Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/45/2023

Uznesenie

Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, zastúpený: JS Legal, s.r.o., IČO: 54 458 838, so sídlom Saratovská 3424/6E, Bratislava, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2023/DOZ/POK/R/30 zo dňa 19.10.2023, konajúc o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, takto

rozhodol:

Správny súd v Bratislave návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zo dňa 19.12.2023 zamieta.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 19.12.2023 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2023/DOZ/POK/R/30 zo dňa 12.10.2023, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2022/DOZ/POK/2/12 zo dňa 23.02.2022, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že žalobca uplatňoval neprimerané ceny pri poskytovaný licenčných služieb používateľom autorských diel literárnych, divadelných, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, pantomimických, audiovizuálnych a fotografických, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia príslušných autorov a ďalších nositeľov práv v odbore verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazového prijímača/TV v izbách ubytovacích zariadení na území SR, a to v rokoch 2015, 2016, 2017, 2018 v kategórii 5*, 4*, 3*, 2*, 1* hotely a penzióny a v roku 2019 v kategórii 5*, 4*, 3*, 2*, 1* hotely a prostredníctvom zvukového prijímača/rádia v izbách ubytovacích zariadení na území SR v rokoch 2015-2019 vo všetkých kategóriách uvedených v sadzobníkoch licenčných odmien. Žalovaný klasifikoval, že toto konanie je zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. a/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zneužitím dominantného postavenia podľa o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení (ďalej len „“) na trhu poskytovania licenčných služieb v oblasti kolektívnej správy práv používateľom literárnych, divadelných, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, pantomimických, audiovizuálnych a fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia v odbore verejný prenos prostredníctvom technických zariadení v izbách ubytovacích zariadení na území SR, ktoré je podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a podľa

zakázané. Za uvedené konanie bola žalobcovi podľa uložená pokuta vo výške 57.939,- €.

2. Žalobca v správnej žalobe zároveň požiadal správny súd, aby správnej žalobe priznal odkladný účinok podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Uviedol, že dňa 23.02.2022 vydal žalovaný prvostupňové rozhodnutie, ktorým rozhodol, že odmeny uplatňované žalobcom v rokoch 2015-2019 v odbore verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení (TV a rádiá) v izbách ubytovacích zariadení sú neprimeranými cenami pri poskytovaní licenčných služieb používateľom autorských diel. Žalovaný toto rozhodnutie druhostupňovým správnym rozhodnutím zo dňa 19.10.2023 potvrdil. Žalovaný postavil celé prvostupňové rozhodnutie na metóde zemepisného porovnania (geografický benchmarking), ktorý však podľa žalobcu vykonal v rozpore s logikou európskej judikatúry. V zmysle európskej judikatúry je predovšetkým potrebné kombinovať metódy, ktoré majú preukazovať neprimerané ceny, čo žalovaný podľa žalobcu neurobil a bez ďalšieho aplikoval jednu metódu. V rámci benchmarkingu je potrebné vziať za referenčné krajiny čo najväčší možný počet krajín a preskúmať riadne, či je možné všetky členské štáty EÚ vziať do porovnania. Je samozrejmé možné z benchmarkingu niektoré členské štáty vylúčiť, ak porovnanie nie je dobre možné urobiť na jednotnom základe. Neexistuje však žiaden prípad, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že je možné urobiť porovnanie s jednou referenčnou krajinou. Bolo by to v rozpore aj so základnou logikou metódy benchmarkingu, kde je potrebné porovnávať ceny podnikateľa s prevažujúcou hladinou v EÚ. Jedna krajina takúto prevažujúcu hladinu nemôže v žiadnom prípade predstavovať. Žalovaný v rámci benchmarkingu porovnal sadzby žalobcu výlučne so sadzbami uplatňovanými v Českej republike (ďalej len „ČR“). Navyše, sadzby v ČR sú počas celého obdobia údajného protisúťažného konania regulované, a teda sú držané umelým spôsobom nižšie ako by to bolo za trhových podmienok. Zároveň žalovaný vylúčil z benchmarkingu aj krajiny, ktoré majú podobnú štruktúru odmien ako ČR, napr. Poľsko, resp. o väčšine krajín EÚ ani neuvažoval. Žalovaný prípad začal riešiť na základe opakovaných sťažností Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska (ďalej len „AHRS“). Pri takmer každej potenciálne spornej relevantnej otázke a tvrdení sa podľa žalobcu priklonil na stranu tvrdení AHRS, resp. proti žalobcovi, a to takmer vždy s jednoduchým odmietnutím bez relevantného posudzovania dôkazov, kontextu a snahy o pochopenie problematiky kolektívnej správy autorských diel. Žalovaný tiež nezohľadnil žiadne návrhy žalobcu na ďalšie dokazovanie a analýzy, ktorých relevanciu pre správne konanie a pre vyhodnotenie zásadných právnych otázok žalobca riadne a detailne odôvodňoval počas celého správneho konania. Žalovaný ingerenciou v predmetnom prípade podľa žalobcu prekročil svoje kompetencie, pretože dohľad nad sadzobníkom organizácií kolektívnej správy (ďalej len „OKS“) a primeranosťou cien vykonáva Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v zmysle Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý je v tejto veci lex specialis voči o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Podobnú logiku už judikoval vo vzťahu k ČR Krajský súd v Brne v analogických prípadoch.

