Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_6C-256-2012.pdf
PDF · 143.98 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BR-6C/256/2012
Rozhodnutie
Okresný súd Brezno sudcom JUDr. Ondrejom Kekeňákom, PhD., v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, zast. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd návrh z a m i e t a.
II. Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012 domáha, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 2194,54 Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 438,91 Eur, prípadne medzitímnym rozsudkom rozhodnúť tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Brezno, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pre pohľadávku navrhovateľa v zákonom stanovenej lehote. Záväzok navrhovateľa mal vzniknúť zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX voči dlžníkovi R. C., nar. XX.XX.XXXX.
Navrhovateľ podaný návrh odôvodňoval tak, že v pozícii oprávneného navrhol vykonanie exekúcie pred zvoleným súdnym exekútorom pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere. Súd bol povinný v zmysle ustanovení exekučného poriadku posúdiť návrh, exekučný titul a žiadosť súdneho exekútora a v 15. dňovej lehote udeliť poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, prípadne o tejto žiadosti inak rozhodnúť. Do uvedenej lehoty súd nerozhodol a dostal sa do omeškania so splnením si zákonnej povinnosti.
Podľa názoru navrhovateľa si exekučný súd prisvojil právomoc, ktorá mu nepatrí, t.j. rozhodovať rovnakým spôsobom ako v pôvodnom konaní, o merite veci, čím došlo k porušeniu fundamentálnej zásady právneho štátu - zásady legality. Zákon dáva súdu možnosť zrušiť rozhodcovský rozsudok len pri splnení formálnych a materiálnych podmienok (§ 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní), ak však nedôjde k ich včasnému splneniu, táto právomoc súdu zaniká. Ak exekučný súd vydá rozhodnutie, ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcie, na základe toho, že opätovne posudzoval práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Na jednej strane tak existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nemožno zrušiť, avšak tento je materiálne nevykonateľný, na druhej strane je tu prekážka veci rozsúdenej, ktorý bráni začatiu občianskeho súdneho konania z rovnakého právneho vzťahu.
Následne navrhovateľ vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, ale napriek tomu exekučný súd nepostavil v súlade so zákon. V predmetnom prípade podľa tvrdenia navrhovateľa neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po veľmi dlhej dobe. Súd najmä nevykonával žiadne také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, ktorej sa Navrhovateľ v predmetnej veci nachádzal, čím porušil základné práva navrhovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Následne navrhovateľovi vznikla majetková aj nemajetková ujma. Majetková škoda navrhovateľovi vznikla vo výške vymáhanej istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní, vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o úvere, pričom zo strany exekučného súdu nemôže byť akceptovaný návrh na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva.
Druhým uplatneným nárokom je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vznikla tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík, tj. že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, prípadne k insolvencii povinného. Navrhovateľ najmä mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Postup exekučného súdu teda zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhrada nemajetkovej ujmy má byť teda vnímaná ako spravodlivá satisfakcia za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Navrhovateľ zdôraznil, že neexistuje akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu, a možno konštatovať úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na stane jeho majiteľov. Napokon nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Výšku nemajetkovej ujmy vyčísľoval navrhovateľ ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, je suma, zodpovedajúca dvadsiatim percentám z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Omeškanie súdu tu malo trvať ako 69 dní.
Odporca Slovenská republika, v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR, sa k návrhu vyjadril pomerne obsiahlo, pričom túto žiadal zamietnuť, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade odporca namietal procesné pochybenia zo strany navrhovateľa, ktorý vo svojich návrhoch zmätočne označil povinných s odlišným uvedením dátumov narodenia v prípade, keď boli uvádzaní v návrhoch viacnásobne. Spisové značky príslušných exekučných konaní, pod ktorými sú veci vedené na exekučných súdoch, neboli v návrhoch označené napriek tomu, že navrhovateľ tieto údaje k dispozícii má, pričom voči súdu nepravdivo a zavádzajúco tvrdí, že súdu k jednotlivým exekučným veciam poskytuje všetky údaje, ktoré má k dispozícii. Neuvedenie konkrétnej spisovej značky veci bolo okrem iného dôvodom aj na odmietnutie ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorú podával na Ústavný súd SR. Navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd, čo je neprijateľné, aj samotné zdôvodnenie uplatnených nárokov je nejasné z pohľadu špecifikácie konkrétneho právneho dôvodu vzniku nároku na náhradu škody, či vzniku nároku na nemajetkovú ujmu.
