Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5Er-107-2012.pdf
PDF · 188.98 KB
No categories available
5Er/107/2012
Uznesenie
Okresný súd Zvolen v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpený Advocate s.r.o., IČO: 36865141, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: X. V., O.. XX.XX.XXXX, V. P. XXX/XX, K., vedenej pod spisovou značkou EX 24140/12 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.205,01 Eur s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 19.10.2012, sp. zn. EX 24140/12, takto
rozhodol:
Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 19.10.2012 z a m i e t a .
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 16.10.2012 sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 1.205,01 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave zo dňa 21.10.2011, sp. zn. SR 09533/11, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 14.11.2011 a vykonateľnosť dňa 18.11.2011. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu dňa 16.11.2012.
Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vo veci rozhodnúť z rozhodcovskej zmluvy, uzavretej medzi účastníkmi exekučného konania dňa 03.01.2011.
Tunajší súd uznesením č.k. 5Er/107/2012-10 zo dňa 23.11.2012 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Na základe odvolania oprávneného vo veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý uznesením č.k. 6CoE/72/2014-29 zo dňa 31.07.2014 uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že z doposiaľ predložených listinných dôkazov nie je zrejmé, či rozhodcovský rozsudok je spôsobilým exekučným titulom, nakoľko doposiaľ súd nemá dôkaz o tom, či rozhodcovská zmluva, ktorá mala založiť legitimitu rozhodcovského rozsudku a na základe ktorej by si rozhodcovský súd mohol vyvodiť svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť, v danom prípade vôbec bola medzi zmluvnými stranami dojednaná. Súčasťou predloženého spisového materiálu nie je rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy a písomne uzatvorená rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá ani priamo v predmetnej zmluve o úvere, ani vo Všeobecných podmienkach poskytovania úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. V ďalšom konaní bude potrebné, aby sa exekučný súd postupne zameral predovšetkým na ozrejmenie, či predložený rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní vôbec mohol nadobudnúť právne účinky, pretože za predpokladu, ak by právomoc rozhodcovského súdu bola založená na rozhodcovskej zmluve, ktorá platne uzatvorená nikdy nebola, bolo by nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a ako nulitný právny akt nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Len v prípade, ak by mal exekučný súd hodnoverne v konaní
preukázané, že rozhodcovská zmluva bola platne uzatvorená, je opravený skúmať samotný obsah rozhodcovskej zmluvy z hľadiska naplnenia kritérií spotrebiteľského práva a zákonnosti priznaného plnenia.
Podľa § 226 zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.
V súvislosti s citovanými zákonnými ustanoveniami súd považuje za potrebné na prvom mieste poukázať na stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky zaujaté v uznesení č.k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo dňa 07.05.2014, v ktorom ústavný súd rozhodol, že „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
Súd v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal predložený exekučný titul, z ktorého zistil, že rozhodcovským súdom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu 1.205,01 Eur so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.205,01 Eur od 02.06.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom 6 % ročne zo sumy 1.205,01 Eur od 18.07.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 320,04 Eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že oprávnený a povinný zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) neúplnou zmenkou (blankozmenka) vystavenou dňa 03.01.2011, kde povinný vystupuje ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Oprávnený vyplnil dňa 11.07.2011 zmenku v zmysle Dohody o vyplnení zmenky a táto bola predložená povinnému na zaplatenie dňa 18.07.2011. Rozhodcovský súd mal za to, že predložená zmenka má povahu zmenky zabezpečovacej, pričom hlavným záväzkom je zmluva o úvere. Rozhodcovský súd mal za to, že zmluvu o úvere, teda hlavný kauzálny vzťah, nie je možné posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
nakoľko nie je ani vzťahom spotrebiteľským, a to z dôvodu, že povinný pri uzatváraní zmluvy o úvere vyhlásil, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účel, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľ.
Preskúmaním exekučného titulu mal súd preukázané, že predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval a priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj oprávnený, ktorý dňa 21.01.2016 doručil exekútorovi Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Exekučný súd je preto v danej situácii povinný pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015 skúmať, či vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, a v prípade kladného zistenia, je exekučný súd povinný posúdiť vecnú správnosť exekučného titulu z hľadiska kritérií obsiahnutých v uvedenom zákonnom ustanovení.
K spotrebiteľskej povahe záväzkovoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom do 31.03.2015, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Z listín predložených oprávneným súd zistil, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 03.01.2011 zmluvu o úvere a v ten istý deň vo forme osobitnej zmluvy aj rozhodcovskú zmluvu. Súd posúdil právne vzťahy z oboch predmetných zmlúv ako spotrebiteľské zmluvné vzťahy. Pri určení, či ide o spotrebiteľskú zmluvu na účely posúdenia ne/prijateľnosti jej jednotlivých dojednaní nie je podstatný predmet zmluvy, ale povaha jej strán. Súdny dvor v týchto súvislostiach v rozsudku vo veci C-488/11 Dirk Frederik Asbeek Brusse, Katarina de Man Garabito proti Jahani BV, zo dňa 30.05.2013 (body 29-30), pokiaľ ide pôsobnosť smernice 93/13 EHS uviedol, že žiadne ustanovenie smernice neuvádza, na aké druhy zmlúv sa aplikuje, pritom smernica definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na určitú vlastnosť zmluvných strán, podľa toho či konajú alebo nekonajú s cieľom vzťahujúcim sa k ich obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
Pokiaľ ide o postavenie veriteľa ako dodávateľa, o uvedenej skutočnosti súd nemal žiadne pochybnosti, a to jednak s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa uvedený v Obchodnom registri, ktorým je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne.
Pokiaľ ide o postavenie povinného ako dlžníka, tento mal preukázateľne postavenie spotrebiteľa.
V predmetnej zmluve o úvere sa nachádza ustanovenie, v zmysle ktorého „Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon: zamestnania ? povolania ? podnikania ? iný účel ?.“ V predmetnom ustanovení bola prostredníctvom „X“ zaškrtnutá možnosť, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania. Výkladom ust. § 52 ods. 4 OZ je nutné dospieť k záveru, že „nespotrebiteľom“ je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ako vyplýva z legálneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ v znení § 52 ods. 4 OZ, ochrana patriaca spotrebiteľom nie je odňatá ani fyzickým
osobám, ktoré sú držiteľmi oprávnenia na podnikanie. Táto nepatrí len osobám, ktoré pri uzatváraní a plnení zmluvy konajú v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na tomto mieste tunajší súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 10CoE/70/2010, podľa ktorého „...v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ) a že existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.“, a ako súd dôvodí ďalej „...bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s týmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má“. V posudzovanej veci však oprávnený toto nepreukázal a preto uvedenú okolnosť nemožno hodnotiť inak, ako formálny pokus o vyňatie posudzovaného právneho vzťahu spod ochranného režimu spotrebiteľského práva. Dlžník nie je v zmluve o úvere označený obchodným meno, resp. IČO, ktoré údaje by ho mohli identifikovať ako podnikateľa. Po oboznámení sa s celým obsahom predmetnej zmluvy o úvere a k nej prislúchajúcich všeobecných obchodných podmienok nemal súd preukázané, že by dlžník konal pri uzatváraní predmetnej zmluvy v rámci svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti.