3. Žalobca ďalej poukázal na teóriu a judikatúru vo vzťahu k návrhom na priznanie odkladného účinku správnej žalobe a poukázal na to, že právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutých administratívnych rozhodnutí bude mať za priamy následok povinnosť žalobcu zaplatiť pokutu vo výške 57.939 €. Žalobca očakáva, že v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí, budú hotely iniciovať žaloby, v ktorých budú požadovať vrátenie veľkej časti odmien ako „náhradu škody za porušenie súťažného práva“. Žalovaný podľa názoru žalobcu ingeroval do oblasti kolektívnej správ autorských práv, kde dohľad vykonáva Ministerstvo kultúry SR ako správny orgán, ktorý má na túto oblasť potrebné know- how. Je to zrejmé aj z prvostupňového administratívneho rozhodnutia, ktoré porovnáva sadzby žalobcu so sadzbami v jednej krajine, v ktorej sú sadzby regulované. Podľa žalobcu hrozí veľmi vysoké riziko, že hotely sa o napadnuté druhostupňové rozhodnutie oprú a budú považovať regulované české sadzby za tie, ktoré majú predstavovať „zákonnú“ výšku sadzieb. V takom prípade, podľa odhadov žalobcu, hrozí, že hotely môžu takmer okamžite žalovať žalobcu o náhradu škody vo výške cca 1.000.000-1.200.000 €. Ide o hrubý odhad, ktorý vychádza zo skutočnosti, že hotely v relevantných rokoch 2015-2019 zaplatili na odmenách v odbore verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení (TV a rádiá) viac ako 2.528.126,45 €. Ide o súhrn súm zaplatených priamo na základe faktúr alebo na základe dohôd o urovnaní a vyplývajúci z: •Výročnej správy žalobcu za r. 2015 – s. 16 - 123.873 €; •Výročnej správy žalobcu za r. 2016 – s. 16 – 329.492 €; •Výročnej správy žalobcu za r. 2017 – s. 12 - 345.798 €;

•Výročnej správy žalobcu za r. 2018 – s. 34 – 375.335 €; •Výročnej správy žalobcu za r. 2019 – s. 56 - 1.353.628,45 €. Navyše, nezanedbateľná suma v zmysle dohôd o urovnaní, ako aj odmeny fakturované v r. 2019 boli používateľmi zaplatené až v neskorších rokoch.

4. Čo sa týka podielu, ktorý by hotely mohli žiadať ako náhradu škody spôsobenú porušením súťažného práva od žalobcu, žalobca odhadol interval sumy v kontexte i) celkovej „neprimeranosti cien“, ktorá vyplýva z prvostupňového administratívneho rozhodnutia primárne vo vzťahu k TV (percentuálne vyjadrenie); ii) ii) zohľadnenia obsadenosti vyplývajúceho z prvostupňového administratívneho rozhodnutia; iii) iii) zohľadnenia návrhov AHRS na odškodnenie autorov v r. 2016. To znamená, že žalobca, vo svoj neprospech, nezohľadnil iracionálne percentuálne vyjadrenie údajnej neprimeranosti sadzieb rádií a rovnako nezohľadnil iracionálne prvé návrhy AHRS na dohodu v rámci rokovaní v r. 2015, ktoré sa pohybovali len v rádoch niekoľko tisíc eur. V každom prípade je odhad žalobcu oproti požiadavkám AHRS a hotelov konzervatívny.

5. Priemer minimálnych a maximálnych rozdielov medzi sadzbami žalobcu a sadzbami českých OKS zohľadňujúc obsadenosť na s. 97 až 100 a 103 prvostupňového administratívneho rozhodnutia je možné stanoviť na 100%. Ide o určitú mieru zjednodušenia, Žalobca však vychádza z percentuálneho vyjadrenia, akokoľvek ho považuje za nesprávne, o ktoré opiera svoje prvostupňové administratívne rozhodnutie žalovaný.

6. Žalobca svoj odhad opiera tiež o Návrh na pokračovanie v rokovaní o usporiadaní vzťahov v súvislosti s rokom 2015 AHRS a o priložený výňatok z KPMG Analýzy. Keďže AHRS nezastupuje všetky ubytovacie zariadenia, nie je možné vziať za relevantné požiadavky uvedené v prílohe 6, ale je možné vziať do úvahy tvrdenia KPMG na s. 65 KPMG Analýzy, že hodnoty v SR by mali byť údajne niekoľkonásobne nižšie, akokoľvek sú takéto tvrdenia v rozpore s bazálnymi skutočnosťami a reáliami kolektívnej správy autorských práv. Žalobca už skôr v správnom konaní preukázal, že autori KPMG Analýzy nedisponujú elementárnymi znalosťami problematiky, čo akceptoval aspoň nepriamo aj žalovaný.

7. Výber z odberu kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení na Slovensku má klesajúcu tendenciu, čo žalobca vykreslil v priloženej tabuľke. Údaje sa týkajú výlučne odmien vyfakturovaných hotelom, resp. ubytovacím zariadeniam v SR za daný rok, ktoré nakoniec mal dostať žalobca na prerozdelenie medzi autorov, ktorých zastupuje bez ohľadu na to, v ktorom roku boli uhradené. Suma neobsahuje čiastky z dohôd o urovnaní, ktoré sa týkali historických období a nemali žiaden vzťah k danému roku. Ide teda o objektívne čísla, ktoré preukazujú, koľko žalobca získa na odmenách, ktoré majú byť prerozdelené medzi autorov, ktorých zastupuje.

8. Žalobca upozornil na to, že tieto údaje nie je možné bez ďalšieho jednoducho porovnávať s údajmi, ktoré je žalobca povinný zverejňovať vo výročnej správe a to predovšetkým z dôvodu legislatívnych požiadaviek v zmysle , , “informácie o celkovej výške príjmu z výkonu kolektívnej správy práv vrátane rozdelenia tohto príjmu podľa jednotlivých odborov kolektívnej správy”.