V konaní nie je splnená základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej návrhu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po neúspešnosti ktorého je možné takýto návrh podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti navrhovateľa. Odporca zdôraznila, že navrhovateľ podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti o predbežné
prerokovanie predmetných nárokov, avšak po výzve ministerstva nedoplnil žiadané informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, prípadne oznámiť dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, ďalej doklady preukazujúce vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočnosti podstatné pre prerokovanie nároku. Neposkytol teda žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o čo sám požiadal. Odporca preto nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z..
Čo sa týka splnenia atribútov pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle uvedeného zákona, je podľa odporcu potrebné vychádzať zo znenia exekučného poriadku, v zmysle ktorého pre posudzovanie exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku, neplatí stanovená 15-dňová lehota na udelenie poverenia, prípadne na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Exekučný súd sa preto nemohol dopustiť nesprávneho úradného postupu tým, že by o udelení poverenia rozhodoval po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty. Okrem toho, ak súd v exekučnom konaní zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote, nejedná sa o nesprávny úradný postup, mohlo by ísť jedine o možnú nesprávnosť samotného rozhodnutia, resp. rozhodovacieho procesu, pričom je aj v tomto prípade nutné vychádzať zo zákonnej povinnosti súdu z úradnej povinnosti skúmať prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky, materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, vydaného bez účasti spotrebiteľa, či preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretia rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Preto takéto skúmanie súdu a rozhodovanie o správnosti rozhodcovského rozsudku je legitímne. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nedodržanie lehoty, stanovenej zákonom, nie je automaticky aj porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je potrebné prihliadať na všetky okolnosti danej veci. Ak by mal exekučný súd pochybiť zamietnutím návrhu na vydanie poverenia, potom by sa jednalo o možnú zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, avšak len vtedy, ak by takéto rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom - táto podmienka splnená vo veci ne je.
Odporca ďalej poukázal na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť súdneho konania iného súdu (v tomto prípade exekučného) v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Takémuto skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom SR na základe ústavnej sťažnosti, obdobnú právomoc má predseda príslušného súdu na podklade sťažností na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. rozhodovať na základe prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažností na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporca dal do pozornosti súdu uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, č.k. I.ÚS 476/2012-12, ktorým bolo rozhodované o ústavných sťažnostiach navrhovateľa, tieto boli pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuté, pretože namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok zjavne príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Podľa Ústavného súdu SR doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
K vyčíslenej škode a k nemajetkovej ujme zo strany navrhovateľa vyjadril odporca názor, že navrhovateľ nepreukázal ničím vznik škody, ktorej náhrady sa domáha, tj. existenciu dlžníka, právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodcovský rozsudok nespôsobuje prekážku veci rozsúdenej, ak bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá pre jeho nulitu, resp. neúčinnosť, tj. ak bola takýmto rozhodnutím súdu prelomená jeho materiálna právoplatnosť. Navrhovateľ by v takomto konaní musel preukázať okrem iného, že jeho pohľadávka by
v predmetnom exekučnom konaní bola určite vymožená, k čomu nemohlo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, a musel by preukázať aj výšku škody, t.j. rozsah, v ktorom k tomuto vymoženiu mohlo dôjsť a nedošlo. Kritériá pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú určené v § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom je nevyhnutné zohľadniť špecifiká každej jednej veci, a každého jedného prípadu vzniku domnelej alebo tvrdenej škody na strane žalobcu, nutné je tiež zohľadniť, že poškodeným subjektom je právnická osoba, u ktorej sa podmienky vzniku takéhoto nároku posudzujú inak, než u osôb fyzických. Navrhovateľ opomenul špecifikovať, ako situácia ovplyvnila jeho podnikateľské postupy, ako konkrétne došlo k zániku podnikateľských aktivít. Neprijateľné je takisto paušalizovanie tejto náhrady na 20 % istiny a príslušenstva, ktoré nie je podložené žiadnymi reálnymi skutočnosťami ani rozumnou úvahou.
Navrhovateľ taktiež v rámci svojho návrhu opomína skutočnosť, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odporca nemá preukázaný vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.
