Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21C-256-2015.pdf
PDF · 132.91 KB
Case nature
Area
Subarea
21C/256/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v právnej veci žalobcu W. Y., t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby - Leopoldov, Gucmanova 670/19, Leopoldov, zastúpeného JUDr. Jozefom Sabóm, advokátom so sídlom v Sečovciach, Obchodná 187/6 proti žalovanému Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, so sídlom Mierové námestie č. 1, Ilava, o ochranu osobnosti, takto
rozhodol:
Žaloba s a z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobca sa domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť písomne sa mu ospravedlniť za to, že dňa 24.01.2012 v budove Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Ilave v sektore B na cele č. 234 počas výkonu kontroly jeho osobných vecí závažným spôsobom porušil jeho práva podľa § 11 a ďalších Obč. zákonníka čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, 3 písm. c), čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré malo znieť nasledovne: "Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby v Ilave sa týmto ospravedlňuje W. Adamčovi, nar. XX. júla XXXX za to, že dňa 24.januára 2012 v bude Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Ilave v sektore B na cele č. 234 počas výkonu kontroly jeho osobných vecí došlo k neoprávnenému zásahu a porušeniu jeho práv na súkromie podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, práva na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivý súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. S tým, že toto ospravedlnenie je odporca povinný podpísať prostredníctvom riaditeľa ústavu vlastnoručným podpisom a doručiť v určenej lehote od 30 dní od právoplatnosti rozsudku navrhovateľovi doporučenou poštou." Ďalej žalobca žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 25 tis. Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy.
Žalobca poukázal na to, že dňa 24.01.2012 bola vykonaná príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže prehliadka jeho cely bez jeho prítomnosti, s tým, že pri tejto prehliadke bola násilím otvorená skrinka, v ktorej sa nachádzali jeho osobné veci. Podstatné pre neho bolo, že v skrinke mal rôzne písomnosti, ktoré súviseli s taktikou jeho obhajoby v ďalších trestných veciach, ktoré sú proti nemu vedené. Po návrate do cely zistil, že časť týchto písomností, ktoré považoval za dôverné, a s ktorými osoby vykonávajúce prehliadku cely nemali oprávnenie sa oboznamovať, chýba. Žalobca mal za to, že takýmto postupom sa dopustil žalovaný konania v rozpore so zákonom, v prvom rade poukazoval na odporúčania Rady Európy vo veci európskych väzenských pravidiel, podľa ktorého väzni majú byť
prítomní pri prehliadke ich majetku, neprítomní môžu byť iba vtedy, keby to vyšetrovacie techniky neumožňovali, prípadne, ak by to predstavovalo potenciálne ohrozenie personálu. Tento postup podľa jeho názoru dodržaný nebol, čím došlo k podstatnému zásahu do jeho osobnostných a ľudských práv, hoci aj väznenej osoby. Aj uväznená osoba má právo na dodržiavanie zákonných postupov a ochrany svojich, hoci obmedzených práv. podľa názoru žalobcu konanie príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže bolo cielené a záujmom bolo nazrieť do jeho súkromných listín a získať tak nielen skutkové informácie, ale aj poznatky o taktike obhajoby, ktoré mali byť známe iba jemu ako obvinenému a jeho obhajcovi v ďalších trestných veciach. Vyzradením stratégie obhajoby sa tak dostal do nevýhody voči svojmu súperovi, štátu. Príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže postupovali neštandardným a neobvyklým spôsobom, okrem iného bola napríklad z ohliadky cely vykonaná fotodokumentácia, ktorá nie je bežná, žalobca mal za to, že žalovaný si z jeho dôverných písomností vyhotovil kópie.
Na základe uvedeného bol žalobca toho názoru, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, právo na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivý súd, podľa konkrétnych článkov Ústavy SR a Dohovoru. Žalobca tiež poukázal na to, že ani právny poriadok SR neumožňoval takýto postup príslušníkov zboru, konkrétne predpisy hovoria iba toľko, že uväznený má povinnosť umožniť prehliadku svojich osobných vecí, ale zároveň neumožňujú príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže vykonať prehliadku osobných vecí uväzneného bez jeho prítomnosti. Podľa žalobcu základná ujma spočívala v tom, že subjekty, ktoré k tomu neboli oprávnené, sa oboznámili s jeho taktikou obhajoby, ktorá v prípade vyzradenia má katastrofálne následky pre jeho osobu ako obvineného v ďalších konaniach, ktoré sa proti nemu vedú. Finančná satisfakcia má zmierniť prežitý stres, pocit bezmocnosti, narušenie viery v spravodlivosť, neistotu a úzkosť. Žiadaná finančná náhrada nemajetkovej ujmy je adekvátna s vyzradením stratégie obhajoby v tak závažných kauzách, ako je vražda v P. a ďalšie vraždy. Vyzradenie taktiky obhajoby už spôsobilo stav, ktorý sa nedá vrátiť a žiadaná finančná satisfakcia má zohľadniť tieto okolnosti.
Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako ničím nepodloženú. Žalobca ničím nepodložil svoje tvrdenia, že aktivitou príslušných zamestnancov väzenského zariadenia bola narušená stratégia jeho obhajoby. Podľa názoru žalovaného žalobca sa ako páchateľ brutálnych trestných činov stavia do role morálnej autority, pričom však neberie na vedomie a nechápe celkom systém väzenstva a nevyhnutnosť zachovávania bezpečnostných pravidiel. Žalovaný zhrnul svoje výhrady k žalobcom uplatnených nárokov nasledovne:
- K okolnostiam prehliadky osobných vecí žalobcu žalovaný uviedol, že boli dodržané všetky predpisy, ktoré upravujú konkrétny postup zamestnancov väzenského zariadenia. 24.01.2012 vykonala skupina preventívno-bezpečnostnej služby väzenského zariadenia v rámci svojich oprávnení v spolupráci s oddelením výkonu trestu ústavu prehliadku ciel prvého sektora ústavu zameranú na zachytenie predmetov, ktorými by sa mohla ohroziť bezpečnosť osôb a majetku, prípadne, ktoré by mohli byť zneužité na útek, alebo by sa nimi mohol narušiť ústavný poriadok, poškodiť zdravie, prípadne na zistenie predmetov, ktorých používanie nie je v priestore cely dovolené. V čase prehliadky cely žalobcu sa tento v cele nenachádzal, príslušný službukonajúci referent režimu mal zabezpečiť sprístupnenie osobnej skrinky žalobcu za účelom vyššie uvedeným, následne bolo zistené, že žalobca im svoju skrinku na osobné veci sprístupniť odmietol a odmietol aj odovzdať kľúče od tejto skrinky, v dôsledku toho bola skrinka otvorená násilne. V skrinke boli nájdené nedovolené predmety, sušené bielka, pričom žalobcovi neboli odňaté žiadne listiny.
- K zákonnému rámcu tohto postupu žalovaný poukázal na konkrétny ustanovenia zákona o výkone trestu, poriadku výkonu trestu, rozkazu ministra spravodlivosti č. 2/2010, rovnako článok z odporúčaní Rady Európy o európskych väzenských pravidlách a mal za to, že tento právny rámec umožňuje zamestnancom väzenského zariadenia vykonať prehliadku cely aj bez prítomnosti odsúdeného, osobitne vtedy, ak prítomnosť odsúdeného neumožňujú vyšetrovacie techniky, resp. by jeho prítomnosť mohla predstavovať potenciálne ohrozenie personálu. Skupina preventívno-bezpečnostnej služby Ústavu Ilava v rámci svojej právomoci vykonáva špecifické činnosti zamerané na zisťovanie aktivít proti nedovolenej a trestnej činnosti obvinených a odsúdených, prítomnosť odsúdeného môže mať vplyv na efektivitu tejto činnosti.
- K osobe žalobcu žalovaný poukázal na to, že jeho prítomnosť pri výkone uvedenej prehliadky predstavuje potenciálne ohrozenie personálu. Bezpečnostné riziká vyplývajúce zo zaobchádzania so žalobcom vyplývajú z toho, že bol odsúdený na doživotný trest a umiestnený do diferenciačnej podskupiny D1, kde sú zaradení odsúdení, ktorí sa dopustili najzávažnejších násilných trestných činov, ktoré boli úkladne naplánované, po ich vykonaní unikali a vyhýbali sa trestnému konaniu. Už
samotnou podmienkou uloženia doživotného trestu v zmysle Trestného zákona je to, že si to v prípade konkrétneho odsúdeného vyžaduje účinná ochrana spoločnosti. Rovnako podľa stanoviska psychológa Ústavu Ilava je uloženie takéhoto trestu z psychologického hľadiska mimoriadne zaťažujúcou krízovou situáciou pre takéhoto jedinca, ktorá môže vyústiť až do neschopnosti racionálnej regulácie správania. Nebezpečenstvo afektívnych výbuchov, prípadne plánovaného neprispôsobivého správania nie je možné u takýchto odsúdených nikdy celkom vylúčiť.
- K tvrdeniam žalobcu ohľadne neštandardného postupu zamestnancov Ústavu Ilava žalovaný uviedol, že podľa príslušných organizačných predpisov je aj skupina preventívno-bezpečnostnej služby oprávnená k prehliadke osobných vecí odsúdených, za účelom naplnenia svojich úloh môže táto skupina realizovať operatívnu prehliadku za účelom získania informácií a vyhľadania vecí a skutočností súvisiacich z nedovolenou činnosťou odsúdených a obvinených.
