Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25CoE-36-2016.pdf
PDF · 106.29 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoE/36/2016
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., sídlo: Vajnorská 100/ A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnej: V. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. C. XXX, K., o vymoženie sumy 1.914,33 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 12. novembra 2015 pod č.k. 12Er/711/2015-26 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 12. novembra 2015 pod č.k. 12Er/711/2015-31 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12. novembra 2015 č.k. 12Er/711/2015-26 p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12. novembra 2015 č.k. 12Er/711/2015-31 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením zo dňa 12.11.2015 č.k. 12Er/711/2015-26 súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku účinného do 31.12.2014, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 39 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 379/2008 Z.z, článkami Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vykonaným dokazovaním. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnej vykonania exekúcie na peňažné plnenie, keď poukazoval na rozhodcovský rozsudok zo dňa 30.04.2014 sp.zn. PV-C/0112/0308, ktorého vydaniu predchádzala zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 08.12.2008. Z predložených dokladov mal za preukázané, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, ktorý je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Preskúmal zmluvu o úvere, obchodné podmienky pre úver a všeobecné obchodné podmienky. V bode 2.7 zmluvy o úvere je uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo všeobecných obchodných podmienkach. V časti II bod 10.2. všeobecných obchodných podmienok je ďalej uvedené, že Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, alebo všeobecnému súdu. Ak Klient
najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/alebo Zmluvy nedoručí Banke písomne oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Bol toho názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú doložku, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky tým, že znemožňuje spotrebiteľke zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľka osobitne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. V zmluve o úvere boli zmluvné podmienky vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah. Povinná sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdala vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), e) a f) OSP a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) OSP, namietajúc prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16. 06. 2009 sp.zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania namietal prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu podľa § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 2/2000. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s., postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, a že OSP, ani Exekučný poriadok, ani zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS. Taktiež judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj namietal neprimerané zvýhodňovanie povinnej pred exekučným súdom na základe jej postavenia, pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8. Dospel k záveru, že exekučný súd svojím postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Záverom poukázal na skutočnosť, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, a preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Komárno. Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienila vyhovieť.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.
Predmetom tohto konania je žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., so sídlom Exekútorského úradu v Rimavskej Sobote, Kálmána Mikszátha 268 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, doručená súdu prvého stupňa dňa 28.04.2015. Spolu s ňou bol predložený i návrh oprávneného zo dňa 15.03.2015, ktorým sa domáha od povinnej vymoženia sumy 1.914,33 eura s príslušenstvom a exekučný titul, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Bratislava, Sienkiewiczova 4, zo dňa 30.04.2014 sp.zn. PV-C/0112/0308, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.05.2014 a vykonateľnosť dňa 21.06.2014. Súčasťou spisu je i zmluva o úvere č. 1759803408, uzatvorená právnym predchodcom oprávneného - Poštovou bankou, a. s. a povinnou dňa 08.12.2008, obchodné podmienky pre úver [verzia 2/2008] a všeobecné obchodné podmienky účinné od 01.01.2008.
Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak je exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. V rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo/146/2011 a zo dňa 18.01.2012 sp.zn. 6Cdo/143/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí ako exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.
