Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-354-2015.pdf
PDF · 109.95 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/354/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobkyne Z. M., rod. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O.. K. XXX/XX, XXX XX K., právne zastúpenej JUDr. Róbertom Slamkom, advokátom so sídlom Radlinského 1735/29, 026 01 Dolný Kubín, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 452,90 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 8C 89/2014 - 50 zo dňa 24.03.2015 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 47,92 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 452,90 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 452,90 eura od 10.12.2014 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 598,22 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet jej právneho zástupcu JUDr. Róberta Slamku, advokáta. Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Svidník súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 27 eur podľa položky č. 1 písmeno a) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 o súdnych poplatkoch do 10 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 1 ods. 2, ods. 8, § 2 písm. a), b), d), i) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 18.03.2013 (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch), § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1-3, ods. 5, 6, § 451, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 18.03.2013 (ďalej len Občiansky zákonník), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Uviedol, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 452,90 eur z titulu bezdôvodného obohatenia, lebo zmluva o úvere, na základe ktorej plnila žalovanému sumu 802,90 eura, je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že dňa 18.03.2013 bola medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom uzavretá zmluva o úvere č. 804001710, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 350 eur s tým, že žalobkyňa sa zaviazala vrátiť žalovanému túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 322 eur, t.j. celkovo sumu 672 eur a to 1 splátkou vo výške 672 eur splatnou do 11.03.2014. Išlo o zmluvu formulárovú - vyhotovenú vo forme pretlače. V zmluve je uvedené, že celkový poplatok dlžníka spojený s úverom je tvorený súčtom úroku vo výške 39,15% ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu
vo výške 137,03 eura a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 184,97 eura. Výška ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len RPMN) je v zmluve uvedená 92 % a priemerná hodnota RPMN je v zmluve uvedená 36,73 %. Súd konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa za tento úver zaplatila celkovo sumu 802,90 eura. Táto skutočnosť vyplýva z výpisu s označením "splátky a pokuty" zo dňa 25.09.2014. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetov jeho podnikania (činnosti) je poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Žalobkyňa konala pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Predmetná úverová zmluva je preto v zmysle § 1 a § 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou.
Súd uviedol, že priemerné úrokové sadzby pri nových úveroch (spotrebiteľské a iné úvery) so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby do 1 roka v marci 2013 (03/13), kedy bola predmetná zmluva uzavretá, boli v sadzbe 10,14 %. Úverová zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 18.03.2013 bola so splatnosťou do 11.03.2014, t.j. do jedného roka. Úroková sadzba predmetného úveru (39,15 %) je tak takmer 4-násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009 konštatoval, že: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Preto sa touto skutočnosťou mal súd v rámci dokazovania zaoberať a ustáliť, či obsah právneho úkonu, v ktorom je výška úrokov 60 % ročne, neodporuje dobrým mravom, aj keď sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli.“. Podľa názoru súdu úrokovú sadzba vo výške 39,15%, ktorá je takmer 4-násobkom priemernej sadzby úverov, je v rozpore s dobrými mravmi, a preto je zmluvné dojednanie stanovujúce takúto výšku úrokovej sadzby nutné považovať v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatné. Úrok dojednaný vo výške odporujúcej dobrým mravom pritom nie je možné moderovať a je neplatný v celom rozsahu (viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 26/2011 zo dňa 26.04.2012).
