Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_12C-447-2013.pdf
PDF · 109.41 KB
No categories available
12C/447/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I v konaní pred samosudcom Mgr. Milošom Gregušom v občianskoprávnej veci žalobcu: P. zastúpený: Mgr. Drahoslav Potoček, advokát, Čajakova 5, Košice proti žalovanému: InA., zastúpený: Mgr. Monika Dunčáková, advokátka, Štúrova 20, Košice o zaplatenie 2.987,45 EUR s príslušenstvom takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
P r i z n á v a žalovanému náhradu trov konania v 100 %-nej výške. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 25.10.2013 domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 2.589,12 EUR s príslušenstvom, čo odôvodnil tým, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu pre úmyselné nevyplatenie mzdy v zmysle ust. § 420, § 442 a § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spôsobenej žalovaným spáchaním trestného činu - nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona, o čom bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 4T/6/2009 zo dňa 19.7.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 7 To 21/2013-286 zo dňa 26.6.2013. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 26.6.2013. Žalobca podal žalobu podľa vyčíslenia uznanej škody v trestnom konaní v zmysle § 420, § 442 a § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, po vynesení a nadobudnutí právoplatnosti odsudzujúceho trestného rozsudku v lehote podľa § 106 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Žalobca ďalej uviedol, že k úmyselnej škode nevyplatenia mzdy došlo voči žalobcovi zo strany žalovaného ako štatutárneho zástupcu spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o. v období od 2.5.2002 do 31.10.2003 tak, že v deň splatnosti svojmu zamestnancovi nevyplatil mzdu, a to aj napriek tomu, že v uvedených obdobiach zamestnávateľ, teda spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o. disponovala dostatkom finančných prostriedkov na ich úhradu, čím takto spôsobil žalobcovi škodu 2.589,12 EUR.
Písomným podaním zo dňa 23.5.2013 žalobu rozšíril o sumu 398,33 EUR (12.000,-Sk), t.j. o dvojmesačné odstupné, keďže podľa platobného výmeru zo dňa 2.5.2002 mal žalobca zarábať 6.000,- Sk a pracovný pomer s ním bol rozviazaný ku dňu 31.10.2003 v zmysle § 63 Zákonníka práce, čiže má nárok aj na dvojmesačné odstupné v zmysle § 76 Zákonníka práce. Odstupné mu vyplatené nebolo.
Na základe vyššie uvedeného návrhu súd uznesením č.k. 12C/447/2013-51 zo dňa 4.3.2015 pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 2.987,45 EUR s 10 %-ným ročným úrokom z omeškania od 1.11.2003 až do zaplatenia, ako aj nahradiť vzniknuté trovy konania.
Žalovaný vzniesol voči uplatnenému nároku námietku premlčania. Poukázal na to, že v konaní o náhradu škody nie je dokázané, v akej výške poškodenému vznikol nárok na zaplatenie mzdy, a za ktoré konkrétne obdobie, keďže trvanie pracovného pomeru v rozhodnom období samo o sebe ešte nezakladá nárok zamestnanca na zaplatenie mzdy alebo náhradu mzdy. Poškodený sa v trestnom konaní nevedel jednoznačne vyjadriť k svojim mzdovým nárokom, a koľko z nich bolo zaplatené. Výšku mzdových nárokov poškodeného ovplyvňuje počet odpracovaných hodín v rozhodnom období, doba jeho dočasnej pracovnej neschopnosti, neospravedlnená absencia, prekážky v práci na strane zamestnanca alebo na strane zamestnávateľa, čerpanie dovolenky a podobne. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca sám nevedel preukázať, aký mzdový nárok mu vznikol voči zamestnávateľovi, koľko mu bolo zo strany zamestnávateľa zaplatené. Preto žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania.
Žalobca poukázal na to, že odsudzujúci rozsudok, ktorým bol žalovaný uznaný vinným nadobudol právoplatnosť dňom 26.6.2013, žaloba bola podaná 25.10.2013, čiže nemohla ešte uplynúť premlčacia doba. Žalobca sa až dňom právoplatnosti rozsudku dozvedel o tom, kto zodpovedá za škodu, pričom zodpovednosť je daná v zmysle § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka a zároveň aj v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka.
