Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_16Co-1043-2015.pdf
PDF · 98.18 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/1043/2015
Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843 proti odporcovi X. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. B. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska kancelária so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 2.558,08 EUR s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 20C/273/2014-72 zo dňa 29. 9. 2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 20C/273/2014-77 zo dňa 3. 11. 2015, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania, p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté. Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania vo výške 70,82 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením konanie zastavil a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo výške 146,30 EUR. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania vo výške 263,14 EUR v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Odporcovi okresný súd náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol, že pôvodný navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 2.558,08 EUR s príslušenstvom z titulu nesplnenia záväzkov zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzatvoril odporca s pôvodným navrhovateľom. Uznesením č. k. 20C/273/2014-37 zo dňa 15. 1. 2015 súd pripustil zmenu účastníkov na strane navrhovateľa tak, že do konania miesto pôvodného navrhovateľa vstúpila spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803. Po podaní písomného vyjadrenia k návrhu na začatie konania vedľajším účastníkom na strane odporcu, navrhovateľ zobral návrh v plnom rozsahu späť, navrhol konanie zastaviť a vrátiť časť zaplateného súdneho poplatku. Na základe uvedeného, zohľadňujúc dispozičné oprávnenie navrhovateľa so svojim návrhom, okresný súd konanie zastavil a v zmysle § 11 ods. 3, 4 a 6 zákona č. 71/1992 Zb. rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku navrhovateľovi. O trovách konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 2 prvá veta zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), keď konštatoval zavinenie navrhovateľa na zastavení konania a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, režijný paušál a DPH v celkovej sume 263,14 EUR. Proti výroku uznesenia okresného súdu o trovách konania vedľajšieho účastníka podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Poukázal na skutočnosť, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych
konaniach v spotrebiteľských veciach, keď navyše má vo svojich radoch členov, ktorí majú právnické vzdelanie. Na vstup vedľajšieho účastníka do konania nebol žiaden dôvod, vedľajší účastník nevykonal úkony nevyhnutné pre úspech odporcu vo veci a vykonanie uvedených právnych služieb nemalo na rozhodnutie súdu žiadny vplyv. Pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania vedľajší účastník nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, navyše viaceré procesné podania zbytočne opakuje s automaticky uplatňovanou nedôvodnou námietkou premlčania. Trovy konania vedľajšieho účastníka teda nie sú účelne vynaložené, na čo by mal súd reagovať pri aplikácii § 142 O. s. p. Osobitne pritom poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 5/2013. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania neprizná. Spolu s odvolaním si navrhovateľ uplatnil trovy odvolacieho konania. Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom vyjadrení k odvolaniu v prvom rade poukázal na skutočnosť, že vstúpil do konania legitímne v súlade s § 93 ods. 2, 3 O. s. p. z vlastného podnetu, s tým, že takto zvolený procesný postup vstupu vedľajšieho účastníka do konania je zákonne rovnocenný so vstupom do konania na základe výzvy niektorého z účastníkov konania. Vstup vedľajšieho účastníka bol pre spotrebiteľa efektívny, keď konanie bolo pre späťvzatie návrhu zastavené až po tom, čo vedľajší účastník podal písomné vyjadrenie k návrhu na začatie konania. Trovy, ktoré boli vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu napadnutým výrokom uznesenia okresného súdu priznané, potom bezprostredne súviseli s konaním, a preto je ich nutné považovať za účelne vynaložené. Podľa § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Tým pádom má právo nechať sa v konaní zastupovať advokátom (čl. 47 Ústavy SR) a v prípade úspechu v spore, aj právo na náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia treba pritom považovať v každom prípade za účelné, čo vo viacerých prípadoch potvrdil aj Ústavný súd SR (pod sp. zn. II. ÚS/78/03, II. ÚS 31/04 a pod.). Pokiaľ ide o názor navrhovateľa, že občianske združenie musí mať zo svojej podstaty odborný aparát na právnu pomoc spotrebiteľom, tento je nesprávny, neústavný a neudržateľný, rovnako ako názor o „rutinnosti“ zastúpenia v tzv. hromadných veciach. Zdanlivá rutinnosť podaní vedľajšieho účastníka totiž vyplýva len z reakcie na formulárové a obsahovo takmer totožné úkony inkasnej spoločnosti. Je však nevyhnutné zdôrazniť, že podania vedľajšieho účastníka týkajúce sa určitého súdneho konania za účelom ich