Na základe uvedeného súd uzavrel, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 03.01.2011 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle OZ a súčasne je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. Súd mal teda preukázané, že nárok vymáhaný v tomto exekučnom konaní vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je preto súd povinný skúmať aj to, či predložený exekučný titul obstojí z hľadiska vecnej správnosti, konkrétne či bolo v rozhodcovskom konaní prihliadnuté na: a) neprijateľné zmluvné podmienky, b) obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, c) rozpor s dobrými mravmi.
K posúdeniu individuálnosti dojednania zmluvných podmienok, z ktorých rozhodcovský súd odvodil právomoc rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania
Súd v rámci exekučného konania nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže preskúmavať právne a skutkové závery, ktoré boli výsledkom konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, na poklade ktorého sa má vykonať exekúcia. Ak však exekučný súd skúma platnosť rozhodcovskej zmluvy, takýto postup nemožno považovať za posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale len za realizáciu oprávnenia vyplývajúceho z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Nakoľko v danom prípade rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vec rozhodnúť z dohody medzi účastníkmi konania, ktorí, ako už súd ustálil v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, boli voči sebe navzájom v postavení spotrebiteľa a dodávateľa, je povinnosťou exekučného súdu v rámci prieskumnej právomoci vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ustáliť, či ustanovenia takejto dohody nie sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve. Ešte predtým je však potrebné zodpovedať otázku, či zmluvné dojednania dohody účastníkov exekučného konania o právomoci rozhodcovského súdu ich vzájomný spor rozhodnúť boli alebo neboli dojednané individuálne, pričom pokiaľ by boli dojednané individuálne, v takom prípade by boli vylúčené z obsahového prieskumu v tom zmysle, či ide o neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve.
Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej prípadne len „ZRK“), rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 4 ods. 1 ZRK, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa čl. 3 ods. 2 veta prvá smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13 EHS“), podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Vo vzťahu k posúdeniu individuálnosti dojednania o právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania exekučný súd považuje za podstatné na prvom mieste poukázať na právnu úpravu zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý v ustanovení § 4 ods. 1 stanovuje, že rozhodcovskú zmluvu možno uzavrieť buď vo forme osobitnej zmluvy alebo vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve.
Kým v druhom prípade je rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky inkorporovaná medzi ustanovenia inej zmluvy, na rozdiel od toho v prvom prípade má formu osobitnej zmluvy. V súvislosti s ustanovením § 4 ods. 1 ZRK je však podstatné, že predmetné ustanovenie hovorí o forme rozhodcovskej zmluvy ako právneho úkonu, pričom formu rozhodcovskej zmluvy nemožno v nijakom prípade zamieňať ani stotožňovať s kontraktačným procesom, ktorý je procesom vzniku zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu. Teda skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo forme osobitnej zmluvy (teda na samostatnej listine) ešte nepreukazuje, že jej jednotlivé ustanovenia (z ktorých rozhodcovská zmluva pozostáva) boli dojednané individuálne. Pre záver o individuálnosti dojednania účastníkov exekučného konania o právomoci rozhodcovského súdu nie je rozhodujúca konečná forma rozhodcovskej zmluvy, ale práve proces kreovania, resp. vzniku dohody účastníkov o právomoci rozhodcovského súdu.
Ďalšou okolnosťou, ktorú je potrebné v súvislosti s posudzovaním dohody účastníkov o právomoci rozhodcovského súdu zvýrazniť je, že ochrana pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve nie je obmedzená len na zmluvné dojednania obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach, ale týka sa akéhokoľvek zmluvného dojednania, s ktorým sa v zmysle § 53 ods. 2 OZ spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy mal síce možnosť oboznámiť, ale nemohol ovplyvniť jeho obsah. Predmetné ustanovenie § 53 ods. 2 OZ je transpozíciou čl. 3 ods. 2 smernice 93/13 EHS, v súlade s ktorým je potrebné § 53 ods. 2 OZ vykladať. Z čl. 3 ods. 2 smernice 93/13 EHS je zrejmé, že zmluvné dojednanie v predbežne formulovanej štandardnej zmluve (nielen vo všeobecných obchodných podmienkach) sa nepovažuje za individuálne dojednané, ak spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky. Pritom je zrejmé, že predmetom posúdenia neprijateľnosti v zmysle uvedeného ustanovenia smernice 93/13 EHS nie je predbežne formulovaná zmluva ako celok, ale jednotlivé dojednania v nej obsiahnuté. To napokon rovnako vyplýva aj z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého je predmetom prieskumu ne/prijateľnosti nie zmluva ako celok, ale jednotlivé dojednania v nej obsiahnuté.
V súvislosti s výkladom čo možno rozumieť pod podstatou, resp. obsahom rozhodcovskej zmluvy, je potrebné zohľadniť ustanovenie § 3 ods. 1 ZRK, ktoré stanovuje, že rozhodcovskou zmluvou (bez ohľadu na to, či má formu osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve) sa rozumie dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Podstatou, resp. obsahom rozhodcovskej zmluvy (bez ohľadu na to, či má formu osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve) je dohoda zmluvných strán jednak o otázke, či sa v rozhodcovskom konaní rozhodnú všetky alebo len niektoré spory medzi zmluvnými stranami, ďalšou otázkou, ktorú zmluvné strany vzájomnou dohodou v obsahu rozhodcovskej zmluvy upravujú je, či sa v rozhodcovskom konaní rozhodnú spory, ktoré už vznikli alebo (aj) tie, ktoré ešte len vzniknú, a taktiež v obsahu rozhodcovskej zmluvy strany vecne vymedzujú spory z akého vzájomného právneho vzťahu, resp. akého okruhu vzájomných právnych vzťahov budú predmetom rozhodcovského konania.
V danej súvislosti sa súd oboznámil s rozhodcovskou zmluvou, ktorú priložil oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie, pričom zistil, že predmetná zmluva je, pokiaľ ide o formu, uzavretá na samostatnej listine, v ktorej sú „vyštvorčekované“ kolónky pre doplnenie údajov o dlžníkovi a ručiteľovi, ďalej sú
na predmetnej listine „vyštvorčekované“ kolónky pre doplnenie čísla zmluvy o úvere a doplnenie dňa uzavretia zmluvy o úvere, a napokon kolónka pre doplnenie údaja o dátume podpisu rozhodcovskej zmluvy.
