Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12C/2/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II samosudkyňou JUDr. Hanou Posluchovou v právnej veci navrhovateľa: Slovnaft, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO: 31 322 832, proti odporkyni I.. J. K., A.. F. XX, M. S., zastúpenej: Mgr. Pavol Kundrik, advokát, Klimkovičova 1, 841 01 Bratislava, o zaplatenie 3.509,06 EUR s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Návrh sa z a m i e t a.

Navrhovateľ je p o v i n n ý uhradiť odporkyni náhradu trov konania 600,20 Eur k rukám je právneho zástupcu , a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Uznesením č.k. -647 zo dňa 27.11.2014, právoplatným dňa XX.XX.XXXX bol v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. v právnej veci navrhovateľky: I.. J. K. proti odporcovi: Slovnaft, a. s., vylúčený na samostatné konanie vzájomný návrh odporcu doručený konajúcemu súdu dňa 16.01.2014. Vzájomným návrhom sa odporca - v tomto konaní navrhovateľ, domáhal zaplatenia istiny 3.509,06 Eur so 6 % úrokom z omeškania ročne od 28.02.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Návrh bol odôvodnený tým, že dňa 17.09.2008 bola odporkyni zo strany navrhovateľa doručená výpoveď z dôvodu organizačnej zmeny podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V rámci plynutia zákonnej výpovednej doby sa odporkyňa stala dňa XX.XX.XXXX pracovne neschopnou (PN), pričom tento stav nepretržite trval do XX.XX.XXXX. Uvedená skutočnosť mala za následok, že pracovný pomer odporkyne v nadväznosti na doručenú výpoveď skončil v súlade s § 64 ods. 2 Zákonníku práce až uplynutím posledného dňa ochrannej doby (PN). V súlade s ustanovením § 76 Zákonníka práce bolo odporkyni vo výplatnom termíne za mesiac september 2009 vyplatené odstupné vo výške dvojnásobku jej priemerného zárobku, v celkovej výške 3.470,78 € brutto. V zmysle Pracovného poriadku SLOVNAFT, a.s., bod 3.7.3 Rekvalifikačné kurzy zamestnávateľ poskytuje zamestnancom, ktorých pracovný pomer končí z dôvodov uvedených v ustanovení § 63 ods. 1 písmeno a) a b) Zákonníka práce možnosť účasti na rekvalifikačných kurzoch za účelom získania vedomostí a zručností, ktoré zamestnancovi umožnia uplatniť sa v inej práci na trhu práce. Na základe vyššie uvedeného navrhovateľ odporkyni poukázal vo výplatnom termíne za mesiac august 2009 úhradu za jej rekvalifikáciu v celkovej výške 897,29 € brutto. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, č.k. -352 zo dňa 25.02.2011, potvrdeného Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. -422 zo dňa 22.11.2011 bolo skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou navrhovateľke vyslovené za neplatné. Nadobudnutím právoplatnosti predmetných rozsudkov, t.j. 27.02.2012, v celom rozsahu odpadol právny dôvod na základe ktorého došlo zo strany navrhovateľa k vyplateniu odstupného odporkyni. Vo svetle vyššie uvedených skutočností navrhovateľ listom zo dňa 10.04.2012 požiadal odporkyňu o vrátenie odstupného

