Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Uznesenie_9Co-289-2015.pdf
PDF · 116.16 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/289/2015
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu G.K. U., L. XX, proti žalovaným 1) C. H. , 2) Q. H. a 3) C. H., všetkých bytom L. XX, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 7C/873/2001-360 z 27.6.2014 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy právneho zast. JUDr. Kataríny Habiňákovej, advokátky, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice vo výške 1.035,85 eur na jej účet, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení , o. i., uviedol, že predmetom konania je vypratanie nehnuteľnosti, že pôvodne označená žalobkyňa , podanou žalobou uňho žiadala, aby zaviazal žalovaných v 1. až 3. rade vypratať rodinný dom súp. č. XX, postavený na parc. č. XXX/X a pozemok, parc. č. XXX/X, zapísaných na LV č. XXX, k.ú. L. a tieto vypratané nehnuteľnosti jej odovzdať. Konštatoval, že rozsudkom z 2.6.2010 zaviazal žalovaných na vypratanie rodinného domu , do 30 dní od pridelenia primeraného náhradného bytu - resp. domu, rozhodol aj o trovách konania, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Košiciach z 27.9.2012 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie , s poukazom na skutočnosť, že v konaní nebol vypočutý žalovaný v 2. rade. Doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkami, listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, rozsudkom 7C/697/1989, pripojeným spisom 16C/62/2007, 7C/694/1989 a 7C/697/1989, výsluchom žalovaného v 2. rade. Vykonaným dokazovaním, vychádzajúc z § 124 , § 126 ods. 1 a § 132 ods. 1 OZ (ich znenie citoval), urobil záver, že predmetom tohto konania bola žaloba pôvodne označenej žalobkyne T. U. na vypratanie nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXX k. ú. L., keďže v priebehu konania X.X.XXXX zomrela a dedičom po nej sa na základe dedičského rozhodnutia 10D/317/2009 stal G. U. - žalobca, ktorý zdedil nehnuteľnosti, zapísané na LV č. XXX v celosti a tento na podanej žalobe v plnom rozsahu zotrvával. Konštatoval, že v konaní boli vypočuté aj žalované v 1. a 3. rade, ktoré mali za to, že žaloba je nedôvodná, že predmetná nehnuteľnosť má patriť do dedičstva po nebohom Š. R., otcovi žalovanej v 1. rade (zomrelom v r. XXXX). Aj výsluchom žalovaného v 2. rade, zistil, že so žalobou nesúhlasil lebo predmetná nehnuteľnosť má patriť do dedičstva po neb. Š.. R.. Z pripojeného LV č. XXX k. ú. L. mal za zrejmé, že predmetom tohto konania je vypratanie nehnuteľnosti, ktoré sú vlastníctvom žalobcu, že ten sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti titulom osvedčenia o dedičstve 10D/317/2009, ktorú nadobudol po svojej matke neb. T. U., zomrelej X.X.XXXX v celosti, že túto nehnuteľnosť titulom darovacej zmluvy nadobudli T. U. (pôvodná žalobkyňa) a C. U., jej manžel, od matky T. U. a po smrti jej manžela C. U. sa tak T. U., rod. R. stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností v celosti (titulom D 1858/99). Obaja tieto nehnuteľnosti získali titulom kúpnopredajnej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice 13.12.1991, pod č. N 662/91, kde ako predávajúca vystupovala G. R., A.. B. - matka pôvodne označenej žalobkyne a žalovanej v 1. rade. Konštatoval, že G. R. sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, zapísaných na LV č. XXX na základe rozsudku Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 7C/697/89. Zároveň aj prejudiciálne riešil otázku, týkajúcu sa určenia vlastníckeho práva k
