Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-250-2015.pdf
PDF · 86.27 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/250/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: XX XXX XXX, proti žalovaným 1. F. M., naposledy bytom F. O. X., L.. I. XX, t.č. na neznámom mieste, zastúpenej opatrovníčkou MUDr. Evou Korkošovou, Piešťany, Winterova 29, 2. U. Y., bytom F. O. X., R. XXXX/ X, zastúpenému JUDr. Jánom Miadokom, Banská Bystrica, Nám. SNP 2, o zaplatenie 6.213,20 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 2.rade proti rozsudku 4C/335/2013-136 z 9.3.2015 Okresného súdu Spišská Nová Ves
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaný v 2.rade nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal žalovaných v 1., a 2.rade zaplatiť žalobcovi 6.213,20 €, kapitalizovaný úrok z omeškania 59,39 € a ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 6.213,20 € od 7.8.2011 do zaplatenia ako aj zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 2.312,46 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovaným domáhal zaplatenia sumy 6.213,20 € s príslušenstvom, čo odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 28.6.2011 mu bola Slovenskou sporiteľnou a.s., postúpená pohľadávka voči žalovaným, vzniknutá zo zmluvy o poskytnutí úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa 8.10.2004, ktorá vznikla tým, že žalovaná v 1.rade neplnila svoju povinnosť v stanovených termínoch uhrádzať dohodnuté splátky, v dôsledku čoho bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru a za splnenie pohľadávky ručil aj žalovaný v 2.rade. Poukázal na to, že pobyt žalovanej v 1.rade sa zistiť nepodarilo, a preto za opatrovníčku bola ustanovená jej matka. Vzal do úvahy obranu žalovaného v 2.rade, ktorý namietal, že výzvu na plnenie z ručenia mu veriteľ nedoručil v stanovenej lehote odo dňa splatnosti úveru a výzva neobsahovala všetky potrebné doklady požadované zákonom a vzniesol tiež námietku premlčania. Zistil, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2011 Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila žalobcovi pohľadávku voči žalovaným v 1., a 2.rade, ktorá vznikla na základe zmluvy o poskytnutí úveru zo dňa 8.10.2004 a zo zmluvy o ručení z toho istého dňa. Mal za to, že žalovaná v 1.rade neplnila v stanovených termínoch dohodnuté splátky, čím porušila povinnosť vyplývajúcu jej zo zmluvy a po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru bola táto skutočnosť podaním zo dňa 18.7.2011 oznámená žalovaným spolu s vyčíslením dlžnej pohľadávky. Právne vec posúdil podľa § 497, § 502 ods.1, § 503 ods.3 vety druhej, § 504 a § 369 ods.1 Obchodného zákonníka ako aj podľa § 1 ods.1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru,
že v danom prípade medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzavretá spotrebiteľská zmluva. Na základe predložených listinných dôkazov považoval žalobu žalobcu za oprávnenú, keďže mu žalovaní v 1. a 2.rade dlhujú sumu 6.213,20 € ako neuhradené splátky splatné od 20.9.2010 do 20.9.2014, ako aj kapitalizované úroky. K námietkam žalovaného v 2.rade uviedol, že z obsahu dohody o ručení uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným v 2.rade (z čl. II. bod 3) vyplýva, že ručiteľ sa neodvolateľne a bezpodmienečne zaviazal, že na prvú písomnú výzvu veriteľa obsahujúcu jeho vyhlásenie, že dlžník neuhradil pohľadávku riadne a včas, uhradí túto pohľadávku veriteľovi v lehote určenej veriteľom vo výzve, ak by táto lehota vo výzve určená nebola, tak v lehote 10 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Ustanovenie § 263 Obch.zák. v ods. 1 pritom uvádza, že zmluvné strany sa môžu odchýliť od ustanovení zákona alebo jeho jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení presne paragrafovo uvedených v tejto úprave § 263 ods.1 Obch.zák. Táto úprava neobsahuje § 306 ods.1 Obch. zák. a teda nejde o kogentné ustanovenie a zmluvné strany si takto mohli ručenie upraviť spôsobom naznačeným vyššie. S poukazom na § 387, § 392 ods.2, § 397 a § 266 ods.5 Obchodného zákonníka mal za to, že žalobca nežiadal priznať plnenie, resp. uhradiť nezaplatené splátky za štyri roky pred podaním žaloby, ale používa režim Občianskeho zákonníka vyplývajúci z § 101 Občianskeho zákonníka. Nakoľko žalobca v konaní žiadal priznať len splátky splatné od 20.9.2010 do 20.9.2014 a návrh bol na súd podaný 13.8.2013, na námietku premlčania žalovaného v 2.rade prihliadnuť nemohol. Keďže aj úroky z omeškania boli uplatnené podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, žalobe v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Celkom priznaná výška náhrady trov predstavovala sumu 2.312,46 €.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný v 2.rade, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie alebo ho navrhol zmeniť a žalobu zamietnuť. Rozsudok hodnotil ako predčasný a vyhlásený bez objasnenia všetkých relevantných skutkových a právnych okolností prejednávanej veci. Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávnej právnej interpretácie zákona a nesprávne aplikoval § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 303 Obch.zák. je podľa neho ustanovením kogentným, čo znamená, že strany ho nemôžu vylúčiť a ani sa od neho odchýliť. Trval na tom, že žalobca nepreukázal zaslanie výzvy na plnenie a ani to, aby zaslanie výzvy bolo nemožné alebo zbytočné. Nebol predložený žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že pôvodný veriteľ, od ktorého žalobca nadobudol žalovanú pohľadávku, splnil vyššie uvedenú zákonom stanovenú podmienku na to, aby žalobca ako nový veriteľ mohol prevzatú pohľadávku vymáhať priamo od neho ako od ručiteľa. Navyše žalobca, resp. pôvodný veriteľ za obdobie od marca 2007 až do júna, resp. júla 2011 nepreukázal, aby relevantným, zákonom upraveným spôsobom pristúpil k vymáhaniu svojich pohľadávok voči žalovanej v 1.rade ako dlžníčke z poskytnutého úveru. Je tak zrejmé, že žalobca ako veriteľ zanedbal svoje práva voči žalovanej v 1.rade ako dlžníčke, keď po prerušení splácania úveru z jej strany, ku ktorému došlo v marci 2007 až do júna, resp. júla 2011 voči tejto osobe neuplatnil žiadne opatrenia a neuskutočnil žiadne kroky smerujúce k pokračovaniu v splátkach úveru. Žalobca nepreukázal, aby dlžník nesplnil alebo odmietol plniť splatný záväzok napriek doručenej písomnej výzve veriteľa, a preto zo zákona mu nevzniklo právo požadovať splnenie nesplneného záväzku dlžníka priamo od neho ako od ručiteľa. Z opatrnosti trval aj na vznesenej námietke premlčania z dôvodu predpokladu, že k splatnosti celého vymáhaného záväzku mohlo dôjsť na základe porušenia zmluvných podmienok upravených v zmluve o poskytnutí úveru zo dňa 8.10.2004, resp. na základe porušenia podmienok dlžníčkou vyplývajúcich zo všeobecných obchodných podmienok.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d) to vyžaduje verejný záujem.
Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (214 ods. 2 O.s.p., keďže v posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.), za dodržania podmienok stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Žalovaný v 2.rade podané odvolanie podľa jeho obsahu odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods.2 písm.d/ a f/ O.s.p. t.j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ani jeden z týchto uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p..
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia v zásade správne podradil pod hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Podstatnú časť odvolacích námietok žalovaného v 2.rade predstavovalo jeho tvrdenie, že žalobca ani jeho právny predchodca nepreukázali, aby zákonom upraveným spôsobom pristúpili k vymáhaniu pohľadávky voči žalovanej v 1.rade ako dlžníčke z poskytnutého úveru a aby ju vyzvali na plnenie. Túto námietku nemožno pokladať za dôvodnú.
Ustanovenie § 306 ods.1 Obch. zák., na ktoré sa žalovaný v 2.rade odvoláva, má tzv. dispozitívny charakter čo znamená, že právnym úkonom (dohodou) sa môže modifikovať. Závery vyplývajúce z ust. § 306 ods.1 Obch.zák. sú tak relevantné len ak neboli zmluvnými stranami modifikované. Žalovaný v 2.rade v dohode o ručení, uzavretej 8.10.2004 s právnym predchodcom žalobcu sa zaviazal veriteľovi plniť v prípade, ak dlžník (žalovaná v 1.rade) neuhradí pohľadávku riadne a včas, a to aj bez doručenia
výzvy na plnenie dlžníkovi. Bez ohľadu na uvedené nie je opodstatnená ani námietka, že v danej veci nebola splnená podmienka doručenia písomnej výzvy dlžníkovi. Hoci § 306 ods.1 Obch.zák. vyžaduje písomnú formu výzvy veriteľovi, nestanovuje však bližšie obsah výzvy ani spôsob, akým sa má dlžníkovi doručiť. Podľa zaužívanej súdnej praxe sa podanie žaloby, ktorou sa uplatňuje zaplatenie dlhu, považuje za kvalifikovanú výzvu dlžníkovi na plnenie. Jej účinky nastanú spravidla doručením žaloby dlžníkovi. Žaloba bola dlžníkovi - žalovanej v 1.rade opakovane viackrát doručovaná na jej adresu a vrátila sa z rôznych dôvodov na súd ako nedoručená. Opatrovníčke žalovanej v 1.rade však žaloba bez akýchkoľvek pochybností bola doručená 29.10.2014. Nemožno pochybovať ani o tom, že žalovaná v 1.rade o predmete sporu bola informovaná, o čom svedčí aj úradný záznam o telefonickom rozhovore konajúcej samosudkyne so žalovanou 28.7.2014.
Vychádzajúc z uvedeného nebolo možné zamietnuť žalobu voči žalovanému v 2.rade len z dôvodu, že priamo dlžníčku veriteľ na plnenie nevyzval.
Súd prvého stupňa sa správne vyporiadal aj s námietkou premlčania vznesenou žalovaným v 2.rade. Z predložených dôkazov nie je sporné, že v prejednávanej veci ide o nároky zo zmluvy o splátkovom úvere, uzatvorenej podľa § 497 až § 507 Obch.zák. Je zrejmé, že aj keď v úverovej zmluve bolo dohodnuté splácanie úveru v splátkach, nešlo o čiastkové plnenie podľa § 392 ods.2 Obch.zák., ale o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach, v dôsledku čoho za lehotu splatnosti je nutné považovať lehotu na splatenie celého úveru. Žalobca pre neuhrádzané splátky mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil ku dňu 18.7.2011. Keďže žaloba súdu prvého stupňa bola doručená 13.8.2013, možno len súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa o nepremlčaní nároku.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Žalovaný v 2.rade v odvolacom konaní nemal úspech, a preto nemá právo na náhradu jeho trov (§ 142 ods.1, § 224 ods.1 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.