Čl. I. bod 1. predmetnej rozhodcovskej zmluvy stanovuje, že „Rozhodcovským súdom sa na účely tejto zmluvy rozumie Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel Sa, vložka č. 3530/B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“).“ V zmysle čl. II bodu 1. rozhodcovskej zmluvy je predmet rozhodcovskej zmluvy vymedzený nasledovne „Všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. ????????? uzatvorenej dňa ?? ?? ???? , vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu (...), b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).“
Z obsahu predmetnej rozhodcovskej zmluvy mal súd preukázané, že ide o štandardnú vopred naformulovanú zmluvu, ktorá bola uzavretá ohľadom riešenia sporov zo vzájomného spotrebiteľského zmluvného vzťahu. Rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy nie je jednotlivým zmluvným dojednaním, a to ani sama osebe, a ani vo vzťahu k zmluve o úvere, ktorej sa týka, ale naopak sama rozhodcovská zmluva pozostáva z jednotlivých zmluvných dojednaní, ktoré ju ako osobitnú zmluvu tvoria. Exekučný sud zistil, že do predmetnej zmluvy bolo možné doplniť len údaje o označení dlžníka a ručiteľa, identifikačné údaje o zmluve o úvere, a to jej číslo a dátum jej uzavretia, a údaj o dátume podpisu rozhodcovskej zmluvy. Všetky ostatné zmluvné dojednania rozhodcovskej zmluvy boli vopred naformulované, pričom pokiaľ ide o samotný predmet rozhodcovskej zmluvy, dlžník nemal možnosť akokoľvek ovplyvniť nielen výber rozhodcovského súdu, ktorý bol v čl. I bod 1. rozhodcovskej zmluvy vopred určený, ale nemal ani možnosť akokoľvek modifikovať obsah rozhodcovskej zmluvy pokiaľ ide o okruh vzájomných sporov, ktoré by mal rozhodcovský súd medzi účastníkmi rozhodnúť, a to či už z hľadiska vecného rozsahu, teda či sa rozhodcovská zmluva bude vzťahovať na všetky alebo len niektoré vzájomné spory medzi účastníkmi rozhodcovskej zmluvy, s prípadným vecným vymedzením o aké spory pôjde. Naopak z vopred naformulovaného predmetu rozhodcovskej zmluvy obsiahnutého v čl. II. bod 1. vyplýva vopred určený presný vecný okruh sporov (so špecifikáciou, že pôjde o spory zo zmluvy o úvere, ale aj o spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu, ako aj spory z uplatnenia práv z vyplnenej zmenky), s tým, že pôjde o všetky spory, ktoré medzi zmluvnými stranami z takto vecne vymedzeného okruhu vzťahov vzniknú.
Na základe uvedeného mal teda exekučný súd preukázané, že povinný ako dlžník pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy nemal možnosť ovplyvniť okruh otázok, na ktorom sa môžu účastníci rozhodcovskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 ZRK dohodnúť, pričom podstatu, resp. obsah rozhodcovskej zmluvy tvorí práve úprava týchto otázok.
Podľa § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Podľa čl. 3 ods. 2 veta tretia smernice 93/13 EHS, keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
Z ust. § 53 ods. 3 OZ vyplýva vyvrátiteľná domnienka, že zmluvné ustanovenia medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V danom prípade dôkazné bremeno zaťažuje dodávateľa. S ohľadom na už uvedenú argumentáciu mal súd za to, že ustanovenia rozhodcovskej zmluvy zo dňa 03.01.2011, a to konkrétne čl. I bod 1. rozhodcovskej zmluvy, ktorý obsahuje určenie osoby rozhodcu a čl. II. bod 1., ktorý obsahuje vymedzenie vecného okruhu sporov, na riešenie ktorých sa rozhodcovská zmluva vzťahuje, neboli so spotrebiteľom individuálne dojednané vzhľadom na to, že tento nemohol ovplyvniť obsah, resp. podstatu týchto zmluvných dojednaní. Len samotnú skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo forme osobitnej zmluvy, nemožno považovať za unesenie dôkazného bremena v zmysle § 53 ods. 3 OZ, pričom dôkazná povinnosť dodávateľa vyplýva aj z
ustanovenia čl. 3 ods. 2 veta tretia smernice 93/13 EHS vo vzťahu ku ktorému predstavuje § 53 ods. 3 OZ transpozičné ustanovenie. Naopak v bode 14 veta druhá Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť predmetnej zmluvy o úvere, sa uvádza, že „Zmluvné strany sa dohodli, že pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu, pri ktorej zmluvné strany pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a zmenky, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie.“ Z uvedeného ustanovenia Všeobecných podmienok poskytnutia úveru mal súd naopak v rozpore s dôkazným bremenom vyplývajúcim dodávateľovi z ustanovenia § 53 ods. 3 OZ preukázané, že dodávateľ už v samotných všeobecných obchodných podmienkach zmluvy o úvere dopredu počítal s rozhodovaním vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní.
Na tomto mieste exekučný súd uvádza, že k záveru, že ustanovenia rozhodcovskej zmluvy neboli so spotrebiteľom individuálne dojednané, dospel v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorej vystupoval rovnaký oprávnený, aj Krajský súd v Banskej Bystrici napr. v uznesení sp. zn. 3CoE/19/2015 zo dňa 18.02.2015.
K právnemu posúdeniu ne/prijateľnosti dojednaní rozhodcovskej zmluvy
Podľa čl. 3 ods. 1 smernice 93/13 EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 3 smernice 93/13 EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom do 31.12.2014, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Súd posudzuje ne/prijateľnosť konkrétnych zmluvných dojednaní nielen prostredníctvom demonštratívneho výpočtu neprijateľných podmienok obsiahnutého v ust. § 53 ods. 4 OZ, ale aj prostredníctvom tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 OZ. Samotná smernica 93/13 EHS rovnako ako Občiansky zákonník obsahuje okrem indikatívneho a príkladného výpočtu neprijateľných podmienok, obsiahnutého v prílohe, aj generálnu klauzulu, obsiahnutú v čl. 3 ods. 1, pretože počíta s tým, že nekalé môžu byť nielen zmluvné dojednania príkladmo uvedené v prílohe smernice, čo napokon jasne vyplýva aj z čl. 3 ods. 3 smernice, ktorý uvádza, že zoznam uvedený v prílohe „je indikatívny a nevyčerpávajúci“. Neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve je teda vždy zmluvné ustanovenie, ktoré možno podradiť pod niektorú z klauzúl obsiahnutých v ust. § 53 ods. 4 OZ, ale zároveň môže byť kvalifikované ako neprijateľná podmienka aj zmluvné ustanovenie, ktoré nie je možné podradiť pod niektorú z týchto klauzúl, ak takéto dojednanie napĺňa kritériá generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ.