predmetnej nehnuteľnosti a to z dôvodu podania žaloby žalovanej, vedeného pod sp. zn. 16C/60/2007 a týkajúce sa práve určenia vlastníckeho práva, resp. určenia nehnuteľnosti do dedičstva k vypratávanej nehnuteľnosti. Poukázal na to, že už v konaní, ktoré bolo na tunajšom súde vedené pod sp. zn. 7C/697/89, bolo určené vlastnícke právo pre matku žalovanej v 1. rade a pôvodne označenej žalobkyne , avšak zistil, že v tomto konaní žalovaná v 2. rade nevystupovala ako účastníčka konania, i keď vzhľadom na skutočnosť, že v konaní vystupovala ako žalovaná v 11. rade T. U., tak popri nej v konaní mala vystupovať aj jej sestra C. H. - žalovaná v 2. rade . Zdôraznil, že v tomto konaní, resp. v rozsudku z tohto konania , bolo konštatované, že predmetný dom začala stavať G. R. v r. XXXX a má tvoriť jej výlučné vlastníctvo a, že jej nebohý manžel Štefan Budai i napriek tomu, že boli v tom čase manželia, vzhľadom na svoj fyzický stav, nemohol na dome vôbec pracovať a ani sa nijakým iným spôsobom finančne nepodieľal, že bola to práve G. R., ktorá zabezpečovala stavbu rodinného domu sama. Z obsahu žaloby z tohto konania zistil, že G. R. 31.5.1988 tvrdila, že vstúpila do užívania predmetných nehnuteľností ako právna nástupkyňa po svojom nebohom manželovi Š. R., ktorý bol synom a dedičom G. R., že spolu so svojím, teraz už nebohým manželom si na predmetných nehnuteľnostiach postavila dom a to ešte počas jeho života, keďže manžel zomrel ešte v r. XXXX, že so svojím manželom užívali pokojne a nerušene nehnuteľnosť, najprv spolu a potom po r. XXXX ju už výlučne užívala sama. I z tejto skutočnosti mal za zrejmé, že samotná G.Á. R. uznala, že v podstate predmetný rodinný dom postavili so svojím manželom spoločne, že Š. R. zomrel v r. XXXX, pritom dedičské konanie po ňom nebolo prejednávané. Svedok W. B. , syn G., ktorá bola dcérou G. R., mu vo svojej výpovedi potvrdil, že súrodenci si medzi sebou pomáhali, pričom dom, ktorý je predmetom tohto konania, bol postavený ešte za života Š. R., v tomto dome boli aj krstiny dcéry Š. R. K. G. R., pričom Š. R. býval v tomto dome až do 50-tych rokov, kedy sa jeho stav nezhoršil, kedy už potreboval celodennú opateru, vtedy sa vrátil do rodičovského domu, kde sa o neho starala jeho matka, nakoľko jeho manželka G. R. mala dve deti, o ktoré sa musela starať. Ďalej uviedol, že G. R. nikde nepracovala, istý čas pracovala v kameňolome, avšak Š. R. mal finančné prostriedky, jednak tie, ktoré dostal ako odškodné, ale mal aj pravidelný príjem, nakoľko pracoval aj v cukrovare. Potvrdil, že ako G., tak aj Š. R. žili v spoločnej domácnosti v tomto dome, ktorý si spoločne postavili a výsledkom vedenia spoločnej domácnosti bola aj ďalšia dcéra C., ktorá sa narodila v r. XXXX. Z predložených dôkazov -z evidenčného listu Vojenskej invalidovne z Bratislavy zistil, že nebohý Š. R., U.. XX.XX.XXXX H. L.B., A.. XX.X.XXXX , dostal zálohu na invalidnú rentu vo výške 1.500,- Kčs, 20.10.1945 dostal zálohu na invalidnú rentu vo výške 1.500,- Kčs, 30.01.1946 dostal demobilizačný príspevok vo výške 4.000,- Kčs a 24.8.1948 bol vyplatený príspevok na vybavenie vo výške 6.700,- Kčs. Zároveň sa oboznámil aj s výmerom zo Štátneho úradu pre vojnových poškodencov v Bratislave (č.l. 92), z ktorého mal za zrejmé, že po poranení mu bol priznaný invalidný dôchodok a aj príplatok k invalidnému dôchodku na manželku G., ktorá s ním žije v spoločnej domácnosti a na každé nezaopatrené dieťa sa mu priznal dôchodok od 1.1.1946 vo výške 1.340,- Kčs s tým, že doplatok vo výške 11.700,- Kčs za čas od 1.11.1946 do 31.12.1947 mu mal byť poukázaný dodatočne. Z pracovného preukazu Š. R. zistil, že v období r. 1947 až 1950 bol zamestnaný vo Vsl. cukrárskom a potravinárskom priemysle a neskôr na štátnej správe. Konštatoval, že v predmetnej nehnuteľnosti bývajú žalovaní v 1. až 3. rade. V konaní neriešil