Čo sa týka preukázania výšky vzniknutej škody, existujú pracovné zmluvy, kde bola výška mzdy dohodnutá. Taktiež žalobca poukázal na rozsudok v trestnom konaní, kde je výška vzniknutej škody uvedená.
Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že počas doby, kedy žiada priznať vyplatenie mzdy nebol práceneschopný, nemal ani neospravedlnenú absenciu, v tomto období nečerpal dovolenku a nebol ani na neplatenom voľne, pracoval každý deň od pondelka do piatku, niekedy aj cez víkendy.
Pri uzatvorení pracovnej zmluvy mu bol daný platobný výmer, kde bola dohoda o mzde upravená na 6.000,-Sk/mesiac + pohyblivá zložka 100 % v súvislosti s plnením pracovných úloh a v závislosti od hospodárskeho výsledku firmy. Zamestnávateľ, resp. žalovaný výplatné pásky nedával, peniaze mu odovzdával nepravidelne, v rôznych sumách, na ruku.
Žalobca do spisu ako listinný dôkaz predložil rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 4T/6/2009 zo dňa 19.7.2012, ktorým bol žalovaný uznaný za vinného, že ako štatutárny zástupca spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o. ako zamestnávateľ v období od 2.5.2002 do 31.10.2003 nevyplatil v deň splatnosti mzdu svojmu zamestnancovi - žalobcovi vo výške 78.000,-Sk (2.589,12 EUR), a to aj napriek tomu, že v uvedených obdobiach spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o. disponovala dostatkom finančných prostriedkov na ich úhradu, čím takto spôsobil žalobcovi vyššie uvedenú škodu, teda ako štatutárny orgán právnickej osoby, ktorý je zamestnávateľom nevyplatil svojmu zamestnancovi mzdu, na ktoré vyplatenie má zamestnanec nárok v deň jej splatnosti, hoci v tento deň mali peňažné prostriedky na ich výplatu, tým spáchal trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, pričom súd žalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu 24 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd žalobcu s nárokom na náhradu spôsobenej škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych. K rozsudku žalobca pripojil uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 7 To 21/2013-286 zo dňa 26.6.2013, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalovaného. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 26.6.2013. Tieto skutočnosti mal súd preukázané aj z pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 4T/6/2009.
Z pripojeného trestného spisu mal súd preukázané, že žalobca uzatvoril dňa 2.5.2002 so spoločnosťou GRADUM PLUS s.r.o. Pracovnú zmluvu, na pracovnú funkciu stolár, montážnik. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú do 25.8.2002, s dňom nástupu 2.5.2002. Pripojený bol aj Platobný výmer zo dňa 2.5.2002, ktorý tvoril Dodatok č. 1 k Pracovnej zmluve zo dňa 2.5.2002, kde bola upravená základná mzda na 6.000,-Sk/mesiac + pohyblivá zložka 100 % (prémie) sa vypláca v súvislosti s plnením pracovných úloh a v závislosti od hospodárskeho výsledku firmy a nie sú nárokovou časťou. Ich výšku určuje zamestnávateľ. V spise sa nachádza aj pracovná zmluva medzi spoločnosťou GRADUM PLUS s.r.o. ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom, ktorá bola uzatvorená dňa 26.8.2002, s dňom nástupu do práce dňa 26.8.2002, pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú.
V trestnom spise sa nachádza aj fotokópia z pracovného kalendára žalobcu za obdobie od 30.6. do 24.11.2002, v ktorom si žalobca značil, kedy, v akej sume dostal peniaze od zamestnávateľa a na aký účel mu boli tieto peniaze dané.
Predložené bolo aj rozviazanie pracovného pomeru, ktoré dala spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o. žalobcovi dňa 30.10.2003. V tejto listine zamestnávateľ oznámil, že v zmysle § 63 Zákonníka práce ruší so žalobcom pracovný pomer z organizačných dôvodov k 31.10. 2003. Žalobca rozviazanie pracovného pomeru prevzal dňa 31.10.2003, čo potvrdil vlastnoručným podpisom.
Z výpisu z Obchodného registra spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o. mal súd preukázané, že spoločnosť bola zapísaná do Obchodného registra dňom 21.10.1997. Spoločníkom tejto spoločnosti bol žalovaný a F., konateľmi spoločnosti boli žalovaný a F.. Spoločnosť bola z Obchodného registra vymazaná dňom 13.10.2012.
Podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona platného do 31.8.2003, t.j. v čase spáchania skutku, kto ako štatutárny orgán alebo prokurista právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nevyplatil svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal finančné prostriedky na ich výplatu, potrestá sa odňatím slobody až na 3 roky.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Podľa § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch.
Podľa § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.
Podľa § 442 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ak bola škoda spôsobená úmyselným trestným činom, z ktorého mal páchateľ majetkový prospech, môže súd rozhodnúť, že právo na náhradu škody možno uspokojiť z vecí, ktoré z majetkového prospechu nadobudol, a to i vtedy, ak inak podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepodliehajú výkonu rozhodnutia. Dokiaľ právo na náhradu škody nie je uspokojené, nesmie dlžník s takýmito v rozhodnutí uvedenými vecami nakladať.
Podľa § 7 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.12.2003, zamestnávateľ je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch.
Podľa § 7 ods. 2 veta prvá citovaného zákona zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov.
Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.
Podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona právne úkony štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti.
Podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo za odmenu.
Podľa § 42 ods. 1 citovaného zákona pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
Podľa § 47 ods. 1 citovaného zákona odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou,
b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Podľa § 76 ods. 1 citovaného zákona zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné, ak sa pracovný pomer skončí výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c).
Podľa § 76 ods. 2 citovaného zákona zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c); zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej 5 rokov patrí odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu. Ak zamestnanec požiada o skončenie pracovného pomeru, je zamestnávateľ povinný tejto žiadosti vyhovieť.
Podľa § 118 ods. 1 citovaného zákona zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
Podľa § 129 ods. 1 citovaného zákona mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.
Podľa § 105 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 31.1.2004, spoločnosťou s ručením obmedzeným je spoločnosť, ktorej základné imanie tvoria vopred určené vklady spoločníkov.
Podľa § 106 citovaného zákona spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom. Spoločník ručí za záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Plnenie za spoločnosť poskytnuté z dôvodu ručenia sa započítava na splatenie vkladu, inak môže spoločník požadovať náhradu od spoločnosti. Ak nemôže dosiahnuť túto náhradu, môže požadovať náhradu od každého z ostatných spoločníkov v rozsahu, v akom sa svojím vkladom podieľa na základnom imaní spoločnosti.
Podľa § 133 ods. 1 citovaného zákona štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.
Podľa § 135a ods. 1 citovaného zákona konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.
Podľa § 135a ods. 2 citovaného zákona konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že
a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom,
b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a.
Podľa § 135a ods. 3 citovaného zákona konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Konatelia nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali uznesenie valného zhromaždenia; to neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s právnymi predpismi alebo stanovami. Ak má spoločnosť zriadenú dozornú radu, konateľov nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila.
Podľa § 135a ods. 4 citovaného zákona dohody medzi spoločnosťou a konateľom, ktoré vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť konateľa, sú zakázané; spoločenská zmluva ani stanovy nemôžu obmedziť alebo vylúčiť zodpovednosť konateľa. Spoločnosť sa môže vzdať nárokov na náhradu škody voči konateľom alebo uzatvoriť s nimi dohodu o urovnaní najskôr po troch rokoch od ich vzniku, a to len ak s tým vysloví súhlas valné zhromaždenie a ak proti takémuto rozhodnutiu na valnom zhromaždení nevznesie do zápisnice protest spoločník alebo spoločníci, ktorých vklady dosahujú 10 % výšky základného imania.