Z hľadiska ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ v spojení s ustanovením § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že v predmetnej veci bola medzi účastníkmi exekučného konania rozhodcovská zmluva dojednaná nie vo forme rozhodcovskej doložky, ale vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy. Zmluvné dojednania o právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania teda nie je možné podradiť pod klauzulu obsiahnutú § 53 ods. 4 písm. r) OZ. V danom prípade je potrebné posudzovať ne/prijateľnosť zmluvných dojednaní o riešení vzájomných sporov účastníkov exekučného konania v rozhodcovskom konaní z pohľadu generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ a je potrebné skúmať naplnenie jednotlivých kritérií generálnej klauzuly.
Na prvom mieste je zrejmé, že dojednania týkajúce sa právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania nie sú zmluvnými dojednaniami týkajúcimi sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, a teda z tohto hľadiska nie sú z posúdenia v zmysle § 53 ods. 1 OZ vyňaté. Rovnako s ohľadom na už uvedenú argumentáciu v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia mal exekučný súd preukázané, že zmluvné dojednania týkajúce sa právomoci rozhodcovského súdu neboli individuálne dojednané, a teda ani na základe tejto skutočnosti
nie sú spod posúdenia ne/prijateľnosti v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ vyňaté.
Zásadným kritériom generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 OZ je identifikácia, či zmluvné dojednanie, ktorého obsah je predmetom posúdenia, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pričom táto nerovnováha musí byť v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 19 ods. 1 ZRK, podanie žaloby na rozhodcovský súd alebo prijatie žaloby druhým účastníkom rozhodcovského konania, ak rozhodcovský súd nebol ešte ustanovený, má rovnaké právne účinky, ako keby bola žaloba podaná na súd. Podľa § 19 ods. 2 ZRK, po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde alebo pred iným rozhodcovským súdom.
Zmluvné dojednanie o právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania obsiahnuté v čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy zo dňa 03.01.2011 síce formálne obsahuje možnosť riešenia sporov vecne vymedzených v uvedenom ustanovení v konaní pred súdom, pričom možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom má vždy žalobca. S ohľadom na citované ustanovenia § 19 ods. 1 a 2 ZRK je však zrejmé, že ak žalobca, ktorým bol aj v danom prípade dodávateľ, už raz voľbu spočívajúcu vo výbere rozhodcovského konania uskutoční, tak žalovaný, ktorým je v tomto prípade spotrebiteľ, už nemá možnosť takto vykonanú voľbu zvrátiť, pretože podanie žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké účinky ako podanie žaloby na všeobecný súd, pričom po začatí rozhodcovského konania už nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde. S ohľadom na povahu spotrebiteľských zmluvných vzťahov, v rámci ktorých poskytuje dodávateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti spotrebiteľovi zväčša tovar alebo služby (vrátane finančných) a spotrebiteľ sa za ich poskytnutie zaväzuje zaplatiť odplatu, je aj bez ďalšieho uvažovania zrejmé, že v procesnej pozícii žalujúcej strany je takmer vždy dodávateľ domáhajúci sa zväčša finančnej odplaty za plnenie, ktoré v rámci svojej podnikateľskej činnosti spotrebiteľovi poskytol.
Exekučný súd má teda za to, že dojednanie o právomoci rozhodcovského súdu obsiahnuté v čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy svojimi dôsledkami napĺňa kritérium značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle generálnej klauzuly § 53 ods. 1 OZ. Predmetné zákonné ustanovenie musí byť vykladané tým spôsobom, že na prvom mieste bude zohľadnený účel sledovaný danou právnou normou - t.j. ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Účel a pôsobnosť tohto ustanovenia nemôžu byť obchádzané z dôvodu samotnej formulácie ustanovenia čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy v tom zmysle, že toto je naformulované tým spôsobom, že umožňuje zmluvnej strane, ktorá podáva žalobu, rozhodnúť sa medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom. Je potrebné zohľadniť najmä to, že dohoda zmluvných strán o právomoci všeobecného súdu je bez právneho významu, nakoľko právomoc všeobecného súdu na rozhodovanie sporov vymedzených v rozhodcovskej zmluve vyplýva priamo z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a to bez ohľadu na vôľu strán zmluvy. Podstatou rozhodcovskej zmluvy teda nie je dohoda zmluvných strán o právomoci všeobecného súdu, ale dohoda o právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor medzi účastníkmi v rozhodcovskom konaní. Po podaní žaloby na rozhodcovskom súde spotrebiteľ aj v predmetnej veci nemal reálnu možnosť túto voľbu dodávateľa zvrátiť. Sama skutočnosť, že rozhodcovská zmluva v dojednaní v čl. I. bod 1. obsahuje vopred presne určenú osobu rozhodcu - v danom prípade rozhodcovský súd, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na to, že osoba rozhodcu - v danom prípade rozhodcovského súdu bola v ustanovení čl. I. bod 1. rozhodcovskej zmluvy vopred uvedená a povinný v postavení spotrebiteľa nemal možnosť výber tejto osoby akokoľvek ovplyvniť, táto skutočnosť sama osebe vyvoláva dôvodné pochybnosti o inštitucionálnej nezávislosti rozhodcovského súdu vo vzťahu k účastníkom konania, najmä oprávnenému, pretože súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený svoje pohľadávky z podnikateľskej činnosti opakovane uplatňuje pred tým istým rozhodcovským súdom, ktorý je uvedený aj v čl. I. bod 1. predmetnej rozhodcovskej zmluvy. Z označenia uvedeného rozhodcovského súdu v zmluve je zrejmé, že jeho zriaďovateľom je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby
bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena, čo môže mať vplyv na jeho rozhodovanie.
Podľa § 53 ods. 11 OZ (do 31.05.2014 ods. 10), neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Podľa čl. 4 ods. 1 smernice 93/13 EHS, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Pri ďalšom posúdení, či zmluvné dojednania o právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spory medzi účastníkmi exekučného konania obsiahnuté v čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy napĺňajú kritérium značnej nerovnováhy v zmysle § 53 ods. 1 OZ je potrebné zohľadniť, že rozhodcovská zmluva, či už vo forme rozhodcovskej doložky alebo vo forme osobitnej zmluvy, je v zmysle príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní právnym úkonom, ktorý je právom dovolený a predvídaný, rovnako je potrebné aj zohľadniť skutočnosť, že exekučný súd nemá právomoc ani vo vzťahu k rozsudku všeobecného súdu a ani vo vzťahu k rozsudku rozhodcovského súdu preskúmavať vecné a skutkové závery týchto orgánov, ktoré predchádzali vydaniu exekučného titulu.