Záverom odporca poukázal na aspekt dobrých mravov, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva, pričom z pohľadu odporcovi práve toto kritérium hovorí v neprospech navrhovateľa vzhľadom na charakter nárokov a na charakter obchodnej činnosti, z ktorej tieto nároky voči dlžníkom navrhovateľa vznikli, na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch a na negatívne vnímanie navrhovateľa verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa či zo strany štátnych orgánov, ktoré na každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie či využívania právnych inštitútov zo strany navrhovateľa, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecne uznávanými spotrebiteľskými právami. Ak potom v prípadnom exekučnom konaní, v ktorom má byť vymáhaná pohľadávka navrhovateľa voči jeho dlžníkovi, zároveň spotrebiteľovi, súd vynakladá väčšie úsilie a dlhšie časové obdobie na podrobné skúmanie podmienok uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy, dodržania právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa atď., potom Navrhovateľ nemôže poukazovať na rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s takýmto postupom súdu. K príčinnej súvislosti odporca uviedla, že táto nie je daná ani pre prípad uplatnenej náhrady škody z nezákonného rozhodnutia súdu ani z náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorý je zo strany navrhovateľa tvrdený.
Na základe týchto skutočností odporca žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť.
V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 21.07.2014 podal navrhovateľ podaním zo dňa 18.07.2014, doručeným dňa 18.07.2014 návrh, ktorým žiadal zrušiť vytýčené pojednávanie. Svoj procesný návrh odôvodnil skutočnosťou, že podľa jeho právneho názoru vo veci rozhoduje vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle ustanovenia O.s.p. Na základe toho mal konajúci sudca postupovať v zmysle § 15 a nasl. O.s.p. Na vylúčení sudcov Okresného súdu Brezno v tejto veci navrhovateľ trvá napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu o tom, že sudcovia vylúčení nie sú. Z toho dôvodu navrhovateľ podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú v prílohe svojho podania pripojil, a zároveň navrhol konajúcemu súdu, aby zrušil nariadené pojednávanie až do rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto veci. Navrhovateľ v podaní taktiež navrhol doplniť dokazovanie. Navrhovateľ, ako sám uvádza zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody, v dôsledku skutočností opísaných v návrhu, za ktoré zodpovedá odporca. Vypracovaný znalecký posudok po jeho vyhotovení predloží súdu, pričom žiada, aby o obsah tohto znaleckého posudku bolo doplnené dokazovanie vykonané v tomto konaní. V prípade ak ide o návrh agendy ISTINA RS, na preukázanie skutočností, že postup exekučného súdu je nesprávny (v rozpore so zákonom), nechal navrhovateľ spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000 - Právne vzťahy k cudzine, odvetví 330300 - Európske právo, ktorý zodpovie na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EU (posudzované otázky predstavujú podstatu argumentácie exekučného súdu pri vykonaní nesprávneho úradného postupu). Znalecký posudok navrhovateľ navrhuje ako dôkaz so zásadnou povahou a žiada, aby bol súdom po spracovaní vykonaný.
V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 21.07.2014 podal navrhovateľ podaním zo dňa 18.07.2014, doručeným dňa 18.07.2014 návrh, ktorým žiadal zrušiť vytýčené pojednávanie a prerušiť konanie. Svoj procesný návrh odôvodnil skutočnosťou, že podľa jeho právneho názoru vo
veci rozhoduje vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle ustanovenia O.s.p. Na základe toho mal konajúci sudca postupovať v zmysle § 15 a nasl. O.s.p. Na vylúčení sudcov Okresného súdu Brezno v tejto veci navrhovateľ trvá napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu o tom, že sudcovia vylúčení nie sú. Z toho dôvodu navrhovateľ podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú v prílohe svojho podania pripojil, a zároveň navrhol konajúcemu súdu, aby prerušil konanie až do rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto veci, v zmysle ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p..
Uznesením č.k. 6C/256/2012-57 zo dňa 21.07.2014 súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.
Rozsudkom č.k. 6C/256/2012-59 zo dňa 21.07.2014 súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Podaním doručeným dňa 02.09.2014 podal navrhovateľ odvolanie proti uzneseniu č.k. 6C/256/2012-57 zo dňa 21.07.2014 a žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie.
