Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20Cb-48-2021.pdf
PDF · 113.48 KB
Case nature
Subarea
20Cb/48/2021
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš v právnej žalobcu: Rettenmeier Tatra Timber, s.r.o., so sídlom Pod lipami 1435/7, 033 01 Liptovský Hrádok, IČO: 36 387 592, právne zastúpeného: JUDr. PaedDr. Róbert Monsberger Kozák, advokát, so sídlom Štúrova 17, 031 01 Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: PPUH CHROBAK, so sídlom Sieniawa 147, 34-723 Sieniawa, Poľsko, PL 7350013099, právne zastúpenému: Mgr. Samuel Dorociak, advokát, so sídlom 1.mája 697/26, 031 01 Liptovský Mikuláš, o zaplatenie 13.909,36 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd vyhlasuje, že nemá právomoc vo veci konať a konanie z a s t a v u j e.
II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Dňa 19.11.2021 bola súdu prvej inštancie doručená žaloba, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia 13.909,36 eur a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe telefonických alebo e-mailových objednávok zo strany žalovaného opakovane dodával žalobca žalovanému sušené smrekové rezivo, ktoré žalobca vyfakturoval žalovanému viacerými faktúrami, a to: faktúra č. 2003273835 zo dňa 23.05.2016 na sumu 9.732,35 eur, faktúra č. 2003273974 zo dňa 31.05.2016 na sumu 495,11 eur, faktúra č. 2003277968 zo dňa 07.12.2016 na sumu 6.485,20 eur, faktúra č. 2003279098 zo dňa 21.02.2017 na sumu 7.971,40 eur, faktúra č. 2003280344 zo dňa 24.04.2017 na sumu 6.146,80 eur, faktúra č. 2003284578 zo dňa 07.11.2017 na sumu 10.339,60 eur, faktúra č. 2003285535 zo dňa 14.12.2017 na sumu 10.117,58 eur, faktúra č. 2003286220 zo dňa 30.01.2018 na sumu 4.123,79 eur, faktúra č. 2003287959 zo dňa 12.04.2018 na sumu 9.346,26 eur, faktúra č. 2003289887 zo dňa 28.06.2018 na sumu 7.765,17 eur, faktúra č. 2003291923 zo dňa 27.09.2018 na sumu 9.650,71 eur. Žalobca vykázal tieto transakcie ako intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu oslobodené od DPH v zmysle § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, pričom uvedené faktúry boli žalobcovi uhradené bezhotovostným prevodom. Prepravu tovaru dodaného žalovanému realizoval žalobca na svoje náklady v zmysle dodacích podmienok EXW, pričom fakturovaný tovar bol naložený na adrese, ktorá je zapísaná v príslušnom obchodnom registri ako adresa sídla žalobcu (Pod lipami 1435/7, 033 01 Liptovský Hrádok, Slovenská republika) a podľa predložených dokladov - CMR bol tovar vykladaný na adrese, ktorá je zapísaná ako adresa sídla žalovaného (Sieniawa 147, Poľská republika), pričom prepravu tohto tovaru vykonala obchodná spoločnosť: Ing. Ľuboslav Tarčák, s.r.o., so sídlom: Rabčická 388, 029 44 Rabča, IČO: 46 993 851. Podľa údajov uvedených na predmetných CMR fakturovaný tovar bol prepravovaný motorovými vozidlami s evidenčnými číslami: NO002BU/NO993YD, KNTSL99, NO159BS/NO875YD, NO798BP/NO513YD, NO273BO/NO633YD, NO034BY/NO755YD, NO034BY/NO755YD, NO034BY/NO755YD, NO130CA/ NO419YE, NO034BY/NO755YD a NO273BO/NO633YD. Preverovaním zo strany správcu dane bolo zistené, že vozidlá s evidenčnými číslami: NO002BU, NO159BS, NO798BP, NO273BO, NO034BY a NO130CA majú v dňoch uvedených na CMR prejazdy v okolí Liptovského Hrádku, kde sú zaznamenané aj prestoje, kedy došlo k nakládke fakturovaného tovaru, avšak mýtny systém zaznamenal pohyb
