Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_3Er-504-2008.pdf
PDF · 71.18 KB
Case nature
Subarea
3Er/504/2008
Uznesenie
Okresný súd Stará Ľubovňa v exekučnej veci oprávneného: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866 proti povinnému: F. N., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom M. A. XXX, XXX XX M. A. o vymoženie sumy 33,19 eur takto
rozhodol:
Súd z a s t a v u j e exekúciu.
Oprávnený a povinný n e m a j ú p r á v o na náhradu trov konania.
Súd n e p r i z n á v a trovy exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Svätoslavovi Mruškovičovi, Exekútorský úrad Prešov.
odôvodnenie:
Oprávnený (SR, v tom čase zastúpená Krajským riaditeľstvom PZ v Prešove) podal exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie peňažnej sumy vo výške 33,19 eur na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Obvodného oddelenia PZ v Starej Ľubovni č. k. AA 1812566 zo dňa 28.3.2007. Súdny exekútor JUDr. Svätoslav Mruškovič požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd udelil poverenie súdnemu exekútorovi dňa 12.1.2009 pod číslom 5710 014798.
Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zrušení rozpočtových organizácií zo dňa 12.12.2012, č.p. SLV-PS-1120/2012 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v zmysle § 21 ods. 11 zák. č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zrušilo ku dňu 31.12.2012, okrem iných aj rozpočtovú organizáciu Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove, a to v súlade s uvedeným ustanovením a po predchádzajúcom písomnom súhlase Ministerstva financií Slovenskej republiky č.p. MF/024448/2012-441 zo dňa 06.11.2012. V zmysle § 21 ods. 13 zák. č. 523/2004 Z.z. práva a povinnosti rozpočtových organizácií prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Súd preto ako so zástupcom oprávneného ďalej konal s Ministerstvom vnútra.
V priebehu exekučného konania exekútor navrhol exekúciu zastaviť z dôvodu preklúzie vymáhaného nároku podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku.
Podľa § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. f) zák. č. 233/1995 Z. z. exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.
Podľa § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.8.2008 rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie.
Preklúzia predstavuje zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. Prípady preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V prípade preklúzie súd prihliadne na zánik práva ex offo, aj keď to účastník konania nenamietne. Prekludovaná pohľadávka sa nemení na naturálnu obligáciu a už nijaké dodatočné uznanie nemôže konvalidovať zánik práva a plnenie prekludovanej pohľadávky je plnením bez právneho dôvodu (plnením nedlhu - indebitum), preto je s ním spojené bezdôvodné obohatenie.
Predmetné ustanovenie § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. bolo novelou priestupkového zákona č. 298/2008 Z.z. vypustené z textu priestupkového zákona, a to ku dňu účinnosti novely dňa 1.9.2008. Zákonodarca pri prijatí novely nezakotvil do priestupkového zákona žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by určovali, či sa má dovtedy platná právna úprava použiť pre rozhodnutia, ktoré boli prijaté do dátumu účinnosti novely, alebo sa má po dátume účinnosti novely použiť vždy už len nová právna úprava, ktorá časovo neobmedzuje výkon rozhodnutí o uložení pokuty za priestupok. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné výkladom vyvodiť, či je v súčasnosti možné pre prípady, kedy boli rozhodnutia o uložení sankcie vydané do účinnosti novely č. 298/2008 Z.z., použiť ustanovenia dovtedy platného § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý upravoval prekluzívnu lehotu pre vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie. Pri výklade nemožno opomenúť požiadavku právnej istoty. Jej uplatnenie znamená možnosť predvídať právne následky v konkrétnej veci. Vyžaduje si stabilitu základných princípov právneho systému, plné rešpektovanie nadobudnutých práv a zásad neretroaktivity, t. j. aby právne normy pôsobili do budúcnosti a nie do minulosti (spätne) a aby sa právne pomery zásadne spravovali právom platným v čase, v ktorom vznikli.
V súlade so všeobecne uznávanou právnou zásadou zákazu retroaktivity právnej normy, treba vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva platného v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Používanie tejto zásady platí pre oblasť práva verejného i pre právo súkromné, avšak s určitými odchýlkami.
Vo vzťahoch, upravujúcich právo súkromné, nemôže právna norma pôsobiť spätne, pokiaľ v zákone jej spätná účinnosť nie je výslovne uvedená. Odlišná situácia však platí pre oblasť práva verejného, osobitne pre oblasť správneho trestania. Novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším. Za takýchto okolností nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší.
Ak však novšia právna norma obsahuje právnu úpravu, podľa ktorej by situácia bola pre jej adresáta nevýhodnejšia, platí v tomto prípade v rámci posudzovania otázok správneho trestania všeobecne platná zásada zákazu retroaktivity právnej normy. Uplatnenie tejto zásady má za následok, že v danom prípade je potrené aplikovať právny predpis, ktorý je pre adresáta výhodnejší. Situácia adresáta právnej normy sa teda nemôže v dôsledku nedostatku právnej úpravy zhoršiť a v prípadoch, v ktorých nie je v zákone upravená jeho spätná účinnosť, nemožno sa riadiť novším právnym predpisom, platným v čase aktuálneho rozhodovania, ak je nová právna úprava pre jej adresáta nevýhodnejšia.
Ak sa právna úprava preklúzie zmení v čase, kedy už prekluzívna lehota začala plynúť, môže sa nový právny predpis použiť na už začaté plynutie prekluzívnej lehoty len vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje alebo ak je to pre účastníka výhodnejšie. Iný postup by mal za následok právnu neistotu a nezodpovedal by všeobecne platnej zásade trestania, upravenej v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Túto zásadu treba použiť aj na prípady správneho trestania. Zásada zákazu retroaktivity je v správnom trestaní všeobecne platná, aj keď ju zákon výslovne neobsahuje v konkrétnom zákonnom ustanovení.
Aplikácia novelizovaného zákona o priestupkoch je z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty pre účastníka, ktorému bola uložená sankcia vymáhaná v tomto konaní, nevýhodnejšia, lebo umožňuje vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie v dlhšej lehote, ako predchádzajúca právna úprava. Novelizovaný zákon o priestupkoch, pokiaľ ide o plynutie prekluzívnej lehoty, preto nemožno použiť v tých prípadoch, kedy prekluzívna lehota začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej v § 88 ods. 1 zák. o
priestupkoch. Prekluzívna lehota, ktorá začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy preto musí podľa nej aj skončiť. Trojročná prekluzívna lehota uplynula v danom prípade dňa 13.4.2010.
Vzhľadom na citovanú zákonnú úpravu a vyššie uvedené skutočnosti súd exekúciu zastavil.
O trovách oprávneného a povinného rozhodol súd podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p. tak, že nemajú právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo zastavené.
O trovách exekučného konania rozhodol súd analogicky podľa § 200 ods. 2 zák. č. 233/95 Z.z. tak, že súdnemu exekútorovi nepriznal trovy exekučného konania, pretože tieto si neuplatnil.
Poučenie:
Proti prvému výroku tohto uznesenia je možné podať odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.
Proti druhému a tretiemu výroku tohto uznesenia odvolanie nie je prípustné (§ 58 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.11.2013 v spojení s 202 ods. 2 O.s.p.).
Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.).