Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozhodnutie_9C-137-2010.pdf
PDF · 130.26 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/137/2010
Rozhodnutie
Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne P. W., H.. Q., A.. XX. XX. XXXX, W. P. - F., N. XXXX/XX, právne zastúpenej JUDr. Miroslavom Salínim, advokátom so sídlom v Martine, Priehradka 20 proti žalovaným v rade 1/ P. Q., H.. M., A.. XX. XX. XXXX, W. P., U. XXXX/XX, v rade 2/ W.. T. M., H.. Q., A.. XX. XX. XXXX, W. P., U. XXXX/XX a v rade 3/ Q. Q., A.. XX. XX. XXXX, W. P., U. XXXX/XX v konaní o určenie neplatnosti závetu, takto
rozhodol:
Určuje sa, že závet zo dňa 20. 05. 2009, ktorý mal napísať poručiteľ Q. Q., H.. Q., A.. XX. XX. XXXX, A. W. U.É. XXXX/XX, XXX XX P., je neplatný.
O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 01. 06. 2010 sa žalobkyňa, najskôr proti žalovanej v rade 1/, neskôr na základe návrhu žalobkyne zo dňa 27. 09. 2011 na pristúpenie ďalších dvoch žalovaných do konania, aj proti žalovaným v rade 2/ a 3/, domáhala určenia, že závet zo dňa 20. 05. 2009 napísaný poručiteľom Q. Q., H.. Q.W., A.. XX. XX. XXXX, A. W. P., U. XXXX/XX, je neplatný a tiež náhrady trov konania.
Následne však podaním z 22. 11. 2013 žalujúca strana zmenila žalobu a žiadala primárne určiť neplatnosť závetu, ale pre prípad, ak by súd na základe vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že závet poručiteľa Q. Q.a z 20. 05. 2009 je platný, poukazujúc na to, že týmto závetom došlo k vydedeniu žalobkyne v rozpore s ust. § 479 Obč. zák., pretože ako plnoletý potomok poručiteľa mala žalobkyňa po poručiteľovi dostať z jeho majetku, aspoň jednu polovicu jej dedičského podielu zo zákona a podľa jej názoru neboli dané dôvody pre vydedenie, žiadala aby súd eventuálne určil, že závet zo dňa 20. 05. 2009 napísaný poručiteľom Q. Q., H.. Q., A.. XX. XX. XXXX je neplatný v tej časti, v ktorej poručiteľ vydedil žalobkyňu v takom rozsahu, že žalobkyňa nedostane ani jednu polovicu z jej dedičského podielu po poručiteľovi zo zákona.
Súd takúto zmenu žaloby pripustil na pojednávaní dňa 29. 01. 2014.
Žalobu žalobkyňa odôvodnila tou skutočnosťou, že jej nebohý otec Q. Q. dňa 21. 11. 2009 zomrel a v konaní o dedičstve vedenom súdnym komisárom JUDr. Vladimírom Kostovčákom pod č. k. Dnot 371/09, predložila žalovaná 1/ na pojednávaní u súdneho komisára dňa 21. 05. 2010 závet zo dňa 20. 05. 2009, ktorý mal údajne vlastnoručne napísať a podpísať nebohý Q. Q.. V zmysle uvedeného závetu ponechal nebohý poručiteľ všetok svoj majetok svojim dvom deťom, dcére Danke a synovi Q. a manželke P.. Žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že poručiteľ vlastnoručne nenapísal predmetný závet. Je možné, že podpis poručiteľa nachádzajúci sa na závete zo dňa 20. 05. 2009 je pravý ale text závetu nie je napísaný rukou poručiteľa a v dôsledku toho je závet neplatný. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietala neplatnosť závetu už v dedičskom konaní a bolo jej uložené podať žalobu na určenie
neplatnosti závetu, preto žalobkyňa žiadala aj znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva. Poukázala na znenie § 479a Obč. zák. a na skutočnosť, že v prípade neplatnosti závetu by prichádzala do úvahy ako dedička k prvej skupine zo zákona.
V zmenenej žalobe, v ktorej žiadala proti žalovaným v rade 1/ až 3/ prípadné rozhodnutie podľa eventuálneho petitu, uviedla už po tom, čo sa nepodarilo vykonať dôkaz znalcom z odboru písmoznalectva, vzhľadom na nedostatok vhodných podkladov a porovnávacieho materiálu zdôrazňovala, že jej nebohý otec Q. Q., vzhľadom na svoj zdravotný stav po náhlej cievnej mozgovej príhode v roku 2004, nebol schopný napísať vlastnou rukou závet a podpísať ho vlastnou rukou, teda nemohol písať a zrejme aj čítať. Vzhľadom na túto neschopnosť písať a čítať, prejavujúcu sa zrejme až do jeho smrti, čo vyplýva zo záznamov Sociálnej poisťovne a zo zdravotníckych zariadení o jeho zdravotnom stave, nemohol spísať vlastnoručný závet, ktorý je neplatný. Jeho závet mal byť vyhotovený a podpísaný podľa ust. § 476b alebo § 476c Obč. zák., čo však závet z 20. 05. 2009 nie je a v súvislosti s tým, navrhla žalobkyňa výsluch ošetrujúcej neurologičky svojho nebohého otca a znalecké dokazovanie znalcom z odboru neurológia.