motorových vozidiel s týmito evidenčnými číslami po území Slovenska, ale prejazd cez hranicu medzi Slovenskom a Poľskom u týchto vozidiel nebol zaznamenaný. Správca dane ústnym pojednávaním so štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti: Ing. Ľuboslav Tarčák, s.r.o., so sídlom: Rabčická 388, 029 44 Rabča, IČO: 46 993 851, zistil, že preprava fakturovaného tovaru bola objednaná žalovaným a tomuto bola aj fakturovaná, avšak tovar dodaný žalobcom bol vykladaný na adrese sídla obchodnej spoločnosti TATRA-DREV s.r.o.., so sídlom: 029 47 Oravská Polhora č. 966, IČO: 46 848 223 (t. j. na území Slovenska), pričom štatutárnym orgánom tejto obchodnej spoločnosti je samotný žalovaný. Prostredníctvom mýtneho systému a výsluchom štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, ktorá vykonávala prepravu žalobcom fakturovaného tovaru, správca dane zistil, že žalobcom fakturovaný tovar nebol fyzicky prepravený z územia Slovenska do iného členského štátu (Poľsko), t. j. neopustil územie Slovenska. V zmysle § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rokoch 2016 - 2018 je od dane oslobodené dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravovaný z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Žalobca vyzýval žalovaného na dodanie dokladu o preprave tovaru, na ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte (v tomto prípade v Poľsku). Takéto doklady však žalovaný žalobcovi nezaslal a na výzvy žalobcu tvrdil, že sa jedná o spracovateľské operácie, ktoré sú taktiež oslobodené od DPH. Nakoľko bol žalobca podľa informácií podaných zo strany žalovaného presvedčený, že fakturovaný tovar bude prepravovaný na územie Poľska (t. j. opustí územie Slovenska), podával za príslušné účtovné obdobia daňové priznania oslobodené od sadzby DPH. Z dôvodu, že následne bolo Úradom pre vybrané hospodárske subjekty, ako príslušným správcom dane, zistené, že žalobcom fakturovaný tovar neopustil územie Slovenska, a teda nebol dôvod na oslobodenie od DPH, rozhodol v zmysle § 155 ods. 1 písm. g) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) o uložení pokuty žalobcovi za zníženie nadmerného odpočtu a zároveň žalobcovi vznikla povinnosť doplatiť DPH v príslušnej sadzbe. Žalobca teda dodatočne uhradil tak DPH vo výške 12.823,16 eur ako aj pokuty mu uložené Úradom pre vybrané hospodárske subjekty vo výške 1. 086,20 eur, t. j. spolu sumu vo výške 13.909,36 eur. Žalobca vyzýval žalovaného na doplatenie sumy rovnajúcej sa nominálnej hodnote uhradenej DPH zo strany žalobcu, ako aj na úhradu pokút, ktoré boli žalobcovi uložené príslušným správcom dane. Žalovaný na výzvy žalobcu odpovedal, že faktúru neuznáva z dôvodu, že žalobcom fakturovaný tovar bol prepravený do Poľska, avšak nie hneď, nakoľko z ekonomických dôvodov vznikla na tomto tovare potreba vykonať spracovateľské služby a takýmto spracovaní sa tento tovar významne nezmenil. Žalobca vyzýval žalovaného na úhradu doplatenia sumy rovnajúcej sa nominálnej hodnote uhradenej DPH aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu, na ktorú žalovaný odpovedal v podobnom duchu, ako v predchádzajúcich odpovediach, avšak prisľúbil, že žalobcovi zašle stanovisko príslušných poľských daňových orgánov, ale ku dňu podania žaloby neuhradil žalobcovi žalobcom uhradenú DPH, ani žalobcom uhradené pokuty a ani žalobcovi nezaslal stanovisko príslušných poľských daňových orgánov.