Odvolací súd nezistil vadu konania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) OSP, nakoľko zo spisu nevyplýva, že by v exekučnom konaní bolo už rozhodnuté. Exekučný súd nerozhodoval o rovnakej žiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov. K tvrdeniu oprávneného, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom odvolací súd dodáva, že v štádiu, pri ktorom súd skúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul (§ 44 Exekučného poriadku) v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačuje totiž, aby boli rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na uvedené, oboznamovanie sa s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní. Ak je na zistenie dôvodov potrebné vykonať dokazovanie, exekučný súd je povinný nariadiť za tým účelom pojednávanie. Ak je však možné rozhodnúť iba na základe právneho posúdenia veci bez vykonávania dokazovania, pojednávanie nie je potrebné. K dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne právne posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, a teda mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinnú zaväzuje rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 Občianskeho zákonníka za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovarov či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti je tzv. nespotrebiteľom. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na dodávateľovi. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom oprávneného túto charakteristiku spĺňa. Znenie samotnej zmluvy o úvere povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko bola pripravená už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom na túto skutočnosť je nevyhnutné na uvedený vzťah použiť ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na spotrebiteľské zmluvy. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. II. bode 10.2 všeobecných obchodných podmienok, na ktorú sa odvoláva zmluva o úvere v bode 2.7, bola správne posúdená ako neprijateľná, pretože táto nebola individuálne dojednaná. Povinná osoba mohla zmluvu prijať len ako celok alebo ako celok ju odmietnuť, pričom toto ustanovenie spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej osoby. Súd vzal správne do úvahy príslušnú judikatúru ESD v kontexte príslušných článkov Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou je zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Možno povedať, že dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber, či spor bude riešiť rozhodcovský súd alebo súd SR, je výlučne na žalujúcej strane, teda dodávateľovi, a tak spotrebiteľka nemá možnosť ovplyvniť jeho výber. V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne rozhodol, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.
Odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere nezbavovalo oprávneného (resp. jeho právneho predchodcu) povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12.11.2015 č. k. 12Er/711/2015-26 ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Predmetom tohto odvolacieho konania je i uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12.11.2015 č.k. 12Er/711/2015-31. Prvostupňový súd v ňom uložil oprávnenému, aby v lehote 3 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktorý je 3 eurá. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na položku 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, s tým, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP a § 221 ods. 1 písm. f), h) a i) OSP, domáhajúc sa zrušenia napadnutého uznesenia. Dôvodil tým, že doručenie ani prijatie podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom nie je poplatkovým úkonom. Súd podľa jeho názoru vykonal spoplatňovaný úkon bez návrhu účastníka konania. V zákone o súdnych poplatkoch absentuje výslovné určenie poplatníka poplatku za zhotovenie takéhoto rovnopisu, a rovnako tak, zákon neobsahuje ustanovenia, na základe ktorých by bolo poplatníka možné určiť. Uviedol, že uloženie poplatkovej povinnosti aj za spôsob podania návrhu je duplicitným spoplatnením toho istého úkonu a zákon takýto postup nepripúšťa. Uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. h) zákona o súdnych poplatkoch nemôže vzniknúť skôr, ako je rozhodnuté o veci samej. Do pozornosti dal Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 06. 2011 sp.zn. 6M Cdo 7/11, kde sa uvádza "Elektronická forma podania vylučuje povinnosť účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami. Ak by totiž účastník konania aj v takomto prípade takúto povinnosť mal, možnosť elektronického podania so ZEP-om by pre neho nemala praktický význam. Ak teda v prípade takéhoto podania účastník konania nemá povinnosť predložiť podanie s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami, potom nemožno ani ukladať povinnosť nahradiť štátu trovy vzniknuté v súvislosti s konverziou takéhoto podania na písomné podanie v listinnej forme."
Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Komárno. Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemieni vyhovieť.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.
Podľa § 42 ods. 1 prvá veta OSP, podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona o súdnych poplatkoch je poplatníkom v exekučnom konaní oprávnený a povinný.
Podľa pol. č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, sa ukladá súdny poplatok za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami, a to za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.
Z obsahu spisu vyplýva, že oprávneným bolo podané elektronické podanie so zaručeným elektronickým podpisom. Obsahovalo odpoveď na výzvu súdu prvého stupňa zo dňa 18.05.2015 na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie predložením rozhodcovskej zmluvy, od ktorej odvodzoval svoju právomoc
rozhodcovský súd. Oprávnený predložil súdu podanie zo dňa 26.06.2015 s prílohou (všeobecné obchodné podmienky) elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom.
