Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/240/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu ADRIA - AL, s.r.o., Šamorín, Senecká cesta 2, IČO: 34 099 654, zastúpeného JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom, Košice, Fejova 4, proti žalovanému Štátne divadlo Košice, Košice, Hlavná 58, IČO: 31 299 512, zastúpeného JUDr. Milanom Knopom, advokátom, Košice, Krmanova 1, o náhradu škody, o odvolaní účastníkov konania proti rozsudku -364 z 10.10.2014 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok, pokiaľ ním bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 899,03 € s úrokmi z omeškania vo výške 3 % za obdobie od 5.8.1994 do 30.4.1995 a vo výške 22 % za obdobie od 1.5.1995 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a pokiaľ ním bola žaloba v prevyšujúcej časti, t.j. ohľadne zaplatenia 33 854,12 € zamietnutá. V ostatnej časti rozsudok z r u š u j e a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 100 632,81 € s úrokom z omeškania vo výške 3 % zo sumy 4 899,03 € od 5.8.1994 do 30.4.1995 a s úrokom z omeškania vo výške 22 % zo sumy 4 899,03 € od 1.5.1995 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 26 865,63 € od 29.5.1996 do 15.8.1996 a s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 95 733,78 € od 16.9.1996 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, konanie o zaplatenie 9 625,11 € s prísl. zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 35 %, a to „k rukám“ jeho zástupcu JUDr. T. Sasfaia, advokáta, ktorá výška bude vyčíslená po právoplatnosti tohto rozhodnutia, povinnosť nahradiť trovy štátu 194,99 € na účet Okresného súdu (ďalej len OS) Košice I, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy štátu 93,89 €, na účet OS Košice I, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i.: Právna predchodkyňa žalobcu GABRIEL s.r.o. Košice sa žalobami evidovanými uňho pod sp. zn. , a domáhala zaplatenia 191 000 Sk, 760 417 Sk a 64 000 Sk, titulom náhrady škody, ktorú jej spôsobil žalovaný tým, že v ich zmluvnom vzťahu ohľadom nájmu nebytových priestorov na Františkánskej 1 v Košiciach konal v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný neuznal nárok žalobcu ani čo do dôvodu, ani čo do výšky uplatnenej náhrady škody a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. V súlade s § 112 ods.1 O. s. p. spojil na spoločné konanie vymenované veci, ktoré sa u neho začali, nakoľko „sa jedná“ o veci, ktoré skutkovo spolu súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov a je to tiež v záujme hospodárnosti konania a ďalej konanie bolo vedené pod sp. zn.: . Zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenou podľa § 524 a n. O. z. 22.5.1995 došlo k zmene na strane žalobcu a do konania so súhlasom účastníkov a jeho (súdu) vstúpila namiesto pôvodného žalobcu, ADRIA-AL s.r.o., Dunajská Streda, Námestie priateľstva 2169 (žalobca). Podaním zo 6.9.1996 žalobca rozšíril svoju žalobu a žiadal priznať náhradu škody v sume 4

651 349 Sk s prísl. Na pojednávaní 3.10.1996 došlo so súhlasom žalovaného k čiastočnému späťvzatiu žaloby o sumu 156 728 Sk a žaloba bola ustálená na sumu 4 494 621 Sk s prísl. Listom z 2.10.1996 žalobca doplnil žalobu a upresnil aj žalobný petit a žiadal zaviazať žalovaného „k zaplateniu“ sumy 4 494 621 Sk s 3 % úrokmi zo sumy 1 015 417 Sk od 5.8.1994 do 30.4.1995, s 22 % úrokmi zo sumy 1 015 417 Sk od 1.5.1995 do zaplatenia, s 17,6 % úrokmi zo sumy 1 099 320 Sk od 29.5.1996 do 15.8.1996 a s 17,6 % úrokmi zo sumy 3 479 204 Sk od 16.8.1996 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, taktiež do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej uviedol (žalobca), že v konaní si uplatňuje len skutočnú škodu, ktorá bola v konaní preukázaná jednak znaleckým posudkom (ďalej len , účtovnými listinami nájomcu a jeho zmluvných partnerov a spočíva v skutočne vynaložených finančných prostriedkoch na úpravu priestorov, ďalšom znížení majetku nájomcu z titulu zmluvných pokút (ďalej len pokuta) zaplatených vlastným dodávateľom a rozsahom neupotrebiteľných vecí kúpených len na úpravu týchto priestorov. Uznesením -174 z 3.10.1996 konanie v časti o zaplatenie 156 728 Sk zastavil a nárok žalobcu na zaplatenie sumy 4 494 621 Sk s prísl. vyčlenil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách celého konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5.11.1996. Následne bolo konanie vedené pod sp. zn.: . Vo veci vydal 18.11.1996 tzv. medzitýmny rozsudok -6, kedy rozhodol, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vznikla právnemu predchodcovi žalobcu, GABRIEL, Košice, Južná trieda 43 konaním proti dobrým mravom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 4.2.1998 v spojení s rozsudkom Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach -37 z 13.11.1997. Listom z 18.11.1998 žalobca upresnil uplatňované nároky pred spojením jednotlivých konaní na spoločné konanie: Sk pozostávajúcich z: - nepoužiteľný stavebný materiál v sume 186 796 Sk (účt. dokl.), - zaplatené projektové práce R.. F. 30 600 Sk (čl.23,46,47), - zaplatené stavebné práce DELTASTAV - 341 698 Sk (čl.3-6), - náklady na mzdy pracovníkov 66 000 Sk (obal č.2), - zaplatené nájomné žalovanému 135 363 Sk pri zmarení účelu nájmu má všetky originálne Podklady žalovaný (výpisy z účtu); - 64 000 Sk - za dodávku projektovej dokumentácie A-TYP s.r.o. Prešov (čl.17 účtované so zaplatenou zálohou potvrdenou vo faktúre, platba 9.6.93); Sk - za dodávku projektových prác ENTO s.r.o. Košice (čl.49,50,51 - 150 000 Sk zaplatené preddavkom, 41 000 Sk formou zápočtu Fizako čl.61/b dohoda z 27.4.1994). Pôvodne spolu uplatňovaná náhrada škody 1 015 417 Sk spojená na spoločné konanie sp. zn. . Podaním z 28.5.1996 žaloba rozšírená o 1 256 048 Sk pozostávajúcich z: - zaplatenej cene za objednané práce u rakúskeho dodávateľa 707 500 Sk (zmluva č.l.38/b, zmluvná cena čl.VI/1 fakturovaná 650 000 a 250 000 ATS č.l.37/b, zmluvy zaplatené 9.9.1993 v sume 2 507.000 Sk v ú.č.l.38, časť vrátená 15.11.1993 č.l.38), - pokuta zaplatená rakúskemu dodávateľovi 391 820 Sk (č.l.61 v. ú. z 2.5.1995), - zvýšené daňové poplatky 156 728 Sk (žaloba v tej časti vzatá späť a konanie zastavené uznesením -174 z 3.10.1996).Podaním „zo dňa“ žaloba aktualizovaná a rozšírená o 2 379 884 Sk s prísl. pozostávajúcich z: - dodatočne preukázaný zabudovaný materiál 305 162 Sk, - zaplatený doplatok pokuty rakúskemu dodávateľovi 205 422 Sk (faktúra doplatku penále 70 000 ATS = 205 422 Sk zaplatené 21.8.1996, v. ú. č.l.39b), - zaplatená pokuta DELTASTAV-u 1 869 300 Sk (zaplatená 23.8.1996 č.l.52,53,54 - zmluva + pokl. doklad č.l.54). Nakoniec nárok zhrnutý a „upresenený“ podaním z 2.10.1996. Ďalej uviedol ako sa žalovaný v podaní z 22.3.1999 dopodrobna vyjadril k jednotlivých dokladom a faktúram, a čo najmä uviedol, ako v priebehu konania žalovaný ďalej argumentoval, čo žalobca uviedol, čo žalovaný podaním 3.3.2010 uviedol, a čo po vykonaní kontrolného znaleckého dokazovania žalobca uviedol. Listom z 8.10.2014 žalobca upravil žalobný petit, kedy zobral žalobu o zaplatenie 289 966 Sk späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť a vydať rozsudok v nasledovnom znení: Žalovaný je povinný zaplatiť mu 139 568,97 € s 3 % úrokmi z omeškania zo sumy 33 705,67 € od 5.8.1994 do 30.4.1995, s 22 % úrokmi z omeškania zo sumy 33 705,67 € od 1.5.1995 do zaplatenia, s 17,6 % úrokmi z omeškania zo sumy 26 865,63 € od 29.5.1996 do 15.8.1996 a s 17,6 % úrokmi z omeškania zo sumy 105 863,30 € od 16.8.1996 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť mu náhradu trov konania na účet jeho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výpoveďami účastníkov konania, výpoveďami svedkov, znaleckým dokazovaním a zistil nasledovný skutkový stav: „Prevedeným“ dokazovaním zistil, že žalovaný má právo hospodárenia k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Košiciach, na Františkánskej 1, ktorá je vo vlastníctve štátu. Účastníci konania, konkrétne právna predchodkyňa žalobkyne a žalovaný, vstúpili do zmluvného vzťahu, predmetom ktorého bol nájom nebytových priestorov v objekte domu na Františkánskej 1 v Košiciach ešte v priebehu r.1992. Uviedol, čo zistil zo Zmluvy zo 6.3.1992, zo Zmluvy z 5.6.1992, z Dodatku z 20.11.1992, ktorý sa týkal bodov 2,7 a 10, zo Zmluvy z 28.4.1993, zo Zmluvy z 12.8.1993, z listu žalovaného z 10.1.1994, zo záznamu spísaného 24.6.1994 v objekte Košice, Františkánska 1, za účelom odovzdania uvedeného objektu, zo Zmluvy o dielo na dodávku stavebných prác rekonštrukcie obchodných priestorov na Františkánskej

1, uzatvorenej 1.10.1992 medzi žalobcom ako objednávateľom a žalovaným - Deltastav, Košice, Turgenevova 12, ako zhotoviteľom, z dodatku z 10.8.1993 k uvedenej zmluve, z Faktúry č.14, č.16, č.17/92 a č.18996 z 22.8.1996 Deltastav-u, z výdavkového pokladničného dokladu č.8/96 z 23.8.1996 vystaveného žalobcom, z príjmového pokladničného dokladu č.0281090 z 23.8.1996 vystaveného Deltastav-om:, zo Zmluvy o obchodnom výhradnom zastúpení, uzatvorenej 24.8.1993 medzi Janýr EDV Rakúsko ako zastúpeným a právnym predchodcom žalobcu ako obchodným zástupcom, z listu GABRIEL s.r.o. z 15.10.1993, z Faktúry Přemysl Janýr EDV z 19.2.1995 a 30.7.1996, z debetného avíza k tomu pripojeného z 21.8.1996, z listu žalobcu žalovanému z 27.5.1996, zo Zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom ako objednávateľom a žalovaným - ATYP, architektonický ateliér, spol. s r.o., Prešov, Masarykova 10, ako zhotoviteľom, z výpisu z účtu právneho predchodcu žalobcu z 9.6.1996, zo Zmluvy o dielo č.6/1992 uzatvorenej 20.11.1992 medzi žalobcom ako objednávateľom a projektantom R.. F.. S. F. ako zhotoviteľom, z faktúry č.17/92 z 5.11.1992 a 10.11.1992 R.. F.. F., z výdavkového pokladničného dokladu z 9.12.1992 č.: 442/92, z potvrdenky z 9.12.1992, z faktúry č.15/92 zo 6.11.1992 R.. F.. F., z výdavkového pokladničného dokladu z 30.11.1992, z potvrdenky z 30.11.1992, zo Zmluvy o dielo uzatvorenej 9.8.1993 medzi žalobcom ako objednávateľom a ENTO, s.r.o. Košice ako zhotoviteľom, z listu žalobcu z 20.8.1993, zo zápisu z 30.11.1993 z jednania o riešení problému v súvislosti so stavebným konaním na rekonštrukciu objektu v Košiciach na Františkánskej 1, z listu žalovaného z 12.1.1994, z listu žalobcu z 29.7.1994 a z listov žalobcu z 1.8.1994, z výpovede W.. F. Q. F. V. N., z predloženej Zmluvy o dielo z 9.12.1992 medzi žalobcom ako objednávateľom a Tercomont, spol. s r.o. ako zhotoviteľom na základe objednávky zo 4.12.1992, z faktúry Tercomont, spol. s.r.o. č.92016, z listu žalobcu bez označenia dátumu, z výpisu z účtu z 18.1.1994, z listu žalobcu z 20.10.1993, z výpisu z účtu z 21.10.1993, z Faktúry č.614/93,č.664/93 a č.44/94 dodávateľa Študentské centrum, Košice, Vysokoškolská 4, z výpisu z účtu z 15.11.1993 a 24.1.1994, z výdavkového pokladničného dokladu 138 z 15.4.1993, z faktúry č.370990, V 371314 a V 371099 TSMK, s.r.o., z výpisu z účtu z 24.11.1993 a 13.1.1994, z výdavkového pokladničného dokladu č.700 z 9.9.1993, z predložených pracovných zmlúv zamestnancov žalobcu, a to L. M., E. M., V. Y., T. Y., W. N., R. Z., spolu s výplatnými listinami len 4 zamestnancov (L.. M., V.. Y., E.. M., V.. N.), z predložených výdavkových pokladničných dokladov za október 1993, z predložených dokladov o nákupe, tzv. paragónov, dodacích listov, či výdavkových pokladničných dokladov žalobcu, z faktúry Východoslovenských tehelní, š.p. Košice, z výpisu z účtu z 11.11.1993, z predložených výpisov z účtov z 11.10.1993, z predložených dokladov na kúpu ďalšieho stavebného materiálu, zo Zmluvy o postúpení pohľadávky z 22.5.1995, zo Zmluvy o pristúpení z 1.5.1995, zo záveru č.055/1996 Ing. W. O., vypracovaného v konaní, z dodatku k č.055/1996 R.. O., z kontrolného č.8/2010 z 27.6.2010 R.. W. S., znalkyne z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľnosti, a jej výpovede na pojednávaní 24.6.2011, z jej doplňujúceho stanoviska k č.055/1996 vyhotovené R.. O., doručeného mu jej podaním 11.11.2011 a z ohliadky nehnuteľnosti vykonanej v konaní 18.1.2012. Citoval znenie § 420 ods.1,§ 442 ods.1,3,§ 443,§ 517 ods.1,2,§ 524,§ 533,§ 534 a § 544 O. z.,§ 10 nar.vl.č.87/95 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 1 nar. vl. „SR“ č.45/64 Zb. a uviedol: Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Pod pojmom škody sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Za skutočnú škodu sa pokladá ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného. Hradí sa aj ušlý zisk, ktorý je v podstate ušlým majetkovým prospechom, spočívajúcim v nezväčšení, resp. nerozmnožení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné, nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať (napr. interné bezpečnostné predpisy, stanovy, poriadky a p.), zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, príp. i z porušenia § 415 O. z. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala (sa prejavuje) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda (ak nedochádza „l“ naturálnej reštitúcii) napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Hmotná škoda znamená škodu na majetku (hmotných statkoch). V podstate nie je obsahový rozdiel