2. Súd na návrh žalobcu vydal dňa 17.02.2022 platobný rozkaz pod č. k. 20Cb/48/2021-120. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný dňa 06.06.2022 odpor. V odpore žalovaný namietol právomoc Okresného súdu Liptovský Mikuláš vo veci konať. Žalobca je právnická osoba s miestom podnikania v Slovenskej republike a žalovaný je fyzická osoba, s miestom podnikania v Poľskej republike. Žalovaný si u žalobcu objednal tovar, pričom miestom konečného dodania tovaru (kde sa podľa zmluvy mal tovar dodať) bola Poľská republika (sídlo žalovaného). Vzhľadom na uvedené je potrebné v súlade Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach aplikovať na uvedenú vec ust. čl. 4 odd. 1, t. j. ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. V súlade s bodom 15 Nariadenia, normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoc. Zo všeobecných ustanovení Nariadenia vyplýva, že všeobecná právomoc má prednosť pred osobitnou a v takomto duchu je potrebné vykladať jednotlivé ustanovenia Nariadenia. V prípade, ak by ustanovenia o osobitnej právomoci v čl. 4 odd. 1 Nariadenia nebolo možné jednoznačne interpretovať a aplikovať na konkrétny prípad, má vždy prednosť všeobecná právomoc súdov. Nakoľko žalovaný má sídlo v Poľskej republike, máme za to, že v danom prípade nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky. Okrem namietanej právomoci súdu žalovaný
uviedol, že uplatňovaný nárok považuje za nedôvodný. Žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom dôvodnosť uplatňovaného nároku. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým tvrdením žalobcu, že medzi nimi došlo na základe viacerých telefonických alebo e-mailových objednávok k uzatvoreniu viacerých samostatných kúpnych zmlúv, ktorých predmetom bolo dodanie sušeného smrekového reziva, ktoré žalobca po dodaní tovaru následne vyfakturoval žalovanému faktúrami. Rovnako žalovaný považuje za nesporné, že prepravu tovaru vykonal žalobca prostredníctvom prepravnej spoločnosti Ing. Ľuboslav Tarčák, s.r.o. tak, ako je uvedené na oficiálnych prepravných dokladoch CMR, t. j. na adresu Sieniawa 147, Poľská republika. Tovar bol určený na dodanie do Poľskej republiky. V danom prípade, nakoľko sa v zmysle dohody zmluvných strán jednalo o dodanie tovaru do zahraničia, žalobca správne vykázal tieto obchodné prípady ako obchody oslobodené od DPH v zmysle ust. § 43 Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. V zmysle ust. § 43 ods. 1 tohto zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom alebo treťou osobou na účet predávajúceho alebo na účet nadobúdateľa, ak nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v inom členskom štáte. Žalobca dodal žalovanému tovar určený na vývoz do zahraničia, žalovaný tovar prevzal, prevzatie potvrdil a uhradil žalobcovi vystavenú faktúru. Všetok tovar dodaný žalobcom bol dodaný do sídla žalovaného v Poľskej republike, pričom žalovaný prevzatie tovaru na CMR potvrdil a uhradil kúpnu cenu zo svojho podnikateľského účtu vedeného v banke v Poľskej republike. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný postup žalobcu pri „prenose daňovej povinnosti“ za správny a zákonný. Ak sa žalobca dobrovoľne rozhodol (z akéhokoľvek dôvodu) že v danom prípade nebol dôvod na oslobodenie od DPH a dobrovoľne doplatil správcovi dane DPH vo výške 12.823,16 eur, uvedené konanie nemôže mať vplyv na žalovaného. Zo skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že on sám sa rozhodol, bez predchádzajúceho rozhodnutia príslušného orgánu (správcu dane), že zaplatí DPH. Táto povinnosť mu nebola nikým uložená. Žalobca nepreukázal, že by sa v konaní pred správcom dane akýmkoľvek relevantným spôsobom bránil, argumentoval, podával opravné prostriedky preto v danom prípade nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Nakoľko v danom prípade neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie Úradu pre vybrané hospodárske subjekty, alebo Finančnej správy Slovenskej republiky ako správcu dane, žalobca nepostupoval v danom prípade zákonným spôsobom, keď zaplatil dodatočne DPH. Nakoľko žalobca sa tak rozhodol dobrovoľne, v rozpore s predchádzajúcou dohodou so žalovaným, nárok žalobcu je nedôvodný. Rozhodovanie o akejkoľvek daňovej povinnosti v súvislosti s dodaním tovaru patrí výlučne do právomoci správcu dane v súlade s ust. § 4 a nasl. Zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Všeobecné súdy nie sú oprávnené rozhodovať o tom, či žalobca bol alebo nebol oprávnený postupovať v súlade s ust. § 43 ods. 1 Zákona a preto je potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Z rozhodnutí správcu dane, ktoré žalobca predložil a o ktoré opiera svoj nárok vyplýva, že žalobca sa mal dopustiť v jednotlivých prípadoch totožného správneho deliktu tým, že dobrovoľne podal dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobia a z uvedeného dôvodu mu bola uložená pokuta. Predmetné rozhodnutia neupravujú, že by takáto povinnosť (na podanie dodatočného daňového priznania) žalobcovi kedykoľvek vznikla. Je len vecou žalobcu, že sa rozhodol postupovať takýmto nezákonným spôsobom a že sa dobrovoľne dopustil predmetných správnych deliktov. V súvislosti s pokutami, ktoré boli žalobcovi uložené v celkovej výške 1.086,20 eur predmetné pokuty museli byť žalobcovi uložené, nakoľko tento sa vedome a dobrovoľne dopustil správneho deliktu v súlade s ust. § 154 ods. 1 písm. i) bod 2 Zákona o správe daní. Žalobca sa navyše voči predmetným rozhodnutiam správcu dane nijakým spôsobom nebránil, nepodal opravný prostriedok. Žalobca tak v danom prípade nepostupoval v súlade s ust. § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka, čím porušil tzv. všeobecnú prevenčnú povinnosť. Osoba, ktorej hrozí škoda, je povinná s prihliadnutím na okolnosti prípadu urobiť opatrenia potrebné na odvrátenie škody alebo na jej zmiernenie. Povinná osoba nie je povinná nahradiť škodu, ktorá vznikla tým, že poškodený túto povinnosť nesplnil.