Podaním doručeným dňa 08.09.2014 podal navrhovateľ odvolanie proti rozsudku č.k. 6C/256/2012-59 zo dňa 21.07.2014 a žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 14Co/1187/2014-136 zo dňa 28.10.2015 potvrdil uznesenie tunajšieho súdu č.k. 6C/256/2012-57 zo dňa 21.07.2014.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 14Co/1188/2014-138 zo dňa 28.10.2015 zrušil rozsudok tunajšieho súdu č.k. 6C/256/2012-59 zo dňa 21.07.2014 a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, že odvolací súd je z úradnej povinnosti povinný prihliadať v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie veci. Takýmto následkom môžu byť predovšetkým vady vzniknuté nesplnením niektorej z procesných podmienok, t.j. účasťou vylúčeného sudcu pri rozhodovaní, odňatím možnosti niektorému z účastníkov konať, porušením predpisu o spôsobe vykonania dôkazu, a pod. Po preskúmaní rozhodnutia napadnutého odvolaním konštatoval odvolací súd vady konania pred súdom prvého stupňa, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady spočívali v porušení predpisu o spôsobe vyhodnotenia dokazovania, resp. nevyhodnotenia dokazovania, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd v tejto veci dokazovanie nevykonal, keď na pojednávaní súd oboznámil s obsahom spisu z exekučného spisu, ale v odôvodnení rozhodnutia chýba akákoľvek zmienka o zisteniach súdu. Navyše, exekučný spis priložený nie je. Vzhľadom na zistenú skutočnosť, že prvostupňový súd rozhodol napriek tomu, že zákonným postupom nevykonal dokazovanie, resp. úplne to opomenul odôvodniť, nepostupoval teda v súlade s treťou časťou, druhou hlavou občianskeho súdneho konania, prvostupňový súd rozhodol na základe vlastných poznatkov o prejednávanej veci z obdobných súdnych konaní bez toho, aby postupoval v súlade s ústavou garantovaným právom na súdnu ochranu v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“ V tomto prípade síce nebolo porušené právo vec verejne prerokovať, pretože žalobca mal možnosť zúčastniť sa vytýčeného pojednávania, tohto práva sa vzdal bez dôležitého dôvodu, neoznámil žiadny závažný dôvod, pre ktorý sa na pojednávanie nedostaví, ani sa z pojednávania z takéhoto dôvodu neospravedlnil a nežiadal o odročenie. Samotná žiadosť o zrušenie pojednávania a prerušenie konania nemôže byť považovaná za dôvod pre to, aby súd v konaní, ktoré bolo riadne vytýčené, nepokračoval a prípadne aj nerozhodol. Za chybný postup teda odvolací súd v tomto prípade považuje konanie prvostupňového súdu, ktorý hodnotil uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku na základe jeho poznatkov o účastníkoch v iných obdobných konaniach bez spojitosti s konkrétnou prejednávanou vecou, resp. akéhokoľvek hodnotenia konkrétnych zistení a dôkazov v tejto veci. Odvolací súd považuje takýto postup za neprípustný a za taký postup, na ktorý musí ex offo v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p. prihliadnuť. Súd preto ustálil, že v danej veci došlo postupom súdu k vade konania podľa § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p. Vzhľadom na uvedenú závažnú procesnú vadu nemôže byť napadnuté rozhodnutie kvalifikované ako správne. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu s poukazom na §
221 ods. 1, písm. f) O.s.p. zrušil a podľa odseku 2 mu vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd v ďalšom konaní je povinný postupovať v zmysle Občianskeho súdneho poriadku takým spôsobom, že vykoná dokazovanie v súlade s ust. § 122-124 O.s.p. a k ich vyhodnoteniu dôkazov v zmysle § 132-136 O.s.p. O spôsobe dokazovania musí svedčiť zápisnica o súdnom pojednávaní, ktorá musí mať splnené náležitosti podľa § 40 O.s.p. a § 52 Vyhl. MS SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy.
V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 12.05.2016 podal navrhovateľ podaním zo dňa 05.05.2016, doručeným súdu dňa 05.05.2016, návrh v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorým žiadal prerušiť konanie do skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré boli Súdnemu dvoru EÚ predložené zo strany Okresného súdu Prešov v rámci konania vedeného pod sp. zn. 7C/6/2010.
Uznesením č.k. 6C/256/2012-168 zo dňa 12.05.2016 súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.
Súd pojednávanie dňa 12.05.2016 vykonal v neprítomnosti účastníkov konania, keď odporca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil, aby súd pojednávanie vykonal v jeho neprítomnosti. Trval na tom, aby súd návrh ako nedôvodný zamietol. Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením návrhu, pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 3Er/1913/2012, listinných dokladov uvedených v zápisnici o pojednávaní, ako aj písomných vyjadrení účastníkov konania.
