Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoE/57/2016

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnej: J. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, o vymoženie 706,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topĺou č.k. -39 zo dňa 13.10.2015 a uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. -52 zo dňa 07.12.2015 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. -39 zo dňa 13.10.2015.

P o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. -52 zo dňa 7.12.2015.

odôvodnenie:

Uznesením č.k. -39 zo dňa 13.10.2015 súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy na základe rozhodcovského rozsudku, pričom rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovaniu sporu štátnym súdom, ak dodávateľ skôr podá návrh na rozhodcovské konanie. Rozhodcovská doložka je neprijateľná a spotrebiteľ ňou nie je viazaný.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 exekučného poriadku, § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1, § 879g Občianskeho zákonníka, čl. 169 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ, podľa čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3 smernice Rady 93/13/EHS.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní konštatoval, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia s poukazom na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať, hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. V prípade, že je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, nemôže exekučný súd konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. Pokiaľ ide o platnosť rozhodcovskej doložky, tak o nej rozhoduje rozhodcovský súd, pričom prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) bráni tomu, aby bola opätovne posúdená, a to s poukazom na nález Ústavného súdu SR a stanoviská R. Procházku a K. Csacha. Oprávnený ďalej v odvolaní poukázal na to, že jeho právny predchodca (Poštová banka a.s.) postupoval v zmysle § 93b zákona o bankách, ktorý mu ukladal povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, pričom klientovi bola daná

možnosť neprijať túto ponuku. To že ju klient neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Podľa názoru oprávneného, ak je rozhodcovská doložka dohodnutá vo všeobecných obchodných podmienkach a v obchodných podmienkach pre úver, je dohodnutá riadne a v súlade so zákonom. S poukazom na rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., oprávnený uviedol, že vo veci rozhoduje trojčlenný senát, pričom každá zo zmluvných strán si vyberie jedného člena a podieľa sa aj na výbere tretieho člena. Rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rozdielnych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. Oprávnený ďalej namietal to, že exekučný súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Vykonaným dokazovaním dospel súd k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený pritom nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu, čím podľa názoru oprávneného (s poukazom na vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR ) zasiahol do jeho práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený taktiež namietal aplikovanie smernice 93/13/EHS prvostupňovým súdom s konštatovaním, že smernica je záväzná len pre členský štát, ktorému je určená a teóriu eurokonformného výkladu právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku. Poukázal na rozhodnutia iných okresných a krajských súdov, ktoré v obdobných veciach poverenia vydávajú. Súd nezákonne zvýhodňuje povinného len na základe jeho postavenia. Zriaďovateľ rozhodcovského súdu, ktorý vydal exekučný titul je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory v súlade s ust. § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmeniť tak, že súd žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) odvolaniu nevyhovel.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 O.s.p. na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich súlad resp. rozpor so zákonom, pričom v súvislosti s týmto preskúmaním správne konštatoval, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť.

Súd prvého stupňa vychádzal pritom zo skutočnosti, že exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. zo dňa 14.03.2014.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci , , , uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach , a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 1.11.2011).

Pokiaľ ide o právne posúdenie rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve uzavretej medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného dňa 01.02.2011 v bode 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok, odvolací súd je názoru, že výkon práv a povinností z rozhodcovskej doložky odporuje dobrým mravom a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu exekúciu zastaví (zamietne návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka, čo je aj v tomto prípade a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.“

Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Povinný ako spotrebiteľ pri predmetnej rozhodcovskej doložke nemá na výber, ak bude žalovaný na rozhodcovskom súde. Odvolací súd zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou podávajú rozhodcovské žaloby veritelia. V prípade, že výnimočne uplatňuje svoje právo spotrebiteľ, využíva štátny súd.

