Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-28Cpr/2/2016

Rozhodnutie

Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Martinom Kolesárom, v právnej veci navrhovateľky: Q. Š., O. S. XXX, K.. XX.XX.XXXX, zastúpená JUDr. Timeou Schwarcovou, advokátkou, so sídlom Pražská 4, Košice, proti odporcovi: J., W..Y..R.., W. W. F. X, S., H.: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Ing. Deziderom Jančíkom, advokátom, so sídlom Hlavná 119, Košice, v konaní o náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, rozhodol

rozhodol:

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru v sume XX.XXX,XX Eur brutto do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcom rozsahu návrh na začatie konania navrhovateľky z a m i e t a.

Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v sume XXX,XX Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právnej zástupkyne navrhovateľky JUDr. Timey Schwarcovej, advokátky.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume XX,XX Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet Okresného súdu Košice II.

odôvodnenie:

Návrhom na začatie konania, podaným na súde dňa 6.5.2015, navrhovateľka uplatnila neplatnosť skončenia pracovného pomeru s odporcom okamžitým skončením zo dňa 26.3.2015 a domáhala sa tiež i priznania náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru od 27.3.2015 do platného skončenia pracovného pomeru. Konanie o tomto návrhu navrhovateľky bolo vedené pred tunajším súdom pod sp. zn. , v ktorom právoplatným rozsudkom zo dňa 26.11.2015, došlo k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľky listom zamestnávateľa zo dňa 26.3.2015, s tým, že nárok navrhovateľky na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru bol vylúčený na toto samostatné konanie.

Navrhovateľka v priebehu tohto konania vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy tvrdila, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo dňa 1.4.2015, doručeným odporcovi dňa 7.4.2015, márne oznámila zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Odporca ani po určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdom nevyzval navrhovateľku na nastúpenie do práce a nepristúpil k platnému skončeniu pracovného pomeru s ňou. Na tomto základe navrhovateľka argumentovala, že pracovný pomer s odporcom trval aj v čase vyhlásenia tohto rozsudku a uplatnila si preto náhradu mzdy za celé, dovtedy uplynulé obdobie.

Odporca sa proti takto uplatnenému nároku v podstatnom bránil argumentáciou založenou na tvrdení, že navrhovateľka po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru neprejavila vôľu aby ju odporca naďalej zamestnával a ani návrhom sa určenia trvania pracovného pomeru ani nedomáhala, z čoho

právne vyvodzoval, že v danom prípade pracovný pomer s navrhovateľkou skončil podľa ust. § 79 ods. 4 písm. b) zák. č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov (Zákonníka práce), dňom, kedy sa mal skončiť podľa neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo dňa 26.3.2015 a preto v zmysle ust. § 79 ods. 5 Zákonníka práce navrhovateľke patrí náhrada mzdy len v rozsahu priemerného zárobku za dva mesiace. Pre prípad iného spôsobu posúdenia otázky trvania pracovného pomeru navrhovateľky, odporca žiadal postupom podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, aby súd nepriznal navrhovateľke náhradu mzdy nad čas 12 mesiacov, s poukazom v tejto súvislosti na to, že už od 8.6.2015 (doposiaľ) navrhovateľka vykonávala práce pre iného zamestnávateľa.

Vzhľadom na obranu odporcu, pre posúdenie dôvodnosti výšky uplatneného nároku navrhovateľky, keďže o základe - neplatnosti skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou bolo súdom už právoplatne rozhodnuté, bolo nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou trvania pracovného pomeru účastníkov, keďže náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa patrí zamestnancovi len za čas kedy jeho pracovný pomer trvá a zamestnávateľ mu prácu neprideľuje.

Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa ust. § 79 ods. 4 a ods. 5 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť. (5) V prípadoch ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona, rozhodujúcou skutočnosťou, majúcou vplyv na trvanie pracovného pomeru v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, je vôľa zamestnanca pokračovať v práci a pokiaľ je daná tiež jej kvalifikované prejavenie voči zamestnávateľovi. Pokiaľ totiž zamestnanec i napriek súdom určenej neplatnosti skončenia pracovného pomeru netrvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný pomer končí uplatnením fikcie podľa ktorej sa pracovný pomer končí dohodou, v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru dňom, keď sa mal pracovný pomer podľa okamžitého skončenia skončiť (§ 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce). Naproti tomu, pokiaľ zamestnanec na ďalšom zamestnávaní trvá a svoju vôľu pokračovať v práci zamestnávateľovi i oznámi, pracovný pomer zamestnanca sa nekončí (okrem prípadu ako súd rozhodne, že to od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať) a trvá dovtedy, kým nenastane niektorá zo zákonom predpokladaných právnych skutočností (§ 59 Zákonníka práce), majúcich skončenie pracovného pomeru za následok. V danom prípade navrhovateľka v liste zo dňa 1.4.2015 (čl. 7 spisu ), ktorý bol podľa poštovej doručenky (čl. 8 spisu ) doručený odporcovi dňa 7.4.2015, podľa zistenia súdu uviedla medzi iným tiež (v odsekoch 3 a 4 ) „Vzhľadom na uvedené skutočnosti (pozn. súdu: v predchádzajúcich častiach navrhovateľka uvádza konkrétne výhrady) považujem skončenie môjho pracovného pomeru za neplatné, Trvám na ďalšom zamestnávaní podľa pracovnej zmluvy, avšak od ukončenia mojej práceneschopnosti dňa 22.3.2015 ste mi ako zamestnávateľ odmietli prideľovať prácu a už ste mi neumožnili vstup na moje pracovisko. Keďže pracovný pomer trvá, pracovať mi neumožňujete, vyzývam Vás, aby ste pracovný pomer ukončili v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce. V opačnom prípade sa budem domáhať náhrady mzdy a vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde.“ Z tohto vyjadrenia navrhovateľky je podľa názoru súdu nepochybné nie len, to že skončenie pracovného pomeru považovala za neplatné, o čom zamestnávateľa informovala, ale tiež, že zamestnávateľovi celkom zrejme i oznámila, že trvá na zamestnávaní až do času platného skončenia pracovného pomeru, k čomu odporcu i vyzvala. Na tomto mieste súd len pre úplnosť poznamenáva, že za oznámenie o tom, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní treba, podľa právnej teórie (napr. tiež ,

Komentár, Prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., i. vydanie 2010 Beckova edícia komentované zákony str. 348) i ustálenej súdnej praxe (napr. tiež R 48/1997) považovať i podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, preto aj ak by navrhovateľka odporcovi neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní (čo však nie je tento prípad), podanie takejto žaloby, s hmotnoprávnymi účinkami vo vzťahu k zamestnávateľovi ku dňu doručenia žaloby (pokiaľ sa o uplatnení nárokov na súde nedozvedel už inak), by takéto oznámenie nahradilo. Nesprávnym v tejto súvislosti je názor odporcu, podľa ktorého aj keď zamestnanec pred uplatnením neplatnosti skončenia pracovného pomeru oznámil zamestnávateľovi požiadavku ďalšieho zamestnávania, pokiaľ sa však s neplatnosťou skončenia pracovného pomeru zároveň nedomáha tiež určenia, že pracovný pomer trvá, treba mať za to, že tomu tak v konečnom dôsledku nie je. Tento spôsob prezentácie spôsobu, akým zamestnanec musí prejaviť vôľu zachovať neplatne skončený pracovný pomer nemá podľa úvahy súdu oporu v zákone a nezodpovedá ani jednotnej aplikačnej praxi súdov pri posudzovaní tejto otázky. Na margo toho súd len upriamuje pozornosť na výslovné znenie ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré pre ďalšie trvanie neplatne skončeného pracovného pomeru vyžaduje oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na zamestnávaní a nie aby trvanie pracovného pomeru zamestnanec musel i uplatniť aj na súde. Riadiac sa týmito úvahami súd uzavrel, že nakoľko navrhovateľka už listom zo dňa 1.4.2015 (následne opakovane tiež doručením žaloby) oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ich pracovný pomer uplatnením fikcie podľa ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce rozhodne neskončil a trval, vzhľadom na to, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú (ako je konštatované už v rozsudku zo dňa 26.11.2015) a podľa zhodných tvrdení účastníkov nenastala žiadna zo skutočností predpokladaných zákonom, aj v čase vyhlásenia tohto rozsudku. Na základe zhodných tvrdení účastníkov si súd s použitím ust. § 120 ods. 3 O.s.p. v tejto súvislosti skutkovo osvojil tiež, že v období od oznámenia navrhovateľky o požiadavke ďalšieho zamestnávania až do vyhlásenia tohto rozsudku, zvlášť ani tiež v čase po právoplatnosti rozsudku, ktorým súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, odporca nevyzval navrhovateľku aby nastúpila do práce a ani navrhovateľka o prideľovanie práce odporcu viac nežiadala. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru, pokiaľ zamestnanec prejaví vôľu pokračovať v zamestnaní, patrí zamestnancovi náhrada mzdy, pokiaľ nedôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru alebo k rozhodnutiu súdu, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie, do času keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Pritom podľa súdnej praxe zamestnávateľ umožní pokračovať zamestnancovi v práci keď mu oznámi (prípadne prejaví iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti), že mu bude v súlade s pracovnou zmluvou prideľovaná práca (porovnaj tiež stanovisko NS ČR zo dňa 9.6.2004).

