Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Co-270-2014.pdf
PDF · 91.68 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/270/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobkyne O. N., F.. H.P., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcej v G., Č. XX, zastúpenej JUDr. Jozefom Chudom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Kpt. Nálepku č.8, proti žalovaným: 1. O. B., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v Z., G. Č.. XX, zastúpenému JUDr. Ľubomírom Krompákom, advokátom so sídlom v Sobranciach, Michalovská 2, 2. O. H., F.. C., XX.XX.XXXX, bývajúcej v A. Č.. XX, 3. V. W., F.. G.Š., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcej v A. Č.. XX, 4. Š. G., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v A. Č.. XX, 5. M. C., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v Č. F., H., Č. G. Č.. XX, 6. V. G., F.. C., D.. XX.XX.XXXX, bývajúceho v N., G. X. N. Č..XXX, 7. O. C., F.. C.G., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcej v N. Z. XX, 8. O. C., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v A. Č.. XX, 9. O. W., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v G., M. Č.. X, G., 10. V. G., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcej v A. Č.. XXX, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu cez nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 9.10.2013 č.k. 16C/7/2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to právo prechodu peši, nákladným motorovým vozidlom, traktorom s vlečkou, cez nehnuteľnosť- parcelu č. 248 záhrada, o výmere 3765 m2, zapísanú v pozemno-knižnej vložke č.298, katastrálne územie A. a cez parcelu KN č. 193 v katastrálne územie A., zapísanú na LV č. XX, na susediaci pozemok patriaci žalobkyni, a to parcelu č. 188 a č.190 v katastrálne územie A., P.. Z., parcely zapísané na LV č.XXX. O trovách účastníkov rozhodol tak, že im náhradu trov konania nepriznáva. Žalovaní v 1.,7. a 9.rade nesúhlasili so žalobou a žiadali ju zamietnuť a žalovaný v 2. až 6. a v 10.rade sa k žalobe nevyjadrili.
Súd po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci podľa § 80 písm. c/ O.s.p., § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žalobe žalobkyne nemožno vyhovieť. Vzal za preukázané, že žalobkyňa je v podiele 1/1 vlastníčkou parcely č. 188 o výmere 682 m2 - zastavané plochy a nádvoria a parcely č. 190 o výmere 2 m2, zastavané plochy a nádvoria. Uvedené pozemky susedia s parcelou č. 248 zapísanou v pznkn. vložke č. 298 a s parcelou KN č. 193 vedenej na LV č. XX, všetko kat. úz. A., ktorých spoluvlastníkmi sú žalovaní. Ako vyplynulo z listu vlastníctva č. XX kat. úz. A., žalovaný v 1.rade je výlučným vlastníkom parcely č. 193 o výmere 520 m2- zastavané plochy a nádvoria (a parcely č. 192 o výmere 127 m2 - záhrada) a žalovaný v 2. až 10. rade sú podľa výpisu z pozemkovej knihy č. 298, kat. úz. A. spoluvlastníkmi parcely mpč. 248. Zistil, že právni predchodcovia žalobkyne prechádzali približne od 50-tych rokov 20. storočia zo
svojho pozemku (vyššie spomenutej parcely č. 188 a č. 190) cez pozemky žalovaných, teda cez parcelu č. 192 a 193, cez ktorú sa potrebovali dostať na poľnú cestu vedúcu k poliam, ktoré obrábali a tiež do lesa, odkiaľ si vozili drevo. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že takto jej právni predchodcovia vydržali právo zodpovedajúce vecnému bremenu prechodu cez spomínané parcely žalovaných na poľnú cestu a že aj ona až do roku 2006 takto cez uvedené parcely prechádzala, pričom však nevedela na základe čoho takto jej predkovia cez predmetné pozemky prechádzali, či to bolo na základe dohody, ktorou by boli predkovia žalovaných povinní strpieť takýto prechod. Ďalej bolo preukázané, že od roku 2006 už žalobkyňa nemala možnosť takéhoto prechodu, lebo žalovaný v 1.rade oplotil svoj dvor - parcelu č. 193 a č. 192, čím znemožnil žalobkyni prechádzať cez tieto pozemky, ale aj cez mpč. č. 248 v spoluvlastníctve žalovaných v 2.