efektívnosti nie je možné vypracovať bez kvalifikovanej analýzy veci, ktorej zodpovedá vysokoškolské právnické vzdelanie splnomocneného advokáta. Na základe uvedeného vedľajší účastník navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý výrok uznesenia okresného súdu ako vecne správny potvrdil a navrhovateľa zaviazal nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania v celkovej výške 70,82 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a odvolaním napadnutý výrok uznesenia okresného súdu o povinnosti navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. V odvolaním nenapadnutej časti zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté. V prejednávanej veci je nesporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Pre správne rozhodnutie v tomto konaní je preto potrebné primárne zodpovedať na otázky, či Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778 (resp. vo všeobecnosti akýkoľvek subjekt, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa) je oprávnené vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, ak áno, či sa ako vedľajší účastník môže v konaní nechať právne zastupovať advokátom, a v prípade kladnej odpovede na prvé dve otázky, či mu v súvislosti s týmto právnym zastupovaním môže vzniknúť právo na náhradu trov konania (resp. trov právneho zastúpenia). Z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa (podľa poznámky 10a uvedenej v tomto ustanovení) považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. je z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 O. s. p. špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade sa nevyžaduje splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p., ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku konania. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014). Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa), pričom nemusí preukazovať "právny záujem na jeho výsledku", pretože (ako už bolo uvedené vyššie) možnosť aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa) mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014 výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť len jeden záver, a to, že vedľajší účastník má (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Navyše ani samotný Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Pokiaľ navrhovateľ v rámci svojho odvolania dôvodil, že vedľajší účastník ako spotrebiteľské združenie musí byť zo svojej podstaty schopné samostatne poskytovať právnu pomoc v súdnych konaniach, s uvedeným sa stotožniť nemožno. Podľa článku 29 Ústavy SR sa totiž právo združovať sa zaručuje každému a výkon tohto práva je možné obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. Preto sa v občianskych združeniach (v výnimkou platiacou pre odborové organizácie podľa § 2 ods. 4 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov) môžu združovať akékoľvek subjekty práva, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sú odborne spôsobilé vykonávať všetky činnosti, ktoré to ktoré občianske združenie vykonáva. Preto napríklad občianske združenie, ktorého účelom je ochrana práv spotrebiteľa, môže byť tvorené napríklad výlučne len laikmi z oblasti práva a svoju činnosť v rámci súdnych konaní nutne realizovať (ak chce ochranu spotrebiteľa v súdnom konaní efektívne zabezpečiť) prostredníctvom tretích splnomocnených osôb, napríklad prostredníctvom advokáta. A rovnako môže byť takéto združenie tvorené odborníkmi z oblastí ochrany spotrebiteľa pôsobiacimi napríklad v oblasti potravinárstva, skúšobníctva kvality výrobkov a pod., ktorá skutočnosť by rovnako neznamenala, že uvedené osoby dokážu spotrebiteľovi poskytnúť kvalifikovanú pomoc aj v súdnom konaní bez pomoci právne kvalifikovanej osoby. Zo samotnej skutočnosti, že vedľajší účastník je podľa znenia svojich stanov založený za účelom ochrany spotrebiteľa, teda nemožno (tak ako to urobil navrhovateľ) ešte vyvodiť, že vedľajší účastník je sám o sebe spôsobilý kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi v rámci súdneho konania poskytnúť. Uvedené platí tým skôr, že v konaní nebolo preukázané, že by členmi vedľajšieho účastníka boli osoby, ktoré majú právnické vzdelanie. V prejednávanom prípade došlo k zastaveniu konania preto, že navrhovateľ zobral návrh v plnom rozsahu späť, pričom svoje rozhodnutie disponovať s návrhom na začatie konania týmto spôsobom nijakým spôsobom nezdôvodnil. Z obsahu súdneho spisu je však nesporné, že tak učinil až po tom, čo vedľajší účastník podal k veci samej vyjadrenie, v ktorom vedľajší účastník poukázal na skutočnosť, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom nespĺňa náležitosti podľa písm. g/, h/, i/ a j/ ods. 2 § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., preto sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov a navyše vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa. Za zmienku tiež stojí, že aj keď navrhovateľ vo svojom späťvzatí výslovne neuviedol dôvod späťvzatia svojho návrhu na začatie konania, z obsahu tohto písomného podania možno zistiť, že toto je tvorené v prevažujúcej väčšine argumentáciou ohľadne postavenia vedľajšieho účastníka v konaní a náhrady jeho trov konania. Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak bolo konanie zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 O. s. p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Z citovaných ustanovení vyplýva, že ak došlo k zastaveniu konania, v zásade žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Možnosť, aby niektorému z účastníkov konania bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania nastáva až vtedy, ak sú v danom prípade zastavenia konania splnené podmienky uvedené v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p.. Ustanovenie druhého odseku § 146 O. s. p. je v pomere k prvému odseku špeciálnou úpravou a preto súd, ktorý o trovách konania rozhoduje, musí v prvom rade skúmať existenciu procesných podmienok uvedených v druhom odseku citovaného ustanovenia a v prípade, ak zistí existenciu týchto podmienok, musí o trovách konania rozhodnúť podľa druhého odseku, teda musí uložiť niektorému z účastníkov konania povinnosť nahradiť trovy konania (ak trovy konania vznikli a ak boli riadne uplatnené). Ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p. ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie v zmysle tohto ustanovenia je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Preto, ak v tomto prípade vzal navrhovateľ návrh voči odporcovi v celom rozsahu späť, pričom z obsahu spisu je nesporné, že tak urobil až po tom, čo vedľajší účastník voči predmetnému nároku relevantne argumentoval a navrhol tento v plnom rozsahu zamietnuť, možno konštatovať len jediný záver, a to, že predmetný návrh navrhovateľa bol podaný (objektívne) nedôvodne a že k jeho späťvzatiu došlo v dôsledku jeho procesného zavinenia. Preto mu podľa prvej vety § 146 ods. 2 O. s. p. vznikla povinnosť uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ktorý si trovy konania uplatnil, trovy konania, ktorých súčasťou sú i trovy právneho zastúpenia. Pokiaľ si totiž vedľajší účastník uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a písomné podanie na súd), uvedené úkony možno považovať za účelné z hľadiska toho, že ich vynaložením vedľajší účastník sledoval a priamo realizoval ochranu práv odporcu proti uplatňovanému nároku navrhovateľa. Úkon príprava a prevzatie právneho zastúpenia možno pritom považovať za nevyhnutný z hľadiska toho, aby sa právny zástupca vedľajšieho účastníka oboznámil s uplatňovaným nárokom v návrhu na začatie konania (jeho charakterom a právnym či skutkovým odôvodnením) a jeho prílohami (v prejednávanom prípade najmä so zmluvou o poskytnutí bezúčelovej pôžičky, plnenie z ktorej navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje, podmienkami PT-05 a všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť, predžalobnou upomienkou a prehľadom splátok a úhrad). Čo sa týka druhého uplatňovaného úkonu - vyjadrenie k návrhu na začatie konania zo dňa 2. 3. 2015, je síce možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že tento úkon môže vykazovať určité podobnosti s inými vyjadreniami vedľajšieho účastníka, ktoré tento využíva aj v iných konaniach, v ktorých v pozícii vedľajšieho účastníka vystupuje a v ktorých rovnako vznáša námietku premlčania nároku navrhovateľa, na druhej strane je však nutné poukázať na skutočnosť, že spôsob obrany vedľajšieho účastníka na strane odporcu (v postavení spotrebiteľa) determinuje práve navrhovateľ podávaním formulárových žalôb na základe spotrebiteľských zmlúv s premlčanými nárokmi. Pokiaľ teda navrhovateľ opakovane vyvoláva spory na obdobnom skutkovom a právnom základe, nie je možné vytýkať právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka, keď v záujme efektívnej ochrany spotrebiteľa využije obdobné prostriedky ochrany, navyše ak uvedené prostriedky sa ukázali byť účinnými v iných obdobných konaniach. Uvedené konštatovanie je zdôraznené skutočnosťou, že v niektorých prípadoch je obrana už použitá v inom konaní, kde vedľajší účastník vystupoval, jedinou účinnou, a teda ak má vedľajší účastník záujem reálne ochranu spotrebiteľa dosiahnuť, nevyhnutne musí siahnuť k obrane, ktorú už v minulosti použil. Čo sa týka skutkovej a právnej náročnosti podania vedľajšieho účastníka, je potrebné uviesť, že vedľajší účastník v prvom rade právne posúdil zmluvu, na základe ktorej navrhovateľ svoj nárok vo veci samej uplatnil, z hľadiska, či sa jedná alebo nejedná o zmluvu spotrebiteľskú, následne poukázal na tzv. teóriu výhodnosti, ktorá v každom prípade, ak je účastníkom zmluvného vzťahu spotrebiteľ, odôvodňuje preferenčné použitie tých zákonných ustanovení, ktoré sú v prospech spotrebiteľa. Ďalej svoju pozornosť zameral na zisťovanie, či zmluva o pôžičke, ktorú právne posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. obsahuje zákonné náležitosti podľa ods. 2 § 9 citovaného zákona. Na základe zisteného skutkového stavu konštatoval, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosti podľa písm. g/, h/, i/ a j/ vyššie uvedeného ustanovenia, keď údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musí byť uvedený v zmluve o spotrebiteľskom úvere konkrétnym dátumom, čo v prejednávanom prípade splnené nie je, údaje o ročnej úrokovej sadzbe a o ročnej percentuálnej miere nákladov uvedené vo výške 32,13 % nezodpovedajú ich skutočnej výške a v zmluve o pôžičke sa údaje o počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov nenachádzajú. Až následne potom vedľajší účastník konštatoval, že k zosplatneniu pôžičky došlo dňa 22. 4. 2011, čo vyplýva z listiny označenej ako „predžalobná“ upomienka, a teda vzhľadom k skutočnosti, že pôvodný navrhovateľ podal svoj návrh na súd až dňa