- K údajnému odcudzeniu dokumentov žalovaný uviedol, že prehliadka bola zameraná na zistenie nepovolených predmetov a pri tejto prehliadke nebol študovaný obsah písomností žalobcu. Navyše nepovolené predmety sa na cele žalobcu našli, išlo o predmety, ktoré po skončení prideľovanej práce neodovzdal, určené k ručnému šitiu obuvi a tiež sušené vaječné bielka.
K argumentom žalovaného žalobca uviedol, že ani na cele, ani v osobnej skrinke sa nenašli žiadne nepovolené predmety, predmety na šitie obuvi mu dal ústav k dispozícii pre výkon práce, sušené bielka kúpil v predajni iného väzenského zariadenia. Žalovaný podľa názoru žalobcu nepresne opisuje okolnosti odovzdania kľúčov od skrinky, vzhľadom na už uvedené podmieňoval odovzdanie kľúčov od skrinky na osobné veci svojou prítomnosťou pri prehliadke cely a skrinky práve z dôvodov súkromných a dôverných písomností, ktoré v skrinke boli. Zotrval na tom, že technickú prehliadku cely vykonáva iné oddelenie, konkrétne oddelenie ochrany a obrany. Pokiaľ ide o právny rámec tvrdený žalovaným, zotrval žalobca na tom, že žiadny právny predpis neumožňuje príslušníkom preventívno-bezpečnostnej služby vykonať prehliadku osobných vecí odsúdeného bez jeho prítomnosti, pričom žalobca argumentoval konkrétnym ústavným článkom, z ktorého vyplýva, že to, čo nie je povolené, je zakázané. Spochybnil rizikovú charakteristiku svojej osoby, s poukazom na to, že hoci bol zaradený tak ako zaradený bol, bola mu umožnená kontaktná návšteva a v jeho záznamoch sa nenachádza žiadny popis okolností konkrétneho rázu, z čoho by ho bolo možné posúdiť ako rizikového odsúdeného. Argumenty k charakteristike jeho osobnosti ignorujú individuálne posudzovanie správania sa konkrétneho odsúdeného na doživotie.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, žalobcom a žalovaným navrhnutých svedkov, prečítaním podstatného obsahu listinných dôkazov predložených účastníkmi a zadovážených súdom a zistil tento skutkový stav veci:
Žalobca uviedol, že k spornej prehliadke došlo takým spôsobom, že referend režimu od neho žiadal kľúč od skrinky s tým, že bude vykonaná prehliadka jeho osobných vecí v skrini. V zásade s prehliadkou súhlasil, ale vzhľadom na spisy týkajúce sa ďalších trestných konaní, ktoré považoval za dôverné, žiadal byť pri tejto prehliadke osobne prítomný. Toto stanovisko vysvetlil aj privolanému pedagógovi P.. W., s tým, že kľúče od skrinky mu odovzdá, pokiaľ bude pri prehliadke jeho osobných vecí prítomný. Následne mu kľúč aj odovzdal, po chvíli mu ale P.. W. oznámil, že pri prehliadke skrine prítomný nebude, preto si kľúč od skrine vypýtal späť. Následne bol odvedený na vychádzku, po návrate zistil, že na skrini je prestrihnutý zámok a spisy sú rozhádzané po zemi. Obratom sa sťažoval, bezprostredne túto situáciu nikto neprišiel riešiť, preto na tento postup podal viacero opakovaných sťažností. Žalobca tvrdil, že každý jeden obal jeho spisov bol otvorený, listiny z obalov vyňaté, inak uložené, navyše časť dokumentov chýbala. Žalobca tvrdil, že príslušníci PBS sa s obsahom jeho súkromných listín oboznámili a buď ich čítali, alebo fotili, čo bol dôvod, pre ktorý nemohol byť pri prehliadke prítomný. V súvislosti s neodovzdaním kľúča bolo disciplinárne potrestaný, nič nenútilo Mgr. W. kľúčom, ktorý mu dal k dispozícii, skrinku otvoriť, namiesto toho mu kľúč bol vrátený. Pokiaľ ide o nedovolené predmety, potreby na šitie obuvi nikto od neho nežiadal vrátiť, hoci túto pracovnú činnosť prestal vykonávať. Takéto predmety mali na celách aj ostatní odsúdení. Pokiaľ ide o iné bežné prehliadky cely, tie sa v minulosti vykonávali bez jeho prítomnosti, ale bez jeho prítomnosti sa nevykonávali prehliadky jeho osobných vecí. V kritickom čase v januári 2012 bol stíhaný za viacero obzvlášť závažných vecí, kde viedol aktívnu obhajobu, nezákonne boli stíhaní viacerí jeho obhajcovia, z toho dôvodu si všetky významné dôkazy zhromažďoval u seba.