9. V zmysle priloženej tabuľky je zrejmé, že od r. 2019 výber v predmetnom odbore výrazne klesá. Jedným z hlavných dôvodov je zmena a výrazný pokles sadzieb primárne v nadväznosti na legislatívne zmeny v r. 2019, t.j. zohľadňovanie vyťaženosti v ubytovacích priestoroch a tvorba spoločného sadzobníka s ostatnými OKS. V rokoch 2020 a 2021 prišlo k dramatickej situácii ohľadom pandémie COVID-19, čo samozrejme ovplyvnilo aj situáciu v hotelovom sektore, a k výpadku výnosov v tomto odbore. Je zrejmé, že hotelový sektor sa ešte z tejto pandémie úplne nezotavil, keďže viaceré ubytovacie zariadenia zanikli a už sa znovu neobnovili. Tieto faktory indikujú, že odbor verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení je už aj v absolútnych hodnotách na hranici rentability. Ak bude žalobca nútený zaplatiť pokutu a hroziace náhrady škody, je zrejmé, že tieto sumy bude musieť financovať aj z odmien autorov v tomto odbore minimálne najbližších 10 rokov. To znamená, že tento odbor prestane z ekonomického hľadiska dávať akýkoľvek zmysel a žalobca bude musieť zvážiť jeho ukončenie. Špecifikom kolektívnej správy autorských práv je skutočnosť, že OKS nie sú obchodnými spoločnosťami a žalobca prostriedky získané v jednom odbore prerozdeľuje medzi autorov v danom

odbore. Žalobca teda nevie a ani nemôže financovať „stratové“ odbory z tých „ziskovejších“. To bude teda platiť aj pre pokutu a iné nároky, ktoré sa budú musieť ultimátne financovať z odmien v príslušnom odbore kolektívnej správy.

10. Na základe uvedených skutočností podľa názoru žalobcu hrozí vysoké riziko, že žalobca bude nerentabilný v odbore výberu odmien, v odbore verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení (TV a rádiá), a to predovšetkým na základe zásadného zníženia odmien v r. 2019/2020 a tlaku ostatných OKS na žalobcu. Navyše, finančné následky oboch napadnutých administratívnych rozhodnutí, ktoré by zasiahli dramatickým spôsobom aj do „ziskovejších odborov“, fungovanie už tak oslabeného odboru zásadne ohrozia. Autori audiovizuálnych diel, ktorí sa dlhé roky domáhali od hotelov, aby vôbec platili nejaké odmeny, sa tak vrátia takmer 10 rokov dozadu, kedy hoteli neplatili žiadne odmeny. Hoteli vtedy porušovali dlhodobo autorské práva, súdy ich označili za chronických neplatičov a táto situácia sa vlastne zopakuje.

11. Žalobca zdôraznil, že v prípade OKS nejde o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú zisk a keď dostanú pokutu, tak sa im ich zisk o túto sumu zníži. Keďže žalobca ako OKS nevykazuje zisk, ale výber odmien (znížený o zákonom alebo zmluvami stanovené čiastky) prerozdeľuje medzi autorov, pokuta vezme odmeny na dlhé roky nezávislým osobám, ktoré sú nezávislé entity od žalobcu, a to autorom audiovizuálnych diel. V tomto prípade ide o stovky až tisíce autorov, ktorých odmeny z tohto odboru kolektívnej správy v priemere dosahujú za rok niekoľko stoviek, niekedy až tisíce eur.

12. Žalobca je presvedčený, že pri posudzovaní závažnej ujmy z hľadiska priznania odkladného účinku žalobe, je potrebné zvažovať, aký budú mať negatívny následok obe napadnuté administratívne rozhodnutia žalovaného pre samotných autorov. Väčšina týchto autorov sú fyzické osoby, ktorých príjmy nie sú nadštandardné a zastavenie týchto príjmov bude mať pre tieto fyzické osoby a ich rodiny významný vplyv a závažnú ujmu. Ak sa takýmto zásadným spôsobom na niekoľko rokov zlikvidujú akékoľvek autorské odmeny a príjmy z tohto odboru, a to bez ohľadu na finálne rozhodnutie súdov o žalobe, je zrejmé, že to negatívne ovplyvní originálnu tvorbu audiovizuálnych diel. Tiež to ovplyvní možnosť autorov sa v tejto oblasti uživiť a zvýši riziko, že miesto kultúry budú hľadať uplatnenie v iných menej kreatívnych oblastiach ekonomiky. Týmto negatívom utrpí okamžite celá spoločnosť a bolo by to aj v rozpore s verejným záujmom. Ak konkrétni autori prestanú tvoriť, prípadná výhra žalobcu v tomto súdnom konaní o niekoľko rokov, už tento negatívny trend nebude vedieť zastaviť.

13. Poslednou podmienkou pre priznanie odkladného účinku žalobe je predpoklad, že priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Žalobca v prvom ráde uvádza, že preukázanie rozporu s verejným záujmom je z hľadiska bremena tvrdenia a dôkazného bremena na žalovanom. Žalobca má za to, že verejný záujem nebude priznaním odkladného účinku nijak dotknutý, práve naopak a na nedotknuteľnosti verejného záujmu by v prípade, kedy by tento mal byť na základe tvrdenia žalovaného dotknutý, nebolo nutné bezvýhradne trvať.

14. Primárnym dôsledkom napadnutých administratívnych rozhodnutí sú negatívne finančné následky pre žalobcu, či už vo forme správnej sankcie alebo prípadných súkromnoprávnych žalôb. Prípadné neskoršie vrátenie sankcie alebo uhradených údajných škôd v dôsledku úspechu žalobcu v súdnom konaní na potenciálnom zániku predmetného odboru kolektívnej správy nič nezmení, ani tento primárny dôsledok neoslabí. Sekundárnym dôsledkom napadnutých administratívnych rozhodnutí je reálna možnosť ukončenia výberu odmien za verejný prenos prostredníctvom technických zariadení, čo by znamenalo, že práve naopak, vykonateľnosť napadnutých administratívnych rozhodnutí by bola v rozpore s verejným záujmom, keďže sú priamo ohrozené i tie minimálne príjmy, ktoré v slovenských reáliách autori audiovizuálnych diel majú.

