Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_13C-257-2013.pdf
PDF · 143.65 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/257/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: R. L., O..: XX.X.XXXX, Š. X, XXX XX P., zastúpeného JUDr. Svätoslavom Vaškom, advokátom, Baštová 5/A, 085 01 Bardejov, proti žalovanému: Dopravný podnik mesta Prešov, akciová spoločnosť, Bardejovská 7, 080 06 Ľubotice, IČO: 31 718 922, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody spôsobenú na zdraví a veciach s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Konanie v časti o zaplatenie sumy 1.009,- Eur z titulu škody na zdraví a vecnej škody prevyšujúcej sumu 9.344,- Eur a úrokov z omeškania zo sumy 10.353,- Eur od 7.6.2013 do 27. 6.2013 z a s t a v u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 9.344,- Eur spolu s 8,5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 28.6.2013 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške 1.235,31 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
odôvodnenie:
Žalobou doručenou súdu 26.9.2013 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 10.353,- Eur z titulu škody na zdraví a vecnej škody spolu s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 7.6.2013 do zaplatenia, ďalej sumu 600,- Eur z titulu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 21.5.2008 viedol G. U. ako zamestnanec žalovaného trolejbus, nedodržal bezpečný odstup od žalobcu ako cyklistu, žalobcu zachytil pravým predným bokom, v dôsledku čoho žalobca spadol na vozovku a utrpel otvorenú zlomeninu ramennej kosti ľavej ruky s posunom úlomkov, odreniny ramena, lakťa a predlaktia ľavej ruky s dobou liečenia a práceneschopnosťou od 21.5. do 28.5.2008, od 23.2.do 25.2.2009, od 1.4. do 29.4.2009 s rehabilitáciou od 29.5.2008 do 11.2.2010.
Žalobca uviedol, že túto dopravnú nehodu vyšetrovali privolaní policajti, ktorí uznesením zo dňa 26.8.2008 začali trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví. Uznesením zo dňa 16.11.2008 bola vec postúpená na správny orgán ODI v Prešove, ktorý prejednal túto vec ako priestupok. Poverený príslušník PZ dospel k záveru, že príčina dopravnej nehody bola v zlej technike jazdy cyklistu, ktorý narazil do pravej bočnej strany trolejbusu. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť, a dňa 16.3.2010 bolo na základe záväzného pokynu Okresnej prokuratúry opätovne začaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví. Uznesením zo dňa 8.6.2010 bolo trestné stíhanie zastavené, pretože skutok nie je trestným činom. Na podnet žalobcu bolo vykonané znalecké dokazovanie znalcom Ing. X. za účelom preukázanie zodpovednosti za škodu. Vo veci dopravnej nehody znalec vypracoval znalecký posudok č.
38/2010, za ktorého vypracovanie žalobca zaplatil znalcovi sumu 600,- Eur. Uznesením vyšetrovateľa zo dňa 13.4.2011 bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie voči G. U. za prečin ublíženia na zdraví na tom skutkovom základe, že dňa 21.5.2008 viedol trolejbus, nedodržal bezpečný odstup od cyklistu, toho zachytil pravým predným bokom a cyklista spadol na vozovku pričom utrpel poranenie. Uznesením zo dňa 15.11.2012 Okresná prokuratúra v Prešove podmienečne zastavila trestné stíhane proti obvinenému G. U., ktorý vyhlásil, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný. Predmetné rozhodnutie prokuratúry nadobudlo právoplatnosť dňa 27.11.2012.
Ďalej žalobca uviedol, že listom zo dňa 10.5.2013 si uplatnil právo na náhradu škody u žalovaného. Uplatnená škoda pozostávala zo škody na veciach poškodených pri nehode vo výške 125,- Eur, a zo škody na zdraví vo výške 10.228,- Eur (určená na základe lekárskeho posudku), a u žalovaného si uplatnil aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré žalobca nevyhnutne účelne vynaložil na preukazovanie zodpovednosti za škodu vo výške 600,- Eur (znalecký posudok znalca C.. U. X.). Žalovaný na tento list neodpovedal, iba listom zo dňa 6.6.2013 oznámil, že obdržané uplatnenie práva aj s priloženou dokumentáciou zaslal príslušnej poisťovni. Následne listom zo dňa 12.6.2013 poisťovňa Alllianz-Slovenská poisťovňa, a.s. žalovanému ako svojmu klientovi oznámila, že po posúdení doteraz predložených dôkazov má za to, že nárok na náhradu škody, ktorú poškodený žalobca konkretizuje, je v súčasnosti premlčaný v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka. Svoje stanovisko poisťovňa odôvodnila aj tým, že aby sa poškodenému nárok na náhradu škody nepremlčal, bolo potrebné, aby svoj nárok uplatnil podaním žaloby v zákonnej lehote v občiansko-právnom súdnom konaní. Podľa ich názoru nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia sa premlčal k 10.11.2011. Toto svoje stanovisko poslala poisťovňa na vedomie aj žalobcovi. Žalobca oznámil žalovanému, že sa nestotožňuje so stanoviskom poisťovne. Uviedol, že ozrejmil žalovanému, prečo si uplatnil nárok na náhradu škody až potom, čo právoplatným uznesením prokuratúry bolo trestné stíhanie proti G. U. podmienečne zastavené. Žalobca sa vierohodne dozvedel o tom, že mu škodu spôsobil zamestnanec žalovaného až z tohto rozhodnutia prokuratúry. Nemohol sa preto nárok žalobcu na náhradu škody premlčať v lehote 21.5.2011, ako to uviedla poisťovňa, a nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia k 10.11.2011. Podľa žalobcu začiatok premlčania možno počítať najskôr od momentu, kedy sa žalobca dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, teda najskôr od právoplatnosti uznesenia prokuratúry o podmienečnom zastavení trestného stíhania, t.j. od 27.11.2012, a vyzval žalovaného, aby v lehote 5 dní od prevzatia jeho vyjadrenia písomne oznámil, či má záujem vysporiadať jeho nárok na náhradu škody mimosúdne. Na túto výzvu žalovaný doteraz nereagoval. Keďže poisťovateľ zastával stanovisko, že nárok na náhradu škody uplatnený poškodeným je premlčaný, svoje právo si poškodený ako žalobca žalobou uplatňuje u žalovaného ako prevádzkovateľa motorového vozidla a navrhuje, aby poisťovateľ (Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.) vystupoval v konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaného, keďže má právny záujem na jeho výsledku . Žalobou si uplatňuje nárok na náhradu škody na veciach vo výške 125,- Eur (poškodený bicykel vo výške 50,- Eur, nohavice vo výške 30,- Eur, tričko 5,- Eur, hodinky vo výške 40,- Eur), a nárok na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 10.228,- Eur podľa vyčíslenia v lekárskom posudku. Vychádzal z toho, že opatrením MZ SR č. 155/2011 bola určená výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2011 za jeden bod na sumu 15,38 Eur, spolu za 665 bodov celková výška náhrady 10.228,- Eur, náklady spojené s uplatnení pohľadávky vo výške 600,- Eur za vypracovanie znaleckého posudku Ing. U. X..
Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Mal za to, že nárok na náhradu škody nebol žalobcom na súde uplatnený včas, považuje ho za premlčaný, a navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vychádzal z toho, že Občiansky zákonník pri premlčaní práva na náhradu škody ustanovuje kombinovanú premlčaciu dobu, a to subjektívnu a objektívnu. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre jej plynutie je významný subjektívny prvok: 1. Kedy sa poškodený „dozvie o škode“, pričom sa vyžaduje vedomosť poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť (vyčísliť) v žalobnom návrhu na súde. 2. Kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Za škodu bude obvykle zodpovedať priamo škodca, ktorý ju spôsobil. Objektívna premlčacia doba je trojročná pri škode spôsobenej z nedbanlivosti a v zásade tiež v prípade objektívnej zodpovednosti za škodu. Táto objektívna lehota začne plynúť od okamihu škodnej udalosti. Objektívna premlčacia doba síce pri práve na náhradu škody spôsobenej na zdraví neplatí, ale platí premlčacia doba subjektívna dvojročná, ktorá začne plynúť od okamihu, keď sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá. Žalovaný uviedol, že v tejto veci pri škodnej udalosti došlo k stretu
účastníkov, žalobcu a žalovaného, ktorý je právnickou osobou vykonávajúcou dopravu, a ani počas šetrenia veci orgánov činných v trestnom konaní, či už prvotného, či opakovaného, nemohlo dôjsť k zmene účastníkov tejto škodnej udalosti. Poukázal na ust. § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. s tým, že bolesť je možné hodnotiť akonáhle možno stav poškodeného považovať za ustálený, týmto okamihom je bolesť zistená. Okolnosti, ktoré sú smerodajné pre vyčíslenie bolestného, sú známe v čase skončenia liečebného procesu. Ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, lekársky posudok je možné vydať spravidla po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví. Tento ustálený stav predstavuje čas, kedy sú k dispozícii také znalosti škody (ujmy), aby postačovali na podanie žaloby.
Ďalej žalovaný uviedol, že podľa posudku lekára liečenie žalobcu trvalo od 21.5.2008 a bolo ukončené dňa 10.11.2009, podanie žaloby na súde je dňa 26.9.2013. Mal za to, že žalobu žalobca podal po tom, ako mu uplynula subjektívna dvojročná premlčacia lehota, ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po skončení jeho liečenia, t.j. dňom 11.11.2009. Na tejto skutočnosti, podľa názoru žalovaného, nemení nič ani skutočnosť, že žalobca po prvotnom šetrení orgánov činných v trestnom konaní s výsledkom v jeho neprospech podal sťažnosť listom zo dňa 17.6.2010, a uznesením policajta zo dňa 13.4.2011 bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie voči G. U., vodičovi MHD, zamestnancovi žalovaného. Z uvedeného podľa žalovaného naopak práve vyplýva, že žalobca mohol konať v tejto veci aj vo vzťahu k súdu už v danom čase. Účastníkmi tejto škodnej udalosti boli stále len žalobca a žalovaný. V inkriminovanom čase, v čase škodnej udalosti, žalovaný udalosť riadne riešil. V zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla oznámil škodnú udalosť dňa 16.6.2008 poisťovni. Následne žalovaný po celý čas v zmysle tohto zákona zabezpečoval informovanosť poisťovne o priebehu a výsledkoch šetrenia orgánov činných v trestnom konaní zasielaním dokumentácie, taktiež osobne komunikoval aj so samotným žalobcom. V závere svojho písomného stanoviska žalovaný namietal napokon aj žalobcom určenú výšku náhrady na rok 2011 za jeden bod 15,38 Eur tak, že v tejto veci je jeden bod reprezentovaný výškou náhrady za bolesť na rok 2008 za jeden bod 402,92 Sk (13,3744 Eur) a výškou náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2009 za jeden bod 14,46 Eur. Na pojednávaní dňa 12.2.2014 uviedol, že zodpovednosť ako takú uznáva. Vie, že záver orgánov činných v trestnom konaní je taký, že za škodu zodpovedá žalovaný a túto zodpovednosť nepopiera. Poukazoval však na vznesenú námietku premlčania. Po úprave žalobcom požadovaných náhrad za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (tak ako je uvedené nižšie) vo vzťahu k ich výškam nemal žiadne námietky.
Vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý do konania vstúpil písomným podaním zo dňa 21.10.2013, navrhol žalobu taktiež zamietnuť. Uviedol, že žalovaný mal s ním uzavretú poistnú zmluvu, ktorej predmetom bolo poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou trolejbusu, a že v prípade súdneho rozhodnutia o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi škodu by mu (spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.) z poistno-právneho vzťahu vyplývala povinnosť nahradiť za neho škodu vzniknutú žalobcovi. Ďalej uviedol, že žalovaný nahlásil vedľajšiemu účastníkovi poistnú udalosť v oznámení zo dňa 16.6.2008. Následne po tom, čo si žalobca u žalovaného uplatnil právo na náhradu škody, žalovaný túto žiadosť postúpil vedľajšiemu účastníkovi. Listom zo dňa 12.6.2013 bolo žalobcovi oznámené, že poistnú udalosť vybavuje (poisťovňa) bez poskytnutia náhrady, a to z dôvodu premlčania uplatnených nárokov. Vo vzťahu k náhrade vecnej škody v sume 125,- Eur vedľajší účastník uviedol, že predmetná vecná škoda vznikla žalobcovi pri dopravnej nehode dňa 21.5.2008. Práve v tento deň došlo k udalosti, z ktorej táto vecná škoda vznikla, a preto vtedy začína plynúť trojročná objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá uplynula dňa 21.5.2011. Žalobca si nárok na náhradu vecnej škody na súde uplatnil až podanou žalobou dňa 26.9.2013, teda po márnom uplynutí objektívnej premlčacej doby. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody na zdraví vo výške 10.228,- Eur vedľajší účastník uviedol, že z predloženého lekárskeho posudku je zrejmé, že liečenie predmetných zranení žalobca ukončil 10.11.2009. Teda najneskôr vtedy mu boli známe všetky skutočnosti na to, aby mohol požiadať o vydanie lekárskeho posudku a vyčísliť tak svoj nárok na náhradu škody. Teda najneskôr v tento deň mal vedomosť o škode. Pokiaľ ide o druhú subjektívnu podmienku, a to vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, podľa vedľajšieho účastníka je potrebné túto vedomosť posudzovať zo subjektívneho hľadiska. Nesúhlasil s tým, že o tom, kto za škodu zodpovedá, sa žalobca dozvedel až právoplatným skončením trestného konania. Z hľadiska subjektívneho žalobca totiž už na začiatku vyšetrovania vedel, že mu bola škoda spôsobená pri strete s vozidlom žalovaného, a teda vedel od koho má náhradu škody žiadať. Navyše žalobca zdôvodňuje svoj nárok objektívnou zodpovednosťou žalovaného za škodu podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, pri ktorej sa nevyžaduje zavinenie. A teda si túto škodu mohol uplatniť voči žalovanému bez ohľadu na skúmanie zavinenia v trestnom
konaní. Preto aj v prípade nároku na náhradu škody na zdraví došlo k uplatneniu nároku až po márnom uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Vo vzťahu k nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, tento nárok je svojou povahou príslušenstvom pohľadávky, pre ktoré nie je premlčacia doba upravená osobitným spôsobom. Uvedené náklady vynaložil žalobca 20.7.2010, o čom svedčí príjmový pokladničný doklad, ktorý je súčasťou žaloby. Od toho dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba. Preto aj v tomto prípade došlo k uplatneniu nároku až po márnom uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na to vzniesol vedľajší účastník voči všetkým uplatneným nárokom námietku premlčania. V podaní zo dňa 22.2.2016 následne akceptoval bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu, na námietke premlčania však zotrval.
Žalobca v stanovisku k vyjadreniu vedľajšieho účastníka (č.l. 54, s ktorým boli žalovaný a vedľajší účastník oboznámení na pojednávaní 9.2.2016) poukázal na vyjadrenie vedľajšieho účastníka (poisťovne), že vedľajšiemu účastníkovi žalovaný nahlásil poistnú udalosť v oznámení zo dňa 16.6.2008. Ďalej žalobca uviedol, že regionálny odbor likvidácie poistných udalostí listom zo dňa 23.6.2008 vyzval žalobcu k poistnej udalosti č. 08/801/19479 na súčinnosť pri vysporiadaní nárokov žalobcu ako poškodeného. Žalobca v stanovisku opätovne popísal priebeh rozhodnutí z vyšetrovania dopravnej nehody a uviedol, že ak by si mal nároky uplatniť v čase uvedenom vedľajším účastníkom, tak v tom čase hľadelo sa na žalobcu na základe uznesenia OR PZ ODI v Prešove zo dňa 16.11.2008 ako na škodcu (zo záveru tohto rozhodnutia vyplynulo, že cyklista - žalobca si zranenia spôsobil sám). Teda v tom čase nemalo pre žalobcu žiadny praktický význam dať si vyčísliť svoj nárok na náhradu škody a uplatňovať si tento nárok. Nesúhlasil so stanoviskom vedľajšieho účastníka, že mal už krátko po dopravnej nehode subjektívnu vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá a od koho si má nárok na náhradu škody na zdraví žiadať. Veď aj regionálny odbor likvidácie poistných udalostí v neživotnom poistení poisťovne v liste zo dňa 23.6.2008 žiadal od žalobcu, aby po skončení vyšetrovania predmetnej dopravnej nehody doručil právoplatné uznesenie o skončení šetrenia. Na pojednávaní dňa 12.2.2014 žalobca uviedol, že v čase, dokedy sa dokázala vina vodiča trolejbusu, neuplatňoval svoje práva ani voči poisťovni ani voči dopravnému podniku. Vychádzal z listu, ktorý mu poslala poisťovňa, aby sa na ňu obrátil vtedy, keď bude mať právoplatné uznesenie. Dovtedy považoval za nelogické, aby niečo vybavoval.
