Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoE/509/2015

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o. , Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom v Bratislave, Martinčekova 13, adresa na doručovanie: Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnému: W. K., A.. XX.XX.XXXX, W. L.Á. M. XXX, vedenej na Exekútorskom úrade Mgr. Jany Virličovej, Exekútorský úrad v Bratislave, Vajnorská 100/A pod sp. zn. EX 4783/2015, o vymoženie 66,59 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. -18 zo dňa 25.05.2015 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej, Exekútorský úrad so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 15.03.2015, doručeným súdnej exekútorke dňa 31.03.2015, domáhal vykonania exekúcie voči povinnej na podklade exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. II/2013-2853 zo dňa 19.02.2014. Žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu prvého stupňa doručená dňa 28.04.2015. Súdna exekútorka žiadala o udelenie poverenia v rozsahu 66,59 Eur s príslušenstvom špecifikovaným v návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa citoval ust. § 36 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 1, 2, § 243d ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, zmluvu o všadeplatíkarte, ich súlad respektíve rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. Poukázal na to, že právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a.s.) a povinná uzavreli dňa 04.06.2007 zmluvu o všadeplatíkarte, na základe ktorej bola povinnej zriadená hlavná všadeplatíkarta a založený a vedený osobný účet s povoleným debetným zostatkom. V zmysle bodu 3.1 zmluvy o všadeplatíkarte: „Právne vzťahy založené touto zmluvou sa riadia Všeobecnými obchodnými podmienkami, Obchodnými podmienkami pre všadeplatíkartu a Sadzobníkom poplatkov. Klient svojím podpisom potvrdzuje, že bol s nimi oboznámený, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať,“ pričom súčasťou Obchodných podmienok pre všadeplatíkartu, v znení účinnom od 8. augusta 2008, ktoré tvoria prílohu zmluvy o všadeplatíkarte, je aj rozhodcovská doložka, ktorá podľa

čl. 5.7.1. takto upravuje riešenie sporov: „Zmluvné strany Zmluvy a Zmluvy o doplnkovej karte sa dohodli na rozhodcovskej doložke na riešenie prípadných sporov z platobného styku, ktoré medzi nimi vzniknú pri vykonávaní prevodov, pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov alebo v súvislosti s nimi, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prejednanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu pri Slovenskej bankovej asociácii (ďalej len „Rozhodcovský súd SBA“), a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient alebo Držiteľ doplnkovej karty, je oprávnený predložiť tento spor na prejednanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu SBA, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, alebo všeobecnému súdu. V čl. 5.7.2. Obchodných podmienok pre všadeplatíkartu je ďalej uvedené: „Ak Klient, respektíve Držiteľ doplnkovej karty, najneskôr pri uzavretí Zmluvy, respektíve Zmluvy o doplnkovej karte, nedoručí Banke písomné oznámenie, že návrh rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 5.7.1. neprijíma, má sa za to, že ju prijal. Banka a Klient, respektíve Držiteľ doplnkovej karty, sa dohodli, že odstúpenie od Zmluvy, respektíve od Zmluvy o doplnkovej karte, sa nedotýka rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 5.7.1., ktorá je súčasťou Zmluvy, respektíve Zmluvy o doplnkovej karte.“ Nakoľko povinná neplnila riadne a včas svoje povinnosti zo zmluvy o všadeplatíkarte a bola v omeškaní s úhradou dlžnej sumy, pozostávajúcej z nepovoleného debetného prečerpania, oprávnený sa pred rozhodcovským súdom domáhal vydania rozhodcovského rozsudku, v ktorom by rozhodcovský súd zaviazal povinnú zaplatiť jeho pohľadávku s príslušenstvom a trovami konania. Následne bol v konaní vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch sú lex specialis k ustanoveniam § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý upravuje zmluvu o úvere. Keďže neobsahuje osobitnú úpravu o právach a povinnostiach v spotrebiteľských vzťahoch, treba na prípady spotrebiteľských úverov podporne použiť ustanovenia piatej hlavy zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, t.j. ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa zistil, že vyššie uvedená zmluva medzi oprávneným (jeho právnym predchodcom - Poštovou bankou, a.s.) a povinnou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Právny predchodca oprávneného má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinná vystupuje v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorá nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti. Mal za to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľ sa svojej ochrany nemôže vzdať ani inak zhoršiť svoje postavenie. Z úverovej zmluvy je evidentné, že táto je uzatvorená na pripravenom tlačive, do ktorého sú vpísané údaje o povinnej. Povinná reálne nemala možnosť zmeniť obsah Obchodných podmienok pre všadeplatíkartu, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy, a to aj napriek citovanému čl. 5.7.2. Obchodných podmienok pre všadeplatíkartu, ktorý povinnej takúto možnosť zdanlivo ponúka. Nakoľko však s Obchodnými podmienkami pre všadeplatíkartu, ako tvoriacimi prílohu uzatváranej zmluvy o všadeplatíkarte, mala povinná možnosť oboznámiť sa, ak vôbec, najskôr pri jej uzatváraní, považoval za nepochybné, že najneskôr do tohto okamihu by nebolo v jej možnostiach, ani schopnostiach doručiť právnemu predchodcovi oprávneného písomne vypracované oznámenie v zmysle čl. 5.7.2. Obchodných podmienok pre všadeplatíkartu. Povinná teda mala možnosť len akceptovať, alebo neakceptovať zmluvu o všadeplatíkarte ako celok.

