Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/216/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: CD Consulting, s.r.o., so sídlom Praha 1, Nové Město, Politických vězňů 1272,21, Česká republika, IČO: 26 429 705, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: R. D., nar. XX. H. XXXX, bytom W., W. XX, t. č. na neznámom mieste, o zaplatenie príslušenstva zo zmenky, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. -57 zo dňa 22. apríla 2015, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením prvostupňový súd I/ návrh žalobkyne zamietol a II/ žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou Nariadenia č. 861/2007/ES, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veci s nízkou hodnotou sporu čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 5 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 2. Skonštatoval, že v nariadení je konanie odlišne upravené od konania podľa O.s.p., jedným zo špecifík je písomnosť konania, používanie tlačív a doručovanie. Čl. 13 nariadenia predpokladá doručenie žaloby odporcovi poštou doložené potvrdením o prijatí s dátumom prijatia. V ponímaní slovenského právneho poriadku ide o doručovanie do vlastných rúk. Iba v prípade, že nie je možné doručiť týmto spôsobom, postupuje súd pri doručovaní podľa čl. 13 alebo 14 Nariadenia čl. 805/2004 o európskom exekučnom titule pre nesporné nároky. Nakoľko sa odporcovi nepodarilo doručiť žalobu poštou do vlastných rúk, súd sa pokúšal doručovať aj podľa čl. 13 resp. 14 Nariadenia EET, ktorý vyjadruje istotu, že zásielka bola adresátovi doručená, pretože ide doručenie s dokladom o prijatí zo strany dlžníka (teda doručovanie do vlastných rúk). V čl. 14 je vyjadrená iba vysoká miera pravdepodobnosti, že sa adresát s doručenou písomnosťou oboznámil. Tento, ale ani ďalšie tam uvedené spôsoby doručenia, nebolo možné použiť, nakoľko v zmysle ods. 2 tohto článku je doručenie podľa ods. 1 neprípustné, ak adresa dlžníka nie je s určitosťou známa. Súdu sa pobyt odporcu nepodarilo zistiť, aj keď O.s.p. pozná inštitút opatrovníka (§ 29 O.s.p.), tento spôsob doručenia nebolo možné v danom prípade použiť, pretože v zmysle § 14 ods. 2 Nariadenia EET je doručenie v prípade neznámej adresy žalovaného neprípustné. Keďže podľa názoru súdu nariadenie predpokladá doručenie žaloby žalovanému, čo sa v tomto konaní nepodarilo, súd návrh ako neprípustný zamietol uznesením, pretože nešlo o rozhodnutie vo veci samej. O trovách konania súd rozhodol podľa čl. 16, v zmysle ktorého trovy konania znáša strana, ktorá nemala v konaní úspech. Žalobkyňa nebola úspešná a žalovaný si trovy neuplatnil, preto o trovách konania rozhodol tak, že právo na náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov.

Proti tomuto uzneseniu podala prostredníctvom splnomocnenkyne odvolanie žalobkyňa, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ako prvé namietala formu rozhodnutia s poukazom na čl. 4 ods. 4 Nariadenia č. 861/2007 o európskom konaní s nízkou hodnotou sporu. Zdôraznila, že návrh sa pokladá za neprípustný, ak nie je v podmienkach Slovenskej republiky vymáhateľný súdnou cestou. V danom prípade však všetky

