Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoE/38/2016

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému T. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. G. XXX, XXX XX W. G., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 23218/2015, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 72,24 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. - 20 zo dňa 27. 11. 2015, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekučné konanie zastavil (prvý výrok), p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „exekučný súd“, resp. “prvostupňový súd”) odvolaním napadnutým uznesením zo dňa 27. 11. 2015 exekučné konanie zastavil (prvý výrok). Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi účelne vynaložené trovy exekučného konania vo výške 23,64 Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia (druhý výrok). Exekučný súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že z obsahu pripojeného spisu exekučného súdu sp. zn. vyplýva, že oprávnený sa už na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. zo dňa 27. 10. 2010 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému. V uvedenej exekučnej veci súd uznesením č.k. - 18 zo dňa 28. 11. 2012 exekúciu zastavil, vzhľadom k neprijateľnému charakteru rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej mala byť založená právomoc rozhodcovského súdu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 07. 2013. Ide o prekážku rozhodnutej veci (§103, 104 ods. 1 a 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj „O.s.p.“), na ktorú je exekučný súd povinný prihliadať v každom štádiu konania, preto exekučné konanie zastavil. O trovách exekučného konania exekučný súd rozhodol podľa ustanovenia § 196, § 47 ods. 3, druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Proti uvedenému uzneseniu exekučného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), f) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. e), d) O.s.p. Oprávený vytýkal okresnému súdu, že mu odňal možnosť konať pred súdom, nakoľko neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Pokiaľ by exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázal

na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21. 02. 2013 a v súvislosti s ním na to, že uplatnenie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

Podľa jeho názoru došlo činnosťou exekučného súdu ústavne neakceptovateľnému porušeniu jeho práv, pretože nemal možnosť vyjadriť sa k neprijateľnej podmienke. Exekučný súd si nesplnil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES, pretože výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vziať na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečeniť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie. Z uvedených rozhodnutí je možné podľa názoru oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd.

Všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. a , z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Žiadal, ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Podľa jeho názoru exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd porušil svojím rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j. odňalo účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Exekučný súd ani nenariadil vo veci pojednávanie s poukazom na § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2013.

Exekučný súd porušil princíp legality, tak aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom konaní nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou Slovenskej republiky špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

Postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo k porušeniu zásady „rovností zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevatnej právnej normy. Porušením tohto princípu bol oprávnený (žalobca) uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo nevýhodnejšie než postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Oprávený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Pre objektívne posúdenie bolo nanajvýš nutné vo veci vypočuť oprávneného a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec.

Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, čo je v podmienkach právneho štátu neprípustné a dochádza k porušeniu práva oprávneného na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivý súdny proces.

Exekučný súd rozhodol v rozpore s dobrými mravmi, keďže v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného a možnosti na jej vymoženie by sa v takom prípade radikálne znížili. Vzniká tu závažné riziko, že oprávnený bude napadnutým rozhodnutím poškodený do takej miery, že ani samotná istina predmetnej pohľadávky a úrok z omeškania v zákonnej výške nebudú uhradené. Jediný spôsob, ktorým by súd mohol v takejto situácii zachovať aspoň elementárnu mieru spravodlivosti, je umožniť oprávnenému prinajmenšom vymoženie istiny a zákonného úroku z omeškania, teda exekúciu zastaviť iba v časti úrokov z omeškania neprevyšujúcej ich zákonnú výšku.

Ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZoRK, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Ak sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, povinný podpísaním zmluvy o

úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa jeho názoru dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Pretože v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti má aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol s povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú upomienku vo výške 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

Keďže bola exekúcia začatá zákonne na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súd súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené považoval oprávnený dané rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné.

Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca uviedol, že odvolaniu voči výroku 1. uznesenia o zastavení exekučného konania nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie prvostupňového súdu vo výroku, ktorým exekučné konanie zastavil (prvý výrok) ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky oprávneného je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom prípade je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní oprávneným na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v odôvodnení uznesenia exekučného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia žiadostí súdnych exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnými súdmi SR v obdobných veciach, eventuálne zastavení exekúcií (exekučných konaní).

