Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/85/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej, v právnej veci navrhovateľa: C. F., U.. XX.XX.XXXX, G.. A.. Š. XX, Q., t.č. v Ú. na H. F. O. E. H. B., zast. JUDr. Ivanou Gajdošíkovou, advokátkou, J. Kozáčeka 146/13, Zvolen, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2. novembra 2015 č.k. - 291 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 1.819 eur zastavil, zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.136,90 eur v dôsledku nezákonnej väzby podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Zastavenie konania v časti o zaplatenie náhrady škody, spočívajúcej v ušlej mzde vo výške 1.819 eur, odôvodnil právne ust. § 96 O.s.p. a vecne späťvzatím návrhu navrhovateľom. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ bol uznesením Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp.zn. F. XX/XXXX zo dňa 23.05.2005 vzatý dňa 22.05.2005 do väzby podľa ust. § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda z dôvodu, že vzhľadom na osobu obvineného hrozí dôvodná obava, že pri ponechaní na slobode bude naďalej pokračovať v trestnej činnosti, prípadne vykoná čin, ktorým hrozil. Z odôvodnenia tohto uznesenia tiež zistil, že navrhovateľ bol v čase vzatia do väzby 15-krát odsúdený pre majetkovú a násilnú trestnú činnosť, a v rozhodnom čase nebol nikde zamestnaný, je agresívny, finančné prostriedky obvykle získava trestnou činnosťou, v dôsledku čoho mal súd rozhodujúci o jeho väzbe preukázanú odôvodnenú obavu, že navrhovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať. Navrhovateľ bol následne rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hroznom sp. zn. zo dňa 04.01.2006, právoplatným dňa 30.07.2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , spod obžaloby oslobodený. Uviedol, že navrhovateľ žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.136,90 eur titulom nezákonnej väzby podľa zákona č. 514/2003 Z.z., argumentujúc tým, že i keď bol viackrát súdne trestaný, vždy sa k činu priznal a tento oľutoval, avšak v tomto prípade bola väzba nezákonná, čoho si bol od začiatku vedomý, a preto ju pociťoval ako psychickú ujmu a zásah do jeho cti. Navrhovateľ poukazoval na to, že stratil príjem z brigádnickej činnosti, tvrdil, že táto väzba mu znemožnila stretávať sa so synom, a ich vzájomné vzťahy, ktoré sa v tom čase snažil nadviazať, sa

prerušili, a tiež, že počas väzby pociťoval nespravodlivosť, nakoľko bol nevinný, že opätovnou väzbou mu bolo ukrivdené z dôvodu, že bol viackrát trestaný, a tvrdil, že sa mu stále vracajú myšlienky, že bol vzatý do väzby bez reálneho dôvodu iba s poukazom na jeho minulosť. Navrhovateľ tiež tvrdil, že hoci bol viackrát trestaný, opätovná väzba narušila jeho spoločenské uplatnenie najmä v tom, že susedia a známi opätovne poukazovali na to, že je zasa vo väzbe, a že nezákonná a nespravodlivá väzba mu spôsobila následky vo forme rôznych obmedzení, príkorí a bytostne osobnostne zasiahla celú jeho bytosť vo sfére osobnostných práv, v rovine osobného "duševného vlastníctva", neoprávnených zásahov do jeho osobného a osobnostného práva fyzickej osoby, keď pociťoval ujmu, krivdu, nespravodlivosť a frustrácie. Konštatovanie, že došlo k porušeniu jeho základných práv, nepovažoval za dostatočnú satisfakciu za konanie Okresného súdu v Žiari nad Hronom, a mal za to, že suma 8,30 eur na deň, ktorú žiadal ako nemajetkovú ujmu, zodpovedá psychickým a zdravotným problémom, ktoré mu väzba spôsobila, a to aj s poukazom na ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 uvedeného zákona je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Súd prvého stupňa uviedol, že odporca s návrhom na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nesúhlasil, keď zastával názor, že navrhovateľovi už bola v predmetnej veci poskytnutá určitá forma satisfakcie v podobe oslobodzujúceho rozsudku, a táto sa javí vzhľadom na osobu navrhovateľa a jeho postavenie v spoločnosti ako dostatočná.

Po právnej stránke vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 8 ods. 1, 5 a 6 písm. a), § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno na svoje tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy, ktorú žiadal odškodniť v peniazoch. Splnenie prvého predpokladu pre nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle § 5 zákona č. 514/2003 Z.z. mal za preukázané, nakoľko navrhovateľ bol od 22.05.2005 do 05.10.2005 vo väzbe, a spod obžaloby bol následne oslobodený. Skonštatoval, že zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008 v ust. § 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, a že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonnou väzbou a vznikom nemajetkovej ujmy, ktorá predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod.. Ustálil, že zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritériá, a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady, pričom úvahy súdu musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania ohľadom konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby. V tejto súvislosti zdôraznil, že až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2009 vymedzila v ust. § 17 ods. 3 demonštratívnym výpočtom okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, a v ust. § 17 ods. 4 stanovila spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, o treste, ochrannom opatrení a o väzbe. Vysvetlil, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, keď výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom je potrebné vychádzať z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu, prihliadnuť na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, a k charakteru a rozsahu hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté. Uviedol, že pri určení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby navrhovateľa v spoločnosti, treba vychádzať aj z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí navrhovateľa.