V priebehu konania už potom žalobkyňa na žalobe zotrvala a vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 29. 10. 2015 uviedla, že od roku 2005 do augusta roku 2011 žila v Írsku a o smrti nebohého otca sa dozvedela z telefonátu svojej matky. Tá sa túto skutočnosť dozvedela v novinách „Život Turca“. Z rodiny nebohého otca žalobkyne totiž túto skutočnosť žalobkyni, ktorá bola dieťaťom nebohého Q. Q. z prvého manželstva nikto neoznámil. Žalobkyňa uviedla, že v tomto období bola na území Slovenskej republiky asi len 3- krát, pretože v Írsku sa mimo dcéry zdržiavala s celou rodinou. Keď sa dozvedela, že otec utrpel vážnu mozgovú príhodu, navštívila ho v nemocnici a jeho manželku, žalovanú v rade 1/, žiadala, aby jej dala vedieť ak bude niečo potrebovať. Z rodiny žalovaných však žalobkyňa kontaktovaná nebola. Priznala, že iným spôsobom sa s otcom nekontaktovala a zdôvodnila to, že na otca nemala telefonický kontakt. Súčasne však bolo to aj z toho dôvodu, že v detstve sa o ňu nezaujímal a až vo svojom pubertálnom veku ona otca vyhľadala, vzťahy medzi nimi sa akosi obnovili a začali sa aj navštevovať. Dokonca otec spoznal svoje vnúčatá. Nevedela však súdu vysvetliť, prečo pri odchode do Írska už otca iným spôsobom, napr. písomne nekontaktovala. Konštatovala však, že ani príbuzní jej otca, teda manželka a dve deti ju nekontaktovali. Po smrti otca docestovala na Slovensko oslovila prostredníctvom právneho zástupcu notára, ktorý prejednával dedičstvo po jej nebohom otcovi, a vtedy zistila, že notár o jej existencii v dedičskom konaní nemal vedomosť. Následne, keď sa prihlásila ako účastníčka dedičského konania tak bol predložený závet zo žalovanej strany. Po tom čo kontaktovala žalovanú v rade 2/, jej táto vynadala s tým, že načo by ju mali ohľadne otca informovať. Žalobkyňa uviedla, že v Írsku pracovala, jej syn tam chodil do škody a vzhľadom na tamojšiu situáciu sa jej nedarilo uvoľňovať sa kvôli návštevám na Slovensko, pretože by mohla prísť o prácu. Dovolenku, na ktorú mala nárok príliš nevyužívala, pretože potrebovala peniaze avšak o porážke otca sa dozvedela z telefonátu žalovanej v rade 1/ a hneď ho išla navštíviť do nemocnice, v tom čase sa totiž ešte zdržiavala na Slovensku. Pokiaľ šlo o inú rodinu, tak z Írska kontaktovala iba svoju matku. Situáciu vysvetlila tým, že na Slovensku si nechala mobilný telefón, v ktorom mala uložené mobilné čísla známych a aj rodiny svojho nebohého otca a v Írsku mala iný telefón s iným mobilným číslom. Z tohto telefónu kontaktovala len matku, ktorej telefónne číslo si zapamätala (k jej výpovedi žalovaná v rade 1/ uviedla, že žalobkyňa navštívila otca dvakrát v nemocnici a raz v domácom ošetrení).
Žalovaná v rade 1/ vo svojej výpovedi uviedla, že nebohý poručiteľ Q. Q. bol jej manžel a mozgovú príhodu dostal 15. 06. 2004. Až do svojej smrti žil so svojou rodinou, avšak musel sa všetko nanovo učiť, napr. znova sa naučiť podpisovať, komunikovať, čo bolo veľmi náročne. Žalobkyňa je dcéra manžela s predošlého manželstva a vzťahy do ochorenia otca boli medzi obidvoma rodinami dobré. Následne však žalobkyňa prestala chodiť za otcom, čo on zle znášal a to najmä v období, keď mal zdravotné problémy. Po tom, čo Q. Q. bol prepustený do domáceho ošetrenia, samotná žalovaná v rade 1/, ale najmä žalovaná v rade 2/ a aj za pomoci osobnej asistentky sa pokúšali otca znova naučiť komunikovať a písať. Žalovaná v rade 1/ uviedla, že závet jej manžel nenapísal v jeden deň, písal ho postupne, časové obdobie určiť nevedela, uviedla, že však šlo o dlhšiu časovú dobu. Nebohý poručiteľ nevedel plynule rozprávať, kratšie slová dokázal vysloviť, dlhšie buď vyhláskoval alebo radšej napísal. Písal len ľavou rukou a tlačenými veľkými písmenami, okrem iného napísal aj to, že P., čím myslel žalobkyňu, vydedí. Žalovaná uviedla, že po smrti manžela našla nejaké listy a písomnosti, ktoré vlastnoručne písal manžel už po porážke, avšak zlikvidovala ich, pretože nevidela dôvod, prečo by ich mala opatrovať po jeho smrti. Bol však poberateľom dôchodku a mal aj asistentku, ktorej podpisoval výkazy. Žalovaná
uviedla, že vzhľadom na pravidelný tréning, ktoré jej nebohý manžel robil s osobnou asistentkou, pani Komorášovou, ale aj s ňou a najmä so žalovanou v rade 2/, robil veľké pokroky. Závet jej ukázala pani O., kompletný ho však videla až po manželovej smrti, pretože oni stále niečo písali a ona ani nevedela, čo všetko píšu. Potvrdila, že závet nepredložila v dedičskom konaní, pretože si povedala, načo ho má predkladať, súčasne však ani neuviedla žalobkyňu ako zákonnú dedičku, keďže sa o otca nezaujímala. Uviedla, že od pani O. vedela, že manžel písal závet, ako keby po riadkoch, ona mu ho poopravovala, on to prepisoval a tak postupne vznikol celý text závetu.