otázku , týkajúcu sa investícií alebo rekonštrukcie tohto domu. Z vykonaného dokazovania mal však za zrejmé, že predmetný dom bol postavený ešte za života Š. R. - manžela G. R., že v tomto dome sa narodili i žalovaní v 2 . a 3. rade, že po smrti Š. R., zomrelého v r. XXXX, v podstate až do roku 1974 o dome a o pozemku pod domom nebolo ani dedičské konanie, že tieto neboli zapísané na samostatných listoch vlastníctva, teda neexistovali v evidencii nehnuteľností, že prvýkrát podnet na konanie na súde podala práve jeho manželka G. R. v r. 1989, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 7C/697/1989. Mal za nepochybné, že predmetný dom stál už v čase smrti Š. R. a , že teda i žalovaná v 1. rade je jeho právnou nástupkyňou a ako dedička, by mala mať nárok na jednu tretinu dedenia po svojom nebohom otcovi a jednu tretinu po svojej matke (sp. zn. 16C/29/2004). Konštatoval, že v priebehu konania zástupca žalobcu tvrdil, že žalovaná v 1. rade bola v r. 1974 účastníčkou dedičského konania vedeného pod sp. zn. D 200/74 po jej nebohom otcovi Š. R. a, že v tom čase žiadnym spôsobom nenamietala skutočnosť, že nehnuteľnosti týkajúce sa práve domu , mali byť súčasťou prejednávaného dedičstva, že zároveň tvrdila, že na stavbe domu sa Š. R. žiadnym spôsobom nemohol podieľať, ale ani na jeho samotnej realizácii, pretože Š. K. G. R. nežili v spoločnej domácnosti a to až do r. 1949, kedy sa Š. R. nasťahoval do rodinného domu postaveného G. R., pričom dovtedy mali žiť oddelene, každý u svojich rodičov. Tvrdila, že stavbu domu výlučne financovala G. R. z finančných prostriedkov svojich rodičov a najmä z peňažných prostriedkov, ktoré si požičala od iných ľudí. Zároveň predložila aj zápisnicu (č.l. 327), v ktorej G. R. uviedla, že rodinný dom začala stavať sama v r. 1947, pretože jej manžel bol vojnový invalid, nemal nohu a vôbec nemohol stavať dom, že Š. R. nedostal žiadne peniaze za to, že mal poranenú nohu. Poberal nejaký dôchodok ako vojnový invalid, avšak podľa jej názoru to
bolo v tom čase veľmi málo peňazí. Tieto skutočnosti sú priložené aj v notárskej zápisnici N 25/2005, ktorá bola spísaná 8.3.2005 na notárskom úrade (č.l. 329). Zást. žalovaných uviedla, že predmetom dedenia po smrti nebohého otca Š. R., čo bolo v r. XXXX, žiadne nehnuteľnosti neboli prejednávané a predmetom dedičského konania boli len poľnohospodárske nehnuteľnosti a nehnuteľnosti - dom, ktorý bol už zbúraný, a to pozemok, ktorý bol v užívaní brata Š. R., títo mali medzi sebou dohodou spolu so svojimi súrodencami, rodinný dom s pozemkom, ktorý bol prejednávaný v dedičskom konaní D 200/74, pripadol teraz už jeho nebohému bratovi B. R. K. Š. R. pripadol pozemok a rodinný dom bol postavený za trvania manželstva nebohého Š. R. K. G. R.. Zároveň uviedla, že nie sú pravdou skutočnosti, že by Š. R. sa nepodieľal na stavbe tohto domu, nakoľko i keď nemohol pracovať, finančné prostriedky mal. O týchto skutočnostiach predložili dôkazy. Zdôraznil, že v predmetnom konaní neskúmal, či boli vložené finančné prostriedky, v akej výške a kým do tohto rodinného domu, avšak z vykonaného dokazovania mal za to a nepochybne za zrejmé, že rodinný dom stál už v čase smrti nebohého Š. R. a teda právo bývania žalovaných v 1. až 3. rade je oprávnené. Tiež mal za zrejmé, že so stavbou domu, zapísaného na LV č. XXX započaté počas manželstva Š. K. G. R., čo mu potvrdil i svedok B., a taktiež nebohá G. R. (č.l 327), že žalovaná v 1. rade, ako ich dcéra, mala mať nárok na polovicu z nehnuteľnosti. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. Trovy konania v celkovej výške 1.035,85 eur zaviazal uhradiť žalobcu na adresu právnej zást. žalovaných JUDr. Kataríny Habiňákovej, advokátky.