Súd prvého stupňa ďalej preskúmal vyššie uvedenú rozhodcovskú doložku, či nie je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka tvorí súčasť obchodných podmienok dodávateľa - právneho predchodcu oprávneného, nebola osobitne spotrebiteľkou vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, neumožňuje spotrebiteľke dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom v majetkových sporoch z úverovej zmluvy a v súvislosti s ňou. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľka bola vedomá všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľky po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľke v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa (napríklad uznesenie

Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 11.07.2012). Rozhodcovská doložka navyše splýva s ostatnými štandardnými podmienkami, je napísaná malým písmom a je veľmi ťažko čitateľná. Povinná

- spotrebiteľka mala možnosť len odmietnuť zmluvu o všadeplatíkarte, alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam určeným právnym predchodcom oprávneného - dodávateľom. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná vo vyššie uvedených článkoch 5.7.1. a 5.7.2. Obchodných podmienok pre všadeplatíkartu, podľa súdu prvého stupňa je, že spotrebiteľke je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Súd prvého stupňa mal za to, že predmetná rozhodcovská doložka núti spotrebiteľku uplatňovať, či brániť svoje práva výhradne pred jediným, v zmluve vopred určeným rozhodcovským súdom. Predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky, pričom spotrebiteľka nemohla ovplyvniť jej obsah, čím napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je v súlade s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Exekučný titul vydaný na základe takejto doložky nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný. Keďže právomoc Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu a to v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie zmeniť a súdnemu exekútorovi udeliť poverenie na vykonanie exekúcie alebo alternatívne napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p.), že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Exekučnému súdu vytkol, že súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale iba ako exekučný súd, ktorý je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Súd pritom nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK), a výrok právoplatného rozhodcovského rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány (§ 159 O.s.p.). Je toho názoru, že je tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. V tomto smere poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 23.9.2009. Konštatuje, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a na podporu svojich tvrdení cituje z nálezu Ústavného súdu sp. zn. . Poukázal aj na ustanovenie §93b ods. 1 zákona č. 483/1991 Zb. o bankách, v zmysle ktorého banka ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a povinná s touto rozhodcovskou doložkou súhlasila, pričom v zmysle obchodných podmienok ju mohla vypovedať v lehote 30 dní odo dňa podpisu úverovej zmluvy. Vyčítal aj nesprávnu aplikáciu §53 ods. 4 Obč. zák. a porušenie §153 ods. 1 OSP. Exekučnému súdu vytkol, že sa nevysporiadal s jeho námietkou, že ak konanie by prebiehalo na „štátnom súde“, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v takej závažnej veci, akou by bol

prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať, akú inú kvalitu či kvantitu by mali jej procesné práva. Namietal tiež, že záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu Rady č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt je aktom výlučne sekundárnej povahy a vytýkal tiež neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom, kde na podporu svojich tvrdení citoval z nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. -8 a z 18.10.2007.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu v rámci autoremedúry nemieni vyhovieť.

Krajský súd v Košiciach príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.).

K odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné :

V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. II/2013-2853 zo dňa 19.02.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.03.2014 a vykonateľnosť dňa 29.03.2014. Z predloženého spisu zároveň vyplýva, že právny predchodca oprávneného a povinný uzavreli dňa 04.06.2007 zmluvu o všadeplatíkarte č. 0699893, Podľa informácii uvedených v predmetnom rozhodcovskom rozsudku pohľadávka povinného ku dňu 17.12.2012 predstavovala sumu 66,59 Eur spolu s dlžným úrokom v sume 32,37 Eur, debetným úrokom vo výške 16,90 % ročne zo sumy 66,59 Eur od 18.12.2012 a úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 66,59 Eur od 18.12.2012 do zaplatenia.

Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa odseku 2 písm. d/ tohto ustanovenia podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Nakoľko v tomto prípade ide o spotrebiteľský spor, je zároveň potrebné poukázať na skutočnosť, že aj Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul. V rozhodnutí uviedol, že smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 09. februára 2012, sp. zn. konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 05. decembra 2012, sp. zn. uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Nie je preto dôvodná námietka oprávneného, že súd pri preskúmavaní exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom.

Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neplatnej.

Rozhodcovský súd založil svoju právomoc a príslušnosť na Rozhodcovskej doložke obsiahnutej v bode 5.7.1. obchodných podmienok pre všadeplatíkartu, ktorá bola dojednaná v tomto znení:

„Zmluvné strany Zmluvy a Zmluvy o doplnkovej karte sa dohodli na rozhodcovskej doložke na riešenie prípadných sporov z platobného styku, ktoré medzi nimi vzniknú pri vykonávaní prevodov, pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov alebo v súvislosti s nimi, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prejednanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu pri Slovenskej bankovej asociácii (ďalej len „Rozhodcovský súd SBA“), a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient alebo Držiteľ doplnkovej karty, je oprávnený predložiť tento spor na prejednanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu SBA, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, alebo všeobecnému súdu.“

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Občiansky zákonník novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z. z. účinnou od 01.01.2008, zaviedol do právneho poriadku Slovenskej republiky ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/. Citované ustanovenie označilo za neprijateľné dojednanie vyžadujúce v rámci rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená.

O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožnila voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.

Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa, v danom prípade povinného, podrobiť sa v sporovom konaní výlučne rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Týmto spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana nemohol dosiahnuť prejednanie sporu pred všeobecným súdom.

Prvostupňový súd tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade teda nebola individuálne dojednaná.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom

- podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01.05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.