Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cb/24/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom Mgr. Daliborom Miľanom v právnej veci žalobcu KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o., so sídlom Mikovíniho 2/A, 917 01 Trnava, IČO: 36 255 963, zast. HALADA advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661, proti žalovanému RAVEN a. s., so sídlom Šoltésovej 420/2, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 31 595 804, o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Súd n e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Žalobca sa svojim žalobným návrhom domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, pričom podanie obsahovalo aj návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

Súd na základe skutočností obsiahnutých v odôvodnení podaného návrhu zo dňa 10. 11. 2014, výpisu z obchodného registra na účastníkov konania, z obsahu Rámcovej kúpnej zmluvy č. 1881/33/01/08-OD zo dňa 10. 01. 2008, Návrhom na začatie rozhodcovského konania zo dňa 15. 05. 2014, písomného určenia rozhodcu zo dňa 30. 05. 2014, vyjadrenia k návrhu na začatie rozhodcovského konania zo dňa 10. 06. 2014, vyjadrenia k návrhu na začatie rozhodcovského konania zo dňa 30. 06. 2014, rozhodcovského rozsudku VK 49/2014 zo dňa 13. 10. 2014, ako aj ďalších listinných dôkazov, písomných vyjadrení účastníkov a ďalších dôkazov, zistil tento skutkový stav:

Žalovaný sa ako navrhovateľ v svojom návrhu na začatie rozhodcovského konania zo dňa 15. 05. 2014 domáhal voči žalobcovi ako odporcovi zaplatenia sumy 63.018,07 Eur a to titulom dohodnutých úrokov z omeškania v zmysle čl. 5 bodu 5.2 Rámcovej kúpnej zmluvy č. 1881/33/01/08-OD, ktorá bola medzi navrhovateľom a odporcom uzavretá dňa 10.01.2008. Na základe dohodnutej rozhodcovskej doložky podľa čl. 13 bod 13.1 RKZ vyššie uvedený nárok žalovaného prejednával Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen a to rozhodcom JUDr. Martinom Zubercom. Žalobca sa na základe výzvy rozhodcovského súdu zo dňa 30. 05. 2014 vyjadril k návrhu žalovaného, v ktorom čiastočne namietal jeho nárok a to z dôvodu, že žalovaný nemal nárok na úroky z omeškania za prvých 30 dní po pôvodnej splatnosti faktúr podľa čl. 3 bod 3.1 RKZ z dôvodu, že lehotu splatnosti zmluvné strany dohodou predĺžili o 30 dní. Žalobca vo svojom vyjadrení k návrhu žalovaného tvrdil, že v prípade, ak dohoda o zmene splatnosti záväzkov medzi žalobcom a žalovaným nebola na vzájomných rokovaniach platne uzavretá z dôvodu nedostatku písomnej formy, je vzhľadom na všetky okolnosti konanie žalovaného, ktorým sa domáha úrokov z omeškania od žalobcu

aj za dobu 30 dní, po ktorú toleroval „omeškanie“ aj keď na základe neplatne uzavretej dohody, v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a takéto konanie v zmysle § 265 Obchodného zákonníka nepožíva právnu ochranu. Následne písomne definoval skutočnosti, v ktorých videl rozpor konania žalovaného so zásadami poctivého obchodného styku.

Žalobca vo svojom vyjadrení odporcu zo dňa 10. 06. 2014 navrhol, aby Rozhodcovský súd nariadil v prejednávanej veci ústne pojednávanie, a to za účelom vypočutia žalobcu ako aj navrhovaných svedkov. Následne rozhodcovský súd bez toho, aby vo veci nariadil ústne pojednávanie na základe predmetného návrhu vydal dňa 13. 10. 2014 rozsudok pod sp. zn. , ktorým zaviazal žalovaného, aby zaplatil žalobcovi sumu 63.018,04 Eur a nahradil trovy rozhodcovského konania vo výške 4.537,30 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15. 10. 2014.