15. Na záver žalobca poukázal na to, že v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí mu hrozí závažná ujma a to tým, že odbor kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení bude nerentabilný a bude pravdepodobné ho zrušiť. Žalobca preukázal, že v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí hrozí závažná ujma autorom audiovizuálnych diel, ktorí prídu o im patriace odmeny za výkon kreatívnej autorskej činnosti, a tým bude negatívne ovplyvnená autorská tvorba v tejto oblasti kultúry. Podľa žalobcu priznanie odkladného účinku žalobe nie je v rozpore s verejným záujmom, práve naopak jej okamžitý účinok bude v rozpore s verejným záujmom. Ani v prípade úspechu žalobcu v tomto súdnom konaní nebude možné zaručiť okamžitú obnovu fungovania tohto

odboru, resp. návrat autorov audiovizuálnych diel k danej činnosti. Ak bude musieť žalobca uhradiť predmetné čiastky ešte pred samotným rozhodnutím súdu, bude zrejmé, že hotely dosiahnu viac, ako to, čo mali v úmysle pri iniciovaní tejto kauzy. Nielenže, poklesnú dramatickým a nespravodlivým spôsobom odmeny autorom, ale môžu spôsobiť zánik samotného odboru kolektívnej správy prostredníctvom technických zariadení, čím sa hotely opätovne stanú „chronickými neplatičmi“ ako to bolo pred r. 2015 a ako to definoval v jednom z mnohých rozhodnutí v prospech žalobcu aj súd.

16. Žalovaný vo vyjadrení k návrhu na priznanie odkladného účinku navrhol, aby správny súd podanej žalobe nepriznal odkladný účinok. V dôvodoch poukázal na tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný prekročil svoje kompetencie pretože dohľad nad sadzobníkom orgánov kolektívnej správy a primeranosťou cien vykonáva Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v zmysle , ktorý je lex specialis voči Zároveň dodáva, že podobnú logiku už judikoval v ČR Krajský súd v Brne v analogických prípadoch. Žalovaný považuje toto tvrdenie za hrubé zavádzanie súdu, keďže rozsudky Krajského súdu v Brne, na ktoré sa žalobca odvoláva, boli zrušené rozsudkami Najvyššieho správneho súdu ČR, pričom krajskému súdu bolo vytknuté, že si ustanovenia nesprávne vyložil.

17. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca je auditovaná spoločnosť, ktorá mala v zmysle o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) tvoriť rezervy na ostatné pokuty, penále a úroky z omeškania na správnu pokutu, ktorá mu bola žalovaným uložená vo výške 57 939,- €. Podľa účtovnej závierky za rok 2022 žalobca takúto rezervu netvoril, aj keď mal na to zákonnú povinnosť, a preto podľa žalovaného argument o povinnosti zaplatiť uloženú správnu pokutu nemôže obstať.

18. K tvrdeniam žalobcu, ktoré sa týkajú zo strany hotelov doposiaľ neuplatnených žalôb na náhradu škody za porušenie súťažného práva a z toho podľa žalobcu prameniacej „okamžitej“ hrozby značnej hospodárskej alebo finančnej škody, žalovaný uviedol, že tento dôvod považuje za irelevantný a nedôvodný. Právo na náhradu škody porušením súťažného práva predstavuje súkromnoprávne presadzovanie súťažného práva a spolu s verejnoprávnym presadzovaním vo forme ukladania pokút súťažnými autoritami predstavuje základné piliere ochrany hospodárskej súťaže. Toto potvrdzuje aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (ďalej len „smernica o náhrade škody“): „V záujme zabezpečenia účinných žalôb v rámci presadzovania práva súkromnoprávnymi prostriedkami podľa občianskeho práva a účinného presadzovania práva verejnoprávnymi prostriedkami zo strany orgánov hospodárskej súťaže musia obidva nástroje pôsobiť spoločne, aby sa zaistila čo najvyššia účinnosť pravidiel hospodárskej súťaže.“

19. Každá osoba má právo domáhať sa súdnou cestou náhrady spôsobenej škody, ak existuje príčinná súvislosť medzi takouto škodou a správaním zakázaným pravidlami EÚ v oblasti hospodárskej súťaže (Vec C-360/09, Pfleiderer, Zb. 2011, s. I-5161, bod 28, vec C-199/11, Európske spoločenstvo/Otis NV a iní, Zb. 2012, bod 43). Podľa názoru žalovaného, hrozba uplatnenia žaloby o náhradu škody porušením súťažného práva nebude mať zároveň na žalobcu v tomto štádiu žiadne závažné dopady v podobe hrozby značnej hospodárskej alebo finančnej škody, ktoré sú jednou z podmienok priznania odkladného účinku, keďže aj v prípade uplatnenia takejto žaloby súdy vo všeobecnosti z dôvodu právnej istoty takéto konania môžu prerušiť s poukazom na v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“).

20. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. : „Keďže žalobca protiprávnosť konania žalovaného odvodzuje od predmetného rozhodnutia PMÚ, bolo by nehospodárne, aby súd nevyčkal na definitívne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o tejto otázke, s ktorou sa Najvyšší súd SR musí vysporiadať v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného. Nie je pritom sporné, že v prípade kasačnej sťažnosti ide o mimoriadny opravný prostriedok, a že predmetné rozhodnutie nestratilo atribút právoplatnosti. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne uvádza, že si je tejto skutočnosti vedomý, na druhej strane však správne zdôrazňuje, že v tomto konaní sa rieši otázka protiprávnosti konania žalovaného, od ktorej odvodzuje žalobca nárok na náhradu škody. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že je vhodné vyčkať na právoplatné skončenie konania vedeného pred Najvyšším súdom SR v záujme právnej

