Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23Co-110-2016.pdf
PDF · 117.39 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/110/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členiek senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci navrhovateľa: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného splnomocnencom: JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom Karadžičova 8, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava, proti odporcovi: W. E., nar. XX.X.XXXX, bytom č. XXX, XXX XX U., zastúpeného splnomocnencom: JUDr. Ján Pekar, advokát so sídlom Potočná 191/39, 909 01 Skalica, o zaplatenie 2.954,96 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 3C/343/2013-92 zo dňa 26. októbra 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vo výroku I. návrh zamietol a vo výroku II. odporcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 912,02 eur. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 497, § 272 ods. 1 a 2, § 273 ods. 1, 2 a 3 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 34, § 39, § 40 ods. 1, 2 a 3, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, §1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 2 písm. a) a b) z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vecne argumentoval tým, že za rozhodné pri vyriešení otázky, či sa v zmysle ustanovenia § 524 OZ stal navrhovateľ veriteľom odporcu, súd považoval skutočnosť, že postupcom bola banka, ktorej zákon o bankách v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ukladá povinnosť pred postúpením svojej pohľadávky niečo konať. Banke sa v ustanovení ukladá pred postúpením svojej pohľadávky vzniknutej z jej bankovej činnosti urobiť jednostranný právny úkon voči dlžníkovi pri jeho omeškaní. Z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky je zrejmé, že sa odporca dostal do omeškania s platením peňažného dlhu podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vyplynulo to aj z vyjadrenia odporcu z 10.8.2015, v ktorom je uvedené, že má záujem svoj dlh vo výške 1691,01 eur navrhovateľovi uhradiť a tiež z konečnej splatnosti úveru určenej v zmluve o úvere dňom 20.5.2013, z čoho je zrejmé, že odporca neplnil splátky dohodnuté v zmluve o úvere riadne a včas a na jeho strane došlo k omeškaniu s platením peňažného dlhu. Podmienky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru sú stanovené vo Všeobecných obchodných podmienkach SLSP a.s. v bode 7.6.1 ako prípady porušenia zmluvy, kedy banka je oprávnená ak klient nesplnil alebo porušil povinnosti dohodnuté v zmluve o úvere alebo vo VOP, tiež ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní alebo aj poplatkov vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú určí banka v oznámení o mimoriadnej splatnosti, banka je oprávnená zmluvu vypovedať alebo od nej odstúpiť.
Súd dospel k záveru, že banka dňa 27.2.2013 Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti podľa bodu 7.6.1 VOP urobila jednostranný právny úkon, smerujúci k zosplatneniu celého úveru s tým právnym následkom, že malo dôjsť k zrušeniu práva dlžníka splácať úver v splátkach a právu banky (veriteľa) na zaplatenie celého dlhu .
V zmysle zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi SLSP a.s. a odporcom bolo dohodnuté plnenie záväzku (dlhu) odporcu v splátkach po 93,59eur mesačne. V zmluve sa uvádza, že všetky údaje a náležitosti uvedené v zmluve o úvere sú platné ku dňu uzatvorenia zmluvy, ich zmeny sa riadia úverovou zmluvou, úverovými podmienkami a VOP a strany sa dohodli, že všetky ich vzájomné právne vzťahy vyslovene neupravené v úverovej zmluve, sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Podľa čl. II dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súd zisťoval, či sa stali VOP platne obsahovou súčasťou zmluvy o úvere, ak SLSP a.s., vrátane ich úpravy vo VOP, čl. 7.6.1 týkajúcom sa práva SLSP a.s., o ktorom navrhovateľ tvrdil, že banka mala právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, že došlo k účinnému vyhláseniu a v tom dôsledku došlo v podstate k splneniu výzvy bankou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Zo zmluvy o úvere, uzavretej medzi SLSP a.s. a odporcom je zrejmé, že ju strany uzavreli v písomnej forme a VOP boli taktiež vyhotovené v písomnej forme. VOP majú nahrádzať časť obsahu zmluvy, ktorá je účastníkom známa z ich podnikateľskej činnosti. Strany uzavreli zmluvu o úvere písomne a preto sa podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ak sa mali právne vzťahy účastníkov zmluvy spravovať podľa § 262 Obchodného zákonníka s poukazom na § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka, týkajúcej sa časti ohľadom prejavu vôle účastníkov zmluvy), VOP ako aj prípadné ďalšie súčasti zmluvy obsahom upravujúce práva a povinnosti zmluvných strán vyžadovalo, aby boli podpísané odporcom. Navrhovateľ v konaní nepredložil dôkaz, svedčiaci k tomu, že odporca podpísal okrem zmluvy o úvere i ďalšie súčasti zmluvy ako VOP alebo úverové podmienky. Dohoda účastníkov vo VOP alebo v iných obchodných podmienkach vyžadovala podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre platnosť právneho úkonu písomnú formu a podpis odporcu, ak nebol daný na VOP, právny úkon je podľa § 40 ods. 1 OZ a § 272 Obchodného zákonníka neplatný, pričom pre nedodržanie zákonom predpísanej formy právneho úkonu ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. VOP sú neplatné ako celok, vrátane časti VOP bodu čl. 7.6.1. týkajúcom sa práva SLSP a.s. vyhlásiť mimoriadnu splatnosť. Podľa zmluvy o úvere bolo v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka nepochybne dohodnuté medzi účastníkmi úverovej zmluvy plnenie dlžníka v splátkach a SLSP a.s. mohla žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté. Veriteľ ale má právo použiť najneskôr do zročnosti najbližšie nasledujúcej splátky, ak toto oprávnenie neuplatní, opätovne sa pokračuje v plní v splátkach, veriteľ môže opäť toto právo využiť aj po opätovnom porušení povinnosti dlžníkom. S poukazom a ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka zaplatenie celej pohľadávky naraz má právo veriteľ žiadať ak v prvom rade existuje dohoda medzi ním a dlžníkom. Dohoda predpokladá dvojstranný právny úkon, teda aj prejav vôle odporcu, potvrdený jeho podpisom, ktorý v konaní preukázaný zo strany navrhovateľa nebol a právny úkon SLSP a.s. nemohol účinne požiadať odporcu o zaplatenie celej pohľadávky naraz. Neplatný právny úkon banky, obsiahnutý v súčasti zmluvy nemôže vyvolať ten účinok, že dlžník stratí výhodu splátok a v jeho dôsledku nemôže byť ani platný jednostranný právny úkon SLSP a.s., ktorý má podľa zákona povinnosť voči dlžníkovi urobiť banka podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Ak v konaní nebolo preukázané, že banka urobila platne zákonom predpísaný právny úkon, smerujúci k tomu, aby mohla postúpiť pohľadávku v súvislosti s omeškaním odporcu s plnením jeho záväzku, má súd za to, že nebol ani splnený v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách a v konaní preukázaný zákonný predpoklad na postúpenie pohľadávky bankou na navrhovateľa, ktorý bankou nie je a nemohlo dôjsť ani k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi bankou a navrhovateľom dňa 28.3.2013 z dôvodu, že nedošlo k predpokladanému platnému právnemu úkonu banky.
Aj zmluva o postúpení pohľadávky je dvojstranný právny úkon, ktorým si banka a navrhovateľ mienili upraviť svoje vzájomné práva a povinnosti. Zmluva o postúpení pohľadávky je podľa § 39 Občianskeho zákonníka právnym úkonom neplatným a nedovoleným, z ktorého nemohol nadobudnúť navrhovateľ právo veriteľa domáhať sa po odporcovi ako dlžníkovi splnenia záväzku pre neplatnosť právneho úkonu banky. Na strane navrhovateľa nie je daná aktívna legitimácia v konaní, právo mu objektívne nesvedčí, čo je dôvodom vedúcim súd k zamietnutiu návrhu.
