Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6CoP-16-2016.pdf
PDF · 143.25 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoP/16/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: T. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Čadca, dieťa rodičov: matky L. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX B, XXX XX K., a otca: T. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, XXX XX K., o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16P/2/2016-79 zo dňa 10. februára 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 16P/2/2016-79 zo dňa 10. februára 2016 potvrdzuje.
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zveril maloletého T. I., nar. XX.XX.XXXX (ďalej aj „maloleté dieťa") do osobnej starostlivosti matky, ktorá bude maloletého v bežných veciach zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne uložil otcovi s účinnosťou od 13.01.2016 povinnosť prispievať na výživu maloletého T. mesačne sumou 100,00 Eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Splatné výživné za obdobie od 13.01.2016 do 10.02.2016 na maloletého T. v sume 161,18 Eur súd povolil otcovi splácať v splátkach po 20,00 Eur mesačne, spolu s bežným výživným s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Zároveň súd upravil styk otca s maloletým dieťaťom tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletým T. každý nepárny týždeň v mesiaci v utorok od 16.00 hod. do 19.00 hod., vo štvrtok od 16.00 hod. do 19.00 hod., s tým, že v utorok a v štvrtok o 16.00 hod. maloletého vyzdvihne v Materskej škole na Ul. SNP 742, Čadca - Kýčerka a o 19.00 hod. maloletého odovzdá matke v mieste bydliska matky. V každom párnom týždni od piatka od 18.00 hod do nedele do 15.00 hod. s tým, že maloletého prevezme a po ukončení styku odovzdá matke v mieste bydliska matky. Matke uložil povinnosť maloletého na styk riadne pripraviť. Súčasne súd uložil obom rodičom v prípade, že sa styk s vážnych dôvodov nebude môcť realizovať, oznámiť túto skutočnosť druhému rodičovi, najneskôr 24 hodín pred začatím styku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že podaným návrhom došlým súdu dňa 13.01.2016 sa matka domáhala, aby súd upravil výkon práv a povinností rodičov k maloletému T. I.. Žiadala, aby maloleté dieťa bolo zverené do jej osobnej starostlivosti s tým, že súd zaviaže otca platiť na výživu maloletého dieťaťa sumou 100,00 Eur mesačne . Taktiež žiadala, aby súd upravil styk otca s maloletým dieťaťom každý druhý párny víkend od piatku 16.00 hod. do nedele 15.00 hod. Podanie návrhu odôvodnila tým, že rodičia maloletého dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti. Otec jej na výživu dieťaťa prispieva nepravidelne. V roku 2015 jej zaplatil na výživu dieťaťa 4-krát po 50,00 Eur. Každý
mesiac ho musí o výživné žiadať. Rodičia sa nevedia dohodnúť ani na úprave styku otca s dieťaťom. Otec vo svojom vyjadrení k návrhu uviedol, že súhlasí so zverením maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matke. Pokiaľ ide úpravu styku s maloletým dieťaťom žiadal, aby styk bol jeho styk so synom neobmedzený, nakoľko sa vedia na tom s matkou dohodnúť. Nesúhlasil však s výškou výživného na maloleté dieťa. Uviedol, že v jeho možnostiach a schopnostiach je platiť na výživu maloletého maximálne sumou 30,00 Eur mesačne. Prvostupňový súd citoval ust. § 36 ods. 1, § 25 ods. 2 a § 24 ods. 4 Zákona o rodine a konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že rodičia maloletého dieťaťa ku dňu rozhodovania súdu, t.j. k 10.02.2016 nežijú v spoločnej domácnosti a v spoločnej domácnosti nežili ani v čase podania návrhu, t.j. 13.01.2016, ktorá skutočnosť nebola medzi rodičmi maloletého sporná. Keďže rodičia v spoločnej domácnosti nežijú a nedošlo medzi nimi k dohode o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, bolo potrebné, aby ich tieto práva a povinnosti upravil súd. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že matka maloletému dieťaťu zabezpečuje riadnu starostlivosť, a preto súd návrhu matky vyhovel a zveril maloletého T. do jej osobnej starostlivosti s tým, že bude maloletého v bežných veciach zastupovať a spravovať jeho majetok. Medzi rodičmi maloletého dieťaťa však nedošlo k dohode o úprave styku otca s maloletým T.. Otec žiadal, aby bol jeho styk s dieťaťom neobmedzený, matka žiadala, aby súd určil styk otca so synom každý druhý párny víkend v čase od piatku od 16.00 hod do nedele do 15.00 hod. Matka trvala na dodržiavaní určitého režimu aj s prihliadnutím na jej potreby a tiež na potreby maloletého dieťaťa. Súd preto určil striktne čas počas ktorého sa otec môže s maloletým dieťaťom stretávať. Tento upravil na párny aj nepárny týždeň v mesiaci širšom rozsahu ako to bolo navrhované matkou. Pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností prihliadal súd predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa. Dbal na to, aby sa otec stretával s maloletým dieťaťom čo najčastejšie. Prihliadal na to, aby sa rešpektovalo právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom. Následne