Písomným podaní zo dňa 16.3.2016 označeným ako čiastočné späťvzatie žaloby v spojení s jeho spresnením a ďalšou úpravou na pojednávaní dňa 20.5.2016 žalobca žalobu upravil a žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody na zdraví titulom bolestného tak, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody na zdraví titulom bolestného vo výške 3.343 Eur a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 6.001,- Eur (teda spolu 9.344,- Eur) spolu s 8,5% úrokom z omeškania od 28.6.2013 do zaplatenia, a titulom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky sumu 600,- Eur, a v prevyšujúcej časti zobral svoj návrh späť. Žalovaný a vedľajší účastník proti čiastočnému späťvzatiu návrhu nenamietali, a preto súd podľa § 96 O.s.p. konanie v rozsahu tohto späťvzatia v časti o zaplatenie sumy 1.009,- Eur z titulu škody na zdraví a vecnej škody prevyšujúcej sumu 9.344,- Eur a úrokov z omeškania zo sumy 10.353,- Eur od 7.6.2013 do 27. 6.2013 zastavil.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a nižšie uvedenými listina, ktoré boli oboznámené na pojednávaní, prípadne boli doručené všetkým účastníkom, alebo ktorých obsah nebol protistranou spochybnený (§ 129 ods. 1 in fine O.s.p.), a na základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca ako cyklista bol dňa 21.5.2008 účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej Leonid Múdry ako zamestnanec žalovaného viedol trolejbus, pričom nedodržal bezpečný bočný odstup od cyklistu (žalobcu), toho zachytil pravým predným bokom, v dôsledku čoho žalobca spadol a utrpel poranenie (škodu na zdraví), ktorej náhrada je predmetom tohto konania. Zodpovednosť žalobcu za takto spôsobenú škodu nebola medzi účastníkmi počas konania sporná, a v priebehu konania došlo medzi účastníkmi na základe lekárskeho posudku podľa jej bodového ohodnotenia napokon aj k zhode o výške nároku na jej náhradu, a to za bolestné vo výške 3.343,- Eur a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 6.001,- Eur (spolu 9.344,- Eur).
Podľa vyplneného formulára označeného ako oznámenie poistnej udalosti z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pre poisteného zo dňa 13.6.2008 (č.l. 27 a 94 spisu) žalovaný dňa 16.6.2008 oznámil poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa,
a.s. dopravnú nehodu zo dňa 21.5.2008, pri ktorej bol podľa bodu 9. zranený cyklista (žalobca). Pri bode 6. zavinenie nehody - kto zavinil nehodu pritom uviedol: „t.č. nevieme - podľa rozhodnutia polície“.
Z listu spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., a to od jej útvaru označeného ako regionálny odbor likvidácie poistných udalostí v neživotnom poistení, adresovaného žalobcovi dňa 23.6.2008, s označením veci číslom poistnej udalosti, dátum a miestom poistnej udalosti: 21.5.2008 Prešov, poškodený: R. L. - zranenie, ktorý predložil žalobca (č.l. 119) vyplýva, že uvedená poisťovňa mu zaslala list s oslovením „Vážený klient“ a žiadosťou „k vyššie uvedenej škode Vás žiadame o súčinnosť pri vysporiadaní nárokov poškodeného.“ Obsahom tohto listu (okrem poukazu na § 10 ods. 3 písm. b zákona č. 381/2001 Z.z.) ďalej bola žiadosť o písomné vyjadrenie, či v súvislosti so škodovou udalosťou sa začalo trestné stíhanie alebo konanie o priestupku, a žiadosť, aby po skončení vyšetrovania predmetnej dopravnej nehody doručil právoplatné uznesenie o skončení šetrenia alebo rozsudok s vyznačenou právoplatnosťou na uvedenú adresu.
Podľa nespochybnených tvrdení žalobcu a predložených konceptov listov žalobca následne k označenému číslu PU listom zo dňa 22.7.2008 poisťovni odpovedal, že v súvislosti so škodovou udalosťou sa trestné stíhanie, ani priestupkové konanie nezačalo, resp. o tom nie je informovaný, a listom zo dňa 31.7.2008, že bol predvolaný na Okresný dopravný inšpektorát v Prešove, kde sa mal dostaviť dňa 4.8.2008.
Z predloženej korešpondencie žalovaného a poisťovne ďalej vyplýva, že žalovaný priebežne informoval poisťovňu o zmenách resp. o rozhodnutiach vydaných v priebehu vyšetrovania dopravnej nehody, v ktorom sa závery o zodpovednosti za nehodu menili tak ako to vo svojej žalobe opísal žalobca.
Medzitým dňa 3.12.2009 zaslala poisťovňa žalovanému list (č.l. 33), v ktorom mu oznámila, že podľa uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove číslo ČVS:ORP-140/DI-PO-2008 zavinil dopravnú nehodu cyklista (žalobca) a svojou neopatrnosťou si spôsobil zranenia sám, a vzhľadom na uvedené vybavujú žalovaným hlásenú poistnú udalosť bez náhrady škody. Uvedený list žalobcovi zasielaný nebol.
