Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-151-2015.pdf
PDF · 90.26 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/151/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcov: X/ A. G., E.. XX.X.XXXX W. X/ F. G., E.. XX.X.XXXX, F. I. S. Č.. XXXX/X, S. E. K., oboch zastúpených JUDr. Martinom Slúkom, advokátom, advokátskej kancelárie so sídlom Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova č. 41, proti žalovanému Tatra Banka, a.s., Hodžovo nám. 3, Bratislava, IČO: 00 686 930, o určenie čiastočnej neplatnosti zmluvy o úvere a o určenie mesačných splátok istiny úveru s prísl., o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 5.11.2014 č.k. 1C/230/2013-98 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
Týmto rozsudkom rozhodol o nároku žalobcov na určenie čiastočnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti dohodnutého poplatku za spracovanie úveru, zmluvných úrokov, úrokov z omeškania, zmluvnej pokuty a poplatkov.
Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že X.XX.XXXX bola medzi účastníkmi konania uzavretá zmluva o hypotekárnom úvere č. XXXXXXXXXX podľa §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka a § 67 a nasl. zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách na základe ktorého žalovaný poskytol žalobcom hypotekárny úver vo výške 300.000,- Sk na účel použitia - údržba financovanej nehnuteľnosti definovanej v zmluve (byt). Zároveň toho istého dňa účastníci uzavreli aj zmluvu o záložnom práve na zabezpečenie pohľadávky a to do najvyššej hodnoty súčtu istiny pohľadávky. Z oznámenia o dražbe č. XXX/XXXX Dražobnej spoločnosti, a.s. so sídlom v Bratislave, Gunduličova 3 zo dňa 30. 5. 2013 konštatoval, že predmetný byt žalobcov je predmetom dražby. Súd prvého stupňa na základe takto ustáleného skutkového stavu s poukazom na ust. § 80 O.s.p. a ust. zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 497, 499, 501 a 502 Občianskeho zákonníka konštatoval, že nezistil žiadne okolnosti absolútnej neplatnosti právneho úkon, ktorý žalobcovia označili za predmet konania. Konštatoval, že za obdobie od prvej informácie žalobcov u žalovaného, kedy prejavili záujem o uzavretie zmluvného vzťahu (XX.X.XXXX) do uzavretia samotnej zmluvy o hypotekárnom úvere, t.j. do X.XX.XXXX uplynula doba necelých 2 mesiacov. Mal za to, že žalobcovia takto za uvedené obdobie mali dostatočný časový priestor na to, aby sa riadne oboznámili so zmluvnými podmienkami poskytnutého úveru. S poukazom na ust. § 80 písm. c/ O.s.p. vyporiadával sa s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na uplatnenej určovacej žalobe a
konštatoval, že po úprave žaloby preukázali žalobcovia existenciu naliehavého právneho záujmu, ktorý spočíva v tom, že určovacím petitom, ktorého sa domáhajú, by v prípade úspechu v konaní sa zlepšilo postavenie žalobcov minimálne v tom, že by mali vedomosť, či a akú sumu majú v prospech žalovaného zaplatiť. Za nedôvodný považoval nárok žalobcov pokiaľ sa títo domáhali určenia čiastočnej neplatnosti zmluvy s poukazom na jej rozpor s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Mal za to, že na daný prípad nie je možné aplikovať ustanovenia tohto zákona, keďže v zmysle § 1 ods. 2 písm. a/ tohto zákona sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, pričom odkazuje zároveň na § 2 ods. 1 písm. b/ Zákona o bankách. Mal za to, že z obsahu samotnej zmluvy, ako aj z výpovedí žalobcov jednoznačne vyplýva, že účelom poskytnutia úveru bolo získanie peňažných prostriedkov pre žalobcov na údržbu nehnuteľnosti. Mal teda za to, že zmluva sa neriadi ust. § 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že nezistil ani žiadne dôvody pre aplikáciu ust. § 53 Občianskeho zákonníka, t.j. nezistil žiadne neprijateľné zmluvné podmienky v obsahu posudzovanej zmluvy o hypotekárnom úvere a s poukazom na tieto dôvody žalobu zamietol.
