Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Cob-286-2015.pdf
PDF · 102.61 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cob/286/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu OVB Allfinanz Slovensko a.s. so sídlom Kukuričná 8, 832 48 Bratislava, IČO 31 361 358, zast. JUDr. Branislavom Drgoňom, advokátom, Jesenského 2, Bratislava proti žalovanému Ing. Michalovi Šestákovi, miesto podnikania: Centrum II 100/68, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO 37 660 560, zast. AENEA Legal, s.r.o., Jozefská 3, Bratislava, IČO 35 951 125, o zaplatenie 1 337,08 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 36Cb/144/2013-93 zo dňa 27. marca 2015 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 36Cb/144/2013-93 zo dňa 27. marca 2015 zamietol žalobu o zaplatenie 1.337,08 Eur s prísl. a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu súdneho poplatku za odpor v sume 80 Eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 734,41 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného AENEA Legal s.r.o., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení § 642, § 269 ods. 2, § 369 ods. 1, § 265, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, 392 ods. 1 prvá veta, § 397 a § 358 Obchodného zákonníka a § 580 Občianskeho zákonníka dospel súd prvého stupňa k záveru, že účastníci konania uzavreli dňa 15.01.2009 v zmysle § 642 Obch. zák. zmluvu o sprostredkovaní. Ku dňu 30.11.2009 bol zmluvný vzťah, založený uvedenou zmluvou, ukončený výpoveďou zmluvy žalovaným. V zmysle čl. 4 bodu 4.19 zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 15.01.2009 bol žalobca oprávnený zadržať stornorezervu. Z výpisov z provízneho konta žalovaného za november 2009 až apríl 2010 je zrejmé, že po skončení zmluvy zadržal žalobca žalovanému stornorezervu, ktorej výška predstavovala ku dňu 30.04.2010 sumu 1 700,- Eur. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca stornorezervu v sume 1 700,- Eur v období po 30.04.2010 vyplatil žalovanému alebo započítal na svoju pohľadávku voči žalovanému v zmysle zmluvy o sprostredkovaní. Podľa čl. 4 bodu 4.21 mal žalobca povinnosť vyplatiť žalovanému ako sprostredkovateľovi stornorezervu v najbližšom výplatnom termíne pre provízie po uplynutí 24 mesiacov od skončenia zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 15.01.2009. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný preukázal v konaní voči žalobcovi pohľadávku titulom nevyplatenej stornoprovízie
v sume 1 700,- Eur, ktorá s ohľadom na skončenie zmluvy o sprostredkovaní ku dňu 30.11.2009 bola v zmysle čl. 4 bodu 4.21 zmluvy splatná dňom 01.12.2011, keďže v konaní nebol preukázaný iný výplatný termín pre provízie po uplynutí 24 mesiacov od skončenia zmluvy o sprostredkovaní. Žalovaný si túto pohľadávku uplatnil v konaní kompenzačnou námietkou vznesenou na pojednávaní dňa 17.10.2014, na ktorom žiadal o sumu 1 700,- Eur ponížiť žalovanú pohľadávku. Žalobca na pojednávaní dňa 17.10.2014 vzniesol námietku premlčania nárokov žalovaného proti žalobcovi zo zmluvy o sprostredkovaní, a teda aj pohľadávky žalovaného titulom nevyplatenej stornorezervy v sume 1700,- Eur. Súd prvého stupňa mal za to, že v zmysle § 387 ods. 1 Obch. zák. pohľadávka žalovaného na zaplatenie sumy 1 700,- Eur nie je premlčaná, nakoľko od splatnosti stornorezervy 01.12.2011 ku dňu pojednávania 17.10.2014 neuplynula v zmysle § 397 a § 392 ods. 1 prvej vety Obch. zák. štvorročná premlčacia doba. Vzhľadom k tomu bola pohľadávka žalovaného v sume 1 700,- Eur titulom nevyplatenej stornorezervy podľa § 358 Obch. zák. spôsobilá na započítanie.