prvostupňový súd vychádzajúc z ust. § 62 ods. 1, 2,3, 4 a 5, § 65 ods. 1 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine rozhodoval o výške vyživovacej povinnosti otca k maloletému dieťaťu. Konštatoval, že pri určení výživného prihliadal na odôvodnené potreby oprávneného maloletého dieťaťa a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča. Matka vyčíslila mesačné výdavky na maloletého syna nasledovne: na stravu v sume 130,00 Eur, na oblečenie v sume 30,00 Eur, na obuv v sume 10,00 Eur, na hračky, omaľovánky, plastelínu a pastelky v sume 20,00 Eur, na výlety v sume 30,00 Eur, na lieky, vitamíny a čaje v sume 10,00 Eur, na škôlku 12,00 Eur, na obedy v škôlke v sume 30,00 Eur, čo predstavuje spolu sumu 272,00 Eur. Otec spochybnil výšku nákladov na stravu maloletého syna vo výške 160,00 Eur. Svoje výdavky vyčíslila na sumu 336,00 Eur, celkom teda na výživu pre ňu a pre maloleté dieťa vyčíslila mesačné výdavky v celkovej čiastke 608,00 Eur. Zo správy zamestnávateľa matky - Kysuckej nemocnice s poliklinikou - vyplýva, že priemerná čistá mesačná mzda matky vrátane daňového bonusu činí 368,13 Eur a prídavky na maloletého činia 23,52 Eur. Celkom teda mzda matky vrátane prídavkov na dieťa činí 391,65 Eur. Podľa vyjadrenia matky iný príjem okrem mzdy a prídavku na dieťa nemá. Z čoho je zrejmé, že matka výdavky, ktoré má na svoju osobu nadhodnotila. Ak súd odpočíta náklady, ktoré má matka na maloleté dieťa na odôvodnené potreby matky ostáva suma 125,95 Eur. Vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 10.02.2016 uviedla, že finančne jej vypomáha matka, akou sumou jej vypomáha mesačne to však neuviedla. Pokiaľ ide o otca maloletého dieťaťa tento ohľadom svojej osoby uviedol, že nevlastní žiaden nehnuteľný či hnuteľný majetok väčšej hodnoty, ani cenné papiere, či vklady na vkladných knižkách. Je držiteľom motorového - prípojného vozidla ŠKODA OCTAVIA, rok výroby 2003, ktoré je nepojazdné. Nemá uzatvorené žiadne zmluvy o úvere, ani poistné zmluvy. Netrpí žiadnym ochorením. Jeho zdravotný stav je dobrý. Žije v byte, ktorého výlučnou vlastníčkou je jeho matka. V súčasnej dobe jej neprispieva na domácnosť, nakoľko mu to nedovoľuje jeho finančná situácia. Nemá pravidelný ani dostatočný príjem. Žije z financií, ktorými mu vypomáhajú matka aj sestra. V roku 2015 a ani 2016 nemal žiaden príjem. Je SZČO, ale živnosť od roku 2015 nevykonáva, hľadá si prácu. Za obdobie vyše jedného roka sa mu nepodarilo však ani jednu prácu nájsť. Naposledy mal príjem v roku 2014 z predaja zábavnej pyrotechniky. Nakoľko v roku 2014 mal príjem len 1.901,60 Eur za celý rok, daňové priznanie nebol povinný podať. Od narodenia syna až doposiaľ sa v rámci svojich schopností a aktuálnych možností podieľa na zabezpečovanie starostlivosti o syna a jeho výchovu a o neustále uspokojovanie jeho potrieb. Otec maloletého dieťaťa T. I. je od 01.07.2004 v evidencii sociálnej poisťovne registrovaný ako SZČO. Dôchodkové, nemocenské, úrazové poistenie v nezamestnanosti nepoberá. Daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2014 nepodal. Z výpisu zo živnostenského registra súd zistil, že otec dieťaťa je evidovaný v živnostenskom registri pod obchodným menom T. I. s miestom podnikania
Čadca u Hluška, Hurbanova 2306/21. Predmetom podnikania je kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi v rozsahu voľných živností. Deň vzniku oprávnenia 18.06.2007. Kúpa tovaru na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod) v rozsahu voľných živností. Deň vzniku oprávnenia 18.06.2007 a ďalej predaj pyrotechnických výrobkov kategórie 2, kategórie 3, kategórie T1 a kategórie P1. Deň vzniku oprávnenia 11.11.2014. Je držiteľom motorového vozidla ŠKODA OCTAVIA 1U STAQMX01FM5, rok výroby 2003. Otec predložil súdu rukou písaný doklad, ktorý má preukázať, že vyplácal výživné na maloletého syna vrátane materskej. Jedná sa o roky 2012, 2013. Ďalej predložil fotokópie pokladničných blokov (č.l. 51 až 65). Jedná sa o pokladničné bloky na nákup detského oblečenia, stravy, pričom sa jedná o bloky od 10/2011 do 02.12.2015.
Zo správy ÚPSVaR Čadca vyplýva, že matka býva s dieťaťom v 3-izbovom nájomnom byte na adrese Okružná 148/18 v Čadci. Dieťa má v ňom zariadenú svoju izbu. Na tejto adrese má pobyt aj stará matka dieťaťa Z. W., ktorá pracuje v zahraničí. Matka dieťaťa pracuje ako dokumentačná sestra s príjmom okolo 400,00 Eur a prídavkami na maloleté dieťa 23,52 Eur. Finančne jej vypomáha matka. S otcom dieťaťa nežije v spoločnej domácnosti. Otec prispieva na výživu dieťaťa nepravidelne v minimálnych čiastkach vo výške 40,00 Eur. Maloletý navštevuje materskú školu, je zdravý. Otec dieťaťa T. I. býva v 3-izbovom byte na ulici V. XXXX/XX v K.. Býva v byte, ktorý je vo vlastníctve jeho matky T. I.. V byte u otca má dieťa svoju izbu. Otec je evidovaný ako SZČO. Podľa vyjadrenia otca matka opustila spoločnú domácnosť v 10 mesiaci roku 2015. Na výživu dieťaťa prispieval v naturálnej forme. Je slobodný, zdravý. Inú vyživovaciu povinnosť nemá. Kolízny opatrovník odporučil, aby