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) považuje za neprijateľnú, čo v zmysle § 53 ods. 5 spôsobuje jej neplatnosť.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že osobitný zákon - zákon č. 483/2001 Z.z. mu ukladal povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd konštatuje, že aj táto odvolacia námietka je nedôvodná, pretože aj splnenie tejto povinnosti sa musí realizovať v medziach práva na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 27.03.2012, s odôvodnením ktorého sa v plnom rozsahu stotožňuje. V ňom Krajský súd v Prešove uviedol:

„V mimoriadnom dovolaní sa uvádza, že vzhľadom na obdobie vzniku zmluvy boli súdy povinné aplikovať na skutkový stav ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. cit.: ,,Keďže právny predpis ukladá banke predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a keďže predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo odmietnutie návrhu), nemožno pri takto špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania zmluvného ustanovenia“. Ďalej generálny prokurátor uvádza, že ,,Na klienta banky sa totiž vzťahuje nevyvrátiteľná domnienka znalosti právneho predpisu. Má sa za to, že klient banky vie, že návrh na uzavretie zmluvy zo strany banky musí obsahovať aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy“.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou“.

Uvedenú argumentáciu generálneho prokurátora považuje odvolací súd za vecne nesprávnu. Povinnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne vyjednanej rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém, pretože nemá žiadne pochybnosti o tom, že uvedená zákonná povinnosť bánk nevyjadruje nič iné ako techniku ponuky návrhu, pričom podstata individuálne vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT). Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2. bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy má dodávateľ povinnosť osobitne spotrebiteľovi navrhnúť. Je preto vylúčené, bez ďalšieho stotožňovať individuálne vyjednávanie so zákonnou povinnosťou oferty rozhodcovskej zmluvy. Podľa názoru vyjadreného v mimoriadnom dovolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté medzi bankou a spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu zákonnej povinnosti ponúknuť spotrebiteľovi arbitráž. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu nepoznal. Teória prezentovaná v mimoriadnom dovolaní nielenže vecne nesprávne spája individuálne dojednanie s povinnosťou (a technikou) ponuky rozhodcovského procesu bankou, ale naviac pri právnom posúdení individuálneho dojednania je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Nevedno si predstaviť, aké dôsledky by boli pri uznaní tejto teórie v prípade zákonnej povinnosti dodávateľov na úverovom trhu oboznámiť spotrebiteľov pred uzavretím zmluvy s dôležitými podmienkami úveru (§ 5 zákona č. 129/2010 Z. z.). Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa supranacionálnej ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv vrátane formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ generálny prokurátor vôbec náležite nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ.

V mimoriadnom dovolaní sa ďalej uvádza, že obligatórny návrh banky sa musí tykať stáleho rozhodcovského súdu, ktorý má riešiť spory z celého územia republiky. ,,Je preto zarážajúce, že súdy považovali za ,,nekalé“, ak banka žiadala, aby klient akceptoval rozhodcovský súd so sídlom vzdialeným od jeho bydliska. Znamená to, že súdy vykonali hodnotové (morálne) posúdenie zákonného ustanovenia“. V tom vidí generálny prokurátor pochybenie súdov.

Aj túto argumentáciu považuje odvolací súd za vecne nesprávnu a naviac v rozpore s judikatúrou súdneho dvora Asturcom C-40/08, Océano gruppo editoriale C-240/98 až 244/98. Odvolací súd je toho názoru, že zákonná úprava o povinnosti banky ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nebráni vytvoreniu takých podmienok arbitráže, ktorá by zodpovedala judikovaným záverom spomenutým v rozsudkoch súdneho dvora. Niet takého racionálneho a obhájiteľného dôvodu, ktorý by „bankovú“ arbitráž pri posudzovaní existencie čo i len spôsobilosti hrozby poškodzovania práv spotrebiteľov odlišoval od arbitráže všeobecnej. Závery citovaných rozhodnutí súdneho dvora je potrebné vykladať tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na roveň hodnôt verejného poriadku. Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná exekučným súdom v exekučnom konaní vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa

nezaväzovala. Tento záver je plne zlučiteľný aj so zásadami procesnoprávnej autonómie právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže exekučný súd je všeobecne povinný vždy a v každom štádiu (nielen pri exekúcii na podklade rozhodcovského rozsudku a v spotrebiteľskej veci) ex offo prihliadať na dôvody, pre ktoré nemožno exekúciu vykonať (pozri vyššie). Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou rozhodcovskou doložkou. Prvostupňový súd tak svojím rozhodnutím ochránil aj jednu z hodnôt, na ktorej ochrane musí štát bezvýhradne trvať. V tomto zmysle treba posúdiť aj argumenty generálneho prokurátora o hraniciach ochrany spotrebiteľa.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu (uznesenie ÚS ČR ). Ide o úpravu súkromného práva a účastníkom úverových vzťahov zákonná úprava o povinnosti ponúknuť arbitráž nebráni takej dohode, ktorá by zodpovedala judikatúre súdneho dvora. Odvolací súd nevidí nič „zarážajúce“ na postupe exekučných súdov. Naopak súdy interpretovali a aplikovali právo v súlade s medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla (porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11 Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť zákonné pravidlo v § 88 ods. 2 O.s.p. in fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho konania došlo k zmene úpravy; pozn. odvolacieho súdu).“

Vada konania spočívajúca v tom, že prvostupňový súd na ťarchu oprávneného revidoval skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul bez toho, aby dal oprávnenému možnosť k takto vykonaným dôkazom a k takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť, bola odstránená tým, že na rozhodnutie prvostupňového súdu mal oprávnený právo reagovať podaním odvolania, pričom odvolací súd posúdil vec aj z uvedeného dôvodu.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. ). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Napadnutým uznesením č.k. -52 zo dňa 07.12.2015 súd prvého stupňa uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť poplatok vo výške 4,40 eur za vyhotovenie rovnopisu vyjadrenia k výzve zo dňa 05.08.2015, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a položkou 20a sadzobníka súdnych poplatkov. Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že doručenie ani prijatie podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom poplatkovým úkonom nie je. Oprávnený výslovne nenavrhol, aby súd vykonal poplatkový úkon, t.j. nežiadal vyhotoviť rovnopis podania. Existencia samotného elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom neznamená, že oprávnený navrhuje vykonanie poplatkového úkonu. Zároveň uviedol, že v Zákone o súdnych poplatkoch absentuje výslovné určenie poplatníka poplatku za vyhotovenie takéhoto rovnopisu a rovnako zákon neobsahuje ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné určiť poplatníka, teda subjekt poplatkovej povinnosti. Poukázal na to, že nie je možné prenášať náklady spojené s internými potrebami súdu (t.j. prevedenie elektronického podania do tlačenej podoby pre potreby vytvorenia súdneho spisu) na oprávneného, najmä vtedy, ak svojím konaním tieto náklady nezapríčinil a konal len v súlade so zákonom. Z vyhotoveného rovnopisu podania prijatého elektronickými prostriedkami (podpísaného zaručeným elektronickým podpisom) súdom nemá oprávnený žiadny prospech. Skutočnosť, že sa súdny spis nevedie elektronicky, a teda súd musí

zaradiť všetky prijaté podania do spisu jedine v písomnej podobe, nemožno pripočítať na ťarchu pôvodcu podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom. Oprávnený ďalej dal do pozornosti súdu uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.06.2011. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť.

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 O.s.p..

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1, O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Podľa § 42 ods. 1 O.s.p., podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa § 42 ods. 3 veta druhá a tretia O.s.p., podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len Zákon o súdnych poplatkoch), súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené.

Podľa § 2 ods. 1 písm. f) Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je oprávnený a povinný v exekučnom konaní.

Podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona sa platí za každú stranu 0,10 eura, najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

V zmysle poznámky k položke č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov platí, že v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa názoru odvolacieho súdu postupoval súd prvého stupňa správne, pokiaľ vyrubil súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami, ktoré vytvorí súdny spis v zmysle položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Odvolací súd zistil, že dňa 05.08.2015 bolo súdu prvého stupňa doručené podanie oprávneného - všeobecné obchodné podmienky právneho predchodcu oprávneného v celkovom počte 44 strán (44 x 0,10 Eur = 4,40 Eur), ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami a bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom doplniť písomne alebo ústne do zápisnice netreba. Povinnosť vyhotoviť rovnopis tohto podania vyplýva súdu ex offo z poznámky k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Súdny spis sa totiž toho času

vedie v písomnej podobe, ako to vyplýva z § 168 a nasl. vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy.