3. Súd uznesením zo dňa 09.06.2022, sp. zn. 20Cb/48/2021-164, vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k odporu žalovaného. Žalobca vo vyjadrení k odporu zo dňa 17.06.2022 uviedol, že v súvislosti s namietnutím právomoci súdu Slovenskej republiky žalobca poukázal na skutočnosť, že sa voči žalovanému domáha náhrady škody, t. j. nároku, ktorý žalobcovi vznikol voči žalovanému z mimozmluvného vzťahu, a preto žalovaným tvrdená aplikácia Článku 4 ods. 1 predmetného nariadenia je mylná. Právomoc Okresného súdu Liptovský Mikuláš je daná v zmysle ustanovenia Článku 7 ods. 2 predmetného nariadenia („...vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok...“). V zmysle § 161 Civilného sporového
konania je právomoc súdu jednou z podmienok konania, ktorej existenciu súd skúma z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Tým, že Okresný súd Liptovský Mikuláš vydal v tejto právnej veci platobný rozkaz, je zrejmé, že si samotný súd posúdil otázku právomoci. Žalovaný ďalej uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že prepravu tovaru vykonal žalobca prostredníctvom prepravnej spoločnosti s obchodným menom Ing. Ľuboslav Tarčák, s.r.o. do Poľskej republiky. Túto skutočnosť žalobca rozporuje a tvrdí, že žiadnu prepravu tovaru pre žalovaného nevykonal. Zároveň žalobca popiera aj tú skutočnosť, že žalobcom predaný tovar opustil územie Slovenskej republiky a bol dodaný do Poľskej republiky. Žalobca tvrdí, že žalovaný vždy pred žalobcom tvrdil, že zakúpený tovar dopraví na územie Poľskej republiky, no ako bolo neskôr správcom dane zistené, takýto tovar neopustil územie Slovenskej republiky a žalovaný tento tovar vykladal na území Slovenskej republiky, čo je potvrdené aj zisteniami, ktoré vyšli najavo pri vykonávaní dokazovania zo strany Úradu pre vybrané hospodárske subjekty. K tomu , že žalobca uhradil daň a urobil tak dobrovoľne, poukázal žalobca na to, že takáto skutočnosť jednak vyplýva zo zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Takisto z dôkazu, ktorý žalobca priložil ku svojej žalobe označený ako „Zápisnica Úradu pre vybrané hospodárske subjekty číslo 100233404/2021 zo dňa 10.02.2021, v časti: Opatrenia a závery prijaté pri ústnom pojednávaní“, je zrejmé, že pri miestnom zisťovaní správca dane upozornil žalobcu na podanie dodatočných daňových priznaní k DPH a teda poukazovanie žalovaného, že žalobca dobrovoľne doplatil daň z pridanej hodnoty, je právne irelevantné. Žaloba sa žalobou nedomáha určenia povinnosti zaplatiť daň, ale domáha sa nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla protiprávnym konaním žalovaného. Protiprávne konanie žalovaného spočíva v úmyselnom zavádzaní žalobcu o tom, že žalobcom predaný tovar žalovaný dopraví na územie Poľskej republiky. Žalobca preto vystavoval žalovanému faktúry oslobodené od príslušnej sadzby DPH. Vzhľadom na to, že následne Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, ako správca dane, zistil, že žalobcom predaný tovar neopustil územie Slovenskej republiky a žalovaný zložil ním zakúpený tovar na území Slovenskej republiky v obci Rabča, bol žalobca z fakturovaných súm povinný podať dodatočné daňové priznanie, doplatiť príslušnú daň z pridanej hodnoty, o ktorú bol ponížený jeho príjem z fakturovaných súm (t. j. príjem z fakturovaných súm bol ponížený o sumu 12.823,16 eur ako príslušnú sadzbu DPH, hoci tieto sumy boli fakturované bez príslušnej sadzby DPH kvôli tvrdeniam žalovaného), a zároveň bola žalobcovi uložená správcom dane pokuta vo výške 1.086,20 eur. Preto sa žalobca touto