Žalovaná v rade 2/ uviedla, že s nebohým otcom žila v spoločnej domácnosti od jeho postihnutia až do konca jeho života, v poslednom roku života otca už pracovala na smeny, takže 24 hodín nemohla pozorovať jeho stav. Otec dokázal prejsť len pomocou barly, dokázal prečítať reklamné letáky a chápal zmysel tých slov, alebo obrázkov, ktoré videl. Zameriaval sa totiž pri čítaní na veci, ktoré mal rád, športové potreby a podobne. Keď čítal televízny program, tak si presne prehodil noviny na ten deň, ktorý práve bol a, ku ktorému sa daný program viazal. Komunikoval pomocou slov, ktorým rozumel a vedel vytvoriť krátke vety. Pravdou však je, že nevedel vytvoriť súvislé súvetia. Žalovaná uviedla, že žalobkyňu videla na Slovensku aj po odchode žalobkyne do Írska, a to v autobuse. Nebohý poručiteľ sa spočiatku dožadoval prítomnosti žalobkyne a čakal, že za ním príde. Ona to videla, avšak žalobkyňu nekontaktovala, pretože ona sa o otca nezaujímala, takže nevidela dôvod, prečo by jej to mala dať vedieť. Keď poručiteľ pochopil, že žalobkyňa sa o neho nezaujíma, zmenil svoj postoj k nej a napr. jej fotografie odhadzoval. O závete sa dozvedela až od matky po otcovej smrti a vedela o ňom len to, čo jej povedala a vo svojej výpovedi opísala matka. S otcom ho mala napísať pani Komorášová.
Žalovaný v rade 3/ uviedol, že žalobkyňa navštívila nebohého otca len v nemocnici, na jej návštevy doma sa nepamätal, avšak tiež uviedol, že domov chodieval len sporadicky, pretože pracoval mimo P.. O existencii závetu sa dozvedel až teraz (žalovaný vypovedal dňa 29. 10. 2015). Vedel povedať, že jeho nebohého otca učila písať sestra a aj ho skúšali, či vie čítať, napr. tým, že mu zavrel otvorený televízny program, ktorý si otec opäť vrátil na tú istú stranu, ktorú predtým čítal. Otca videl písavať, ale nikdy nečítal čo píše.
Svedok G.. Q. W., manžel žalobkyne, uviedol, že do Írska odišiel za prácou v januári 2005 a s rodinou tam pôsobil až do roku 2011, keď obaja manželia prišli o zamestnanie. Ich syn doštudoval gymnázium v Írsku a vrátili sa na územie Slovenskej republiky. Asi v jeseni roku 2005 za ním prišla do Írska manželka, za celé toto obdobie na Slovensko chodili iba sporadicky, maximálne 1 až 2-krát do roka, on napr. v období rokov 2008 - 2011 vôbec nebol na území Slovenskej republiky. Mali pomerne málo dovolenky a museli stále pracovať, a nebol nejaký dôvod chodiť na Slovensko. O tom, čo sa stalo jeho nebohému svokrovi sa dozvedel a aj ho navštívili v nemocnici, čo bolo zrejme v roku 2004. Vyslovil dohad, že vzťahy jeho manželky, čiže žalobkyne k otcovi boli dobré, že koncom 80-tych rokov minulého storočia, keď sa s manželkou zoznámil sa so svokrom aj navštevovali a rovnako mu pomáhali, napr. odvozom nejakých vecí a podobne. Nevedel však uviesť, že by jeho manželka nejako kontaktovala otca od odchodu do Írska po jeho smrti. Nevedel povedať, čo sa stalo medzi jeho ženou a rodinou nebohého poručiteľa, než jeho manželka prišla za ním do Írska. O smrti svokra sa dozvedel až nejakou okľukou a potvrdil, že v Írsku používala žalobkyňa írsky mobil, aj keď si myslel, že má SIM kartu so slovenského mobilu, čím si ale nebol istý. Jeho manželka však telefonicky komunikovala so svojim okolím zo Slovenska aj z Írska a to nie len s matkou, ale určite aj s mnohými známymi. Nevedel uviesť, či jeho manželka počas svojich návštev Slovenska nebohého poručiteľa navštívila, pretože väčšinou nechodievali domov obaja manželia naraz. Uviedol, že ako každý, kto začne pôsobiť v zahraničí, aj oni mali problémy, ktoré vznikli v súvislosti s pobytom, museli sa nejako etablovať, museli pochopiť ako to tam funguje a mali dosť starostí, a samozrejme nejaký čas trvalo, kým sa naučili nejakým spôsobom existovať. Ak teda zo strany jeho manželky bol nejaký chladnejší vzťah k rodine nebohého poručiteľa aj k samotnému poručiteľovi, mohlo to byť podľa jeho názoru z dôvodu, že nebohý svokor, teda poručiteľ, nikdy nebol iniciátorom stretnutí, tie inicioval len vtedy, keď niečo potreboval. Boli to väčšinou oni, ktorí prejavili iniciatívu ešte pred jeho ochorením navštevovať rodinu, ísť zablahoželať pri príležitosti sviatku a pod..
Svedkyňa W. Q., H.. Q. bola sestrou nebohého Q. Q. a navštevovala ho približne 3 až 5-krát ročne aj v období jeho ochorenia. Spomínala si, že v roku 2009, teda v roku keď jej nebohý brat zomrel, tak pri návštevách s ňou, prípadne s jej bratom, nekomunikoval, ak komunikoval tak očami a vydával nesúvislé slabiky, o ktorých ťažko sa dalo povedať, že by šlo o nejaké zmysluplné slovo. Pri gestikulácii používal len ľavú ruku, pravú mal úplne ochrnutú. Vedela o tom, že jej brata sa rodina snažila učiť
písať a, že mu aj tužku dávali do ruky, avšak ona osobne ho nikdy písať nevidela, len pozerať televízor. Tomu, čo bolo vysielané v televízii, podľa jej názoru, poručiteľ rozumel, rozumel aj jednoduchým otázkam v zmysle „pozeráš televíziu?“, na čo on prikývol hlavou a pod.. Z gestikulácie nadobudla dojem, že rozumie významu slov- Rozumel aj rozhovoru viacerých osôb, ktorý prebiehal v jeho blízkosti. Rozumel jednoduchým otázkam.