V predmetnom prípade súdny poplatok nebol vyrubený za doručenie a prijatie podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom (listinný dôkaz - Všeobecné obchodné podmienky, ktoré boli pre posúdenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dôležité), ale za vyhotovenie jeho rovnopisu, ktoré vytvorí súdny spis.

Z obsahu položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov vyplýva, že poplatníkom je účastník, ktorý vykonáva úkon so zaručeným elektronickým podpisom (t.j. v exekučnom konaní priamo oprávnený - § 2 ods. 1 písm, f) zákona o súdnych poplatkoch). Podanie urobila právna zástupkyňa oprávneného v mene oprávneného ako súčasť zastupovania v konaní a podpísala ho svojim zaručeným elektronickým podpisom. Poplatkový úkon bol preto súčasťou právneho zastúpenia oprávneného. Poplatkovú povinnosť znáša ten subjekt, v mene ktorého podanie bolo urobené. Zastupovanie účastníka konania advokátom je typom priameho zastupovania, keď účinky z úkonov advokáta sa viažu priamo na klienta

- oprávneného (§ 22 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka). Nebola preto dôvodná odvolacia námietka oprávneného pokiaľ tvrdil, že nie je jasný subjekt poplatkového úkonu, ktorým je jednoznačne oprávnený tak, ako bol označený v napadnutom uznesení.

Rovnako nie je dôvodné ani tvrdenie oprávneného, že z vyhotovenia rovnopisu podania nemá oprávnený žiadny prospech, lebo v prípade, ak by zasielal podanie poštou - mal by náklady na samotné vyhotovenie podania v listinnej forme a náklady na poštovné. Súdny spis sa vedie v písomnej forme, preto bolo vyhotovenie rovnopisu podania potrebné a možno ho považovať za úkon v prospech poplatníka - oprávneného.

Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.06.2011 odvolací súd uvádza, že v tomto konaní sa riešila otázka, či medzi ustanovením § 42 ods. 3 veta tretia O.s.p. a ustanoveniami Zákona o súdnych poplatkoch o vecnom a o osobnom oslobodení od týchto poplatkov je pomer špeciality, nakoľko poplatníkom v tomto konaní mala byť správkyňa konkurznej podstaty úpadcu, ktorá je v zmysle Zákona o súdnych poplatkoch oslobodená od platenia súdneho poplatku. Najvyšší súd SR v tomto konaní nevyslovil záver, že v prípade vyhotovenia rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami zaručeným elektronickým podpisom nie je navrhovateľ povinný zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20a sadzobníka. Konštatoval len, že v prípade vyhotovenia rovnopisu podania a príloh urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom by ukladanie povinnosti účastníkovi nahradiť trovy, ktoré vznikli štátu v súvislosti s týmto úkonom, neprichádzalo do úvahy, a to v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p.. V tejto súvislosti skonštatoval aj to, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok a povinnosť nahradiť trovy konania sú zásadne dve rozdielne povinnosti, preto pomer špeciality medzi ustanovením § 42 ods. 3 veta tretia O.s.p. a ustanoveniami Zákona o súdnych poplatkoch o vecnom a osobnom oslobodení od týchto poplatkov neprichádza do úvahy. Tento záver potvrdzuje aj Poznámka k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p.. Zákon o súdnych poplatkoch tak sám výslovne rozlišuje medzi súdnym poplatkom za úkon súdu vymedzený v položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov a úhradou vecných nákladov. Náhradu vecných nákladov tak nemožno stotožňovať so súdnym poplatkom, ale predstavuje finančné prostriedky, ktoré sú súdy oprávnené od účastníkov vyberať za vyhotovenie fotokópií podaní v určitej výške, a to v tých prípadoch, ktoré upravuje ustanovenie § 42 ods. 3 O.s.p. a § 44 ods. 1 O.s.p.. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.06.2011 teda vyplýva záver, že poplatníka v prípade vecného alebo osobného oslobodenia od platenia súdneho poplatku nie je možné zaviazať na náhradu trov konania štátu v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak však poplatník, resp. konanie, nie je od platenia súdnych poplatkov oslobodené, nič nebráni tomu, aby súd uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov za vyhotovenie rovnopisu podania a príloh urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.