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), b), c) a d) O. s. p. Poukázal na to, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j., že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Citujúc znenie § 157 ods. 2 O.s.p. s poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uviedol, že rozhodnutie neobsahuje úplne a výstižné zdôvodnenie, keďže súd sa nevysporiadal so skutočnosťami, rozhodujúcimi pre vydanie riadneho rozhodnutia vo veci, pričom sa v podstate iba nekriticky stotožnil s tvrdeniami žalovaných v 1. až 3. rade, ktoré nedostatočne odôvodnil, citujúc 3., 4. a 5. ods. na str. 7 rozsudku . Ďalej uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia (str. 5 ods. 4) súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia vydaného tunajším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/697/89 (aj z jeho odôvodnenia citoval). Vytýkal súdu, že k záveru, že samotná G. R. uznala, že v podstate predmetný rodinný dom postavili so svojím manželom spoločne, dospel bez ohľadu na skutočnosť, že z časového hľadiska predchádzala žaloba žalobkyne z 31.5.1988 rozsiahlemu dokazovaniu (ktoré bolo v predmetnom konaní vykonané výsluchom účastníkov, svedkov, listinami), na základe ktorého dospel súd v konaní vedenom pod sp.zn. 7C/697/89 k rozhodnutiu o tom, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľností je G. R., pričom v odôvodnení predmetného rozhodnutia jednoznačne konštatoval, že predmetný dom začala stavať G. R. H. A.. XXXX a má tvoriť jej výlučné vlastníctvo a jej nebohý manžel Š. R. i napriek tomu, že boli v tom čase manželia, vzhľadom na svoj fyzický stav nemohol na dome vôbec pracovať a ani sa nijakým iným spôsobom nepodieľal. Bola to práve G. R., ktorá zabezpečovala stavbu rodinného domu sama. Poukázal na to, že súd pri rozhodovaní o oprávnenosti jeho nároku nezobral do úvahy a navyše sa ani sa nijako nevyporiadal s výpoveďami účastníkov, svedkov resp. s ostatnými dôkazmi predloženými a vykonanými v konaniach, ktoré boli vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 7C/697/1989 a pod sp.zn. 13C/247/2002, z ktorých nepochybne vyplýva, že G. R., U.. XX.X.XXXX celú stavbu rodinného domu nielen zabezpečovala, ale aj financovala, na ktoré poukázal vo svojom vyjadrení zo 17.4.2014. Aj v nadväznosti na uvedené, nemal za zrejmé, na základe akých skutočností dospel súd k jednoznačnému záveru, o tom že žalovaná v 1. rade, ako ich dcéra, mala mať nárok na polovicu z nehnuteľnosti, keď sám súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že v predmetnom konaní neskúmal, či boli vložené finančné prostriedky, v akej výške a kým do tohto rodinného domu (str. 7 ods. 3 odôvodnenia rozhodnutia), a teda, keď sám súd potvrdzuje, že nevykonal dokazovanie, ktoré je podľa neho nevyhnutné pre prijatie jednoznačného záveru o tom, či nehnuteľnosť (aj v prípade, ak by bola nadobudnutá, resp. postavená za trvania manželstva) patrila bez ďalšieho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov G.Á. R., U.. XX.X.XXXX K. Š. R.K. (pričom aj v prípade, ak by Š. R. dostal „odškodné" a poberal „invalidný dôchodok a príplatok k invalidnému dôchodku", nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že sa týmito peňažnými prostriedkami akokoľvek podieľal na financovaní stavby rodinného domu, obzvlášť s prihliadnutím na to, že on sám so stavbou rodinného domu, vzhľadom na svoj zdravotný stav a nedostatočnú finančnú situáciu nesúhlasil, čo vyplynulo z dôkazov predložených v prílohách vyjadrenia žalobcu zo 17.4.2014). Tvrdil, že skutočnosti, že Š. R. sa na stavbe rodinného domu nijako nepodieľal , nasvedčuje aj to, že v čase pred realizáciou stavby rodinného domu, ale ani v čase samotnej realizácie stavby rodinného domu, nežili manželia Š.K. K. G. R.N. v spoločnej domácnosti, a to až do r, 1949, kedy sa Š. R. nasťahoval