medzi pojmami škoda ako predpoklad občianskoprávnej zodpovednosti za škodu a hmotná škoda. Pre určenie výšky škody je rozhodujúca cena vecí v čase, keď „bola“ poškodená, stratená, zničená a p. Pri určení tejto ceny sa vychádza z cenového predpisu, príp. z ceny nadobúdacej s prihliadnutím na jej pokles vyplývajúci z jej veku, amortizácie, funkčnosti a p., ako aj s prihliadnutím na jej prípadný vzrast, ktorý nastal následkom zhodnotenia veci. Vzhľadom na existenciu medzitýmneho rozsudku, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vznikla právnemu predchodcovi žalobkyne - GABRIEL, spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice, Južná trieda 43 konaním proti dobrým mravom, sa v ďalšom konaní zaoberal už len otázkou rozsahu a výšky danej vzniknutej škody, nakoľko ostatné predpoklady zodpovednosti za škodu (porušenie právnej povinnosti, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie) boli založené uvedeným rozsudkom. Výška škody bola žalobcom špecifikovaná v priebehu konania niekoľkokrát, bola navyšovaná a táto zmena výšky žalobného nároku bola pripustená jeho príslušnými uzneseniami, resp. žaloba bola čiastočne aj zobraná späť. V konečnom dôsledku rozhodoval o žalobe žalobcu na zaplatenie 139 568,97 € s prísl. Občianske súdne konanie je konaním dôkazným, tzn., že účastníka v konaní zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenie dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenie dôkazy, dostáva sa do procesnej situácie neunesenia tzv. dôkazného bremena, a súdu neostáva nič iné len na okolnosti a skutočnosti, ktoré neboli riadne preukázané, neprihliadať. Žalovaná suma pozostávala z viacerých čiastkových nárokov, ktoré posudzoval samostatne a jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti s predloženými listinnými dôkazmi, tak isto v súvislosti s vykonaným znaleckým dokazovaním R.. O., F. F. R.. S. a dospel k záveru, že nárok žalobcu je len čiastočne dôvodný. Čo sa týka sumy 186 796 Sk za nepoužiteľný stavebný materiál, túto sumu vôbec nepriznal, nakoľko vychádzal zo E. R.. S. a zároveň zo súpisu z odovzdania nehnuteľnosti a prevzatia správcom objektu z 24.6.1994, z ktorého bol zrejmý stavebný stav nehnuteľnosti: povala a strecha v pôvodnom stave, so žiadnymi zásahmi zo strany nájomcu a v ostatných častiach boli konštatované najmä búracie práce a likvidácia určitých zariadení, ako sprchy, umývadlá, WC, zrkadlá, elektrická inštalácia a p. Zároveň bolo konštatované, že kotolňa je v pôvodnom stave a neboli tam robené žiadne zásahy. V závere je uvedené, že stavebný materiál, ktorý sa tam nachádza, je podľa vyjadrenia nájomcu z inej stavby. Z uvedených dôvodov mal za to, že na základe predložených listinných dôkazov nemožno konštatovať, že žalobcovi vznikla škoda za nepoužiteľný stavebný materiál v danej sume 186 796 Sk, nakoľko toto nebolo konštatované ani v danom protokole o prevzatí nehnuteľnosti a v jeho „nádväznosti“ vychádzal aj zo R.. S. spolu s jej doplnením a dovysvetlením v ďalšom stanovisku, kedy mal za to, že je možné priznať žalobcovi len sumu za prevedené búracie práce v hodnote 46 859,30 Sk, čo je 1 555,44 €. Takže priznal sumu len 1 555,44 €. Čo sa týka zaplatených projektových prác, priznal žalobcovi nárok na náhradu škody v rozsahu zaplatenej sumy 21 600 Sk R.. F.. F. a v sume 64 000 Sk ATYP-u architektonickému ateliéru Prešov, spolu 85 600 Sk, t.j. 2 841,40 €. Nepriznal žalobcovi náhradu škody v rozsahu a vo výške zodpovedajúcej cene projektovej dokumentácie vyhotovenej ENTO, s.r.o., nakoľko v súdnom spise sa nenachádzali písomné listinné dôkazy o úhrade danej vyfakturovanej sumy. Spisový materiál obsahoval len dohodu spolu s faktúrou, nie s dôkazom o úhrade danej sumy. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, čo sa týka projektovej dokumentácie, priznal sumu len vo výške 2 841,40 €. Čo sa týka nákladov na mzdy pracovníkov, žalobca požadoval zaplatenie 66 000 Sk, avšak z predložených listinných dôkazov, pracovných zmlúv, výplatných listín, mohol priznať len 15 129 Sk, t.j. 502,19 € za sumy reálne vyplatené 4 zamestnancom, pretože len v tomto rozsahu žalobca uniesol dôkazné bremeno v podobe predloženia reálnych dôkazov a o vyplatení uvedenej sumy spomenutým zamestnancom. Čo sa týka zaplateného nájomného žalovanému 135 363 Sk pri zmarení účelu nájmu, túto sumu žalobcovi vôbec nepriznal, pretože - podľa jeho názoru - žiadna škoda v tomto smere mu nevznikla, nakoľko tento zaplatil za nájomné len za tie priestory, ktoré naozaj užíval a len do času odovzdania predmetných nebytových priestorov. Ako aj vyplýva zo špecifikácie daného čiastkového nároku, „jednalo sa“ o zaplatené nájomné a teda spotrebované v ekvivalencii k rozsahu užívania predmetu nájmu nájomcom - žalobcom a teda uvedené sumy nemožno považovať za škodu na jeho strane. Čo sa týka zaplatených stavebných prác Delstastav-u vo výške 341 698 Sk túto sumu nepriznal, nakoľko tieto stavebné práce vykonané danou stavebnou spoločnosťou boli len vyfakturované, avšak faktúra neobsahovala súpis prác, ktorý by poskytol prehľad, aké práce tam boli realizované, tak isto ani neexistuje žiaden záznam z ohliadky, kde by bolo stanovisko žalobcu a žalovaného k zisteniu stavebných prác a dodávok materiálov v uvedenej spoločnosti. Suma stavebných prác je vyčíslená len v jednej sume, bez jej špecifikácie. Z tohto pohľadu konštatoval a dospel k záveru, že aj tieto stavebné práce boli ohodnotené R.. S., ktorý stanovoval sumu vykonaných stavebných úprav prác, konkrétne búracích prác na predmetnej nehnuteľnosti v sume 1 555,44 €. Nepridržal sa č.055/1994 vyhotoveného R.. O., nakoľko tento len vychádzal a opisoval jednotlivé písomné listinné podklady, faktúry a doklady

o zaplatení zo strany žalobcu, avšak z uvedených ešte nie je možné argumentovať, že dané práce boli naozaj vykonané. I keď znalec vo svojom uviedol, že svoj vypracoval na základe poznatkov získaných pri ohliadke objektu 3.7.1996, tento však samotný v bode AB prvej strany aj konštatuje, že si neobstaral žiadne podklady k vypracovaniu ZP, vychádzal z uznesenia Obvodného súdu Košice I z 29.5.1996 a zo združeného spisového materiálu vo veci , stav ku dňu prevzatia, t.j. 21.6.1996. Na tomto mieste si dovolil poznamenať, že žalobcom predložené doklady - faktúry, zmluvy + k niektorým faktúram a zmluvám aj doklady o úhradách, ešte nesvedčia o vynaložení týchto peňažných prostriedkov práve na nehnuteľnosť žalovaného, nakoľko v tomto období právny predchodca žalobcu GABRIEL, s.r.o. realizovala aj ďalšie stavby, čo vyplýva o záznamu o prevzatí nehnuteľnosti z 24.6.1994, kedy sa konštatovalo, že stavebný materiál nachádzajúci sa v nehnuteľnosti Františkánska 1 v Košiciach pochádza z inej stavby. Potom uvedeným dokladom v rozsahu takom, v akom požadoval žalobca, neuveril a priklonil sa k R.. S., ktorá vychádzala z reálneho stavu nehnuteľnosti. I keď jej bol vykonaný s dosť veľkým časovým odstupom, táto konštatovala, že ak by boli aj vykonané iné než búracie práce v predmetnej nehnuteľnosti, stopy po uvedených prácach by sa zachovali a tieto by vedela určiť a následne aj oceniť. Zároveň poukázal aj na výpoveď zamestnanca žalovaného - R.. N., kedy tento uviedol, že po odovzdaní nehnuteľnosti nájomcom, t.j. právnym predchodcom žalobcu žalovanému sa žiadne ďalšie práce na uvedenej nehnuteľnosti nevykonávali, takže znalkyňa vlastne vychádzala zo stavu, v akom nehnuteľnosť bola v čase odovzdania, len s prihliadnutím na opotrebenie zapríčinené plynutím času. Zo zmluvy o výhradnom zastúpení uzatvorenej medzi Janýr EDV ako zastúpeným a právnym predchodcom žalobcu GABRIEL, s.r.o. ako obchodným zástupcom zistil, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal vyvíjať pre zastúpeného činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv na predaj, inštaláciu softwarového produktu BST - podniková sporiteľňa, ktorej autorom bol zastúpený, k čomu mu tento poskytol aj kompletný softwarový program, pričom uvedené zastúpenie produktu mal právny predchodca žalobcu prevádzať v objekte v Košiciach, Františkánska 1, kde mal zriadiť reprezentatívne kancelárske a školiace priestory v minimálnej rozlohe 100 m2. Odbyt produktu mal byť započatý najneskôr do 1.4.1994, pričom zmluvné strany si za poskytnutý predmet plnenia funkčnú špecifikáciu dohodli aj cenu 650 000 ATS a cenu kompletného programového zdrojového kódu vo výške ATS 350 000 so splatnosťou pri prevzatí produktu. Zároveň si dohodli aj v prípade porušenia zmluvy pokutu až do výšky 200 000 ATS. Nakoľko k realizácii daného výhradného obchodného zastúpenia nedošlo zavinením žalovaného, ktorý svojim správaním neumožnil žalobcovi užívanie daných nebytových priestorov a zároveň teda aj realizáciu tohto produktu v predmetných priestoroch tak, ako bolo medzi účastníkmi zmluvy o výhradnom obchodnom zastúpení dohodnuté, konštatoval, že žalobcovi tu vznikol nárok na náhradu škody a to zaplatením ceny za objednané práce, teda za uvedený softwarový projekt, mínus vrátená čiastka k 15.11.1993, t.j. fakturovaná suma 650 000 a 250 000 ATS zaplatené v sume 2 547 000 Sk, časť vrátená 15.11.1993 v sume 748 059 ATS, t.j. 2 055 668,47 Sk a preto rozdiel medzi zaplatenou cenou a vrátenou časťou predstavuje 151 941 ATS, v tom čase 417 534 Sk. Uvedenú sumu 417 534 Sk z uvedeného dôvodu túto sumu považoval za naozaj reálne vzniknutú škodu žalobcovi. Zároveň žalobca v konaní predložil aj dôkazy o vyfakturovanej pokute daným obchodným partnerom, t.j. pokuta vo výške 391 820 Sk spolu s zaplateným doplatkom pokuty vo výške 205 422 Sk a teda uvedené sumy považoval za reálnu škodu vzniknutú na strane žalobcu a preto túto priznal. Žalobcovi nepriznal dodatočne preukázaný zabudovaný materiál v rozsahu 305 162 Sk poukazujúc na cit. odôvodnenie ohľadom rozsahu realizovaných prác žalobcom, ktoré boli ohodnotené R.. S.. V neposlednom rade priznal aj zaplatenú pokutu Deltastav-u vo výške 1 869 300 Sk, t.j. 62 049,39 €, nakoľko v konaní boli predložené riadne listinné dôkazy o zaplatení uvedenej pokuty, ktorá reálne predstavuje škodu vzniknutú žalobcovi v dôsledku zmarenia užívania predmetu nájmu zo strany žalovaného. Nemal prečo nedôverovať predloženým listinným dôkazom, zmluvám medzi daným obchodným partnerom a právnym predchodcom žalobcu - GABRIEL, s.r.o., resp. listinným dôkazom o zaplatení uvedených súm, či už výpismi z účtu alebo príjmovými a výdavkovými pokladničnými dokladmi. Tieto v čase ich vyhotovenia boli riadnymi účtovnými dokladmi, ktoré naozaj preukazujú rozsah vzniknutej škody žalobcovi. V tomto smere nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie, nakoľko mal za to, že od vystavenia týchto dokladov ku dňu jeho rozhodovania prešla dlhá doba, kedy žiaden z uvedených subjektov, obchodných partnerov právneho predchodcu žalobcu nie je povinný predmetné doklady ďalej archivovať, nakoľko už uplynula doba povinnej, zákonnej archivácie 10 rokov. V neposlednom rade uviedol, že z predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávky z 22.5.1995 a Zmluvy o pristúpení k dlhu mal preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní a preto jeho nároku vyhovel. Teda v konečnom dôsledku priznal žalobcovi náhradu škody v celkovej sume po čiastočnom späťvzatí vo výške 100 632,81 € predstavujúcu sumu rozdielu zaplateného produktu pre Janýr EDV a vrátenej čiastky 417 534 Sk, t.j. 13 859,59 €, zároveň pokutu zaplatenú tomuto zmluvnému partnerovi 391 820 Sk, t.j. 13 006,04 € a doplatok pokuty 205 422 Sk,

t.j. 6 818,76 €. Zároveň priznal aj pokutu zaplatenú Deltastav-u 62 049,39 € plus realizované stavebné práce ohodnotené v konaní v rozsahu 46 859,30 Sk, t.j. 1 555,44 €, mzdy pracovníkom právneho predchodcu žalobcu v rozsahu 15 129 Sk, t.j. 502,19 €, uhradená projektová dokumentácia vyhotovená Ing. Arch. Adámekovou a ATYP-om architektonickým ateliérom Prešov v rozsahu 85 600 Sk, t.j. 2 841,40 €, spolu 100 632,81 €. Nakoľko žalovaný bol v omeškaní s úhradou predmetnej dlžnej sumy žalobcovi, s poukazom na § 10 nar.vl.č.87/95 Z. z. mu priznal aj úrok z omeškania vo výške sadzby vyplývajúcej z § 1 nar. vl. „SR“ č.45/64 Zb. a § 3 nar.vl.č.87/95 Z. z., kedy ustanovil, že k 5.8.1994 bola zákonná sadzba úroku z omeškania 3 % ročne, k 1.5.1995 22 % ročne, k 29.5.1996 17,6 % ročne a k 16.9.1996 17,6 % ročne. Zároveň priznal úrok z omeškania 3 % zo sumy 4 899,03 € od 5.8.1994 do 30.4.1995 a s úrokom z omeškania 22 % zo sumy 4 899,03 € od 1.5.1995 do zaplatenia, pričom suma 4 899,03 € predstavuje priznanú náhradu škody v rozsahu búracích prác zo R.. S. vo výške 1 555,44 €, škodu predstavujúcu zaplatené úhrady miezd zamestnancom žalobcu v preukázanej výške 502,19 € a priznané sumy za uhradené projektové dokumentácie vo výške 2 841,40 €. Čo sa týka ďalšieho úroku z omeškania 17,6 % zo sumy 26 865,63 € od 29.5.1996 do 15.8.1996 vychádzal z podania žalobcu, kedy žiadal úrok do 15.8.1996 a suma 26 865,63 € predstavuje sumy uhradené Janýr EDV za dodaný produkt v rozsahu rozdielu z predmetnej ceny a vrátenej sumy 417 534 Sk, t.j. 13 859,59 € + pokuta zaplatená vo výške 391 820 Sk, t.j. 13 006,04 €. Posledný úrok z omeškania 17,6 % zo sumy 95 733,78 € od 16.9.1996 do zaplatenia v danej sume zahrnul sumu 26 865,63 € tak, ako bolo uvedené, spolu s doplatkom pokuty 205 422 Sk, t.j. 6 818,76 € a uhradenej pokuty Deltastav-u 1 869 300 Sk, t.j. 62 049,39 €. Citoval znenie § 96 O. s. p. Na základe čiastočného späťvzatia žaloby zo strany žalobcu rešpektoval jeho dispozičné právo so žalobou a za súhlasu žalovaného konanie o zaplatenie sumy 9 625,11 € s prísl. zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vo veci nevykonal ďalšie dôkazy, nakoľko dokazovanie vykonané do dňa jeho rozhodovania považoval za dostačujúce k preukázaniu nároku na náhradu škody žalobcu voči žalovanému, a teda medzi iným sa nezaoberal dokazovaním ohľadom nejakého prísľubu Janýr EDV ohľadom investičnej spoluúčasti v GABRIEL s.r.o. Dovolil si (súd) poznamenať, že mnohé dôkazy doložené žalobcom a prezentované v odôvodnení tohto rozsudku nezobral do úvahy v jeho prospech, pretože „sa jednalo“ len o vystavené faktúry, dodacie listy a p. bez dokladov o ich úhrade či už príjmovými a výdavkovými pokladničnými dokladmi, resp. výpismi z účtu alebo „sa jednalo“ len „o o“ strohé doklady o nákupe. tzv. paragóny, z ktorých nemohol vyvodiť, že práve tam uvedené položky vynaložil žalobca na nehnuteľnosť žalovaného, a teda v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Opätovne konštatoval, že položky predstavujúce stavebný materiál boli zohľadnené v sume ustálenej R.. S. a v takejto nakoniec i priznané. Nevykonal dôkazy výsluchom svedkov ohľadom rekonštrukcie kotolne, nakoľko vychádzal zo zápisu o odovzdaní nehnuteľnosti z 24.6.1994, v ktorej je konštatované, že na kotolni neboli robené žiadne zásahy. Taktiež nepristúpil k vypočutiu týchto svedkov ani ohľadom opravy štítového múru, nakoľko vychádzal zo R.. S., jej doplnenia a výpovede, kedy táto uviedla, že omietky na vonkajších fasádach neboli robené vôbec, nakoľko po nich nezostali žiadne pozostatky, resp. stopy, ktoré v prípade, ak by boli vykonané, bolo možné rozpoznať aj napriek plynutiu času. Čo sa týka návrhu na dokazovanie ohľadom predloženia účtovnej závierky, bankových výpisov Deltastav-u a Gabriel s. r. o. za r.1992,1993, peňažného denníku Deltastav-u, stavebného denníka, knihy došlých a vyšlých platieb Deltastav-u a Gabriel s. r. o. za r.1992,1993, opätovne poukázal na svoje vyjadrenie ohľadom neúčelnosti vyžiadania takýchto dokladov z dôvodu uplynutia zákonnej doby archivácie ako aj preto, že vykonané dokazovanie vo veci považoval za hodnoverné a dostačujúce. Ani ďalšie tu explicitne nevymenované návrhy na vykonanie dokazovania nevykonal, lebo ako tu už bolo uvedené, vykonané dokazovanie považoval pre rozhodovanie vo veci za dostačujúce. Napokon, citujúc znenie § 142 ods.2,§ 148 ods.1,§ 149 ods.1 a § 151 ods.6,7 O. s. p., uviedol, že v konaní rozhodol podľa § 142 ods.2 O. s. p. za použitia § 151 ods.7 O. s. p. a priznal čiastočne úspešnému žalobcovi trovy konania v rozsahu 35 %, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný „k rukám“ zástupcu žalobcu JUDr. Sásfaia, advokáta, a to podľa cit. § až po právoplatnosti tohto rozhodnutia, kedy rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením. Pri rozhodovaní o tomto vychádzal z celkovej pôvodne uplatňovanej sumy a sumy ním priznanej, kedy mal za to, že pomer úspechu a neúspechu žalobcu je len v rozsahu 35 % (úspech žalobcu predstavoval 67,5 %, neúspech 32,5 %, rozdiel činí 35 %). O trovách štátu rozhodol podľa cit. ust. a zaviazal žalovaného, ktorý bol neúspešný v rozsahu 67,5 % na zaplatenie 194,99 €, ktorá predstavuje 67,5 % zo sumy uhradených trov štátu 288,80 € a zároveň žalobcu zaviazal na základe toho istého ust. „k zaplateniu“ sumy 93,89 €, čo predstavuje jeho neúspech v časti zastavenej, resp. zamietnutej v rozsahu 32,5 %. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie (č.l.392-393) proti rozsudku do „výroch“, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a do výrokov o náhrade trov s návrhom, aby odvolací v napadnutej zamietavej časti rozsudok zmenil a zaviazal žalovaného na zaplatenie 39 936,16 € s prísl. a zmenil