Na strane druhej však z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmať súlad exekučného titulu, na podklade ktorého sa má exekúcia vykonať, so zákonom. V rámci tohto posúdenia súd skúma aj tú skutočnosť, či bol exekučný titul vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie. Právomoc rozhodcovského súdu závisí od platného dojednania účastníkov exekučného konania o právomoci rozhodcovského súdu spor medzi nimi rozhodnúť. Exekučný súd musí mať pri tomto posúdení preukázanú nielen existenciu takéhoto dojednania, ale musí posúdiť aj skutočnosť, či je takéto dojednanie platné. Vychádzajúc z početnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porov. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 3/2012, s. 46, sp. zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18.09.2012, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 5/2013, s. 35, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10.10.2012, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 5/2013, s. 27, sp. zn. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 zo dňa 05.12.2012 a ďašie) už v súčasnosti nie je sporné, čo sa týka výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
V danom prípade sú, ako už bolo uvedené, predmetom posúdenia ustanovenia čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy, pričom v zmysle citovaného ust. § 53 ods. 11 OZ, ktoré je transpozíciou čl. 4 ods. 1 smernice 93/13 EHS, je potrebné ich hodnotiť so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Je zrejmé, že rozhodcovská zmluva zo dňa 03.01.2011, vrátane ustanovení čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1., sa primárne týka zmluvy o úvere z toho istého dňa 03.01.2011. Exekučný súd teda zhodnotil ustanovenia čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy vo vzťahu k ustanoveniam zmluvy o úvere zo dňa 03.01.2011. Z obsahu predmetnej zmluvy o úvere súd na prvom mieste zistil, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré majú vo vzťahu k nej povahu všeobecných obchodných podmienok, obsahujú v bode 13. zmluvné dojednanie nasledovného znenia: „Dohoda o vyplnení zmeniek: Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmeniek (ďalej aj ako „vystaviteľ“) vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi (ďalej aj ako „remitent“) vystavil vystaviteľ dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavených zmeniek viazaný ako zmenkový ručiteľ. Remitent má právo uplatniť si celý svoj peňažný nárok vyplnením ktorejkoľvek zmenky. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň , kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude
pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že Remitent je oprávnený vyplniť druhú nevyplnenú zmenku v prípade, ak zmenka, ktorá bola vyplnená ako prvá, bola zničená alebo stratená, a to tak, že zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia druhej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na druhej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany sa dohodli, že takto vyplnená zmenka bude predstavovať samostatný zmenkový nárok veriteľa voči dlžníkovi a ručiteľovi.“ Ďalej z bodu 04. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva, že ak bude dlžník v omeškaní s niektorou splátkou sedem a viac dní, tak je povinný zaplatiť omeškanú splátku spolu so zmluvnou pokutou 15,- Eur za každý jeden prípad omeškania. Ďalej z uvedeného ustanovenia vyplýva, že dlžník má možnosť uhradiť štyri po sebe idúce splátky, prípadne len časti po sebe idúcich splátok, v oboch prípadoch so zmluvnou pokutou 30,- Eur s možnosťou návratu platenia podľa pôvodného splátkového kalendára. Ďalej z bodu 06. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva, že dlžník je povinný v prípade porušenia svojich zmluvných povinností uhradiť veriteľovi zmluvnú pokutu 312,- Eur, ktorá je určená na úhradu všetkých nákladov vynaložených veriteľom v súvislosti s vykonaním úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dlhu dlžníka.
Exekučný súd zistil, že dôsledkom ustanovení čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy veriteľ získal možnosť už v čase uzavretia zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy uplatniť v rozhodcovskom konaní voči dlžníkovi nielen samotné pohľadávky zo zmluvných pokút obsiahnutých v zmluve o úvere, ale aj možnosť zahrnúť ich do zmenkovej sumy, ktorá bude ďalej voči dlžníkovi znamenať nesporný a abstraktný zmenkový záväzok. Zmluvné strany sa dohodli, že vyplnená zmenka bude predstavovať voči dlžníkovi - spotrebiteľovi samostatný zmenkový nárok. Už táto skutočnosť s ohľadom na nespornosť a abstraktnosť zmenkových záväzkov predstavuje podstatné oslabenie pozície dlžníka - spotrebiteľa voči veriteľovi. V zmysle dohody o vyplnení zmeniek má veriteľ zo zmluvy o úvere ako remitent právo vyplniť do zmenky zmenkovú sumu pozostávajúcu zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi. Je teda bez rozumnej pochybnosti, že veriteľ môže do zmenkovej sumy zahrnúť aj svoje nároky zo zmluvných sankcií dojednaných v predmetnej spotrebiteľskej zmluve.
Všetky uvedené zmluvné dojednania, či už o zmluvných pokutách, ale aj dohoda o vyplnení zmeniek, neboli s dlžníkom - spotrebiteľom individuálne dojednané, ale sú súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Dôsledkom ustanovení čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy, v rámci ktorých veriteľ sám vopred určil jednak osobu rozhodcu a jednak vecne vymedzil okruh vzájomných vzťahov, z ktorých všetky spory budú riešené v rozhodcovskom konaní, je existencia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Exekučný súd mal teda preukázané, že ustanovenia čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy napĺňajú hypotézu generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ po ich posúdení vo vzťahu k dojednaniam predmetnej zmluvy o úvere. V danom prípade exekučný súd neidentifikoval existenciu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa s ohľadom na priebeh a výsledky neskoršieho rozhodcovského konania. Vyhodnotil predmetné ustanovenia rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 53 ods. 11 OZ podľa okolností v dobe uzatvorenia zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy. Neprijateľnosť uvedených ustanovení rozhodcovskej zmluvy teda exekučný súd vyvodil nie na základe neskorších právnych a skutkových záverov rozhodcovského konania, ale táto neprijateľnosť bola daná vzhľadom na obsah zmluvy o úvere už v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Na základe uvedených ustanovení rozhodcovskej zmluvy týkajúcich sa určenia osoby rozhodcu a vymedzenia vecného okruhu vzájomných vzťahov, z ktorých spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní (vrátane vzťahov z dohody o vyplnení zmenky a uplatnenia práv zo zmenky) získal dodávateľ možnosť uplatniť pred rozhodcovským súdom, ktorého výber spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť, pohľadávky z hrubo nevyvážených ustanovení zmluvy o úvere, ktoré sú samy osebe spôsobilé naplniť definíciu neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Preto niet pochybnosti o tom, že ustanovenia čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Napokon súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle čl. I. bod 1. rozhodcovskej zmluvy mal v rozhodcovskom konaní rozhodovať rozhodcovský súd, ktorý má rovnako ako dodávateľ, ktorý je v exekučnom konaní v postavení oprávneného, sídlo v Bratislave. Súdny dvor v rozsudku vo veci
C-243/08 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi zo dňa 04.06.2009 (bod 40) uviedol, že zmluvné dojednanie, ktoré priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky (vrátane kritéria značnej nerovnováhy vyplývajúceho z generálnej klauzuly obsiahnutej v čl. 3 ods. 1 smernice 93/13 EHS), aby bolo kvalifikované v zmysle smernice ako nekalé. V súlade s uvedeným exekučný súd zastáva názor, že čl. I. bod 1. rozhodcovskej zmluvy spôsobuje značnú nerovnováhu aj tým, že v jeho obsahu dodávateľ bez toho, aby spotrebiteľ vedel ovplyvniť výber osoby rozhodcu, zvolil pre rozhodnutie sporu rozhodcovský súd v mieste svojho sídla.