maloleté dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti matky a aby bol upravený styk otca s dieťaťom s prihliadnutím na vek a režim dieťaťa a žiadali, aby súd zaviazal otca platiť na výživu dieťaťa sumou 100,00 Eur. Prvostupňový súd konštatoval, že mesačné náklady na výživu maloletého dieťaťa v sume 265,70 Eur sú primerané. Vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu majú obidvaja rodičia, teda obidvaja by sa mali podieľať aj na úhrade nákladov na jeho výživu podľa svojich možností, schopností a majetkových pomerov. Majetkové pomery otca aj matky sú rovnaké. Nevlastnia žiaden nehnuteľný či hnuteľný majetok väčšej hodnoty. Matka s ohľadom na jej možnosti a s prihliadnutím na starostlivosť o maloleté dieťa si našla prácu, v ktorej dosahuje čistý priemerný mesačný príjem vo výške 368,13 Eur. Odo dňa podania návrhu, t.j. od 13.01.2016 až do vyhlásenia rozsudku, prvostupňový súd nemal preukázané, že by otec na výživu maloletého syna prispieval, či už finančne alebo inou formou. Všetka ťarcha výživy maloletého spočívala len na matke. Súd preto určil otcovi povinnosť platiť výživné na dieťa v sume 100,00 Eur mesačne konštatujúc, že je v jeho možnostiach a schopnostiach, aby na výživu svojho syna prispieval sumou v predmetnej výške. Hoci otec uvádzal, že v súčasnej dobe nemá žiaden príjem a živí ho matka so sestrou, na tieto jeho tvrdenia súd neprihliadal. Vychádzal pritom z výpisu zo živnostenského registra, z ktorého vyplýva, že otec je registrovaný ako živnostník, ktorého predmetom podnikania je kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi v rozsahu voľných živností, kúpa tovaru na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živností (veľkoobchod v rozsahu voľných živností s dňom vzniku oprávnenia 18.06.2007 a predaj pyrotechnických výrobkov kategórie 2 a 3, kategórie T1a P1 s dňom vzniku oprávnenia 11.11.2014. Podľa jeho vyjadrenia z prevádzkovania živností nemá žiaden zisk ani výdaje. Príjem zo živností už nemá od konca roku 2014 až doposiaľ. Stále si hľadá prácu, no nepodarilo sa mu ju nájsť. Okresný súd poukázal na ust. § 2 zákona č. 455/1991 Zb., z ktorého vyplýva, že živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom. Napriek tomu, že otec dieťaťa má vykonávať živnosť za účelom dosiahnutia zisku, z vyjadrenia otca aj daňového priznania vyplýva, že otec žiaden zisk z výkonu svojej živnosti nedosiahol. Hoci od roku 2015 až do roku 2016 nemal z vykonávania živnosti žiaden zisk, živnosť má stále registrovanú, neukončil ju ani neprerušil. Takéto konanie prvostupňový súd vyhodnotil ako neuvážené a ľahkovážne. Otec v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že si prácu v oblasti registrovanej živnosti hľadal, že sa usiluje o nájdenie si práce a že nie je v jeho možnostiach a schopnostiach sa zamestnať. Pokiaľ otec dlhodobo nedosahuje z vykonávania živnosti žiaden zisk, mal svoju živnosť zrušiť, nájsť si prácu u stáleho zamestnávateľa, prípadne sa zaregistrovať na úrade práce, alternatívne požiadať o dávky v hmotnej núdzi. Ani jednu z týchto činností otec nevykonal, no necháva sa vyživovať svojou matkou a sestrou, ktoré sú na rozdiel od neho zamestnané. Pri rozhodovaní o výške výživného súd prihliadal hlavne na záujem maloletého dieťaťa, ktoré vzhľadom na svoj vek, 5 rokov, nie je schopné samé sa živiť ani zaobstarať si prostriedky na svoju výživu. Matka si napriek starostlivosti o maloleté dieťa prácu našla a na rozdiel od otca, ktorý je mladým, zdravým mužom, netrpí žiadnym závažným ochorením, a ani súdu nepreukázal žiadnu skutočnosť, ktorá by mu bránila zamestnať sa a zaobstarávať si finančné prostriedky, či už na
svoju výživu alebo na výživu maloletého dieťaťa. Pasivitu otca nemožno zo strany súdu považovať ako poľahčujúcu okolnosť. Rovnako nemožno zohľadniť ani skutočnosť, že sa otec necháva vyživovať svojou sestrou a matkou. S poukazom na odôvodené potreby maloletého dieťaťa vo výške 265,70 Eur prvostupňový súd konštatoval, že otec je povinný podieľať sa na úhrade nákladov na výživu maloletého sumou 100,00 Eur, na platenie ktorej ho aj zaviazal. Podľa názoru súdu by bolo nespravodlivé, aby súd zaviazal otca platiť na výživu maloletého syna len sumou 30,00 Eur mesačne (v zmysle návrhu otca) a skoro všetku ťarchu nákladov na dieťa tak preniesť len na matku. Zároveň prvostupňový súd konštatoval, že návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania navrhnutých otcom, a to výsluch svedkov - matky a sestry otca maloletého dieťaťa T. I. a L. I. nevykonal, nakoľko pre rozhodovanie súdu o tom, či je v možnostiach a schopnostiach otca, aby na výživu dieťaťa prispieval v určitej sume ich vyjadrenia nemajú žiaden vplyv. Tieto vyjadrenia len súdu preukážu, či skutočne otcovi dieťaťa prispievajú na jeho výživu, avšak nepreukážu akým spôsobom si otec prácu hľadal, u koho sa o prácu uchádzal, aké aktivity vyvíja na to, aby si prácu našiel, či je v jeho možnostiach a schopnostiach pracovať, nakoľko podľa vyjadrenia otca dieťaťa matka a sestra mu majú preukázať len tú skutočnosť, že ho