Proti rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia. Títo žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladali na tvrdení o tom, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v dôsledku ktorých bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom. Mali za to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, keďže nevykonal nimi navrhované dôkazy. Na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci a v konanie trpí vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V odvolaní poukázali na to, že žalobu vo veci samej podali na základe výzvy súdu, keď predtým vyhovel ich návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým bolo dočasne zamedzené výkonu záložného práva prostredníctvom dražby. Na pojednávaní dňa 28.2.2014 vykonali čiastočnú úpravu svojho žalobného petitu tak, že žalobu zobrali čiastočne späť a zároveň sa domáhali aj rozšírenia petitu žaloby o určenie, že záložné právo vzniknuté na základe Zmluvy o záložnom práve uzavretej medzi účastníkmi dňa X.XX.XXXX neexistuje. Súd prvého stupňa svojím uznesením zo dňa 20.5.2014 nepripustil rozšírenie petitu žaloby, pričom túto svoju argumentáciu bližšie nešpecifikoval, nevysvetlil z akého dovtedajšieho obsahu spisu vychádzal pri rozhodovaní, ani to, prečo výsledky dovtedajšieho dokazovania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Majú za to, že takýmto postupom im súd odňal možnosť konať pred súdom. Za správny nepovažujú ani záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobcovia majú možnosť sa v inom konaní domáhať na súde určenia neexistencie záložného práva. Majú totiž za to, že pre takýto samostatný žalobný návrh by bolo prekážkou v konaní to, že predbežná otázka potrebná pre posúdene existencie záložného práva, teda otázka určenia čiastočnej neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy sa prejednáva v tomto konaní a kým sa o nej nerozhodne nemohol by súd v inom súdnom konaní riešiť túto právnu otázku. Pre prípad, ak by žalobcovia boli v tomto konaní o určenie čiastočnej neplatnosti úverovej zmluvy úspešní malo by to iba ten význam, že by mali istotu v tom, či a v akom rozsahu majú ešte žalovanému splácať predmetný úver. Na druhej strane na základe takéhoto výroku by žalobcovia nedosiahli výmaz záložného práva z listu vlastníctva a neostávalo by im iné ako počkať na právoplatné skončenie tohto konania a až následne žalovať existenciu záložného práva v ďalšom súdnom konaní. Takýto procesný postup by nebol v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania. V časti ohľadne odôvodnenia súdu prvého stupňa, ktorý zamietol vykonať žalobcami navrhnuté dôkazy títo uviedli, že tento dôkaz bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a pokiaľ ho súd nevykonal vznikol tak nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý je potrebné odstrániť. Majú za to, že pre rozhodnutie vo veci bolo právne významné posúdiť aj skutočnosť ako došlo zo strany žalobcov k úhrade splátok predmetného úveru v takej výške, ktorá sa rovnala výške istiny poskytnutého úveru. Preto ak súd zamietol návrh žalobcov na vykonanie dokazovania ohľadom doloženia výpisov z účtov, tak týmto svojím postupom založil tento odvolací dôvod. Za nesprávny považujú žalobcovia aj záver súdu prvého stupňa o tom, že na konanie nemožno aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. S poukazom na ustanovenia zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov majú za to, že stavebné úpravy bytu žalobcov, resp. úverová zmluva, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi na financovanie týchto stavebných úprav sa zahŕňa pod úpravu § 1 ods. 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmysle ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ako aj v zmysle Občianskeho zákonníka sa byt považuje za samotný predmet občianskoprávnych vzťahov, resp. ide o miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Keďže byt vo všeobecnosti nemožno zaradiť v žiadnom ohľade pod definíciu stavby, nemôže sa preto ani dané ust. § 1 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských
úveroch vzťahovať na stavebné úpravy bytu žalobcov. Z tohto dôvodu predmetná úverová zmluva musí byť zahrnutá pod definíciu spotrebiteľského úveru, resp. zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Za inú vadu konania žalobcovia považujú skutočnosť, že súd nesprávne posúdil neexistenciu neprijateľných podmienok v predmetnej úverovej zmluve. Majú totiž za to, že súd nezhodnotil dostatočne možnú neprijateľnosť zmluvných podmienok v bode 3.4 úverovej zmluvy, v ktorom bol zakotvený výrazný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov tým, že banke bola daná možnosť vykonať automatickú zmenu predmetnej zmluvy na bezúčelový splátkový úver. Podotýkajú, že o žiadnych konkrétnych podmienkach bezúčelového splátkového úveru neboli žalobcovia pri uzatváraní úverovej zmluvy upovedomení. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku považujú aj bod 7.2.5 úverovej zmluvy (ustanovujúci poplatok za vedenie úverového účtu). Majú za to, že vedenie úverového účtu predstavuje iba splnenie zákonom stanovených povinností uložených žalovanému a teda nejde o žiadnu službu navyše, ktorú by mali žalobcovia platiť. Takto bezdôvodne vyrúbený poplatok je zjavne v neprospech žalobcov. Za neprijateľnú podmienku považujú aj neurčité vymedzenie splátky úveru, ktorá nebola v takej výške ako je uvedená v úverovej zmluve, ale vo výške 4.400,- Sk, ktorú žalobcovia platili na základe telefonického odporúčania pracovníka žalovaného, teda bez podpísania dodatku k úverovej zmluve. Rovnako za neprijateľnú zmluvnú podmienku považujú ustanovenie stanovujúce výšku poplatkov a zmluvných pokút pre žalobcov ako spotrebiteľ, ktorí by neplnili riadne a včas svoje záväzky z úverovej zmluvy. Tieto sankcie považujú za neprimerane vysoké.
K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zriekol sa náhrady trov odvolacieho konania. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa o nepripustení rozšírenia žaloby poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia sa v odvolacom konaní domáhajú prieskumu uznesenia voči ktorému nebolo odvolanie prípustné. Obsah odvolania považuje navyše v rozpore s ust. § 205a O.s.p., keď žalobcovia v odvolaní uvádzajú skutočnosti, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvého stupňa a preto súd v tomto smere ani dokazovanie nevykonával. Tvrdí, že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok žalobcami v odvolaní sa líši od výpočtu z konania pred súdom prvého stupňa. Preto nepovažuje za dôvodnú námietku nedostatočného prieskumu zmluvných podmienok súdom prvého stupňa, ak tieto boli uplatnené až v odvolacom konaní. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke o poplatku za vedenie úverového účtu poukázal na to, že v čase dojednávania uvedeného poplatku zodpovedal tento postup vtedy platnej úprave. Neskorší zákonný zákaz poplatkov za vedenie úverového účtu žalovaný rešpektoval v tom, že prestal voči žalobcom označený poplatok uplatňovať. Za nedôvodný považoval aj odvolací dôvod v ktorom žalobcovia namietali zmenu výšky splátky úveru. Má totiž za to, že k takejto zmene nedošlo. Za takúto zmenu totiž nemožno považovať skutočnosť, že žalovaný uplatnil sankcie v súvislosti s omeškaním žalobcov so splácaním úveru.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., vykonané dôkazy vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvého stupňa. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalobcov považuje k týmto dôvodom za potrebné dodať:
Za nepreukázaný považuje odvolací súd odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení o odňatí možnosti konať pred súdom a to postupom súdu prvého stupňa, ktorý uznesením nepripustil rozšírenie žaloby. Takéto rozhodnutie je iba procesným rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania a proti uzneseniu o nepripustení rozšírenia žaloby nie je v súlade s ust. § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p. ani prípustné odvolanie. Pokiaľ súd prvého stupňa teda na základe vlastnej úvahy dospel k záveru o nesplnení podmienok pre pripustenie rozšírenia žaloby nemá odvolací súd priestor v rámci posudzovania odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej preskúmavať správnosť uvedeného procesného postupu. Takýto postup v žiadnom prípade však nemôže byť skutočnosťou, ktorá má za následok odňatie možnosti žalobcom konať pred súdom, keďže im nič nebránilo v možnosti uplatniť takýto nárok osobitnou žalobou a zároveň má za to, že neobstojí tvrdenie žalobcov o tom, že takýto návrh by mohli uplatniť až po
skončení prebiehajúceho konania vo veci. Dôvodnou nie je ani odvolacia námietka, v ktorej žalobcovia namietajú nedostatočné zistenie skutkového stavu vo vzťahu k nevykonaniu nimi navrhovaných dôkazov výpismi z účtu. Odvolací súd sa zhoduje so závermi súdu prvého stupňa, že vzhľadom na vymedzenie predmetu konania by vykonanie uvedeného dôkazu nemohlo zmeniť ustálený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci.