podmienky v zmysle O.s.p. boli splnené a teda nárok je vymáhateľný súdnou cestou. Ak súd návrh ako neprípustný zamietol uznesením, pretože nešlo o rozhodnutie vo veci samej, do rozhodnutia vložil vnútornú rozpornosť z dôvodu, že na jednej strane sám tvrdí, že nejde o rozhodnutie vo veci samej, na druhej strane však výrok napadnutého rozhodnutia znie: Súd návrh žalobkyne zamieta. V ďalšom odvolateľka namietala ohľadne argumentácie o doručovaní návrhu a tlačiva C, podľa ktorého v čl. 13, ak nemožno vykonať doručenie s doložením potvrdenia o prijatí a uvedením dátumu prijatia, potom ho možno vykonať akýmkoľvek spôsobom ustanoveným v čl. 13 a 14 Nariadenia ES č. 805/2004. Čl. 14 ani iné ustanovenie tohto nariadenia vôbec nepojednáva o právnych následkoch nemožnosti doručenia súdnych dokumentov dlžníkovi. Nariadenie č. 861/2007 pritom neupravuje v žiadnych svojich ustanoveniach otázku neznámeho pobytu dlžníka a možnosti ustanoviť dlžníkovi opatrovníka. Podľa čl. 19 tohto nariadenia, ak nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-327/10, z ktorého zdôraznil, že ak súd nie je schopný určiť miesto bydliska spotrebiteľa a nedisponuje dôkaznými indíciami, ktoré by mu umožnili dospieť k záveru, že spotrebiteľ má skutočné bydlisko mimo územia Únie, sa pravidlo právomoci súdov členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, týka aj posledného známeho bydliska spotrebiteľa. Z toho odvolateľ vyvodil, že cezhraničný prvok podľa čl. 3 Nariadenia č. 861/2007 možno založiť aj na poslednom známom bydlisku spotrebiteľa. Pokiaľ ide o dodržanie práv dlžníka na obhajobu, Súdny dvor vo veci skonštatoval, že požiadavka dodržania práva na obhajobu sa musí realizovať zároveň s dodržaním práva žalobcu obrátiť sa na súd, aby rozhodol o opodstatnenosti jeho návrhov. Súdny dvor rozhodol, že snaha zabrániť situáciám odopretia spravodlivosti, ktorým by bol vystavený žalobca z dôvodu nemožnosti lokalizovať žalovaného predstavuje cieľ všeobecného záujmu a je vecou vnútroštátneho súdu, aby overil, že predmetné vnútroštátne ustanovenie tento cieľ skutočne sleduje. Súd, ktorý vo veci rozhoduje, musí na tento účel zabezpečiť, aby prebehli všetky prieskumy, ktoré ukladajú zásadu riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného. Z citovaného rozhodnutia SD odvolateľka tiež zdôraznila, že aj keď sú podmienky splnené, možnosť pokračovať v konaní bez vedomia žalovaného tak, ako v konaní vo veci samej prostredníctvom doručenia žaloby opatrovníkovi menovanému súdom obmedzuje právo žalovaného na obhajobu. Toto obmedzenie je však odôvodnené vzhľadom na právo žalobcu na účinný prostriedok nápravy, keďže bez takéhoto postupu by bolo toto právo neuskutočnené. SD vo veci uzavrel, že nariadenie nebráni uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho procesného práva členského štátu, ktoré v snahe zabrániť situácii odopretia spravodlivosti umožňuje viesť konanie za neprítomnosti proti osobe, ktorej bydlisko nie je známe, pokiaľ sa súd, ktorý sa týmto sporom zaoberá vopred ubezpečí, že sa uskutočnili všetky pátrania, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného. Odvolateľka vyslovila názor, že ak je podľa Nariadenia č. 44/2001, ktoré je nadradené Nariadeniu č. 861/2007 možné viesť konanie voči dlžníkovi, ktorého aktuálne bydlisko nie je známe, je to možné aj výlučne v rámci Nariadenia č. 861/2007 naviac v situácii, keď toto nariadenie výslovne odkazuje na vnútroštátne právo členských štátov v každej situácii, ktorá výslovne nie je týmto nariadením upravená podľa čl. 19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas účastníčka konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal vec postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa nie je vecne správne, preto je ho potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods.1 písm. f/ O.s.p.).

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného uplatnenými odvolacími dôvodmi je posúdiť, či boli splnené podmienky na zamietnutie žaloby z dôvodu nemožnosti doručenia žaloby žalovanému do vlastných rúk pre údajnú absenciu relevantných informácií o pobyte žalovaného v čase konania súdu.

Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. je nárok žalobkyne voči žalovanému na zaplatenie zmenkového úroku na základe zmenky vystavenej dňa 11.2.2011 podľa nariadenia č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením návrh zamietol, pretože žalovanému sa nepodarilo doručiť zásielku súdu na poslednú jemu známu adresu, nebolo teda preukázané, že na tejto adrese sa žalovaný zdržuje a iné bydlisko sa súdu nepodarilo zistiť.