istoty t.j., aby súd a v konečnom dôsledku správny orgán nerozhodli odlišne a aby sa prípadne predišlo ďalším sporom v budúcnosti. Zároveň poukazuje na súdnu prax, podľa ktorej záujem na jednotnosti rozhodovania súdu a iných štátnych orgánov vedie k tomu, že súd, pokiaľ už o takejto otázke prebieha konanie pred iným orgánom, spravidla konanie preruší, vyčká na rozhodnutie príslušného orgánu a z jeho rozhodnutia potom v ďalšom konaní vychádza. Záujem na spravodlivom rozhodnutí veci, dodržaní princípu právnej istoty a záujem na hospodárnosti (aby súd nemusel vykonávať to isté dokazovanie ako správny orgán) prevažuje nad princípom rýchleho konania. V takomto prípade nemožno hovoriť ani o prieťahoch v konaní, keďže prerušenie je zákonom predpokladaná prekážka a je len na úvahe súdu, či ju využije.“

21. Z citovanej časti rozsudku podľa žalovaného vyplýva, že súdy neprerušujú konanie o náhrade škody len v tej situácii, ak sa uplatňuje táto žaloba popri v tom čase vedenom správnom konaní na správnom orgáne, ale aj v prípadoch, ak iné súdy rozhodujú o protiprávnosti konania žalovaného od ktorého odvodzuje žalobca svoj nárok na náhradu škody. Súdy tento postup volia hlavne z dôvodu dodržania princípu právnej istoty. Žalobca sa v tejto časti zároveň snaží navodiť dojem, že okamžite po tomto rozhodnutí sa budú poškodení obracať na súdy so žalobami na náhradu škody, pričom od právoplatnosti napadnutého druhostupňového rozhodnutia uplynulo už viac ako 7 mesiacov a žalovaný nemá vedomosť o podaní takejto žaloby a ani žalobca takúto skutočnosť doposiaľ nepreukázal. Uvedené do veľkej miery preukazuje to, že hrozba uplatnenia tohto druhu žaloby, resp. hrozba značnej finančnej škody nie je vôbec „okamžitá“ a „reálna“ ako to žalobca tvrdí, keďže aj konania o náhrade škody porušením súťažného práva neraz trvajú aj roky, čo v značnej miere oslabuje žalobcove tvrdenia, že takáto hrozba je „okamžitá“.

22. Žalovaný v tejto súvislosti dodáva, že súkromnoprávne vymáhanie súťažného práva vnútroštátnym súdom nie je v žiadnom prípade len spôsobom následným, ktorý je možný aplikovať až po tom, ako súťažný orgán rozhodne o porušení súťažného práva, ale naopak, domáhať sa svojich práv takouto žalobou o náhradu škody porušením súťažného práva sa môžu subjekty domáhať aj pred vydaním rozhodnutia súťažným orgánom, tzv. stand-alone action. Táto skutočnosť zároveň potvrdzuje aj to, že možnosť využitia tohto typu žalôb tu bola už pred vydaním oboch napadnutých administratívnych rozhodnutí, a teda nie je možné tvrdiť, že vznikla v príčinnej súvislosti s napadnutými rozhodnutiami. Vyššie uvedené vyvracia podľa žalovaného aj názor žalobcu, v ktorom tvrdí, že odkladný účinok sa nebude vzťahovať len na výrok o sankcii, ale bude sa týkať aj prípadných iných súkromných konaní, v ktorých by práve rozhodnutia správnych orgánov slúžili ako podklad pre tvrdený nárok. Podľa názoru žalovaného je toto tvrdenie nesprávne, keďže takého nároku (náhrady škody) sa môžu subjekty, resp. poškodení domáhať na súde aj bez existencie rozhodnutia súťažnej autority o porušení súťažného práva. Priznaním odkladného účinku tejto žalobe by sa v žiadnom prípade nezabránilo tomu, aby poškodení uplatňovali svoje práva prostredníctvom žaloby o náhradu škody porušením súťažného práva, pretože podmienkou uplatnenia tejto žaloby nie je právoplatné ba dokonca ani neprávoplatné rozhodnutie úradu. Poškodení takúto žalobu môžu podať aj bez toho, aby žalovaný viedol čo i len správne konanie v ich veci. V prípade absencie rozhodnutia je pre poškodených zložitejšie uniesť dôkazné bremeno a preukázať príčinnú súvislosť medzi škodou a porušením súťažného práva, ale to nič nemení na tom, že poškodení mohli uplatniť žalobu o náhradu škody už pred tým, ako žalovaný vydal svoje rozhodnutia. Pričom v tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že je len na poškodenom, kedy a či vôbec si uplatní tento svoj nárok. Žalovaný má za to, že hrozba uplatnenia žaloby o náhradu škody nemôže byť v tomto prípade dôvodom pre priznanie odkladného účinku tejto žalobe. V konkrétnej veci, ak by aj prišlo v budúcnosti k podaniu žaloby o náhradu škody voči žalobcovi, príslušný súd by na základe tejto žaloby o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy bol povinný aplikovať ustanovenie v kontexte príslušnej judikatúry, čo v konečnom dôsledku predstavuje efektívnu a účinnú ochranu pre žalobcu. Odkladný účinok tejto žaloby sa bude de facto vzťahovať iba na pokutu, ktorá bola žalobcovi uložená. Žalovaný zároveň spochybnil aj výpočet „hrubého odhadu“ škody, ktorú si budú môcť subjekty nárokovať od žalobcu. Žalobca pri výpočte intervalu škody vychádzal len z hypotetických skutočností, zo svojho vzorca prostredníctvom ktorého „odhadol“ interval škody, ktorý reálne môže byť úplne odlišný od skutočnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 28.03.2023 a zo dňa 13.10.2022. Žalovaný zastáva názor, že žalobca si nesplnil svoju procesnú povinnosť preukázať svoje tvrdenia dôkazmi ( ) a neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k hroziacej značnej finančnej alebo hospodárskej škode a zároveň má žalovaný za to, že takáto hrozba v tomto momente vôbec nie je, resp. nedosahuje takej intenzity aby bola

dôvodom na priznanie odkladného účinku, teda inštitútu, ktorý sa má podľa rozhodovacej praxe súdov využívať iba v mimoriadnych situáciách, keďže výrazným spôsobom zasahuje do zásady právnej istoty.