Za dôvodnú nepovažuje odvolací súd ani odvolaciu námietku žalobcov, v ktorej títo namietajú nesprávne právne posúdenie veci v časti, v ktorej súd prvého stupňa uzavrel, že na zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi sa nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Má totiž za to, že z ustanovenia citovaného zákona účinného v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi konania a to ust. § 1 ods. 2 písm. a/ vyplýva, že tento zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Logickým výkladom tohto ustanovenia v spojení s ustanovením § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom je potrebné vyvodiť, že aj byty v bytových domoch tvoria samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov a v rozsahu pôsobnosti zák. č. 182/1993 Z.z. sa považujú za samostatné nehnuteľné veci. Skutočnosť, že v druhej vete citovaného ust. § 1 ods. 2 písm. a/ zák. č. 258/2001 Z.z. sú z úpravy tohto zákona vylúčené úvery na dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu potrebné vykladať tak, že výraz stavba bol použitý z dôvodu, že táto časť sa nemôže týkať úpravy samotného pozemku, ale iba úpravy stavieb za ktorú je potrebné považovať aj byt v bytovom dome. S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súd záver súdu prvého stupňa o tom, že sporná zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi sa neriadi úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch za správny.
Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcov, v ktorej poukazujú na tzv. inú vadu konania v súvislosti s nedostatočným posúdením neprijateľných zmluvných podmienok v predmetnej úverovej zmluve považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v súlade s ust. § 79 ods. 1 O.s.p. je súd v sporovom konaní viazaný rozsahom uplatneného nároku, ako aj žalobcom vymedzenými skutkovými okolnosťami. Pokiaľ teda žalobcovia tak v žalobe, ako aj v písomnom podaní, ktorým navrhovali zmenu žaloby neplatnosť časti zmluvy zakladali na skutkovom tvrdení o tom, že tieto časti zmluvy sú neplatné pre nedostatok uvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov ako zákonnej podmienky platnosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch bol súd prvého stupňa takto vymedzenými skutkovými tvrdeniami obmedzený predovšetkým s poukazom na to, že predmetom konania je určovací nárok a v rámci posudzovania procesnej podmienky úspechu s takouto žalobou, ktorou je preukázanie naliehavého právneho záujmu je tento potrebné vymedzovať nielen z hľadiska možnosti zistenia konkrétnych dôvodov neplatnosti časti zmluvy (v tomto prípade v časti dohodnutých zmluvných úrokov, úrokov z omeškania, ako aj sankcií za omeškanie), ale aj z hľadiska toho, či žalovaný takéto sankcie vyplývajúce zo zmluvy vo vzťahu k žalobcom aj uplatnil a takto ohrozil ich právo a v akom rozsahu. Pokiaľ teda žaloba žalobcov neobsahuje skutkové tvrdenia z ktorých by vyplývalo, že žalovaný vo vzťahu k nim uplatňuje nároky z tvrdených neplatných častí zmluvy nemal súd bez ďalšieho za povinnosť posudzovať platnosť, resp. neplatnosť týchto vymedzených zmluvných podmienok. Odvolací súd sa stotožňuje s obsahom písomného vyjadrenia žalovaného o tom, že k skutkovým tvrdeniam, z ktorých žalobcovia odvodzujú neprijateľné zmluvné podmienky v odvolaní nemohol prihliadnuť pokiaľ tieto neboli predmetom skutkových tvrdení žalobcov pred súdom prvého stupňa, keďže mu v tom bráni ust. § 205a ods. 1 O.s.p..
S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil vrátane správneho výroku o trovách konania.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešným žalobcom náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a úspešný žalovaný sa nároku na náhradu trov konania zriekol a preto odvolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.