Ani za predpokladu, žeby VOP boli platné, nedošlo by k vyvolaniu účinkov mimoriadnej splatnosti pohľadávky banky. Požiadavkou na to, aby bolo možné považovať písomnosť za doručenú je, aby adresát, pri doručovaní vyhlásenia odporca, mal objektívnu možnosť sa s písomnosťou oboznámiť. Obsahom poštovej zásielky odosielateľa SLSP a.s. adresovanej odporcovi do Skalice s pečiatkou odosielacej pošty v Bratislave a dátumom odoslania poštovej zásielky vo februári 2013 bolo oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti bankou. Pošta vrátila zásielku banke 1.3.2013 s tým, že nedoručila poštovú zásielku odporcovi, lebo je na adrese udanej odosielateľom neznámy. Ako je zrejmé z výpovede odporcu, v čase doručovania oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti už nebýval na adrese, na ktorú mu bolo doručované, ale že posledné tri, štyri roky býva v Uníne, kam sa presťahoval spolu s rodičmi. Zásielku, ktorou mu bolo doručované oznámenie neprevzal. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28.1.2011 sp. zn. 5Cdo 129/2010 pri požiadavke objektívnej možnosti adresáta ak je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry, jeho dispozície. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnuté podľa rozhodnutia, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, aby mal objektívnu možnosť tak urobiť. S ohľadom na judikované Najvyšším súdom SR, ak sa odporca nezdržiaval v mieste, kde mu bol doručovaný jednostranný právny úkon SLSP a.s. a zdržiaval sa na úplne inom mieste, v inej obci, má sú za to, že pri doručovaní nenastala v sfére odporcu možnosť objektívne sa oboznámiť s obsahom písomnosti. Pokiaľ sa týka povinnosti odporcu oznamovať SLSP a.s. zmenené údaje napríklad aj ohľadom adresy, na ktorej sa zdržiava, žiaden právny predpis neukladá dlžníkovi v tomto smere oznamovaciu povinnosť. Do VOP, ktoré sú neplatné, dala ustanovenie SLSP a.s. a zostalo iba na vôli odporcu, či bude oznamovať údaje, ku ktorým ho banka mala zaviazala povinnosťou.
Z neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol nadobudnúť navrhovateľ žiadne práva ani odporca povinnosti. Bezpredmetným bolo preto zaoberať sa hodnotením dôkazov ako je oznámenie o postúpení pohľadávky, neprijateľnými podmienkami zmluvy o úvere aj z dôvodu, že navrhovateľ nie je dodávateľom služby odporcovi alebo ďalšími časťami VOP, sadzobníkom či uznaním dlhu odporcom navrhovateľovi. Uznanie dlhu je inštitútom zabezpečenia záväzku a patrí k hlavnému záväzku, v prípade súdenej veci účastníkov k zmluve o úvere. „Skutočným“ veriteľom odporcu zostala SLSP a.s., ktorému zostalo postavenie veriteľa z úverovej zmluvy a uznanie dlhu odporcom nemohlo vyvolať účinky zabezpečenia záväzku voči navrhovateľovi. O trovách súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 912,02 eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za 7 úkonov právnej služby: prevzatie zastúpenia (23.3.2015) 151,05 eur, vyjadrenie k návrhu (10.4.2015) 151,05 eur, účasť na pojednávaní dňa 15.4.2015 (1/4 základu) 37,76 eur, vyjadrenie ku konaniu vo veci samej (10.8.2015) 111,21 eur, účasť na pojednávaní dňa 12.8.2015 (1/4 základu) 27,80 eur, vyjadrenie ku konaniu vo veci samej (2.9.2015) 111,21 eur, účasť na pojednávaní dňa 26.10.2015) 111,21 eur, režijný paušál 7 x 8,39 eur a 20 % DPH vo výške 152 eur.
Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a jeho návrhu vyhovel, alebo tento zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa odvolateľa súd vec nesprávne právne posúdil. Právny názor súdu prvého stupňa v tom, že na ich strane chýba aktívna legitimácia byť účastníkom konanie je nesprávny. Oprávnenie veriteľa zakotvené v jeho obchodných podmienkach, s ktorými je dlžník oboznámený je v súlade s Občianskym zákonníkom, zákonom o bankách ako aj zákonom o spotrebiteľských úverov. Naviac aj keby takéto právo ich právneho predchodcu vôbec nebolo súčasťou všeobecných obchodných podmienok, jeho právo zosplatniť celý úver v prípade omeškania odporcu s úhradou jednotlivých splátok úveru, je dané priamo zo zákona, keď je tak oprávnený urobiť podľa § 565 OZ. Súd prvého stupňa toto ustanovenie síce zmieňuje vo svojom odôvodnení, ale vôbec sa ním nezaoberá. Takisto sa nezaoberá skutočnosťou, že obsahom postúpenej pohľadávky sú predovšetkým jednotlivé neuhradené splatné úverové splátky, ktoré bol ich právny predchodca oprávnený postúpiť podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách bez ohľadu na to, že nenastala konečná splatnosť úveru. Postupca Slovenská sporiteľňa, a.s. si splnil svoju povinnosť podľa § 526 OZ. Relevantné oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a poukázal na rozhodnutie NS SR 4 Obo/210/2001 zo dňa 11.06.2003. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva. Za daných podmienok môže banka postúpiť pohľadávku aj na inú osobu, ako je banka, teda aj na osobu, ktorá ako taká nie je viazaná bankovým tajomstvom, a to bez súhlasu klienta. Ak by postúpila pohľadávku na inú osobu skôr, ako sú splnené stanovené podmienky, a zároveň by nemala na postúpenie pohľadávky súhlas, porušuje tým bankové tajomstvo. Nejde však o zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky bankou, nedodržanie ktorých by spôsobovalo neplatnosť postúpenia. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p..
Súd prvého stupňa zároveň dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sa navrhovateľovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2012, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne a.s. voči odporcovi ako dlžníkovi.
Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade využila a navrhovateľovi postúpila pohľadávku potom ako vyhlásila mimoriadnu splatnosť. Doručenie výzvy, ktorá má predchádzať k zosplatneniu úveru, však nepreukázala. Pokiaľ, ale banka nevyzvala dlžníka k splneniu omeškaných pohľadávok, nebola oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol odporca v omeškaní.
Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila pohľadávku voči odporcovi 1/ na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1175/2012/CE zo dňa 27.9.2012.
Navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na navrhovateľa, teda najmä nepreukázal, či jeho právny predchodca písomne vyzval odporcu 1/ na plnenie povinnosti, nepreukázal, že odporca 1/ bol v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda súd nemôže posúdiť, či postúpenie pohľadávky prebehlo v súlade s § 92 ods. 8 cit. zákona a teda, či postúpenie je platné a tým, či je daná aktívna legitimácia navrhovateľa v konaní. Z listinných dôkazov nie je ani zrejmé, či odporcovi bolo oznámené postúpenie pohľadávky a teda nie je zrejmé, či sa postupovalo podľa § 526 OZ (Postúpenie pohľadávky je povinný postupca
bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.), resp. či sa postupovalo podľa bodu 7.1 Zmluvy o postúpení, podľa ktorého navrhovateľ mal oznámiť odporcovi postúpenie pohľadávky, pričom navrhovateľ nepreukázal, že tak učinil. Hoci navrhovateľ súdu predložil listinný dôkaz - oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 10. 2012, nepreukázal však, či toto oznámenie bolo reálne odporcovi 1/ a odporcovi 2/ doručované a doručené.
Navrhovateľ súdu ako dôkaz o postupe podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. predložil nedatovaný list jeho právneho predchodcu - oznámenie o začatí výkonu mandátnej činnosti, v zmysle ktorého Slovenská sporiteľňa, a.s. adresovala odporcovi 1/ list s obsahom, že zverila na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej dňa 31. 1. 2011 správu a vymáhanie pohľadávky z úverovej zmluvy vo výške 4551,05 eura s príslušenstvom spoločnosti CEE COLLECT Slovakia, s.r.o. Z tohto listu nevyplýva, kedy bol písaný, či v tom čase už bol odporca 1/ nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke a taktiež nie je jasné, či list bol odporcovi 1/ aj reálne doručovaný a doručený.
Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach predloženú navrhovateľom a údajne podpísanú odporcom 1/ súd nemôže brať do úvahy ako dôkaz o postupe podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., nakoľko uznanie dlhu odporcom 1/ nemôže nahradiť nedostatky postupu banky pri postúpení pohľadávky.
Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu navrhovateľovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 27. 9. 2012 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).
Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.
Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.
Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že navrhovateľ nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči odporcovi postúpená naňho (28.03.2013), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bol odporca aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Navrhovateľ tak nedokázal, že pohľadávka voči odporcovi bola v čase jej postúpenia na navrhovateľa spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že navrhovateľ je oprávnený pohľadávku voči odporcovi uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že navrhovateľ nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol.
V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi. Odporca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.