23. Žalobca v návrhu na priznanie odkladného účinku prezentuje graf, ktorý podľa jeho tvrdení preukazuje, že výber odmien z odboru kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení na Slovenku má klesajúci charakter. Zároveň tvrdí, že údaje sa týkajú výlučne odmien vyfakturovaných hotelom, resp. ubytovacím zariadeniam v SR za daný rok. Žalovaný uviedol, že údaje z grafu sa nedajú objektívne overiť, čo potvrdzuje aj sám žalobca, pričom tieto tvrdenia nepreukázal žiadnymi dôkaznými prostriedkami. Za hlavný dôvod poklesu sadzieb považuje žalobca legislatívne zmeny od roku 2019, avšak ani toto tvrdenie nie je možné verifikovať. Žalovaný zároveň tvrdí, že tento argument žalobcu nemá žiadnu relevanciu, keďže žalobca bol sankcionovaný za protiprávne konanie, ktoré trvalo v období od roku 2015 do 2019. Zároveň argument o klesajúcich príjmoch nemôže byť takým argumentom, ktorý by mal mať za následok nezaplatenie pokuty, ktorá bola žalobcovi uložená v administratívnom konaní. Skutočnosť, že sa podniku ekonomický „nedarí“ v určitej oblasti jeho podnikania po skončení správneho konania, ktoré trvá dlhší čas, a teda sa má a môže na zaplatenie pokuty podnikateľ pripraviť (pričom to predpokladá aj ), nemôže byť sám o sebe dôvodom na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Dôvodom na priznanie odkladného účinku nemôže byť samotná skutočnosť, že dochádza k poklesu príjmov. Napríklad, ak dominantný podnikateľ upustí od protiprávneho konania, ktorým sa obohacoval na úkor spotrebiteľov alebo iných podnikateľov, prirodzene dôjde k poklesu príjmov. Takéto úvahy sú preto od počiatku nesprávne a nespravodlivé. Zároveň žalovaný trestal podnikateľa za porušenie, ktoré je z minulosti a už od prvostupňového rozhodnutia si mal žalobca ako povinne auditovaná spoločnosť vytvárať rezervy. K tvrdeniam ohľadom pandémie COVID-19 žalovaný uviedol, že podľa údajov z oficiálnej stránky Štatistického úradu Slovenskej republiky (ďalej ako „ŠÚSR“) sa za prvých osem mesiacov roku 2023 v zariadeniach cestovného ruchu ubytovalo 3,9-milióna hostí, čo predstavuje medziročný nárast takmer o štvrtinu a zároveň do celkového počtu návštevníkov v porovnateľnom období roka 2019 chýbalo celkovo 10 % hostí. Z tejto štatistiky zároveň bude vyplývať aj to, že v roku 2023 by už „údaje“ uvedené v grafe žalobcu nemali mať klesajúci charakter. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na inú štatistiku, ktorá môže indikovať, resp. potvrdzovať tvrdenie, že krivka grafu už nebude mať v roku 2023 tvrdený klesajúci charakter, ktorý žalobca nijak nepreukázal. Touto štatistikou je oficiálna štatistika ŠÚSR z ktorej vyplýva, že oproti kalendárnemu roku 2021 (2 724 587 návštevníkov) a kalendárneho roku 2023 (5 352 964 návštevníkov) sa v ubytovacích zariadeniach na Slovensku ubytovalo o 2 628 377 návštevníkov viac. V tomto kontexte sa dá tvrdiť, že zvýšením počtu návštevníkov v ubytovacích zariadeniach sa zvýši aj obsadenosť zariadení, čo pri povinnosti zohľadňovať obsadenosť zariadenia (od roku 2019) pri výpočte odmien bude znamenať, že výber z odmien by mohol, resp. mal v danom obore stúpnuť, keďže sa výška odmeny bude prenásobovať iným koeficientom vzhľadom na vyššiu obsadenosť ubytovacích zariadení.

24. Žalovaný sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že viaceré ubytovacie zariadenia zanikli a už sa znovu neotvorili. Žalovaný nespochybňuje, že sa takéto situácie stali a v zdravom konkurenčnom trhovom prostredí sa v budúcnosti aj naďalej budú takéto situácie stávať, avšak z dostupných štatistík vyplýva, že počty ubytovacích zariadení v rokoch 2019 až 2022 mali naopak stúpajúcu tendenciu s výnimkou roku 2020 kedy prišlo k poklesu počtu ubytovacích zariadení oproti predchádzajúcemu roku. Oba tieto ukazovatele (návštevnosť a počet ubytovacích zariadení) naznačujú, že už v roku 2024 by sa situácia v hotelovom sektore mohla dostať minimálne do stavu, ktorý bol v roku 2019, t. j. pred pandémiou COVID – 19.