Svedok P.. U. W., zamestnaný ako vedúci odborný referent špecialista v Ústave Ilava v rozhodnom čase bol v pozícii pedagóga. Pracoval s odsúdenými na doživotie, medzi inými aj so žalobcom. Pokiaľ ide o spornú prehliadku cely, žalobca ho požiadal o osobný kontakt a keďže mala byť vykonaná prehliadka cely, odovzdal mu kľúčik od skrinky, pričom žiadal byť pri prehliadke osobne prítomný. Keď ho oboznámil s tým, že prehliadka môže byť vykonaná aj bez jeho prítomnosti, kľúčik si vypýtal späť a odišiel na vychádzku. Svedok ďalej potvrdil, že pokiaľ by v osobných veciach bola nájdená zalepená obálka s menom obhajcu, táto by nemala byť otvorená.
Svedok P.. H. S., vedúci preventívno-bezpečnostnej služby Ústavu Ilava, uviedol, že v rovnakej pozícii bol aj v čase spornej prehliadky, tejto sa však osobne nezúčastnil. O tom, že prebehla, vedel z písomných záznamov. Jeho útvar v rámci svojej činnosti môže vykonať aj prehliadku cely odsúdeného, obvykle vtedy, ak má zo svojej činnosti určité poznatky o dosúdenom, ktoré prešetruje, v prípade žalovaného existovali poznatky o tom, že na cele žalobca môže mať nedovolené predmety.
Svedok P. P., zamestnanec Ústavu Ilava uviedol, že pracuje na útvare preventívno-bezpečnostnej služby Ústavu Ilava, v tejto pozícii bol aj v čase spornej prehliadky cely žalobcu. Vzhľadom na odstup času a množstvo prehliadok, ktoré jeho útvar robí, si na spornú prehliadku spomínal len podľa záznamu, ktorý bol o nej spísaný. Nerobila sa výlučne prehliadka cely žalobcu, ale súčasne viacerých ciel, aj iných priestorov. Prehliadky skriniek odsúdených sa zvyknú robiť bez ich prítomnosti, ak odsúdený neodovzdá kľúč, zámok sa prestrihne. Na konkrétne okolnosti prehliadky, aké veci v skrinke boli, a podobne, si nepamätal. Dôvody prehliadok ciel odsúdených bývajú viaceré, niekedy ide o prehliadky preventívneho charakteru, čo bol zrejme aj prípad žalobcu. Nie je žiaduce, aby bol pri nich prítomný odsúdený a mohol pozorovať postupy ako sa prehliadky vykonávajú.
Svedok T. O., zamestnaný ako vedúci odborný referent preventívno-bezpečnostnej služby Ústavu Ilava, uviedol, že spornú prehliadku skrinky žalobcu si pamätá. Našli sa tam nejaké nepovolené predmety, šidlo a nite, ktoré mal po skončení činnosti žalobca odovzdať, tiež sa našli sušené bielka, ktoré boli vyhodnotené ako nepovolené, pretože sa nedali kúpiť v ústavnom obchode. Nedovolené veci sa zobrali, všetky ostatné povolené veci zostali na cele. Vecí bolo veľa, hygienické potreby, nejaké písomnosti a podobne. Býva bežnou praxou, že niektoré písomnosti nájdené na cele sa prečítajú, v prípade žalobcu nečítal nič. Pokiaľ by sa žalobca domáhal prítomnosti pri prehliadke, nepovolil by mu ju v žiadnom prípade, je to v zmysle príslušných predpisov a nie sú dôvody pri prehliadke cely strpieť odsúdeného.