Oprávnený v odvolaní poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 06. 2011, sp.zn. 6M Cdo 7/2011. V tomto konaní sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal otázkou (strana 4 odsek 2) "či v prípade súdneho poplatku za úkon súdu uvedený v položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov je aplikácia § 4 ods. 2 písm. m/ zákona o súdnych poplatkoch o osobnom oslobodení žalobkyne od súdnych poplatkov vylúčená". Špecificky sa zaoberal vzťahom § 42 ods. 3 veta tretia OSP ako ustanovenia upravujúceho náhradu trov súdu za vyhotovenie kópií pri nepredložení potrebného počtu rovnopisov a príloh účastníkom s položkou 20a sadzobníka súdnych poplatkov, pričom dospel k záveru, že zaplatiť súdny poplatok a nahradiť trovy konania sú zásadne dve rozdielne povinnosti, preto pomer špeciality medzi ustanovením § 42 ods. 3 veta tretia OSP a ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch neprichádza do úvahy. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto konaní nevyslovil záver, že v prípade vyhotovenia rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami zaručeným elektronickým podpisom nie je navrhovateľ povinný zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Oprávneným citovanú časť uznesenia potom nemožno vykladať inak ako tak, že za to, za čo má byť v zmysle položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov vyrubený súdny poplatok nemôže byť uložená náhrada trov v zmysle § 42 ods. 3 veta tretia OSP, pretože sa jedná o dve rozdielne povinnosti.
K námietkam oprávneného, že doručenie ani prijatie podania so zaručeným elektronickým podpisom nie je poplatkovým úkonom, rovnopis vyhotoviť nežiadal a zákon neobsahuje ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné určiť poplatníka, teda subjekt poplatkovej povinnosti, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že poplatkovým úkonom nie je v tomto prípade doručenie alebo prijatie takéhoto podania, ale vyhotovenie jeho rovnopisu súdom. Na vyhotovenie rovnopisu podania súdom nie je potrebná žiadosť alebo súhlas účastníka konania, ktorý takéto podanie urobil. Časť ustanovenia § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, kde sa píše, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh je treba vykladať spôsobom, že súdne poplatky sa vyberajú v návrhovom konaní. Z toho, že sa v tomto prípade jedná o podanie, ktorým sa dopĺňa návrh na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že aj v tomto konaní sa vyberajú súdne poplatky. Pokiaľ ide o oprávneným uvádzanú absenciu určenia poplatníka poplatku za vyhotovenie rovnopisu podania v zákone, podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona o súdnych poplatkoch je poplatníkom oprávnený a povinný v exekučnom konaní. Pretože podanie, ktorého rovnopis súd vyhotovil je doplnením jeho návrhu na vykonanie exekúcie, bolo potrebné súdny poplatok uložiť nie povinnej, ale oprávnenému.
Oprávnený v odvolaní namietal, že uloženie poplatkovej povinnosti aj za spôsob podania návrhu je duplicitným spoplatnením toho istého úkonu a zákon takýto postup nepripúšťa. Podľa názoru odvolacieho súdu z charakteru súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisu podania podľa položky 20a sadzobníka vyplýva, že sa jedná o špecifický, samostatný poplatkový úkon, ktorý nijakým spôsobom nie je duplicitný s poplatkom za podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Bolo by nespravodlivé pre vyhotovovanie rovnopisov súdom pri podaniach so zaručeným elektronickým podpisom celoplošne zvyšovať súdny poplatok za návrh na začatie konania, teda aj tým, ktorí podanie podajú iným zákonným spôsobom, pri ktorom súdu predložia potrebný počet rovnopisov, alebo nahradia trovy na vyhotovenie kópií. K jeho tvrdeniu, že uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. h) zákona o súdnych poplatkoch nemôže vzniknúť skôr, ako je rozhodnuté o veci samej, odvolací súd uvádza, že vo veci samej bolo rozhodnuté v rovnaký deň ako vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok, čiže dňa 12.11.2015. Táto námietka je preto neopodstatnená. Odvolací súd zastáva názor, že keďže predmetné podanie oprávneného bolo urobené elektronickými prostriedkami a bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, súd prvého stupňa postupoval správne, keď mu za vyhotovenie rovnopisu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12.11.2015 č.k. 12Er/711/2015-31 ako vecne správne, podľa § 219 ods. 1 OSP, potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.