Na základe vykonaného dokazovania zistil súd tento skutkový stav :
Dňa 11.06.2012 bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR/01931/11. Uvedená žiadosť bola zapísaná pod sp.zn. 3Er/1913/2012. Uznesením č.k. 3Er/1913/2012-10 zo dňa 25.06.2012 súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie okrem iného aj z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej bol vydaný rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn. SR/01931/11. Podaním doručeným dňa 12.07.2012 podal oprávnený odvolanie proti uzneseniu tunajšieho súdu. Oprávnený podal dňa 10.08.2012 návrh na prerušenie konania.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 41CoE/23/2013-37 zo dňa 26.03.2013 napadnuté uznesenie potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Oprávnený dňa 23.05.2013 podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41CoE/23/2013-37 zo dňa 26.03.2013 a návrh na prerušenie konania. Oprávnený dňa 20.05.2013 podal odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41CoE/23/2013-37 zo dňa 26.03.2013. Najvyšší súd SR uznesením č.k. 1ECdo/253/2013-95 zo dňa 27.11.2014 odvolacie konanie zastavil, návrh na prerušenie dovolacieho konania zamietol, dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu odmietol a nepriznal povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Súd následne uznesením č.k. 3Er/1913/2012-106 zo dňa 03.11.2015 exekúciu zastavil a zaviazal oprávneného povinnosťou nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.
Súd pri rozhodovaní postupoval najmä podľa týchto zákonných ustanovení :
Podľa § 119 ods. 1 O.s.p., pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci
Podľa § 121 O.s.p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.
Podľa § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 písm. a) zákona 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje.
Podľa § 62 ods. 1 zákona 757/2004 Z.z., sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.
Podľa § 44 ods. 2 zákona 233/1995 Z.z. (ďalej aj exekučný poriadok), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.
Súd v prvom rade konštatuje, že odporca dôvodne namietal skutočnosť, že navrhovateľ dostatočne právne nezdôvodnil vznik nároku na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy, z obsahu žalôb je však zrejmé, že ide o nárok, ktorý mal vzniknúť ako zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdom pri výkone jeho právomocí, v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Okrem iného tomu zodpovedá aj argumentácia navrhovateľa ohľadne uplatnenia nárokov na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie v zmysle § 15 ods. 1 uvedeného zákona.
V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť štátu voči poškodenému subjektu môže nastať buď na základe nezákonného rozhodnutia, na základe nezákonného zatknutia, zadržania alebo iným
pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo nesprávnym úradným postupom.
Navrhovateľ vo svojej návrhu nekonkretizuje, či exekučné súdy pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie vydali nezákonné rozhodnutie alebo zvolili nesprávny úradný postup, pričom pre oba prípady, ktoré ako možnosti prichádzajú do úvahy v rámci exekučného konania, platia v otázke vzniku zodpovednosti štátu v citovanom zákone odlišné pravidlá. Zákon výslovne stanovuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Nárok na náhradu škody možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda pôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu (§ 5a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.).
Štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup zákon považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§ 9 uvedeného zákona).
Možno konštatovať, že navrhovateľ si celkom zjavne uplatnil náhradu škody aj náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v dôsledku nesprávneho úradného postupu (zbytočné prieťahy, nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote) exekučného súdu v jednotlivých exekučných konaniach, kde navrhovateľ vystupoval ako oprávnený a vymáhal svoje pohľadávky voči svojím dlžníkom z uzavretých úverových zmlúv. Výška škody aj výška nemajetkovej ujmy je zo strany navrhovateľa vyčísľovaná vždy ako dôsledok toho, že exekučný súd nedodržal zákonom stanovenú 15 dňovú lehotu, v ktorej je inak potrebné buď udeliť poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, alebo zamietnuť jeho žiadosť o udelenie poverenia a nedodržanie zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty, v ktorej je inak potrebné buď vyhovieť návrhu na zmenu súdneho exekútora, alebo zamietnuť návrh na zmenu súdneho exekútora.
Po preskúmaní dôvodov a argumentácie, uvedenej v návrhu, súd konštatuje, že nie je možné návrhu vyhovieť, a to už prima facie, bez potreby dokazovania, resp. na základe notoriet vo vzťahu k navrhovateľovi a jeho podnikateľskej činnosti.
Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samu alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.). O nevykonaní dôkazov súd rozhodne uznesením a vysvetlí svoje rozhodnutie aj v rozhodnutí o veci samej, spravidla v rozsudku.