Dôsledky neplatnosti ustanovení čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy pre exekučné konanie a vykonateľnosť exekučného titulu
Podľa čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Z vyššie uvedených dôvodov súd ustálil, že predmetnej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý svoju právomoc rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania odvodzoval od rozhodcovskej zmluvy, ktorej ustanovenia čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. súd s ohľadom na už uvedené vyhodnotil ako neprijateľné podmienky obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatné. V dôsledku toho rozhodcovská zmluva uzavretá medzi účastníkmi exekučného konania dňa 03.01.2011 neobsahovala platné dojednanie o osobe rozhodcu a ani platné dojednanie o vecnom okruhu vzťahov, z ktorých spory budú v rozhodcovskom konaní riešené. Tieto otázky (pokiaľ ide o vecný okruh sporov, ktoré majú byť v rozhodcovskom konaní riešené) tvoria v zmysle § 3 ods. 1 ZRK podstatu rozhodcovskej zmluvy, pričom súd zároveň nemal preukázané, že by rozhodcovský súd, ktorý v rozhodcovskom konaní rozhodol, bol na rozhodovanie ustanovený inak ako na základe neplatného ustanovenia čl. I. bod 1 predmetnej rozhodcovskej zmluvy. Absencia platného dojednania týchto podstatných náležitostí má za následok, že predmetná rozhodcovská zmluva zo dňa 03.01.2011 nebola platne uzavretá.
V uvedených súvislostiach z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré konštatujú nekalosť zmluvných podmienok, sú povinné na základe článku 6 ods. 1 smernice 93/13 EHS jednak vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby spotrebiteľ nebol uvedenými podmienkami viazaný, a jednak posúdiť, či dotknutá zmluva môže existovať bez týchto nekalých podmienok (k uvedenému porov. napr. rozsudok Súdneho dvora vo veci C-453/10 Jana Pereničová, Vladislav Perenič proti SOS financ, spol. s r. o. zo dňa 15.03.2012, body 29 - 30).
K posúdeniu, či bolo v rozhodcovskom konaní prihliadnuté na obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom. Podľa stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 93/2015, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2015 (ďalej len „Stanovisko NS SR“), ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ.
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je nutné uzavrieť, rozhodcovský súd vec nesprávne právne posúdil, keď mal za to, že zmluva o úvere zo dňa 03.01.2011 nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z., ani spotrebiteľskou zmluvou v zmysle OZ. Zákon o spotrebiteľských úveroch predstavuje osobitnú právnu úpravu (lex specialis) vo vzťahu k zákonu č. 191/1950 Zb. (zmenkový zákon), pričom v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy medzi účastníkmi výslovne
zakazoval splnenie dlhu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj zabezpečenie takéhoto splnenia zmenkou. Zmenku, ktorá bola vystavená v zjavnom rozpore s ust. § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, nemožno hodnotiť inak, ako absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ, nakoľko sa jedná o úkon, ktorý svojím obsahom a účelom odporuje zákonu.
Z predloženej fotokópie zmenky, ktorú oprávnený priložil k návrhu na vykonanie exekúcie a na základe ktorej bol priznaný nárok v exekučnom titule, súd zistil, že bola vystavená povinným dňa 03.01.2011, t.j. v deň uzavretia zmluvy o úvere (kauzálneho vzťahu), pričom číslo zmluvy o úvere je uvedené aj priamo na zmenke. Z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva, že súvislosť vystavenej zmenky so zmluvou o úvere bola rozhodcovskému súdu známa a túto súvislosť ako takú vzal do úvahy a nespochybnil ju. Ako už bolo uvedené, rozhodcovský súd nesprávne neposúdil právny vzťah medzi účastníkmi ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Exekučný súd mal preukázané, že predmetná zmenka bola vystavená v rozpore s ust. § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nárok z takto vyplnenej zmenky v žiadnom prípade jej majiteľovi nemožno priznať.
Exekučný súd teda zistil, že v prejednávanej exekučnej veci
- sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky,
- vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a
- v rozhodcovskom konaní nebolo prihliadnuté na neprípustnosť použitia zmenky.
Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že za kumulatívneho splnenia uvedených podmienok je exekučný súd povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Napriek tomu exekučný súd skúmal, či sú dané aj ďalšie dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
K posúdeniu, či bolo v rozhodcovskom konaní prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky
Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Podľa Stanoviska NS SR, ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.
Súd posudzuje ne/prijateľnosť konkrétnych zmluvných dojednaní nielen prostredníctvom demonštratívneho výpočtu neprijateľných podmienok obsiahnutého v ust. § 53 ods. 4 OZ, ale aj prostredníctvom tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 OZ. Samotná smernica 93/13 EHS rovnako ako Občiansky zákonník obsahuje okrem indikatívneho a príkladného výpočtu neprijateľných podmienok, obsiahnutého v prílohe, aj generálnu klauzulu, obsiahnutú v čl. 3 ods. 1, pretože počíta s tým, že nekalé môžu byť nielen zmluvné dojednania príkladmo uvedené v prílohe smernice, čo napokon
jasne vyplýva aj z čl. 3 ods. 3 smernice, ktorý uvádza, že zoznam uvedený v prílohe „je indikatívny a nevyčerpávajúci“. Neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve je teda vždy zmluvné ustanovenie, ktoré možno podradiť pod niektorú z klauzúl obsiahnutých v ust. § 53 ods. 4 OZ, ale zároveň môže byť kvalifikované ako neprijateľná podmienka aj zmluvné ustanovenie, ktoré nie je možné podradiť pod niektorú z týchto klauzúl, ak takéto dojednanie napĺňa kritériá generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ.