vyživujú. Súd tiež zdôraznil, že nevykonal ani dokazovanie výsluchom svedkov L. I., Z. W. a T. W., nakoľko títo svedkovia mali podľa vyjadrenia otca preukázať, že žil s matkou dieťaťa v spoločnej domácnosti minimálne do konca novembra roku 2015. Táto skutočnosť nemá na rozhodovanie súdu ohľadom úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu žiaden vplyv. Súd v tomto konaní rozhoduje o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Pre rozhodovanie súdu je podstatný skutkový stav v čase rozhodovania súdu. Medzi účastníkmi ani nebolo sporné, že odo dňa podania návrhu, t.j. od 13.01.2016 až do dňa rozhodovania súdu 10.02.2016 v spoločnej domácnosti nežili. Súd preto zaviazal otca platiť na výživu maloletého dieťaťa sumou 100,00 Eur odo dňa podania návrhu, t.j. od 13.01.2016. Nakoľko výživné je splatné mesačne dopredu súd zaviazal otca už aj k zaplateniu splatného výživného od podania návrhu, t.j. od 13.01.2016 do 10.02.2016 v sume 161,18 Eur. Splatným sa stala alikvótna suma výživného za 19 dní mesiaca január v sume 61,18 Eur a vzhľadom k tomu, že výživné je splatné mesačne dopredu aj za mesiac február 2016 v sume 100,00 Eur, celkom teda splatné výživné činí 161,18 Eur. S poukazom na ust. § 160 ods. 2 druhá veta O.s.p. súd umožnil otcovi splácať splatné výživné v mesačných splátkach po 20,00 Eur spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok v prípade nezaplatenia, čo i len jednej z nich. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 písm. a) O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, pretože išlo o konanie, ktoré sa mohlo začať i bez návrhu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie; alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil v zmysle jeho opravného prostriedku. Primárne namietal, že matka aj syn majú v napadnutom rozhodnutí uvedenú nesprávnu adresu trvalého pobytu. Z potvrdenia Mesta Čadca zo dňa 01.02.2016 totiž vyplýva, že od 13.01.2016 majú obidvaja evidovaný pobyt na adrese K., U V., C. XXX/X. Odvolateľ tiež konštatoval, že hoci okresný súd napadnutým rozhodnutím rozhodol o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti matky, ktorá ho bude v bežných veciach zastupovať a spravovať jeho majetok, nerozhodol o tom, že matka je povinná otca pravidelne informovať o synovi, resp. že otec má právo na pravidelné informovanie o synovi v zmysle ust. § 24 ods. 5 Zákona o rodine. Z uvedeného dôvodu otec žiadal, aby súd uložil matke túto povinnosť. Za predpokladu, že syn bude zverený do osobnej starostlivosti matke. Aj keď bol odvolateľ rád, že súd upravil jeho styk s maloletým dieťaťom v širšom rozsahu ako to navrhovala matka, vyslovil aj s touto úpravou nesúhlas, nakoľko žiadal od súdu neobmedzený styk so synom, čo jednak uviedol vo svojom písomnom vyjadrení jednak počas pojednávania konaného dňa 10.02.2016. Zdôraznil, že má so synom silné citové väzby a do novembra 2015 žili rodičia spolu s dieťaťom v domácnosti v jednom byte. Z uvedených dôvodov sa mu zdá úprava styku zo strany okresného súdu nedostatočná, a to najmä vzhľadom na jeho frekvenciu a časový rozsah. Žiadal preto, aby bol oprávnený stýkať sa so synom každý utorok a každý štvrtok od 09.00 hod. do 19.30 hod. a zároveň, aby súd rozhodol, že je oprávnený stýkať sa so synom každý párny týždeň, a to v sobotu od 09.00 hod. do nedele 18.30 hod., týždeň nepretržite počas letných prázdnin, týždeň nepretržite počas zimných prázdnin, celý deň 25.03. (v deň menín syna) počas každého párneho kalendárneho roka a celý deň 16.12. (v deň narodenín syna) počas každého párneho kalendárneho roka. Argumenty matky, že syn má pravidelný režim, ktorý treba dodržiavať a ktorý by bol narušený pravidelným stykom s otcom neobstoja, keďže otec sa v období od novembra 2014 do novembra 2015 o syna v prevažnej miere osobne staral a jeho denný režim veľmi dobre pozná.
Pokiaľ ide o výšku určeného výživného podľa názoru otca mu túto povinnosť mu okresný súd uložil v neprimerane vysokej sume, a to s prihliadnutím na vek syna, jeho bezproblémový zdravotný stav, ako aj jeho potreby a schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca a tiež s prihliadnutím na upravenú frekvenciu a časový rozsah styku otca s dieťaťom. Poukázal pritom na znenie ust. § 62 ods. 2 a 3 Zákona o rodine, ako aj judikatúru publikovanú pod č. R/1996 a rozhodnutie Ústavného súdu SR I ÚS 173/2015-15. Zdôraznil, že rodičia maloletého spoločne so synom počas roka 2015 (od novembra 2014 do novembra 2015) žili v spoločnej domácnosti v byte starej matky maloletého dieťaťa (otcovej matky). Matka maloletého si našla v júli 2015 prácu. Otec sa staral o syna, jeho výchovu a zabezpečoval uspokojovanie jeho potrieb, vodil ho do škôlky, trávil s ním čas, zabezpečoval mu stravu, bývanie, ošatenie, obuv, hračky. Taktiež po tom ako matka v mesiaci november 2015 opustila spoločnú domácnosť, v čase od 22.12.2015 do 03.01.2016 sa otec osobne takmer dva týždne nepretržite staral o syna, ktorý sa zdržiaval s ním v byte jeho matky. Konštatoval, že návrh matky v prejednávanej veci je jej reakciou