Z písomného záznamu z priebehu služby zo dňa 24.01.2012 vykonaného v ústavnom zariadení Ilava skupinou preventívno-bezpečnostnej služby č. ÚVTOSaÚVV-Pbs-6-8/24-2012 bolo zistené, že dňa 24.01.2012 bola vykonaná skupinou PBS v spolupráci s oddelením výkonu trestu prehliadka priestorov a vytypovaných ciel prvého sektora zameraná na zachytenie predmetov, ktorými by sa mohla ohroziť bezpečnosť osôb a majetku, ktoré by mohli byť zneužité na útek alebo by sa nimi mohol narušiť ústavný poriadok, alebo poškodiť zdravie, resp. ich držanie s prihliadnutím na ich cenu, množstvo alebo spôsob používania je zakázané alebo v rozpore s účelom výkonu trestu. Počas prehliadky okrem iného bola vykonaná prehliadka cely č. 234, odsúdeného W. Y.. Počas prehliadky bolo nájdené väčšie množstvo nití, šidlo s ostrým hrotom, bolo zistené, že skrinka na osobné veci je v tejto cele uzamknutá. Príslušní referenti boli vyzvaní, aby zabezpečili sprístupnenie skrinky za účelom preverenia, či sa v nej nenachádzajú nedovolené predmety. Keďže odsúdený im odmietol skrinku sprístupniť a odovzdať kľúče, bola skrinka otvorená násilným spôsobom. Okrem bežných vecí v nej bolo uložených cca 1000 gramov sušených vaječných bielkov. Vaječné bielka a potreby na šitie boli odobrané za účelom preverenia, či ich držanie je dovolené a následného zaujatiu stanoviska. Súčasťou tohto záznamu bola aj fotodokumentácia, ktorá zachytáva obsah skrinky s otvorenými dvierkami, fotografie nedovolených predmetov.
Okresná prokuratúra Trenčín rozhodnutím zo dňa 22.06.2012 č. 1Pn 234/12-10 rozhodla tak, že zamietla sťažnosť oznamovateľa, žalobcu, proti rozhodnutiu príslušného policajného orgánu, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie žalobcu vo veci prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, z tých dôvodov, že sťažnosť nebola dôvodná. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že podľa oznamovateľa, žalobcu, sa trestnej činnosti mali dopustiť zamestnanci Ústavu Ilava tak, že počas prehliadky jeho cely 24.01.2012 odstrihli zámik na uzamknutej skrinke, v ktorej sa okrem iných nachádzali aj utajované písomnosti, z ktorých obsahom sa neoprávnene mali oboznámiť. Po vykonaní šetrenia bolo zistené, že odsúdený Y. bol informovaný, že dôjde k prehliadke jeho osobných vecí,
za účelom jej vykonania odmietol kľúč odovzdať a žiadal byť pri prehliadke prítomný, na čo bol oboznámený s tým, že je jeho povinnosťou umožniť kontrolu osobných vecí, a nie je jeho oprávnením byť pri tom osobne prítomný. Po vykonanom šetrení orgánov polície a prokuratúry bolo výsledkom konštatovanie, že konanie zamestnancov väzenského zariadenia nezakladalo samo osebe skutkovú podstatu trestného činu tvrdeného oznamovateľom. Bolo nepochybné, že do času vykonania prehliadky pracovníci väzenského zariadenia nemali žiadnu vedomosť o tom, že sa v skrinke odsúdeného nachádzajú spisy s utajovanými skutočnosťami.
Zo záznamu o psychologickom vyšetrení zo dňa 18.11.2008 vyplýva, že v štruktúre osobnosti žalobcu sa vydeľujú také charakteristiky ako ambicióznosť, sila vôle a schopnosť konať cieľavedome a vytrvalo, riadiť a organizovať, prijímať rozhodnutia. Tieto vlastnosti sami osebe sú skôr pozitívne, ale stávajú sa nebezpečnými v spojení so zle formulovanými, asociálnymi, cieľmi a s absenciou morálnych regulatívov. Kriminálna minulosť žalobcu naznačuje, že práve k takémuto stavu v jeho prípade došlo. Žalobca zostáva presvedčený, že má svoj osud pevne v rukách, že sa v konečnom dôsledku stane to, k čomu smeruje jeho úsilie .úplne absentuje pocit viny. Mimo emocionálnych väzieb na rodinu je v ostatných vzťahoch len zištný, až koristnícky. Je mu vlastná tendencia k dominancii a ovládaniu druhých, autoritám sa podriaďuje ťažko a účelovo. Možno v budúcnosti očakávať zmenu správania k horšiemu v okamihu, kedy to pre neho stratí zmysel a tzv. dobrým správaním nebude mať čo získať. Je potrebné neustále monitorovať jeho aktivity v rámci vnútorného života odsúdených a eliminovať každý pokus, ktorý by mohol viesť k narušeniu poriadku výkonu trestu.