Vzhľadom k tomu, že v predmetnej veci ide medzi účastníkmi exekučného konania o právny vzťah, ktorý vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy, venoval exekučný súd pozornosť skúmaniu, či zmluva o úvere zo dňa 03.01.2011 neobsahuje neprijateľné podmienky a či na tieto podmienky bolo prihliadnuté v rozhodcovskom konaní vo vzťahu k priznanému peňažnému plneniu. Zo zmluvy o úvere zo dňa 03.01.2011 súd zistil, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré majú vo vzťahu k nej povahu všeobecných obchodných podmienok, obsahujú v bode 13. zmluvné dojednanie nasledovného znenia: „Dohoda o vyplnení zmeniek: Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmeniek (ďalej aj ako „vystaviteľ“) vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi (ďalej aj ako „remitent“) vystavil vystaviteľ dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavených zmeniek viazaný ako zmenkový ručiteľ. Remitent má právo uplatniť si celý svoj peňažný nárok vyplnením ktorejkoľvek zmenky. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň , kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že Remitent je oprávnený vyplniť druhú nevyplnenú zmenku v prípade, ak zmenka, ktorá bola vyplnená ako prvá, bola zničená alebo stratená, a to tak, že zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia druhej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na druhej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany sa dohodli, že takto vyplnená zmenka bude predstavovať samostatný zmenkový nárok veriteľa voči dlžníkovi a ručiteľovi.“
Z odôvodnenia exekučného titulu, ako aj z čl. 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru mal exekučný súd preukázané, že zmenka, na základe ktorej bol oprávnenému priznaný nárok v rozhodcovskom konaní, bola vystavená ako neúplná (blankozmenka), pričom pri vystavení v nej nebola uvedená zmenková suma. Nevyhnutným predpokladom platného vystaveniu takejto zmenky a možnosti priznania nároku z takejto zmenky je platné uzavretie dohody o vyplňovacom práve, nakoľko listina, v ktorej nie je uvedená zmenková suma, inak nie je platná ako vlastná zmenka (čl. I § 76 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.). Exekučný súd teda skúmal (rovnako ako to mal skúmať aj rozhodcovský súd), či bola dohoda o vyplnení zmeniek v zmluve o úvere uzavretá platne, konkrétne či sa v prípade tejto dohody nejedná o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.
V prvom rade je zrejmé, že dohoda o vyplnení zmeniek nie je v zmluve o úvere zmluvným dojednaním týkajúcim sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, a teda z tohto hľadiska nie je z posúdenia v zmysle § 53 ods. 1 OZ vyňaté. Zároveň z obsahu Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nevyplýva, že v nich obsiahnutá dohoda o vyplnení zmeniek je zmluvným dojednaním, ktoré bolo dohodnuté medzi účastníkmi zmluvy o úvere individuálne, a teda že by povinný, ktorý má postavenie spotrebiteľa a ochranu tomu prislúchajúcu, mal možnosť zmluvu o úvere uzavrieť bez tejto dohody, pretože táto bola začlenená medzi ostatné ustanovenia vopred pripravených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
V danom prípade je potrebné posudzovať ne/prijateľnosť dohody o vyplnení zmeniek z pohľadu generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ a je potrebné skúmať naplnenie jednotlivých kritérií generálnej klauzuly. Zásadným kritériom generálnej klauzuly je identifikácia, či zmluvné dojednanie, ktorého obsah je predmetom posúdenia, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pričom táto nerovnováha musí byť v neprospech spotrebiteľa.
Dohodu o vyplnení zmeniek, obsiahnutú vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, je potrebné v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (§ 53 ods. 12 v súčasnom
znení), ktoré je transpozíciou čl. 4 ods. 1 smernice 93/13 EHS, hodnotiť so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej z bodu 04. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva, že ak bude dlžník v omeškaní s niektorou splátkou sedem a viac dní, tak je povinný zaplatiť omeškanú splátku spolu so zmluvnou pokutou 15,- Eur za každý jeden prípad omeškania. Ďalej z uvedeného ustanovenia vyplýva, že dlžník má možnosť uhradiť štyri po sebe idúce splátky, prípadne len časti po sebe idúcich splátok, v oboch prípadoch so zmluvnou pokutou 30,- Eur s možnosťou návratu platenia podľa pôvodného splátkového kalendára. Ďalej z bodu 06. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva, že dlžník je povinný v prípade porušenia svojich zmluvných povinností uhradiť veriteľovi zmluvnú pokutu 312,- Eur, ktorá je určená na úhradu všetkých nákladov vynaložených veriteľom v súvislosti s vykonaním úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dlhu dlžníka.
Exekučný súd zistil, že dôsledkom uzavretia dohody o vyplnení zmeniek dodávateľ získal možnosť zahrnúť do zmenkovej sumy, ktorá bude ďalej voči dlžníkovi - spotrebiteľovi znamenať abstraktný zmenkový záväzok, pohľadávky z poplatku za poskytnutie úveru, uvedeného v zmluve, ďalších poplatkov za upomienky a zo zmluvných pokút. Zmluvné strany sa dohodli, že vyplnená zmenka bude predstavovať voči dlžníkovi - spotrebiteľovi samostatný zmenkový nárok. Už táto skutočnosť s ohľadom na nespornosť a abstraktnosť zmenkových záväzkov predstavuje podstatné oslabenie pozície dlžníka
- spotrebiteľa voči veriteľovi. V zmysle dohody o vyplnení zmeniek má veriteľ zo zmluvy o úvere ako remitent právo vyplniť do zmenky zmenkovú sumu pozostávajúcu zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi. Je teda bez rozumnej pochybnosti, že v zmysle uvedeného veriteľ môže do zmenkovej sumy zahrnúť aj svoje nároky z poplatkov a zmluvných sankcií obsiahnutých v predmetnej spotrebiteľskej zmluve.
Dohoda o vyplnení zmeniek nebola s dlžníkom - spotrebiteľom individuálne dojednaná, ale je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Dôsledkom jej uzavretia získal dodávateľ možnosť uplatniť pred rozhodcovským súdom nárok zo zmenky, do ktorej mohol sám vyplniť zmenkovú sumu tak, že táto bude pozostávať aj z nezaplateného poplatku za poskytnutie úveru (ktorý v danom prípade predstavoval 96,8 % úverovej istiny), na ktorý pritom dodávateľ v dôsledku absencie RPMN v zmluve nemá zákonný nárok, a ďalej bude pozostávať z hrubo nevyvážených ustanovení zmluvy o úvere, ktoré sú samy osebe spôsobilé naplniť definíciu neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Tiež treba zdôrazniť, že dohoda o vyplnení zmeniek bola súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzavretej v čase, kedy zákon výslovne zakazoval splnenie dlhu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj zabezpečenie takéhoto splnenia zmenkou.
Exekučný súd mal teda preukázané, že dohoda o vyplnení zmeniek napĺňa hypotézu generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ po jej posúdení vo vzťahu k ostatným dojednaniam predmetnej zmluvy o úvere. Je potrebné zdôrazniť, že identifikovať existenciu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bolo nutné už podľa okolností existujúcich v dobe uzatvorenia zmluvy o úvere. Neprijateľnosť dohody o vyplnení zmeniek bola daná vzhľadom na obsah zmluvy o úvere už v čase uzavretia zmluvy. Preto niet pochybnosti o tom, že dohoda o vyplnení zmeniek spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Z uvedeného vyplýva, že predmetná dohoda o vyplnení zmeniek je ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Absencia dohody o vyplňovacom práve spôsobuje neplatnosť neúplne vyplnenej zmenky. Rozhodcovský súd preto jednoznačne pochybil, keď na základe takejto zmenky priznal oprávnenému plnenie z dôvodu, že neprihliadol na neprijateľné podmienky v zmluve o úvere. Uvedená okolnosť v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku opäť zakladá povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
K posúdeniu, či bolo v rozhodcovskom konaní prihliadnuté na rozpor s dobrými mravmi
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa Stanoviska NS SR, aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.