Súd v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 v nadväznosti na § 121 O.s.p. rozhodol nevykonať dôkaz navrhnutý navrhovateľom, a to znalecký posudok na preukázanie skutočností, že postup exekučného súdu je nesprávny (v rozpore so zákonom), ktorý nechal navrhovateľ spracovať znalcom v odbore 330000 - Právne vzťahy k cudzine, odvetví 330300 - Európske právo, ktorý mal zodpovedať na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EU (posudzované otázky predstavujú podstatu argumentácie exekučného súdu pri vykonaní nesprávneho úradného postupu). Navrhnutý dôkaz by nevyhnutne smeroval proti základnej zásade vyjadrenej v § 121 O.s.p. a to iura novit curia. V zmysle uvedenej zásady iura novit curia sa v rámci súdneho konania nepripúšťa, aby sa predmetom dokazovania stala existencia právnych noriem, ich interpretácia a aplikácia, keďže právny poriadok všeobecne vychádza z nevyvrátiteľnej domnienky vyjadrenej v § 121 O.s.p., že súd musí poznať právo. Pripustenie vyššie uvedeného znaleckého posudku ako dôkazného prostriedku v predmetnom konaní by predstavovalo zásah do výlučnej právomoci súdu urobiť si právny záver o prejednávanej veci a na tom základe vydať rozhodnutie vo veci samej. Akýkoľvek znalecký posudok vypracovaný vo veci existencie právnych noriem, ich interpretácie a aplikácie by bolo možné pripustiť len ako právny názor účastníka konania, ktorý môže vziať súd do úvahy pri rozhodovaní, ale nie ako dôkazný prostriedok. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ nijako v priebehu konania nepreukázal, že z jeho strany došlo k reálnemu zadaniu vyššie uvedeného znaleckého posudku konkrétnemu znalcovi. Ďalej je potrebné poznamenať, že s ohľadom na závery, ktorým súd dospel v ďalšej časti rozsudku na základe vykonaného dokazovania,
t. j. postupom súdu ani nemohla vzniknúť škoda, by vykonanie vyššie uvedeného znaleckého posudku ako dôkazu bolo možné považovať za nadbytočné a nehospodárne a neslúžiace žiadnemu účelu.
Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že vzniknutá majetková ujma spočíva v sume, ktorá mala byť vymáhaná v konkrétnom exekučnom konaní, ale táto v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu nemôže už byť právoplatne priznaná rozhodnutím všeobecného súdu a nemôže tak byť ani prijatá na vymáhanie exekučným súdom.
Nemajetkovú ujmu navrhovateľ zdôvodnil svojimi legitímnymi očakávaniami, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Podľa navrhovateľa, keďže súd takto nepostupoval, vyvolal riziko zániku povinného, riziko zmerania účelu exekučného konania pre stratu kontaktu s povinným, a napokon riziko insolvencie povinného. Navrhovateľ okrem toho mohol v prípade včasného zamietnutia žiadosti včas a efektívne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, získaním náhradného exekučného titulu. Vzniknutú situáciu nie je možné reštituovať a napraviť, čo u členov riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u majiteľov navrhovateľa vyvolalo pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Došlo k zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ovplyvnené boli jeho ďalšie podnikateľské postupy, vznikla neistota v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa aj jeho majiteľov.
Za adekvátnu náhradu považoval navrhovateľ sumu, ktorá zodpovedá dvadsiatim percentám z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (tu je nutné pripomenúť, že príslušenstvo nijak nebolo špecifikované a nebolo uvedené ani v žalobnom petite).
Problematickým je právne zdôvodnenie nároku na náhradu majetkovej ujmy vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci a najmä vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu súdu.
V prípade, že súd pri žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmava predložený exekučný titul, rozhodcovský rozsudok, je povinný tak robiť s ohľadom na jestvujúce právne predpisy, počnúc medzinárodnou úpravou spotrebiteľského práva (smernica č. 93/13/EHS) cez ustanovenia § 52 a nasledovných Občianskeho zákonníka a končiac ustanoveniami o preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov v exekučnom konaní v § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. Súd je povinný ex offo podrobiť rozhodcovský rozsudok skúmaniu z hľadiska ochrany spotrebiteľa, pričom prioritná je dôslednosť takéhoto skúmania, nie 15-dňová lehota stanovená na udelenie poverenia. Jej nedodržanie nemôže mať za následok nesprávny úradný postup, ak si súd splnil povinnosť uvedeného riadneho preskúmania exekučného titulu. Súd nemôže prijať argumentáciu navrhovateľa ani v tom smere, že v dôsledku takéhoto postupu už nebude možné dlžnú sumu voči dlžníkovi žalovať pred všeobecným súdom a následne ju vymôcť. Ak po preskúmaní rozhodcovského rozsudku súd dospeje k záveru, že ide o vadné rozhodnutie, resp. nespôsobilý exekučný titul, je tým prelomená jeho materiálna právoplatnosť a aj spôsobilosť byť prekážkou pre riadne sporové konanie pred všeobecným súdom. Je teda nepochybné, že zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia, resp. posudzovaním exekučného titulu vznikla navrhovateľovi majetková ujma, avšak nie v dôsledku nezákonného, lež zákonného postupu exekučného súdu. V tomto ohľade sa súd plne stotožnil s argumentáciou odporcu a uzavrel, že aj toto zdôvodnenie majetkovej škody navrhovateľa v zmysle návrhy je neprípustné a nemožno mu vyhovieť.