na oznámenie otca o tom, že ihneď ako si nájde zamestnanie, podá na súd návrh na zverenie syna do jeho osobnej starostlivosti. Zároveň matka 13.01.2016 zmenila aj adresu trvalého pobytu svojho i maloletého dieťaťa bez akéhokoľvek pokusu dohodnúť sa s otcom na úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu. Otec opakovane tvrdil, že výdavky matky prevyšujú jej príjmy, čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Poukázal tiež na to, že podľa tvrdení matky výdavky na výživu, na stravu maloletého syna sú o 60,00 Eur vyššie ako výdavky na jej stravu. Syn však navštevuje materskú školu, v ktorej dostáva raňajky, desiatu, obed aj olovrant. Výdavky na stravu 5-ročného syna vo výške 160,00 Eur mesačne sú podľa názoru odvolateľa nereálne a matke nemali ani kedy vzniknúť. Otec tiež spochybnil výdavky na výlety syna prezentované matkou vo výške 30,00 Eur mesačne, či výdavky na omaľovánky, plastelínu a pastelky vo výške 20,00 Eur mesačne, ktoré sú podľa jeho názoru aj nepodložené. Rovnako treba zohľadniť aj skutočnosť, že v čase, keď je upravený styk otca s dieťaťom, matke žiadne náklady na jeho výživu nevznikajú. Počas obdobia upraveného styku otec bude dieťaťu poskytovať bývanie, stravu, ošatenie, kupovať mu hračky a zabezpečovať mu jeho aktuálne potreby, tak ako to robil aj doposiaľ. Táto okolnosť však v napadnutom rozhodnutí nebola zohľadnená. Matka výdavky prezentované v konaní nepreukázala. Z listinných dôkazov (nájomných zmlúv) vyplýva, že nájomné za byt a úhrady spojené s užívaním bytu, ktorý matka užíva, hradí jej matka Z. W. ako nájomca bytu. Z predložených pokladničných dokladov vyplýva, že matka si opakovane kupuje cigarety, kávu, sladkosti, olejové sviečky. Platby za telefón, televízor a internet či pohonné hmoty, otec nepovažuje za nevyhnutné výdavky. Matka taktiež nepreukázala, že mesačne platí za čistiace a hygienické potreby sumu 50,00 Eur. Takéto potreby (prací prášok a aviváž) sa za mesiac v domácnosti neminú. Okrem toho matka užíva osobné motorové vozidlo a jej výdavky na pohonné hmoty uviedla mesačne v sume 30,00 Eur. Syn však navštevuje škôlku, ktorá sa nachádza približne 50 m od trvalého bydliska matky a matka pracuje v Kysuckej nemocnici s poliklinikou Čadca, ktorá je taktiež v blízkosti jej trvalého bydliska. Matka tiež vôbec neuviedla, že má výdavky spojené so starostlivosťou o seba (návšteva solária, predlžovanie vlasov, umelé nehty), platenie tzv. opatrovateliek, ktoré po odchode zo spoločnej domácnosti vodia syna do škôlky, a ktorým matka zveruje syna bez vedomia otca a jeho súhlasu, dennodenne nakupuje a chodí na kávu a fajčí cigarety. Hoci matka má v zmysle pracovnej zmluvy pracovať od 07.00 hod. do 15.00 hod., chodí do práce od 06.00 hod. do 14.00 hod. a syna zo škôlky vyzdvihne v čase od 16.00 hod. do 16.30 hod. Na jednej strane matka tvrdila, že je odkázaná na pomoc svojej matky, na strane druhej však v podaní doručenému súdu dňa 29.01.2016 konštatovala, že má výdavky za nájomné, elektrinu, na ktoré prispieva matke. Otec tiež namietal, že súd nerealizoval výsluch svedkov, ktorých navrhol vypočuť v konaní. Tieto osoby boli totiž svedkami, že rodičia maloletého dieťaťa opätovne žili v spoločnej domácnosti v čase od novembra 2014 do novembra 2015, že sa otec o dieťa osobne staral, že si hľadal prácu a že jeho finančná situácia je nepriaznivá, ako aj toho, že matka bráni otcovi stýkať sa s dieťaťom a odmieta ho informovať o synovi. Medzi svedkami bola navrhnutá aj stará matka dieťaťa Z. W., pričom podľa názoru odvolateľa tieto svedecké výpovede by mali vplyv na rozhodnutie súdu. Prvostupňový súd totiž nezohľadnil pri svojom rozhodovaní, že rodičia maloletého dieťaťa žili v spoločnej domácnosti počas roka 2015, kedy sa otec v prevažnej miere o syna staral, nakoľko sa mu nepodarilo nájsť prácu a celá starostlivosť o syna tak zostala na ňom. Navyše v zmysle napadnutého rozhodnutia otec bude so synom tráviť v mesiaci cca 12 dní, čo predstavuje takmer polovicu mesiaca, kedy syn bude o otca bývať, stravovať sa u neho a spať u neho. Okresný súd ani neumožnil otcovi preukázať, že si hľadal prácu, pripojil pritom do spisu živnostenský list, čím chce preukázať, že jeho snahou je, aby mal prácu a následne pravidelný príjem a tak mohol na výživu syna prispievať sumou vyššou ako je 30,00 Eur mesačne.
Okrem toho odvolateľ zdôraznil, že považuje za normálne a nevyhnutné, keď si členovia rodiny navzájom pomáhajú. Jeho matka žije a pracuje v Českej republike, a preto mu umožnila, aby spoločne s matkou a maloletým synom žil v jej byte, ktorý vlastní v Čadci. Otec sa stará o údržbu tohto bytu a jeho opravy. V čase, keď odvolateľ prevádzkoval taxislužbu ako samostatne zárobkovo činná osoba, v ktorej pôsobil aj ako vodič, vypomáhal svojej matke a sestre. Momentálne však nemá finančné prostriedky v potrebnom množstve, čo však považuje len za prechodný stav. Aj za cenu požičania peňazí však chce zabezpečiť stav, že syn nebude trpieť nedostatkom a otec mu to vynahradí aj inými možnými formami plnenia si vyživovacej povinnosti.
Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že tvrdenia odporcu o nesprávnej adrese jej bydliska sú mylné a nesúvisia s meritom veci. Nie je pravdivé tvrdenie otca o tom, že matka s ním žila v spoločnej domácnosti do mesiaca november 2015. Spoločnú domácnosť matka opustila už v novembri 2011 a spolu s maloletým synom bývala v prenajatom byte na adrese T. XXXX v K.. Následne sa dňa 15.11.2014 presťahovala na aktuálnu adresu, kde býva aj v súčasnosti. V lete roku 2011 matka pracovala dva mesiace na onkologickom oddelení v Kysuckej nemocnici s poliklinikou Čadca, kde bola zamestnaná na dve zmeny od 06.00 hod. do 14.00 hod. alebo od 18.00 hod. do 06.00 hod. Počas pracovného týždňa prespávala u otca, ktorý bol v tom čase nezamestnaný a mal možnosť zaviesť syna do škôlky. Za týmto účelom mu matka vždy prenechávala aj motorové vozidlo s pohonnými hmotami. Syn bol v materskej škole od 16.00 hod. a kým matka došla z práce o 18.00 hod., staral sa o neho otec. Počas nočných zmien syn spal. Nie je preto pravdivým tvrdenie otca o tom, že bol nútený starať sa nepretržite o syna. V záujme toho, aby sa matka mohla synovi venovať vo väčšom rozsahu, prestúpila na chirurgické oddelenie, kde pracuje len počas dňa, resp. v čase, keď je syn v škôlke. K výške výdavkov matka uviedla, že finančne jej pomáha matka a sestra, ktoré jej v prípade potreby požičiavajú peniaze. Tvrdenia otca o výdavkoch spojených so starostlivosťou o seba sú pre prejednávanie tejto veci irelevantné, keďže matka sa snaží vynaložiť všetko úsilie a finančné prostriedky na to, aby synovi nič nechýbalo, nepociťoval žiaden deficit a mnohokrát si odopiera vlastné potreby. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je ich zákonná povinnosť. Otec výživné určené súdom matke neplatí a tvrdenie, že po nájdení si zamestnania bude uhrádzať výživné vo vyššej sume neobstojí. Je totiž dlhodobo nezamestnaný, čo vzbudzuje dojem, že si aktívne zamestnanie nehľadá. Otec je pritom mladý človek, ktorý je fyzický zdatný, netrpí vážnymi zdravotnými komplikáciami a môže využiť viaceré možnosti ako sa uplatniť na trhu práce, prípadne môže vycestovať za prácou mimo región, v ktorom sa aktuálne zdržiava. Otec v konaní prezentoval, že v čase rozhodnutia súdu nemal žiaden príjem. Sám vlastným pričinením si však má nájsť prácu, ktorá by mu príjem zabezpečila a umožnila mu tak plniť jeho rodičovské povinnosti. Svoje tvrdenia o hľadaní si práce otec nepodložil v konaní žiadnym dôkazmi. Vznik živnostenského oprávnenia zo dňa 12.02.2016 sa javí len ako účelový. Matka ďalej citovala ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine a konštatovala, že za schopnosti každého rodiča treba považovať jeho reálny zárobok v čase vyhlásenia rozhodnutia. Tento však treba pri posudzovaní ďalej modifikovať možnosťami rodiča, ktoré rozširujú reálne dosahovaný zárobok o subjektívnymi vlastnosťami podmienené možnosti (fyzická zdatnosť, vzdelanie, zdravotný stav, pracovné ponuky, časový priestor, prax, skúsenosti v odbore a pod.). Pre posúdenie možností a schopností povinného rodiča teda nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové (prípadne majetkové) možnosti, dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností a pod. Ak súd zistí, že rodič zmenil doterajšie zamestnanie za menej výhodné, musí skúmať, či sa tak stalo z dôležitého dôvodu (zdravotné dôvody, organizačné zmeny, zmena bydliska a pod.), ak to tak nie je, bude vychádzať z jeho príjmov pred stratou zamestnania (R 27/1970). V prípade, ak rodič stratil zamestnanie úplne, treba tiež skúmať, z akého dôvodu sa tak stalo. Zákon o rodine výslovne zakotvuje povinnosť rodiča živiť svoje dieťa, preto neobstojí argumentácia, podľa ktorej rodič nepracuje, pretože sa nevie umiestniť na trhu práce vo svojom odbore, alebo pozícii, adekvátnej svojim predstavám, a preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť buď vôbec alebo v doterajšej miere. Matka je toho názoru, že je v schopnostiach a možnostiach otca zvyšovať si svoj príjem. Poukázala pritom na ust. § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine. Vyslovila tiež súhlas s úpravou styku v napadnutom rozsudku, keďže pre syna je najlepšie, aby mal v rámci stretávania pravidlá, ktoré zabránia, aby bol vytrhávaný zo zabehnutého režimu. Za rozporné považovala matka i tvrdenie odporcu o tom, že kolízna opatrovníčka zastupovala záujmy matky. Úlohou kolízneho opatrovníka je zastupovať výlučne záujmy maloletého dieťaťa, ktoré sa nemôže samo brániť, resp. hájiť a túto funkciu si pracovníčka kolízneho opatrovníka dôsledne zastávala. Za takto uvedenej situácie podľa názoru matky absentuje zo strany otca dôvod na podanie odvolania tak ako sú špecifikované v ust. § 205 ods. 2 O.s.p.
Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že všetky jeho vyjadrenia sú súčasťou spisového materiálu. V konaní bolo preukázané, že v čase podania návrhu matky rodičia nežili v spoločnej domácnosti a na úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu sa nedohodli. Okrem toho zdôraznil, že otec maloletého dieťaťa pred pojednávaním a v čase pokusu o uzatvorenie dohody v danej veci verbálne atakoval matku svojimi výčitkami, psychicky ju deptal, matka plakala, správala sa tenzne. Prítomný bol aj pán U. - priateľ otca, ktorý taktiež atakoval matku výčitkami. Menovaný bol kolíznym opatrovníkom upozornený, že nie je účastník konania, aby matku nekontaktoval. Tento sa zúčastnil aj pojednávania ako verejnosť.
Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 2 písm. a), b), O.s.p. preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh matky na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky otca dieťaťa uvedené v jeho opravnom prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.