Dňa 29.10.2007 uzavreli účastníci konania v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zák. nepomenovanú zmluvu označenú ako Dohoda, predmetom ktorej bolo poskytnutie predmetného vzdelávacieho programu zo strany žalobcu žalovanému. V čl. III bode 1 Dohody sa žalovaný zaviazal, že v prípade, že objednávateľ (žalovaný) vypovie zmluvu o sprostredkovaní s OVB (žalobca) alebo OVB vypovie zmluvu, prípadne odstúpi od zmluvy o sprostredkovaní s objednávateľom zo závažných dôvodov a k ukončeniu spolupráce medzi OVB a objednávateľom dôjde pred uplynutím 36 mesiacov od získania certifikátu od EBFM, uhradí poskytovateľovi - OVB pomernú časť nákladov. Pre účely výpočtu nákladov za výkon školenia zmluvné strany dohodli ako základ dohodnutú cenu školenia - čiastku 180 000,- Sk. Z tejto čiastky sa objednávateľ zaviazal poskytovateľovi uhradiť pomernú časť nákladov, t.j. 1/36 za každý mesiac, o ktorý došlo k skráteniu dohodnutej 36 mesačnej doby sprostredkovateľského záväzku. Pred zmluvou o sprostredkovaní zo dňa 15.01.2009 mali účastníci konania uzavretú inú zmluvu o sprostredkovaní, ktorej platnosť ukončila zmluva o sprostredkovaní zo dňa 15.01.2009. Žalovaný v konaní namietal, že čl. III bod 1 Dohody sa netýkal ukončenia zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 15.01.2009, ale ukončenia jej predchádzajúcej (skoršej) zmluvy o sprostredkovaní. Súd posúdil túto námietku žalovaného ako nedôvodnú. Čl. III bod 1 Dohody obsahuje dohodu zmluvných strán pre prípad ukončenia spolupráce účastníkov konania, ktorej predmetom bola sprostredkovateľská činnosť žalovaného pre žalobcu na základe zmluvy o sprostredkovaní, a preto čl. III obsahuje odkaz na zmluvu o sprostredkovaní vo všeobecnosti, a nie na konkrétnu zmluvu, aby bolo možné identifikovať oblasť spolupráce, ktorej ukončením mala vzniknúť žalovanému povinnosť úhrady pomernej časti nákladov. K ukončeniu ich spolupráce, ktorej predmetom bola sprostredkovateľská činnosť, došlo výpoveďou zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 15.01.2009, a to ku dňu 30.11.2009. Žalovaný získal predmetný certifikát dňa 28.11.2008 zmluvne dohodnutá doba 36 mesiacov podľa čl. III bodu 1 Dohody mala teda uplynúť dňom 28.11.2011. Zmluvný vzťah účastníkov konania trval po získaní certifikátu žalovaným 11 mesiacov aj 28 dní (od 28.11.2008 do 30.11.2009). Z uvedeného je zrejmé, k skráteniu dohodnutej doby (36 mesiacov) došlo o 24 mesiacov a 2 dni, pričom žalobca si v žalobe uplatnil skrátenie predmetnej dohodnutej doby o 23 mesiacov. Vzhľadom k tomu v zmysle čl. III bodu 1 Dohody vznikol žalobcovi nárok na úhradu pomernej časti nákladov, t.j. 1/36 z dohodnutej ceny školenia 180 000,- Sk za každý mesiac o ktorý bola dohodnutá doba skrátená, teda za 23 mesiacov z dohodnutej ceny školenia 180 000,- Sk, čo predstavuje sumu 3 817,30 Eur (180 000,- Sk / 36 x 23 mesiacov = 115 000,- Sk).