Zo záznamu o disciplinárnom previnení zo dňa 24.01.2012 bolo zistené, že žalobca odmietol na výzvu konajúcich príslušníkov väzenského zariadenia splniť ich príkaz, a to odomknúť svoju skrinku na osobné veci, ako aj odovzdať kľúč od nej, za to mu ako disciplinárny trest bolo uložené pokarhanie.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Fyzická osoba má právo domáhať sa najmä, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu, a ďalej, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom musia byť splnené oba tieto predpoklady, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu znášať súdom uloženú sankciu. Pre priznanie finančnej náhrady sa vyžaduje aj vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúci zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom tejto ujmy. Jej výšku v takomto prípade určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Dokazovanie musí súd zamerať na konkrétne skutkové zistenia, vyjadrujúce stupeň závažnosti nemajetkovej ujmy, vzniknutej v tom - ktorom konkrétnom prípade - dopad zásahu na osobné a rodinné pomery subjektu ochrany, pracovné a spoločenské súvislosti, miestne a časové hľadiská zásahu, ako aj na všetky ostatné relevantné skutočnosti, ktorých súhrn tvorí "okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva" (spôsob, forma, prostriedky zásahu, stupeň nepravdivosti a difamie, oblasť sféry života fyzickej osoby, do ktorej sa neoprávnene zasiahlo a pod.). Občiansky zákonník v ustanovení § 11, podľa ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, zabezpečuje každej fyzickej osobe širokú ochranu jej osobnosti bez akýchkoľvek obmedzení vyplývajúcich z odlišností daných pôvodom, pohlavím, rasou, náboženstvom, národnosťou, vzdelaním, jazykom či povolaním. Ochranu osobnosti poskytuje tým, že zakotvuje všeobecnú zásadu ochranu osobnosti (všeobecný poukaz na ochranu osobnosti) a že ju ďalej dopĺňa neúplným výpočtom príkladov typických hodnôt osobnosti
fyzickej osoby, ktorých sa ochrana týka (uvedeným ustanovením za slovom "najmä" podaný výpočet niektorých hodnôt osobnosti fyzickej osoby, ktoré spolu s ďalšími hodnotami, v zákone výslovne neuvedenými, medziiným napríklad právom na osobnú slobodu, vytvárajú jej celistvý obsah). Osobnosť fyzickej osoby môže byť vo všeobecnosti dotknutá buď tak, že sa zasiahne len do jednej, jej súčasť tvoriacej hodnoty (napr. len právo na ochranu mena), alebo tiež tak, že jedným zásahom sa súčasne porušia alebo ohrozia viaceré hodnoty osobnosti fyzickej (napr. právo na česť a dôstojnosť spolu s právom na ochranu súkromia a osobnej slobody).
Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a rozmanitosť životných situácií, do ktorých osobnosť vstupuje, zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté chránené osobnostné práva fyzickej osoby, ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie považovať za zásah do osobnosti.
Prvým zo znakov uvedených vyššie je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, alebo i len ohrození osobnosti fyzickej osoby. O danosti tohto znaku možno hovoriť vždy vtedy, ak zásah do cti alebo dôstojnosti alebo iných osobnostných práv fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je významná subjektívna stránka (t.j. to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma určité konanie a jeho dôsledky). Znak objektívnej spôsobilosti zasiahnuť do chránených osobnostných práv je preto daný vždy vtedy, ak ide o také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. So zreteľom na to, že právna úprava ochrany osobnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky je založená na už spomenutom objektívnom princípe, nevyžaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť či už vedomá alebo nevedomá. V dôsledku toho môže byť uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného konania alebo konania zo žartu a napokon aj konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby (napr. ak je osobne presvedčený o pravdivosti ním na verejnosti prednesených nepravdivých skutkových tvrdení o niekom inom).
Druhým zo znakov konania zasahujúceho do chránených práv osobnosti fyzickej osoby je neoprávnenosť zásahu. Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu (neoprávnenosť napr. vylučuje predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, tiež existencia zákonom uznávaného dôvodu pre určitý zásah, tiež skutočnosť, že k zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona).
Posledným, tretím znakom právne relevantného zásahu do osobnosti fyzickej osoby je príčinná súvislosť na jednej strane medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich jej fyzickú a morálnu integritu, a na druhej strane medzi vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň ohrození chránených osobnostných práv. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je teda jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom.
Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia, je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom alebo subjektom zásahu). Otázku, kto je v tom - ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Je totiž logické, že spornosť v otázkach
nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a pod., môže byť v tomto konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka - medzi tým, do práv ktorého bolo zasiahnuté a tým, kto sa dopustil konania zasahujúceho do chránených práv. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je zistenie, že žalobca je osobou, ktorého osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, a že žalovaný sa dopustil konania, ktorým bolo spôsobené toto porušenie alebo ohrozenie.