-10.rade. Žalovaný v 1.rade namietal, že oplotil iba svoj dvor, aby chránil svoj majetok a tvrdil, že neexistovala žiadna dohoda medzi právnymi predchodcami žalobkyne a jeho právnymi predchodcami, ale ani medzi ním a žalobkyňou, na základe ktorej by bol on alebo jeho právni predchodcovia povinní strpieť právo prechodu žalobkyne alebo jej právnych predchodcov cez predmetné pozemky. O takejto dohode nemali vedomosť ani v konaní vypočutí žalovaní, avšak z ich výpovedí, ako aj z výpovedí svedkov bolo zistené, že v období, kedy predkovia žalobkyne prechádzali cez pozemky ich predchodcov, bolo v obci bežne zaužívané, že ktokoľvek a kedykoľvek prechádzal cez dvor svojho suseda - vlastníka horného pozemku, keďže ide o pozemky, ktoré sa nachádzajú nad sebou, a že takto si susedia pomáhali a skracovali si cestu tak, že dolní susedia sa dostali skratkou na pole, alebo opačne, horní susedia sa dostali skratkou na hlavnú cestu. V tej dobe sa v obci takéto pozemky, ani neoplocovali a až neskôr si každý začal oplocovať svoj pozemok. Nikto však ani zo svedkov nevedel o tom, že by existovala nejaká dohoda medzi predkami žalobkyne a predkami žalovaných, z ktorej by vyplývala konkrétne povinnosť pre žalovaných alebo ich predchodcov strpieť prechádzanie cez predmetné pozemky, a teda tomu zodpovedajúce konkrétne oprávnenie takéhoto prechodu pre žalobkyňu a jej právnych predchodcov. Z výpovede samotnej žalobkyne, ako aj z výpovede žalovaného v 1.rade a svedka H. mal súd preukázané, že boli to rodičia žalobkyne, ktorí ako prví oplotili svoj dvor, susediaci s dvorom žalovaného v 1. rade a s pozemkami žalovaných v 2. až 10., lebo si tak chceli chrániť svoj majetok. V oplotení nechali vráta s možnosťou prechodu. Až následne žalovaný v 1. rade urobil nový plot, ale už bez možnosti prechodu cez pozemok.
Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej poukázal na ust. § 151o, ods. 1, veta 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je nevyhnutnou podmienkou spôsobu nadobudnutia vecného bremena predovšetkým existencia právneho dôvodu, z ktorého by mohli predchodcovia žalobkyne, ako aj samotná žalobkyňa so zreteľom na všetky okolnosti objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že im patrí právo predmetného prechodu cez pozemky žalovaných a ich právnych predchodcov, spôsobilé byť obsahom vecného bremena, a že na druhej strane žalovaní, resp. ich predchodcovia sú povinní strpieť výkon tohto práva. Existenciu takéhoto právneho dôvodu v konaní žalobkyňa nepreukázala, a aj napriek skutočnosti, že po zákonom stanovenú dobu 10-tich rokov, potrebnú na vydržanie takéhoto vecného práva, žalobkyňa a jej právni predchodcovia nepreukázali dobromyseľnosť v tom, že prechod im na základe nejakej konkrétnej dohody patrí. V zmysle ustálenej judikatúry na preukázanie dobrej viery nestačí žalobkyni len skutočnosť, že po istý čas jej nikto nebránil (jej právnym predchodcom) prechádzať cez cudzí pozemok (parcely žalovaných) a teda, že sa im toto prechádzanie tolerovalo. Je potrebné, aby súčasne preukázala aj existenciu právnej povinnosti vlastníka pozemku, resp. jeho právneho predchodcu (žalovaných), vyplývajúci z konkrétnej dohody, a to povinnosť trpieť výkon ňou tvrdeného práva. Len samotná zvyklosť v obci tolerovať, že si susedia navzájom takto pomáhali a umožňovali, aby si navzájom chodili cez pozemky, nepreukazuje existenciu právneho dôvodu, na základe ktorého by bolo možné odvodiť právo žalobkyne zodpovedajúce vecnému bremenu, čo je zároveň hlavná podmienka pre vydržanie takéhoto vecného práva a preto súd žalobu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 OSP, dôvody hodné osobitného zreteľa videl v osobných, majetkových a zárobkových pomer žalobkyne, ako aj v okolnostiach, ktoré ju viedli k uplatneniu práva na súde. Konštatoval, že žalobkyňa je dôchodkyňa, iný príjem nemá, preto zaplatenie náhrady trov konania pre žalovaných by na jej strane zhoršilo podstatným spôsobom jej finančnú a aj sociálnu situáciu, preto úspešným žalovaným súd nepriznal náhradu trov konania od žalobkyne.