aj vo výrokoch o náhrade trov konania. uviedol: Odvolanie podáva z dôvodov obsiahnutých v § 205 ods.2 písm. d),f) O. s. p., teda že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza čiastočne z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd v napadnutom rozsudku vyhovel žalobe o zaplatenie 100 632,81 € s prísl., konanie o 9 625,11 € zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovaného zaviazal nahradiť mu trovy konania vo výške 35% a jeho zaviazal nahradiť trovy štátu 93,89 € na účet súdu. Mal za dostatočne preukázanú zodpovednosť žalovaného na náhradu škody podľa § 420 ods.1 O. z., vzhľadom na existenciu medzitýmneho rozsudku, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vznikla jeho právnemu predchodcovi - GABRIEL spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice, Južná triede 43 konaním proti dobrým mravom, sa súd v ďalšom konaní vyporiadaval už len otázkou rozsahu a výšky danej vzniknutej škody, nakoľko ostatné predpoklady zodpovednosti za škodu (porušenie právnej povinnosti, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie) boli založené uvedeným právoplatným medzitýmnym rozsudkom. Nesúhlasí so zamietavou časťou výroku rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, pretože súd v tomto rozsahu z vykonaného dokazovania nevyvodil správny skutkový záver a následne aj právne posúdenie, že škoda v tomto rozsahu nebola preukázaná. Nesporné je že medzitýmnym rozsudkom Obvodného súdu Košice I 14C/830/96-6 z 18.11.1996 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom KS v Košiciach -37 bolo právoplatne rozhodnuté o zodpovednosti žalovaného na náhradu škody. Súd mu nepriznal náhradu škody 341 698 Sk za stavebné práce vykonané firmou Deltastav preto že faktúra neobsahovala súpis prác, ktorý by poskytol prehľad, aké práce tam boli realizované, tak isto ani neexistuje žiaden záznam z ohliadky, kde by bolo jeho stanovisko a stanovisko žalovaného k zisteniu stavebných prác a dodávok materiálov v uvedenej spoločnosti. Suma stavebných prác je vyčíslená len v jednej sume, bez jej špecifikácie. Z tohto pohľadu súd konštatoval a dospel k záveru, že aj tieto stavebné práce boli ohodnotené R.. S., ktorý stanovoval sumu vykonaných stavebných úprav prác, konkrétne búracích prác na predmetnej nehnuteľnosti v sume 1 555,44 €. Ničím nepodložená a nesprávne domnienka súdu že išlo o búracie práce, ktoré zohľadňovala znalkyňa R.. S., nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V konaní „preložil“ listinné dôkazy a to zmluvu a jej 2 dodatky s touto firmou (č.l.53b zbierky listín ním predložených) a nielen faktúry na čl.3-6 (f.č.14/92,15/92,16/92,17/92) s popisom vykonanej stavebnej činnosti oprava štítového múru, oprava kancelárskych priestorov, oprava kotolne výroba konštrukcie na svetlík) tiež „z“ účtovnými dokladmi o zaplatení týchto prác (VPD 454/92, VPD 439/92, výpis z účtu z 27.10.1992 a potvrdenie o úhrade), z ktorých je nepochybné aké stavebné práce boli vykonané a že žalovaný za tieto zaplatil. Na tieto predložené listinné dôkazy poukázal aj v podaní na súd z 27.4.2000, nie je dôvod preto v tomto rozsahu náhradu škody nepriznať. Bol aj rozpis prác na ktoré sa faktúra odvoláva, ten sa nezachoval. Súd mu nepriznal náhradu škody 150 000 Sk z titulu zaplatenia za projekt ENTO s.r.o. s odôvodnením, že existuje len faktúra od tejto spoločnosti, čo taktiež nie je pravdou a súd nevychádza z predložených listinných dôkazov. „Poukazujme“ opakovane na ním „preložené“ listiny, zväzok listín str.19,49,50,51, fa.č.18/93 z 1.12.1993 platba z účtu z 10.1,1994 v sume 50 000 Sk odfotená na 2.str., f.č.12/93 z 9.8.1993 platba z účtu z 18.8.1993 50.000 Sk odfotená na 2.str., f.č.14/94 z 4.10.1993 zaplatená prevodom z účtu 50 000 Sk z 20.10.1993 na čl.19 zb. listín/ časť dlhu z iného dôvodu bola „započítaný“ ako aj platby - zálohové 3 x 50 000 Sk z jeho účtu 20.10.1993, 10.1.1994, 19.8.1997. Ani v tejto zamietavej časti nemá rozsudok oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd nepriznal nárok na dodatočne zabudovaný materiál 305 162 Sk len z dôvodov, že nie je podrobný rozpis. Poukázal na celý rad stavebnej činnosti, ktoré znalkyňa s odstupom toľkých rokov absolútne nemohla posudzovať, hoci rekonštrukcia kancelárskych priestorov na 2. posch. bola evidentná aj pri ohliadke. Trval na tom, že niet preukazných dôvodov spochybňovať včítane dodatku vypracovaný znalcom R.. O. v tomto konaní, ktorý sa o reálnom stave stavebných prác a nezabudovaného materiálu fyzicky ohliadkou 3.7.1996 presvedčil osobne, v posudku uvádza aj čo fyzicky overiť nemohol, čo potvrdila aj znalkyňa R.. S. v liste z 30.10.2011 v závere, v prvej odpovedi k listu jeho zástupcu. Na hodnovernosti posudku nemôže nič meniť, že v posudku nie je záznam z obhliadky s jeho účasťou a účasťou žalovaného, ktorí by vykonané práce potvrdzovali. Dodatočne zabudovaný materiál v sume 305 162 Sk je preukázaný, rovnako aj nezabudovaný stavebný materiál v hodnote 186 796 Sk. Je logické, že terajší stav nehnuteľnosti ani zďaleka nemôže byť taký ako pred 18 rokmi, keď ich posudzoval znalec R.. O. a že ostatné náklady, zariadenia, nezabudovaný stavebný materiál, svojpomocné práce jeho pracovníkmi nie je možné fyzicky v súčasnosti už po 20 rokoch overiť, nie je už k dispozícií ani účtovná evidencia právnických a fyzických osôb. Tvrdenie že jeho predchodca vykonával stavebné práce aj na inom mieste v Košiciach je absolútne nepravdivé, veci a materiál ktoré boli do budovy dovezené, zabudované, nemôže byť na jeho ťarchu, ak po toľkých rokoch, od r.1996, už sa v budove do ktorej mal prístup len žalovaný, v takom rozsahu nenachádzajú, nemal ich možnosť kde použiť ani speňažovať. Nedôvodne súd nepriznal náhradu škody ani v rozsahu zaplatených

miezd pracovníkov jeho predchodcu v sume 66 000 Sk, ktorí pracovali ako robotníci stavební len na tejto stavbe, iné jeho predchodca ani nemal, hoci boli súdu predložené originálne výplatné listiny. Aj v tomto rozsahu je žaloba na náhradu škody dôvodná. Nakoniec je toho názoru, že ak nemal možnosť prenajatú nehnuteľnosť po vzniku sporov užívať, ani ju upraviť, zaplatené nájomné 135 363 Sk je jeho skutočnou škodou, pretože zaplatil za nájom, užívanie, ktoré nemal možnosť realizovať na dohodnutý účel, preto o túto sumu sa jeho majetok ukrátil len zavineným úmyselným konaním žalovaného. V súvislosti s nesprávne ustálenou výškou škody súdom nie je správne ani rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania v rozsahu úspešnosti 35 %, jeho úspešnosť má byť jednoznačne vyššia, vzhľadom na dôvodnosť nárokov aj v nepriznanej, zamietavej časti rozsudku. Z týchto podstatných dôvodov považuje podané odvolanie za opodstatnené. Žalovaný, vzhľadom na to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nedostatočne zistil skutkový stav, napadol včas podaným odvolaním (č.l.394-396) rozsudok v celom rozsahu a žiadal, po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, vydal tento Rozsudok: Mení sa rozsudok tak, že je povinný zaplatiť žalobcovi 1 555,44 € s prísl. do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta. Žalobca je povinný nahradiť „žalobcovi“ náhradu trov konania, ako aj trov odvolacieho konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Ak súd uzná, že nie sú dôvody na zmenu rozsudku, alternatívne navrhol vydať toto uznesenie: Súd zrušuje rozsudok a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Reprodukoval, čo súd vo svojom odôvodnení uvádza a aký vyslovil názor (škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom t.j. peniazmi a je vyjadriteľná, resp. napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, pokiaľ nedochádza k „restitucio“ in integrum. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného, pričom reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu) a, že v odôvodnení rozoberá pojem škoda a hmotná škoda s určením výšky škody, resp. spôsobom určenia jej výšky, s čím sa stotožňuje v plnom rozsahu. Ďalej uviedol: Niet pochýb o tom, že občianske súdne konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že účastníka v konaní zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenie dôkazy, vykonaním ktorých sa preukáže pravdivosť jeho tvrdení, s čím je spojená procesná situácia unesenia, resp. neunesenia dôkazného bremena a súd je povinný neprihliadať na skutočnosti, ktoré neboli riadne preukázané. Súd nepriznal žalobcovi náhradu sumy 186 796 Sk za nepoužiteľný stavebný materiál, poukazujúc na závery Ing. Egedovej v spojení s súpisom z odovzdania a prevzatia nehnuteľnosti správcom objektu z 24.6.1994, z ktorého je zrejmý stavebný stav nehnuteľností v čase odovzdania, čo v plnom rozsahu korešponduje so R.. S.. Odovzdávania a prevzatia sa zúčastnili obe strany zmluvného vzťahu. Správne súd poukazuje na vyjadrenie samotného nájomcu prítomného pri odovzdávaní, v ktorom uvádza, že stavebný materiál nachádzajúci sa na mieste je z inej stavby a táto skutočnosť sama osebe vylučuje to, že by žalobca utrpel ujmu tým, že obstaral stavebný materiál, ktorý nemohol inde použiť, pretože chcel použiť použitý stavebný materiál, ktorý mu ostal na inej stavbe. Opätovne (žalovaný) uvádza, že súhlasí so závermi súdu ohľadom vyhodnotenia skutočností a skutkového stavu R.. S., ktorý je logický, presvedčivý a podložený aj fotodokumentáciou z miesta samotného, čo nemôže ujsť súdu pri správnom vyhodnocovaní dôkaznej situácie. Nie je pochýb, že samotná „nehnutenosť“ od doby jej opätovného prevzatia neprešla žiadnymi úpravami a nachádza sa v stave, v akom bola prevzatá v r.1994. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu škody v rozsahu 21 600 Sk pre R.. F.. F. a v sume 64 000 Sk ATYP-u architektonickému ateliéru Prešov, čo je spolu 2 841,40 €. Súčasne nepriznal žalobcovi náhradu škody v rozsahu a vo výške zodpovedajúcej cene projektovej dokumentácie vyhotovenej ENTO, s.r.o., pretože v súdnom spise sa nenachádzali dôkazy o úhrade danej „vyfaktúrovanej“ sumy. Z tohto odôvodnenia vyplýva, že súd sa pri tomto rozhodnutí spravoval úvahami, ktoré vychádzali zo skutočnosti, či bolo preukázané zaplatenie fakturovaných súm. Nespochybňuje vyplatenie sumy 2 841,40 €, avšak má zato, že nie je postačujúce pre uznanie nároku na škodu vychádzať len z preukázania vyplatených súm, ale je potrebné zistiť, či tieto sumy vo svojej podstate a výške boli vynaložené účelne a v súlade s účelom nájmu, teda - podľa jeho názoru - nebola táto suma jednoznačne preukázaná ako vznik škody na strane žalobcu. Súd priznal žalobcovi náklady na mzdy pracovníkov vo výške 502.19 €, pretože mal za preukázané, že tieto sumy boli žalobcom pracovníkom vyplatené. Uvádza (žalovaný), že ak súd berie do úvahy vykonané práce, resp. ich hodnotu na stavbe a na nehnuteľnosti, táto v sebe musí zahŕňať aj cenu práce pracovníkov, ktorí takéto úpravy vykonávali. Len pre poriadok dáva do pozornosti, že žalobca podľa svojho tvrdenia pracoval aj na iných stavbách a dôveryhodným spôsobom nepreukázal, že túto sumu vynaložil pre pracovníkov v súvislosti s prenajatou nehnuteľnosťou. Stotožňuje sa s rozhodnutím súdu v časti zaplateného nájomného vo výške 135 363 Sk, ako aj s odôvodnením tohto rozhodnutia v plnom

rozsahu. Súd nepriznal považovanú náhradu vo výške 341 698 Sk, ktorá mala byť vyplatená Deltastav- u z dôvodu, že tvrdené vykonávané práce boli len fakturované bez súpisu prác, ktorý by poskytoval „prehad“, aké práce tam boli realizované a súd tvrdí, že neexistuje žiadny záznam z ohliadky, ktoré by potvrdil stanovisko žalobcu ohľadne stavebných prác a dodávok materiálu. Suma je vyčíslená len v jednej sume bez špecifikácie a stavebné práce sú ohodnotené ZN R.. S.. Súhlasí s rozhodnutím o nepriznaní tejto sumy, avšak čiastočne nesúhlasí s dôvodmi, o ktoré sa súd opieral, pretože nie je pravdou, že by sa nepreukázalo vykonanie týchto prác a dodávka materiálov, ale naopak jednoznačne bolo preukázané, že takéto práce neboli vykonané a takýto materiál nebol dodaný, čo potvrdzuje zistenie s tým, že znalec nad akúkoľvek pochybnosť uvádza, že práce, ktoré by mali byť takto uskutočnené, by nemohli ani uplynutím času zaniknúť. Tzn., že tieto práce boli Deltastav-om vyfaktúrované napriek tomu, že neboli vykonané, čo potvrdzuje nielen ZP, ale aj uvedený záznam z prevzatia a odovzdania nehnuteľnosti správcom, kde bol prítomný aj zástupca nájomcu. Poznamenáva, že takéto konanie žalobcu v spojení s konaním tretej osoby - fy Deltastav nemožno označiť inak, ako nie čestné s úmyslom obohatiť sa na úkor iného a týmto sú spochybnené aj ostatné konania spomínaných osôb, ktoré konali v zhode s naznačeným cieľom. Poukazuje na správne vyhodnotenie R.. O. a jeho „použitenosti“ pre zistenie a priznanie náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená žalobcom. Inštitút pokuty je upravený v O. z. v súvislosti s uľahčením domáhania sa náhrady škody účastníkom zmluvného vzťahu bez povinnosti zložitého dokazovania jej výšky, čiže slúži ako inštitút paušalizovanej náhrady škody pri jej vzniku vyplývajúci z porušenia zmluvných povinností. Pokuta sa úzko viaže na nahrádzanie prípadnej náhrady škody tak, ako to mal na mysli zákonodarca, ktorý prijímal toto zákonné ust., teda musí jej výška zodpovedať zabezpečovanej povinnosti - musí byť adekvátna, pretože nie je možné zneužiť pokutu na obohacovanie sa ktorejkoľvek zo zmluvných strán ako účastníka záväzkového právneho vzťahu. Logicky z týchto dôvodov „zákonodarca“ aj prelomil dispozičnú zásadu a zmluvnú voľnosť účastníkov zmluvného vzťahu, ktorá inak nie je obmedzená a to moderačným právom, kde ultra petit súd môže a má moderovať neprimeranú a už vôbec nie bezdôvodnú pokutu a jej rozsah. Pri rozhodovaní o dôvodnosti a primeranosti pokuty je tak treba vychádzať z dôvodov, pre ktoré bola dohodnutá, z povinností, ktoré má chrániť, z možnej ujmy, ktorá je zabezpečovaná pokutou, čo v podstate musí byť v súlade s dobrými mravmi, ako všeobecnej zásady používanej v civilnom procese a podmienkou priznania práva vôbec. Súd sa nedostatočne a nesprávne vyporiadal s dokazovaním v uvedenom smere, pretože záver, že je preukázané alebo nepreukázané vyplatenie pokuty sám osebe nemôže odôvodňovať aj „relevantnom“ pokuty ako takej uzavretej pre jednotlivý konkrétny prípad. Súd sa obmedzil len na konštatovanie, či sa oboznámil s príjmovými dokladmi a čiastočne výpismi z účtu v podstatne nižšej sume. Ak by došlo k vyplateniu, je na mieste zisťovať, či žalobca bol povinný k takejto povinnosti, či urobil všetko preto, aby odvrátil prípadnú škodu, ktorá by mu mohla vzniknúť vychádzajúc zo zákonnej povinnosti, že každý je povinný si „počíňať“ tak, aby predchádzal vzniku škody. Účelové a pochybné pokuty je treba vidieť už z toho pohľadu, že najväčšia pokuta je priznávaná bez ďalšieho spoločnosti, ako tretej osobe vo výške 62 049,39 €, ktorá evidentne klamala v fakturovaní si uskutočnených prác, ku ktorým nikdy nedošlo. Nielen táto pokuta, ale aj pokuta vyplatená „partnerovi“ (úvodzovky žalovaný) Janýr EDV, ako aj doplatok k tejto pokute, boli založené na zmluvnom základe, ktorý bol dodatočne upravovaný medzi účastníkmi tohto vzťahu, a to až v r.1996. Zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom a jeho zmluvným partnerom v r.1993 a odstúpenie od tejto zmluvy jednostranným právnym úkonom zo strany žalobcu je datované 10.1.1994. V tomto čase podľa tvrdenia samotného žalobcu, tento bol v platnom zmluvnom vzťahu s fy Deltastav a nič ho nenútilo k tomu, aby uzatváral 2 roky potom, a to v r.1996, teda v čase, keď už vedel, že nebude realizovať svoje zámery, dodatok k zmluve, kde sa zaviaže k takejto neprimeranej, nepodloženej pokute. Toto samo osebe dokazuje účelovosť takéhoto konania a snahu o bezdôvodné obohatenie na úkor tretej osoby, teda jeho - žalovaného. To isté platí aj vo vyprodukovaných ust. o pokute so „spoločnosť“ Janýr EDV, ako aj doplatku k pokute, ktoré boli realizované v r.1995,1996. Súd sa nezaoberal vôbec, či bola pokuta adekvátna, či má reálny podklad a čo mala, resp. akú povinnosť zabezpečovať. Spoločnosť Janýr EDV uzavrela so žalobcom zmluvu o obchodnom zastúpení, predmetom ktorej bolo vyvíjať pre zastúpeného činnosť smerujúcu na uzatváranie zmlúv na predaj, inštalácia „softwarovaného“ produktu BST - podniková sporiteľňa, ktorej autorom bol zastúpený. K tomuto mal zastúpený poskytnúť kompletný softwarový program, ktorý sa mal predvádzať v objekte predmetného nájmu. Z tohto je zrejmé, že nie je dôvod, aby si žalobca kupoval software, ktorý bude v mene iného predávať, resp. bude vyvíjať činnosť k tomu, aby bol predávaný. Ak by si ho kúpil, tak by ho predával vo svojom mene a nie sprostredkovával kúpne zmluvy. Súd sa nezaoberal ani skutočnosťou aký softwarový produkt to mal byť, aká by mohla byť jeho skutočná hodnota a teda či žalobca platil Janýr EDV, ak platil sumy dôvodne alebo z iných pohnútok. Neobstojí ani tvrdenie, že pokiaľ som si mal kúpiť software, ktorý som mal používať v prospech tretej strany, som ešte k tomu povinný zaplatiť tretej strane pokutu a to teda z akého dôvodu, v rámci