žalobou domáha voči žalovanému náhrady škody, ktorá mu takýmto konaním žalovaného vznikla a ktorú žalobca vyčísluje ako súčet nominálnej hodnoty zaplatenej dane z pridanej hodnoty z fakturovaných súm, o ktorú bol ponížený príjem žalobcu a nominálnej hodnoty sankcií, ktoré žalobca zaplatil a ktoré by inak nemusel zaplatiť, ak by žalovaný uviedol žalobcovi skutočné miesto zloženia zakúpeného tovaru. Žalobca dáva ďalej do pozornosti, že samotný žalovaný priznal, že voči žalovanému na území Poľskej republiky prebieha colná a daňová kontrola za roky 2016 - 2018, ktorá by mala byť ukončená k 21.08.2021, no žalobca doposiaľ o výsledkoch tejto kontroly zo strany žalovaného oboznámený nebol.
4. Súd uznesením zo dňa 22.06.2022, sp. zn. 20Cb/48/2021-176, vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 25.07.2022 zotrval na svojich stanoviskách. Naďalej trvá na tom, že nie je daná právomoc slovenských súdov na konanie vo veci. Ak by sa aj tvrdenie žalobcu ohľadne miesta dodania tovaru na území Slovenskej republiky ukázalo ako pravdivé, dodaný tovar bol určený na vývoz do zahraničia, do sídla žalovaného, kam ho žalovaný napokon aj z územia Slovenskej republiky vyviezol. V danom prípade je podľa názoru žalovaného rozhodujúce dojednanie zmluvných strán a následne faktické dodanie tovaru do miesta sídla žalovaného v Poľskej republike. Pokiaľ ide o oslobodenie jednotlivých obchodov od DPH v súlade s ust. § 43 ods. 1 Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, v zmysle explicitného znenia zákonnej normy, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom alebo treťou osobou na účet predávajúceho alebo na účet nadobúdateľa, ak nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v inom členskom štáte. V danom prípade sú bez právneho významu zistenia správcu dane, že tovar bol dodaný prepravnou spoločnosťou Ing. Ľuboslav Tarčák na adresu spoločnosti TATRA-DREV s.r.o. Oravská Polhora 966. Tovar bol totiž následne dodaný do Poľskej republiky do sídla žalovaného, pričom prepravu tovaru si zabezpečil sám žalovaný. V danom prípade sú teda bez akýchkoľvek pochybností splnené podmienky na oslobodenie od dane v súlade s ust. § 43 ods. 1 Zákona. Správca dane v danom prípade nevydal žiadne záväzné rozhodnutie ako individuálny správny akt, ktorým by vyššie uvedený postup žalovaného vyhlásil za protiprávny. Bolo len vecou žalobcu, že sa dobrovoľne rozhodol pre dodatočné odvedenie dane. Žalobca dodal žalovanému tovar určený na vývoz do zahraničia, žalovaný tovar prevzal, prevzatie
potvrdil a uhradil žalobcovi vystavenú faktúru. Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach, že ak sa žalobca dobrovoľne rozhodol, že v danom prípade nebol dôvod na oslobodenie od DPH a dobrovoľne doplatil správcovi dane DPH vo výške 12.823,16 eur, uvedené konanie nemôže mať vplyv na žalovaného. Ak žalobca tvrdí, že ním uplatnený nárok je nárok na náhradu škody, nepreukázal existenciu podmienok na vznik nároku na náhradu škody. Konanie žalovaného nie je protiprávne. Žalovaný konal v súlade s vopred dohodnutými podmienkami kúpnej zmluvy a postupoval v zmysle ust. § 43 ods. 1 Zákona. Skutočnosť, že žalobca sa dobrovoľne, bez predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane, rozhodol dodatočne zaplatiť z jednotlivých obchodov DPH, nezakladá protiprávnosť konania žalovaného. Rozhodovanie o akejkoľvek daňovej povinnosti v súvislosti s dodaním tovaru pritom patrí výlučne do právomoci správcu dane v súlade s ust. § 4 a nasl. Zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Všeobecné súdy nie sú