18. 6. 2014, je nárok navrhovateľa v trojročnej premlčacej dobe premlčaný. Práve tu je možné vidieť rozdiel medzi predmetným vyjadrením vedľajšieho účastníka a vyjadrením vedľajšieho účastníka vo veci prejednávanej Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6 M Cdo 5/2013, v ktorej vedľajší účastník vzniesol len námietku premlčania v písomnom podaní, ktoré je podľa názoru najvyššieho súdu „tak všeobecné a rámcové, že pod tento (jeden) obsah možno iba dosadiť základné údaje týkajúce za zmluvy o pôžičke, o odstúpení od zmluvy, o splatnosti celého dlhu a následne dosadiť údaje spôsobilé iba identifikovať vec, ktorá je predmetom konania na tom - ktorom súde v Slovenskej republike“. V prejednávanom prípade však (ako už bolo uvedené vyššie), vedľajší účastník okrem toho, že kvalifikoval zmluvu o pôžičke ako zmluvu spotrebiteľskú a poukázal na teóriu výhodnosti, sa neobmedzil len na vznesenie námietky premlčania v rámci predpripraveného formulára, do ktorého stačilo uviesť údaje o zosplatnení, dátume podania žalobného návrhu na súd a samotnú námietku premlčania vzniesť, ale predmetnú zmluvu právne posúdil aj ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom následne skúmal jej obsahové náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z., s tým, že zistené nedostatky tejto zmluvy vo svojom písomnom podaní presne vymenoval a vysvetlil. V prejednávanom prípade sa teda nejedná o úkon, ktorý by bol tak formulárový a nenáročný, že by sa jednalo len o úkon administratívny, ktorého podstatou by bolo len doplnenie niekoľko málo údajov do vopred predtlačeného formulára bez potreby detailnejšieho oboznámenia sa s obsahom návrhu na začatie konania a jeho prílohami. Pokiaľ potom z už vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6 M Cdo 5/2013) vyplýva, že „posúdenie otázky účelnosti vynaložených trov právna úprava ponecháva na zváženie súdu, ktorému nemožno toto oprávnenie uprieť; je to povinnosť súdu, v rámci ktorej musí prihliadnuť na osobitosti každého jedného prípadu a svoje úvahy a závery dostatočne odôvodniť“, teda, že účelnosť trov konania je potrebné posudzovať v každej veci individuálne, z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že účastník konania (prípadne vedľajší účastník) vystupuje v určitých typoch sporov opakovane (hromadne) nie je sama o sebe dôvodom, pre ktorý by neboli jeho trovy v takýchto konaniach vynaložené, účelné. Na základe uvedeného, nakoľko okresný súd správne úkony vedľajšieho účastníka za dostatočne individualizované a účelne vynaložené považoval, pričom odvolací súd sa s uvedeným názorom z dôvodov uvedených už vyššie stotožnil, neostávalo odvolaciemu súdu nič iné len výrok uznesenia okresného súdu o trovách konania vedľajšieho účastníka podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť. V odvolaním nenapadnutej časti (výroky o zastavení konania, o vrátení časti zaplateného súdneho poplatku navrhovateľovi cestou prevádzkovateľa systému a o trovách konania odporcu) zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté (§ 206 ods. 2 O. s. p.).
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca i vedľajší účastník na jeho strane boli v odvolacom konaní úspešní a preto im podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľovi, ktorý si uplatnil náhradu trov konania v rámci podaného vyjadrenia k odvolaniu, a ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný, právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo. Odporca si trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne konkrétne trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania odporcu nerozhodoval (§ 151 ods. 1 prvá veta O. s. p.). Vedľajší účastník na strane odporcu si právo na náhradu trov odvolacieho konania uplatnil riadne a včas v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na základe uvedeného odvolací súd zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania v celkovej sume 70,82 EUR za jeden úkon právnej služby, a to podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa spolu s paušálnou náhradou výdavkov (režijný paušál) za uvedený úkon právnej služby a 20 % DPH. Z tarifnej hodnoty veci predstavuje tarifná odmena za jeden úkon právnej služby 50,63 EUR (základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty veci podľa § 10 ods. 1, s použitím § 13a ods. 2 písm. b/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej aj "Vyhláška"), režijný paušál 8,39 EUR (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) a 20 % DPH - 11,80 EUR (§ 18 ods. 3 Vyhlášky), spolu 70,82 EUR. Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je navrhovateľ povinný zaplatiť uvedené trovy odvolacieho konania k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.