do rodinného domu postaveného G. R., nar. XX.X.XXXX, pričom dovtedy žili manželia oddelene, každý z nich u svojich rodičov. Mal za to, že iba v prípade, ak by bolo jednoznačne preukázané to, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá, resp. postavená za trvania manželstva G.A. R., U.. XX.X.XXXX K. Š. R. a zároveň aj to, že nehnuteľnosť bola predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, by bolo možné s určitosťou ustáliť, že žalovaná v 1. rade, ako ich dcéra, by mala mať nárok na polovicu z nehnuteľnosti, resp. že právo bývania žalovaných 1. až 3. rade v dome je oprávnené. Ďalej vytýkal súdu, že pri rozhodovaní nezobral do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z dôkazov vykonaných v konaní (preukazujúcich, že nehnuteľnosť nepatrila do bezpodielového spoluvlastníctva manželov G. R. K. Š. R.) a v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstate iba nekriticky prevzal tvrdenia žalovaných o tom, že žalovaná v 1. rade , ako ich dcéra, by mala mať nárok na polovicu, z nehnuteľnosti, ktoré boli podporené vyjadreniami svedka B.. W. B. (ktorý bol vypočutý na základe návrhu žalovaných), ktorého výpoveď považuje za tendenčnú a neobjektívnu, a to najmä s prihliadnutím na to, že medzi svedkom W. B. a žalobcom sú výrazne naštrbené vzťahy, ktoré pramenia z majetkovoprávnych sporov svedka a žalobcu (ktorých výsledkom je súdne konanie vedené na tunajšom súde na návrh žalobcu (resp. jeho právnej predchodkyne) pod sp.zn. 16C/29/2004, v ktorom bol svedok W. B. donedávna účastníkom na strane odporcu, a ktoré naďalej prebieha s jeho synom, ako jeho právnym nástupcom). Namietal, že súd nepovažoval za potrebné vykonať dôkaz (výsluch svedka Ľ. U., U.. X.XX.XXXX, ktorý je vnukom G. R.), ktorého vykonanie opakovane (vo vyjadrení zo 17.4.2014 a na pojednávaní 27.6.2014) navrhol, a to za účelom objasnenia okolností, týkajúcich sa nielen nadobudnutia nehnuteľností evidovaných na LV č. XXX, financovania a realizácie stavby rodinného domu, ale aj financovania a rozsahu rekonštrukcií rodinného domu, že návrh na vykonanie predmetného dôkazu, ktorý by bezpochyby odstránil akékoľvek pochybnosti o oprávnenosti jeho nároku, súd na pojednávaní 27.6.2014 bez ďalšieho zamietol. Zároveň poukázal na to, že súd sa nijako nevysporiadal ani so skutočnosťou, že žalovaná v 1. rade bola v r. 1974 (a teda ešte pred tým, ako bola zo strany G. R. podaná žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti) účastníčkou dedičského konania, vedeného pod sp.zn. D200/74, a teda dedičského konania po jej otcovi Š. R., v ktorom nijakým spôsobom nenamietla skutočnosť, že by nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX mali byť súčasťou prejednávaného dedičstva (a to napriek tomu, že nehnuteľnosť - rodinný dom v tom čase už 23 rokov stál a žalovaná v 1. rade o nehnuteľnosti, s prihliadnutím na to, že v nej v tom čase žila, vedela), pričom tvrdenia žalovaných o tom, že žiadne nehnuteľnosti neboli v predmetnom dedičskom konaní prejednávané, nemožno samy osebe v žiadnom prípade vyhodnotiť ako úspešnú a teda dôvodnú a relevantnými dôkazmi podloženú obranu. Mal za to, že rozhodnutie je v zmysle uvedených skutočností arbitrárne, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Zároveň dal do pozornosti aj závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 236/06 a aj z nálezu sp.zn. IV. ÚS 150/03 č.327/2003 (z ich odôvodnenia citoval). S prihliadnutím na ustálenú judikatúru , mal za to, že vydaním predmetného nepreskúmateľného rozhodnutia došlo bezpochyby k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktoré vedie k prípustnosti a dôvodnosti odvolania. Uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Poukázal na to, že dôsledkom uvedenej vady je vecná nesprávnosť, ktorej základom je najmä porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Opätovne poukázal na skutočnosti uvedené v čl. III. tohto odvolania, týkajúce sa nesprávneho postupu súdu pri vyhodnotení tvrdených skutočností a predložených dôkazov. Z uvedeného mal za evidentné, že prvostupňový súd, ktorý zobral do úvahy skutočnosti, ktoré v konaní z dôkazov predložených účastníkmi nevyplynuli a naopak