Listom zo dňa 3.5.2011 označeným ako riešenie škodovej udalosti (č.l. 34) žalovaný oznámil poisťovni (s poukazom na to, že poisťovňa na základe vtedajšej dokumentácie a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní plnenie nerealizovala a listom zo dňa 3.12.2009 mu oznámila vybavenie poistnej udalosti bez náhrady škody), že obdržali uznesenie ČVS:ORP-437/2-OVK-PO-2011 zo dňa 13.4.2011, ktorým bolo vo veci začaté trestné stíhanie.
Podľa listu zo dňa 24.5.2012 (č.l. 36) žalovaný na základe vyžiadania poisťovne zo dňa 9.5.2012 (v zmysle terajších námietok žalovaného a poisťovne už po uplynutí premlčacej doby) oznamoval poisťovni, že stav veci je totožný v zmysle listu zo dňa 3.5.2011 s tým, že o ďalšom priebehu trestného konania až do právoplatného skončenia veci ich bude informovať.
Uznesenie Okresnej prokuratúry Prešov o podmienečnom zastavení trestného stíhania vedeného proti obvinenému G. U. v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou (č.l. 10), pri ktorom obvinený podľa tohto uznesenia vyhlásil, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, nadobudlo právoplatnosť dňa 27.11.2012.
Listom zo dňa 10.5.2013 označeným ako uplatnenie práva na náhradu škody (č.l. 14) žalobca s poukazom na vyššie uvedené právoplatné uznesenie Okresnej prokuratúry Prešov a škodu vo výške 125,- Eur, náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 10.297,- Eur a ostatné výdavky spojené s preukazovaním zodpovednosti za škodu vo výške 600,- Eur požiadal žalovaného, aby mu uhradil celkovú sumu vo výške 11.022,- Eur na jeho účet do 15 dní od prevzatia tohto listu, alebo v tej istej lehote oznámil stanovisko.
Následne podľa listu zo dňa 30.5.2013 (č.l. 41) žalovaný poslal poisťovni list označený ako „uplatnenie práva na náhradu škody, poškodený p. R. L.“, a listom zo dňa 6.6.2013 označeným ako „uplatnenie práva na náhradu škody - stanovisko“ žalobcovi oznámil, že za účelom likvidácie náhrady škody od neho obdržané uplatnenie práva na náhradu škody s priloženou dokumentáciou zaslal príslušnej poisťovni.
Listom zo dňa 12.6.2013 adresovaným žalovanému poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. oznámila žalovanému, že nárok na náhradu škody poškodeného pána R. L. je premlčaný, a z uvedeného dôvodu poškodenému nie je možné poukázať náhradu škody. Tento list bol zaslaný aj na vedomie splnomocnencovi žalobcu.
Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 420 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 420 ods. 2 OZ škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení platnom v čase vzniku omeškania - výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za spôsobenú škodu na zdraví z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorej peňažné vyjadrenie bolo napokon medzi nimi počas konania ustálené spolu vo výške 9.344,- Eur. Táto škoda medzi účastníkmi nebola sporná, a obrana žalovaného spočívala len v námietke premlčania.
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou premlčania. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Uplynutím premlčacej doby právo nezaniká, iba sa oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Je však na úvahe povinnej osoby, či námietku uplatní.
Možno súhlasiť s názorom žalovaného, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúce, kedy sa poškodený (t.j. nie tretí subjekt, napr. štát) dozvie o vzniknutej škode a o tom kto za
ňu zodpovedá. To sú predpoklady pre možnosť uplatnenia nároku na súde (actio nata). Podstatné je teda kedy poškodený získal dostatočne konkrétne informácie o škode (a jej rozsahu) a o tom, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá, teda skutkové okolnosti pre vymedzenie zodpovedného subjektu - nezávisle na tom, kedy bude mať dostatok dôkazov, resp. kedy sa vytvorí preňho priaznivejšia procesná situácia k tomu, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať, alebo kedy prípadné rozhodnutie o vine nadobudne právoplatnosť (m.m. porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2086/2005, 21 Cdo 2958/2007).
V súvislosti s týmto prípadom však súd poukazuje na to, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (čo napokon už veľakrát judikoval aj Ústavný súd SR - okrem iného napr. i pri posudzovaní aplikácie inštitútu dobrých mravov v náleze IV. ÚS 55/2011).
Ústavný súd ČR (a podobne aj Ústavný súd SR) pritom už mnohokrát uviedol, že nemožno tolerovať „formalistický postup, který používá sofistikované odůvodňování k prosazení zřejmé nespravedlnosti. Zdůraznil přitom mimo jiné, že obecný soud není absolutně vázán doslovným zněním zákona, nýbrž se od něj smí a musí odchýlit, pokud to vyžaduje účel zákona, historie jeho vzniku, systematická souvislost nebo některý z principů, jež mají svůj základ v ústavně konformním právním řádu jako významovém celku, a že povinnost soudů nalézat právo neznamená pouze vyhledávat přímé a výslovné pokyny v zákonném textu, ale též povinnost zjišťovat a formulovat, co je konkrétním právem i tam, kde jde o interpretaci abstraktních norem a ústavních zásad [srov. např. nález sp. zn. Pl. ÚS 21/96 <http://www.beck-online.cz/bo/document- view.seam?documentId=njptcojzgzpxa3c7ovzv6mrr> ze dne 4. 2. 1997 (N 13/7 SbNU 87; 63/1997 Sb. <http://www.beck-online.cz/bo/document-view.seam?documentId=onrf6mjzhe3v6nrt>)]. … Přílišný formalismus při výkladu právních norem vedoucí k extrémně nespravedlivému závěru pak znamená porušení základních práv [viz např. nález sp. zn. IV. ÚS 1735/07 <http://www.beck-online.cz/bo/ document-view.seam?documentId=njptembqg5pws5s7ovzv6mjxgm2q> ze dne 21. 10. 2008 (N 177/51 SbNU 195) či citovaný nález sp. zn. II. ÚS 3168/09 <http://www.beck-online.cz/bo/document-view.seam? documentId=njptembqhfpws2k7ovzv6mzrgy4a>] (porovnaj nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2216/09, Výběr ÚS 1671/2011, K námitce promlčení vznesené v rozporu s dobrými mravy).
