Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Co-263-2015.pdf
PDF · 97.71 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/263/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudkýň Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843 proti žalovanej F. C., nar. XX.X.XXXX, bytom v K. Z. B. Č.. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Važecká 16, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, ul. Sov. Hrdinov 163/66, v konaní o zaplatenie 1.402,72 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie č.k. 17C/398/2012-104 zo dňa 12.1.2015 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania.
Žalobca je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania v sume 25,28 eur na účet advokáta JUDr. Igora Šafranku do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom v rozsahu sumy 905,36 eur s príslušenstvom konanie zastavil. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 276,30 eur spolu s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 18,42 eur od 21.07.2009 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.08.2009 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.08.2009 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.10.2009 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.11.2009 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.02.2010 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.07.2009 do zaplatenia, zo sumy 18,42 eur od 21.08.2010 do zaplatenia a zo sumy 18,42 eur od 21.09.2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu v sume 201,28 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že vracia žalobcovi súdny poplatok v sume 47,30 eur cestou Slovenskej pošty a.s.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu SLSP a.s. uzavrela so žalovanou zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX dňa 23.9.200, na základe ktorej poskytla žalovanej peňažné prostriedky. Podmienky čerpania, splácania, ako aj okolností pri neplnení zmluvných povinností boli upravené v zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.9.2005 (čl.4) mal súd prvého stupňa preukázané, že Slovenská sporiteľňa
a.s. poskytla žalovanej „MINIúver do 10 minút“ v sume 20.000 Sk, ktorý bol poukázaný na jeho účet č. XXXXXXXXXX/XXXX bezhotovostným prevodom, ktorý sa zaviazal spolu s pevne dohodnutým ročným úrokom 17,3% splatiť v 60 mesačných splátkach po 18,42 eur (555 Sk) do 20. dňa v mesiaci, počnúc dňom 20.10.2005 a končiac dňom 20.09.2010. Poplatok za správu úveru bol 60 Sk mesačne a RPMN bola v sadzbe 10,73% ročne.
Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 8.1.2013 vzniesol námietku premlčania. Žalobca, ktorý nadobudol pohľadávku od právneho predchodcu Slovenskej sporiteľne a.s. zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011, podaním zo dňa 24.2.2014 oznámil súdu, že v konaní uplatňuje iba nepremlčané splátky ku dňu podania žaloby, to je v počte 27 nezaplatených splátok splatných od 20.7.2008 do 20.9.2010 v celkovej sume 497,34 eur s tým, že vo zvyšku zobral žalobu späť. Súd prvého stupňa v rozsahu sumy 905,36 eur s príslušenstvom v súlade s ust. § 96 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. konanie v tejto časti zastavil a žalobcovi vrátil súdny poplatok v sume 47,30 eur (54,00 eur - 6,70 eur). Predmetom konania sa v dôsledku čiastočného späťvzatia stala suma 497,34 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania bol drobný spor a vo veci bolo možné rozhodnúť na základe predložených listín, súd prvého stupňa rozhodol aj bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 12.1.2015. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že právna predchodkyňa žalobcu poskytla žalovanej úver bez preukázania účelu (nešlo o viazaný úver), teda mal slúžiť na použitie poskytnutých peňazí na ľubovoľný účel. Uzavrel, že hlavný právny vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere vznikol podľa osobitného predpisu, ktorý je lex specialis vo všeobecnej právnej úprave. Tento vzťah podlieha režimu spotrebiteľských úverov podľa zákona č. 258/2001 Z.z. a zároveň aplikácii všeobecných ustanovení ochrany spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka. Medzi tromi zákonmi prichádzajúcimi do úvahy (1. Zákon o spotrebiteľských úveroch, 2. Občiansky zákonník, 3. Obchodný zákonník) panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento určitú otázku neupravuje, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva všeobecne, teda úprava podľa Občianskeho zákonníka. To znamená, že úprava Obchodného zákonníka sa môže na takýto prípad uplatniť len vtedy, keď nenarazí na obmedzenie v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisov k nemu. Vychádzajúc z týchto úvah teda súd prvého stupňa prejednávaný právny vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.9.2005 posudzoval podľa zmluvného typu upraveného v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale aj ako druh zmluvy podliehajúci zákonnej úprave Zákona o spotrebiteľských úveroch a zákonnej úprave v Občianskom zákonníku. V konaní bolo preukázané aj to, že žalobca ani jeho právna predchodkyňa od úverovej zmluvy neodstúpili a celý úver sa stal zročným v celom nesplatenom zostatku 20.9.2010. Premlčanie nároku namietal vedľajší účastník. Pokiaľ žalobca tvrdil, že vedľajší účastník nie je legitimovaný na tento dispozičný úkon, súd prvého stupňa uzavrel, že vedľajší účastník je v občianskom súdnom konaní oprávnený vzniesť účinne námietku premlčania v prospech hlavného účastníka, na ktorého strane sa zúčastňuje konania. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR (21Cdo 2313/2004), ale aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR napr. 25Cdo 539/2008. Námietku premlčania posúdil súd prvého stupňa podľa Občianskeho zákonníka (§ 100 ods. 1 a § 103 Občianskeho zákonníka). Z obsahu zmluvy o úvere vyplynulo, že jednotlivé splátky boli splatné do 20. kalendárneho mesiaca, čo znamená, že 21.dňom začala plynúť premlčacia doba každej splátky osobitne. Uzavrel, že všeobecná trojročná premlčacia lehota na podanie žaloby uplynula žalobcovi dňa 21.7.2009, keďže žaloba bola podaná dňa 2.7.2012 a z ust.§ 103 OZ vyvodil, že splátky splatné v období od 20.6.2009 sú premlčané a ako dôvodne žalované sú splátky splatné od 20.7.2009 do 20.9.2010 v celkovom počte 15, čo pri splátke 18,42 eur činí celkovú sumu 276,30 eur, ktorú súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi spolu s úrokom z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 1 a § 3 nariadenia vlády 87/95 Zb. V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 502, § 503, § 504 a § 506 Obchodného zákonníka, ust. § 52, § 54, § 100 a § 103 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z.