Podľa čl. 13 ods. 1 Nariadenia (ES) č. 861/2007, dokumenty sa doručujú poštovou službou doložené potvrdením o prijatí s uvedením dátumu prijatia a podľa ods. 2 citovaného čl., ak nemožno vykonať

doručenie v súlade s odsekom 1, doručenie sa môže vykonať akýmkoľvek spôsobom uvedeným v čl. 13 alebo 14 Nariadenia (ES) č. 805/2004.

Podľa čl. 14 Nariadenia (ES) č. 805/2004 (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady /ES/ z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára Európsky exekučný titul pre nesporné nároky) odsek 1, dokument o začatí súdneho konania alebo rovnocenný dokument a akékoľvek predvolanie na súdne pojednávanie môžu byť doručené dlžníkovi aj jedným z týchto spôsobov: - osobné doručenie na osobnú adresu dlžníka osobám, ktoré žijú v tej istej domácnosti ako dlžník alebo sú tam zamestnané - písm. a); v prípade samostatne zárobkovo činného dlžníka alebo právnickej osoby osobné doručenie do prevádzkarne dlžníka osobám, ktoré dlžník zamestnáva - písm. b); uloženie dokumentu do poštovej schránky dlžníka

- písm. c); uloženie dokumentu na pošte alebo u príslušných orgánov verejnej správy a uloženie písomného oznámenia o tomto uložení do poštovej schránky dlžníka za predpokladu, že písomné oznámenie jasne uvádza charakter dokumentu ako súdneho dokumentu alebo právny dôsledok oznámenia, a teda že sa doručenie uskutočnilo a začínajú plynúť lehoty - písm. d); doručenie poštou bez dokladu o prijatí podľa ods. 3, ak má dlžník adresu v členskom štáte pôvodu - písm. e); elektronickými prostriedkami s automatickým potvrdením o doručení za predpokladu, že dlžník vopred výslovne súhlasil s týmto spôsobom doručenia - písm. f); a podľa ods. 2 práve citovaného článku potom na účely tohto Nariadenia, doručenie podľa ods. 1 je neprípustné, ak adresa dlžníka nie je s určitosťou známa.

Podľa ust. čl. 19 Nariadenia (ES) č. 861/2007, ak toto Nariadenie neustanovuje inak európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie.

Podľa ust. § 29 ods. 1 O.s.p., ak nie je zastúpený ten, kto nemôže pred súdom samostatne konať, súd ustanoví mu opatrovníka, ak je tu nebezpečenstvo z omeškania. Rovnako sa postupuje, ak tak ustanovuje osobitný predpis a podľa ods. 2 pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine alebo ak je doručenie písomnosti v cudzine spojené s ťažko prekonateľnými prekážkami, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.

Odvolací súd je pri preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zásadne viazaný uplatnenými odvolacími dôvodmi, teda pri preskúmavaní správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa môže prihliadať len k takým dôvodom, ktoré odvolateľ v odvolaní označil. Nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch uvedených v § 212 ods. 2 O.s.p., pričom však vždy musí prihliadnuť k vadám, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, i keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z citovaného ustanovenia procesného predpisu potom vyplýva, že odvolací súd musí vždy rešpektovať procesnoprávne vady konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k nesprávnemu výsledku konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide je vecou posúdenia konkrétneho prípadu.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Predmetným nariadením sa zaviedlo alternatívne konanie k existujúcim konaniam v rámci zákonov členských štátov pre cezhraničné prípady týkajúce sa sporov s hodnotou nepresahujúcou 2 000 eur a uplatňuje sa v EÚ (okrem Dánska) od 1. januára 2009. Konanie je v zásade písomným konaním realizovaným pomocou vzorových tlačív a v rámci neho sa uplatňujú prísne lehoty. Konanie môžu využívať spotrebitelia i podniky vykonávajúce cezhraničné transakcie v EÚ ako prostriedok na zlepšenie prístupu k spravodlivosti a vymáhania svojich práv.

Nariadenie však nepopiera právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu. Uvedené konanie preto možno chápať ako konanie procesne zjednodušené, zrýchlené, u ktorého je významné dodržiavať ním zavedené procesné inštitúty, medzi ktoré patrí i doručovanie zásielky poštou s doložením

potvrdenia o prijatí s uvedením dátumu prijatia, čo zabezpečuje istotu, že zásielka bola adresátovi doručená. Bydlisko sa určovalo v súlade s [článkami 59 a 60 nariadenia (ES) č. 44/2001, resp. určuje sa článkami 62 a 63 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 a ak nie je možné postupovať podľa špecifických podmienok nariadenia, aplikuje sa všeobecná právna úprava európskeho a vnútroštátneho práva.