Žalobca mal za to, že v predmetnom rozhodcovskom konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania, čo je podľa neho dôvodom na to, aby všeobecný súd napadnutý rozsudok zrušil v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Podľa § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania.

Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.

Žalobca videl v rozhodcovskom konaní, kde bol v postavení odporcu porušenie svojho práva „rovného postavenia“ v tom, že rozhodcovský súd ústne pojednávanie napriek jeho návrhu nenariadil a vo veci vydal rozhodnutie len na základe predložených písomných vyjadrení žalobcu a žalovaného. Podľa žalobcu bola týmto postupom rozhodcovského súdu porušená zásada rovnosti účastníkov konania v zmysle § 17 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť majúc za to, že dôvody uvádzané žalobcom nie sú právne relevantné, konaním rozhodcovského súdu nedošlo k porušeniu práva rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Argumenty žalobcom predložené žalovaný považoval za nesprávne a právne nepodložené. Poukázal na zákonné ustanovenie § 26 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, kde sa uvádza, že ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania. Rovnaké ustanovenie obsahuje aj § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o. a teda z uvedeného znenia je zrejmé, že v prípade pokiaľ sa samotní účastníci nedohodnú na forme rozhodcovského konania, oprávnenie na jej určenie patrí rozhodcovskému súdu, pričom o tom, že bude nariadené ústne pojednávanie, môže rozhodcovský súd rozhodnúť aj počas už prebiehajúceho konania na návrh účastníka a to v prípade, že tak rozhodcovský súd uzná za vhodné. Posúdenie, či je nariadenie ústneho pojednávania dôvodné, patrí výlučne rozhodcovskému súdu. Toto oprávnenie rozhodcovského súdu vyplýva aj z formulácie slovného spojenia „vo vhodnom štádiu konania“, z ktorého je zrejmé, že iba rozhodcovský súd môže rozhodnúť o tom, či a kedy je nariadenie navrhnutého ústneho pojednávania vhodné a teda či nariadené bude alebo nebude. Žalovaný tvrdil, že v žiadnom prípade sa predmetné ustanovenie nedá interpretovať tak, žeby malo byť povinnosťou súdu obligatórne vyhovieť každému návrhu účastníka na nariadenie ústneho pojednávania tak, ako to tvrdil žalobca. V predmetnom prípade mal rozhodcovský súd, podľa tvrdenia žalovaného, dostatočné písomné podklady (listiny a dôkazy a vyjadrenia účastníkov), kedy nepovažoval za potrebné nariadiť ústne pojednávanie. Rozhodcovský súd mal zo strany spoločnosti KLIMEX Hutnícky materiál s. r. o. doložené v písomnej forme tvrdenia - čestné vyhlásenia osôb, ktoré zároveň tento subjekt navrhol ešte duplicitne vypočuť aj na ústnom pojednávaní. Predmetom ústneho výsluchu uvedených osôb mali byť teda tie isté skutočnosti, ktoré už tieto osoby uviedli vo svojich čestných vyhláseniach doložených rozhodcovskému súdu a ktoré teda už rozhodcovský súd poznal. Z

tohto dôvodu zrejme rozhodcovský súd nepovažoval za potrebné a účelné k už známym skutočnostiam nariaďovať ústne pojednávanie.

Zároveň poukázal na dikciu zákonného ustanovenia § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení z ktorej vyplýva, že súd môže zrušiť rozhodcovský rozsudok len v striktne taxatívne stanovených prípadoch, pričom cieľom právnej úpravy nie je dávať súdu možnosť na preskúmanie rozhodcovských rozsudkov po hmotnoprávnej stránke, k čomu sa žalobca vo svojom návrhu snaží smerovať tým, že v odôvodnení návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku uvádza svoje argumenty, ktoré používa aj vo svojej obrane v pôvodnom rozhodcovskom konaní (argumentácia zásady poctivého obchodného styku, argumentácia o relevantnosti ústnej dohody pri zmene písomného dojednania atď.).