Podľa čl.13 Ústavy SR (1) Povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. (2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. (3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. (4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl.16 Ústavy SR (1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl.50 Ústavy SR (3) Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa § 3 ods. 1 - 6 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody sú základné zásady výkonu trestu odňatia slobody nasledovné: (1) Vo výkone trestu sa rešpektuje ľudská dôstojnosť odsúdeného a nesmú byť použité kruté, neľudské alebo ponižujúce spôsoby zaobchádzania alebo trestania.(2) Všetky práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú všetkým odsúdeným v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. (3) Vo výkone trestu sa podporujú také postoje a schopnosti, ktoré odsúdenému pomôžu pri opätovnom zaradení do spoločnosti a rešpektovaní právneho poriadku. (4) Zmiernenie obmedzenia vo výkone trestu sa nesmie vykonať spôsobom, ktorý by ohrozil ochranu spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti alebo znížil účinok preventívneho pôsobenia výkonu trestu na ostatných členov spoločnosti. (5) Trest sa vykonáva diferencovane. Pohyb, kontakt, spôsob zabezpečenia a uplatňovania práv odsúdeného je rozdielny podľa stupňa stráženia. (6) Na zvýšenie účinnosti výkonu trestu sa vykonáva vnútorná diferenciácia a vytvárajú sa špecializované oddiely.
Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona počas výkonu trestu je odsúdený povinný podrobiť sa obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený je obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu, zachovaní listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, v práve slobodnej voľby povolania a v práve na nakladanie s vecami osobnej potreby.
Podľa § 39 citovaného zákona odsúdený je povinný a) plniť povinnosti uložené týmto zákonom a ústavným poriadkom, b) plniť pokyny a príkazy príslušníka zboru a zamestnanca zboru, zachovávať zásady slušného správania a vystupovania voči osobám, s ktorými prichádza do styku, c) plniť úlohy vyplývajúce z programu zaobchádzania, h) podrobiť sa zdravotnej prehliadke, hygienickým a protiepidemickým opatreniam a iným úkonom v rozsahu a za podmienok podľa osobitných predpisov, 6) strpieť úkony súvisiace s jeho identifikáciou, podrobiť sa osobnej prehliadke a umožniť príslušníkovi zboru kontrolu osobných vecí.
Podľa § 35 ods. 1 vyhl. MS SR č. 368/2008 Z. z. , ktorou sa vydáva poriadok výkonu trestu odňatia slobody na uloženie vecí osobnej potreby sa každému odsúdenému poskytne uzamykateľná skrinka. Odsúdený kedykoľvek umožní príslušníkovi zboru nahliadnuť do svojich osobných vecí. Náhradné kľúče od skrinky sú uložené v kancelárii pedagóga príslušného oddielu tak, aby bolo vylúčené ich zneužitie.
Podľa rozkazu Ministra spravodlivosti č. 2/2010 o strážnej a eskortnej činnosti a o justičnej stráži v Zbore väzenskej a justičnej stráže (platného v čase prejednávanej udalosti), § 37 ods. 2 technické prehliadky
sa vykonávajú vo všetkých celách (izbách) alebo priestoroch, kam obvinení alebo odsúdení majú prístup a to spravidla v čase, keď sú obvinení alebo odsúdení mimo cely (izby). Pri technických prehliadkach sa podľa ods. 3 tohto istého ustanovenia preveruje neporušenosť dvier, mreží, múrov, okenných mreží, funkčnosť spojovacích a signálnobezpečnostných prostriedkov, neporušenosť a úplnosť zariadenia cely (izby) a či obvinení alebo dosúdení nemajú na cele (izbe) ukryté nedovolené veci.
Odporúčania Rec (2006)2 o Európskych väzenských pravidlách uvádza v č. 54.8, že väzni majú byť prítomní pri prehliadke ich majetku, neprítomní môžu byť iba vtedy, keby to vyšetrovacie techniky neumožňovali, alebo by to predstavovalo potenciálne ohrozenie personálu.