V zmysle nariadenia č. 861/2007 potom neprípustným bude taký návrh, ktorý by sa neprípustným javil i v súlade s vnútroštátnym právom. Súd prvého stupňa návrh zamietol, keďže tento považoval za neprípustný preto, že adresa bydliska žalovaného nie je známa, preto nemožno so žalovaným písomne komunikovať(nemožno zabezpečiť doloženie potvrdenia o prijatí doručovanej zásielky s uvedením dátumu prijatia), pritom v zmysle vnútroštátneho práva (O.s.p.) v prípade vzniku pochybností o bydlisku účastníka nie je možné žalobu zamietnuť, ani konanie zastaviť. Za neprípustný možno potom považovať taký návrh, kedy by nebolo možné viesť konanie ani podľa vnútroštátneho práva (napríklad § 83, § 104 O.s.p.).

Odvolací súd má však za to, že záver súdu prvého stupňa o nemožnosti ustanovenia opatrovníka žalovanému (v prípade, že adresa jeho skutočného pobytu nie je súdu známa) podľa procesných ustanovení vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (podľa § 29 O.s.p.) bol nesprávny a v tejto súvislosti podobne ako žalobkyňa, odvolací súd odkazuje na závery Súdneho dvora Európskej únie uvedené v jeho rozsudku zo 17. novembra 2011 č. C-327/10, ktorý sa v predmetnom rozhodnutí zaoberal prejudiciálnou otázkou, či za účelom aplikovateľnosti práva Európskej únie (Nariadenia č. 44/2001) možno ustanoviť žalovanému opatrovníka (v spotrebiteľskom spore - predmetom ktorého bola zmluva o hypotekárnom úvere a jej neplnenie), v zmysle ktorých, cieľom Nariadenia č. 44/2001 (ktoré Nariadenie je nadradené Nariadeniu /ES/ č. 861/2007 v tom zmysle, že podľa neho súd určuje svoju právomoc aj v rámci európskeho konania s nízkou hodnotou sporu) ako ani Bruselského dohovoru nie je zjednotiť celé procesné právo členských štátov, ale upraviť súdnu právomoc na riešenie sporov v občianskych a obchodných veciach medzi týmito štátmi a uľahčiť výkon súdnych rozhodnutí. Keďže Nariadenie neobsahuje ustanovenia, ktoré by výslovne definovala súdnu právomoc v prípade, keď bydlisko žalovaného nie je známe, je potrebné v prvom rade overiť, či a prípadne na základe akého ustanovenia sa toto Nariadenie môže napriek tomu uplatniť a či je možné odôvodiť z neho kritérium, ktoré umožňuje založiť súdnu právomoc. Vzhľadom na to, že v citovanom konaní vo veci samej ide o žalobu, ktorú podal zmluvný partner proti spotrebiteľovi Súdny dvor Európskej únie pripomína, že čl. 16 ods. 2 tohto Nariadenia upravuje, že takáto žaloba sa môže podať iba na súde členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko. Pokiaľ má teda vnútroštátny súd rozhodnúť o žalobe proti spotrebiteľovi musí najprv overiť, či má žalovaný bydlisko na území členského štátu tohto súdu, pričom súd v súlade s čl. 59 ods. 1 Nariadenia č. 44/2001 uplatní právny poriadok svojho štátu. Okrem toho, pokiaľ uvedený súd dospeje k záveru, že žalovaný v konaní vo veci samej nemá bydlisko na území členského štátu tohto súdu, potom musí overiť, či má žalovaný bydlisko v inom členskom štáte. Na tento účel uplatní v súlade s čl. 59 ods. 2 tohto Nariadenia právo toho iného členského štátu. Nakoniec pokiaľ vnútroštátny súd jednak naďalej nie je schopný určiť miesto bydliska spotrebiteľa a jednak nedisponuje dôkaznými indíciami, ktoré by mu umožňovali dospieť k záveru, že spotrebiteľ má skutočné bydlisko mimo územia EÚ, čo je prípad, v ktorom sa uplatní čl. 4 Nariadenia č. 44/2001 je potrebné overiť, či sa môže čl. 16 ods. 2 tohto Nariadenia vykladať v tom zmysle, že sa pravidlo právomoci súdov členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko uvedené v tomto ustanovení týka aj posledného známeho bydliska spotrebiteľa. Takéto riešenie zodpovedá logike tohto Nariadenia a je súčasťou systému zavedeného týmto Nariadením. Je totiž predovšetkým v súlade s cieľom sledovaným Nariadením č. 44/2001 posilniť právnu ochranu osôb usadených v EÚ tým, že umožňuje žalobcovi bez ťažkosti určiť súd, na ktorý môže podať žalobu a zároveň žalovanému primerane predvídať, na ktorom súde môže byť žalovaný (v tejto súvislosti pozri najmä rozsudok z 20. októbra 2011 eDate Adverdising ai., C-160/10). Uvedené riešenie uprednostňuje uplatnenie jednotlivých pravidiel stanovených Nariadením č. 44/2001 pred uplatnením rôznorodých vnútroštátnych pravidiel a zároveň umožňuje vyhnúť sa tomu, aby nemožnosť určiť aktuálne bydlisko žalovaného zabránila určeniu príslušného súdu a zbavila tak žalobcu práva na súdny prostriedok nápravy. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že všetky ustanovenia Nariadenia č. 44/2001 vyjadrujú zámer dbať na to, aby v rámci jeho cieľov prebiehali konania pri prijímaní súdnych rozhodnutí v súlade s právom na obhajobu. Požiadavka dodržania práva na obhajobu ako je stanovená aj v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie sa však musí realizovať zároveň s dodržaním práva žalobcu obrátiť sa na súd, aby rozhodol o opodstatnenosti jeho návrhu. V tomto zmysle Európsky Súdny dvor v bode 29 rozsudku Gambazzi C-394/07 rozhodol, že základné práva ako aj dodržanie práva na obhajobu sa neprejavujú ako absolútne výsady, ale môžu zahŕňať aj obmedzenia.