Tak ako správne konštatoval prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí, rodičia maloletého dieťaťa ku dňu rozhodovania súdu nežili v spoločnej domácnosti a nežili v nej ani v čase podania návrhu na súd ku dňu 13.01.2016. Nakoľko medzi rodičmi nedošlo k dohode úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, prvostupňový súd postupoval správne, keď ich vzťahy k maloletému dieťaťa v napadnutom rozhodnutí upravil. V konaní bolo preukázané, že matka spolu s dieťaťom býva v 3-izbobom byte a v jej starostlivosti neboli zistené žiadne nedostatky. Nebol preto dôvod, pre ktorý by nevyhovel matke na zverenie maloletého T. do jej osobnej starostlivosti s tým, že matka zároveň bude maloletého v bežných veciach zastupovať a spravovať jeho majetok tak ako to vyplýva z ust. § 36 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd nespochybňuje, že pre riadnu ochranu záujmov dieťaťa je zásadne nevyhnutné, aby obaja rodičia mali vedomosti o záležitostiach dieťaťa, pretože zatajenie viacerých druhov informácií môže mať pre dieťa nepriaznivé následky, napr. zatajenie zdravotných problémov, alergií, prekonaných chorôb. Preto by nemala byť táto vzájomná rodičovská povinnosť podceňovaná a v prípade, ak ju preferenčný rodič (v súdenom prípade matka) neplní dobrovoľne, mala by mu byť súdom uložená, pokiaľ sa jej úpravy druhý rodič domáha. Z obsahu spisového materiálu však nevyplýva, že by otec takýto svoj návrh v prvostupňovom konaní podal; prezentoval ho až v podanom opravnom prostriedku. Súčasná právna úprava vyžaduje aktívne konanie rodiča, ktorému nie je dieťa zverené do osobnej starostlivosti, ktorý musí súdu signalizovať, že má záujem o to, aby bola druhému rodičovi uložená informačná povinnosť. Z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom nevyplýva, že by si matka voči otcovi nespĺňala informačnú povinnosť ohľadne záležitosti ich maloletého syna. Naopak, v priebehu konania bolo zistené, že ich komunikácia ohľadne syna je (s výnimkou otázky rozsahu styku otca s dieťaťom) bezproblémová, tak ako ju opisoval vo svojich podaniach a prednesoch i samotný odvolateľ. Aj vo svojom opravnom prostriedku otec uvádzal, že až do mesiaca november 2011 žil s matkou a dieťaťom v spoločnej domácnosti, ako s ňou bežne komunikoval a komunikuje aj naďalej. Za takéhoto stavu odvolací súd nevidel dôvod na to, aby súdnym rozhodnutím uložil matke povinnosť pravidelne informovať otca o synovi, keďže takéto rozhodnutie súdu by bolo v súdenej veci nadbytočné. Odvolací súd zdôrazňuje, že výrok súdu o informačnej povinnosti nie je obligatórnou súčasťou rozhodnutia súdu o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jednému z rodičov, ako sa otec mylne domnieva.
Správnym je i rozhodnutie súdu o určení výšky výživného otca na maloletého syna ako aj deň začiatku plnenia jeho vyživovacej povinnosti (kedy matka podala svoj návrh na súd). Výživné
stanovuje súd podľa stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania. Pokiaľ otec namietal príjmy a výdavky matky, odvolací súd poznamenáva, že z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine jednoznačne vyplýva, že pri určení výživného na maloleté dieťa sa prihliada na odôvodnené potreby oprávneného (maloletého dieťaťa), ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného (v prejednávanej veci otca). Argumentácia o výške príjmov a výdavkov matky v súvislosti s rozhodovaním v súdenej veci je právne irelevantná. Povinným rodičom v súdenej veci je totiž otec. Bez právneho významu je aj argumentácia otca o jeho spoločnom bývaní s matkou i synom do novembra 2015 a plnení jeho vyživovacej povinnosti voči synovi či starostlivosti o dieťa v uvedenom období, nakoľko matka podala návrh v súdenej veci na súd až dňa 13.01.2016, t.j. v čase, keď rodičia maloletého dieťaťa už spolu nežili. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní o výške výživného na maloleté dieťa postupoval dôsledne a zhodnotil všetky relevantné skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané. Pri posudzovaní potencionality príjmov povinného rodiča (v prejednávanej veci otca) musí súd postupovať veľmi prísne a zhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa v konaní preukážu. Snaha otca ako povinného rodiča znížiť vyživovaciu povinnosť na najmenšiu možnú mieru je zo zákona eliminovaná tým, že pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti súd neprihliada len na jeho skutočné príjmy, ktoré v čase vyhlásenia rozhodnutia dosahuje, ale vychádza sa z jeho potenciálnych príjmov, teda príjmov, ktoré by mal, resp. mohol dosahovať pri existencii objektívne preukázaných skutočností (vek, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zameranie, zdravotný stav, schopnosti, prax, dopyt na trhu práce a pod.). Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliada súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine). Z dokazovania vykonaného okresným súdom jednoznačne vyplýva, že otec má dlhodobo živnosť, z ktorej však nemá žiaden zdaniteľný príjem a nikde nepracuje. Býva v byte svojej matky a na svoje živobytie si požičiava peniaze od nej i od svojej sestry. Nejedná sa len o prechodné obdobie, ale o dlhodobý stav. Tvrdenia otca o hľadaní práce zostali len v rovine nepodložených tvrdení. Odvolací súd zdôrazňuje, že otec sa nemôže vyhýbať svojej zákonnej vyživovacej povinnosti, ktorú má voči dieťaťu, s ktorým nežije v spoločnej domácnosti. Práve naopak je jeho povinnosťou nájsť si adekvátne zamestnanie v záujme zabezpečenia výživy svojho syna. Z dokazovania vykonaného okresným súdom jednoznačne vyplýva, že otec je zdravý, v produktívnom veku, má dlhodobo živnosť, z ktorej však nemá žiaden zdaniteľný príjem a nikde nepracuje. Býva v byte svojej matky a na svoje živobytie si požičiava