porušenia akej povinnosti a adekvátnosti existencie a výšky pokuty. Viac ráz poukazoval, že žiadnym spôsobom „žalobcom“ nepreukazoval z akého dôvodu, ak by kupoval určitý produkt, bolo jeho použitie alebo využitie viazané len a len na budovu predmetu nájmu a nemohlo byť použité žalobcom iným spôsobom. Žalobca v tejto súvislosti bez ďalšieho neuniesol dôkazné bremeno k svojim tvrdeniam. Pre poriadok dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že v čase, keď nedošlo k úprave nájomnej zmluvy, žalobca v žiadosti o úpravu prenajatej nehnuteľnosti v súlade s projektovou dokumentáciou uvádza úpravu na Dom odevov, teda vykonávaniu obchodnej činnosti v súlade so svojim predmetom podnikania, ktorým v tom čase disponoval a nebolo v predmete jeho podnikania nič iné, ako kúpa a predaj, čo nemôže odôvodňovať viazanosť predaja na určité konkrétne miesto. Odôvodnenie obsahuje aj jeho (žalovaného) argumenty, že na preukázanie jednotlivých nárokov žalobcu nemôžu postačovať len faktúry, s čím sa naďalej plne stotožňuje, lebo takýmto spôsobom nemožno náležite zistiť skutkový stav potrebný pre objektívne rozhodnutie vo veci. Súd sa tiež pozastavil aj nad insolventnosťou právneho predchodcu žalobcu, keď k 31.12.1993 mal na účte finančné prostriedky vo výške 12 646,88 € a nad tým, že jeho štatutárni zástupcovia sa odvolávali na rokovania s bankami, pričom k preukázaniu týchto rokovaní nikdy nedošlo. Ak berie do úvahy uvedený stav účtu, vynára sa otázka, z akých prostriedkov mali byť vyplácané údajné výdavky žalobcu tvoriace uplatňovaný nárok na náhradu škody, keď sami deklarovali, že nemali vlastné prostriedky na podnikanie a chceli to riešiť cestou úverov. Zdôrazňuje, že najmä pokuty predstavovali relatívne vysoké položky a odvolávajúc sa na uvedené tvrdí, že skutkový stav tu nebol náležite zistený a nemohol tak byť podkladom pre riadne rozhodnutie vo veci. Tvrdí, že je viac ako jednoznačné, že nároky uplatňované žalobcom sú v prevažnej miere účelovo vykonštruované a nemožno ich uznať, do pozornosti súdu aj napriek tomu opätovne dáva, že voči ním už bola z jeho strany v priebehu konania aj napriek ich neopodstatnenosti vznesená námietka premlčania, čím chcel preukázať, že aj keby nešlo o fiktívne dôkaznou situáciou nepodložené nároky, podľa ust. O. z. o náhrade škody by už boli premlčané. Odvolávajúc sa na uvedené a na to, že súdom priznaná „náhrady“ škody pozostáva v minimálnej časti z preukázanej škody, t.j. 1 555,44 € a ostatná časť predstavuje sumu „žalovaným“ údajne vynaloženú na zakúpenie produktu od Janýr EDV a na zaplatenie pokút, ktoré - podľa jeho názoru - žalobca nepreukázal a nárok v súvislosti s nimi je jednoznačne vykonštruovaný a teda neopodstatnený, dáva do pozornosti odvolací petit a tvrdí, že iné rozhodnutie by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný k odvolaniu žalobcu podal nasledovné vyjadrenie (č.l.408-410), v ktorom, o. i., uviedol: Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie, ktoré podrobne odôvodnil a v odvolacom petite žiadal zmeniť rozsudok „tka“, že je povinný, zaplatiť žalobcovi 1 555,44 € s prísl. a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalobca v odvolaní poukazuje na medzitýmny rozsudok Obvodného súdu Košice I z 18.11.1996 pod č. k.: -6 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom KS v Košiciach č. k.: -37, ktorým súd rozhodoval o jeho (žalovaného) zodpovednosti za náhradu škody. Žalobca žiada, aby súd vyhovel jeho žalobe aj v časti, v ktorej bola zamietnutá. Žalobca nedal do pozornosti súdu, že cit. medzitýmny rozsudok bol podkladom i pre rozhodnutie vo veci inej škody, kde bolo právoplatne rozhodnuté, avšak Najvyšší súd SR v konaní rozsudkom z 29.9.2005 zrušil napadnuté rozsudok a vyslovil právny názor. Je nepochybné, že konanie o náhrade škody a konanie o náhradu inej škody skutkovo a vecne súvisia. Poukázal na dôvody uvedené vo svojom písomnom odvolaní, na ktorom trvá a sa ich pridržiava. Žalobca opätovne argumentuje tým, že práce fy DELTASTAV boli „vyfaktúrované“ a tiež poukazuje na príjmové pokladničné doklady, ktoré majú svedčiť o dodávke a realizácii uvedených stavebných prác. Ak by vystavenie faktúry bolo dôkazom o poskytnutom plnení, prijímateľ by bol odkázaný na vôľu alebo nevôľu vystavovateľa faktúry, ktorý by mohol využívať toto vo svoj prospech, čo sa stalo aj v uvedenom prípade. Faktúra je len účtovným dokladom, ktorý sa vydáva v súlade s príslušnými právnymi predpismi, no v žiadnom prípade nemá konštitutívny charakter. Dôkazné bremeno o vykonaní prác je na žalobcovi, pretože tento tvrdí, že takéto práce boli vykonané. Prirodzene žalobca neustále sa vracia k R.. O., ktorý vychádzal len z jeho písomných podkladov a nie z objektívneho skutočného stavu. Tým je poznačená aj jeho výpovedná hodnota, ktorá je nepoužiteľná pre riadne rozhodnutie pre toto konanie. Naopak niet exaktnejšieho dôkazu ako znalkyne R.. S., ktorá zisťovala skutočný stav na mieste samom a ohodnocovala práce, ktoré boli alebo „nieboli“ vykonané. Je zrejmé, že práce, ktoré mali byť na nehnuteľnosti uskutočnené, sú takého charakteru, že by ani s odstupom času nemohli zaniknúť s tým, že by nebolo možné zistiť, že skutočne došlo k ich uskutočneniu. Zistenému stavu zodpovedá aj súpis z odovzdania nehnuteľnosti a prevzatia správcom objektu z 24.6.1994, z ktorého je zrejmý stavebný stav nehnuteľnosti. Nemožno nedať do pozornosti odvolacieho súdu nie čestné úmysly žalobcu a fy DELTASTAV, keď žalobca odstupuje od zmluvy 10.1.1994 a až o 2 roky neskôr uzatvára dodatok k zmluve ohľadom pokuty a tak sa zaväzuje zaplatiť pokutu vo výške 1 869 300 Sk účelovo na úkor tretej osoby. Rekapitulujúc uvedené

je nutné dospieť k záveru, že vykonanie fakturovaných prác nebolo preukázané zo strany žalobcu, ale naopak z jeho (žalovaného) strany a „v rámci“ zisteného skutočného stavu je nepochybné, že tieto práce neboli vykonané a žaloba nemôže byť dôvodná. V časti nepriznania náhrady škody z titulu zaplatenia za projekt Ento s.r.o. je treba uviesť, že svedok Q. vypovedal, že žalobca žiadal o súhlas k úprave „prietorov“ „v rámci“ zadania na rekonštrukciu objektu vyporacovaného fy ATYP s.r.o. Prešov, ktorá bola odsúhlasená a nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že žalobcovi vznikla škoda zaplatením projektovej dokumentácie. Je treba minimálne skúmať, či skutočne bola táto suma uhradená, avšak či projektová dokumentácia zodpovedá a súvisí s rozsahom úpravy v zmysle predmetu a účelu nájmu v rozsahu žiadaných povolení, resp. súhlasu z jeho strany ako prenajímateľa. Žalobca opätovne poukazuje na R.. O., ktorý mal ohodnocovať dodatočne zabudovaný materiál a nezabudovaný materiál v sumách 305 162 Sk a 186 796 Sk. Nie je pravdou, že jediným dôvodom neuznania je absentujúci rozpis stavebného materiálu a to nevyplýva ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Naopak preukázaním neuskutočnenia stavebných prác je preukázané, že nebol ani dodatočne zabudovaný materiál, čo bolo potvrdené znaleckým dokazovaním a nemožno úspešne rozporovať. Záznam z odovzdania objektu je jasný a korešponduje so „znalckým“ odkazovaním. Súd správne konštatuje, že samotný nájomca v predmetnom liste potvrdzuje, že iný materiál mal byť materiál z inej stavby, teda ani len nemal byť obstarávaný v súvislosti s touto rekonštrukciou a tak už len podľa samotného tvrdenia žalobcu nemožno, ak by takýto materiál, ktorý sa na tejto nehnuteľnosti nenachádza, považovať za škodu na jeho strane. Je naivné konštatovanie žalobcu, že stavebné úpravy s použitím takého množstva stavebného materiálu v značnej cene by zanikli uplynutím 18 rokov. V ďalšom sa stotožnil s konštatovaním a závermi súdu, že nájomné, ktoré mu zaplatil žalobca, bolo zaplatené za čas trvania nájmu a bolo spotrebované, čiže z tohto dôvodu nemohla vzniknúť žalobcovi, ako nájomcovi, škoda. „Žalobca“ žiada odvolací súd, aby po preskúmaní celého konania rozhodol v zmysle jeho (žalovaného) odvolacieho petitu. Žalovaný v podaní z 3.7.2015 (č.l.413-420), podanom osobne na odvolací súd 9.7.2015, o. i., uviedol: Žalobca žalobou z 2.10.1996 žiadal, aby ho súd zaviazal k zaplateniu sumy 4 494 621 Sk s prísl., titulom náhrady škody, ktorú mal spôsobiť jeho právnemu predchodcovi tým, že v ich zmluvnom vzťahu založenom zmluvou o nájme konal v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na to, že rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nedostatočne zistil skutkový stav, podal proti nemu v zákonnej lehote 9.2.2015 v celom rozsahu odvolanie, pričom odvolacím petitom navrhol zmenu rozsudku tak, že má byť zaviazaný zaplatiť žalobcovi 1 555,44 € s prísl. a vo zvyšnej časti sa má žaloba ako nedôvodná zamietnuť, čo aj náležite odôvodnil. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalobca. K tomuto podaniu sa 31.3.2015 vyjadril a poukázal na logické a časové rozpory preukazujúce fakt, že celá žaloba stojí na špekulatívnych a vykonštruovaných dôkazoch a nepodložených tvrdeniach. Týmto považuje za potrebné poskytnúť k predmetnej veci postupujúc podľa bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku vyjadrenie zahŕňajúce aj grafické chronologické zobrazenie sledu udalostí a tak ešte raz poukázať na nesúlad a zmätočnosť v žalobcom tvrdených okolnostiach. I. 10.1.1994 Gabriel s. r. o. odstupuje od nájomnej zmluvy s ním (žalovaným). II. 28.4.1994 GABRIEL s. r. o. odstupuje od zmluvy so spol. Janýr EDV. III. 24.6.1994 odovzdanie mu (žalovanému) predmetu nájmu. IV. vyčíslenie mu (žalovanému) škody listom z 29.7.1994. V. 1.5.1995 žalobca pristupuje k dlhom Gabriel s. r. o.. VI. 2.5.1995 údajné vyplatenie pokuty 391 820 Sk spol. Janýr EDV. VII. 22.5.1935 GABRIEL s. r. o. postupuje pohľadávky žalobcovi. VIII. 21.8.1996 údajné zaplatenie doplatku pokuty 205 422 Sk spol. Janýr EDV. IX. 1996 z logických a časových súvislostí vyplýva, že dodatok k zmluve o pokute medzi Deltastav-om a žalobcom bol uzavretý až v r.1996, čo podporuje aj skutočnosť, že tak vysoká suma nebola uhrádzaná prevodným príkazom, ale mala byť uhradená v hotovosti. X. 22.8.1996 Deltastav vyfakturovala žalobcovi pokutu 1 896 300 Sk. XI. 23.8.1996 žalobca údajne vyplatil Deltastav-u pokutu 1 896 300 Sk (výdavkový pokladničný doklad). K 10.1.1994 právny predchodca žalobcu z vlastnej vôle odstúpil od nájomnej zmluvy s ním (bod I. grafického vyobrazenia). Odstúpenie od zmluvy je vo všeobecnosti jednostranným právnym úkonom, ktorý je spôsobilý privodiť zánik záväzkového vzťahu bez toho, aby došlo čo i len k čiastočnému splneniu jeho účelu. Tým, že GABRIEL s. r. o. k uvedenému dátumu od zmluvy odstúpila, jednoznačne prezentovala svoju vôľu nezotrvávať vo vzájomnom zmluvnom vzťahu s ním. Vzhľadom na to, že GABRIEL s. r. o. konala v rozpore so zákonnými a zmluvnými ust., vznikla mu legitimácia na odstúpenie od predmetnej zmluvy, a tak v súlade s § 345 Obch. zák. od zmluvy taktiež odstúpil. Ak teda Gabriel s. r. o. odstúpila k spomenutému termínu od nájomnej zmluvy, je logicky nepopierateľné, že akékoľvek ďalšie úkony a plnenia za tieto úkony, ktoré by boli urobené po odstúpení, by v žiadnom prípade nebolo možné zahrnúť do škody spôsobenej v dôsledku jeho konania. Odstúpením od zmluvy tak vo všeobecnosti zaniká existencia hlavného záväzkového vzťahu, čo je vzhľadom na akcesorický charakter inštitútu pokuty významným medzníkom pre posúdenie existencie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní o pokute. Paradoxom celého predmetného súdneho konania je