V tomto prípade prichádzalo do úvahy posúdiť, či postupom zamestnancov väzenského zariadenia pri vykonaní prehliadky cely žalobcu dňa 24. 1. 2012 došlo k zásahu schopnému vyvolať nemajetkovú ujmu žalobcovi, spočívajúcu buď v porušení, alebo i len ohrození jeho osobnostných práv, v tomto prípade práva na súkromie a práva na obhajobu. Žalobca je osobou vo výkone trestu odňatia slobody a v tejto pozícii sú jeho základné práva a slobody obmedzené, v tomto prípade vyššie citovaným zákonom o výkone trestu odňatia slobody, teda ústavou garantovaným spôsobom. Samotným vykonaním prehliadky cely a skrinky, kde mal uložené osobné veci, nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k zásahu do jeho osobnostných práv a už vôbec nie k nemajetkovej ujme. Zásahom, k tomu spôsobilým, by mohla byť skutočnosť, že v rámci uvedenej prehliadky by zamestnanci väzenského zariadenia nazreli a prečítali, prípadne vyhotovili fotokópie dokumentov pre žalobcu dôverných, konkrétne dokumentov týkajúcich sa jeho obhajoby v ďalších trestných konaniach, ktoré sa proti nemu vedú. Túto skutočnosť sa žalobcovi preukázať nepodarilo, nebola potvrdená svedeckými výpoveďami ani listinnými dôkazmi. Všetky tvrdenia žalobcu v tomto smere sú iba vo sfére dohadov a predpokladov. Ak aj poukazoval žalobca na to, že prehliadka jeho cely a skrinky bez jeho prítomnosti mala za cieľ len to, aby príslušníci PBS nazreli do jeho dokumentov, slúžiacich na jeho obhajobu, toto preukázané nebolo a nemožno to dovodiť ani z jeho tvrdení o údajne nezákonných postupoch príslušníkov PBS v iných veciach. Žalobca bol v dôkaznej núdzi, keď tvrdil, že jeho listiny boli čítané a že časť dokumentov chýba. Poukazy na to, ktoré oddelenie väzenského zariadenia môže prehliadku vykonať, akého druhu a akých priestorov neboli právne podstatné. Bolo preukázané, že touto činnosťou sa môžu zaoberať viaceré oddelenia väzenského zariadenia. Napokon výsledkom prehliadky bolo nájdenie viacerých predmetov, ktoré neboli dovolené, hoci v otázke vaječných bielok vedenie väzenského zariadenia zmenilo názor. Pokiaľ si aj svedkovia nepamätali pre odstup času dôvod a presný priebeh prehliadky, nemožno len z tohto dôvodu považovať ich výpovede za účelové a rozporuplné, keďže ide pre niektorých zamestnancov ústavu o pravidelnú a často opakovanú činnosť s rôznym priebehom a rôznymi výsledkami. V tomto smere je podstatné brať do úvahy špecifiká systému väzenstva, nevyhnutnosť zachovávania bezpečnostných pravidiel a s tým súvisiacu potrebu realizovať aj v záujme zachovania bezpečnosti preventívne opatrenia, o ktorých dôvodoch a čase nemusia byť odsúdení vopred informovaní. Hoci žalobca počas celého priebehu konania tvrdil, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, neuviedol, aké konkrétne dôsledky toto údajné porušenie jeho práva malo mať.
Ďalej sa súd zaoberal tým, či sa pri spornej prehliadke zamestnanci dopustili protiprávneho konania tým, že prehliadka bola vykonaná bez prítomnosti žalobcu. Po zhodnotení ich konania a právnych predpisov, upravujúcich príslušný postup dospel súd k záveru, že sa tak nestalo. Právne predpisy, vyššie citované , hovoria, že odsúdený má povinnosť prehliadke sa podrobiť a rátajú aj s takou možnosťou, že sa tak stane v neprítomnosti odsúdeného. Podstatné sú pri tom rôzne kritériá, vyšetrovacie techniky, bezpečnosť, posudzovanie osoby odsúdeného odborným spôsobom, voľba spôsobu zaobchádzania s odsúdeným. V tomto smere sa súd stotožňuje s argumentáciou žalovaného, tak ako je vyššie uvedená. Skupina preventívno-bezpečnostnej služby ústavu Ilava vykonáva špecifické činnosti, zamerané na zisťovanie prípadných nedovolených aktivít obvinených a odsúdených, akú formu pri tom zvolí, je v jej kompetencii, obmedzenej zákonom stanovenými pravidlami. Žalobca nemal zákonom dané oprávnenie pri prehliadke byť osobne prítomný, naopak, nesplnil si zákonnú povinnosť umožniť otvorenie skrinky odovzdaním kľúčov od nej. Jeho názor, že to čo nie je konkrétne zakázané, je dovolené, nemá žiadnu právnu relevanciu. Žalobcom citované Odporúčanie Rec o Európskych väzenských pravidlách po právnej stránke nemá význam. Rozhodnutia Výboru ministrov Rady Európy sa odovzdávajú vládam vo forme odporúčaní, prípadne dohovorov a európskych dohôd, dohovory a dohody sú záväzné pre štáty, ktoré ich po ratifikácii musia aplikovať na svoju štátnu legislatívu. Odporúčanie nie je právne záväzné, vyjadruje postoj k určitej otázke a navrhuje opatrenia bez toho, aby sa ukladali konkrétne právne povinnosti.
Súd teda dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, na strane žalobcu nedošlo postupom žalovaného k žiadnej ujme, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods.1 O. s. p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech, patrí mu náhrada trov konania, táto žalovanému priznaná nebola, pretože si žiadne trovy neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum, v počte 2 rovnopisov) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 42 O.s.p.).
Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 221 ods. 1 O. s. p.).