Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21CoE-28-2016.pdf
PDF · 88.83 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/28/2016
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému : U. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. 9. mája XXX/XX, XXX XX F., v konaní o vymoženie 884,95- Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 12Er 413/2008-48 zo dňa 30.09.2015 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Z a m i e t a návrhy oprávneného na prerušenie konania.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len súd „súd prvého stupňa“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi L.. E. M. trovy exekúcie a nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnému vymoženia dlžnej sumy s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 01052/08 zo dňa 26.02.2008.
Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 02.03.2012 zastavil exekučné konanie voči povinnému v časti o vymoženie zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, vstup vedľajšieho účastníka zamietol, rovnako ako aj návrh Asociácie na zastavenie a odklad exekúcie. Uvedené uznesenie bolo uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1CoE/62/2012-32 zo dňa 19.07.2012 zrušené v časti zastavenia exekučného konania čo do úrokov z omeškania. Prvostupňový súd si v súlade s názorom odvolacieho súdu vyžiadal zmluvu o úvere, posúdil charakter právneho vzťahu z hľadiska právnych noriem ochrany spotrebiteľa, aplikoval ich a rozhodol v súlade s právnymi predpismi.
Následne súd citoval § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní); § 57 ods. 1, § 58 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok); §§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a uviedol, že rozhodcovský súd sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa.
Prvostupňový súd posúdil predmetný právny vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere ako spotrebiteľský uzavretý medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom.
Bol toho názoru, že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku individuálne nevyjednal a je nesporné, že spotrebiteľ nemal možnosť meniť ju. Rozhodcovská doložka, je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy (bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ vystupuje v konaní ako slabšia strana, pričom súdy preskúmavajú rozhodcovské rozhodnutia z pohľadu formálne a materiálnej vykonateľnosti. Súd mal za preukázané, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pričom spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal. Vyplýva z nej, že spory budú riešené prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu alebo prostredníctvom všeobecného súdu, pričom právo výberu má žalujúca strana. Rozhodcovské rozhodnutie malo za následok odopretie ochrany spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprimeranou podmienkou, preto ňou spotrebiteľ nie je viazaný.
Z dôvodu nesporných vád rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a pre neplatnosť rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej rozhodcovskej podmienky v úverovej zmluve súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a v spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
K rozhodnutiu o trovách konania, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý nie je vykonateľný, t.j. ide o nespôsobilý exekučný titul. Na základe uvedeného oprávnený zavinil zastavenie exekúcie a preto ho súd zaviazal na náhradu nevyhnutných trov exekúcie.
Uznesenie bolo vydané justičným čakateľom, pričom zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, konanie ma inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
V odvolaní ešte oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:
Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?
Oprávnený v odvolaní žiadal aj, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípmi právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Povinnému bolo odvolanie doručené na vedomie v zmysle ust. § 209a Občianskeho súdneho poriadku, tento sa však k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Pokiaľ sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami oprávneného, je potrebné vychádzať z ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Účinky právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú presne upravené. Teória však rozoznáva účinky právoplatnosti tzv. formálne a tzv. materiálne.
Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda, že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívny nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.
Formálna právoplatnosť je bezvýnimočná a teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia. Nie je bezvýnimočná, z vážnych dôvodov existujú jej výnimky. Tieto výnimky sú stanovené v zákone a pokiaľ zákon nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, súd nemá možnosť skúmať vhodnosť alebo nevhodnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia. Takto treba vykladať aj ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise (§ 268 O.s.p.), b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c).
Ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, a to aj bez návrhu. V prípade, ak by rozhodcovský rozsudok zaväzoval na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, a ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, predstavovali by tieto nedostatky hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie. Ak súd zistí dôvody neprípustnosti uvedené v ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z., zastaví exekučné konanie aj bez návrhu.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom k 2.4.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 citovaného zákona) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 citovaného zákona) podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu kedy tak má alebo môže vykonať nie je explicitne daný. Z toho vyplýva, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Konajúci súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania a jedným z takýchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať.
Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach IV.55/2011, IV.60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011. Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu, zaručeným Ústavou SR“.
Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).
Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd sa zaoberal aj návrhom oprávneného na prerušenie konania vo vzťahu k súladu § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon 4c) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, na ktorý odkazuje poznámka 4c v § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, bol zrušený zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii, pričom je potrebné poznamenať, že tento právny predpis (zákon č. 7/2005 Z. z.) sa na predmetnú vec nevzťahuje.
Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo o vedľajšie účastníctvo.
Vychádzajúc z vyššie citovaných právnych predpisov je potrebné uzavrieť, že exekučné konanie nemožno prerušiť, ak tak neustanovuje osobitný zákon, pričom v predmetnej veci nejde o takúto procesnú situáciu umožňujúcu prerušenie exekučného konania podľa osobitného predpisu v zmysle vyššie uvedeného.
Dôvody, ktoré oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie predmetného exekučného konania uviedol, nemožno akceptovať ako dôvody pre prerušenie exekučného konania práve so zreteľom na znenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý výslovne túto problematiku upravuje ako lex specialis.
Pokiaľ sa oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie exekučného konania opiera o ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. je takéto zdôvodnenie jeho návrhu na prerušenie konania v zmysle vyššie uvedeného neakceptovateľné.
Zároveň je potrebné dodať, že nemožno konštatovať narušenie princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok v dôsledku aplikácie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a revízneho postupu tam uvedeného, a to aj za situácie absencie časovej limitácie takéhoto postupu. Tento postup je totiž namierený práve na posilnenie princípu právnej istoty a zamedzenia neoprávnených exekúcií.
Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. zamietol.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd v Prešove sa plne stotožňuje so závermi prvostupňového súdu, preto s prihliadnutím na uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešným účastníkom, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinný si náhradu týchto trov neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.