Svedok P. Q., brat nebohého poručiteľa, potvrdil, že aj on niekoľkokrát ročne brata počas jeho ochorenia navštevoval, pričom nebohý po mozgovej príhode komunikoval len posunkami, vydával skôr nesúvislé zvuky alebo slabiky, používal len ľavú ruku a tou si väčšinou pridržiaval pravú poškodenú a postihnutú ruku. Väčšinou ho počas návštev videl ležať, nikdy ho nevidel čítať ani písať, ale len sledovať televízor, pričom nebohý brat dokázal reagovať na jednoduché otázky, ktoré mu položil, napr. prikývol a pod..
Svedkyňa B. O. bola v konaní vypočutá trikrát, pretože podľa vyjadrenia žalovaných to bola osoba, ktorá s nebohým Q. Q. spisovala sporný závet. Svedkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 09. 12. 2010 uviedla, že po jeho porážke začala pre neho pracovať ako osobná asistentka 13. 03. 2009. Následky tejto choroby sa prejavovali tak, že síce rozumel slovám ale ťažšie komunikoval, jednoduché slová dokázal vysloviť zrozumiteľne, dlhšie alebo komplikovanejšie radšej písal, a to vždy tlačeným písmom a ľavou rukou. Možnože rozhovory, ktoré s ním viedla ho priviedli k tomu, že sa rozhodol napísať závet. Ona to zistila keď na papieri videla „závet“, čo ju prekvapilo a reagovala otázkou, či chce spísať závet, na čo on prikývol, že áno. Svedkyňa potvrdila, že závet, ktorý sa nachádza v spise vo fotokópii ale aj v originály v pripojenom dedičskom spise je tou listinou, ktorú spisoval poručiteľ. Svedkyňa uviedla, že poručiteľ písal texty vždy tlačeným písmom, avšak podpisoval sa priezviskom a písaným písmom. Závet písal pri stole, pretože tam zvykol sedávať, avšak už sa nevedela vyjadriť, kde po napísaní bol odložený alebo daný. Potvrdila však pravosť svojho podpisu na závete, aj skutočnosť, že text písal poručiteľ. Svedkyňa uviedla, že v jej prítomnosti dopisoval poručiteľ poslednú vetu, ktorá začínala slovami: „Píšem to pred svojou asistentkou ...“ a to až do konca a pred ňou poručiteľ závet vlastnoručne podpísal a aj ona ho podpísala. Vzťah poručiteľa k žalobkyni v poslednom roku života poručiteľa bol zlý, pretože poručiteľ na žalobkyňu zanevrel a pri vyslovení mena žalobkyne zúril, čo bolo zjavné z jeho gest a slov. Bolo mu totiž veľmi ľúto, že žalobkyňa za ním nechodila. Naopak k deťom z druhého manželstva žalovaným 2/ a 3/ bol vzťah poručiteľa veľmi kladný, snažil sa byť čo najčastejšie v ich prítomnosti.
Svoju výpoveď svedkyňa O. doplnila potom na pojednávaní 29. 01. 2014, kde uviedla, že v deň keď začal poručiteľ písať závet a reagovať mu doniesla fotografie, ktoré mala doma a týkali sa obdobia, keď žalobkyňa bola ešte dieťaťom. Tieto fotografie mu ukazovala a vtedy ju poručiteľ požiadal, aby mu dala papier a pero. Závet písal možno aj vyše mesiaca, to čo bolo napísané by neobstálo ani gramaticky ani obsahovo, lebo tam boli aj vulgarizmy, preto mu ona robila v texte opravy a on si opravený text prepisoval na čistý papier. Keď mu dala papier a pero, hneď v úvode napísal slovo Závet. Ona na to reagovala s tým, že ak chce závet urobiť, je potrebný advokát alebo notár, inak to nebude platné, na čo poručiteľ reagoval slovami „bude, ja to chcem“. Písal ľavou rukou, vždy musel sedieť pri stole. Pri podpise jej mena ho ešte opravovala, že je B. Y. A. P.. Závet odložila do fascikla, do ktorého odkladali veci. Pri písaní závetu z počiatku nebol nikto prítomný, nevedela to ani jeho manželka. Dozvedela sa o tom až raz, keď prišla z práce a závet bol už takmer celý napísaný. Poručiteľ veľmi túžil, aby za ním prišla žalobkyňa. Svedkyňa uviedla, že pokiaľ upravovala závet, tak len gramatické chyby, pretože obsah ostával tak, ako ho napísal on. Ona mu tiež opravila vulgárne slová, vyčiarkla mu ich a on ich potom napísal slušne, po obsahovej stránke mu nikdy neradila. Svedkyňa nebola svedkom toho, že by poručiteľovi diktovala obsah závetu manželka a ani jej, čiže svedkyni nekázala, čo má napísať. Text závetu sa nachádzal vo fascikli v kuchyni na stole a bol prístupný pre všetkých čo žili v domácnosti. Každý mohol vedieť, kde je uložený. Tam odkladala svedkyňa všetko, čo spolu s poručiteľom urobila, čo písala.
Po zmene zákonného sudcu vo veci, bola svedkyňa vypočutá ešte raz na pojednávaní dňa 27. 04. 2016 v prítomnosti súdneho znalca. Svedkyňa vo svojej výpovedi opäť potvrdila, že listina, ktorá jej bola v originály daná k nahliadnutiu z pripojeného dedičského spisu je listina, ktorú napísal nebohý Q. Q.. Uviedla, že listina, ktorá jej bola ukázaná vznikla možno ako 50-ta v poradí, pretože poručiteľ začal písať húževnato nejaké texty závetu, slová ukladal do tých konceptov sám a ona mu len červenou opravila hrubé chyby v písaní, nikdy neprepisovala žiadny text, ktorý on napísal. Písanie prebiehalo vlastne tak, že poručiteľ nejaký koncept začal písať, ona mu poopravovala chyby, následne zobral čistý papier, prepísal to, čo bolo opravené a znova dopisoval ďalšie slová aj vety, a tie mu ona zase opravovala, vyhadzovala niektoré vulgarizmy a on to načisto znova prepísal. Žiadny text mu svedkyňa nedopĺňala,
teda použité vety a text závetu si tvoril Q. Q. sám. V deň keď podpísala závet už bol celý text listiny tak, ako bol svedkyni daný k nahliadnutiu, napísaný, poručiteľ pred ňou dopísal text, že ho píše pred ňou a podpísal ho. Odmietol však v originály závetu prepísať jej meno na „B.“. Svedkyňa uviedla, že keď poručiteľa zobrala do starostlivosti v marci 2009 písať veľmi nevedel a ani nechcel, avšak pri svedkyni sa rozpísal a začal tvoriť aj dlhšie vety.