to, že žalobca sa na jednej strane pokúša preukázať, že mu vznikla škoda na tom právnom základe, že konal v rozpore s dobrými mravmi, no na strane druhej je po preskúmaní jeho tvrdení a predložených dôkazných prostriedkov nad všetky pochybnosti jasné, že práve jeho konanie, ktorým si súdne uplatňuje fiktívne nároky, je v nesúlade so zák. a dobrými mravmi. Ako bolo uvádzané v jeho odvolaní a v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu, odvolávajúc sa na protokol z odovzdania prenajatého objektu spísaný 24.6.1994 a na R.. S., je nad akékoľvek pochybnosti jasné, že faktúry za práce vykonané Deltastav-om na budove sú fiktívne a práce, ktoré sú na nich ohodnotené (t. j. nadsvetlík, kotolňa, štítový múr), neboli realizované. Spomínaný jednoznačne hovorí, že na objekte boli vykonané len búracie práce v hodnote 1 555,44 €. R.. S. jednoznačne potvrdil, že žalobcom deklarované práce neboli vykonané a nedošlo ani k dodávke materiálu. Samotná znalkyňa potvrdila, že práce takéhoto druhu by nemohli zaniknúť ani uplynutím času. Je absolútne nelogické odvolávať sa na to, že práce na streche, povale alebo rekonštrukcia kotolne by uplynutím tak krátkej doby, počas ktorej bol navyše celý objekt uzavretý a neboli v ňom robené žiadne zásahy, neboli rozpoznateľné aspoň v hrubých rysoch. Absurdným je preto postup žalobcu, ktorý aj napriek jasne preukázaným faktom zisteným na základe fyzickej prítomnosti znalca v predmetných priestoroch opätovne vo svojom podaní označenom ako odvolanie do pozornosti súdu dáva to, že vykonanie prác preukázal listinnými dôkazmi a účtovnými dokladmi. TAKÉTO LOGIKE SA PRIEČIACE TVRDENIE SAMO O SEBE DOKAZUJE, ŽE ŽALOBCA SA ZAPLIETOL DO VLASTNÝCH ŠPEKULÁCIÍ, KEĎ SA Z JEHO VÝROKOV DÁ PRIAMO VYVODIŤ, ŽE SVOJ NÁROK ZAKLADÁ NIE NA SKUTOČNE VYKONANEJ PRÁCI, KTORÁ BY MALA SVOJU REÁLNU HODNOTU, ALE NA DODATOČNE VYHOTOVENÝCH NIČ NEPREUKAZUJÚCICH LISTINÁCH! Už tento fakt sám o sebe potvrdzuje, že súčinnosť žalobcu so spol. Deltastav má čisto podvodný charakter smerujúci k obohateniu sa na jeho úkor. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že to nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Dôkazné bremeno síce postihuje účastníka konania, ale obsah tohto procesného bremena má aj ďalší význam, ktorý sa spája s tým, že napriek všetkým vo veci vykonaným dôkazom skutkový stav zostane neobjasnený. Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané. Odvolávajúc sa na uvedené, je neprehliadnuteľné aj konanie žalobcu a Deltastav-u týkajúce sa pokuty 1 896 300 Sk. Týmto chce upriamiť pozornosť na body I., IX., X., XI. grafického zobrazenia sledu udalostí. Ako vyplýva z bodu I., k 10.1.1994 právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy s ním, na základe ktorej bola GABRIEL s. r. o. nájomcom predmetných nehnuteľností. V r.1996 (bod IX.), teda nie 10.8.1993 (dodatok bola antedatovaný, t. j. bol na ňom účelovo uvedený skorší dátum, než bol dokument reálne vyhotovený a podpísaný), tzn. 2 ROKY po odstúpení GABRIEL s. r. o. od zmluvy, podpisuje táto spoločnosť s Deltastav-om dodatok k ich zmluve o dielo, o ktorej už 2 roky obe vedeli, že nebude realizovaná a ktorým sa zaväzuje k sankčnému plneniu, pričom v čase vyhotovenia a podpisu dodatku tak už bolo nepochybné, že na základe neho vzniká žalobcovi záväzok uhradiť pokutu vysokej hodnoty. Toto konanie spolu s fiktívnymi faktúrami je bez ďalšieho jasným a neprehliadnuteľným dôkazným prostriedkom, že súčinnosť medzi uvedenými spoločnosťami prebehla za jediným účelom, a to obohatením sa na jeho úkor. Bod X. - Deltastav fakturuje GABRIEL s. r. o. pokutu. Bod XI. - bezprostredne 1 deň po fakturácii pokuty žalobca údajne uhradil vyfakturovanú pokutu. Uvedené malo byť súdu preukázané prostredníctvom výdavkového a príjmového pokladničného dokladu. Je neprípustné, aby súd len na základe oboznámenia sa s pokladničnými dokladmi bez ďalšieho zahrnul toto údajné vyplatenie pokuty, ku ktorému vzhľadom na insolventnosť žalobcu a jeho právneho predchodcu v žiadnom prípade nemohlo ani dôjsť, do nároku na náhradu škody voči nemu. Tvrdí, že súd sa nedostatočne a nesprávne vyporiadal s vykonávaním dokazovania, keď ani nezisťoval, z akých zdrojov by hypoteticky žalobca tak vysokú sumu vyplatil, a to navyše hneď nasledujúci deň po fakturácii a nezisťoval ani ďalšie súvisiace okolnosti, napr. prečo neprejavil snahu domáhať sa zníženia takto neprimerane vysokej pokuty. Tieto okolnosti jasne dosvedčujú, že ide o umelo vyprodukovanú pokutu vykonštruovanú za účelom obohatenia sa na jeho úkor ako štátnej príspevkovej organizácie Ak by skutočne došlo k takémuto priebehu, znamenalo by to, že žalobca v r.1996, keď už vedel, v akom štádiu je celá vec (ukončenie nájomnej zmluvy, nemal ani povolenie na stavebnú činnosť v predmetnom objekte), podpísal vedome a dobrovoľne dodatok k zmluve, ktorý znamenal, že bude zaviazaný k zaplateniu vysokej pokuty, pričom by musel vedieť, že povinnosť zaplatiť ju mu vznikne a deň po vystavení faktúry by plnú sumu, bez akýchkoľvek námietok a návrhu na súd, aby uplatnil moderačné právo, uhradil do pokladnice Deltastav-u. Vychádzajúc z príslušných zákonných ust., nárok

na zaplatenie pokuty musí vychádzať zo zmluvných dojednaní medzi zmluvnými stranami, čo v praxi znamená, že už pri založení zmluvného vzťahu si strany pre prípad porušenia povinností dohodnú aj pokutu. Obe zmluvné strany tak od počiatku trvania vzťahu o potenciálnej hrozbe pokuty vedia, čo má pôsobiť aj preventívne a ak vedia aj o okolnostiach, ktoré im bránia v splnení zmluvných povinností, logicky bude ich hlavnou snahou tieto okolnosti korigovať tak, aby im sankčný záväzok nevnikol. Ak by teda bol dodatok o pokute skutočne uzavretý v r.1993, t. j. pred odstúpením žalobcu od nájomnej zmluvy, trvá na tom, že žalobca, resp. jeho právny predchodca, by využil všetky dostupné možnosti, aby sa zaplateniu vysokej čiastky vyhol. Navyše, ak by nastala skutočne situácia, že by hrozil vznik záväzku platiť enormne vysokú pokutu, žalobca by sa voči Deltastav-u mohol ohradiť tým, že predmet danej zmluvy o dielo nemožno realizovať nie z dôvodov na jeho strane, ale na strane žalovaného (keďže na tomto nepodloženom tvrdení je postavená jeho žaloba). Každopádne, logickým zhodnotením situácie týkajúcej sa zaplatenia tejto pokuty nie je možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že len na základe faktúry a príjmových dokladov nemožno uznať tak neprimerane vysoký nárok žalobcu voči nemu, keď navyše všetky okolnosti bez pochyb nasvedčujú tomu, že celá záležitosť je len tendenčne vykonštruovaná! Ako to vyplýva z odvolania, neuznal ani pohľadávku spol. Janýr EDV 900 000 ATS za dodanie užívateľského programu podniková sporiteľňa a predaj softwaru, 130 000 ATS penále a 70 000 ATS doúčtované penále. K uvedenému treba dodať, že samotný dodaný užívateľský program nebol predmetom dokazovania v konaní, nebolo teda možné posúdiť na jednej strane jeho existenciu a na strane druhej, ak bol skutočne dodaný, jeho hodnotu, pričom pochybnosti v tomto smere vyvoláva aj fakt, že ak žalobca uhradil takúto sumu za dodaný produkt a ten mu aj bol dodaný, čo ho viedlo k tomu, že ho nevyužil. Otázne je aj to, či v súvislosti s týmto produktom mohla žalobcovi škoda jeho konaním vzniknúť, keďže pripomína, že aj napriek nemožnosti realizácie podnikateľskej činnosti v priestoroch prenajatých od neho uvedený produkt „žalovaný“ získal, mal teda v rukách hodnotu 900 000 ATS a mohol ho tak využiť v iných priestoroch alebo speňažiť. Ako už bolo uvedené, škodou je nedobrovoľná ujma na majetku, zaplatenie za dodanie užívateľského programu, ak by k nemu aj reálne došlo, však za nedobrovoľnú ujmu na majetku žalobcu považovať nemožno. Ako veľmi správne v rozsudku uvádza súd, skutočnou škodou žalobcu môžu byť len náklady, o ktoré sa mu zmenšil majetok a tieto nemohol využiť v inom smere. Pri pokute, ktorá bola vyúčtovaná spol. Janýr EDV, treba odhliadnuc od toho, že súd uznal nárok žalobcu len na základe predložených faktúr, zdôrazniť aj fakt, že žalobca na jednej strane svoju žalobu opiera o to, že príčinou vzniku jeho záväzkov v podobe pokút bolo práve jeho konanie v súvislosti s ukončením nájmu prenajatých priestorov, ktoré malo byť podľa jeho nepodložených argumentov v rozpore s dobrými mravmi, no na strane druhej hneď po pristúpení k dlhom Gabriel s. r. o. údajne uhrádza zdôrazňuje vysokú vyúčtovanú pokutu (z akých prostriedkov ?!) bez toho, aby sa bránil tým, že nemohol svoje zmluvné povinnosti plniť v dôsledku jeho konania. Týmto jednoznačne deklaruje to, čo už bolo viackrát opakované a čo je neprehliadnuteľne očividné, t. j. že od začiatku sporných udalostí žalobca všetko robil účelovo, dodatočne vyhotovoval dokumenty a celú iniciatívu smeroval k získania bezdôvodného prospechu na úkor štátnej príspevkovej organizácie. Vzhľadom na uvedené musí ešte raz do pozornosti súdu dať fakt, že v odsekoch odôvodnenia rozsudku týkajúcich sa penále od spol. Janýr EDV, keď vznik škody žalobca podložil len faktúrami, je nepochopiteľné a absolútne iracionálne uznanie jeho nároku, a to bez akéhokoľvek zisťovania a preukázania tu vytknutých relevantných bodov. V závere tohto vyjadrenia považuje za potrebné ešte raz poukázať na tieto fakty: 1. bolo jednoznačne dokázané, ktoré práce na objekte boli vykonané. Tým boli preukázané žalobcove špekulatívne úmysly, keďže znalecké dokazovanie nepotvrdilo vykonanie prác, ktoré on deklaroval. 2. Nároky žalobcu sa opierajú o fiktívne dokumenty, pričom zväčša ide len o faktúry. 3. Najväčšia pokuta mala byť bez ďalšieho vyplatená spoločnosti, ktorá klamala vo fakturovaní uskutočnených prác, keďže tieto nikdy realizované neboli. Na mieste je aj podotknúť, že žalobca nemal iniciatívu brániť sa dostupnými prostriedkami jej zaplateniu a čo je najpodstatnejšie, nedisponoval ani finančnými prostriedkami, ktoré by umožňovali tak vysokú položku vyplatiť. 4. Okolnosti týkajúce sa pokuty od Deltastav-u, keď dodatok k zmluve so spoločnosťou, ktorej mala byť pokuta údajne zaplatená, bol uzavretý až potom, čo žalobca vedel, že svoj zámer na prenajatom objekte nebude môcť realizovať. Takýto postup by znamenal, že žalobca zámerne podpísal príslušné zmluvné dodatky s vedomím, že bude povinný k zaplateniu pokuty. 5. Insolventnosť žalobcu a klamlivé vyjadrenia týkajúce sa rokovaní s bankovými inštitúciami za účelom pôžičky. Zdôraznil, že toto podanie nie je rozšírením odvolania ani jeho dôvodov. TÝMTO DO POZORNOSTI EŠTE RAZ DAL ODÔVODNENIE SVOJHO ODVOLANIA Z 9.2.2015, TIEŽ VYJADRENIE K ODVOLANIU ŽALOBCU A TRVAL NA ODVOLACOM PETITE, KEĎŽE NA ZÁKLADE UVEDENÉHO JE NEPOCHYBNÉ, ŽE ŽALOBCA SVOJE NÁROKY STAVIA LEN NA VYKONŠTRUOVANÝCH NEPODLOŽENÝCH TVRDENIACH, ANI V NAJMENŠEJ MOŽNEJ MIERE

RELEVANTNE NEPREUKÁZAL ZÁKLAD NÍM POŽADOVANÝCH NÁROKOV A CELÝ ÚČEL JEHO KONANIA SPOČÍVA V OBOHATENÍ SA NA JEHO ÚKOR. Na odvolanie žalovaného podal žalobca toto vyjadrenie (č.l.423-425): V odvolaní pred odvolacím petitom žalovaný uvádza, že „napadáme rozsudok v celom rozsahu“ (úvodzovky žalobca) a „navrhujú“ napadnutý rozsudok zmeniť a priznať mu náhradu škody 1 555,44 € s prísl. a v prevyšujúcej časti žalobu zamietnuť, zaviazať ho na náhradu trov konania, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Odvolanie žalovaného výslovne neobsahuje, z akého konkrétneho právneho dôvodu je podávané v zmysle § 205 ods.2 O. s. p., iba v texte uvádza, že súd vychádzal z nesprávneho právneho názoru (nikde však neuvádza odvolateľ, aký je to ten nesprávny právny názor a aký je podľa neho správny právny názor) a že súd nedostatočne zistil skutkový stav (no ani tu odvolateľ neuvádza, v čom má spočívať nedostatočne zistenie skutočného stavu, či to malo byť vykonaním dôkazov ktoré navrhoval žalovaný a súd ich nevykonal - o žiadnych takých žalovaný netvrdí alebo je tu iný dôvod). Ak žalovaný napáda rozsudok v celom rozsahu, teda aj v zamietavej časti, aj vo výroku o zastavení konania, je toho názoru, že v zamietavej časti bol žalovaný úspešný, nie je vecne legitimovaný v tej časti napádať rozsudok odvolaním, preto v tomto rozsahu navrhuje odvolanie žalovaného odmietnuť (§ 218 ods.1 písm. b/ O. s. p.) a vo výroku o zastavení konania rozsudok ako správny potvrdiť. Považuje odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým súd žalobe vyhovel, za nedôvodné, preto navrhuje v tomto rozsahu napadnutý rozsudok potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania z právneho zast. Takmer polovica dôvodov odvolania žalovaného (str.3,4) sa zaoberá správnosťou zamietavej časti výroku rozsudku, kde nemal vecnú legitimáciu podávať odvolanie, no do toho výroku podal odvolanie on (žalobca). Žalovaný považoval za správny názor súdu ak mu nepriznal náhradu 186 796 Sk za nepoužiteľný materiál „poukzujúc“ na závery R.. S. v spojení so súpisom z odovzdania a prevzatia nehnuteľnosti správcom z 24.6.1994 z ktorého je zrejmý stavebný stav nehnuteľnosti v čase odovzdania. To že „mal mal“ nájomca uviesť, že stavebný materiál nachádzajúci sa na mieste je z inej stavby a mal byť použitý ešte nevylučuje zodpovednosť žalovaného, ak tento materiál ostával v jeho objekte, dokonca ho fyzicky videl aj znalec pribratý v konaní R.. O. 3.7.1996. Inú stavbu v tých časoch nerealizoval, nemal možnosť takýto stavebný materiál inde použiť a bol nepredajný. Za správne považoval odvolateľ súdu nepriznanie náhrady za projektovú dokumentáciu ENTO s.r.o. pretože v súdnom spise sa nenachádzali dôkazy o úhrade vyfakturovanej sumy. Aj to je úplne nesprávny záver, ktorý v odvolaní napadol. Reprodukoval doslovne štvrtý ods. svojho odvolania na č.l.392 p. v. Žalovaný hoci uznáva, že suma 2 841,40 € bola ním vyplatená pre R.. F.. F. v sume 64 000 Sk a ATYP arch. Ateliér Prešov, uvádza že to nie je postačujúce na preukázanie, či sumy vo svojej podstate a výške boli vynaložené účelne a v súlade s účelom nájmu. Výsledok od týchto dodávateľov boli konkrétne projekty práve na sporný objekt na Františkánskej ul. v Košiciach, a tie aj boli súdu v konaní predložené, niet preto pochybnosti že náklady v tomto smere jednoznačne súviseli s nájomným vzťahom predmetných priestorov. Namietal, že súd prihliadal na sumu 502,19 € ako náklady na mzdy pracovníkov, hoci vykonané práce, resp. ich hodnota na stavbe a na nehnuteľnosti táto musí v sebe zahŕňať aj cenu práce pracovníkov, ktorí takéto úpravy vykonávali. Namietal, že pracoval aj na iných stavbách a nepreukázal, že išlo o mzdu pre pracovníkov v súvislosti prenajatou nehnuteľnosťou. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného a nie je ani ničím preukázané, že by vykonával stavebné práce aj na iných stavbách, už vôbec nie s týmito pracovníkmi, to je len ničím nepodložené nepravdivé tvrdenie žalovaného. Stotožnil sa s nepriznaním náhrady škody zo zaplateného nájomného vo výške 135 363 Sk ako aj dôvodmi rozsudku v tomto rozsahu. Aj tu je opačného názoru, pretože ak nemal možnosť prenajatú nehnuteľnosť po vzniku sporov užívať na dohodnutý účel, ani ju upraviť, zaplatené nájomné 135 363 Sk je jeho skutočnou škodou, majetkovou ujmou, pretože zaplatil za nájom, užívanie, ktoré nemal možnosť realizovať na dohodnutý účel, preto o túto sumu sa jeho majetok ukrátil len zavineným úmyselným konaním žalovaného. Žalovaný súhlasil s nepriznaním náhrady škody v rozsahu 341 698 Sk pre Deltastav avšak nielen že boli fakturované bez súpisu prác, ale z dôvodu, že nebolo preukázané vykonanie týchto prác a dodávka materiálov a to má potvrdzovať ZP, ale aj zápis z prevzatia a odovzdania nehnuteľnosti správcom. Ide o jeho (žalobcu) nie čestný postup. S týmto až urážlivým a nepodloženým názorom žalovaného nesúhlasí. Reprodukoval doslovne tretí ods. svojho odvolania na č.l.392 p. v. Aj teraz pri ohliadke bola zrejmá rekonštrukcia nebytových kancelárskych priestorov na 2. posch., ktoré dokonca nielen on, ale aj žalovaný po rekonštrukcii užíval, čo je z vykonaného dokazovania nesporné, nešlo preto len o búracie práce na 1. posch., ktoré mala zistiť a oceniť znalkyňa Ing. Egedová až s odstupom času po osobných zisteniach po 14 rokoch (1996-2010) od zisťovania znalcom R.. O.. Žalovaný poukázal na správne vyhodnotenie R.. O. a jeho použiteľnosť v tomto konaní, s čím sa nestotožnil a nestotožňuje. Niet preukazných dôvodov spochybňovať včítane dodatku vypracovaný znalcom R.. O. v tomto konaní, ktorý sa o reálnom stave stavebných prác a nezabudovaného materiálu fyzicky ohliadkou 3.7.1996 presvedčil osobne, v posudku uvádza