v plnej výške. Na túto žiadosť odporkyňa zaslala navrhovateľovi odpoveď, že nárok navrhovateľa na vrátenie odstupného uznáva a navrhuje ho riešiť započítaním proti jej nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Vzhľadom na skutočnosť, že možnosť účasti na rekvalifikačnom kurze, resp. nárok zamestnanca v tomto smere je viazaný na skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov, právoplatným vyslovením neplatnosti skončenia pracovného pomeru odporkyne došlo rovnako aj k odpadnutiu dôvodu, na základe ktorého navrhovateľ uhradil odporkyni náklady na jej rekvalifikáciu. Právoplatnosťou rozhodnutia o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru vzniklo na strane odporkyne bezdôvodné obohatenie v celkovej výške 4.368,07 Eur brutto (odstupné vo výške 3.470,78 € + rekvalifikácia vo výške 897,29 €), ktoré do dnešného dňa nevydala navrhovateľovi. V období vyplatenia odstupného finančné plnenie v rozsahu vyplatenia odstupného nepodliehalo odvodovej povinnosti, čo znamená, že odporca z uvedenej čiastky odviedol za odporkyňu daň vo výške 19%, pričom na účet odporkyne bola následne pripísaná čiastka vo výške 2.811,33 € (odstupné v hrubom vo výške 3.470,78 € mínus 659,45 €, čo predstavuje 19% daň). Suma poskytnutá na rekvalifikáciu navrhovateľky podliehala okrem daňovej aj odvodovej povinnosti na nemocenské poistenie, pričom na účet navrhovateľky bola poukázaná suma vo výške 697,73 € (suma na rekvalifikáciu v hrubom vo výške 897,29 € - 35,89€ (4% odvody na NP)- 163,67€ (19% daň).

Odporkyňa sa k návrhu vyjadrila podaním doručením súdu dňa 2.11.2015, pričom uviedla, že vedomosti a zručnosti získané rekvalifikačným kurzom v plnej miere uplatnila u navrhovateľa ako zamestnávateľa, v súlade s HR_0R5_SN Pracovným poriadkom. Má preto za to, že zamestnávateľovi nevznikol právny nárok na ich vrátenie, a to aj z dôvodu, že tým by jej spôsobil škodu, nakoľko si ich najprv musela uhradiť z vlastných finančných zdrojov. Zároveň z dôvodu opatrnosti vzniesla námietku premlčania pohľadávky.

Ďalej vo svojom písomnom podaní doručenom súdu dňa 16.02.2016 odporkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázala na ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce, ktoré chráni postavenie zamestnanca tým, že vydanie bezdôvodného obohatenia podmieňuje naplnením ďalších predpokladov. Zamestnanec je povinný vydať zamestnávateľovi bezdôvodné obohatenie spočívajúce v peňažnom plnení zamestnávateľa len vtedy, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. Odporkyňa vyjadrila názor, že odstupné ani náklady za rekvalifikačný kurz neboli navrhovateľom nesprávne určené a ani omylom vyplatené. Navrhovateľ aj odporkyňa poznali v danom čase dôvod vyplatenia sumy 3.509,06 EUR, ktorým bolo skončenie pracovného pomeru. Z vyjadrení navrhovateľa nevyplýva, že suma bola určená nesprávne alebo, že by bola vyplatená odporkyni omylom. Navrhovateľ celý čas považoval výpoveď danú odporkyni za platnú, čo sa snažil preukázať aj v konaní sp. zn. . Zároveň na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane zamestnanca spočívajúceho v peňažnom plnení ustanovuje trojročnú premlčaciu lehotu, ktorá začína plynúť odo dňa výplaty peňažných súm. Ako vyplýva z návrhu navrhovateľa suma 697,73 EUR (897,29 EUR brutto) bola vyplatená odporkyni vo výplatnom termíne za mesiac august 2009 a suma 2.811,33 EUR (3.470,78 EUR brutto) bola vyplatená vo výplatnom termíne za mesiac september 2009. Trojročná premlčacia lehota tak uplynula najneskôr v septembri/októbri 2012. Navrhovateľ uplatnil svoj nárok na zaplatenie sumy 3.509,06 Eur až dňa 16.01.2014, teda cca 16 mesiacov po uplynutí premlčacej lehoty. Bez ohľadu na uvedené skutočnosti považuje odporkyňa nárok navrhovateľa za neopodstatnený, a to s poukazom na § 17 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Formulácia "... nespôsobil výlučne sám ..." predpokladá istú mieru účasti zamestnávateľa na neplatnosti právneho úkonu. Nakoľko neplatnosť výpovede bola spôsobená výlučne konaním zo strany navrhovateľa ako zamestnávateľa, odporkyňa túto neplatnosť nespôsobila a teda jej neplatnosť výpovede ani nemôže byť na ujmu, t. j. u odporkyne nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Uvedený právny záver potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 20.12.2010. Rovnaký záver, že o bezdôvodné obohatenie ide v prípadoch, keď zamestnanec prijal od zamestnávateľa plnenie na základe neplatného úkonu, len vtedy, ak neplatnosť právneho úkonu spôsobil zamestnanec sám, potvrdzuje aj právna teória. Tvrdenia navrhovateľa, že odporkyňa listom zo dňa 24.04.2012 uznala nárok navrhovateľa na vrátenie odstupného, považuje odporkyňa za zavádzajúce a nepravdivé. Odporkyňa len v dobrej viere a snahe ukončiť spor medzi účastníkmi konania navrhla vec vyriešiť započítaním vzájomných nárokov. ako taký inštitút uznania dlhu neupravuje, upravuje len uznanie záväzku nahradiť škodu podľa 191 ods. 3 ZP. Medzi navrhovateľom a odporkyňou nedošlo ani k uzatvoreniu dohody o sporných nárokoch podľa § 32 Zákonníka práce, a teda odporkyňa nárok navrhovateľa nikdy neuznala. Odporkyňa z uvedených dôvodov žiadala návrh zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia.

Vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 23.03.2016 navrhovateľ k námietke premlčania vznesenej odporkyňou uviedol, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenie nevznikol v roku 2009, ale po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave dňa XX.XX.XXXX. Navrhovateľ mal za to, že pracovný pomer s odporkyňou bol ukončený platne a boli to súdne rozhodnutia, ktoré určili, že ukončenie pracovného pomeru nebolo platné. Je nelogické a v rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho konania, aby zamestnávateľ v prípade súdneho sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru musel bez ohľadu na jeho výsledok už počas jeho priebehu žiadať o vydanie bezdôvodného obohatenia. Ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce sa podľa názoru navrhovateľa pre takéto prípady nemôže aplikovať. Argument, že pokiaľ zamestnávateľ spôsobil neplatnosť právneho úkonu, nemôže požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia od zamestnanca je ústavne nekonformný a súčasne je aj v rozpore s článkom 2 Zákonníka práce. V prejednávanom prípade súd vyslovil, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľom bolo neplatné a zároveň určil, že pracovný pomer naďalej trvá . Do dnešného dňa súd nerozhodol o výške mzdových nárokov odporkyne a jej tvrdeniach o údajnej diskriminácii ( v konaní sp. zn. ). V prípade ak by bol prijatý záver o nemožnosti požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia navrhovateľom ako zamestnávateľom voči odporkyni ako zamestnankyni, navrhovateľ by tak bol sankcionovaný ešte ďalším spôsobom. Ďalej odporca v tomto svojom vyjadrení uviedol, že je pravdou, že suma 697,73 € skutočne nebola vyplatená odporkyni. Táto suma však predstavuje nepeňažné plnenie, ktoré navrhovateľ uhradil za absolvovanie rekvalifikačného kurzu na základe výberu zamestnanca, ktorého sa dotýka organizačná zmena a to na základe Dohody o absolvovaní rekvalifikačného kurzu zo dňa 15.01.2009 (kondičné jazdy) a 26.08.2009 (audítorské skúšky a literatúra). Pokiaľ odporkyňa oba rekvalifikačné kurzy absolvovala a neskôr bolo rozhodnuté, že ukončenie pracovného pomeru, ku ktorému sa tieto rekvalifikačné kurzy vzťahujú, je neplatné, je nepochybné, že sa bezdôvodne obohatila.