V konaní bola vypočutá aj P.. P. I., ošetrujúca neurologička poručiteľa. Tá vo svojej výpovedi uviedla, že poručiteľ bol ťažko ochrnutý na pravú stranu a z postele vstával i líhal si do nej len za pomoci inej osoby, práva ruka bola úplne nefunkčná, na nohe síce stál ale spočiatku vôbec nevedel urobiť kroky, neskôr dokázal vykonávať chôdzu len s pomocou. Nevedel rozprávať vôbec a slovám ani nerozumel, neskôr niektoré veci rozumel, teda jeho porozumenie bolo čiastočné. Schopnosť písať u poručiteľa lekárka neskúšala, avšak v zdravotnej dokumentácii má záznam zo začiatočného obdobia choroby, že poručiteľ nemal záujem učiť sa písať a čítať. Rodinní príslušníci mu boli nápomocní a veľmi sa mu venovali. Svedkyňa uviedla, že poručiteľ rozumel len čiastočne, trpel parciálnou perceptívnou afáziou, z čoho vyplývalo, že niektoré slová vníma a niektorým vôbec nerozumie, čo zistila sama pri vyšetrovaní pacienta, ktorému musela niekedy ukazovať, čo od neho požaduje, aby to urobil. Svedkyňa uviedla, po nahliadnutí do závetu, že gramaticky správne by to napísať pacient zrejme nezvládol.
Súd pôvodne v konaní ustanovil aj znalca z odboru písmoznalectva, avšak vzhľadom na nedostatok porovnávacieho, písomného a originálneho materiálu od poručiteľa z obdobia po mozgovej príhode a z obdobia, do ktorého spadá časovo vytvorenie závetu, nebolo nakoniec možné podať znalecký posudok.
Súd preto ustanovil znalca z odboru neurológie Doc. MUDr. Vladimíra Donátha, PhD., ktorého úlohou bolo odpovedať na otázky, či poručiteľ bol v čase spísania závetu, vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopný čítať a písať a či bol schopný vlastnoručne napísať predmetný závet, či bol schopný uvedený závet prečítať a porozumieť jeho textu a či bol schopný aj uvedený závet aj vlastnoručne podpísať.
Znalec vo veci podal posudok 2/2015, na ktorom zotrval aj v priebehu svojej výpovede na poslednom pojednávaní vo veci samej.
Zo záveru posudku vyplýva, že samotná reč má svoje charakteristické znaky a možno ju rozdeliť na reč vonkajšiu, ktorá je hovorená (spája sa s gestikuláciami, prejavuje sa intonáciou, zvýšením alebo znížením intenzity hlasu) a písaná (tvorenie slov cez spájanie písmen ako prejav štylizácie myšlienok) a potom vnútorná reč, ktorá prebieha v mysli ako formovanie myšlienok. Rečové centrum má v podstate dve základné úlohy a to motorickú, úlohou ktorej je vytvorenie slova, či vety, resp. reči a perceptívnu - pochopenie slova, či vety, resp. reči či už hovorenej alebo písanej, alebo tej, ktorá vznikla vo vlastnej mysli. Poruchy rečového centra sa nazývajú fatické poruchy, neschopnosť pochopiť reč sa nazýva perceptívna fatická porucha a neschopnosť vytvoriť reč sa nazýva expresívna alebo motorická fatická porucha. Úplná neschopnosť vytvoriť reč sa nazýva afázia, pri takejto poruche pacient nie len že nerozumie čo sa mu hovorí, alebo nepochopí písaný text, ale ani nevie vytvoriť nič, čo sa týka reči a čo je najhoršie, nerozumie ani sám seba. Jeho slovná porucha je buď nulová alebo produkuje slovné nezmysly, neexistujúce slová, ktoré sa nazývajú slovný šalát. V drvivej väčšine sa perceptívna a motorická porucha reči vyskytujú vzájomne, pričom nemusia mať vždy rovnaký podiel. V prípade poručiteľa Q.. Q. pri rekonštrukcii jeho neurologického postihnutia sa spoľahlivo dá vychádzať z dostupnej zdravotnej dokumentácie, ktorá je veľmi podrobná. Pri prepustení z neurologickej kliniky v roku 2004 v klinickom obraze poručiteľa bolo prítomné ochrnutie pravostranných končatín a ťažká neschopnosť vytvoriť akúkoľvek reč, hovorenú alebo písomnú, teda expresorická afázia. V priebehu rokov do apríla 2008, klinický neurologický obraz bol bez zmeny s čiastočným porozumením hovorenej reči bez schopnosti tvoriť reč. V skutočnosti porucha tvorby slova reči, či už hovorená alebo písaná, sú si veľmi blízke. Znalec uviedol, že za 41 rokov praxe si nepamätá prípad praváka s motorickou, slovnou afáziou a ťažkou pravostrannou hemiparézou, s výraznejším postihnutím hornej končatiny v porovnaní s dolnou, u ktorého by bola uchovaná schopnosť spontánne tvoriť písané slová a reč. V čase dátumu napísania závetu mal poručiteľ stále veľmi vážne poškodené rečové centrum. Len čiastočne rozumel hovorenej reči a veľmi závažne mal postihnutú schopnosť tvoriť reč. Preto vychádzajúc z objektívnych údajov zo súčasných znalostí neurologickej medicíny a neurofyziológie, a vlastnej 41 ročnej praxe klinického neurológa, považoval znalec za veľmi nepravdepodobné, aby Q. Q. pri neurologickom postihnutí, ktoré mal zdokumentované bol schopný napísať text, ktorý je súčasťou spisovej dokumentácie ako závet. Mohol sa však naučiť podpisovať, pretože samotný podpis má v
sebe istú časť automatizmu, nejedná sa o tvorivú činnosť, ku ktorej je potrebná vyššia alebo iná dávka invencie. Preto znalec odpovedal, že považuje za krajne nepravdepodobné, aby poručiteľ Q. Q. v čase spísania závetu zo dňa 20.05.2009, vzhľadom na svoj zdravotný stav bol schopný samostatne bez pomoci inej osoby čítať a písať. A považuje za veľmi nepravdepodobné, aby bol vzhľadom na svoj zdravotný stav schopný samostatne bez pomoci, vytvoriť uvedený závet. Rovnako považoval za veľmi nepravdepodobné, aby poručiteľ, vzhľadom na svoj zdravotný stav bol schopný uvedený závet samostatne prečítať a porozumieť jeho textu. V prípade, že by mu predmetný text závetu bol prečítaný inou osobou, je pravdepodobné, že by bol schopný zmysel prečítaného textu pochopiť. Poručiteľ však vzhľadom na svoj zdravotný stav bol schopný uvedený závet vlastnoručne podpísať.