oprávnené rozhodovať o tom, či žalobca bol alebo nebol oprávnený postupovať v súlade s ust. § 43 ods. 1 Zákona a preto súd nie je oprávnený bez ďalšieho posúdiť, či žalovaný postupoval v súlade so Zákonom. V danom prípade je potrebné poukázať aj na absenciu príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a vznikom „škody“, nakoľko rozhodnutie žalobcu o dodatočnom odvedení DPH bolo jeho slobodným a dobrovoľným rozhodnutím. Ak by aj žalobcovi vznikla škoda tým, že uhradil dodatočne DPH z vystavených faktúr, toto konanie by nebolo v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Žalobca v danom prípade nepostupoval v súlade s ust. § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka, čím porušil tzv. všeobecnú prevenčnú povinnosť.
5. Podľa § 161 ods. 1 , 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
6. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
7. Podľa Článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie“), ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne príslušenstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
8. Podľa Článku 5 ods. 1 Nariadenia, osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií uvedených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.
9. Podľa Článku 7 ods. 1 Nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte: 1. a) v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby; b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby: - pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať, - pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť; c) ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a).
10. Podľa Článku 7 ods. 2 Nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo, alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.
11. Podľa Článku 63 ods. 1 Nariadenia, na účely tohto nariadenia má obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb bydlisko v mieste, kde má: a) registrované sídlo; b) ústredie alebo c) hlavné miesto podnikateľskej činnosti.
12. Podľa Článku 66 Nariadenia, nariadenie sa uplatňuje len na konania začaté, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery schválené alebo uzavreté od 10. januára 2015.
13. Podľa Článku 26 ods. 1 Nariadenia, okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa neuplatní ,ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 24.
14. Súd na posúdenie právomoci na konanie aplikoval všeobecné ustanovenia Nariadenia založené na zásade bydliska, resp. sídla žalovaného, keďže sa v tomto prípade jedná o obchodnú spoločnosť, a to podľa zásady actor sequitur forum rei (žalobca sleduje miesto súdu žalovaného) a zároveň pri právnom posúdení posudzoval aj osobitnú (danú na výber) a výlučnú právomoc, ako aj voľbu právomoci upravené v oddieloch 2 až 7 kapitoly II Nariadenia. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že žalobcom uplatnený nárok nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky. Žalobca svoju žalobnú argumentáciu postavil a svoju žalobnú žiadosť sformuloval ako náhradu škody spočívajúcu v úhrade DPH a príslušnej pokuty z dôvodu, že určité zmluvné dojednanie (dodanie tovaru do určitého miesta) sa ukázalo ako nepravdivé, v dôsledku čoho na základe preverenia uvedených skutočností zo strany správcu dane došlo k uloženiu pokuty a žalobca následne doplatil DPH, ktorá nebola súčasťou kúpnej ceny z dôvodu garancie žalovaného, že žalobcom dodaný tovar bude prepravený do sídla žalovaného v Poľskej republike, v ktorom prípade by boli predmetné obchody medzi žalobcom a žalovaným oslobodené od DPH.