25. K strate odmien pre autorov audiovizuálnych diel žalovaný uviedol, že tvrdenia, ktoré žalobca uviedol v tejto časti návrhu sú len v hypotetickej rovine, pričom ani jedno z tvrdení nie je podložené žiadnym dôkazom. Tvrdenie žalobcu, že „autori audiovizuálnych diel, ktorí sa dlhé roky domáhali od hotelov, aby vôbec platili nejaké odmeny, sa tak vrátia takmer 10 rokov dozadu, kedy hoteli neplatili žiadne odmeny“ považuje za špekuláciu, ktorá nie je ničím podložená. Napadnuté administratívne rozhodnutia žalovaného nehovoria nič o tom, aby používatelia diel neplatili žalobcovi žiadne odmeny. Aj keby sa takáto čisto hypotetická a ničím nepodložená situácia v budúcnosti stala, nie je možné vnímať ako dôvod na neplatenie pokuty (resp. ako dôvod na priznanie odkladného účinku) hypotetický úvahu, že nezávislý subjekt si nebude v budúcnosti plniť svoje zmluvné záväzky voči žalobcovi. Zároveň v právnom poriadku Slovenskej republiky existujú zákonné prostriedky, ktoré v prípade, ak by sa zopakovala takáto situácia budú poskytovať žalobcovi účinnú ochranu, tak ako to bolo už v jeho prípade v minulosti. Žalovaný teda považuje tento argument za irelevantný.

26. Žalobca tvrdí, že „...pokuta vezme odmeny na dlhé roky nezávislým osobám, ktoré sú nezávisle entity od žalobcu, a to autorom audiovizuálnych diel. Ide v tomto prípade o stovky až tisíce autorov, ktorých odmeny z tohto odboru kolektívnej správy v priemere dosahujú za rok niekoľko stoviek, niekedy až tisíce eur.“ Zároveň ďalej tvrdí, že „Väčšina týchto autorov sú fyzické osoby, ktorých príjmy nie sú nadštandardné a zastavenie týchto príjmov bude mať pre tieto fyzické osoby a ich rodiny významný vplyv a závažnú ujmu.“ Obe tieto tvrdenia žalobcu sú podľa žalovaného len jeho subjektívnou interpretáciou, ktorá nie je založená na žiadnych overiteľných faktoch. V súvislosti s týmito tvrdeniami žalovaný dodal, že v žiadnom prípade netrestá autorov diel. Pokuta bola uložená žalobcovi za jeho konanie, dôsledkom ktorého bolo žalovaným preukázané porušenie ustanovení Podľa názoru žalovaného žalobca ani v tejto časti svojho návrhu nepreukázal žiadnu ujmu alebo negatívne dopady na autorov v súvislosti s napadnutými administratívnymi rozhodnutiami. Žalobca zároveň má, ako OKS povinnosť hospodáriť s finančnými prostriedkami, ktorými disponuje so všetkou opatrnosťou a svedomitosťou. Žalovaný poukázal aj na to, že ak sú splnené podmienky uvedené v o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov má žalobca možnosť platiť pokutu aj v splátkach. Zároveň žalobca má aj iné možnosti, ako predmetnú pokutu uhradiť. Žalovanému nie je ani zrejmé, ako môže hypotetická strata „minimálnych príjmov“ spôsobiť takú závažnú ujmu, ktorá bude dosahovať takej intenzity, aby bolo potrebné použiť takýto mimoriadny procesný prostriedok, akým je priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ktorým sa významným spôsobom narušuje zásada právnej istoty. Celá argumentácia hrozby závažnej ujmy je postavená len na hypotetických tvrdeniach, ktoré je nie možné objektívne verifikovať a zároveň žalobca tieto svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym dôkazom. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. .

27. Vo vzťahu k existencii, resp. neexistencii verejného záujmu žalovaný poukázal na odbornú literatúru a (ďalej len „“), kde je explicitne vyjadrený záväzok Slovenskej republiky chrániť hospodársku súťaž. Hlavnou úlohou žalovaného je formálne napĺňanie tohto článku SR prostredníctvom ustanovení Už zo samotnej podstaty vyjadrenej v tomto článku SR možno tvrdiť, že práve nepriznanie odkladného účinku tejto správnej žalobe je v súlade a neodporuje verejnému záujmu všetkých obyvateľov Slovenskej republiky na tom, aby žili a podnikali v prostredí, v ktorom funguje efektívna hospodárska súťaž, ktorá nie je narušená rôznymi formami protiprávneho konania podnikateľov, ktoré sú vyjadrené v Žalobca sa teda podľa žalovaného mýli, keď tvrdí, že priznaním odkladného účinku nebude nijak dotknutý verejný záujem.

28. Na záver žalovaný zhrnul, že podľa jeho názoru žalobca nepreukázal priamu hrozbu značnej finančnej alebo hospodárskej škody ani jedným dôkazom, pričom jeho argumentácia v tejto časti vychádzala len z jeho tvrdení. Naopak žalovaný preukázal, že až do času konečného rozhodnutia v tejto veci nehrozí žalobcovi žiadna priama hrozba ani ujma spojená s hypotetickým uplatnením žalôb o náhradu škody zo strany iných subjektov, a to s poukazom na relevantnú judikatúru a na ustanovenie . Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal, že odbor kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení bude v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí tak, ako to on tvrdí nerentabilný a bude nutné ho zrušiť. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že k tomuto tvrdeniu žalobca nepredložil žiaden dôkaz, pričom ak je pravda to čo tvrdí, takýmito dôkazmi musí disponovať, keďže sa týkajú jeho ekonomického hospodárenia. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal ani to, že v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí hrozí závažná ujma autorom audiovizuálnych diel, keďže žalobca tieto svoje tvrdenia nepodložil žiadnym dôkazom a svoje tvrdenia opiera aj o informácie, ktorými podľa názoru žalovaného nemôže disponovať (majetkové pomery autorov), a teda žalovaný považuje všetky tieto tvrdenia za špekulácie, ktoré nie je možné objektívne verifikovať. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 30.09.2019 a Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 13.10.2022.

29. Podľa podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

30. Podľa správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok,

a) ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom, b) ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti, a žalobcovi by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom Európskej únie.