Spravedlnost musí být přítomna vždy v procesu, kterým soudce interpretuje a aplikuje právo, jako hodnotový činitel. Spravedlnost je hodnotovým principem, který je společný všem demokratickým právním řádům. Zásada souladu práv, resp. jejich výkonu s dobrými mravy představuje významný princip, který v odůvodněných případech dovoluje zmírňovat tvrdost zákona a dává soudci prostor pro uplatnění pravidel slušnosti (ekvity). Pojem „dobré mravy“ nelze vykládat pouze jako soubor mravních pravidel užívaných jako korektiv či doplňující obsahový faktor výkonu subjektivních práv a povinností, ale jako příkaz soudci rozhodovat v souladu s ekvitou (haec aexuitas suggerit ...), což ve svých důsledcích znamená nastoupení cesty nalézání spravedlnosti (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 6.9.2005, sp. zn. I. ÚS 643/04).
Najvyšší súd ČR v súvislostiach námietky premlčania a dobrých mravov v rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 2648/2003, Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu č. C 2955, uviedol: „Jestliže by však výkon práva namítat promlčení uplatněného nároku byl toliko prostředkem umožňujícím poškodit jiného účastníka právního vztahu, zatímco dosažení vlastního smyslu a účelu sledovaného právní normou by pro něj zůstalo vedlejší a z hlediska jednajícího by bylo bez významu, jednalo by se sice o výkon práva, který je formálně se zákonem v souladu, avšak šlo by o výraz zneužití tohoto subjektivního práva (označované rovněž jako šikana) na úkor druhého účastníka, a tedy o výkon v rozporu s dobrými mravy (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 28. 6. 2000, sp. zn. 21 Cdo 992/99 <http://www.beck-online.cz/bo/document- view.seam?documentId=njptcojzhfptemk7mnsg6xzzheza>, uveřejněný v časopise Soudní judikatura, 2000, č. 11, pod poř. č. 126, či rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 28. 11. 2001, sp. zn. 25 Cdo 2905/99 <http://www.beck-online.cz/bo/document-view.seam?documentId=njptcojzhfptenk7mnsg6xzsheydk>)”.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené princípy, s ktorými sa súd plne stotožňuje, sa preto súd v snahe o spravodlivé posúdenie veci zameral na účel premlčania a všetky konkrétne okolnosti prípadu, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Súd pritom vychádzal z toho, že hlavnou „funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. Keby povinný subjekt nemal námietku premlčania, musel by sa brániť
námietkou, že právo zaniklo určitým spôsobom (napr. splnením, započítaním alebo inak) /pozn. súdu: prípadne nevzniklo vôbec, alebo nie v takom rozsahu, resp. výške, ako sa ho veriteľ domáha/. Dokázanie tejto skutočnosti po dlhšom čase by mohlo viesť k značným alebo neprekonateľným ťažkostiam práve preto, lebo právo trvalo dlho“. Súvisí to s tým, že za bežných okolností nemožno spravodlivo očakávať, aby povinný po neprimerane dlhý čas uchovával dôkazy, alebo po neodôvodnene alebo neočakávane dlhej dobe zabezpečoval dôkazy a preukazoval, že jeho povinnosť v uplatnenom rozsahu nevznikla, alebo určitým spôsobom zanikla. Podstatou a účelom inštitútu premlčania z pohľadu dlžníka je teda „zabrániť dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcich povinností, ktoré môžu byť, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie, spojené s neistotou, pochybnosťou a spornosťou, a tým aj s prípadnými zložitými súdnymi spormi“ (porovnaj: Vojčík, P. a kol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava, IURA EDITION 2008, s. 200 a s. 205). Zmyslom premlčania a včasného uplatňovania práv je zároveň nútiť veriteľa aby bezdôvodne neotáľal s uplatňovaním práv a súvisí i s hospodárnosťou konania. „Čím neskôr od relevantných okolností zakladajúcich nárok sa vedie konanie, tým obtiažnejšie je spravidla dokazovanie“ (Tichý, L.: K subjektivnímu počátku promlčecí doby. Právní rozhledy 19/2010, s. 703, zdroj: www. beck-online.cz).