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré tvoria obsah spisu ako aj pripojením spisu tunajšieho súdu sp. zn. na nahliadnutie a zistil tento skutkový stav:

Čiastočným rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, č.k. -352 zo dňa 25.02.2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. -422 zo dňa 22.11.2011 bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou danou navrhovateľke ( v tomto konaní odporkyne ) listom odporcu (v tomto konaní navrhovateľa ) zo dňa 17.09.2008. Čiastočný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX.

Nahliadnutím do pripojeného spisu sp. zn. súd zistil, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -422 bol vyhlásený na pojednávaní dňa 22.11.2011 za prítomnosti poverenej zástupkyne odporcu JUDr. Nory Félovej.

Podľa mzdového listu odporkyne za rok 2009 jej malo byť v mesiaci august 2009 navrhovateľom poskytnuté plnenie - nepeňažný príjem za rekvalifikáciu 897,29 Eur v brutto vyjadrení a v mesiaci september 2009 plnenie titulom odstupného 3.470,78 Eur v brutto vyjadrení.

Z listu navrhovateľa zo dňa 10.04.2012, ktorý odporkyňa prevzala dňa 16.04.2012 súd zistil, že odporkyňu vyzval na vrátenie odstupného vo výške 3.470,78 Eur.

Z listu odporkyne zo dňa 24.04.2012, ktorý navrhovateľ v tento deň aj prevzal, súd zistil, že odporkyňa navrhla riešiť nárok zamestnávateľa na vrátenie odstupného započítaním proti jej nároku na náhradu mzdy za obdobie od 21.9.2009 do dňa nástupu do práce.

Podľa Pracovného poriadku SLOVNAFT, a.s., bod 3.7.3 - Rekvalifikačné kurzy zamestnávateľ poskytuje pre zamestnancov možnosť účasti na rekvalifikačných kurzoch za účelom získania vedomostí a zručností, ktoré zamestnancovi umožnia uplatniť sa v inej práci u zamestnávateľa prípadne na trhu práce v prípade skončenia pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) - c) Zákonníka práce.

Súd zistil, že medzi navrhovateľom a odporkyňou bola dňa 26.08.2009 uzavretá Dohoda o absolvovaní rekvalifikačného kurzu na základe výberu zamestnanca, ktorého sa dotýka organizačná zmena, s názvom kurzu: kondičné jazdy a s cenou kurzu: 165,97 Eur bez DPH, ktorej úhrada zamestnávateľom

mala byť pre zamestnanca nepeňažným príjmom a v súlade so zákonom č. 595/2003 Z.z. mal byť zamestnávateľ oprávnený vykonať zdanenie nepeňažného príjmu.

Súd zistil, že medzi navrhovateľom a odporkyňou bola dňa 26.08.2009 uzavretá Dohoda o absolvovaní rekvalifikačného kurzu na základe výberu zamestnanca, ktorého sa dotýka organizačná zmena, s názvom kurzu: preplatenie skúšok ACCA F7-FR, ACCA F9-FM s cenou kurzu: 148,61 Eur, ďalej s názvom kurzu: preplatenie literatúry za skúšky ACCA F7 a F9 s cenou kurzu: 181,93 Eur a tiež s názvom kurzu: poplatok CIA Application + Skúšky CIA I až III s cenou kurzu: 400,78 Eur. Úhrada rekvalifikačného kurzu zamestnávateľom mala byť pre zamestnanca nepeňažným príjmom a v súlade so zákonom č. 595/2003 Z.z. mal byť zamestnávateľ oprávnený vykonať zdanenie nepeňažného príjmu.

Súd zistil, že v odpovedi Základnej organizácie Odborového zväzu Chémia SR, Odborový výbor Slovnaft a.s. zo dňa 5.8.2009 na výzvu odporkyne o súčinnosť v súvislosti s nepreplatením nákladov na rekvalifikáciu bola odporkyňa uistená o riešení situácie v súlade so zákonom, vnútornými predpismi a kolektívnou zmluvou.