Z čl. III bodu 1 Dohody je zrejmé, že zmluvné strany si pre spôsob výpočtu pomernej časti nákladov stanovili ako cenu školenia čiastku 180 000,- Sk. Zo znenia uvedeného článku Dohody nie je zrejmé, že by mala byť pomerná časť nákladov vypočítaná zo žalobcom skutočne vynaložených nákladov na vzdelávací program. Takýto záver nemožno vyvodiť ani pri výklade čl. III bodu 1 Dohody v súvislosti s jej čl. II bodom 1, ktorý stanovuje povinnosť žalobcu pokryť účelne vynaložené náklady na školenie do maximálnej výšky 180 000,- Sk. Žalobca nemal v konaní dôkazné bremeno preukázať pre potreby stanovenia výšky pomernej časti nákladov podľa čl. III bodu 1 Dohody skutočne vynaložené náklady na predmetný vzdelávací program. Žalovaný predmetné školenie úspešne absolvoval, získal certifikát, zmluvný vzťah účastníkov konania založený zmluvou o sprostredkovaní zo dňa 15.01.2009 bol ukončený výpoveďou zo strany žalovaného, a preto žalovanému v zmysle čl. III bodu 1 Dohody vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi pomernú časť nákladov za školenie, ktoré tým, že školenie bolo zrealizované, vznikli.
Dňa 09.12.2007 uzavreli účastníci konania v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zák. dohodu, ktorou sa žalovaný zaviazal, v prípade ukončenia jeho spolupráce so žalobcom, zaplatiť žalobcovi 3 nasledujúce mesačné paušály. K ukončeniu spolupráce medzi účastníkmi konania došlo ku dňu 30.11.2009. Zo správy Orange Slovensko, a.s. zo dňa 12.11.2014 je zrejmé, že k odpojeniu telefónneho čísla, ktoré využíval žalovaný pri sprostredkovateľskej činnosti, došlo 16.01.2010. Po ukončení spolupráce vznikla žalobcovi povinnosť uhradiť uvedenej obchodnej spoločnosti faktúry č. 8535143212, splatná 01.01.2010 v sume 23,35 Eur za 12/2009 a č. 8534636291, splatná 05.12.2009 v sume 23,52 Eur za 11/2009, ktoré žalobca aj uhradil. Vzhľadom k tomu žalovanému v zmysle dohody zo dňa 09.12.2007 vznikla povinnosť uhradiť mesačný paušál splatný v decembri 2009 v sume 23,52 Eur a v januári 2010 v sume 23,35 Eur, teda spolu sumu 46,87 Eur.
Žalobca si v žalobe uplatnil úhradu faktúr za telekomunikačné služby za 10, 11 a 12/2009 v celkovej výške 84,07 Eur. Zo správy Orange Slovensko, a.s. zo dňa 12.11.2014 je zrejmé, že žalobca uhradil uvedenej obchodnej spoločnosti pre telefónne číslo, ktoré využíval žalovaný, dňa 04.11.2009 sumu 23,81 Eur na faktúru č. 8534133842 zo dňa 21.10.2008 za 10/2009, dňa 05.12.2009 sumu 23,52 Eur na faktúru č. 8534636291 zo dňa 21.11.2009 za 11/2009 a dňa 01.01.2010 sumu 23,35 Eur na faktúru č. 8535143212 zo dňa 18.12.2009 za 12/2009, čo spolu predstavovalo sumu 70,68 Eur. Z uvedeného je zrejmé, že rozdiel v sume 13,39 Eur (84,07-70,68) si žalobca uplatnil voči žalovanému v konaní nedôvodne, a teda pohľadávku v sume 13,39 Eur proti žalovanému žalobca v konaní nepreukázal. Vzhľadom k tomu, že do ukončenia spolupráce žalovaný predmetné služby, vrátane telefónu, využíval, vznikla žalovanému povinnosť uhradiť sumu 23,81 Eur vyfakturovanú žalobcovi faktúrou č. 8534133842, splatnou 04.11.2009 za 10/2009.
Na základe uvedených skutočností mal žalobca voči žalovanému v zmysle § 358 Obch. zák. pohľadávku spôsobilú na započítanie spolu v sume 3 887,98 Eur (3 817,30 Eur + 70,68 Eur), z ktorej si žalobou uplatnil pohľadávku v sume 1 337,08 Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 15.11.2009 do zaplatenia.