nezobral do úvahy skutočnosti, ktoré boli v konaní jednoznačne preukázané, nevyhodnotil predložené dôkazy tak, ako mu to ukladá Občiansky súdny poriadok. Ďalej poukázal na podstatu odvolacích dôvodov, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Mal za to, že súd nesprávne zistil skutkový stav, ak dospel k záveru, že žalovaná v 1. rade by mala mať nárok na polovicu z nehnuteľnosti, pričom v tejto súvislosti opätovne poukázal na skutočnosti uvedené v čl. III. tohto podania. Vytýkal súdu, že nielenže nevykonal dôkazy nevyhnutné pre objektívne zistenie skutkového stavu (výsluchu svedka Ľ. U.), ale aj z dôvodu, že dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, nesprávne vyhodnotil, a teda nevyhodnotil ich spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám v § 132 O.s.p. Navrhol rozsudok zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré sú žalovaní povinní zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, príp. predmetný rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok z jeho správnych dôvodov potvrdiť a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 121,97 eur. Zastávali názor, že súd vo veci rozhodol správne, vykonal rozsiahle dokazovanie, ohliadku na mieste samom a oboznámil sa s pripojenými spismi, z ktorých mal za preukázané, že práva žalovanej v 1. rade boli v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sp.zn. 7C/697/89 porušené, že žalovaná v 1. rade nebola účastníčkou konania o určenie vlastníckeho práva a nemala o tom vedomosť, že čo je predmetom konania a na základe akých právnych skutočností a skutkových okolností sa pôvodná žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k rodinnému domu a k pozemkom. Poukázali na to, že predmetom konania je vypratanie nehnuteľností a súd ako predbežnú otázku skúmal otázku týkajúcu sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vypratania, že žalovaná v 1. rade podala žalobu na určenie vlastníckeho práva, ktoré je vedené na Okresnom súde Košice - okolie pod sp.zn. 16C/62/2007, že súd do dnešného dňa vo veci právoplatne nerozhodol. Poukázali na to, že v konaní bolo preukázané, že rodičia žalovanej v 1. rade G. R. a neb. Š. R. postavili za svojho života rodinný dom, ktorý bol vystavaný v takom stave, že už v ňom bývali v čase, kedy sa narodila žalovaná v 1. rade, čo bolo v r. 1949, že nie je preto podstatné, aby súd skúmal, kto vložil finančné prostriedky a v akej výške do rodinného domu. Zdôraznili, že predmetom konania nebolo usporiadanie vlastníctva k pozemku, pretože pozemok patril do vlastníctva rodiny Š. R., otca žalovanej v 1. rade. V tejto súvislosti poukázali aj na žalobu a výpovede účastníkov konania v konaní, ktoré bolo vedené na Okresnom súde v r. 1989 pod sp.zn. 7C/697/89. Tvrdili, že by bolo nelogické, aby matka Š. R., ktorý ešte žil, vrátil sa z vojny s vážnym zdravotným postihnutím, bol bez nohy, podarovala nehnuteľnosť neveste a nie svojmu synovi. Z vykonaného dokazovania a z oboznámených spisov im vyplýva, že matka Š. R. pozemok darovala priamo synovi. Zdôraznili, že predmetom konania o určenie vlastníckeho práva č.k. 7C/697/89 bol pozemok, ale aj dom a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že k darovaniu nehnuteľnosti došlo v r. 1947, pričom G. R. pôvodná vlastníčka darovala pozemok svojmu synovi a neveste, aby si tam mohli postaviť rodinný dom. Tieto skutočnosti uvádza aj pôvodná žalobkyňa vo svojej žalobe a z ďalšieho odôvodnenia cit. rozhodnutia vyplýva, že rodinný dom sa začal stavať a v čase života Š. R. bol postavený rodinný dom tak, že mal základy, obvodové múry, strechu, bývalo sa v provizóriu v jednej izbe, čo len potvrdzuje ich tvrdenia, že rodinný dom, ktorý obývajú, bol postavený za existencie majetkového spoločenstva neb. Š. R. a manželky G. R.. Uviedli, že nie sú pravdivé ani tvrdenia, že celú stavbu domu financovala výlučne G. R., čo je v rozpore s vykonaným dokazovaním (neb. Š.F. R. mal príjem, dostal odškodné za zranenie vo vojne, čo bolo preukázané aj potvrdené