Exekučný súd odkazujúc na argumentáciu v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia dospel k záveru, že zmenka, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie, je z viacerých dôvodov neplatná. Napriek tomu súd v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal aj to, či rozhodcovský súd prihliadol na korektív dobrých mravov vo vzťahu k jednotlivým zápisom na zmenke.
V zmenkách splatných na videnie môže vystaviteľ v zmysle čl. I. § 5 v spojení s § 77 ods. 2 zmenkového zákona ustanoviť zúrokovanie zmenkovej sumy. Úroková miera bola v zmenke uvedená sadzbou 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Zmenkový zákon výšku úrokovej miery, ktorú je možné ustanoviť vo vistazmenke, neupravuje, jej určenie ponecháva na vystaviteľa. Avšak aj napriek tomu, že zmenkový zákon výšku úrokovej miery nelimituje, nie je jej stanovenie ponechané len na ľubovôli vystaviteľa. Aj platnosť právnych úkonov, t.j. jednotlivých zápisov na zmenke, sa v prípade, ak zmenkový zákon ako osobitný predpis neobsahuje inú úpravu, spravuje všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Pri posudzovaní úrokovej miery v úrokovej doložke na zmenke treba vychádzať z ustanovenia § 39 OZ, najmä s prihliadnutím na to, či pre neprimeranú výšku úroku nie je právny úkon ako priečiaci sa dobrým mravom neplatný. V oblasti súkromného práva platí obsahový korektív právnych úkonov v podobe dobrých mravov, ktorý je plne účinný v súkromnoprávnych vzťahoch bez ohľadu na povahu ich subjektov. Týmto korektívom je jednak modifikovaná zmluvná sloboda zúčastnených subjektov pri vzájomnej dohode o určení obsahu zmluvných dojednaní, jednak predstavuje podmienku platnosti súkromnoprávnych úkonov vo všeobecnosti. Preto aj pri úrokovej doložke na zmenke s ohľadom na zmysel a význam inštitútu zmenkového úroku jeho výška nemôže byť bezbrehá a neobmedzená, ale je obmedzená jednak korektívom dobrých mravov a jednak zmyslom a účelom predmetného inštitútu v systéme platného práva.
Všeobecne záväzné právne predpisy platné a účinné v SR neobsahujú vymedzenie pojmu dobré mravy. Ide o otvorený pojem, ktorého obsah súd určuje vždy s ohľadom na okolnosti konkrétnej posudzovanej veci. Dobré mravy nepredstavujú paušálne pravidlo správania sa, ale prostredníctvom toho, že sú obsiahnuté v hypotézach konkrétnych právnych noriem, dochádza týmto spôsobom k prepojeniu práva a neprávnych normatívnych systémov, najmä morálky. Prostredníctvom dobrých mravov je právo prepojené so systémom hodnôt, z ktorých pramení jeho existencia. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 33 Cdo 1682/2007 uviedol, že „Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich konania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého jednania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.“
Zmenkový úrok, rovnako ako úrok z pôžičky alebo úveru, plní funkciu odmeny za poskytnuté peňažné prostriedky. Jeho výška preto musí zodpovedať danému účelu. Súd preto zameral svoju pozornosť na výšku zmenkového úroku. Z bankovej úrokovej štatistiky, vedenej Národnou bankou Slovenska a dostupnej na jej webovom sídle, vyplýva, že v čase vystavenia predmetnej zmenky bola priemerná úroková miera novoposkytnutých úverov v závislosti od začiatočnej doby fixácie pri spotrebiteľských úveroch v rozmedzí 13,40 - 14,71 % ročne a pri ostatných úveroch pre domácnosti v rozmedzí 5,43 - 12,26 % ročne. Predmetný zmenkový úrok tieto sadzby mnohonásobne prevyšuje.
V danom kontexte je nepochybné, že úroková doložka na zmenke ako právny úkon, ktorým vznikol záväzok dlžníka (navyše spotrebiteľa) platiť majiteľovi zmenky odplatu zo zmenkovej sumy vo výške 91,25 % ročne, t.j. úrok, ktorý za obdobie jedného roka takmer dosiahne výšku zmenkovej sumy, je v rozpore s pravidlami slušnosti a poctivého konania. Úrokovú doložku na zmenke je preto ako priečiacu
sa dobrým mravom nutné považovať v zmysle § 39 OZ za neplatnú. Na absolútnu neplatnosť úrokovej doložky na zmenke (odhliadnuc od ostatných okolností, spôsobujúcich neplatnosť zmenky ako takej) mal rozhodcovský súd prihliadať ex offo, aj bez návrhu.
Za rozporné s dobrými mravmi je tiež potrebné hodnotiť vyplnenie samotnej zmenkovej sumy, ktorej súčasťou je aj nezaplatený poplatok za poskytnutie úveru, na ktorý jednak oprávnený ako veriteľ v danom prípade nemal zákonný nárok (porov. vyššie odôvodnenú bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru), a jednak jeho samotná výška (96,8 % úverovej istiny pri splatnosti 12 mesiacov) je tiež bez pochybností v rozpore s morálkou a dobrými mravmi. Z odôvodnenia exekučného titulu nevyplýva akú celkovú finančnú čiastku na základe uzavretej zmluvy o úvere povinný zaplatil oprávnenému pred podaním návrhu na začatie rozhodcovského konania a túto skutočnosť neozrejmil ani oprávnený (§ 39 ods. 4 Exekučného poriadku), výšku zmenkovej sumy doplnenej do predmetnej zmenky preto nemožno preskúmať a túto skutočnosť je potrebné pričítať k ťarche oprávneného.
Zhrnúc vyššie uvedené exekučný súd uzavrel, že rozhodcovská zmluva nebola platne dojednaná, a preto konajúci rozhodcovský súd teda nemal právomoc predmetný majetkový spor medzi účastníkmi exekučného konania rozhodnúť. Pri preskúmavaní súladu exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval. Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul. Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. Každé rozhodnutie, resp. iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje, musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti (formálnej i materiálnej). Pokiaľ bol rozhodcovský rozsudok vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, nikdy nemohol nadobudnúť a ani nenadobudol formálnu a materiálnu vykonateľnosť. Z uvedeného dôvodu rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 09533/11 zo dňa 21.10.2011 nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ by však rozhodcovský rozsudok aj bol vydaný orgánom, ktorý by mal právomoc na jeho vydanie, s poukazom na vyššie uvedené exekučný súd zároveň dospel k záveru, že v prejednávanej exekučnej veci
- sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky,
- vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a
- v rozhodcovskom konaní nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, na neprípustnosť použitia zmenky, ani na rozpor s dobrými mravmi.
Z týchto dôvodov súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 19.10.2012 zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde a to písomne v 3 vyhotoveniach (§ 374 ods. 4 O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).