Proti rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/ a f / O.s.p. a navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a v celom rozsahu žalobnému návrhu žalobkyne vyhovel a priznal jej náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa, ale aj pred odvolacím súdom.
Podľa žalobkyne súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania nesprávne vec právne posúdil a tiež nesprávne zistil skutkový stav. Žalobkyňa tvrdila, že preukázala, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre vydržanie práva prechodu tak, ako sa ho v tomto konaní domáha. Poukázala predovšetkým na jej výpovede v konaní, ako aj výpoveď jej matky V. H., z ktorých vyplynulo, že tak oni, ako aj ich právni predchodcovia z ich dvora chodili do lesa na pole cez pozemky vo vlastníctve žalovaných, pričom takýto stav pretrvával dlhodobo a nebol nikým rušený. Poukázala aj na súdom vykonanú ohliadku predmetných nehnuteľností v prítomnosti účastníkov konania a svedkov, pri ktorej bolo možné súdom zistiť, že právo prechodu bolo zo strany žalobkyne a jej právnych predchodcov vykonávané a výkon tohto práva potvrdili aj svedkovia. Právo prechodu zodpovedajúce vecnému bremenu žalobkyňa a jej právni predchodcovia nerušene a nepretržite vykonávali dlhodobo až do zásahu žalovaného v 1.rade v roku 2006, keď im realizáciu tohto práva prechodu znemožnil prehradením dvora. Samotná skutočnosť, že svedkovia nevedeli alebo si nespomínajú na to, že by existovala nejaká dohoda medzi predkami žalobkyne a predkami žalovaných, z ktorej by vyplývala konkrétna povinnosť pre žalovaných a ich predchodcov strpieť právo prechodu cez predmetné pozemky ešte neznamená, že takáto dohoda neexistovala, pretože žiaden z vypočutých svedkov existenciu takejto dohody nevylúčil. V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na ust. § 130 ods. 1 OZ v zmysle ktorého pri pochybnostiach sa predpokladať, že držba je oprávnená. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností sú teda splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 151o ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 134 Občianskeho zákonníka, na základe ktorých je možné urobiť záver, že žalobkyni patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to právo prechodu.
Zo strany žalovaných vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.
Odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas a oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a v rozsahu vyplývajúcom z ust. 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadiska odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené v súlade s ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p..
Žalobkyňa v odvolaní použila odvolacie dôvody uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p..
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, t.j. že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp. neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, resp. vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov so zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
Nesprávne posúdenie veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. môže spočívať v tom, že súd prvého stupňa posúdil vec podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo že správne použitý právny podpis nesprávne vyložil, príp. ho na zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval. Nesprávnemu právnemu posúdeniu môže dôjsť aj pri použití zodpovedajúceho právneho predpisu za predpokladu, že také ustanovenie je súdom prvého stupňa nesprávne interpretované a interpretácia inak adekvátneho právneho predpisu by zapríčinila nedostatočné zistenie skutkového stavu.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania odvolací súd konštatuje, že postupu prvostupňového súdu v konaní, ani jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatňovaných dôvodov odvolania. Nemožno mu vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli alebo za konania nevyšli najavo alebo že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané. V jeho hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a výsledok hodnotenia zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p. Zo zisteného skutkového stavu súd vyvodil aj správny právny záver a odvolacím súdom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie veci. Dôvody napadnutého rozsudku uvádzané súdom prvého stupňa sú správne, presvedčivé, vyčerpávajúce a zodpovedajúce zákonu, s týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na ne odkazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..