z vojenského archívu). Poukázali na to, že v odvolaní žalobca uvádza okolnosti, ktoré sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, že rodinný dom sa začal stavať v r. 1951 teda až po smrti Š. R., že ona žalovaná v 1. rade v nehnuteľnosti býva od svojho narodenia , až po súčasnosť a vie, za akých okolností došlo ku výstavbe rodinného domu a jeho dostavbe, že vzťahy medzi jej matkou, teraz už neb. G. R. a ňou boli dobré do tej doby, pokiaľ právna predchodkyňa žalobcu nezačala vplývať na ich matku. Na tieto skutočnosti už poukazoval aj účastník konania Š. G., ktorý vo svojom odvolaní vo veci Okresného súdu Košice - okolie sp.zn. 7C/697/89 uviedol, že žalovaná v 1. rade C. H. nie je účastníčkou konania a má právo na majetok po svojom otcovi a uviedol, že ak by pôvodná žalobkyňa, matka žalovanej G. R. sa stala výlučnou vlastníčkou celej nehnuteľnosti, je predpoklad, že túto nehnuteľnosť daruje iba svojej staršej dcére a vylúčiť tak ďalšiu svoju dcéru, t.j. žalovanú v 1. rade z vlastníctva. Tieto skutočnosti sa neskôr aj udiali z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach uznesením 13Co/311/90 odvolanie žalovaného zamietol. Na základe darovacej zmluvy jej matka previedla rodinný dom s pozemkom, ktorý bol jej výlučným vlastníctvom, na právnu predchodkyňu žalobcu. Tým, že žalovaná v 1. rade nebola účastníčkou konania, v ktorom sa určovalo vlastníctvo, bola poškodená na svojich právach. Tvrdila, že nehnuteľnosť mala patriť do zaniknutého spoluvlastníctva právnych predchodcov nich - účastníkov, teraz už neb. Š. R. a jeho manželky G.A. R. v celosti k rodinnému domu a pozemok nadobudol výlučne Š. R. darom od svojej matky. Pokiaľ žalobca namieta, že súd nevykonal výsluch Ľ. U., k tomu chcela uviesť, že jeho výsluch nebol potrebný z dôvodu, že sa narodil v r. 1964 a o okolnostiach výstavby rodinného domu a vlastníctva k pozemku mohol mať vedomosti len sprostredkovane. Považovali rozhodnutie súdu za spravodlivé a správne a z týchto dôvodov navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods. 1, možno odvolanie rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a zistil, že nie sú podmienky ani na potvrdenie rozsudku
(§ 219), ani na jeho zmenu (§ 220), lebo v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f / O.s.p., pretože účastníkom sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, preto rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ ods. 2 zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) už vo viacerých nálezoch judikoval, že súčasťou obsahu zákonného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (uverejnenej pod č. 460/92 Z.z. v znení neskorších ústavných zákonov), v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z.z.), je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá všetkým požiadavkám, vyplývajúcim z cit. § 157 ods. 2 O.s.p., preto je nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku a záver, ktorý súd vyvodil, že v predmetnom konaní neskúmal, či boli vložené finančné prostriedky, v akej výške a kým do tohto rodinného domu, že z vykonaného dokazovania mal za to a nepochybne za zrejmé, že rodinný dom už stál v čase smrti neb. Š. R., že právo bývania žalovaných v 1. až 3. rade je oprávnené , že stavbou domu zapísaného na LV č. XXX započatého počas manželstva Š. K. G. R., čo mu potvrdil i svedok B. a taktiež neb. G. R., že žalovaná v 1. rade ako ich dcéra, mala mať nárok na polovicu nehnuteľností a z uvedených dôvodov žalobu zamietol, nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcich z § 157 ods. 2 O.s.p. a preto je rozsudok nepreskúmateľný. Z rozsudku nemožno zistiť, aký právny titul svedčí žalovaným v 1. až 3. rade na užívanie predmetného rodinného domu, ktorého vypratania sa voči nim žalobca domáha. Rozsudok účastníkom konania nedáva riadne skutkové a právne zdôvodnenie pre posúdenie oprávnenosti nároku žalovaných na bývanie v predmetnom rodinnom dome. Súd opomenul na základe zisteného skutkového stavu a po jeho