Pri nemajetkovej ujme súd znovu musí poukázať na neprípustnú paušalizáciu náhrady, tento nedostatok by však mohol byť v konaní konvalidovaný, ak by dokazovaním mohol súd dospieť k možnosti konkretizácie následkov vo vzťahu ku konkrétnemu exekučnému konaniu a pochybeniam súdu. Výška náhrady totiž vždy spočíva v úvahe súdu, vychádza zo subjektívnych poznatkov, zhodnocovania jednotlivých okolností atď., presná suma náhrady sa nedá vypočítať exaktným spôsobom a s konečnou platnosťou ju môže určiť až súd. Závažnejším pochybením sú však tvrdenia navrhovateľa o legitímnych očakávaniach a zmarených podnikateľských plánoch a aktivitách, frustrácii, úzkosti a pocitu nespravodlivosti. Súd musí pri tomto nároku v zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. zohľadňovať osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a napokon závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Notorietou je už v súčasnosti osoba navrhovateľa aj jeho obchodné praktiky vo vzťahu k spotrebiteľom, ktorým poskytoval úvery. Mnohokrát došlo pri ich skúmaní súdom alebo orgánmi Európskej únie (komisia, ESĽP) ku konštatovaniu rôznych zákonu odporujúcich postupov, ktorými navrhovateľ vyvolal (a to zámerne) stav nerovnováhy v právach účastníkov úverových zmlúv, vždy v neprospech spotrebiteľov. Obsahom úverovej zmluvy, ale najmä všeobecnými podmienkami poskytovania úveru, ktoré navrhovateľ klientom predkladal a ktoré boli vopred zostavenými formulárovými zmluvami a zmluvnými podmienkami, stanovoval neprimeranú odplatu za úver, neprimerane vysoké sankcie za porušenie podmienok splácania, nevýhodné podmienky pri predčasnom splatení úveru atď. V neposlednom rade klientom zásadným spôsobom sťažil uplatnenie ich spotrebiteľských práv a rozhodovanie sporov presunul na rozhodcovské súdy (bez možnosti odmietnuť takúto zmluvnú podmienku spotrebiteľom), ktoré sa aj pri skúmaní Európskej komisie javili ako predpojaté a neuplatňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.
Posledne uvedený aspekt sa odrazil na počte rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli ako exekučný titul predložené s návrhom na vykonanie exekúcie a žiadosťou súdneho exekútora na súdy, a to v enormnom počte. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, potrebu výziev voči navrhovateľovi na doplnenie listín a v mnohých prípadoch zamietnutie žiadosti s tým, že predmetný rozhodcovský rozsudok nebol uznaný spôsobilým exekučným titulom.
Nie je súdu celkom zrejmé, aké mal navrhovateľ očakávania vo vzťahu k predmetným exekučným konaniam, keď legitímnymi by boli vo vzťahu k rýchlemu a zároveň správnemu postupu súdu len v prípade, že by z jeho strany nedochádzalo k zneužívaniu práva, namiesto férovej spotrebiteľskej politiky, t.j. primeraných úrokových sadzieb, primeraných sankcií, umožnenia odmietnuť ponúkané rozhodcovské konanie, prípadne výber takého rozhodcovského súdu, ktorý je oboznámený so spotrebiteľským právom a aj ho uplatňuje (t.j. nepôsobí len ako obchodný partner poskytovateľa úveru). Skutočnosť bola taká, že v dôsledku množiacich sa nekalých podnikateľských praktík rôznych subjektov poskytujúcich úvery, štátne orgány, vrátane súdov, takmer na každej mocenskej úrovni museli (a stále musia) vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Ak takéto subjekty zahltili súdy svojimi podaniami a uplatnili si svoje práva, vyplývajúce aj z vyššie uvedených nekalých praktík, potom ich reálne očakávania museli obsahovať aj vedomie rizík, ktoré z toho vyplývajú. Podobné je možné konštatovať aj k pocitom frustrácie, úzkosti a pocitu nespravodlivosti navrhovateľa, resp. jeho štatutárov či majiteľov vo vzťahu k postupu exekučného súdu. Súd uznáva, že frustrovane sa môže cítiť aj ten podnikateľ, ktorý nekonal férovo, ale rozhodne to nemôže byť pripisované na vrub jeho spotrebiteľa alebo štátu.