S poukazom na vykonané dokazovanie mal súd za to, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a opodstatnená. Z predložených listinných dôkazov mal preukázané, že žalobca a žalovaný v minulosti uzavreli rámcovú kúpnu zmluvu č. 1881/33/01/08-OD a to dňa 10. 01. 2008, v rámci ktorej si presne vymedzili predmet zmluvy, dodacie podmienky, platobné podmienky, majetkové sankcie za porušenie zmluvných povinností, požadované dokumenty, určenie hmotnosti tovaru, určenie kvality tovaru, podmienky reklamácie, inštitút vyššej moci, právo vlastníckej rezervácie a podmienky odstúpenia od zmluvy. Súd mal taktiež preukázané, že žalovaný v rámci rozhodcovského konania vystupujúci v pozícii navrhovateľa podal návrh na začatie rozhodcovského konania o zaplatenie 63.018,07 Eur a to dňa 15. 05. 2014. O tomto návrhu po vyjadrení účastníkov konania rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o. so sídlom V. P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen vydal rozhodcovský rozsudok VK 49/2014 dňa 13. 10. 2014, kde uložil povinnosť žalobcovi (v rozhodcovskom konaní v postavení odporcu), zaplatiť žalovanému sumu vo výške 63.018,04 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy rozhodcovského konania vo výške 4.537,30 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Zákonné ustanovenie § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní taxatívne vymedzuje prípady, za ktorých môže všeobecný súd zrušiť rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Je pravdou (čo vyplýva zo zákonného ustanovenia § 26 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), že účastníci rozhodcovského konania sa môžu dohodnúť na forme rozhodcovského konania, teda či bude prebiehať ústne pojednávanie, alebo bude celé konanie písomné. Ak účastníci formu neurčili, rozhodcovský súd rozhoduje o konaní ústneho pojednávania vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania. Nariadiť ústne pojednávanie môže rozhodcovský súd i na návrh niektorého účastníka rozhodcovského konania. Z uvedeného je zrejmá fakultatívna možnosť rozhodcovského súdu rozhodnúť o tom, či/alebo na návrh niektorého z účastníka rozhodcovského konania nariadi ústne pojednávania alebo nie. Je skutočne výlučne, v zmysle platnej právnej úpravy v rozhodnom období, na rozhodnutí rozhodcovského súdu, či tu existuje nevyhnutnosť nariadenia ústneho pojednávania na ktorom môžu byť odstránené prípadné rozpory v tvrdeniach účastníkov rozhodcovského konania, prípadne toto ústne pojednávanie môže dopomôcť k získaniu potrebných dôkazov, ktoré rozhodcovský súd bude aplikovať vo svojom meritórnom rozhodnutí. Dôvodová správa k zákonu č. 336/2014 Z. z. ktorým sa menil zákon č. 244/2002 Z. z. v časti k § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. uvádza: „Procesné pochybenia rozhodcovského súdu v konaní budú môcť byť dôvodom pre zrušenie, len ak mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.“ Inými slovami, ak procesné pochybenie rozhodcovského súdu nemohlo mať vplyv na jeho rozhodnutie, všeobecný súd nemôže rozhodcovský rozsudok zrušiť.

§ 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ktorý bol implementovaný zákonom č. 336/2014 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2015, výslovne uvádza, že ustanovenia zákona č. 336/2014 Z. z. sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015, kedy zákonné ustanovenie 40 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona č. 244/2002 Z. z. je priamo použiteľný aj na predmetné sporové konanie. Z predložených listinných dôkazov je zrejmé a vyplynulo, že nenariadenie ústneho pojednávania rozhodcovským súdom zrejme by nemohlo mať vplyv na jeho meritórne rozhodnutie, pretože aj bez nariadenia ústneho pojednávania v predmetnej veci boli rozhodcovskému súdu známe všetky okolnosti potrebné pre správne vecné posúdenie sporu a následné vydanie rozhodnutia. Z tohto dôvodu nie je možné, aby všeobecný súd zrušil predmetný rozhodcovský rozsudok s poukazom na § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Súd zdieľal názor žalovaného v tom, že v predmetnej veci nemal povinnosť rozhodcovský súd nariadiť ústne pojednávanie zo zhora uvedených dôvodov, a teda takýmto jeho postupom (nenariadením) nedošlo k porušeniu § 26 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, pretože rozhodcovský súd nemal jednoznačnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a teda keď takáto povinnosť explicitne neexistovala, nemohol takýmto konaním porušiť zásadu rovnosti účastníkov konania. Tak jeden ako aj druhý z účastníkov rozhodcovského konania v rámci rovného postavenia mali dostatočnú možnosť a voľnosť pri vyjadrení sa k predmetu sporu, mohli (v písomnej podobe, čo sa aj stalo) vyjadriť svoj právny názor, predložiť súdu právnu argumentáciu a teda ich právo konať pred súdom nebolo obmedzené.

Súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR -13, kde okrem iného tento uvádza, že osobitným dôvodom na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom je porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 ZoRK). V zmysle uvedeného zásada rovnosti účastníkov konania môže byť porušená, ak druhá strana nedostala návrh na začatie konania, ak sa jej odňala možnosť konať pred rozhodcovským súdom, alebo sa jej odňalo právo vyjadrenia, či podania vzájomného návrhu a pod. Dôvod nezákonnosti a nesprávnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu nie je zaradený medzi striktne vymedzené možnosti zrušenia rozsudku. Do práva na spravodlivý súdny proces rozhodne nepatrí právo, aby sa súd stotožnil s právnymi názormi prezentovanými jednou alebo druhou stranou v konaní. Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí; nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument.

Ostatné argumenty žalobcu vo vzťahu k právnej relevancii dôvodnosti podaného návrhu na začatie rozhodcovského konania žalovaným, súd nevyhodnocoval, vzhľadom k tomu, že „ex lege“ mu toto právo, ako všeobecnému súdu nepatrí; naopak toto bolo povinnosťou pri vyhodnocovaní predložených dôkazov, rozhodcovského súdu. Z tohto dôvodu pokiaľ žalobca uvádzal ako dôvod neopodstatnenosti pôvodného návrhu na začatie rozhodcovského konania ktorý podal žalovaný fakt, že neskôr došlo medzi dotknutými stranami k zmene pôvodne uzavretej písomnej rámcovej zmluvy, či inej písomnej dohody verbálnym spôsobom, žalovaný predložil súdu nález Ústavného súdu SR , v ktorom Ústavný súd potvrdil jednotné závery okresného súdu, odvolacieho krajského súdu, dovolacieho Najvyššieho súdu SR, ktorí sa jednotne vyjadrili, že je neprípustné ústne zmeniť písomne dohodnutú obchodnú zmluvu (v prejednávanej veci sa jednalo o zmluvu o dielo), ktorá obsahuje klauzulu o možnosti jej zmeny len v písomnej forme. K tomuto žalovaný predložil aj judikačné rozhodnutie súdov Slovenskej republiky a to rozsudok Krajského súdu Košice č. k. , rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. zo dňa 11. 03.2014, rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. zo dňa 16. 08. 2010.

S poukazom na zhora uvedené potom súd žalobu zamietol.

Pri vyhlasovaní rozhodnutia vo veci samej súd v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní (§ 142 ods. 1 OSP) rozhodol o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške ktorá bude špecifikovaná v písomnom vyhotovení rozsudku do 15 dní odo dňa jeho právoplatnosti. Z dodatočne predloženého písomného oznámenia žalovaného zo dňa 12. 05. 2016 však vyplýva, že žalovaný nežiadal priznať náhradu trov konania. Na základe uvedeného potom súd o trovách rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 204 ods. 1, prvá veta OSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci

sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho rovy (§ 42 ods. 3 OSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 33/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 OSP). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP t.j. 1) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov 2) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania 3) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený 4) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie 5) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný 6) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom 7) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát 8) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností d)súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a OSP), t.j. 1) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, 2) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej 3) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, 4) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 OSP).