Súd sa oboznámil aj so spisom Okresného súdu Martin sp. zn. 17D/1100/2009, ktorý je vedený ohľadne dedičského konania po nebohom Q. Q. a súčasťou tohto spisu je originál sporného závetu. Zo spisu je nepochybné, že poručiteľ zomrel 21. 11. 2009 a zápisnica o predbežnom vyšetrení bola písaná dňa 26. 01. 2010 notárom JUDr. Vladimírom Kostovčákom v Martine, pričom zo zápisnice vyplýva, že žalovaná v rade 1/ ako manželka zomrelého, uviedla len deti z druhého manželstva a podľa zápisnice o deťoch s prvého manželstva nemá vedomosť. Podľa vyjadrenia vypočúvanej osoby, poručiteľ závet nezanechal. Následne bol určený termín prvého pojednávania na 24. 03. 2010 a zo spisu vyplýva, že prvé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo až 21. 05. 2010, predtým však do spisu bolo pripojené plnomocenstvo vtedajšieho právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 01. 04. 2010 a súčasťou spisu je aj fotokópia sporného závetu. Zo zápisnice o pojednávaní pred notárom zo dňa 21. 05. 2010 vplynulo, že závet predložila manželka zosnulého. Následne na pojednávaní dňa 21. 05. 2010 žalobkyňa prostredníctvom svojho vtedajšieho právneho zástupcu namietla absolútnu neplatnosť závetu. V dôsledku tejto skutočnosti bola žalobkyňa vyzvaná, aby do 30 dní podala na súde návrh o určenie neplatnosti závetu.
Nároky žalobkyne súd posudzoval v kontexte ustanovení § 460 a nasledujúcich Obč. zák. a v zmysle ust. § 80 písm. O. s. p.. Žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti závetu, resp. jeho čiastočnej neplatnosti proti žalovaným v rade 1/ až 3/, ktorí boli povolaní ako závetní dedičia. Dôvodila neplatnosťou závetu, a tým, že bola opomenutá ako zákonná dedička v prvej skupine, teda potomok poručiteľa z jeho prvého manželstva. Podľa presvedčenia súdu žalobkyňa má na takomto určení naliehavý právny záujem, ktorý je základným predpokladom pre úspech určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p.. Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah, alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa § 460 Obč. zák. dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Podľa § 461 ods. 1 Obč. zák. dedí sa zo zákona, zo závetu, alebo z oboch týchto dôvodov. Podľa § 461 ods. 2 Obč. zák. ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona. Ak sa nadobudne zo závetu len časť dedičstva, nadobúdajú zvyšnú časť dedičia zo zákona. Podľa § 473 ods. 1 Obč. zák. v prvej skupine dedia po poručiteľovi detí a manžel, každý z nich rovnakým dielom. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že žalobkyňa za predpokladu, že by súd určil neplatnosť sporného závetu, alebo jeho aspoň čiastočnú neplatnosť, mohla by po poručiteľovi neb. Q. Q. dediť ako dedič zo zákona v prvej skupine. Podľa § 476 ods. 1 Obč. zák. poručiteľ môže závet napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov, alebo vo forme notárskej zápisnice. Podľa § 476 ods. 2 Obč. zák. v každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný. Podľa § 476a Obč. zák. vlastnoručný závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný. Podľa § 476c ods. 1 Obč. zák. poručiteľ, ktorý nemôže čítať, alebo písať, prejaví svoju poslednú vôľu pred tromi súčasne prítomnými svedkami v listine, ktorá musí byť prečítaná a prítomnými svedkami podpísaná. Pri tom musí pred nimi potvrdiť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Pisateľom a prečitateľom môže byť aj svedok, pisateľ však nesmie zároveň pred čitateľom. Podľa § 476c ods. 2 Obč. zák. v listine sa musí uviesť, že poručiteľ nemôže čítať, alebo písať, kto listinu napísal a kto nahlas prečítal a akým spôsobom poručiteľ potvrdil, že listina obsahuje jeho pravú vôľu. Listinu musia svedkovia podpísať.