Priznal vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vychádzajúc z úspechu žalovanej 80,30% a neúspechu 19,7% a v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. priznal vedľajšiemu účastníkovi pomernú časť trov konania 70,6%, čo činí spolu 201,28 eur.
Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobcu a to proti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci (§ 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O.s.p.). Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozsudku v zmysle § 220 O.s.p. tak, že jeho žalobe vyhovie, resp. v zmysle ust. § 221 ods. 1, 3 O.s.p. zruší
rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil náhradu trov prvostupňového i trov odvolacieho konania voči žalovanej i vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej.
V dôvodoch odvolania akcentoval na to, že súd prvého stupňa mal aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka § 387 ods. 1, § 392 ods. 2 a § 397, teda nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, lebo zmluva o úvere je absolútne obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V dôvodoch odvolania poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2MCdo 3/2011, 7MCdo 9/2014, 6MCdo 4/2012, ako aj na rozhodnutia krajských súdov (Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21.11.2013, 15Co/28/2013 zo dňa 30.10.2013, Krajského súdu v Trnave sp.zn. 9Co/138/2013, ako aj ďalšie). Rovnako poukazoval aj na komentár k ust. § 52 Občianskeho zákonníka k spotrebiteľským zmluvám od prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc.
Žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 23.9.2005, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ, teda že spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ust. § 53 a 54 tohto zákona. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. Preto právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavreté pred 1.1.2008 sa podľa odvolateľa spravujú ustanoveniam Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov.
Žalobca v odvolaní namietal, že nemôže súhlasiť s priznaním trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka a to jednak z dôvodu, že ide o drobný spor a aj z dôvodu, že pomoc vedľajšieho účastníka nebola účelná, keďže súd zamietol žalobný návrh z dôvodu premlčania, pričom v obdobných prípadoch postupuje súd v zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa najmä z dôvodu, že trovy konania vedľajšieho účastníka neboli účelne vynaložené a zároveň na podporu svojho tvrdenia v odvolaní poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6MCdo/5/2013, kde Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, v zmysle ktorého trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. Navyše vedľajší účastník Združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach.
Vedľajší účastník vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že je síce pravdou, že predmetná zmluva bola uzavretá dňa 23.9.2005, avšak definíciu spotrebiteľskej zmluvy upravoval aj zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v ust. § 23a ods. 1 uvádzal, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Názor žalobcu, že vec mala byť posúdená podľa Obchodného zákonníka považuje vedľajší účastník za mylný. Z množstva judikatúry poukázal vedľajší účastník na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo/12/2014, uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 402/2013 z 19.7.2013 a dôvodovú správu zákona č. 102/2014 k novelizácii § 52 ods. 2 tretej vety. K presvedčeniu žalobcu o nutnosti použitia § 150 ods. 2 O.s.p. poukázal vedľajší účastník na to, že pokiaľ by bolo presvedčenie žalobcu úprimné, nevyčísľoval by si trovy konania tak v žalobe, ako aj v samotnom odvolaní. Rovnako poukázal vedľajší účastník na úmysel zákonodarcu pri rozhodovaní o možnosti zníženia alebo nepriznania trov konania, ktorý sa mal dotýkať subjektov hromadne si uplatňujúcich svoje nároky vyplývajúce z drobných sporov, teda žalobcov a nie žalovaných, teda odporovalo by účelu zákona, aby žalovanému brániacemu sa proti uplatnenej pohľadávke bola odopretá možnosť na náhradu všetkých účelne vynaložených trov súvisiacich s jeho právnym zastupovaním. K posúdeniu účelnosti trov právneho zastúpenia poukázal vedľajší účastník na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 457/2014 z 15.10.2016. Z uvedených dôvodov navrhol vedľajší účastník rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie sa k odvolaniu vychádzajúc z hodnoty sporu v odvolacom konaní.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok v súlade s ust. § 156 ods. 1 O.s.p. verejne vyhlásil potom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
Z obsahu odvolania je možné vyvodiť iba odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. teda, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ v odvolaní síce uvádza, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, ktorý podľa obsahu možno podradiť pod ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. teda, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Z obsahu odvolania žalobcu nevyplýva aký navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností súd prvého stupňa nevykonal.