Podľa § 135a ods. 5 citovaného zákona nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa použijú primerane. Nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom nezanikajú, ak sa spoločnosť vzdá nárokov na náhradu škody alebo s nimi uzatvorí dohodu o urovnaní. Ak je na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom správca konkurznej podstaty.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca bol na základe Pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 2.5.2002 zamestnancom spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o., a to od 2.5.2002. Pracovná zmluva bola dojednaná na dobu určitú do 25.8.2002. Podľa Dodatku č. 1 k Pracovnej zmluve zo dňa 2.5.2002 označeného ako Platobný výmer, bola základná mzda žalobcu dohodnutá na 6.000,-Sk/ mesačne + pohyblivá zložka 100 % (prémie), ktoré sa mali vyplácať v súvislosti s plnením pracovných úloh a v závislosti od hospodárskeho výsledku firmy a neboli nárokovou časťou. Ich výšku mal určovať zamestnávateľ. Dňa 26.8.2002 uzatvorili žalobca so spoločnosťou GRADUM PLUS s.r.o. novú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, pričom žalobca dňa 31.10.2003 prevzal od spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o. list, ktorým s ním bol rozviazaný pracovný pomer ku dňu 31.10.2003 v zmysle § 63 Zákonníka práce, z organizačných dôvodov.
Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 4T/6/2009-233 zo dňa 19.7.2012 uznal žalovaného IJ. za vinného, že ako štatutárny zástupca spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o. ako zamestnávateľ v období od 2.5.2002 do 31.10.2003 nevyplatil v deň splatnosti mzdu svojmu zamestnancovi P.u vo výške 78.000,- Sk (2.589,12 EUR), a to aj napriek tomu, že v uvedených obdobiach spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o. disponovala dostatkom finančných prostriedkov na ich úhradu, čím takto spôsobil žalobcovi vyššie uvedenú škodu, teda ako štatutárny orgán právnickej osoby, ktorý je zamestnávateľom nevyplatil svojmu zamestnancovi mzdu, na ktoré vyplatenie mal zamestnanec nárok v deň jej splatnosti, hoci v tento deň mali peňažné prostriedky na ich výplatu, tým spáchal trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a za to bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov s tým, že obžalovanému výkon trestu odňatia slobody bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 24 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodeného P.o s nárokom na náhradu spôsobenej škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych. Po podaní odvolania obžalovaného F., Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 7 To 21/2013-286 zo dňa 26.6.2013 odvolanie zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 26.6.2013.
Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 25.10.2013 domáhal voči žalovanému náhrady škody pre úmyselné nevyplatenie mzdy vo výške 2.589,12 EUR, ktorú mu mal v zmysle trestného rozsudku spôsobiť žalovaný F. Zároveň si voči nemu uplatnil aj nárok na dvojmesačné odstupné v sume 12.000,-Sk (398,33 EUR) z dôvodu, že pracovný pomer so spoločnosťou GRADUM PLUS s.r.o. mal žalobca uzatvorený podľa zmluvy zo dňa 26.8.2002 na dobu neurčitú, teda podľa v tom čase platného Zákonníka práce mal žalobca v zmysle § 76 Zákonníka práce nárok aj na dvojmesačné odstupné, pretože pracovný pomer bol so žalobcom rozviazaný ku dňu 31.10.2003 podľa § 63 Zákonníka práce. Odstupné mu však nebolo vyplatené a nebolo priznané ani v trestnom konaní.
Z výpisu z Obchodného registra spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o. mal súd preukázané, že táto spoločnosť bola rozhodnutím súdu zrušená ku dňu 11.9.2012 bez likvidácie, vymazaná bola ku dňu 13.10.2012.
V tomto prípade je potrebné si uvedomiť, že žalobca nebol ohľadom žalovanej sumy v žiadnom právnom vzťahu so žalovaným. Žalobca mal uzatvorenú pracovnú zmluvu so spoločnosťou GRADUM PLUS s.r.o., v ktorej bol žalovaný jedným z konateľov. Žalovaný ako konateľ za spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o. konal ako štatutár, nie vo svojom mene. Ako to vyplýva z ust. § 135a Obchodného zákonníka, konatelia sú zodpovední len voči samotnej spoločnosti. Jediná výnimka, kedy veriteľ spoločnosti môže uplatniť svoj nárok priamo voči konateľom, je uvedený v § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, a to len v prípade, ak nemôže svoju pohľadávku uspokojiť z majetku spoločnosti a spoločnosť má voči konateľom nárok na náhradu škody. V tomto konkrétnom prípade však žalobca nepreukázal, že by spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o. mala voči žalovanému ako konateľovi nejaký nárok na náhradu škody. Žiaden takýto dôkaz predložený nebol. Z uvedeného dôvodu súd nemohol priznať žalobcovi akýkoľvek nárok voči žalovanému, z toho titulu, že on bol konateľom spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o..