Pokiaľ ide o administratívne náklady vo výške 184,97 eura, súd poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 11C/42/2012-46 zo dňa 13.09.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5Co/219/2013-91 zo dňa 21.08.2014, ktorým bolo určené, že „zmluvná podmienka v úverovej zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 08.12.2010 č. zmluvy 802200137 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku“. Uvedené konanie sa taktiež týkalo formulárovej zmluvy žalovaného, takže mu obsah týchto rozsudkov musí byť známy. Okresný súd Prešov v uvedenom rozsudku konštatoval, že "Administratívny poplatok predstavuje 20% z úveru. Tento poplatok, ako to vyplýva z VOP je za spísanie zmluvy a príslušnú administratívu. Podľa názoru súdu požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti možno poukázať na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 03.05.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru Vrchní krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie“. V prejednávanej veci tvorí administratívny poplatok 184,97 eura až 52,85 % poskytnutej istiny úveru (350 eur). Z obsahu úverovej zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, do ktorej sú pri jej uzatváraní dopisované údaje
vrátane údaju o administratívnom poplatku. Výška administratívneho poplatku sa tak evidentne líši v jednotlivých prípadoch a súdu je známe z jeho činnosti, že sa mení v závislosti od výšky istiny úveru. Súdu sa javí nanajvýš za nepravdepodobné, aby mal žalovaný ako dodávateľ výdavky v súvislosti s poskytnutím úveru a správou úveru závislé od výšky úveru. Súd preto tento poplatok považoval za kvantifikované navyšovanie istiny úveru, teda de facto opätovne určený úrok z úveru, čím dochádza o obchádzanie Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje, aby bola úroková sadzba uvedená v úverovej zmluve. V neposlednom rade súd poznamenal, že RPMN v predmetnej zmluve je 92%, a tak spotrebiteľ v priebehu roka podľa zmluvy má preplatiť poskytnutú istinu o takmer celú jej výšku. Súd tak aj celkovú odplatu za úver považoval za neprimeranú, v rozpore s dobrými mravmi a tým za neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Na základe vyššie uvedeného je celá odplata za poskytnutý úver (tvorená úrokom a administratívnym poplatkom) neprimeraná a neplatná. Odplata za úver je rozhodujúcim kvalifikačným kritériom úverovej zmluvy a pokiaľ dohoda o odplate je neplatná, úverová zmluva stráca svoje opodstatnenie. V zmysle uvedeného rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/219/2013 zo dňa 21.08.2014 má táto skutočnosť za následok neplatnosť celej zmluvy. Žalovaný mal tak nárok na zaplatenie len istiny poskytnutej žalobkyni (350 eur) a jej plnenie nad túto sumu vo výške 452,90 eura (zaplatených 802,90 eura mínus 350 eur) je plnením z neplatnej zmluvy, a teda bezdôvodným obohatením. Súd preto žalobe čo do uplatnenej istiny v plnom rozsahu vyhovel.
Žalobkyňa si voči žalovanému uplatnila aj nárok na úroky z omeškania zo sumy žiadaného bezdôvodného obohatenia. Tie žiadala priznať od 05.11.2014 (dňa podania žaloby) do zaplatenia v sadzbe 5,05% ročne. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa pred podaním žaloby nevyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd za moment, keď sa žalovaný dozvedel o bezdôvodnom obohatení, považoval až deň doručenia platobného rozkazu súdu, t.j. 09.12.2014. Preto v prevyšujúcej časti (v časti úroku z omeškania od 05.11.2014 do 09.12.2014) súd žalobu zamietol.
Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná (s výnimkou nepatrnej časti) priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, ktoré špecifikoval.
Súd zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 27 eur (6% z 452,90 eura po zaokrúhlení v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch).
V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Namietal, že predložená zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, lebo zmluvné strany sa dohodli v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Žalovaný namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že súd sa riadne nevysporiadal s charakterom zmluvy o úvere. Podľa žalovaného nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzatvorenej zmluvy o úvere, predmetná zmluvy o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie zo zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Vzhľadom k tomu, že zmluvu o úvere nie je možné posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva nemusí obsahovať údaj RPMN. V prípade postavenia žalovaného treba akcentovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobkyňou vstupoval. Preto ak žalobkyňa v zmluve o úvere uviedla a podpísala, že poskytované peňažné prostriedky sú poskytnuté na účel výkonu jej zamestnania, je treba chrániť dobrú vieru žalovaného a žalobkyni nepriznať postavenie spotrebiteľa. Keďže žalobkyňa nemá postavenie spotrebiteľa, vzájomný právny vzťah účastníkov konania je obchodnoprávny a uplatnenie noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Z tohto dôvodu sa žalobkyňa nemôže dovolávať spotrebiteľskej ochrany v časti poplatku za poskytnutie
peňažných prostriedkov. Žalovaný poukázal na to, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Ak žalobkyňa namietala výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaného inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Poukázal na rozhodnutie Spolkového súdneho dvora sp. zn. XI ZR 3/10 zo dňa 07.12.2012, podľa ktorého poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný. Žalovaný namietal tiež povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia a povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že poskytnutý úver použila pre osobnú potrebu na nákup spotrebného tovaru. V čase uzatvárania zmluvy nevykonávala podnikateľskú činnosť a úver nepoužila za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. V čase uzatvorenia zmluvy bola v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Žalovaný vystupuje ako veriteľ (právnická osoba), ktorá ponúka a poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V spore samom je nepochybné, že žalobkyňa ako účastník spotrebiteľskej zmluvy je spotrebiteľom a že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách jej budú na prospech najmä s poukazom na skutočnosť, že v úverovej zmluve dohodnutá RPMN vo výške 92 % napĺňa prvky úžery a absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 47,92 eura.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 O. s. p. , vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O. s. p. ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 02.05.2016 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne posúdil dôvodnosť podanej žaloby. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa a na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že nemá žiadne pochybnosti o tom, že úverová zmluva, ktorú uzatvorili účastníci konania dňa 18.03.2013 (čl. 9 spisu) je zmluvou spotrebiteľskou.