Odvolací súd dospel k záveru, že ani uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.
- nesprávne právne posúdenie veci nie je naplnený.
V čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 23.9.2005 Občiansky zákonník obsahoval úpravu problematiky spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Z Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy by teda izolovaným výkladom nezohľadňujúcim iné ust. právnych predpisov bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka nie je spotrebiteľskou zmluvou. Treba však poukázať na to, že pojem spotrebiteľskej zmluvy je upravený aj v ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý vo svojom znení zavedenom zákonom č. 616/2004 Z.z. s účinnosťou od 25.11.2004 pojem typovej zmluvy rozšíril tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že predmetná zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je napriek povahe tzv. absolútneho obchodu (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka) zmluvou typovou teda spotrebiteľskou a preto sa na ňu vzťahujú okrem príslušných ustanovení Obchodného zákonníka rovnako tak aj ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce tzv. spotrebiteľské zmluvy a preto tento právny vzťah požíva zvýšenú právnu ochranu podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, § 52 a násl. a podľa zákona o ochrane spotrebiteľa.
Navyše podľa ust. § 52 ods. 2 veta 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 12.6.2014 na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Aj keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až 12.6.2014 nejde o normu hmotného, ale procesného práva, čo znamená, že od účinnosti tohto ustanovenia sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
Preto odvolacia námietka žalobcu, že súd prvého stupňa mal aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, lebo ide o obchodno-právny vzťah, neobstojí. Súd prvého stupňa správne pre svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 101 a 103 OZ o premlčaní a správne dospel k záveru, že splátky splatné do 20.6.2009 v celkovej výške 221,04 eur sú premlčané, keďže žalobca podal návrh na súd prvého stupňa 2.7.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty (§ 103 OZ).
Zákonom č. 102/2014 Z.z. ako bod 11 čl. VIII bol do zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa zavedený nový § 5b v tomto znení:
Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Ide nepochybne o legislatívne vyjadrenie princípu ochrany slabšej strany, in concreto spotrebiteľa v právnych vzťahoch. Tento zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014, a zákonodarca nestanovil žiadne intertemporálne pravidlá.
Teda aj pokiaľ by vedľajší účastník nebol vzniesol námietku premlčania uplatneného práva, súd prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodoval po účinnosti novely zákona o ochrane spotrebiteľa vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou vrátane premlčania práva.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil i výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania vedľajšieho účastníka.
Účelnosť vynaložených trov je potrebné posudzovať individuálne v každej veci podľa okolností, za ktorých vedľajší účastník do konania vstúpil, a či v konaní vykonal konkrétne úkony. Súd prvého stupňa v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby v rozsahu 905,36 eur konanie zastavil, zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 276,30 eur a žalobný návrh zamietol v časti uplatnenej istiny 221,04 eur s príslušenstvom. Z dôvodu vznesenej námietky premlčania vedľajšieho účastníka vznesenej vo vyjadrení doručenom Okresnému súdu Košice-okolie 11.2.2013 žalobca zobral žalobu späť v rozsahu sumy 905,36 eur (premlčané splátky aj pri aplikácii 4-ročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka) a súd prvého stupňa žalobu zamietol v prevyšujúcom rozsahu (221,04 eur premlčané splátky posudzované podľa ust. § 103 Občianskeho zákonníka). Je síce pravdou, že súd prvého stupňa aj bez vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku vedľajším účastníkom by v čase rozhodnutia vo veci (12.1.2015) bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou v časti, avšak vznesená námietka premlčania vedľajším účastníkom bola učinená 11.2.2013, teda v čase, keď ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. vykonané novelou zákona č. 102/2014 Z.z. ešte nebolo účinné.
Súd prvého stupňa preto správne posudzoval účelnosť trov konania vedľajšieho účastníka a správne v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. vychádzajúc z predpokladu, že osud hlavného účastníka zdieľa aj vedľajší účastník, priznal vedľajšiemu účastníkovi pomernú časť trov konania, čo činí 70,6% pomerných trov.
V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá si trovy odvolacieho konania neuplatnila, preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi aplikujúc ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p. priznal odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby
- vyjadrenie sa k odvolaniu vo výške 19,92 eur, vychádzajúc z hodnoty 221,04 eur + režijný paušál vo výške 8,39 eur + 20% DPH 5,66 eur, spolu 25,58 eur v zmysle § 10 ods. 1, § 13a ods. 2 písm. e/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.