15. V sporoch, ktoré presahujú územie jedného členského štátu, je potrebné skúmať, súdy ktorého členského štátu majú právomoc vo veci konať. V danom prípade žalobca nežaluje žalovaného podľa všeobecného kritéria, ktorým je sídlo žalovaného (v Poľskej republike), ale tvrdí právomoc súdu podľa Článku 7 ods. 2 Nariadenia, z dôvodu, že sa domáha voči žalovanému náhrady škody, t. j. nároku, ktorý žalobcovi vznikol z mimozmluvného vzťahu. Súd poukazuje na to, že aj keď žalobca kvalifikuje svoj nárok ako náhradu škody, neznamená to nevyhnutne, že sa jedná o záväzok z mimozmluvného vzťahu. Pokiaľ by aj bolo následne v konaní preukázané, že ide o škodu, tak by išlo o takú škodu, ktorá vznikla na strane žalobcu v dôsledku porušenia zmluvných dojednaní, konkrétne porušenie záväzku žalovaného prepraviť tovar na územie Poľskej republiky. Nárok žalobcu má zmluvný základ, nemožno ho podriadiť pod úpravu mimozmluvnej zodpovednosti. Pokiaľ by sa žalovaný nezaviazal tovar prepraviť na územie iného členského štátu, DPH by musela byť súčasťou kúpnej ceny a dohody o nej v takej výške, aby zahŕňala aj DPH. Dohoda o cene bola medzi stranami sporu iná preto, že sa mal tovar doručiť do iného členského štátu. Existujú rôzne dôvody vzniku záväzkov, a to zmluva, delikt, bezdôvodné obohatenie, konanie bez príkazu, predzmluvná zodpovednosť a iné - negotiorum gestio. V európskom záväzkovom práve neexistuje jednotná koncepcia mimozmluvných záväzkových vzťahov. Je ale možné povedať, že v právnych poriadkoch všetkých členských štátov EÚ je deliktné právo oblasťou, ktorá pokrýva situácie, v ktorých je potrebné rozhodnúť, či ten, kto utrpel ujmu, môže z tohto titulu požadovať jej reparáciu od iného subjektu, pričom medzi nimi neexistuje žiadny iný právny vzťah, výhradne ten, ktorého základom je škodná udalosť. Porušenie mimozmluvnej povinnosti, stanovenej objektívnym právom a adresovanej dopredu neurčitému okruhu subjektov, je tým prvkom, ktorý odlišuje delikt od porušenia zmluvnej povinnosti. Vzhľadom na uvedené, nemožno uzavrieť, že nárok, ktorý je predmetom konania má svoj základ v mimozmluvnej (kvázi deliktuálnej) zodpovednosti, ktorá vyplýva napr. z porušenia práva na súkromie, z práva na ochranu osobnosti, zo zodpovednosti za škodu v súvislosti s dopravnými nehodami ap.
16. Či by sa v danom prípade uplatnilo kritérium osobitnej právomoci podľa Článku 7 ods. 1 Nariadenia (v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, pričom miestom zmluvného plnenia je pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať), alebo kritérium všeobecnej právomoci podľa Článku 4 ods. 1 Nariadenia, právomoc súdov Slovenskej republiky nie je daná. Všeobecným kritériom určenia právomoci upraveným v Článku 4 Nariadenia je sídlo žalovaného, ktorým je podľa Článku 63 Nariadenia predovšetkým registrované sídlo. Žalovaný ako právnická osoba má registrované sídlo v Poľskej republike, teda mimo územia Slovenskej republiky, a zároveň nebolo zistené, že by žalovaný mal ústrednú správu alebo hlavnú prevádzkareň na území Slovenskej republiky. Aj v prípade voľby alternatívnej (osobitnej) právomoci podľa článku 7 Nariadenia by mala žaloba smerovať na súd podľa miesta zmluvného plnenia, t.j. kde sa tovar dodal alebo mal dodať, čo je v danom prípade opäť sídlo žalovaného v Poľskej republike (podľa predložených dokladov CMR). V danom prípade nedošlo ani k voľbe právomoci slovenského súdu, preto podľa Nariadenia spor nepatrí do právomoci slovenského súdu. Existencia právomoci súdu patrí medzi procesné podmienky konania, ktorej absenciu nemožno odstrániť, pričom súd splnenie tejto podmienky skúma súd ex offo, a to v každom štádiu konania. Nedostatok právomoci súdu spôsobuje vždy neodstrániteľnú vadu civilného súdneho konania. V danom prípade spor nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky a vec ani nemožno postúpiť, keďže právomoc konať vo veci patrí súdom iného členského štátu. Preto súd konanie vo veci zastavil.
17. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd o trovách konania rozhodol tak, že stranám náhradu trov konania nepriznal, pretože stranám v tomto štádiu konania nie je možné priznať náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne, v troch vyhotoveniach.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Toto zabezpečovacie opatrenie je vykonateľné doručením.