Iná vec je trestnoprávna zodpovednosť žalovaného ako štatutárneho orgánu právnickej osoby. Trestný zákon účinný do 31.8.2003 obsahoval skutkovú podstatu trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného, a to v § 248a, podľa ktorého, kto ako štatutárny orgán alebo prokurista právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal finančné prostriedky na ich výplatu, potrestá sa odňatím slobody až na 3 roky. Tu ide o konkrétnu trestnoprávnu zodpovednosť štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorá nevyplatila svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na vyplatenie ktorých mal zamestnanec nárok a právnická osoba v deň výplaty mala dostatok finančných prostriedkov na jej vyplatenie. Čiže zamestnancovi nebola vyplatená mzda, odmena za prácu, náhrada mzdy alebo odstupné, na ktoré mal nárok podľa Zákonníka práce, avšak podľa Zákonníka práce zase mzdu, odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné vypláca zamestnávateľ, t.j. v tomto prípade spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o.. S touto spoločnosťou mal žalobca uzatvorenú pracovnú zmluvu.
Čo sa týka občianskoprávnej zodpovednosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ porušenie právnej povinnosti, b/ existencia škody, c/ príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, d/ zavinenie.
Treba si uvedomiť, že IJ. nekonal za seba a vo svojom mene, ale nevyplatil mzdu žalobcovi ako zamestnancovi v mene zamestnávateľa, t.j. spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o.. Medzi žalobcom a žalovaným nebol žiaden priamy právny vzťah, teda žalovaný ani nemohol voči žalobcovi porušiť právnu povinnosť, čo je základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu v občianskoprávnom konaní, a keďže chýba tento základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, súd nemohol žalobe vyhovieť.
Podľa názoru súdu však uplatnený nárok nie je nárokom na náhradu škody, ale peňažným nárokom, ktorý vznikol žalobcovi z titulu nevyplatenej mzdy, resp. odstupného a v tomto ohľade žalovaný nemôže byť ani pasívne legitimovaný, keďže nie je subjektom, ktorý mal povinnosť vyplatiť žalobcovi mzdu, resp. odstupné. Týmto subjektom bola spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o.. Žalobca si mal voči tejto spoločnosti ako zamestnávateľovi uplatniť svoj nárok.
Ďalej súd poukazuje na to, že nárok na mzdu žalobcovi ako zamestnancovi nevznikol v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, čo by v zmysle ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku zakladalo dôvod na priznanie takéhoto nároku v rámci adhézneho konania, ale vznikol na základe príslušných ustanovení Zákonníka práce. Pokiaľ teda nárok žalobcu ako poškodeného na mzdu nevznikol ako dôsledok protiprávneho konania (ob)žalovaného, ale vznikol priamo na základe zákona, jeho priznania sa nie je možné domáhať sa v trestnom konaní v rámci adhézneho konania. V rámci trestného konania mal preto súd žalobcu v zmysle § 256 ods. 4 Trestného poriadku s ich nárokom na náhradu škody, pri zachovaní všetkých jeho ostatných práv ako poškodeného, do konania nepripustiť a o jeho nároku, a to ani odkázaním na občianske súdne konanie, nerozhodovať.
Na základe vyššie uvedeného súd žalobu v celom rozsahu zamietol, pretože dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný, pretože nie je nárokom spoločnosti na náhradu škody voči konateľom spoločnosti (§ 135a ObZ), nejedná sa ani o nárok na náhradu škody, za ktorú zodpovedá žalovaný (§ 420 OZ), keďže nárok žalobcu je nárokom z titulu nevyplatenej mzdy podľa ustanovení Zákonníka práce.
Vzhľadom k tomu, že súd uplatnený nárok nepovažoval za nárok za náhradu škody, súd sa nezaoberal vznesenou námietkou premlčania, pretože by to bolo zbytočné.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 7 O.s.p. súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.
V tomto prípade bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu patrí náhrada trov konania. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že si uplatňuje náhradu trov konania, pričom trovy vyčísli písomne v zákonnej lehote troch dní. Preto súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že priznal žalovanému náhradu trov konania v 100 %-nej výške, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Košice I, v 2 písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 O.s.p.).