Z listu navrhovateľa zo dňa 3.06.2009 adresovaného odporkyni súd zistil, že odporkyni bolo potvrdené prijatie ňou predložených dokladov o registrácii CIA1, CIA2, CIA 3 a CIA Applikation a bol jej daný prísľub, že po podpise dohody o absolvovaní rekvalifikačného kurzu jej budú preplatené položky na úhradu rekvalifikačných kurzov, ktoré absolvovala.

Z listu navrhovateľa zo dňa 11.06.2009 adresovaného odporkyni súd zistil, že odporkyni boli v prílohe na podpis zaslané dohody o absolvovaní rekvalifikačného kurzu na základe výberu zamestnanca, ktorého sa dotýka organizačná zmena a bol jej daný prísľub, že po doručení (ňou podpísaného ) exempláru dohody jej budú preplatené položky na úhradu rekvalifikačných kurzov, ktoré absolvovala.

Z výpisu z účtu navrhovateľa zo dňa 31.08.2009 súd zistil, že v tento deň navrhovateľ uhradil odporkyni na jej účet sumu 731,32 Eur.

Súd zistil, že na mzdovom liste odporkyne za mesiac august 2009 je evidovaná položka: "Hrubé nepeňažné príjmy, SN- nepeňaž. príjem-rekvalifikačné kurzy" v sume 897,29 Eur. Súd tiež zistil, že je tam evidovaná položka "Hrubé peňažné príjmy, SN- voliteľný sociálny príspevok" v sume 133,- Eur a tiež položka "Hrubé peňažné príjmy, SF- peň. príspevok- sociálna výpomoc" v sume 100,- Eur, pričom v položke označenej ako " na účet/ výplatu" nie je uvedená žiadna suma.

Z obsahu podania odporkyne zo dňa 18.02.2013 založeného na č.l. 530-534 v spise tunajšieho súdu vedeného pod sp. zn. , ktorého kópiu predložil súdu navrhovateľ ako prílohu podania doručeného dňa 26.04.2016, súd zistil, že odporkyňa sa (v konaní sp. zn. v postavení navrhovateľky) na strane 4 v časti B) "Započítanie vyplateného odstupného" vyjadrila k podaniu navrhovateľa zo dňa 11.12.2012 ( v postavení odporcu v konaní sp. zn. ) a uviedla nasledovné: "Navrhovateľka týmto uvádza, že so započítaním, navrhnutým odporcom súhlasí. Navrhovateľka sa domnieva, že na pracovnoprávne vzťahy by sa mala aplikovať s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce úprava započítania v Občianskom zákonníku (§ 580 až § 581). Zároveň poukazuje na to, že listom zo dňa 24.04.2012, ktorého fotokópia bola súdu predložená, sama požiadala odporcu o zápočet odstupného oproti jej nároku na náhradu mzdy. "

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporkyni bolo navrhovateľom vyplatené odstupné. Odporkyňa sporovala iba výšku reálne vyplateného odstupného, keď na pojednávaní dňa 5.5.2016 uviedla, že jej síce bolo vyplatené odstupné, avšak nevie presne v akej výške. Poukázala na to, že navrhovateľ dôkazy v tomto smere nepredložil a jej na účet prichádzali aj iné platby od navrhovateľa, pričom ani v konaní sp. zn. sa o konkrétnej výške vyplateného odstupného nehovorilo.

Medzi účastníkmi sa tiež v priebehu konania ustálilo, že odporkyni boli navrhovateľom preplatené pôvodne ňou uhradené náklady za rekvalifikačné kurzy, keď odporkyňa v tejto súvislosti potvrdila prijatie platby 731,32 Eur dňa 31.08.2009. Na pojednávaní dňa 5.5.2016 však spochybnila reálnu výšku preplatenia týchto nákladov, nakoľko uvedená suma nezodpovedá sume, ktorá podľa tvrdenia navrhovateľa v návrhu mala predstavovať netto vyjadrenie tejto úhrady, t.j. nezodpovedá sume 697,73 Eur predstavujúcej v hrubom výšku 897,29 € ( mínus 35,89 € ako 4%-tné odvody na nemocenské

poistenie mínus 163,67€ ako 19%-tná daň). V tejto súvislosti poukázala tiež na to, že v mzdovom liste za august 2009 sú evidované aj položky sociálnych príspevkov, takže nie je zrejmé, čo zahŕňa suma 731,32 Eur.

