Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8CoCsp-13-2023.pdf
PDF · 107.04 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoCsp/13/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD. v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovaným : 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX a 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom B. XXX, XXX XX D., obaja právne zastúpení: JUDr. Andrej Cifra, advokát, so sídlom E. F. X/X, XXX XX C., o zaplatenie 4.268,26 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4Csp/99/2021-330 zo dňa 20.01.2023 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. P r i z n á v a žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto:
„I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovaným v 1. a 2. rade p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 ods.2, § 7 ods. ods. 1,2,16,17, § 9 ods. 1, § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 39, § 52 ods. 1,3,4 § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného v čase postúpenia pohľadávky, § 497 Obchodného zákonníka, § 251, 262 ods. 1,2 a § 255 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny vo výške 4.268,26 eur. Pôvodný veriteľ (Slovenská sporiteľňa a.s.) a žalovaní ako dlžníci uzavreli dňa 08. 08. 2014 zmluvu splátkovom úvere. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 7.000,- eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splatiť 120 splátkach po 109,22 eur mesačne. Medzi zmluvnými stranami bol dohodnutý úrok vo výške 12,90 % ročne . RPMN bola 14,87 % a priemerná RPMN 11,75 %. Splátky boli splatné k 25. dňu v mesiaci.
Výzvou zo dňa 09. 07. 2020 právny predchodca žalobcu oznámil žalovaným, že sú v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 1.483,57 eur a vyzval ich, že ak do 15 dní od doručenia výzvy nedôjde k úhrade dlžnej sumy, bude oprávnený úver zosplatniť. Výzva bola žalovaným doručená dňa 15. 07. 2020. V oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 11. 08. 2020 právny predchodca žalobcu žalovaný oznámil, že ich dlh sa stal splatným v celom rozsahu naraz. Zároveň vyzval žalovaných na úhradu dlhu vo výške 6.032,21 eur. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 22. 12. 2020 oznámil právny predchodca žalobcu žalovaným, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 14. 12. 2020 postúpila banka pohľadávku žalobcovi.
4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podmienkou, aby došlo k zosplatneniu úveru je, že dodávateľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Žalobca ale nepreukázal, že postupca v lehote nie kratšej ako 15 dní doručil žalovanej upozornenie ohľadom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, ktoré by spĺňalo podmienky aké vyžaduje od dodávateľa Občiansky zákonník, nakoľko vo výzve absentoval údaj o konkrétnej splátke kvôli nezaplateniu ktorej došlo k zosplatneniu úveru. Pokiaľ nebola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver o tom, že úver bol splatný. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pôvodný veriteľ nebol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ZoB) vyplýva, že predmetom postúpenia sú len pohľadávky zo strany banky, resp. ich časť, ktoré sú už splatné. V prejednávanom prípade bola teda rozhodujúcou otázka neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spôsob, akým právny predchodca postupoval, je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a odporuje zákonu, preto je neplatný. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že okrem vyššie uvedenej skutočnosti, žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca postupoval s riadnou odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovaným, keď síce preukázal, že zisťoval jeho úverovú zaťaženosť v úverovom registri, avšak zákonodarca uložil veriteľovi povinnosť zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda žalovaných, čo znamená povinnosť zistiť nielen ich príjem, ale aj pravidelné výdavky. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti klienta je totiž kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo totiž zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne uhrádzať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver alebo údajmi z príslušných databáz. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie vyhodnotiť, ale aj overovať a za dostatočné sa považujú iba také informácie, z ktorých je veriteľ schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Žalobca súdu na výzvu preložil potvrdenie o príjme na základe daňového priznania, kde iba formálne použil údaje, ktoré mu poskytol daňový úrad, avšak neskúmal aká suma reálne žalovaným ostane, nakoľko vôbec neskúmal výdavky žalovaných a sám uviedol, že použil paušálnu sumu rovnajúcu sa životnému minimu. Pravidelné ani bežné každodenné výdavky žalovaného nijak nezisťoval, vychádzal iba z paušálnej sumy pre 5 osôb vo výške 608,- eur na mesiac. Z daňového priznania je zrejmé, že pre účely dane z príjmu si žalovaný v 2. rade uplatnil paušálne výdavky, avšak tieto nezahŕňajú platbu do sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne, ktoré žalobca taktiež vôbec nezisťoval. Na základe týchto skutočností poskytol žalovanému úver s výškou splátky 109,22 eur. Zároveň však súd vychádzal zo záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a to s poukazom na § 11 ods. 2 vetu prvú zákona č. 129/2010 Z. z. (ZoSÚ) pri zohľadnení zásady „a minori ad maius“ vzhľadom na to, že dospel k záveru o hrubom porušení povinnosti veriteľa v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalovaného splácať úver. Z toho dôvodu bolo nutné aplikovať aj vetu prvú citovaného zákonného ustanovenia. Súd preto predčasné zosplatnenie úveru vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon veriteľa pre rozpor so zákonom, teda citovaným zákonným ustanovením, a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. V danom prípade konečná splatnosť úveru podľa zmluvy mala nastať až 25. 08. 2024, čo znamená, že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14. 12. 2020 ešte nenastala konečná splatnosť úveru a teda predmetom postúpenia pohľadávky bol takzvaný živý úver, teda úver, ktorý nebol splatný, a preto citovaná zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore s týmto zákonným ustanovením, a teda je absolútne neplatná podľa §
39 Občianskeho zákonníka, čo znamená nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v tomto spore. Nakoľko žalobca nepreukázal, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, lebo nepreukázal platné postúpenie predmetnej pohľadávky, teda svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, súdu neostávalo iné ako žalobu žalobcu zamietnuť. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, a to z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca zastáva názor, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava ( postupca) v posudzovanom prípade vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požiadal o zaplatenie celej pohľadávky v dôsledku neplnenia splátok riadne a včas v súlade s § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (OZ). Žalovaní sa pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru omeškali (viac ako tri mesiace) s úhradou dohodnutých mesačných splátok riadne a včas a boli opakovane vyzývaní k úhrade omeškaných splátok úveru, a to okrem iných výziev aj výzvou zo dňa 09.07.2019, v ktorej boli upozornení na oprávnenie banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v prípade, ak nebude dlžná suma uhradená. Následne v súlade s ust. § 565 OZ (za súčasného splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ) postupca podaním zo dňa 11.08.2020 s názvom „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ uplatnil právo na zaplatenie všetkých splátok pre neplnenie splátkového kalendára, v dôsledku čoho sa stal úver splatným v celom rozsahu. Z obsahu výzvy žalovaní nezameniteľne poznali rozsah svojho omeškania a rovnako vedeli, že na to, aby veriteľ neuplatnil svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, musia omeškané splátky uhradiť. Keďže tak neurobili, následne postupca v prísnom súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ využil svoje oprávnenie podľa § 565 OZ a zosplatnil celý dlh žalovaných.
7. Rovnako žalobca kategoricky nesúhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého nebolo možné zistiť, pre nezaplatenie ktorej splátky malo dôjsť k vyhláseniu predčasnej splatnosti dlhu. V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že dlžníci (žalovaní) porušovali dohodnuté zmluvné povinnosti (neplnili dohodnuté splátky riadne a včas) a vo výzve zo dňa 09.07.2020 boli jasne, určito a zrozumiteľne vyzvaní k zaplateniu omeškaných splátok úveru vo výške 1.483,57 €. Rovnako boli dlžníci jasne, určito a zrozumiteľne vyzvaní k zaplateniu sumy 6.032,21 € vo výzve zo dňa 11.08.2020. Ak preto súd prvej inštancie zrejme vyložil toto ustanovenie tak, že v spotrebiteľských veciach je právo podľa ust. § 565 OZ potrebné využiť tak, že v ňom veriteľ špecifikuje splátku, pre ktorú toto právo uplatňuje, potom podľa názoru žalobcu vykladá ust. § 565 OZ contra legem, nakoľko takýto výklad z uvedeného ustanovenia v žiadnom prípade nevyplýva. Medzi postupcom a žalobcom došlo k platnému postúpeniu pohľadávky a žalobca bol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Postupca nemal zákonom predpísanú povinnosť uvádzať konkrétne označenie splátky, s ktorou sa žalovaní dostali do omeškania a túto povinnosť nemal ani pri vyhotovení výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ označenej ako „VÝZVA.“ Pri výzve podľa § 565 OZ je pritom požiadavka súdu o to absurdnejšia, keďže zákon a rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jasne vymedzujú, pre ktorú splátku môže veriteľ predčasnú splatnosť vyhlásiť, inak by bolo vyhlásenie splatnosti neplatné.