Exekučný súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie do 15 dní. Zámerom tejto lehoty je zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Treba však uviesť, že táto lehota je pre súd záväzná len do tej miery, že jej nedodržanie by mohlo byť označené za zbytočný prieťah a jej podstatné prekročenie by sa prípadne mohlo skúmať aj v rámci disciplinárnej zodpovednosti konkrétneho sudcu. Preto na záver o zbytočných prieťahoch pri tomto postupe súdu spravidla nebude stačiť len prekročenie 15 dňovej lehoty, ale aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu (správanie oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, nečinnosť alebo neefektívna činnosť súdneho exekútora) vrátane ďalšieho priebehu konania, postupu exekútora a exekučného súdu.
Súd konštatuje, že navrhovateľom tvrdené omeškania tunajšieho súdu s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, čím malo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nezodpovedá skutočnému stavu.
Dňa 11.06.2012 bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR/01931/11. Uvedená žiadosť bola zapísaná pod sp.zn. 3Er/1913/2012.
Uznesením č.k. 3Er/1913/2012-10 zo dňa 25.06.2012 súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie okrem iného aj z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej bol vydaný rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn. SR/01931/11.
Podaním doručeným dňa 12.07.2012 podal oprávnený odvolanie proti uzneseniu tunajšieho súdu. Oprávnený podal dňa 10.08.2012 návrh na prerušenie konania.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 41CoE/23/2013-37 zo dňa 26.03.2013 napadnuté uznesenie potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Oprávnený dňa 23.05.2013 podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41CoE/23/2013-37 zo dňa 26.03.2013 a návrh na prerušenie konania. Oprávnený dňa 20.05.2013 podal odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41CoE/23/2013-37 zo dňa 26.03.2013.
Najvyšší súd SR uznesením č.k. 1ECdo/253/2013-95 zo dňa 27.11.2014 odvolacie konanie zastavil, návrh na prerušenie dovolacieho konania zamietol, dovolanie proti uzneseniu krajského súdu odmietol a nepriznal povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
Súd následne uznesením č.k. 3Er/1913/2012-106 zo dňa 03.11.2015 exekúciu zastavil a zaviazal oprávneného povinnosťou nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Z vyššie uvedených skutočností teda vyplýva, že exekučný súd v navrhovateľom uvádzanom časovom horizonte od 03.05.2012 do 11.07.2012 nemohol v časti časového úseku od 03.05.2012 do 11.06.2012 vykonávať právne relevantné úkony potrebné pre posúdenie žiadosti o udelenie poverenia o vykonanie exekúcie, keďže žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol súdu doručená až dňa 11.06.2012.
V rámci predmetného spisu súd od podania návrhu súdnym exekútorom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 11.06.2012 až do skončenia exekúcie vykonával právne relevantné úkony potrebné pre posúdenie žiadosti o udelenie poverenia o vykonanie exekúcie a ďalší právne relevantný postup v konaní. Súd taktiež o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, a to uznesením č.k. 3Er/1913/2012-10 zo dňa 25.06.2012, ktorým súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd vychádzajúc zo zásady, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, neuznal argumenty navrhovateľa a uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považuje za nedôvodný. Z dôvodu hospodárnosti konania súd neskúmal ďalšie okolnosti tvrdené sporovými stranami ani nevykonával ďalšie dokazovanie vo veci. Na základe vyššie uvedených skutočností súd návrh ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V spore úspešný odporca si vo svojom písomnom vyjadrení síce uplatnil náhradu trov konania, avšak tieto bližšie nevyčíslil a zo súdneho spisu ani žiadne vzniknuté trovy nevyplývajú. Preto súd rozhodol tak, že odporcovi sa táto náhrada nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.