aj čo fyzicky overiť nemohol (napr. bezpečnostná signalizácia bola už demontovaná), čo potvrdila aj znalkyňa R.. S. v liste z 30.10.2011 v závere, v prvej odpovedi k listu jeho zástupcu. Na hodnovernosti posudku nemôže nič meniť, že v posudku nie je samostatný záznam z obhliadky s jeho účasťou a účasťou žalovaného, ktorí by vykonané práce potvrdzovali. Všetky plnenia s výnimkou uvedenou v ZP, boli správne vyčísľované, znalec plnenie overil aj fyzicky, čo vyplýva aj z jeho posudku a výsluchu, išlo o znalca ustanoveného súdom, zo zoznamu znalcov, viazaného sľubom, niet dôvodov na spochybňovanie pravdivosti znalcom zistených skutočností na mieste samom znalcom, či už o tom bol samostatný zápis alebo nie. Je logické, že terajší stav nehnuteľnosti ani zďaleka nemôže byť taký ako pred 18 rokmi, keď ich posudzoval znalec R.. O. a, že ostatné náklady, zariadenia, nezabudovaný stavebný materiál, svojpomocné práce jeho pracovníkmi nie je možné fyzicky v súčasnosti už po 20 rokoch overiť, nie je už k dispozícií ani účtovná evidencia právnických a fyzických osôb. Veci a materiál, ktoré boli do budovy dovezené, zabudované, nemôže to byť na jeho ťarchu, ak po toľkých rokoch, od r.1996, sa v budove do ktorej mal prístup len žalovaný, v takom rozsahu nenachádzajú, on ich nemal možnosť kde použiť ani speňažovať ani nemal tam prístup. Odvolanie žalovaného do vyhovujúcej časti rozsudku smeruje proti rozhodnutiu o priznaní náhrady škody zo zaplatenej pokuty. Po teoretickom stanovisku odvolateľa k čomu ma slúžiť pokuta, že ju nemožno zneužiť na obohacovanie sa ktorejkoľvek zo zmluvných strán ako účastníka záväzkového právneho stavu, má súd právomoc moderovať neprimeranú a už vôbec nie bezdôvodnú pokutu a jej rozsah. Dôvodnosť a primeranosť pokuty musí byť s súlade s dobrými mravmi. Preukázanie zaplatenia pokuty ešte samo osebe nepreukazuje jej relevantnosť. Súd nezisťoval jeho povinnosť pokutu zaplatiť a či urobil všetko aby odvrátil prípadnú škodu jej zaplatením. Zmluvy v ktorých je pokuta obsiahnutá, považoval za účelové, na strane stavebnej spoločnosti je priznaná v sume 62 049,39 € hoci táto spoločnosť klamala pri fakturovaní prác ku ktorým nikdy nedošlo. Zmluvný základ s partnerom Janýr EDV bol dodatočne upravovaný účastníkmi tohto zmluvného vzťahu až v r.1996. Realizácia platby pokuty v r.1995 a 1996, bola už v čase po skončení nájomného vzťahu medzi ním a žalovaným, teda v čase, keď už vedel, že nebude realizovať svoje zámery. Súdu vytýkal, že sa nezaoberal, či bola pokuta adekvátna a či má reálny podklad, akú povinnosť mala zabezpečovať. Že súd nezisťoval hodnotu softwarového produktu, o aký produkt malo ísť, či dôvodne platil sumy pre obchodného partnera alebo z iných pohnútok. Nedôvodnú považoval dohodnutú pokutu, ak mal software kúpiť a používať v prospech tretej strany a navyše pri porušení povinností platiť aj pokutu, pri nezisťovaní jej adekvátnosti s viazanosťou predaja len a len na budovu predmetu nájmu. Poukázal, že nedošlo k úprave nájomnej zmluvy a stále uvádzal pri rekonštrukcii Dom odevov v súlade s predmetom obchodnej činnosti. Predaj softwaru nemôže byť viazaný na určité konkrétne miesto. Odôvodnenie rozsudku obsahuje aj argumenty žalovaného, že na preukázanie jeho nárokov nemôžu postačovať len faktúry, s čím sa žalovaný stotožňuje. Súd sa pozastavil na solventnosťou jeho predchodcu ak k 3.12.1993 mal stav na účte 12 646,88 € a nepreukázal rokovania s bankami o úvere, z čoho mal teda vyplácať záväzky. Skutkový stav zaplatených pokút podľa žalovaného nebol náležite zistený. V prevažnej miere považoval jeho nároky za účelovo vykonštruované, nemožno ich uznať, no bola voči ním žalovaným vznesená námietka premlčania. V sume nad 1 555,44 € je preto podľa žalovaného nárok na náhradu škody neopodstatnený, trvá na odvolaní, iné rozhodnutie než v petite žaloby by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Aj v tej časti považuje podané odvolanie za nedôvodné, založené len na subjektívnych dojmoch a výmysloch žalovaného (údajne jeho vykonštruované nároky) bez jediného relevantného dôkazu, ktorý by také odvolacie dôvody preukazoval. Súdu boli predložené obchodné zmluvy s dodávateľmi jeho predchodcu zvlášť zmluvy o dielo, z ktorých je absolútne nesporné, čo bolo predmetom zmluvného plnenia, v akej hodnote, aké porušenie zmluvy bolo zabezpečované pokutou. V časti, kde „žalovaná“ v odvolaní tvrdí, že jeho predchodca uzavrel s Deltastav-om dodatok ku zmluve o dielo v r.1996, 2 roky po tom, čo vedel že nebude realizovať svoje zámery, ide o úmyselne nepravdivé, nepreukázané a zavádzajúce tvrdenie. Súdu bol predložený Dodatok so stavebnou firmou Deltastav uzavretý 10.8.1993 ktorým bola doplnená zmluva o dielo z 1.10.1992 uzavretá medzi týmito zmluvnými stranami, preukazujúci úplne inú skutočnosť, než ju vymyslene a nepreukázateľné tvrdí žalovaný. Dodatok bol uzavretý z dôvodu posunu plnenia diela a v bode 5.14 Zmluvy o dielo včítane jej dodatku, pri porušení zmluvnej povinnosti objednávateľa a znemožnení výkonu stavebných prác sa Gabriel s.r.o. zaviazal zaplatiť dodávateľovi z titulu ušlého zisku pokutu 18 % z celkového rozpočtu rekonštrukcie. Šlo teda o absolútne primeranú a logickú aj výšku pokuty, pretože zhotoviteľ bol viazaný stavebnou kapacitou práve na plnenie z tejto zmluvy a pre prípad zmarenia jej plnenia pokuta zabezpečovala náhradu škody z ušlého zisku z tohto obchodného prípadu. Je právne bezvýznamné, ak zhotoviteľ uplatňoval nárok na zaplatenie takej pokuty až v r.1996, pretože stále čakal, či mu zhotovenie diela nebude umožnené aj po dohodnutej lehote, mohol svoj nárok uplatňovať v 4 ročnej premlčacej lehote. Zo zmluvy o dielo z 1.10. „19992“ ktorá bola predložená a s ktorou sa súd oboznámil, je v bode 5.2. recipročná sankcia pre

zhotoviteľa pri omeškaní zhotoviteľa s dielom v rozsahu 5 % z celkovej ceny diela za každý aj začatý týždeň omeškania a pri omeškaní viac ako o mesiac mal objednávateľ právo aj na náhradu ušlého zisku z podnikateľskej činnosti v týchto priestoroch. Táto zmluva bola doplnená dodatkom z 5.11.1992 a Dodatkom z 10.8.1993. Skutočnosť, že stavebná firma Deltastav uplatnila svoj nárok na pokutu až faktúrou z 22.8.1996, teda v čase, keď do práv a záväzkov z tohto zmluvného vzťahu po Gabriel s.r.o. vstúpil on, ktorý pokutu zaplatila 20.9.1996, nemá vplyv na uplatnený nárok na náhradu škody z toho titulu. Súd sa s týmito listinami oboznámil, čo vyplýva aj z dôvodov napadnutého rozsudku a ak dohodnutú a zaplatenú pokutu považoval za primeranú a v súvislosti so znemožnením stavebne upraviť a aspoň 5 rokov tieto nebytové užívať, postupoval správne a správny a zákonný je aj jeho rozsudok v tomto rozsahu. Rovnako súd hodnotil aj Zmluvu o výhradnom zastúpení medzi „spoločnosť“ Janýr EDV a Gabriel s.r.o. (str.21 odsek druhý rozsudku) a správne dospel k záveru, že mimo platby za plnenie na nevratnom preddavku 151 941 ATS a v čl. VII. zmluvy pri porušení zmluvy obojstranne pokutu 200 000 ATS. Vzhľadom na hodnotu prínosu z tejto zmluvy a to 10 % z ceny každej predajne inštalácie produktu (čl. II. zmluvy) s dohodnutým miestom výkonu zastúpenia na „Fantiškánskej“ 1, Košice (čl. IV. zmluvy) s povinnosťou zriadenia reprezentatívnych kancelárií a školiacich priestorov minimálne s výmerou 100 m2 pre potreby produktu BSP, ceny v čl. VI. zmluvy, dohodnutá pokuta obojstranná bola primeraná. Zaplatenie pokuty a jej doplatku 391 820 Sk a 205 422 Sk bolo dôvodné, v súlade so zmluvným záväzkom a primerané, zaplatenie bolo preukázané prevodom na účet, preto ide o reálnu, skutočnú škodu, ktorá mu vznikla a je príčinnej súvislosti s neumožnením žalovaným po úprave priestorov pokračovať v nájomnom vzťahu a vykonávať obchodnú činnosť aspoň 5 rokov. Zmluvný vzťah existoval s týmto obchodným partnerom na základe zmluvy z 24.8.1993, ktorá menená nebola, nesprávne tvrdí žalovaný v odvolaní, že mala byť upravovaná a je bez právneho významu, že doplatok pokuty 70 000 ATS, t.j. 205 422 Sk si tento obchodný partner uplatnil až „v v“ r.1995,1996 keď už bolo nesporné, že zmluvný partner záväzky zo zmluvy nebude môcť splniť ani neskoršom než dohodnutom termíne a to proti nemu, ako nástupcovi Gabriel s.r.o. Aj v tej časti je napadnutý rozsudok vecne správny a zákonný, riadne odôvodnený. Jeho povinnosť prevádzkovať túto činnosť len v reprezentatívnych upravených priestoroch na Františkánskej ul. v Košiciach vyplýva priamo zo zmluvy „z z“ čl. IV. ako nemenný zmluvný záväzok. Námietka v odvolaní, že rekonštrukcia priestorov bola nazvaná ako Dom odevov je bez akéhokoľvek právneho významu, obchodná činnosť je iba voľnou ohlasovacou činnosťou na čo mal on (jeho predchodca) dostatok času pred začatím tejto činnosti. Stav účtu k 31.12.1993 v prepočte v sume 12 646,38 € ako v iných dátumoch to bolo oveľa viac, vôbec nesvedčí o insolventnosti Gabriel s.r.o. a rovnako aj prísľuby obchodného partnera Janýr EDV a bánk s prísľubom úverov hoci boli reálne, nie sú pre posúdenie nároku na náhradu skutočnej škody, ktorá vznikla priamo preukázaným zaplatením čin už dodávok ale pokút, právne nepodstatné. Nielen z príjmov a pôžičiek či úverov ktoré boli prisľúbené je nesporné, že jeho predchodca mal dostatok finančných prostriedkov už len vzhľadom aj na zaplatené záväzky svojím dodávateľom na dokončenie rekonštrukcie a výkonu deklarovanej podnikateľskej činnosti so ziskom. Nie je dôvodné poukazovanie na údajné odstúpenie jeho predchodcu od nájomnej zmluvy 10.1.1994, pretože táto otázka bola podrobne zisťovaná už pri rozhodovaní o „medzitímnom“ rozsudku súdu z 18.11.1996 č. k. -6 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho KS v Košiciach z 13.11.1997 č. k. -37, ktorými súdy jednoznačne a právne záväzne v tomto konaní rozhodli, že žalovaný mu zodpovedá za škodu z konania proti dobrým mravom. Takým konaním bolo konanie žalovaného, ak v zmysle § 13 ods.1 zák.č.278/93 Z. z. odmietol upraviť nájomnú zmluvu aspoň na dobu 5 rokov, čo bolo možné a nebolo vylúčené, aby účastníci uzavreli zmluvu o nájme opakovane, keďže cit. ust. to umožňovalo. Súdy sa zaoberali aj úkonmi odstúpenia od nájomnej zmluvy úkonmi účastníkov, tieto nepovažovali za platné a účinné pretože to v zmluve dohodnuté nebolo a vypovedať nájomnú zmluvu uzavretú na dobu určitú bolo možné len s výpovednou lehotou a len z dôvodov obsiahnutých v § 9 ods.2,3 zák.č.116/90 Zb., takže v čase, kedy prichádzala do úvahy úprava nájomnej zmluvy podľa ust. zák. „NS“ SR č.278/93 Z. z., zmluva bola ešte účinná (rozs. KS KE z 13.11.1997 č. k. -37 str.10 ods.l,2,3). Neobstojí ani vznesená námietka premlčania nielen vzhľadom na skutočnosť, že kedy došlo k zmenšeniu jeho majetku, ale aj k tomu, že išlo skutočnú škodu spôsobenú „konaní“ proti dobrým mravom žalovaným so zodpovednosťou podľa § 424 O. z., pričom pri tejto zodpovednosti ide o škodu spôsobenú úmyselne, kde by bola aplikácia § 106 ods.2 O. z. o objektívnej premlčacej lehote a o škode sa nemohol dozvedieť skôr, než mu vznikla, resp. „ak k“ do 30.6.1994 odmietol žalovaný upraviť nájomnú zmluvu aspoň na dobu 5 rokov a od tej lehoty by neuplynula ani 2 ročná subjektívna premlčacia lehota do uplatnenia nároku náhrady škody za už zrealizované platby dodávateľom ku tomu dátumu. Odvolateľ opak ani netvrdí a nezdôvodňuje ničím, ktoré jeho nároky a na základe akých skutočností by mali byť premlčané, ku ktorému dňu, z akého dôvodu. Jednoznačne popieral len vymyslené a ničím nepodložené tvrdenie „žalovanej“, že jeho nároky boli v prevažnej miere účelovo vykonštruované, ide o