8. Žalobca sa ďalej nestotožňuje s právnym posúdením veci okresným súdom, že žalobca súdu nepreukázal, aby jeho právny predchodca (postupca) pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalovanými riadne skúmal príjmy a hlavne výdavky žalovaných (bonitu) v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalobca sa nemôže stotožniť so záverom súdu, že čau čau môžeš nepreukázal, aby právny predchodca skúmal príjmy a hlavne výdavky, nakoľko tie žalobca preukázal vo vyjadrení k odporu zo dňa 15.12.2021, kde pripojil výpis z nahliadnutia do úverového registra a výpočet primárnej návratnosti a následne podaním zo dňa 04.07.2022, kde pripojil ďalšie dôkazy, a to potvrdenie o príjme na základe daňového priznania, potvrdenie o poberaní peňažného príspevku na opatrovanie za rok 2014, výpis z účtu žalovaného a daňové priznanie. Pravdivosť uvedených údajov bola osvedčená vlastnoručnými podpismi na týchto dokumentoch. Na základe uvedeného je potrebné zdôrazniť, že právny predchodca žalobcu pri skúmaní schopnosti splácať úver postupoval v súlade so zákonom účinným v čase uzatvorenia zmluvy a s odbornou starostlivosťou dostatočne preskúmal bonitu žalovaných. Keďže veriteľ disponoval údajmi z úverového registra a údajmi poskytnutými žalovanými, žalobca zastáva názor, že povinnosť veriteľa skúmať bonitu klienta s odbornou starostlivosťou bola zachovaná. Žalobca preto považuje za
preukázané, že neboli splnené podmienky porušenia povinnosti, nakoľko si právny predchodca žalobcu preukázateľne a nesporne svoju povinnosť preveriť bonitu dlžníka dostatočne splnil, a to preverením v príslušných registroch, ako i skutočnosťami deklarovanými žalovanými. Žalobca pritom poukázal na obdobné závery krajských súdov v rámci SR. Na základe vyššie uvedeného sa preto žalobca nestotožnil s rozsudkom okresného súdu a navrhol, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a v zmysle § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe a prizná žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp. aby v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. K odvolaniu žalobca sa vyjadrili žalovaní. Rozsudok prvoinštančného súdu považujú za vecne správny, založený na dostatočne zistenom skutkovom stave veci a po právnej stránke správne a zrozumiteľne odôvodnený. Za zásadnú právnu otázku pre rozhodnutie v súdenej veci považujú zhodnotenie, či nebola dodržaná (tvrdia žalovaní aj prvoinštančný súd) alebo bola dodržaná (tvrdí žalobca) odborná starostlivosť pri posudzovaní bonity žalovaných pred poskytnutím úveru právnym predchodcom žalobcu na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 08.08.2014. Právny predchodca žalobcu porušil svoje povinnosti a nekonal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopností žalovaných 1) a 2) splácať poskytnutý úver. Právny predchodca žalobcu preto nebol oprávnený úver predčasne zosplatniť listinou zo dňa 11.08.2020. V rozsahu nesplatnej pohľadávky, s ktorou neboli žalovaní 1) a 2) súčasne v omeškaní dlhšie ako 90 dní, nemohla byť banková pohľadávka na žalobcu ani platne postúpená. S poukazom na uvedené, žalovaní 1) a 2) navrhli odvolaciemu rozsudok potvrdiť ako vecne správny a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.