V danom prípade však námietka premlčania podľa zistených okolností s týmto účelom nijako nesúvisí. Pokiaľ ide o zodpovednosť za porušenie právnej povinnosti (a s tým spojenú zodpovednosť za škodu) a s ňou spojené dokazovanie, žalovaný (a aj vedľajší účastník), tak ako to vyplýva z ich písomnej korešpondecie, sa plne spoľahli na vyšetrovanie a rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní, a toto ani nijako nekomentovali a nespochybňovali. Z predložených dôkazov je pritom zrejmé, že žalovaný (a aj vedľajší účastník - jeho poisťovňa) bol o priebehu vyšetrovania a jeho výsledkoch priebežne informovaný, a svoju vlastnú zodpovednosť nijako nevyvracal, a ani neobmedzoval. Hlavný účel námietky premlčania, ktorým je vo všeobecnosti odvrátenie neodôvodnene dlho trvajúcej neistoty žalovaného, a uľahčenie alebo odvrátenie potreby po neprimerane dlhom čase preukazovať, že jeho zodpovednosť a povinnosť nevznikla, teda žalovaný v tomto prípade zjavne sledovať nemôže. Na druhej strane v súvislosti s konkrétnymi okolnosťami, za ktorých bola námietka vznesená, je pritom významné, že žalovaný, resp. osoba, ktorej súčinnosť pri vybavení tejto veci žalovaný použil (poisťovňa) / a ktorých úkony preto (aj vzhľadom na povinnosť poisťovne splniť potenciálnu povinnosť za žalovaného, a možnosť poškodeného uplatňovať nárok voči obom - § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z.) treba zohľadňovať spoločne/ už na začiatku vzniknutého zodpovednostného vzťahu (a premlčacej doby) vyzval žalobcu (ako poškodeného - zranenie) na súčinnosť pri vysporiadaní nárokov poškodeného s tým, aby mu po skončení vyšetrovania orgánov verejnej moci predložil ich právoplatné rozhodnutie. Táto okolnosť nepochybne u žalovaného mohla vyvolať presvedčenie, že zodpovedný subjekt chce nároky zo zranenia vysporiadať, a že v ďalšom svoju povinnosť (či už on resp. sprostredkovane za neho zodpovedná osoba) podmienil iba právoplatným rozhodnutím o zodpovednosti za dopravnú nehodu. Možno to vyvodzovať z listu poisťovne, ktorú žalobca predtým sám nekontaktoval, a ktorá ho (bez toho aby mal inak voči nej akúkoľvek povinnosť) na základe oznámenia žalovaného z vlastnej iniciatívy sama kontaktovala. Oznámenie zo dňa 3.12.2009 (počas premlčacej doby) o tom, že na základe (neprávoplatného) uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru o vine cyklistu (žalobcu) poisťovňa vybavila žalovaným hlásenú poistnú udalosť bez náhrady škody pritom už žalobcovi nezaslali.
Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v tomto prípade ak škodca (resp. na základe jeho oznámenia poisťovateľ) sám vyvolal rokovanie o nároku na náhradu škody za zranenie, a z jeho vyjadrenia vyplývalo podmienenie plnenia iba racionálnou a objektívne pochopiteľnou podmienkou, ktorá nejaví známky zbytočného odkladania povinnosti či vyhýbania sa splnenia dlhu, a neoznámil žalobcovi ukončenie týchto rokovaní (vybavenie poistnej udalosti bez náhrady škody), nemožno žalobcovi spravodlivo vyčítať bezdôvodné otáľanie s uplatnením jeho nároku na súde. Tieto okolnosti podľa názoru súdu nemožno v slušnej spoločnosti normálne považovať za dôvod na preventívne podávanie žaloby, ktorá sa v danom čase mohla javiť ako zbytočná, a s ktorou sú spojené ďalšie zbytočné a podľa okolností zrejme neúčelné náklady. Vzhľadom na to preto, ak bolo plnenie zo strany povinného rozumne podmienené objektívnou podmienkou, a po jej naplnení (bez ohľadu na jej výsledok) dlžník vznesie námietku premlčania, vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti ide o nepoctivé konanie a zavádzanie hraničiace až s klamlivou obchodnou praktikou, a teda výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré v zmysle ust. § 3 ods. 1 OZ nemôže požívať právnu ochranu. Preto súd na námietku premlčania neprihliadol a uložil žalovanému nahradiť spôsobenú ujmu na zdraví vo výške 9.344,- Eur.
Žalobca si z tejto sumy voči žalovanému (po čiastočnom späťvzatí žaloby) uplatňoval aj úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne od 28.6.2013 do zaplatenia. Čas splnenia náhrady škody nie je ustanovený právnym predpisom, a keďže žalobca žalovaného o plnenie formálne požiadal listom zo dňa 10.5.2013, ktorý mu bol podľa listu žalovaného poisťovni zo dňa 30.5.2013 (č.l. 41) najneskôr dňa 30.5.2013 doručený, v zmysle ust. § 563 OZ najneskôr od nasledujúceho dňa je tak v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Preto súd uložil žalovanému povinnosť na jeho zaplatenie spolu s úrokmi z omeškania uplatnenými v súlade so zákonom od 28.6.2013 vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššími ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k tomuto dňu.