Na závet sa vzťahujú všeobecné náležitosti potrebné pre platnosť právneho úkonu, čiže náležitosti, ktoré sa týkajú osoby závetcu, náležitosti vôle, listiny, na ktorej obsah závetu zachytený a náležitosti predmetu závetu. V konaní nebol produkovaný dôkaz, že by poručiteľ Q. Q. ku dňu 20.05.2009 bol obmedzený spôsobilosti na právne úkony, alebo, že by bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony. U poručiteľa nebola diagnostikovaná duševná porucha. Trpel neurologickým ochorením, v dôsledku, ktorého, podľa vyjadrenia znalca nebol vôbec schopný tvoriť reč. Podľa vyjadrenia znalca bolo krajne a veľmi nepravdepodobné, aby poručiteľ vzhľadom na svoj zdravotný stav bol schopný samostatne bez pomoci inej osoby čítať a písať bez pomoci inej osoby vytvoriť uvedený závet a veľmi nepravdepodobné, aby bol schopný uvedený závet samostatne prečítať a porozumieť jeho textu. V prípade, že by mu predmetný text závetu bol prečítaný inou osobu je pravdepodobné, že bol schopný zmysel prečítaného textu pochopiť. Napriek tomu svedkyňa O. opakovane pri svojej výpovedi tvrdila, že predmetný závet spisoval poručiteľ s ňou, aj keď tvorba listiny, ktorá nakoniec bola pripojená do súdneho spisu trvala možno aj niekoľko týždňov. Závet tak, ako každý právny úkon musí byť, keďže je prejavom vôle závetcu výslovný, tento prejav musí byť urobený slobodne a vážne, určite zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Obč. zák.) a samotný závet musí zodpovedať formálnym a obsahovým náležitostiam vyplývajúcim zo zákona. Zo závetu musí vyplývať tiež kto ho robí a koho poručiteľ ustanovuje za svojho dediča. Pokiaľ ide o predmet závetu, ten musí byť dovolený a možný, teda závetca môže v závete disponovať len s majetkom, ktorý mu skutočne patrí, alebo ho určite nadobudne do momentu svojej smrti. Ustanovenie § 476a upravuje pojem vlastnoručného závetu o aký, zdá sa, v prípade poručiteľa Q. Q. ide. Pochybnosti súdu však vyvoláva otázka, či prejav vôle urobený na listine, ktorá bola pred svedkyňou O. podľa vykonaného dokazovania Q. Q. podpísaná dňa 20. 05. 2009 je skutočne textom, ktorý napísal poručiteľ a, či obsah tejto listiny je vážnym a slobodným prejavom vôle neb. poručiteľa Q. Q.. Takéto pochybnosti mal súd vzhľadom na skutočnosť, že podľa výpovede svedkyne Komorášovej, tá nijak nezasahovala do obsahu závetu, mimo vyškrtávania vulgarizmov a opravy gramatických chýb. Koncept závetu poručiteľ, podľa jej vyjadrenia mal opakovane na čisto „prepisovať“ a tento koncept sa odkladal do fasciklu, ktorý ležal v kuchyni na stole. Z prvej výpovede svedkyne O. však vyplynulo, že pred ňou poručiteľ napísal len poslednú vetu, ktorá znela „píšem to pred svojou asistentkou P. O., ktorá to všetko môže dosvedčiť, že to všetko myslím vážne“. Ďalšie pochybnosti súdu o tom, či sa jedná o skutočne vlastnoručne napísaný závet poručiteľa vzbudzuje aj skutočnosť, ako sa tento závet predložil v dedičskom konaní. Z výpovedí detí poručiteľa tak ako boli urobené na pojednávaní dňa 29.10.2015, teda žalovaných v rade 2/ a 3/, vyplynulo, že o existencii závetu sa dozvedeli od matky, po otcovej smrti, dokonca žalovaný v rade 3/ až neskôr. Podľa presvedčenia súdu je krajne nepravdepodobné, ak najbližší rodinní príslušníci, ktorí podľa vlastných výpovedí sa počas choroby o svojho otca a manžela obetavo starali a tešili sa z každého jeho úspechu, by sa o tak dôležitej listine, ktorú sa ich otcovi a manželovi podarilo napísať, dozvedeli až po otcovej smrti, napriek tomu, že žalovaná v rade 1/ ako manželka sa tak podľa vlastnej výpovede dozvedieť niekedy na sklonku života poručiteľa od svedkyne O.. Podľa presvedčenia súdu je krajne nepravdepodobné, aby sa o takom dôležitom úkone, ktorý mal byť súčasne nad rámec skúseností medicíny vybočujúcim úspechom pacienta nedozvedeli skôr, a to buď od svedkyne O., alebo manželky nebohého. Pochybnosti o pravosti tohto závetu vzbudzuje skutočnosť, že manželka nebohého, ktorá poskytovala prvotné informácie notárovi prejednávajúcemu dedičstvo po nebohom sa o závete nezmienila a dokonca zatajila existenciu ďalšej zákonnej dedičky, ktorou je žalobkyňa. Až potom, čo žalobkyňa z vlastnej iniciatívy sa prihlásila ako účastníčka dedičského konania bol po takmer pol roku prebiehajúce dedičského konania do spisu predložený závet, ktorý mal podľa manželky nebohého poručiteľa spísať samotný poručiteľ. Takýto postup žalovanej v rade 1/ vzbudzuje u súdu dôvodné podozrenie, že ide o účelovo vyrobenú listinu s cieľom vylúčiť žalobkyňu z dedenia po neb. otcovi, ktorá bola predložená až v momente, keď sa so žalobkyňou muselo reálne, ako so spoludedičkou, v dedičskom konaní začať rátať. Podľa výpovede žalovanej v rade 1/ a svedkyne O. Q. Q. do momentu kým ho nezačala opatrovať v marci roku 2009, svedkyňa O. ako jeho osobná asistentka skoro vôbec nepísal. Následne sa mal rozpísať až pod vplyvom pôsobenia osobnej asistentky svedkyne O., a to dokonca tak, že výsledkom jeho novozískaných schopností písať sa po cca 2 mesiacoch pôsobenia svedkyne O. stala listina, ktorá je nielen správne gramaticky napísaná, ale má aj všetky náležitosti a logicky slovosled a podľa súdu javí sa byť logickým vyjadrením vôle poručiteľa. Jednotlivé slová významovo logicky na seba nadväzujú, sú správne skloňované, závet je tvorený súvetiami, nie je jednoduchými vetami, ktoré mal