10. K vyjadreniu žalovaných k odvolaniu sa vyjadril žalobca. Poukázal na to, že žalovaní vo svojom tvrdení neuviedli a nepredložili dôkazy, ktorými by podopreli svoje tvrdenia, preto zotrváva na svojom odvolaní a žiada, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a v zmysle § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe a prizná žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp., aby v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona číslo 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP)), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli ako aj na jeho webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 13.06.2024 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
13. Čo sa týka námietky žalobcu, v zmysle ktorej vytkol súdu prvej inštancie záver, že nešpecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, spôsobuje pre neurčitosť takéhoto úkonu jeho neplatnosť, tak odvolací súd túto námietku, rovnako ako žalobca, považuje za dôvodnú. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť veriteľa presne označiť splátku pre nezaplatenie ktorej sa chystá úver zosplatniť. Neuvedením tejto splátky sa môže veriteľ vystaviť dôkaznej núdzi napr. ohľadom preukázania počiatku plynutia premlčacej doby, avšak absencia presného označenia splátky, pre nezaplatenie ktorej chce veriteľ úver zosplatniť, podľa názoru odvolacieho súdu, bez ďalšieho, nemá za následok neplatnosť takéhoto úkonu, teda zosplatnenia úveru. Pokiaľ súd prvej inštancie mal za to, že splátka, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je špecifikovaná, nič mu nebránilo vyzvať veriteľa, teda žalobcu, za účelom ozrejmenia, pre nezaplatenie ktorej splátky bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru.
14. Odvolací súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu ohľadom posúdenia skúmania bonity žalovaných pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 08.08.2014. Vo vzťahu k otázke skúmania bonity je potrebné uviesť, že súd je podľa § 7 ZoSÚ povinný ex offo skúmať, či veriteľ posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Odvolací súd má, rovnako ako súd prvej inštancie, za to, že žalobca neskúmal bonitu žalovaných s dostatočnou odbornou starostlivosťou. V čase pred uzavretím zmluvy, na základe vtedy zistených okolností bolo preukázané, že majetkové a sociálne pomery žalovaných neboli zisťované a skúmané s odbornou starostlivosťou. Žalobca sa uspokojil s konštatovaním, že žalovaní majú pravidelný mesačný príjem bez toho, aby boli skúmané reálne výdavky, resp. preverený reálny príjem žalovaných, prípadne ďalšie okolnosti majúce vplyv na potenciál žalovaných splatiť úver.
15. Žalobca poukázal na to, že schopnosť splácať úver bola zisťovaná aj prostredníctvom spoločného bankového registra. Výstup z register ktorý, predložil žalobca (čoho 156 spisu), ale nie je informáciou zo spoločného registra, ale informáciou z interného registra právneho predchodcu žalobcu, pričom žalobca ani neozrejmil aké konkrétne údaje vlastne z tohto registra zistil. Jediný údaj, s ktorým žalobca kalkuloval bola suma splátok 34 eur u žalovaného 2/. Žalobca zároveň uviedol, že mal k dispozícii príjem deklarovaný žalovanými, ktorý bol overený na základe potvrdenia o poberaní peňažného príspevku za opatrovanie za rok 2014 vo výške 105 eur u žalovanej 1/ a príjem z podnikania deklarovaný žalovaným v 2. rade na základe daňového priznania za rok 2013, s tým, že podľa žalobcu ročný príjem žalovaného 2/ predstavoval 7.924,98 eur, čo po vydelení dvanástimi mesiacmi predstavuje mesačný príjem 660 eur. Odvolací súd poznamenáva, že suma 7.924,98 eur nepredstavuje čistý príjem, ale základ dane a veriteľ tak nezisťoval disponibilné príjmy žalovaného 2/, ale kalkuloval s jeho základom dane, pričom je všeobecne známe, že celkový príjem z podnikania pred odpočítaním daňovo uznateľných výdavkov a pred zdanením nevyjadruje skutočný čistý príjem/zisk. Odvolací súd konštatuje, že nemožno považovať za dodržanie odbornej