Na doplnenie dôvodov uvádzaných v rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza:
Za držbu práva právna teória považuje aj jeho výkon (vo vzťahu k inej veci) po dobu vyžadovanú zákonom, ktorá spolu s naplnením subjektívnej stránky jej držiteľa a naplnenia objektívnych predpokladov má právne dôsledky, spočívajúce vo vydržaní práva a za splnenia ďalších podmienok uvedených v zákone má za následok vydržanie vecného práva, ktoré zaťažuje konkrétnu nehnuteľnosť, ku ktorej bolo právo vykonávané. Takýmto predpokladom je: 1/ držiteľ je oprávnený, teda že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu k cudzej veci pre seba a je presvedčený, že mu právo patrí, 2/ nerušený výkon rozhodnutia, ktorý trvá po dobu najmenej 10 rokov s prípadným započítaním vydržacej doby jeho právnych predchodcov, 3/ nejde o nehnuteľnosť, ktorá nemôže byť predmetom vlastníctva, alebo môže byť len vo vlastníctve zákonom určených subjektov. Právnym dôsledkom vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je teda výkon práva. Pod výkonom práva je treba rozumieť takú činnosť, ktorá predstavuje obsah samotného vecného bremena. Samotný výkon činnosti, ktoré inak tvoria obsah výkonu vecného bremena, však nie je dostačujúci pre vznik vecného bremena vyplýva to z ust. § 151o ods. 1 Obč. zák., ktorý odkazuje na ust. § 134 Obč. zák. v tom zmysle, že musia byť naplnené predpoklady pre vydržanie tohto práva obdobne ako tomu je pri nadobudnutí vlastníctva vydržaním. Pod obdobnou platnosťou je potrebné rozumieť požiadavky objektívneho i subjektívneho charakteru. Čo sa týka subjektívnych požiadaviek ide o subjektívny vzťah vlastníka panujúcej nehnuteľnosti k činnostiam, ktoré majú byť predmetom vecného bremena. Za rozhodujúce je potrebné považovať subjektívne presvedčenie osoby uskutočňujúcej činnosti zodpovedajúce vecnému bremenu v pomere k tým činnostiam, a to že daná osoba je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu uvedené právo patrí (§ 130 ods. 1 Obč. zák.). Subjektívne presvedčenie teda musí vychádzať z okolností, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť, teda z existencie právneho dôvodu, z ktorého možno vyvodzovať vznik práva. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je držiteľom vecných práv (22Cdo/1597/2011 NS ČR). Oprávnená držba práva zodpovedajúca vecnému bremenu sa nemôže opierať o samotnú skutočnosť, že obsah určitého práva dlhodobo fakticky vykonával. Samotná okolnosť, že žalovaní alebo ich právni predchodcovia nebránili právnym predchodcom žalobkyne, príp. jej v prechode, ale ani iným osobám cez pozemok, nemôže byť dôvodom, ktorý by zakladal dobrú vieru žalobkyne, že jej svedčí právo zodpovedajúce vecnému bremenu (32Cdo/4428/2009 NS ČR). K naplneniu dobrej viery tiež nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník nehnuteľnosti tomuto výkonu bránil, príp., že sa vykonávalo od nepamäti (22Cdo/3209/2009 NS ČR). K naplneniu dobrej viery tiež nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník nehnuteľnosti v jeho výkone bránil, príp., že sa vykonávalo od nepamäti, napr. aj inými obyvateľmi obce a podobne. Nadobúdateľove presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí, že nekonal bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti jeho nadobudnutia (3Cz/42/1987 NS ČR). Vlastníkovi pozemku, ktorý niekto užíva na prechod alebo prejazd musí byť dané najavo, že sa tak robí z titulu vecného bremena a vlastník tento stav musí trpieť, inak nemôže ísť o držbu práva zodpovedajúcu vecnému bremenu, ale len o správanie, ktoré by síce mohlo byť obsahom držby práva, avšak je realizované z iného právneho dôvodu alebo aj bez právneho dôvodu. Takéto správanie teda nemôže viesť k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (22Cdo/1568/2012 NS ČR).
Aj odvolací súd zastáva názor, že v konaní žalobkyňa nepreukázala takú relevantnú konkrétnu dohodu medzi jej právnymi predchodcami, resp. ňou a právnymi predchodcami žalovaných, príp. žalovanými, ktorá by ju odôvodňovala na dobrú vieru, že jej právo vecného bremena, ktoré žiada na základe vydržania v tomto konaní určiť patrí.
Vecne správny je aj výrok rozsudku o trovách konania s tým, že v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. žalovaní by mali právo na náhradu trov konania ako úspešní účastníci, avšak vzhľadom na použitie ust. § 150 z dôvodov hodných osobitného zreteľa, vzhľadom na charakter sporu, ako aj na sociálnu a príjmovú situáciu žalobkyne, účastníkom sa náhrada trov konania nepriznala.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 os. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná, preto nemá právo na náhradu trov konania a úspešní žalovaní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, lebo im ani trovy odvolacieho konania nevznikli.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.