Na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil, že navrhovateľ nepreukázal zníženie svojej cti a dôstojnosti v jeho osobnom a rodinnom živote v takej miere, aby mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na to, že pokiaľ navrhovateľ odôvodňoval svoj nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do jeho osobnosti vo forme rôznych obmedzení, príkorí

a zásahmi do celej jeho bytosti vo sfére osobnostných práv, v rovine osobného "duševného vlastníctva", neoprávnených zásahov do jeho osobného a osobnostného práva fyzickej osoby, tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal, rovnako ani tvrdenie o zhoršení jeho vzťahu so synom, ku ktorému malo dôjsť práve v dôsledku tejto konkrétnej väzby. Dospel tiež k záveru, že navrhovateľ nepreukázal ani zníženie jeho vážnosti v spoločnosti a v pracovnom živote v príčinnej súvislosti práve s touto väzbou, keďže v čase vzatia do tejto väzby bol už 15-krát trestne stíhaný, v dôsledku čoho bola jeho povesť už v značnej miere narušená, a rovnako bolo sťažené i jeho spoločenské uplatnenie ako aj možnosť uplatniť sa v pracovnom živote, a preto nemal za preukázané, že uvedené obmedzenia mu boli spôsobené práve v dôsledku tejto väzby, a to ani v prípade, že bol neskôr spod obžaloby oslobodený. Zdôraznil, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevzniká automaticky, a jeho vznik je potrebné preukázať. Mal tiež za to, že ani vyčíslenie výšky nemajetkovej ujmy poukazom na ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. nepostačuje bez toho, aby bolo preukázané, že ku vzniku nemajetkovej ujmy vôbec došlo, keď naviac uvedené ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktoré nadobudlo účinnosť až dňom 01.01.2009, avšak väzba navrhovateľa trvala v roku 2005, sa na posudzovanú vec nevzťahuje. Uzavrel, že navrhovateľ v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nezákonnou väzbou vzniknúť, a jeho všeobecné tvrdenia tak zostali v konaní dôkazne nepodložené.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie, a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Opätovne uviedol, že bol v trestnom konaní spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodený, a že od 22.05.2005 do 05.10.2005 teda vykonával nezákonnú väzbu, ktorá výrazným spôsobom zasiahla do jeho základných práv a slobôd, cti a dôstojnosti, a mala negatívny dopad na jeho zdravie. Mal za to, že súd prvého stupňa následky nezákonnej väzby na jeho osobu bagatelizoval. Zotrval na tvrdení, že práve z dôvodu tejto väzby došlo k zhoršeniu vzťahov s jeho synom, a k nútenému ukončeniu jeho brigádnickej činnosti, a teda k strate príjmu. Súhlasil s tým, že nikdy nezastával pracovnú pozíciu, strata ktorej by v spoločnosti znížila jeho postavenie, ale poukázal na to, že strata zamestnania mala na neho negatívny finančný dopad. Uviedol, že ním uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu odráža finančný a psychický dopad väzby na jeho osobu, a súd by mal rešpektovať jeho pocity a vysvetlenia ohľadom rozsahu ujmy, pretože tieto sa nedajú objektivizovať.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o navrhovateľom uplatňovanom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonnej väzby, a teda riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny záver o nepreukázaní tvrdených skutočností a teda neunesení dôkazného

bremena navrhovateľom ohľadom ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 8 ods. 1, 5 a 6 písm. a), § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré aj správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa aj riadne, a vyčerpávajúcim spôsobom v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne tiež vysvetlil, z akého dôvodu považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný, keď sa v tejto súvislosti detailne zaoberal zisteným skutkovým stavom, ako aj podmienkami, ktorých kumulatívne splnenie je predpokladom zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonnou väzbou, a vyvodil správny záver, že i keď k nezákonnej väzbe navrhovateľa došlo, navrhovateľ nepreukázal splnenie ďalších predpokladov na uplatnenie zodpovednosti štátu za jeho údajnú nemajetkovú ujmu, pretože nepreukázal samotný vznik a existenciu tvrdenej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nezákonnou väzbou a tvrdenou nemajetkovou ujmou, pričom všetky svoje závery ako i právny názor vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dospel, a jeho rozhodnutie považuje za presvedčivé a vyčerpávajúce. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa považuje tiež za zbytočné sa v odvolacom konaní zaoberať identickými a dôkazom nepodloženými všeobecnými tvrdeniami navrhovateľa o jeho ujme, keď skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvého stupňa sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. Navrhovateľ totiž v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nevysporiadal, a len jeho vnútorné presvedčenie o tom, že mu v súvislosti s nezákonnou väzbou vznikla nemajetková ujma, a že jej náhrada v peniazoch mu mala byť priznaná, nemôže spochybniť správne rozhodnutie súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho názormi, a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že v posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonnou väzbou. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými sú nezákonnosť väzby, vznik škody alebo, ako v tomto prípade, nemajetkovej ujmy, a príčinná súvislosť medzi nezákonnou väzbou a vznikom nemajetkovej ujmy. Bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa, ktorý sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ako už správne vyhodnotil súd prvého stupňa, navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať splnenie všetkých troch predpokladov pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu podľa ust. § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2008, keď ničím nepreukázal, že mu vôbec nemajetková ujma vznikla, a že by mu ním tvrdená ujma vznikla v bezprostrednej príčinnej súvislosti so súdom prvého stupňa konštatovanou nezákonnou väzbou. Je potrebné si uvedomiť, že konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena navrhovateľom, a nakoľko navrhovateľ svoje tvrdenia o nemajetkovej ujme ničím nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno, a preto rozhodol súd prvého stupňa správne, keď jeho návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Odvolací súd nemá viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení a na ich podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. a úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil návrhom (151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.