nepreukázané urážlivé podania „žalovanej“, na ktoré nemieni reagovať. S týmto vyjadrením poukazuje aj na dôvody svojho odvolania proti napadnutému rozsudku do výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti „zamiatnutá“ a rozhodnuté o náhrade trov konania. Z týchto podstatných dôvodov nepovažuje podané odvolanie za opodstatnené. K vyjadreniu žalovaného z 27.3.2015 a jeho podaniu z 3.7.2015 zaujal žalobca toto stanovisko. K Vyjadreniu žalovaného z 27.3.2015. Žalovaný opakuje časť obsahu svojho odvolania. Absolútne bez právneho významu je tvrdenie žalovaného, že medzitýmny rozsudok Obvodného súdu Košice I z 18.11.1996 č. k. -6 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom KS v Košiciach č. k. -37 mal byť podkladom i pre rozhodnutie vo veci inej škody (zrejme ušlý zisk) v inom konaní a že NS SR rozsudkom zrušil rozsudok (ohľadne ušlého zisku). Bez ďalších pochybností však je a tvrdí to on, že právoplatným medzitýmnym rozsudkom v tomto konaní je súd viazaný a tento je rozhodnutím ktorým bolo právoplatne rozhodnuté, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú konaním proti dobrým mravom, bez akejkoľvek jeho spoluzodpovednosti a v tomto konaní sa súd mal zamierať len na zistenie výšky škody za ktorú mu žalovaný zo svojej zodpovednosti zodpovedá. Sú úplne neadekvátne a právne bezvýznamné akékoľvek vymyslené subjektívne úvahy žalovaného v tomto smere, pokiaľ by sa snažil spochybňovať svoju zodpovednosť. Opakovane žalovaný tvrdí, že vyfaktúrované práce fy DELTASTAV nevykonala a faktúra a pokladničný doklad o jej zaplatení nie sú dôkazom o skutočnej škode. R.. O. mala vyvrátiť znalkyňa Ing. Egedová, čo nie je pravdou, pretože v čase podávania posudku ani nemala k dispozícii R.. O. včítane dodatkov. Že nezistila skutočne vykonané práce alebo tieto po 18 rokoch neboli evidentné, neznamená, že neboli vykonané, ako vymenený svetlík (nepochybne bol), rekonštrukcia nebytových kancelárskych priestorov na 2. posch. evidentná aj teraz, veď on (jeho predchodca) dokonca aj žalovaný po rekonštrukcii tieto priestory aj užívali, opravy kotolne a iné, tak ako tieto práce osobne fyzicky overil znalec R.. O., na čom zotrval a zotrváva aj on. Stručný záznam odovzdania a prevzatia objektu ani zďaleka nemohol podchytiť všetky práce a vôbec sa netýkal zrekonštruovaných kancelárskych priestorov na 2. posch., ktorých sa odovzdanie z 24.6.1994 ani netýkalo. Všetko sú to námietky vo vzťahu ku zamietavej časti žaloby rovnako ako aj nepriznanie náhrady škody za projekt Ento s.r.o., hoci k zamietnutiu súdom došlo len z dôvodov, že nepreukázal, že za projekt zaplatil, hoci sú v spise nesporné účtovné poklady o zaplatení ceny projektu. Súdu bol predložený aj tento projekt, nesporne súvisiaci s rekonštrukciou, je bez právneho, ak by žalovaný úmyselne nedal súhlas na vydanie stavebného povolenia, hoci taký súhlas bol priamo v nájomné zmluve. Zabudovaný a nezabudovaný materiál osobne fyzicky overil znalec R.. O., ustanovený súdom, spochybňovanie v tomto smere po 18 rokoch vzhľadom na zmeny po takom čase nie je prijateľné, je iba účelové, ak nemal námietky žalovaný v tomto smere ihneď po doručení ZP. Inú stavbu nemal, je však bez právneho významu, od koho stavebný materiál a za akú cenu nadobudol, podstatne je to, že sa stal nepoužiteľný a nepredajný a tak strata jeho hodnoty je jeho majetkovou „újmou“. K podaniu žalovaného datovaného z 3.7.2015. Hneď v úvode upozorňuje, že ak popri opakovaných, subjektívnych nesprávnych názoroch žalovaného, urážajúcich ho, dokonca ho krivo obviňujúcich z tendenčne a dodatočne vykonštruovaných dôkazov, uvádza aj ďalšie skutočnosti oproti svojmu odvolaniu proti vyhovujúcemu výroku rozsudku, nemožno to považovať nijak ináč, ako rozširovanie skutkových dôvodov odvolania po uplynutí lehoty na podanie odvolania v rozpore s § 205 ods.3 O. s. p. na ktoré nie je možné v odvolacom konaní prihliadať, hoci aj tie sú nedôvodné a právne irelevantné ku napadnutému vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu a sám žalovaný to účelovo za rozšírenie dôvodov odvolania nepovažuje. Je opačného názoru, že práve odvolanie žalovaného a jeho vyjadrenie na jeho (žalobcove) odvolanie, ako aj toto podanie, je založené na špekulatívnych, subjektívnych, nepravdivých, zavádzajúcich a nepodložených tvrdeniach bez jedinej opory v reálnom objektívnom hodnotení všetkých podstatných dôkazov. Opakovane zdôrazňuje, že nikdy platne a účinne neodstúpil úkonom z 10.1.1994 od nájomnej zmluvy so žalovaným (rovnako ani žalovaný). Reprodukoval doslovne 2. ods. svojho vyjadrenia z č.l.425 p. v. Opačné tvrdenie žalovaného neakceptujúce v tomto smere ani právoplatné rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom a jeho dôvodov právne záväzným názorom aj odvolacieho súdu v tomto konaní nemožno považovať za nič iné, než jeho úmyselne zavádzajúce, nepravdivé a účelové tvrdenia. Kto konal v rozpore s dobrými mravmi už bolo právoplatne a záväzne rozhodnuté. Je nesporné, že bola vykonaná výroba a montáž svetlíka, bol pri tom konateľ predchodcu žalobcu, aj práce na kotolni, štítový múr, čo zistil fyzickou ohliadkou aj znalec R.. O., hoci po 18 rokoch to nemuselo byť zreteľné. Že po 18 rokoch tieto práve nevedela identifikovať znalkyňa R.. S., dokonca aj v súčasnosti viditeľnú rekonštrukciu nebytových kancelárskych priestorov na 2. posch. na čo upozorňoval, ktoré aj žalovaný po rekonštrukcii bez pochybností užívali, neznamená, že Deltastav vyúčtoval a on zaplatil za nevykonané práce. Veď na zhotovenie svetlíku svedčí dokonca aj doklad o kúpe železného materiálu zhotoviteľom. Do objektu boli viacnásobné aj

vlámania, aj vstup cudzích osôb počas tej dlhej doby, potvrdil to pri ohliadke aj pracovník žalovaného, najmä krádeže z kotolne. Nie jeho vlastné špekulácie, do ktorých sa mal zapliesť podľa žalovaného, ale arogantné vymyslené subjektívne osočujúce tvrdenia o údajne podvodnom charaktere jeho súčinnosti s Deltastav-om, smerujúce k obohatenie sa na úkor žalovaného, sú ničím nepodložené jeho nepravdivé tvrdenia bez najmenšej dôkaznej hodnoty a na také tvrdenie je jeho dôkazná povinnosť a bremeno na ňom, no žiadny dôkaz na to neponúka, niet a nemôže byť takého dôkazu na vymyslené tvrdenie. Opakovane zdôrazňuje, že 10.1.1994 od nájomnej zmluvy neodstúpil, je to opakovaným vymysleným nepreukázaným tvrdením žalovaného, ak tvrdí, že dodatok k zmluve s Deltastav-om z 10.8.1994 bol antidatovaný a že tento mal byť uzavretý v r.1996. Nešlo o žiadne fiktívne faktúry. Ani jediný dôkaz na také nepravdivé vymyslené tvrdenie až v tomto štádiu konania žalovaný neprodukuje. Je len vecou oprávnenej zmluvnej strany, či sankciu uplatní, v akom rozsahu a kedy tak urobí. O primeranosti a reciprocite zmluvných sankcií sa už vyjadroval už predchádzajúcom konaní a vyjadrení k odvolaniu žalovaného, na čom trvá. Aký hodnovernejší dôkaz, než účtovný doklad, má preukázať zaplatenie pokuty. Táto bola riadne v účtovníctve zúčtovaná. Výmysel žalovaného ničím nepreukázaný je tvrdenie o jeho insolventnosti, on, ktorý platil, bol solventný v plnom rozsahu, jeho nesolventnosť nebola absolútne preukázaná, dokonca ani zisťovaná, pretože nebola ani namietaná. Na také svoje tvrdenie nenavrhoval a nenavrhuje ani jediný dôkaz. Pri nezaplatení sankcie hrozila mu oveľa vyššia „újma“ pri jej vymáhaní súdnou cestou, z titulu nielen na nemalých trovách konania, ale aj úrokoch z omeškania, pretože k dohode s oprávneným nedošlo, čomu sa snažil zabrániť. Subjektívne úvahy žalovaného o riešení sporu na súde, o moderačnom práve súdu, sú preto bezpredmetné, ak nepovažoval žiadnu obranu za opodstatnenú a dôvodnú, vzhľadom na oprávnený nárok oprávnenej zmluvnej strany. Rovnako je to aj so zaplatením pokuty spol. Janýr EDV. Nie je však pravdou, že túto súd uznal ako škodu len na základe predložených faktúr. Išlo o platne zmluvne dohodnutú sankciu, primeranú predmetu plnenia zo zmluvy, plnenie ktorej mala zabezpečovať a so zmluvou sa súd oboznámil. Súdu bolo predložené aj stanovisko tohto obchodného partnera. Výmysly žalovaného o jeho nesolventnosti sú jednoznačné, veď šlo o platenie z jeho účtu na účet oprávnenej zmluvnej strany, doložené výpismi z jeho účtov, nie len na základe žalovaným tvrdených faktúr, k čomu by nikdy nedošlo, ak by nemal na účte dostatok finančných prostriedkov. O jeho nesolventnosti je preto nezmyselné a nepochopiteľné hovoriť. Že šlo o zmenšenie jeho majetku, a tým vznik škody, je nesporné. V závere tohto podania žalovaný len zhrňuje svoje vymyslené úvahy a urážlivé výroky, bez jediného relevantného dôkazu na ich preukázanie. 1. Znalkyňa nemohla potvrdiť po 18 rokoch, ktoré všetky práce boli na objekte vykonané, len že ich nevedela zaregistrovať, hoci rekonštrukcia kancelárskych bola a je evidentná, tieto po rekonštrukcii jeho predchodca aj žalovaný užívali. Urážlivé nepreukázané tvrdenie že ide o jeho špekulatívne úmysly ani nekomentuje. 2. O žiadne fiktívne dokumenty sa jeho nároky neopierajú, toto nepreukázané nepravdivé tvrdenie žalovaného je bez pochybnosti preukázané predložením originálnych faktúr, pri dodávkach slúžiacich aj ako dodací list, originálne účtovné doklady ako príjmový a výdavkový pokladničný doklad, výpisy z jeho účtu, mzdové listy, písomné zmluvy, predložené projekty a celý rad ďalších dôkazov, tiež overenie prác a dodávok fyzicky súdnym znalcom v r.1996, v čase keď to bolo možné zistiť. 3. Spoločnosť, ktorej mala byť vyplatená pokuta, neklamala, nikto z nej „nebolo“ vypočutý len preto, že žalovaný viac ako 10 rokov súdneho sporu toto nenamietal, tvrdenie žalovaného nie je opreté o jediný dôkaz. Poukázal, prečo sa rozhodol nebrániť súdne proti dôvodnému, výškou primeranému nároku na pokute, kedy by mu vznikla oveľa vyššia strata na nákladoch a úrokoch z omeškania. Že finančnými prostriedkami disponoval, svedčí, že záväzky zaplatil, dokonca aj prevodom z účtu, inak by tieto pohľadávky boli proti nemu dávno súdne vymáhané. Je vymyslené, nepravdivé a ničím nepreukázané tvrdenie žalovaného, že dodatok k zmluve s Deltastav-om bol podpísaný až v r.1996 zámerne. Originál dodatku k zmluve v písomnom vyhotovení, ako aj jeho obsah nesporne preukazujú nepravdivé, vymyslené a nepreukázané tvrdenie žalovaného v tomto smere, už aj z tohto dôvodu, že takýto výmysel tvrdí až teraz, v závere sporu po 18 rokoch od jeho začatia, ako účelovú obranu. 5. Vymyslená jeho insolventnosť, ničím nepreukázaná, ani nezisťovaná, opak je preukázaný výpisom z účtu, insolventný by predsa nemohol zaplatiť záväzky prevodom z účtu. O rokovaní jeho predchodcu s bankovými inštitúciami za účelom pôžičky nemožno hovoriť ako o klamlivom vyjadrení, zúčastnili sa ho terajší jeho spoločníci a prísľub skutočne dostali, no po 22 rokoch je to len ťažko inak preukazovať, no v tom čase bol spoločenský trend takéto úvery od bánk požičiavať, prísľub bol aj od rakúskeho partnera, čo sám potvrdil. Nenachádza slov na tvrdenie žalovaného v závere, že ani v najmenšej možnej miere relevantne nepreukázal základ ním požadovaných nárokov, ak o základe a zodpovednosti súd už v tomto konaní právoplatne rozhodol medzitýmnym rozsudkom podľa § 152 ods.1 veta druhá O. s. p. Opakovane sa žalovaný zhadzuje vymyslenými, nepodloženými urážlivými tvrdeniami, že stavia svoje nároky len na vykonštruovaných nepodložených tvrdeniach s účelom obohatiť sa na jeho úkor. „Žalobca“

úplne ignoruje všetky listinné dôkazy predložené v konaní, aj právoplatný medzitýmny rozsudok v tomto konaní, ktorým je súd aj účastníci viazaní, ktorým bolo rozhodnuté o základe nároku. K tomu nemá slov, úsudok si určite urobí odvolací súd sám. Aj on zotrváva na svojom odvolaní proti zamietavej časti rozsudku v plnom rozsahu, taktiež na vyjadrení na odvolanie žalovaného z 21.9.2015. Uplatňuje si náhradu trov konania z právneho zast. aj za úkon za toto podanie vo veci samej. Žalovaný vo vyjadrení (č.l.430-435) z 29.11.2015 uviedol: Boli mu doručené podania žalobcu z 21. a 28.9. 2015, v ktorých sa vyjadruje k jeho odvolaniu proti rozsudku, k jeho vyjadreniu z 23.7.2015 a k podaniu žalobcu z 3.7.2015. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca namieta, že - podľa jeho názoru - jeho (žalovaného) odvolanie neobsahuje konkrétny právny dôvod, ďalej sa zaoberá jeho legitimáciou na podanie odvolania a jednotlivými argumentmi, o ktoré opieral dôvodnosť odvolania. V podaní označenom ako stanovisko k jeho vyjadreniu z 27.3.2015 a k podaniu žalobcu z 3.7.2015 [žalobca predmetné podanie nesprávne označil ako podanie žalobcu, ide o jeho (žalovaného) podanie žalovaného z 3.7.2015] žalobca hodnotí právny význam jeho argumentov, prezentuje svoj názor, že rozširoval dôvody odvolania po uplynutí zákonnej lehoty, tiež tvrdí, že neuniesol dôkazné bremeno tam, kde ho podľa neho (žalovaného) mal uniesť on a v závere sa opäť odvoláva na ním poskytnuté listinné dôkazy a ZP, ktorý vychádzal len z faktúr a príjmových dokladov predložených žalobcom a nebol ním hodnotený reálny stav posudzovanej nehnuteľnosti. Predmetné podania žalobcu - podľa jeho názoru - obsahujú nepravdivé, zavádzajúce a zmätočné tvrdenia, v dôsledku čoho považuje za potrebné zaujať k nim písomné stanovisko. Okrem konania o náhradu skutočnej škody prebieha medzi tými istými účastníkmi na OS KE I aj konanie o náhradu inej škody - ušlého zisku (), pričom žalobca ako príčinu vzniku škody uvádza rovnako jeho konanie proti dobrým mravom, t.j. skutkovo totožnú príčinu vzniku škody ako je tomu v tomto konkrétnom konaní. V rozsudku Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR č. , z 29.09.2005, ktorým boli v konaní o náhradu inej škody - ušlého zisku zrušené rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu o výške ušlého zisku, súd podáva svoj právny názor aj na porušenie dobrých mravov jeho konaním, tzn. na základ a podstatu aj tejto právnej veci. NS sa odvoláva na § 17 z.č.278/93 Z. z. o správe majetku štátu, v zmysle ktorého sú obaja účastníci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o nájme nebytového priestoru uzavretej pred nadobudnutím účinnosti tohto zák. do 6 mesiacov od nadobudnutia jeho účinnosti povinní prispieť k zosúladeniu zmluvy s jeho § 13. Vo vzťahu k samotnému konaniu proti dobrým mravom z jeho strany, o ktorom súdy právoplatne medzitýmne rozhodli tak, že k nemu došlo, ale NS SR dodáva, že na úkor presvedčivosti a preskúmateľnosti predmetných rozsudkov zostalo nevysvetlené, ktoré morálne a etické normy porušil svojím konaním, keď vychádzajúc z § 17 z.č.278/93 Z. z. bolo účastníkom príslušného právneho vzťahu umožnené rozhodnúť sa, či chcú alebo nechcú pokračovať v tomto právnom vzťahu, pričom ak by chceli v právnom vzťahu pokračovať, bolo by len na nich, aby zosúladili svoj právny vzťah s novou právnou úpravou, no pokiaľ v ich spoločnom právnom vzťahu pokračovať nechceli (alebo ak výsledkom pôsobenia ponuky a dopytu nebola ich jednotná vôľa zosúladiť existujúci právny vzťah s novou právnou úpravou) nemuseli na pôvodnej zmluve nič meniť a táto v takom prípade zanikla uplynutím 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zák. Súdy v odôvodneniach rozsudkov nevysvetlili, prečo za neuzavretie zmluvy nesie zodpovednosť len prenajímateľ, pričom podstatným je tu fakt, že § 17 cit. zák. umožnil účastníkom právneho vzťahu rozhodnúť sa, či chcú, resp. nechcú pokračovať v právnom vzťahu. Ak chceli, bolo len na nich, aby zosúladili právny vzťah s novou právnou úpravou. NS na jednej strane rešpektuje právoplatnosť medzitýmneho rozhodnutia, ktorým už bolo v tomto konaní rozhodnuté o základe nároku na náhradu škody, pretože tá je naplnením zákonných podmienok daná a už nezmeniteľná, no na strane druhej z jeho odôvodnenia vyplýva, že porušenie dobrých mravov jeho konaním je preňho nevysvetlené, relevantne nepodložené, práve naopak, z právneho názoru NS možno vyvodiť, že k porušeniu dobrých mravov ním nedošlo, čo znamená, že absentuje jeden z 3 predpokladov pre vznik škody v dôsledku konania proti dobrým mravom (3 predpoklady - úmyselné konanie proti dobrým mravom, vznik škody a kauzálny nexus). Žalobca v podaní z 21.9.2015 tvrdí, že jeho odvolanie výslovne neobsahuje, z akého konkrétneho právneho dôvodu je odvolanie podávané v zmysle § 205 ods.2 O. s. p. Citoval znenie § 205 ods.1,§ 209 ods.1 a § 211 ods.1 O. s. p. O. s. p. obsahuje explicitný taxatívny výpočet náležitostí odvolania ako jedného z opravných prostriedkov proti rozhodnutiam súdov, pričom príslušné zákonné ust., na ktoré poukazuje, pre prípad, že odvolanie neobsahuje požadované náležitosti, upravuje postup prvostupňového, resp. odvolacieho súdu, ktorým dôjde k výzve odvolávajúceho sa za účelom doplnenie odvolania. Tzn., že ak v odvolaní absentuje niektorá náležitosť, súd ho vyzve, aby ju v určenej lehote doplnil. Vo svojom odvolaní výslovne špecifikuje, v ktorých bodoch rozsudku súd vec nesprávne právne vyhodnotil a v ktorých sa s rozhodnutím stotožňuje, z čoho jasne vyplýva, kde došlo - podľa jeho názoru - k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, kde súd zistil skutkový stav nedostatočne a v ktorých častiach súd - podľa neho - postupoval správne. Žalobca by mal byť uzrozumený s tým, že zák. neprikazuje v