peniaze od nej i od svojej sestry. Nejedná sa len o prechodné obdobie, ale o dlhodobý stav. Majetkové pomery otca však nie sú také, ako sa ich snaží prezentovať v súdnom konaní. Je nelogické, aby dlhodobo prevádzkoval živnosť, z ktorej vykazuje len stratu. Otec sa nemôže vyhýbať svojej zákonnej vyživovacej povinnosti, ktorú má voči dieťaťu, s ktorým nežije v spoločnej domácnosti. Práve naopak je jeho povinnosťou nájsť si adekvátne zamestnanie v záujme zabezpečenia výživy svojho syna. Hoci otec v konaní prezentoval snahu nájsť si zamestnanie, tieto jeho tvrdenia zostali v rovine nepodložených tvrdení. Ani rozšírenie živnosti nemôže mať vplyv na jeho príjem, pokiaľ sa aktívne nezapája do jej realizácie. Otec v konaní nepreukázal, že by sa s prihliadnutím na dlhodobo vykazovanú stratu zo svojej živnosti, snažil zabezpečiť príjem (brigádnickou činnosťou, prípadne inou formou), z ktorého by zabezpečoval výživu pre svoje maloleté dieťa. Výživné na maloleté dieťa určené prvostupňovým súdom je primerané odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa, ako aj zárobkovým možnostiach, schopnostiam a majetkovým pomerom otca. Námietky otca vo vzťahu k jednotlivým položkám, ktoré matka uviedla ako prezentáciu príjmov a výdavkov v domácnosti i na výživu syna sú irelevantné. Vyplýva z nich, že matka má bežné výdavky v súvislosti s výživou vlastnou i dieťaťa, ktoré nemožno považovať za nadhodnotené. Je zrejmé, že mnohých bežných výdavkoch si matka neodkladá doklady o zaplatení. Z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu je známa okolnosť, že ňou prezentované výdavky vzhľadom na skutočnosť, že dieťa je zdravé a jeho potreby sú primerané veku. Ani okolnosť, že aktuálne otcovi finančne pomáhajú jeho príbuzní, nezbavuje otca povinnosti zabezpečiť výživné pre svoje dieťa. Príjmová a majetková situácia otca mu teda umožňuje platiť výživné vo výške určenej v napadnutom rozhodnutí. Zároveň vecne správnym je aj jeho rozhodnutie okresného súdu určení nedoplatku otca na výživnom za obdobie od 13.01.2016 do 10.02.2016 v sume 161,18 Eur a o povinnosti otca splatiť tento v splátkach po 20,00 Eur mesačne (§ 160 ods. 1 O.s.p.).
Rovnako vecne správne prvostupňový súd rozhodol aj o rozsahu úpravy styku otca s maloletým dieťaťom. Takýto rozsah styku rešpektuje vek dieťaťa, jeho potreby i denný režim. Za aktuálnej situácie odvolací súd nevidel dôvod na to, aby upravil styk otca s dieťaťom v širšom rozsahu.
Odvolací súd poznamenáva, že z psychologického hľadiska je cieľom výchovy dieťaťa jednoznačne jeho všestranný vývoj na fungujúcu, citovo a psychosociálne zrelú osobnosť s produktívnou sociálnou orientáciou. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Obsahom ich práva „vychovávať" je v prvom rade právo (povinnosť) chrániť záujmy dieťaťa, ďalej tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba, resp. určiť miesto jeho pobytu a právo sa o neho osobne starať. Rodičia sú pri výkone rodičovských práv a povinností zásadne rovnoprávni, samozrejme za podmienky, že sú obaja nositeľmi práva výkonu. Je preto prvoradou povinnosťou a súčasne právom obidvoch rodičov podieľať na sa výchove ich maloletého dieťaťa. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že rodičia spolu nežijú. V záujme zdravého vývoja maloletého dieťaťa je nevyhnutné, aby si rodičia vybudovali korektné vzťahy, ktoré budú viesť k realizácii práva otca stýkať sa s dieťaťom, ktoré aktuálne nemá zverené do výchovy. Matka nemôže otcovi brániť v styku s dieťaťom. Práve naopak, je povinná vytvárať podmienky pre hladký priebeh týchto stretnutí. Ak matka bude naďalej brániť otcovi v styku s dieťaťom, je možné, že súd rozhodne o jeho zverení do výchovy otca. Rovnako nie je vylúčená do budúcna u rodičov aj striedavá rodičovská starostlivosť. Rodičia sú povinní práva svojich detí nielen deklarovať, ale najmä rešpektovať a v maximálnej miere sa im prispôsobiť. Iný postup je kontraproduktívny a môže viesť k odcudzeniu otca s maloletým dieťaťom a ochladeniu ich vzájomných vzťahov, čo nie je vôbec žiaduce.
K námietke otca, že prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neakceptoval jeho návrh na širší rozsah styku, prípadne striedavú starostlivosť s maloletým synom odvolací súd zdôrazňuje, že v konaniach vo veciach maloletých, ktoré možno začať aj bez návrhu, sa súd naďalej spravuje vyšetrovacou zásadou, ktorej dôsledkom je primárna zodpovednosť súdu za zistenie skutkového stavu, ktorá je jeho povinnosťou, ktorú súd musí splniť bez ohľadu na dôkazné návrhy a aktivitu účastníkov (§ 120 ods. 2 O.s.p.). Ani námietka otca, že okresný súd v konaní nevykonal ním navrhnuté dôkazy nie je dôvodná. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Z obsahu základného práva podľa článku 48 Ústavy SR nevyplýva pre okresný súd ústavná povinnosť vykonať dôkazy, ktoré označil účastník konania. Zákon dáva do výlučnej právomoci súdu, aby posúdil, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, a ktoré nie.
Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Okresný súd mal dostatok správnych skutkových zistení i dôkazov na meritórne rozhodnutie v prejednávanej veci. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p., súčasne umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.
Súčasne odvolací súd konštatuje aj správnosť napadnutého rozhodnutia v jeho výrokovej časti o trovách konania, ktoré plne zodpovedá ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p., aplikovaného súdom prvého stupňa na prejednávanú vec (hoci v napadnutom rozhodnutí je preklep zákonného ustanovenia, kde je uvedené ust. § 146 ods. 2 písm. a) O.s.p.). S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v súlade s ust. § 146 ods. 1 písm. a) v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.