starostlivosti taký postup, ktorým úverový veriteľ síce zistí údaje o príjmoch dlžníka z podnikania ako SZČO, ale na účely schvaľovania úveru použije nesprávne údaje, ktoré sú vyššie ako disponibilné príjmy dlžníka. Pokiaľ by aj žalobca mohol počítať s mesačným príjmom žalovaného 2/ vo výške 660 eur a žalovanej 1/ vo výške 105 eur mesačne, tak pri mesačných výdavkoch, ktoré určil sám právny predchodca žalobcu vo výške 608 eur a úverovom záväzku vo výške 34 eur, by žalovaným v 1. a v 2. rade ostávala disponibilná suma iba 123 eur. Už táto okolnosť mala viesť žalobcu k tomu, aby s plnou vážnosťou pristupoval k zisteniu konkrétnych výdavkov žalovaných, pričom vôbec nešpecifikoval ako dospel k záveru, že náklady na domácnosť predstavujú 608 eur a ani to z čoho konkrétne tieto náklady pozostávajú. Je pritom evidentné, že každá fyzická osoba musí vynakladať, okrem základných výdavkov na bývanie a stravu, nepochybne aj výdavky na hygienické potreby, ošatenie, obuv, čo sa samozrejme týka všetkých členov domácnosti, v danom prípade dvoch dospelých a troch detí. Ak tak žalobca neurobil, pristupoval k posudzovaniu bonity žalovaných len formálne. Z potvrdenia o poberaní peňažného príspevku žalovanou v 1. rade zároveň vyplýva, že táto poberala príspevok len do augusta 2014, neskôr už príspevok nepoberala, teda žalovaným v 1. a v 2. rade ostávala disponibilná suma iba vo výške 22 eur.
16. Je teda dôvodné stotožniť sa s odôvodnením súdu prvej inštancie, že žalobca si nesplnil povinnosť veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou spôsobilosť dlžníka splácať úver v zmysle ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobca preukázal skúmanie bonity žalovaných iba výpisom z interného úverového registra jeho právneho predchodcu, aj to iba u žalovaného 2/, pričom žalobca ani neozrejmil, čo predloženým výpisom chce deklarovať a čo údaje v ňom uvedené znamenajú a údajmi o príjmoch, ktoré mu poskytli žalovaní. Vôbec však neozrejmil z akých skutočností vychádzal pri určení výdavkov domácnosti vo výške 608 eur mesačne. S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ teda právny predchodca žalobcu síce zisťoval príjmy žalovaných ale bez dostatočného preverenia zachovania týchto príjmov aj v budúcnosti. Výdavky žalovaných síce určil vo výške 608 eur mesačne ako náklady na domácnosť, avšak vôbec nepreukázal z akých konkrétnych výdavkov vychádzal pri určení tejto sumy a taktiež nezisťoval rodinný stav žalovaných. Odvolací súd poukazuje na to že, nakoľko žalobca (jeho právny predchodca) nekonal s odbornou starostlivosťou pri poskytovaní tohto úveru podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, preto ani nemohol úver platne zosplatniť, pričom zosplatnenie realizované právnym predchodcom žalobcu je potrebné považovať za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka za neplatné pre rozpor so zákonom (§ 11 ods. 2 ZoSÚ), tak ako to správne konštatoval súd prvej inštancie.
17. Vzhľadom na uvedený záver, je preto namieste posúdiť aj platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok na základe, ktorej Slovenská sporiteľňa a.s., ako veriteľ ktorý poskytol žalovaným spotrebiteľský úver, postúpila pohľadávku vzniknutú z tejto zmluvy na žalobcu. Keďže v danom prípade konečná splatnosť úveru podľa zmluvy nastane až dňa 25.08.2024, čo znamená, že v čase, keď došlo k postúpeniu tejto pohľadávky dňa 14.12.2020, ešte nenastala konečná splatnosť úveru, a teda predmetom postúpenia pohľadávky bol tzv. živý úver, teda úver, ktorý nebol splatný, je zmluva o postúpení pohľadávok v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 z z o bankách, a teda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka a z tohto dôvodu žalobca nie je v spore vecne aktívne legitimovaný, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným, priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, o výške týchto trov rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie.
19. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).