každom bode odvolania výslovne uviesť, či ide o dôvod odvolania podľa § 205 ods.2 písm. a)-f) O. s. p., má špecifikovať v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny - jasne uviedol, o aké dôvody svoje odvolanie opiera a následne poukazoval na jednotlivé pochybenia, ku ktorým - podľa jeho názoru - zo strany súdu došlo, čo považuje za plne súladné so zákonnou požiadavkou odôvodnenia odvolania. Vzhľadom na to, že súd ho nevyzval na doplnenie odvolania, má za to, že súd sa v danom bode stotožnil s tu prezentovaným jeho stanoviskom. V ďalšej časti podania žalobca uvádza svoje stanovisko, podľa ktorého ak napáda rozsudok v celom rozsahu, t. j. aj vo výroku o zastavení konania, malo by byť jeho odvolanie v tomto rozsahu odmietnuté podľa § 218 ods.1 písm. b) O. s. p. (jeho znenie citoval). Prípady, v ktorých odvolací súd odvolanie odmietne, sú upravené uzavretým výpočtom. Jedným z nich je aj prípad, keď odvolanie podá osoba, ktorá na to nie je oprávnená, k čomu podľa žalobcu malo dôjsť aj v tomto konkrétnom prípade. Jeho odvolanie obsahuje formálne nedopatrenie, keď je v ňom uvedené, že napáda rozsudok v celom rozsahu, z ďalšieho textu odvolania, kde sa pozastavuje nad jednotlivými bodmi výroku rozsudku, ale nepochybne vyplýva, čo odvolaním napáda, t. j. explicitne konkretizuje výroky rozhodnutia, proti ktorým podaný opravný prostriedok smeruje - uvedené musí byť po prečítaní odvolania žalobcovi zrejmé, tendenčne však opäť odvracia pozornosť od faktov svedčiacich v jeho neprospech. Podľa jeho názoru sa nemožno stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že polovica dôvodov jeho odvolania sa zaoberá správnosťou zamietavej časti výroku rozsudku. Takýmto tvrdením si sám žalobca výslovne protirečí, keď logický rozpor nastáva v tom, že ako dôvod jeho odvolania označuje aj časti odvolania, kde len poukazuje na časti rozhodnutia, v ktorých súhlasí s rozhodnutím súdu, t. j. sa za účelom lepšieho pochopenia kontextu svojho odvolania pozastavil pri pasážach rozsudku, v ktorých sa stotožnil s názorom súdu a následne na nich nadväzoval pri odôvodňovaní odvolania proti výrokom rozsudku, ktoré napáda. Nepovažuje už ani za potrebné zdôrazňovať, že žalobca tak ani v tejto časti vyjadrenia neargumentuje reálnymi faktami, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť žaloby a teda aj ním podaného odvolania. Čo sa týka časti vyjadrenia žalobcu týkajúcej sa nepriznanej náhrady 186 796 Sk, žalobca tu ani v jednom bode nevyvracia, že stavebný materiál nachádzajúci sa v predmetnej nehnuteľnosti je z inej stavby a bol použitý, čím potvrdil svoje predošlé tvrdenie, ktoré neuniklo ani pozornosti súdu. Je tak nepochybné, že žalobca nemohol v súvislosti s tým utrpieť majetkovú ujmu, keďže išlo o materiál, ktorý nemal kde použiť a na celej nehnuteľnosti boli vykonané len búracie práce. Obdobne to platí aj pri nepriznaní náhrady za projektovú dokumentáciu ENTO s.r.o. K škode spôsobenej žalobcovi v dôsledku jeho konania by došlo v prípade, ak by bol daný aj kauzálny nexus - vzhľadom na to, že realizácia projektovej dokumentácie by nebola v súlade s účelom nájmu má za to, že ak by žalobca aj skutočne vynaložil prostriedky za projektovú dokumentáciu (popiera to, žalobca tu navyše ani náležite neuniesol dôkazné bremeno), škoda vo výške uhradenej sumy mu nebola spôsobená jeho pričinením, čo vylučuje jeho zodpovednosť za spôsobenie škody. Rovnaký názor zastáva aj vo vzťahu k úhrade za ďalšie projektové dokumentácie „žalovaným“, čo vyargumentoval v predošlých podaniach. Žalobca ďalej napáda, že sa odvolával proti rozhodnutiu súdu v časti, kde súd uznal nárok žalobcu ohľadne mzdy pracovníkov - tu ale - podľa žalobcu - nepreukázal, že išlo o mzdu pracovníkov v súvislosti s prenajatou nehnuteľnosťou, a tiež podľa neho nemá byť pravdivé tvrdenie, že vykonával práce aj na iných stavbách. Pravdivosť tvrdenia o iných stavbách ale bola v konaní preukázaná, čo uznal aj súd v rozsudku (str.19 - súd poukazuje na vyjadrenie nájomcu, podľa ktorého pochádzal stavebný materiál z inej stavby). Podľa jeho názoru aj s poukazom na odôvodnenie rozsudku NS SR z 22.9.2010 č. dôkazné bremeno v tomto prípade nesie práve žalobca, ktorý by mal relevantne preukázať, že ide o mzdu pracovníkov v súvislosti s prenajatou stavbou, nie s inými stavbami. K poukazom na R.. S. F. R.. O. zo strany žalobcu zastáva stanovisko, ktoré už bolo z jeho strany viacnásobne prezentované, a to, že: je nad akékoľvek pochybnosti jasné, že faktúry za práce vykonané Deltastav- om na budove sú fiktívne a práce, ktoré sú na nich ohodnotené (t. j. nadsvetlík, kotolňa, štítový múr), neboli realizované. R.. S. jednoznačne hovorí, že na objekte boli vykonané len búracie práce v hodnote 1 555,44 €. Uvedený posudok jednoznačne potvrdil, že žalobcom deklarované práce neboli vykonané a nedošlo ani k dodávke materiálu. Samotná znalkyňa potvrdila, že práce takéhoto druhu by nemohli zaniknúť ani uplynutím času. Je absolútne nelogické odvolávať sa na to, že práce na streche, povale alebo rekonštrukcia kotolne by uplynutím tak krátkej doby, počas ktorej bol navyše celý objekt uzavretý a neboli v ňom robené žiadne zásahy, neboli rozpoznateľné aspoň v hrubých rysoch. Ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia rozsudku, súd mal za preukázané, po odovzdaní nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcu žalovanému sa žiadne ďalšie práce na nehnuteľnosti nevykonávali, a tak fakt, že znalkyňa vychádzala zo stavu nehnuteľnosti v čase jej odovzdania s prihliadnutím na opotrebenie zapríčinené plynutím času, je nepopierateľný. Ing. Vavreka len vychádzal a opisoval jednotlivé písomné listinné podklady, faktúry a doklady o zaplatení zo strany žalobcu, ktoré predložil samotný žalobca, avšak z týchto dokumentov nie je možné bez ďalšieho preukázať, že dané práce boli reálne

vykonané - to explicitne uznal znalec na prvej strane posudku a je to nad akékoľvek logické pochybnosti jasné. Vykonanie prác nemožno preukázať doložením faktúr, ak je pri fyzickej obhliadke nad akékoľvek pochybnosti jasné, že realizované v žiadnom prípade byť nemohli. Žalobca ďalej poukazuje na jeho podanie z 3.7.2015. V tomto podaní explicitne uviedol, že ním nerozširuje odvolanie, ani jeho dôvody, čo vzhľadom na § 205 ods.3 O. s. p. ani možné nie je. Z obsahu daného podania je zrejmé, že jeho účelom je len vyjadrenie sa k nesúladu a zmätočnosti žalobcových tvrdení, ktoré preukazujú neopodstatnenosť jeho žaloby a odôvodňujú jej zamietnutie. Je pravdou, ako uvádza žalobca vo svojom podaní, že medzitýmnym rozsudkom OS KE I v konaní č. -6 z 18.11.1996 v spojení s rozsudkom „KE“ KE č. z 13.11.1997 bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že zodpovedá za škodu, ktorá vznikla právnemu predchodcovi žalobcu konaním proti dobrým mravom. Žalobca následne dodáva, že on (žalovaný) neakceptuje toto právoplatné rozhodnutie. Ostáva otázne, odkiaľ žalobca berie toto tvrdenie, keďže ani v jednom zo svojich podaní takýto názor neprezentoval. Žalobca tak opäť mu vtláča výroky, ktorých nie je autorom. Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti predmetného rozhodnutia, si je vedomý toho, že ide o nezvratné rozhodnutie o základe nároku na náhradu škody, ktoré nemôže byť zrušené, zmenené ani nahradené konečným rozhodnutím, akceptuje účinky jeho právoplatnosti, čo potvrdzuje aj časť odvolania, kde uznal nárok žalobcu na zaplatenie 1 555,44 € s prísl. Toto však samo o sebe nemôže vylučovať fakt, že konania v rozpore s dobrými mravmi sa dopustil a dopúšťa aj žalobca, čo už bolo preukázané aj tým, že si uplatňoval nárok na náhradu škody za práce, ktoré ani neboli realizované. Žalobca sa ohradzuje aj voči časti jeho podania, kde napáda podvodný charakter súčinnosti žalobcu a Deltastav-u, pričom - podľa názoru žalobcu - ide len o nepodložené nepravdivé tvrdenia bez najmenšej dôkaznej hodnoty. Nepovažuje za potrebné sa k týmto a aj nasledujúcim tvrdeniam žalobcu vyjadrovať, pretože k všetkým sa náležite vyjadril vo svojich predošlých podaniach a čo sa týka spomínanej súčinnosti s Deltastav-om, jeho tvrdenia sú tu podložené ZP, čo uznal aj konajúci súd. V závere svojho podania žalobca namiesto toho, aby riadne argumentoval, len ho obviňuje z toho, že sa zhadzuje vymyslenými tvrdeniami a obracia pozornosť na listinné doklady, ktoré - podľa neho - majú potvrdzovať jeho nároky. Bude vecou odvolacieho súdu, či na preukázanie zreteľne vykonštruovaných nárokov žalobcu postačujú tieto listinné doklady, a to aj napriek tomu, že znaleckým dokazovaním bolo potvrdené, že doložené listinné doklady majú fiktívnu povahu. Zároveň zotrvával aj na argumentoch prezentovaných v k dnešnému dňu urobených podaniach. Rozsudok, vo výroku o zastavení konania o zaplatenie 9 625,11 € s prísl., nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok, pokiaľ ním bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 899,03 € s úrokmi z omeškania vo výške 3 % za obdobie od 5.8.1994 do 30.4.1995 a vo výške 22 % za obdobie od 1.5.1995 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a pokiaľ ním bola žaloba v prevyšujúcej časti, t.j. ohľadne zaplatenia 33 854,12 € zamietnutá, potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je v tejto časti vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolania, v ktorých sa v podstate iba opakujú skutočnosti uvádzané účastníkmi už v konaní na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd výstižne a presvedčivo vyrovnal, a v ostatnej časti rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo zistil, že čo sa týka uvedenej časti rozsudku neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 O. s. p.), ani na jeho zmenu (§ 220 O. s. p.). Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm. d) a f) O. s. p. a žalovaný odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm. c) a f) O. s. p. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132- § 135 O. s. p. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Suma 4 899,03 €, ktorú je žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť pozostáva zo súm 1 555,44 € za búracie práce, 716,97 € zaplatenej R.. F.. F., 2 124,41 € zaplatenej ATYP-u, architektonickému ateliéru, spol. s r. o. Prešov a 502,19 € zaplatenej z titulu mzdy 4 zamestnancom. Žalovaný uznal opodstatnenosť sumy 1 555,44 €, a čo sa týka súm 2 841,40 € (716,97 € + 2 124,41 €), ktorej vyplatenie nespochybnil a 502,19 €, jeho námietky a to, že nie je postačujúce pre uznanie nároku na škodu vychádzať len z preukázania vyplatených súm, ale je potrebné zistiť, či tieto sumy vo svojej podstate a výške boli vynaložené účelne a v súlade s účelom nájmu, teda nebola táto suma jednoznačne preukázaná ako vznik škody na strane žalobcu a, že ak sa berú do úvahy vykonané práce, resp. ich hodnota na stavbe a na nehnuteľnosti, táto v sebe musí zahŕňať aj cenu práce pracovníkov, ktorí takéto úpravy vykonávali, sú len účelové, preto nebolo možné na ne vziať zreteľ. Suma 33 854,12 €, zaplatenie ktorej bolo zamietnuté, pozostáva zo súm 6 200,49 € (nepoužitý stavebný materiál), 1 688,08 € (mzdy zamestnancom), 4 493,22 € (nájomné), 11 342,29 € (stavebné práce vykonané Delstav-om) a 10 129,52 € (zabudovaný stavebný materiál). Záver súdu, že uplatnený nárok na zaplatenie sumy 33 854,12 € nie je opodstatnený je v úplnom súlade s vykonaným dokazovaním a žalobcovi sa nepodarilo preukázať opak, preto k odôvodneniu napadnutého rozsudku vo vzťahu k uvedenej sume nie je potrebné nič doplňovať. Čo sa však týka sumy 4 979,08 € (platba za projektovú dokumentáciu ENTO s. r. o.), zaplatenie ktorej bola tiež zamietnuté a súm 13 859,58 € (softvérový projekt), 13 006,04 € (pokuta), 6 818,76 € (doplatok pokuty) a 62 049,39 € (pokuta Deltastav-u), na zaplatenie ktorých bol žalovaný zaviazaný, sú účastníkmi konania uplatnené odvolacie dôvody dané. Predovšetkým treba súdu vytknúť, že neuviedol čísla listov spisov, v ktorých sa nachádzajú listiny spomínané v odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, z ktorých vychádzal, resp. sa na ne odvolával, keďže tie sú založené v 3 spisoch, čo veľmi sťažilo preskúmavanie rozsudku, preto v novom rozhodnutí bude musieť uviesť, v ktorom spise a na ktorom čísle listu sa tá ktorá listina nachádza. Vo vzťahu k sume 4 979,08 €, z titulu zaplatenia za projekt ENTO s.r.o., žalobca v odvolaní tvrdí, že opakovane poukazuje na ním predložené listiny, zväzok listín str.19,49,50,51, fa.č.18/93 z 1.12.1993 platba z účtu z 10.1,1994 v sume 50 000 Sk odfotená na 2.str., f.č.12/93 z 9.8.1993 platba z účtu z 18.8.1993 50.000 Sk odfotená na 2.str., f.č.14/94 z 4.10.1993 zaplatená prevodom z účtu 50 000 Sk z

20.10.1993 na čl.19 zb. listín/ časť dlhu z iného dôvodu bola započítaná ako aj platby - zálohové 3 x 50 000 Sk z jeho účtu 20.10.1993, 10.1.1994, 19.8.1997. Povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude preto vykonať dôkaz uvedeným zväzkom listín a na jeho základe urobiť skutkové zistenie, či suma 4 979,08 € bola skutočne žalobcom zaplatená. Podľa § 157 ods.2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z uvedeného ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132-§ 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. So zreteľom na skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného musel byť urobený záver, že odôvodnenie napadnutého rozsudku, čo sa týka súm 13 859,58 € (softvérový projekt), 13 006,04 € (pokuta), 6 818,76 € (doplatok pokuty) a 62 049,39 € (pokuta Deltastav-u), na zaplatenie ktorých bol žalovaný zaviazaný, nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej praxe, preto je rozsudok nepreskúmateľný. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov; ďalej len ),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.; ďalej len Listina) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.; ďalej len Dohovor) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods.1,2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne alebo obsahuje iba nedostatočné dôvody prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu vykonať všetky dôkazy, nevykonanie ktorých sa mu v odvolaniach vytýka, vykonané dôkazy vyhodnotiť, vyrovnať sa so všetkými skutočnosťami, ktoré vyšli (a vyjdú) v konaní najavo, konkrétne so všetkými skutočnosťami uvedenými účastníkmi konania, ako

aj v odvolaniach a znova rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné a súčasne i presvedčivé. Konkrétne bude musieť súd zistiť, za aký softvérový produkt mal žalobca zaplatiť, či za produkt, na predaj ktorého sa žalobca zaviazal alebo za kompletný softvérový program v súvislosti s inštaláciou softvérového produktu BST - podniková sporiteľňa a kedy žalobca prevzal produkt, za ktorý mu vznikla povinnosť ho zaplatiť, keďže až prevzatím programu sa jeho cena stala splatnou. Ďalej bude jeho povinnosťou zistiť za porušenie ktorého konkrétneho ust. Zmluvy o obchodnom výhradnom zastúpení z 24.8.1993 vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť JANÝR EDV pokutu 13 006,04 a jej doplatok 6 818,76 €, lebo v čl. VII.1/ bolo dohodnuté iba to, že v prípade porušenia tejto zmluvy zmluvnou stranou vzniká poškodenej strane právo účtovať druhej zmluvnej strane pokutu. Napokon vo vzťahu k pokute 62 049,39 € zaplatenej Deltastav-u bude potrebné zistiť, na akom základe vznikla žalobcovi povinnosť tuto pokutu zaplatiť, pretože z Dodatku z 10.8.1993 k Zmluve o dielo na dodavku stavebných prác z 1.10.1992 vyplýva, že zhotoviteľ má nárok na ušlý zisk, t. j. 18 % z celkového rozpočtu rekonštrukcie a nie na pokutu. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.3 O. s. p.). Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.