Podľa ust. § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 7 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely ("priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. (2) Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. (4) Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. (7) Ak sa zamestnancovi v rozhodujúcom období zúčtuje na výplatu mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, na účely zisťovania priemerného zárobku sa určí jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok. Zvyšná časť (časti) sa zahrnie (zahrnú) do mzdy pri zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom období (ďalších obdobiach). Počet rozhodujúcich období zamestnávateľ určí podľa počtu štvrťrokov, za ktoré sa mzda poskytuje. Mzda poskytnutá zamestnancovi pri príležitosti jeho pracovného výročia alebo životného výročia podľa § 118 ods. 3 sa považuje za mzdu poskytnutú za obdobie štyroch kalendárnych štvrťrokov. Pri určovaní pomerných častí mzdy zamestnávateľ prihliada na podiel obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období alebo v ďalších rozhodujúcich obdobiach z fondu pracovného času na príslušné obdobie.

Podľa ust. § 118 ods. 2 Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje

najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

Podľa ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

Navrhovateľka po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 7.4.2015 oznámila zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Následkom toho, vzhľadom na neplatnosť skončenia pracovného pomeru, počnúc dňom 7.4.2015, vznikol navrhovateľke nárok na náhradu mzdy, mesačne vo výške priemerného zárobku, pre výpočet ktorého je rozhodujúcim obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok (január, február, marec 2015). Nakoľko v tomto rozhodujúcom období, podľa zistenia súdu, vychádzajúceho z opisu mzdového listu za rok 2015 (čl. 67 spisu ), navrhovateľka neodpracovala 22 dní alebo 170 hodín, bolo v danom prípade nevyhnutné, postupom podľa ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce vychádzať z pravdepodobného zárobku. Nakoľko účastníci zhodne tvrdili, že k zmenám v rozsahu prác a v odmeňovaní oproti predchádzajúcemu štvrťroku (4. štvrťrok 2014) nedošlo, a s takýmto postupom súdu pri ustálení výšky náhrady mzdy výslovne súhlasili, súd pravdepodobný zárobok navrhovateľky ustálil zo mzdy, zúčtovanej jej zamestnávateľom za mesiace október až december 2014. Z opisu mzdového listu navrhovateľky za rok 2014 (čl. 68) súd v tejto súvislosti zistil, že v mesiaci október 2014 odpracovala navrhovateľka 168,00 hodín a za tento mesiac jej bola zúčtovaná hrubá mzda vo výške 874,87 Eur, z toho náhrady mzdy spolu v sume 108,10 Eur, to znamená hrubá mzda bez náhrad v sume 766,77 Eur. V mesiaci november 2014 odpracovala navrhovateľka 136 hodín a za tento mesiac jej bola zúčtovaná hrubá mzda vo výške 986,70 Eur, z toho náhrady mzdy spolu v sume 95,70 Eur, to znamená, hrubá mzda bez náhrad v sume 891,- Eur. V mesiaci december 2014 odpracovala navrhovateľka 128 hodín a za tento mesiac jej bola zúčtovaná hrubá mzda vo výške 876,74 Eur, z toho náhrady mzdy spolu v sume 135,60 Eur, to znamená, hrubá mzda bez náhrad v sume 741,14 Eur. V 4. štvrťroku 2014 tak navrhovateľke pri odpracovaných spolu 432 hodinách bola zaúčtovaná hrubá mzda (bez náhrad) spolu v sume 2.398,91 Eur, a teda jej priemerný hodinový zárobok, po zaokrúhlení na štyri desatinné miesta, predstavuje 5,5530 Eur brutto. Pri ustanovenom pracovnom čase navrhovateľky 8 hodín denne a priemernom počte pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa ustanoveného týždenného pracovného času zamestnanca ( 173,928h) tak predstavuje priemerný mesačný zárobok navrhovateľky 965,82 Eur brutto. Súd poznamenáva, že súd v priebehu konania poskytol obom sporovým stranám priestor vyjadriť prípadné námietky k tomu spôsobu výpočtu náhrady mzdy, pričom žiaden z nich námietky v tomto smere nevzniesol.

