené boli po preskúmaní návrhu žalobcu v zmysle jeho špecifikácie priznané trovy konania v rozsahu súdneho poplatku za žalobu v sume 1.552,50 EUR a v rozsahu trov právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby: 1. prevzatie - príprava obhajoby z 8.7.2013, 2. písomné podanie na súd - žaloba z 31.7.2013, 3. písomné podanie týkajúce sa veci samej z 15.1.2014, 4. účasť na pojednávaní 23.1.2015, 5. účasť na pojednávaní 20.3.2015, 6. písomné podanie týkajúce sa veci samej z 21.5.2015, 7. účasť na pojednávaní 27.10.2015, 8. účasť na pojednávaní 24.11.2015, 9. účasť na pojednávaní 22.4.2016, 10. účasť na pojednávaní 27.5.2016 pri výške tarifnej odmeny za úkony právnej služby, okrem úkonu č. 9 á 419,94 EUR + tarifná odmena za úkon právnej služby č. 9 účasť na odročenom pojednávaní v rozsahu 1 tarifnej odmeny vo výške 104,99 EUR + režijný paušál za úkony právnej služby č. 1, 2 vo výške 15,62 EUR / 2x 7,81 EUR/ + režijný paušál za úkon č. 3 vo výške 8,04 EUR + režijný paušál za úkony právnej služby č. 4, 5, 6, 7 a 8 vo výške 5x 8,39 EUR + režijný paušál za úkon právnej služby č. 9 a 10 vo výške 2x 8,58 EUR + náhrada za stratu času stráveného právnym zástupcom žalobcu na ceste na pojednávanie 23.1.2014, 20.3.2015, 27.10.2015, 24.11.2015, 22.4.2016 a 27.5.2016 na trase vždy Bratislava - Žilina a späť za 8 začatých polhodín pri každej ceste, vo výške 107,20 EUR za cestu na pojednávanie 23.1.2015 /v špecifikácii právneho zástupcu žalobcu je chyba v písaní, nakoľko pojednávanie v tejto veci nebolo uskutočnené 23.1.2014, ale 23.1.2015/, vo výške 3-krát 111,87 EUR za čas strávený na ceste na pojednávanie 20.3.2015, 27.10.2015 a 24.11.2015 a 2-krát 114,40 EUR za čas strávený právnym zástupcom žalobcu na pojednávanie 22.4.2016 a 27.5.2016 + cestovné náhrady za cestu na pojednávania v tejto veci 23.1.2015 / i tu bola v špecifikácii právneho zástupcu žalobcu uvedená chyba v písaní nakoľko toto pojednávanie sa uskutočnilo 23.1.2015 a nie 23.1.2014/, vo výške 104,94 EUR, 20.3.2015 vo výške 101,35 EUR, 27.10.2015 vo výške 99,29 EUR, na pojednávanie dňa 24.11.2015 vo výške 99,90 EUR, na pojednávanie 22.4.2016 vo výške 99,56 EUR a na pojednávanie 27.5.2016 vo výške 99,73 EUR + 20 % DPH v sume 1.048,72 EUR, všetko podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a,c,d, ods.4, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení vždy platnom a účinnom v čase realizácie príslušného úkonu právnej služby. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia v rozsahu tarifnej odmeny, režijného paušálu a DPH za úkony právnej služby označené ako ďalšia porada/ rokovanie klientom jedna skončená hodina 9.1.2014, 20.1.2015, 16.3.2015, 1.4.2015, 26.10.2015 a 29.10.2015 a 25.5.2016, súd skonštatoval, že zo strany žalobcu nebolo možné vzhľadom na predložené potvrdenia o porade/rokovaní s klientom, tak ako boli prílohou špecifikácie a sú v spise na č.l. 698 až 704, skonštatovať predovšetkým vecnú súvislosť zrealizovanej porady s prebiehajúcim konaním, a to konkrétne s jeho príslušným štádiom, v nadväznosti na čo nebolo možné vyhodnotiť trovy právneho zastúpenia, ktoré v súvislosti s realizáciou týchto úkonov právnej služby na strane žalobcu vznikli ako trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva, len na náhradu ktorých trov konania má účastník v konaní úspešný právo. Pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia rovnako neboli priznané trovy právneho zastúpenia v rozsahu tarifnej odmeny, režijného paušálu a DPH za úkon právnej služby písomné podanie týkajúce sa veci samej z 26.10.2015, písomné podanie z 19.11.2015 a písomné podanie z 27.5.2016, nakoľko tieto podania učinil žalobca z vlastnej iniciatívy, bez uloženej procesnej povinnosti zo strany súdu a v ich obsahu len neúčelne rozčlenil svoju argumentáciu na argumentáciu v písomnej podobe podľa týchto podaní a následnú argumentáciu na najbližšom časovo vždy s krátkym odstupom nasledujúcom pojednávaní, kde mal priestor túto argumentáciu uviesť. V prípade, že i v obsahu týchto podaní uvádzal okrem zhrnutia doposiaľ vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia zo strany žalobcu aj novú argumentáciu, nebol vzhľadom na krátky časový odstup od najbližšieho pojednávania pri predložení týchto podaní súdu daný žalovanému dostatočný priestor na reakciu na tieto podania vo forme písomného podania, ale až na najbližšom bezprostredne potom nasledujúcom pojednávaní. V nadväznosti na tieto predovšetkým časové súvislosti, ktoré súd zdôrazňuje /písomné podanie z 26.10.2015 bolo učinené pred pojednávaním 27.10.2015, písomné podanie z 19.11.2015 bolo učinené pred pojednávaním z 24.11.2015 a písomné podanie z 27.5.2016 je datované rovnakým dátumom ako pojednávanie dňa 27.5.2016/, nebolo možné trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli v súvislosti s realizáciou týchto úkonov právnej služby, vyhodnotiť ako trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva, opäť len na ktoré má účastník súdneho konania v konaní úspešný v rámci náhrady trov konania nárok. Pri rozhodovaní o náhrade trov z titulu právneho zastúpenia vychádzal súd z údajov o spotrebe použitého motorového vozidla, tak ako vyplývajú z predloženej špecifikácie v časti cestovného, podľa ktorého použité motorové vozidlo má podľa technického preukazu spotrebu 6,4 l pohonnej hmoty na 100 km a z vedomosti súdu o výške ceny použitej pohonnej hmoty na cestu označeného typu vozidla na jednotlivé pojednávania.. Náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia priznal súd žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 OSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia dvojmo, prostredníctvom Okresného súdu Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní je potrebné uviesť: ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované. Ďalej je potrebné označiť rozhodnutie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom vidí odvolateľ nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa domáha. Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a OSP),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak osoba povinná podľa tohto rozhodnutia dobrovoľne nesplní, čo jej ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže osoba oprávnená z rozhodnutia podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu / Z.č. 233/1995 Z.z. v znení zmien a doplnkov/.