Obaja účastníci v konaní preukázali vzájomné pohľadávky spôsobilé na započítanie, pričom žalovaný vzniesol v konaní kompenzačnú námietku, a preto súd má za to, že pohľadávka žalobcu proti žalovanému v sume 1 337,08 Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 15.11.2009 do zaplatenia zanikla podľa § 580 Obč. zák. započítaním s pohľadávkou žalovaného proti žalobcovi v sume 1 700,- Eur dňom 01.12.2011, kedy sa stretli obe splatné pohľadávky. Vzhľadom k tomu súd žalobu o zaplatenie sumy 1 337,08 Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 15.11.2009 do zaplatenia v celom rozsahu zamietol.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/,e/, f/ O.s.p. postup súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby z dôvodu uplatnenej kompenzačnej námietky bolo absolútne prekvapivé. Na pojednávaní vo veci samej dňa 16.01.2015 súd v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. konštatoval, že súdu nie je zrejmé čoho sa žalovaný poukazom na existenciu stornorezervy vo výške 1700 Eur domáha a uviedol, že zaplatenie stornorezervy nie je predmetom konania. Po uvedenom konštatovaní súdu sa už nijakým spôsobom nemenila dôkazná situácia, zo strany účastníkov už neboli navrhované a ani predložené žiadne ďalšie dôkazy. Na základe vyjadreného názoru súdu sa účastníci konania na pojednávaní dňa 16.01.2015 k otázke údajnej kompenzačnej námietky zo strany žalovaného už nevracali, predmetom všetkých ďalších prednesov boli výlučne okolnosti týkajúce sa nároku žalobcu. Žalobca nevidel a ani nemal dôvod prečo by bolo potrebné sa vrátiť k tvrdeniu žalovaného ohľadne jeho údajného nároku a v tomto smere navrhovať dôkazy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je primárne založené na vyhodnotení takej skutočnosti, ktorú pôvodne súd označil za irelevantnú a za skutočnosť, ktorá nie je predmetom konania a ktorou sa zaoberať nebude. Podstatou princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je, že účastníci by nemali byť zaskočený možným iným posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazmi. Ak by bola predmetom dokazovania otázka stornorezervy, resp. platnosti údajného zápočtu nároku žalovaného s nárokmi žalobcu, žalobca by bol preukázal, že žalovaný nemohol kompenzačnou námietkou započítať svoj nárok. Ten už predtým zanikol a to
skôr ako sa vzájomné pohľadávky podľa napadnutého rozhodnutia stretli. Žalobca listom zo dňa 28.12.2009 oznámil žalovanému výsledok vyúčtovania provízneho účtu ku dňu 28.12.2009, ktorý po započitaní storno rezervy predstavoval v tom čase sumu 2.656,37,- Eur. Započítací prejav žalobcu bol žalovanému nepochybne doručený, keďže listom zo dňa 11.01.2010 naň právny zástupca žalovaného reagoval. Najneskôr 11.01.2010 teda už nárok žalovaného na zaplatenie storno rezervy neexistoval (zanikol zápočtom) a preto prejav žalovaného na pojednávaní dňa 17.10.2014 nemohol spôsobiť zánik pohľadávky žalobcu voči žalovanému. Pohľadávka žalovaného nebola spôsobilá na započítanie, pretože už neexistovala. Ak sám súd prvého stupňa konštatoval, že medzi pohľadávkou žalobcu v celkovej výške 3.887,98,- Eur, ktorú vyhodnotil ako oprávnenú a prejavom žalovaného na zohľadnenie stornorezervy vo výške 1700 Eur je rozdiel vo výške väčšej ako žalobcom žalovaná istina 1.337,08 Eur, mohol a mal zamerať dokazovanie na dôvod vzniku rozdielu a vykonať v tomto ohľade v súlade s § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. Dokazovanie aj nad rámec návrhov účastníkov konania. Z prejavu žalovaného navyše nebolo možné jednoznačne identifikovať, či žiadal, aby bola stornorezerva zohľadnená voči celej pohľadávke žalobcu alebo len jej časti a súd mal tento rozpor odstrániť. Žalobca poukázal na právnu teóriu vo vzťahu k ustanoveniu § 118 ods.2 Osp, ďalej na uznesenie najvyššieho súdu SR zo dňa 17. Októbra 2011 sp.zn. 7CbO/42/2010 a predložil spolu s odvolaním ako dôkaz List žalobcu žalovanému zo dňa 28.12.2009 a Odpoveď právneho zástupcu žalovaného zo dňa 11.01.2010.