31. Podľa ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne.

32. K právnej úprave týkajúcej sa priznania odkladného účinku správnej žalobe správny súd uvádza, že znenie ustanovuje, že podanie správnej žaloby nie je ex lege vo všeobecnosti spojené s nastúpením odkladného účinku. Takáto úprava je daná tým, že súdny prieskum sa týka len právoplatných rozhodnutí, resp. konečných opatrení orgánov verejnej správy, a teda nastúpenie odkladného účinku by malo predstavovať iba určitú výnimku, kedy ešte pred rozhodnutím správneho súdu vo veci samej nastupujú právne následky predpokladané v , ktoré sa vo svojej podstate blížia účinkom vyhovenia správnej žalobe. Nastúpenie odkladného účinku je normatívne konštituované ako výnimka, a nie ako pravidlo.

33. v vymenúva procesné podmienky, za splnenia ktorých správny súd môže svojím rozhodnutím priznať správnej žalobe odkladný účinok. Týmito procesnými podmienkami sú:

- návrh žalobcu, keďže možnosť priznania odkladného účinku správnej žalobe je plne ovládaná dispozičnou zásadou,

- vyjadrenie žalovaného k návrhu a zabezpečenie administratívneho spisu,

- naplnenie dôvodov pre priznanie odkladného účinku.

34. Dôvodom priznania odkladného účinku je hrozba (nevyžaduje sa naplnenie príslušného následku), že s okamžitým výkonom správnou žalobou napadnutého rozhodnutia môže byť spojený následok spočívajúci:

- v závažnej ujme,

- v značnej hospodárskej škode či finančnej škode,

- v závažnej ujme na životnom prostrední, prípadne

- v inom vážnom nenapraviteľnom následku.

35. Z návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe nevyplýva, že mu okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozí závažná ujma, hrozba závažnej ujmy, značná hospodárska škoda či finančná škoda, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok. Svoj návrh v podstate odôvodnil tým, že hotely budú voči nemu iniciovať žaloby, v ktorých budú požadovať vrátenie veľkej časti odmien ako náhradu škody za porušenie súťažného práva, ďalej svoj návrh odôvodnil tým, že výber z odberu kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení na Slovensku má klesajúcu tendenciu. Návrh na priznanie odkladného účinku odôvodnil aj tým, že ak bude nútený zaplatiť uloženú pokutu a hroziace náhrady škody, bude to musieť financovať aj z odmien autorov a že hrozí vysoké riziko, že bude nerentabilný v odbore výberu odmien, pričom výsledok bude podobný tomu, že hotely nebudú platiť žiadne odmeny. Žalobca argumentoval aj tým, že pokuta vezme na dlhé roky odmeny autorom audiovizuálnych diel, pričom to na nich bude mať negatívny dôsledok. Môže to ovplyvniť možnosť autorov uživiť sa v oblasti kultúry, čo by malo negatívny následok pre celú spoločnosť. Primárny dôsledok by teda predstavoval negatívne finančné následky pre žalobcu vo forme správnej sankcie alebo prípadných súkromnoprávnych žalôb. Sekundárnym dôsledkom by bola možnosť ukončenia výberu odmien za verejný prenos prostredníctvom technických zariadení a ohrozenie príjmov autorov audiovizuálnych diel. Podľa žalobcu by bol v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí nerentabilný odbor kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení a bolo by pravdepodobné jeho zrušenie. Podľa žalobcu toto môže spôsobiť zánik samotného odboru kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení.

36. Žalobca však existenciu závažnej ujmy dostatočne nepreukázal a neoznačil ani dôkazy smerujúce k tomu, že by takýto stav mal, resp. mohol vzniknúť. Nepredložil dôkazy, že by bola voči nemu zo strany hotelov podaná nejaká žaloba. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že ak by aj nejaká žaloba bola

podaná, civilný súd by mal možnosť postupovať podľa a konanie do rozhodnutia správneho súdu prerušiť. Žalobca rovnako žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal klesajúcu tendenciu, ktorú má výber z odberu kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení. Rovnako nie je preukázané, že by hotely nemali platiť žiadne odmeny, resp. že by sa malo siahnuť na odmeny autorov audiovizuálnych diel. Otázka prípadnej ďalšej tvorby autorov má špekulatívny charakter, pričom žalobca nemôže mať vedomosť o tom, či autori budú alebo nebudú v budúcnosti tvoriť audiovizuálne diela. Rovnako nie je preukázaný ani možný zánik odboru kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení. Žalobca v podanom návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe žiadnym spôsobom neosvedčil tvrdené skutočnosti. Pre vyhovenie návrhu je v tomto smere potrebné, aby hrozba závažných následkov, na ktoré odkazuje ustanovenie , vyplývala z takých konkrétnych tvrdení žalobcu, ktoré sú preukázané ním predloženými konkrétnymi dôkazmi, ktoré by správny súd mohol za uvedeným účelom vyhodnotiť.

37. Pri rozhodovaní o priznaní odkladného účinku správnej žalobe správny súd nijako neskúma zákonnosť napadnutého rozhodnutia, zaoberá sa iba preukázaním existencie podmienok v zmysle . Z uvedeného vyplýva, že argument žalobcu súvisiaci s nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia je v štádiu rozhodovania o odkladnom účinku správnej žaloby bez právneho významu. Bude totiž predmetom až meritórneho preskúmavania napadnutého rozhodnutia žalovaného.

38. Žalobca zároveň vôbec neosvedčil, či priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom, pričom ide o kumulatívnu podmienku, ktorej splnenie vyžaduje ustanovenie .

39. Záverom správny súd konštatuje, že vo veci nie sú dané ani predpoklady na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa , pretože napadnuté rozhodnutie nemá podklad v právne záväznom akte EÚ, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti.

40. Vzhľadom na to, že neboli naplnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie odkladného účinku správnej žalobe, správny súd návrh na priznanie odkladného účinku s poukazom na zamietol.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s ).

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná kasačná sťažnosť ( .