Tieto obmedzenia však musia skutočne zodpovedať cieľom všeobecného záujmu, ktoré sleduje dotknuté opatrenie a vzhľadom na sledovaný cieľ nepredstavovať neprimerané narušenie uvedených práv. Pokiaľ ide o požiadavku týkajúcu sa nevyhnutnosti zabrániť neprimeranému zásahu do práva na obhajobu je potrebné uviesť, že takáto požiadavka platí najmä pre výklad čl. 26 ods. 2 Nariadenia č. 44/2001. Toto ustanovenie treba chápať v tom zmysle, či súd príslušný na základe tohto Nariadenia môže v prípade, že sa nepreukáže, že žalovaný mohol prevziať návrh na začatie konania, platne pokračovať v konaní iba vtedy, pokiaľ sa prijali všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa žalovaný mohol brániť. Súd, ktorý vo veci rozhoduje, musí na tento účel zabezpečiť, aby prebehli všetky prieskumy, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného. Je pravdou, že aj keď sú tieto podmienky splnené, možno pokračovať v konaní bez vedomia žalovaného, prostredníctvom doručenia žaloby opatrovníkovi menovanému súdom, ktorý sa zaoberá vecou, obmedzuje právo žalovaného na obhajobu. Toto obmedzenie je však odôvodnené vzhľadom na právo žalobcu na účinný prostriedok nápravy, keďže bez takéhoto postupu by bolo toto právo neuskutočnené. Podľa názoru odvolacieho súdu potom ani Nariadenie (ES) č. 861/2007 nebráni uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho procesného práva členského štátu, ktoré v snahe zabrániť situácii odopretia spravodlivosti umožňuje viesť konanie za neprítomnosti proti osobe, ktorej bydlisko nie je známe, pokiaľ sa súd, ktorý sa sporom zaoberá ubezpečí predtým než o ňom rozhodne, že sa uskutočnili všetky pátrania, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko súd prvého stupňa nepostupoval v konaní, ktoré predchádzalo jeho rozhodnutiu vo veci samej spôsobom uvedeným vyššie a neuskutočnil všetky dostupné možnosti zisťovania ohľadom pobytu žalovaného, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.