vyhodnotení, skutkový stav podradiť pod príslušné právne predpisy (nielen ich citovať) a vyvodiť príslušné právne závery. Z rozhodnutia nemožno zistiť, aký právny titul svedčí žalovaným na to, aby predmetný rodinný dom užívali, a to jednak, či už z titulu vlastníckych vzťahov patriacim ich právnym predchodcom, ktoré na nich neprešlo, s ktorou otázkou sa mal súd predbežne vysporiadať, resp. práva na bývanie, ktoré im svedčí. V prejednávanej veci je potrebné vyhodnotiť a posúdiť vlastnícke, resp. spoluvlastnícke vzťahy, ktoré predchádzali súčasnému právnemu stavu, keď je ako vlastník žalovanej nehnuteľnosti evidovaný na LV žalobca a to počnúc od momentu výstavby rodinného domu, ktorý mala pôvodne postaviť G. R. so svojim neb. manželom počas jeho života v rokoch 1947, resp. 1948, v ktorom sa v r. 1949 narodila mladšia dcéra, žalovaná v 1. rade C. H.. To, že predmetný rodinný dom, ktorý mal byť postavený v rokoch 1947 až 1948, stál v čase smrti neb. Š. R., tak, ako to uviedol súd, ešte nevysvetľuje, aký právny vzťah, pokiaľ ide o jeho vlastníctvo, svedčil právnym predchodcom žalovanej v 1. rade, či išlo o výlučné vlastníctvo G. R., resp. spoluvlastníctvo G. R. a jej manžela Š. R., ktorú skutočnosť súd nevyhodnotil. V čase postavenia rodinného domu v r. 1947 - 1948 platilo na Slovensku Uhorské obyčajové právo (do účinnosti tzv. Stredného občianskeho zákonníka do 1.1.1951), od 1.1.1951 na území Slovenska platil zák. č. 141/50 Zb. - Stredný občiansky zákonník a od 1.4.1964 zák. č. 40/1964 Z. z. v znení zmien a noviel. V prvom rade bude preto potrebné posúdiť právny vzťah, ktorý k predmetnej žalovanej nehnuteľnosti - rodinnému domu svedčil G. R. K. Š. R. po jeho výstavbe , ako manželom, a to s ohľadom na platnosť a účinnosť, v tom čase platných právnych predpisov (Uhorské obyčajové právo) a následne posúdiť platnosť ďalších právnych úkonov, ktoré nasledovali po roku 1947, resp. 1949, po smrti Š. R. v r. 1951 (za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka a zák. č. 40/1964 Zb.), posúdiť právne úkony a dedičské konania, ktoré prebehli, so zreteľom na vlastnícke a užívacie vzťahy svedčiace právnym predchodcom žalobcu a právnym predchodcom žalovaných a následne žalobcovi a žalovaným a vyhodnotiť ich platnosť, resp. neplatnosť. Je potrebné vziať na zreteľ, že počas existencie manželstva G. R. K. Š. R., ktorí predmetný rodinný dom mali postaviť v r. 1947 až 1948, neexistoval inštitút bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, že platilo obyčajové právo platné na Slovensku, do účinnosti Stredného občianskeho zákonníka a vychádzať z intertemporálnych ustanovení Občianskeho zákonníka - zák. č. 40/1964 Zb. V odôvodnení rozsudku chýba právne posúdenie vlastníckych a užívacích vzťahov právnych predchodcov žalobcu, právnych predchodcov žalovaných, žalobcu a žalovaných k predmetnému rodinnému domu a to od jeho vzniku - výstavbou v r. 1947-1949, až doposiaľ.
V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu, v intenciách vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), opätovne vyhodnotiť vykonané dokazovanie a posúdiť uplatnený nárok žalobcu, berúc do úvahy právne predpisy platné a účinné v čase vzniku nehnuteľnosti - výstavbou rodinného domu v r. 1947 - 1948 až doposiaľ, vo vzťahu k vlastníckym, resp. k spoluvlastníckych a užívacím právam právnych predchodcov účastníkov konania a následne účastníkov konania, vyrovnať sa s námietkami žalobcu v odvolaní a so skutočnosťami uvedenými žalovanými vo vyjadrení k odvolaniu a rozhodnutie riadne odôvodniť, tak, aby bolo preskúmateľné, pričom v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť z dôvodu, že by porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania (§ 9 ods. 1, § 10 ods. 1 O.s.p.), lebo ak by rozhodol, porušil by právo účastníkov konania na spravodlivý proces, keďže by im odoprel právo namietať správnosť jeho právneho názoru.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 754/04 Zb. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.