Z pracovnej zmluvy (čl. 10 spisu ) mal súd za preukázanú dohodu účastníkov o splatnosti mzdy mesačne vždy k 25. dňu nasledujúceho mesiaca.

Podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

Vychádzajúc z toho, že navrhovateľke patrí náhrada mzdy od 7.4.2015, kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na zamestnávaní, z toho, že pracovný pomer účastníkov trval od toho dňa nepretržite až do vyhlásenia tohto rozsudku, kedy, vzhľadom na dohodnutú splatnosť mzdy nebola ešte splatnou náhrada mzdy za mesiac apríl 2016 (pozn. súdu: splatná až 25.5.2016) a so zreteľom tiež na to, že v celom tomto čase odporca neumožnil navrhovateľke pokračovať v práci, súd priznal navrhovateľke náhradu mzdy v alikvotnej časti za mesiac apríl 2015 v sume 740,46 Eur (za 23 dní) a

za mesiace máj 2015 až marec 2016 spolu v sume 10.624,02 Eur (11 x 965,82 Eur), teda spolu na náhrade mzdy za celé toto obdobie sumu 11.364,48 Eur brutto. Nakoľko čas, za ktorý súd takto priznal navrhovateľke náhradu mzdy, nepresiahol 12 mesiacov, súd nemohol so zreteľom na citované ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce takto odporcovi uloženú povinnosť nahradiť mzdu ani znížiť ani za toto obdobie časť náhrady mzdy navrhovateľke nepriznať, preto právne bezvýznamnou bola v tejto súvislosti i skutočnosť iného pracovného pomeru navrhovateľky, na ktorú poukázal v priebehu konania odporca. Pokiaľ si navrhovateľka uplatnila nárok na náhradu mzdy tiež za obdobie pred doručením oznámenia o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní (od 27.3.2015 do 6.4.2015) v tejto časti súd jej návrh ako nedôvodný zamietol, keďže, ako bolo konštatované už na inom mieste tohto odôvodnenia, náhrada mzdy patrí zamestnancovi v zmysle ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce odo dňa, keď zamestnávateľovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, k čomu v danom prípade došlo listom, doručeným odporcovi dňa 7.4.2015.

O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 142 ods. 3 O.s.p. , v zmysle ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Priznaná náhrada trov konania pozostáva z náhrady odmeny a náhrady hotových výdavkov advokáta, podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ktorý navrhovateľku v konaní zastupoval, pričom vychádza z toho, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, pokiaľ sú uplatňované súčasne predstavujú len dielčie nároky z komplexne uplatňovaného nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru, na ktorý vo svojom organickom spojení ako jednej veci neohodnotiteľnej v peniazoch, treba nazerať ako pri uplatňovaní poplatkovej povinnosti tak pri zisťovaní tarifnej hodnoty veci pre účely rozhodovania o trovách konania. Za úkony právnej služby advokáta, zastupujúceho navrhovateľku tak súd v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. , vychádzajúc z ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, určujúcim základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pokiaľ nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, v spojení s ust. 14 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov druhovo vymedzujúcim jednotlivé úkony právnej služby za ktoré patrí advokátovi odmena, priznal navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby advokáta: prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 6.5.2015 v sume 64,53 Eur, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej (návrh na začatie konania) v sume 64,53 Eur a účasť na pojednávaní dňa 26.11.2015 v sume 64,53 Eur.V súlade s ust § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, súd priznal navrhovateľke proti odporcovi za úkony právnej služby advokáta, zastupujúceho navrhovateľku v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu (režijný paušál) vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý z úkonov právnej služby po 8,39 Eur. Rovnako za úkony právnej služby advokáta, zastupujúceho navrhovateľku v tomto vylúčenom konaní súd priznal navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa 9.5.2016 v rozsahu odmeny v sume 66,- Eur a náhrady hotových výdavkov advokáta v sume 8,58 Eur.

O povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľke trovy konania na účet advokáta, ktorý navrhovateľku zastupoval, súd rozhodol podľa ust § 149 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb., v znení neskorších zmien a doplnkov, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi.

Nakoľko bola navrhovateľka od platenia súdneho poplatku za návrh oslobodená v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 71/1992 Zb., v znení neskorších zmien a doplnkov, v súlade s citovaným ustanovením zákona prešla poplatková povinnosť na neúspešného odporcu. výška poplatkovej povinnosti vyplýva z

položky 1 písm. b) sadzobníka poplatkov, tvoriaceho prílohu zák. č. 71/1992 Zb., v znení neskorších zmien a doplnkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Košice II.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.).