Úverová zmluva bola uzatvorená v podobe štandardnej formulárovej zmluvy, pre ktorú je typické to, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spotrebiteľ teda buď príjme zmluvu, ktorú dodávateľ dopredu pripravil a predformuloval zvyčajne vo svoj prospech, alebo zmluvný vzťah nevznikne. V takomto prípade je spotrebiteľ - žalobkyňa slabšou zmluvnou stranou, a to z hľadiska informovanosti i vyjednávacej pozície. V úverovej zmluve je žalobkyňa identifikovaná svojim menom, priezviskom, bydliskom a rodným číslom. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyňa v zmluve o úvere prehlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté v súvislosti s výkonom jej zamestnania, odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie nie je pravdivé, lebo v zmluve takého vyhlásenie absentuje. Okrem iného, ak by aj bolo v zmluve uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté za účelom zamestnania, odvolací súd má vážne pochybnosti o pravdivosti a dôveryhodnosti takéhoto údaja vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v čase uzatvárania úverovej zmluvy vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie a nachádzala sa v ťaživej životnej situácii (nedostatok finančných prostriedkov v dôsledku nezamestnanosti, smrť manžela, psychické problémy, výchova dvoch nezaopatrených synov). Z úradnej činnosti súdu sú známe nekalé praktiky žalovaného, ktorý prostredníctvom svojich obchodných zástupcov či mandatárov uvádza nepravdivé údaje o účele použitia finančných prostriedkov s cieľom obchádzania ustanovení na ochranu spotrebiteľa. Z výpisu z obchodného registra žalovaného vyplýva, že predmetom jeho činnosti je od 14.03.2001 poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. V právnom vzťahu so žalobkyňou teda vystupoval v pozícii veriteľa. Súd prvého stupňa preto správne uzavrel, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy, ktorá vzhľadom na charakter zmluvných strán je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na tvrdenia žalovaného o „dohode“ na aplikácii Obchodného zákonníka. Jednoznačne možno teda konštatovať, že žalobkyňa v rámci kontraktácie so žalovaným vystupovala v pozícii spotrebiteľa.
Odvolací súd poukazuje na to, že pri posudzovaní obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa výhodnejší, lebo spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, ktoré žalovaný ako poskytovateľ služieb (úverov) používa pre väčší počet klientov. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného).
Vzhľadom na posúdenie predmetnej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, prvostupňový súd správne podrobil kontrole zmluvné podmienky najmä z pohľadu, či odplata za poskytnutý úver je v súlade so zákonom a princípom dobrých mravov.
Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.
Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi je obsiahnutý v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 citovaného právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami, predovšetkým zdôrazňuje tú skutočnosť, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Preto správne postupoval súd prvého stupňa, ak uzavrel, že zmluvne „dojednaný“ úrok za poskytnutý úver 39,15 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi, pretože takmer 4-násobne prevyšuje priemerné úrokové miery podobného úveru v čase uzavretia zmluvy o úvere. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu, nemožno ich ďalej ani moderovať, a preto správne postupoval súd prvého stupňa, ak považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú v celom rozsahu. Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úrokov ako absolútne neplatnú. Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Rovnako správne sa súd prvého stupňa vysporiadal s otázkou administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. V danom prípade výška úveru predstavovala 350 eur a poplatok za administratívne náklady bol 184,97 eura, teda podľa žalovaného jeho náklady na administratívu spojenú s úverovou zmluvou predstavujú 52,85 % z poskytnutého úveru. Takéto náklady nemôžu mať svoje reálne opodstatnenie. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 17C 12/2014 - 35 zo dňa 01.10.2014 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 17Co 10/2015 - 60 zo dňa 14.07.2015, ktorým súd prvého stupňa určil, že „administratívny poplatok za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou uvedený v zmluve č. 802002030 zo dňa 25. 8. 2013 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.“ V odôvodnení uviedol, cit: “Pokiaľ ide o dojednanie administratívneho poplatku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd uvádza, že súdnemu prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepodlieha hlavný predmet
plnenia a primeranosť ceny, v danom prípade úver a úrok. Je potrebné konštatovať, že administratívny poplatok nepredstavuje cenu hlavného predmetu plnenia, pretože túto odráža úrok z úveru. Poplatok je neúmerne vysoký, a to vo vzťahu k nákladom na vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška poplatku - 471,12 eur predstavuje 42,83 % zo sumy poskytnutého úveru, a takto neúmerne vysoký poplatok je v rozpore s dobrými mravmi. V konaní absentuje dôkaz, že žalobkyňa ako spotrebiteľka s jeho podstatou bola oboznámená, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou rozumného úsudku, aby poplatok dosahujúci výšku takmer polovice sumy poskytnutého úveru sledoval výdavky spojené s administratívnou činnosťou.“ Aj s poukazom na uvedené rozhodnutie odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol správne, ak administratívne náklady zodpovedajúce 52,85 % poskytnutého úveru považoval za rozporné so Zákonom o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého výška úveru musí byť vyjadrená v zmluve.
Za daných okolnosti zároveň nie je možné konštatovať, že by nebola chránená dobromyseľnosť žalovaného, keďže je to práve on, kto vopred pripravil a naformuloval zmluvné podmienky, a preto musel si byť vedomý obsahových nedostatkov zmlúv, ktoré predkladá na podpis spotrebiteľom a zároveň musel počítať s následkami rozporu zmluvy o úvere so zákonom a dobrými mravmi. Navyše žalovaný mal preukázateľne vedomosť o tom, že zmluvná podmienka ohľadom administratívnych nákladov bola vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Preto plnenie prijaté v rozpore s takouto neprijateľnou podmienkou je plnením z neplatného právneho úkonu.
K odvolacej námietke žalovaného o tom, že v úverovej zmluve nemusí byť uvedený údaj RPMN odvolací súd uvádza, že spotrebiteľ má právo byť informovaný o výške úrokov z úveru a ostaných poplatkoch. Žalovaný ako veriteľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 4 ods. 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Zmyslom uvedeného je to, aby spotrebiteľ už na začiatku úverového vzťahu si mohol porovnať výhodnosť či nevýhodnosť daného úverového produktu a až na základe všetkých relevantných údajov (medzi ktoré zaiste patrí aj výška úroku) sa mohol slobodne rozhodnúť. Pokiaľ v úverovej zmluve nie je uvedený údaj o RPMN, spotrebiteľ nemá reálnu možnosť sa orientovať v ponuke spotrebiteľských úverov. V danom prípade údaj RPMN bol v úverovej zmluve uvedený, pričom predstavoval 92 %, čo je oproti priemernej RPMN v čase uzatvorenia zmluvy takmer trojnásobok (36,73 %). Z toho dôvodu je možné vyhodnotiť úverovú zmluvu za neplatnú, lebo odplata za poskytnutie finančných prostriedkov podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí musí obohatenie vydať.
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Vzhľadom na to, že predmetná úverová zmluva je neplatná, správne postupoval súd prvého stupňa ak uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 452,90 eura, ktorá predstavuje rozdiel medzi tým čo žalobkyňa žalovanému už uhradila a poskytnutou sumou úveru (802,90 eura - 350 eur).
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok tiež v súvisiacom výroku o trovách konania a povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok ako vecne správny ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní neúspešnému žalovanému bola uložená povinnosť nahradiť úspešnej žalobkyni trovy odvolacieho konania v celkovej výške 47,92 eura pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, a to za písomné vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej vo výške 31,54 eura podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb a režijný paušál vo výške 8,39 eura podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky, všetko zvýšené o 20 % daň z pridanej hodnoty vo výške 7,99 eura podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky. Priznané trovy súd uložil zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu JUDr. Róberta Slamku v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.