Vo vzťahu k uplatneným nárokom týkajúcim sa náhrady nákladov žalobcu vo výške 600,- Eur spojených s vyhotovením súkromného znaleckého posudku (v trestnom konaní) však súd dospel k záveru, že žalovaný za tieto náklady nezodpovedá. Nebolo vecou a ani možnosťou žalovanej strany tieto výdavky ovplyvniť. Žalovaný zodpovedá za spôsobenú škodu, a prípadne za náklady spojené s jej uplatnením voči nemu. Vlastný súkromný znalecký posudok žalobcu však nesúvisel s uplatňovaním nárokov voči žalovanému a bol len súčasťou trov trestného resp. priestupkového konania, kde ak bol žalobcom fakultatívne zabezpečený v dôsledku žalovaným nezavineného vývoja v uvedenom konaní (keď žalobca bol príslušnými orgánmi medzitýmne uznaný za vinného), mohol by zakladať nárok iba voči týmto orgánom v súvislosti s ich eventuálnym nesprávnym postupom v prípade, ak bol vynaložený úplne účelne a nevyhnutne na zvrátenie tohto postupu (podobne ako tomu býva v prípade škody resp. nákladov vynaložených pri oslobodení spod nedôvodného trestného stíhania). Vzhľadom na to súd žalobu v tejto časti voči žalovanému ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. podľa pomeru úspechu účastníkov v konaní, v spojení s ust. § 146 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Žalobca v konaní o svojom návrhu o zaplatenie sumy 10.953,- Eur (10.353,- Eur a 600,- Eur) zobral svoj návrh čiastočne späť, čím z procesného hľadiska v rozsahu späťvzatia zavinil zastavenie konania a je povinný nahradiť jeho trovy, a vo zvyšku bol úspešný v časti o zaplatenie 9.344,- Eur, čo celkovo predstavuje jeho 85% úspešnosť z predmetu konania, a žalovaný bol v konaní úspešný vo zvyšku, čo predstavuje 15 % úspešnosť, takže žalobca má potom podľa pomeru úspechu nárok na náhradu trov konania v rozsahu rozdielu 70%. Súd pri posúdení náhrady trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva žalobcu pritom vychádzal z trov jeho právneho zastúpenia na odmene za zastupovanie vo výške 1.424,92 Eur (1.310,52 Eur + 2 x 57,20 Eur) za 5 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd - žaloba zo dňa 26.9.2013, účasť na pojednávaní 12.2.2014, 9.2.2016 a 20.5.2016) uplatnených vo výške po 253,94 Eur po prirátaní režijného paušálu k týmto úkonom 2 x 7,81 Eur za úkony v roku 2013, 1 x 8,04 Eur za úkon v roku 2014 a 2 x 8,58 Eur za úkony v roku 2016, a 2 x 57,20 Eur za stratu času v roku 2016 počas cesty na pojednávania a späť podľa § 17 vyhl. č. 655/2004 Z.z. z Bardejova do Prešova za 2 x 4 polhodiny po 14,30 Eur, a na hotových výdavkoch jeho právneho zástupcu vo výške 45,69 Eur za cestovné použitím vlastného motorového vozidla na pojednávanie vozidlom Ford Mondeo dňa 9.2.2016 (2 x 42 km x 0,183 Eur základná náhrada podľa opatrenia MPSVRSR č. 632/2008 Z.z. + náhrada za spotrebované PHM ako súčin prejdenej vzdialenosti v stovkách kilometrov 84/100, priem. spotreby podľa technického preukazu 7,9l/100km a ceny paliva 1,129 Eur/l) uplatnené vo výške 22,55 Eur, a dňa 20.5.2016 (2 x 42 km x 0,183 Eur základná náhrada podľa opatrenia MPSVRSR č. 632/2008 Z.z. + náhrada za spotrebované PHM ako súčin prejdenej vzdialenosti v stovkách kilometrov 84/100, priem. spotreby podľa technického preukazu 7,9l/100km a ceny paliva 1,217 Eur/l) uplatnené vo výške 23,14 Eur, spolu teda vo výške 1.470,61 Eur, z ktorých mu súd podľa 70% pomeru jeho úspechu vo veci a prirátaní 20% DPH priznal sumu 1.235,31 Eur. Súd žalobcovi nepriznal náhradu za úkony právnej služby jeho právneho zástupcu - vyjadrenie zo dňa 3.2.2014 doručené súdu krátko pred pojednávaním 7.2.2014, ako aj návrhy na dokazovanie 19.5.2015 a jeho doplnenie 15.1.2016, nahliadnutie do spisu 5.2.2016, rokovanie s klientom 8.2.2016 a 8.3.2016, čiastočné späťvzatie 16.3.2016 a písomné vyjadrenie k špecifikácii nároku na náhradu nákladov vo výške 600,- Eur dňa 19.4.2016, ktoré súd nepovažoval za potrebné na účelné uplatňovanie práva. Tieto úkony, ktoré žalobca, resp. jeho právny zástupca bez výzvy sudu doručil len krátko pred pojednávaním (7.2.2014) hoci ich obsah mohol a mal preniesť na pojednávaní, alebo súviseli so zmenou právneho zastúpenia žalobcu (nevyvolané druhou stranou), obsahujúce všeobecné návrhy na doplnenie dokazovania (bez uvedenia preukazovaných skutočností), prípadne doplňujúce dôvody uplatnených nedôvodných nárokov na náhradu nákladov vo výške 600,- Eur, ktoré mali byť súčasťou už žaloby samotnej (a preto nemožno považovať za ďalší samostatný úkon potrebný na účelné uplatňovanie práva,
ale len ako doplnenie svojich predchádzajúcich tvrdení), ako aj čiastočné úpravy žaloby (späťvzatia) neodôvodnené správaním (plnením) žalovaného a s nimi spojené náklady nemožno považovať za potrebné na účelné uplatňovanie práva proti druhému účastníkovi, a idú na ťarchu toho účastníka, ktorý ich urobil. Opačný výklad by umožňoval priznať náhradu trov konania za v podstate akékoľvek úkony vykonané v konaní, a to aj vrátane takých, ktorými by žalobca počas konania bez zavinenia žalovaného nedôvodne niekoľkokrát upravoval, dopĺňal a postupne bral svoju čiastočne nedôvodnú žalobu späť. Vzhľadom na uvedené má žalobca voči žalovanému nárok na náhradu trov vo výške 1.235,31 Eur.
Keďže účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania zastupoval advokát, podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.