Odvolací súd ohľadne návrhu oprávneného na prerušenie exekučného konania (§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.) uvádza, že v predmetnej veci odvolací súd pred rozhodnutím veci nedospel k záveru o rozpore všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý sa týka veci s Ústavou Slovenskej republiky, zákonom, eventuálne medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, a preto nebol dôvod, aby odvolací súd postúpil návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska. Z uvedeného dôvodu odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Z predloženého exekučného spisu odvolací súd zistil, že dňa 14. 03. 2015 bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému T. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. G. XXX, XXX XX W. G.. Exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. zo dňa 27. 10. 2010. Dňa 28. 07. 2015 bola doručená exekučnému súdu žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z exekučného titulu vyplýva, že Stály rozhodcovský súd vyhovel návrhu oprávneného na zaplatenie istiny, ktorý si uplatnil na základe zmluvy o úvere zo dňa 28. 05. 2009

uzavretej medzi oprávneným a povinným a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 953,13 Eur s príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti do rozhodcovského rozsudku vychádzajúc z neúplnej zmenky (blankozmenky) vystavenej dňa 28. 05. 2009 povinným v pozícii vystaviteľa na základe Dohody o vyplnení zmenky. Z obsahu pripojeného exekučného spisu sp. zn. vyplýva, že exekučný súd dňa 16. 02. 2011 vydal poverenie číslo: 5610 021070* v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému T. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. G. XXX, XXX XX W. G., na základe totožného exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. zo dňa 27. 10. 2010. Následne exekučný súd uznesením č. k. - 18 zo dňa 28. 11. 2012 exekúciu zastavil, vzhľadom k neprijateľnému charakteru rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej mala byť založená právomoc rozhodcovského súdu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 07. 2013.

Podľa ustanovenia § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, ktoré môže iniciovať oprávnený, ak povinný dobrovoľne nesplní povinnosť vyplývajúcu mu z exekučného titulu. Podmienky začatia a priebehu tohto konania sú upravené predovšetkým v Exekučnom poriadku, ako aj v Občianskom súdnom poriadku. V zmysle citovaného ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. sa na exekučné konanie aplikuje Exekučný poriadok ako lex specialis a v prípade, že ide o problematiku neupravenú v Exekučnom poriadku, aplikuje sa subsidiárne Občiansky súdny poriadok ako lex generalis.

Základnými predpokladmi pre to, aby súdne konanie mohlo prebiehať, sú splnené procesné podmienky konania, ktoré musí konajúci súd skúmať predtým, ako sa začne zaoberať vecou samou. Ak procesné podmienky nie sú splnené, konajúci súd zvolí ďalší procesný postup v závislosti od toho, či nedostatok podmienok konania je odstrániteľný alebo nie je (odstrániteľné alebo neodstrániteľné nedostatky procesných podmienok konania). Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd ešte pred preskúmavaním súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, musí skúmať splnenie procesných podmienok konania.

Podľa ustanovenia § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ustanovenia § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa ustanovenia § 159 ods. 3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Ako už bolo uvedené, medzi procesné podmienky patrí aj prekážka veci rozhodnutej - res iudicata, ktorá v Exekučnom poriadku nie je osobitne upravená a je predmetom právnej úpravy len v ustanovení § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Ak sa v exekučnom konaní zistí, že o tej istej exekučnej veci už bolo raz právoplatne rozhodnuté, ide o neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok konania, ktorý má za následok zastavenie konania, pretože exekučný súd už nemôže konať o exekučnej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo. Ak ten istý oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie voči tomu istému povinnému na základe toho istého exekučného titulu, je potom nevyhnutné, aby exekučný súd posúdil, či nejde o exekučné konanie, v ktorom sa má opakovane rozhodovať o tom istom nároku. K posudzovaniu prekážky veci rozhodnutej v exekučnom konaní je potrebné pristupovať

vždy s prihliadnutím na špecifiká vykonávacieho konania a zohľadniť osobitosť rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v exekučnom konaní vedenom na exekučnom súde pod sp. zn. bola exekúcia uznesením exekučného súdu č. k. - 18 zo dňa 28. 11. 2012 zastavená, vzhľadom k neprijateľnému charakteru rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej mala byť založená právomoc rozhodcovského súdu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 07. 2013. Uvedené uznesenie má charakter konečného rozhodnutia a je zdôvodnené takými nedostatkami exekučného titulu, ktoré nie je možné reparovať. Keďže prekážka veci rozhodnutej je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, preto exekučný súd správne rozhodol, keď exekučné konanie zastavil.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd považuje uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým exekučné konanie zastavil (prvý výrok) za vecne správne a podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ho potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.