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu okrem iného uviedol, že nesúhlasí s názorom žalobcu uvedenom v odvolaní. Vyjadrenie súdu v zmysle § 100 posledná veta O.s.p. o tom , ako sa mu javí právne posúdenie veci, nie je možné zamieňať s konečným meritórnym rozhodnutím a tiež nie je možné na základe neho legitímne očakávať, že na podklade účastníkmi ďalej prednesených skutkových tvrdení súd svoj právny názor už nezmení. Samotný výrok rozsudku nie je v priamom rozpore s predbežných právnym posúdením súdom naopak, k zamietnutiu žaloby došlo výlučne z dôvodu prihliadnutia súdu na kompenzačnú námietku vznesenú žalovaným. K vzneseniu kompenzačnej námietky žalovaným na započítanie sumy časti stornorezervy vo výške kryjúcej sa so žalovanou sumou došlo potom, ako právny zástupca žalobcu vo svojom ústnom prednese výslovne uviedol, že žalobca nikde neuvádza, že žalovaná suma je výsledkom rozdielu po akomkoľvek započítaní peňažných nárokov žalobcu s peňažnými nárokmi žalovaného. Právo žalovaného na vrátenie stronorezervy vyplýva priamo z čl.4 bod 4. 21 Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 15.01.2009. K skončeniu predmetnej zmluvy došlo dňa 30.11.2009 (uplynutím výpovednej doby), nárok na vrátenie stornorezervy vznikol žalovanému najskôr dňa 01.12.2011 pričom štvorročná premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku plynula do dňa 01.12.2015, žalovaný kompenzačnú námietku vzniesol včas. Žalobca v žalobe a v ústnych prednesoch na pojednávaní uvádzal úplne iné právne argumenty vo vzťahu k tomu ako dospel k sume uplatnenej žalobou, ako uvádza v odvolaní. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu sám popieral predchádzajúce započítanie časti peňažného nároku so stornorezervou a ponechal tak priestor súdu na vyhodnotenie všetkých skutkových tvrdení, písomných dôkazov a právnych argumentov. O existencii nároku žalovaného na vrátenie stornorezervy v čase vznesenia kompenzačnej námietky svedčí aj fakt, že právny zástupca žalobcu na vznesenú kompenzačnú námietku reagoval vznesením námietky premlčania a nie popretím existencie tohto nároku žalovaného v dôsledku jeho zániku započítaním. Rozsudok súdu prvého stupňa žiadal potvrdiť ako vecne správny.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je vecne správny a v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. je potrebné ho potvrdiť.
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1 O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Žalobcom vymedzené dôvody odvolania a ich rozsah, ktorými je odvolací súd podľa § 212 ods.1 O.s.p. viazaný, posúdil odvolací súd podľa § 205 ods.2 písm. a/, b/, d/, e/ a f/ O.s.p.
Predmetom preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu viazaného rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bola námietka žalobcu, že postup súdu prvého stupňa bol absolútne prekvapivý vzhľadom na poučenie súdu podľa § 118 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 118 ods. 1 O.s.p. - po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.
Podľa § 118 ods. 2 O.s.p. - po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.
Súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 16.1.2015 podľa § 118 ods. 2 O.s.p. uviedol, že zaplatenie stornorezervy, o ktorú chcel žalovaný ponížiť žalobcovu pohľadávku nie je predmetom konania. Tvrdenie súdu prvého stupňa bolo správne, nakoľko predmetom konania je žalobcom uplatnená pohľadávka vo výške 1.337,08 Eur, ktorú si žalobca uplatnil ako zmluvný nárok na úhradu pomernej časti nákladov vzdelávania - školenia a ako bezdôvodné obohatenie za využívanie telekomunikačných služieb za október, november a december 2009. Pohľadávka žalovaného na zaplatenie stornorezervy nebola predmetom konania, ale len obranou žalovaného, v rámci ktorej žiadal žalovaný túto pohľadávku započítať s pohľadávkou žalobcu do výšky žalovanej sumy. Odvolací súd je toho názoru, že postup súdu prvého stupňa nie je možné vyhodnotiť ako prekvapivý a predbežné právne posúdenie nespôsobilo prekvapivé rozhodnutie vo veci samej. Súd prvého stupňa poučením podľa § 118 ods. 2 O.s.p. dal účastníkom a ich právnym zástupcom možnosť sa k týmto sporným otázkam vyjadriť, resp. navrhnúť ďalšie ešte nenavrhnuté dôkazy. Nakoľko sa účastníci k sporným otázkam nevyjadrili, súd prvého stupňa musel k týmto skutočnostiam zaujať stanovisko. Pohľadávku žalovaného posúdil ako pohľadávku spôsobilú na započítanie a z dôvodu vznesenia kompenzačnej námietky túto započítal s pohľadávkou žalobcu. Predbežné posúdenie veci súdom už vo svojom označení stanovuje, že ide len o predbežné a nie konečné právne posúdenie. Prekvapivé by bolo vtedy, pokiaľ by bolo úplne odlišné od posúdenia veci účastníkmi konania. Pokiaľ toto posúdenie je v súlade s tvrdeniami jedného z účastníkov, nie je možné hovoriť o prekvapivom rozhodnutí.
Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. - súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Podľa ust. § 205a ods. 1,2 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvola,,ní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Zo znenia ust. § 205a ods. 1 O.s.p. vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v sporovom prvostupňovom konaní, sa pripúšťajú iba v obmedzenom rozsahu. Účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie skutočnosti a dôkazy, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak, v základnom konaní pred súdom prvého stupňa. Tieto skutočnosti a dôkazy nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. Uvedený postup je základom neúplného apelačného systému, keďže v sporovom konaní sa súd prvého stupňa považuje za súd, ktorý zisťuje skutkový stav. Práve prvostupňový súd vedie účastníkov k tomu, aby sa pred ním vykonali všetky navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie sporných, právne závažných a významných skutkových tvrdení. Dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi, aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú preto výnimočné a viažu sa na procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa, konkrétne vymedzené v ust. § 205a ods. 1 písm. a) až d) O.s.p.
Za uvedenej situácie, s ohľadom na vymedzenie odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 205 a § 205a O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že účastníci konania a teda aj žalobca boli pred súdom prvého
stupňa riadne poučení. Súd prvého stupňa si riadne splnil procesné poučovacie povinnosti. Žalobca aj napriek poučeniu žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovanie nemal, zotrval na svojich skutkových ústnych a písomných tvrdeniach. Nové skutkové tvrdenia žalobcu a predložené dôkazy o započítaní stornorezervy vo výške 1.700 Eur nemožno vziať do úvahy a prihliadnuť na ne. Je nepochybné, že žalobca uvedené skutočnosti a dôkazy mohol uplatniť v konaní pred súdom prvého stupňa, avšak ich neuplatnil, preto odvolací súd na ne neprihliadol a vecne sa nimi nezaoberal, keďže pre taký postup nezistil splnenie podmienok predpokladaných v ust. § 205a ods. 1 písm. a) až d) O.s.p.
Z ust. § 101 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.
Žalobca bol povinný skutočnosť týkajúcu sa zániku pohľadávky žalovaného uviesť pred súdom prvého stupňa a nie až v odvolacom konaní, najmä ak žalovaný v rámci svojej obrany túto žiadal započítať. Žalobca naopak uviedol, že nikde v žalobe neuvádzal, že započítava nejakú sumu a vo vzťahu k pohľadávke žalovaného len namietol jej premlčanie (s čím sa súd prvého stupňa podrobne vysporiadal) a uviedol, že by bolo nad rámec vykonávať v tomto smere dokazovanie.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na citované zákonné ustanovenia žalobu zamietol. Z týchto dôvodov vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalobcu ako neopodstatnené, skonštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku, v dôsledku čoho rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný ako úspešný účastník má právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi. Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania uplatnil, odvolaciemu súdu ich nešpecifikoval a ani nevyčíslil. Z tohto dôvodu odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.