bez pôsobenia tretej osoby vytvoriť ako svoj logický písomný prejav nebohý poručiteľ bez zásahu tretej osoby, napriek tomu, že z výpovedí vypočutých svedkov vyplývalo, že nebol schopný pochopiť zložitejšie otázky, alebo porozumieť zložitejším a rozsiahlejším vetám. Samotný znalec poukázal na skutočnosť, že považuje za veľmi nepravdepodobné, aby pri neurologickom postihnutí, ktoré poručiteľ mal, a ktoré je zdokumentované by bol schopný spontánne sám od seba napísať logický text, ktorý je súčasťou spisovej dokumentácie ako závet. U poručiteľa bola totiž v priebehu 5 rokov jeho ochorenia konštatovaná afázia, teda porucha, pri ktorej pacient nielen nerozumie, čo sa mu hovorí, ale nepochopí písaný text, ale ani nevie vytvoriť nič, čo sa týka reči a, čo je najhoršie nerozumie ani sám seba. Preto je aj pre súd nepravdepodobné, aby poručiteľ, ktorý nebol schopný pochopiť význam zložitejších otázok, ktoré dostával zo svojho okolia, bol schopný samostatne vytvoriť tak logicky a zložitý text, aký je obsahom „závetu z 20.05.2009“. Pochybnosti súdu sú o to väčšie, že napriek tomu, podľa vyjadrenia svedkyne O. a vzhľadom na to, že v prípade závetu šlo o produkt „niekoľkotýždňového snaženia poručiteľa“ (ktorý tvoril rôzne koncepty, ktoré mala svedkyňa O. opakovane opravovať a on ich mal neustále prepisovať), pričom podľa vyjadrenia príbuzných a svedkyne O. mal písať aj iné texty, sa nič z týchto textov nezachovalo a táto skutočnosť bola nakoniec dôvodom, pre ktorý nebolo možné nariadiť grafologické skúmanie závetu z 20.05.2009. Manželka nebohého, teda žalovaná v rade 1/ totiž všetky tieto koncepty podľa vlastnej výpovede vyhodila. Za takýchto okolností, aj, keď nebol produkovaný v konaní dôkaz, ktorý by vyvrátil, že text závetu vlastnoručne napísal poručiteľ, (pretože tento text nemohol s iným materiálom porovnať znalec z odboru písmoznalectva) z vykonaného dokazovania súd nenadobudol presvedčenie (a to nezvratné presvedčenie), že sporný závet je slobodným prejavom vôle poručiteľa a to vzhľadom na skutočnosť, že ten podľa vykonaného dokazovania, najmä znalcom z odboru neurológia nebol schopný tvoriť reč ani hovorenú, a ani v tak zložitej podobe, ako bola vyjadrená v predmetnom závete. Preto súd dospel k presvedčeniu, že vzhľadom na ochorenie poručiteľa predmetný závet nie je prejavom jeho slobodnej vôle, nakoľko v takejto podobe ho poručiteľ vzhľadom na svoje ochorenie nemohol vytvoriť. Súdu sa javí pravdepodobnejšia situácia, že poručiteľ text závetu opisoval, avšak vzhľadom na vyjadrenie znalca je veľmi nepravdepodobné, že by opisovaný text dokázal samostatne prečítať a po prečítaní mu porozumieť. Keďže podľa svojho neurologického nálezu nebohý Q. Q. nebol schopný prečítať písaný text, nie je podľa presvedčenia súdu možné, aby ak podľa výpovede svedkyne Komorášovej sa text závetu a listina tvorila aj niekoľko týždňov a poručiteľ postupne nadväzoval a pripisoval k už vytvorenému textu ďalšiu časť textu, nadviazal logickým správne vyskloňovaným textom na to, čo už pred pár dňami vytvoril. Takéto logické nadviazanie a pokračovanie v texte tak, aby dávalo zmysluplný obsah, predpokladá totiž prečítanie predchádzajúceho textu a podľa presvedčenia súdu neporušenú schopnosť vytvárať písanú reč.
Preto súd nadobudol hlboké vnútorné presvedčenie, že listina, ktorá bola žalobou napadnutá a javí sa byť ako závet Q. Q. z 20. 05. 2009, nie je prejavom jeho slobodnej a vážnej vôle, pretože Q. Q. takýto text, vzhľadom na svoje zdravotné poškodenie by nebol schopný vytvoriť a je otázne, či bola celá, vzhľadom na proces jej tvorby, vlastnoručne Q. Q. napísaná. Je preto sporné splnenie podmienok vyžadovaných ust. § 476a Obč. zák. a naplnenie podmienok, a vážnosti, a slobody vôle poručiteľa, ktoré vyžaduje ust. § 37 ods. 1 Obč. zák..
Súd preto určil, že závet zo dňa 20. 05. 2009, ktorý mal napísať poručiteľ Q. Q., H.. Q.W., A.. XX. XX. XXXX, naposledy bytom U.M. XXXX/XX, XXX XX P., je neplatný.
Tým súd rozhodol o primárnom petite a o druhom subsidiárnom alebo eventuálnom petite už preto nerozhodoval, nakoľko závery pre rozhodnutie podľa eventuálneho petitu z dokazovania nevyplývali.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O. s. p. tak, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V čase vyhlásenia rozsudku, ktorý bol na pojednávaní doručovaný procesným stranám, totiž neboli známe trovy víťaznej žalobkyne ale ani ustálené trovy štátu, ktoré vznikli znaleckým dokazovaním.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.
V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí, ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,
h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať výkonom rozhodnutia.