Odporkyňa vo svojich výpovediach v konaní pred súdom taktiež uviedla, že sa necíti by dlžná a nikdy svoj dlh voči navrhovateľovi neuznala. Dôvodom vzniknutej situácie je neplatnosť výpovede, ktorú zapríčinil navrhovateľ výlučne sám tým, že porušil . V konaní sp. zn. prebehlo doteraz 12 pojednávaní a ona musela vynaložiť finančné aj časové úsilie k tomu, aby svoju pravdu preukázala. Navrhovateľ bol neúspešný už v prvostupňovom konaní o neplatnosť výpovede, mohol teda predpokladať svoju neúspešnosť v konaní a mal dostatočný časový priestor, aby svoju pohľadávku ( včas ) uplatnil.

Poverený zástupca navrhovateľa v konaní pred súdom zotrval na podanom návrhu, žiadal, aby súd rozhodol rozsudkom pre uznanie, nevedel vysvetliť rozdiel medzi sumou 697,73 Eur uplatnenou za rekvalifikačné kurzy vo vzájomnom návrhu a sumou 731,32 Eur poukázanou na účet odporkyne dňa 31.08.2009 údajne práve titulom preplatenia ňou absolvovaných rekvalifikačných kurzov. Rovnako sa nevedel vyjadriť ani k odporkyňou vytýkaným nedostatkom mzdového listu za mesiac august 2009.

Podľa § 76 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ak pracovný pomer zamestnanca trval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí mu odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.

Podľa § 77 citovaného zákona neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

Podľa § 222 ods. 1,2,3 citovaného zákona ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať. Bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na čí úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Podľa § 222 ods. 6 citovaného zákona vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od ich výplaty.

Podľa § 1 ods. 4 citovaného zákona ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 100 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Na základe vykonaného dokazovania, citovaných zákonných ustanovení a s poukazom na odporkyňou vznesenú námietku premlčania, súd považuje návrh navrhovateľa za nedôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol.

Súd mal v konaní za preukázané, že odporkyni bola dňa 17.09.2008 zo strany navrhovateľa daná výpoveď z pracovného pomeru, ktorá však bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, č.k. -352 zo dňa 25.02.2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. -422 zo dňa 22.11.2011, určená za neplatnú. Ďalej mal súd v konaní preukázané, že v mesiacoch august 2009 a september 2009 navrhovateľ odporkyni poskytol plnenia v súvislosti s ním danou výpoveďou, a to jednak titulom odstupného v zmysle § 76 ods. 1 Zákonníka práce ako aj titulom úhrady za rekvalifikačné kurzy v zmysle Pracovného poriadku SLOVNAFT, a.s., bod 3.7.3 Rekvalifikačné kurzy a v zmysle dôhod o absolvovaní rekvalifikačných kurzov na základe výberu zamestnanca, ktorého sa dotýka organizačná zmena.

Premlčanie je kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať.

S poukazom na vznesenú námietku premlčania má súd za to, že nárok navrhovateľa na zaplatenie dlžnej sumy s príslušenstvom je premlčaný. Podľa ustanovenia § 222 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý upravuje dôvody vzniku bezdôvodného obohatenia, bezdôvodným ohohatením je aj plnenie z neplatného právneho úkonu. V danom prípade bezdôvodné obohatenie odporkyne nevzniklo tak, ako to tvrdí navrhovateľ, t.j. plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovede ako dôvode skončenia pracovného pomeru má totiž len deklaratórny charakter, keď určuje, že výpoveď je ( od počiatku ) neplatná. Takže k bezdôvodnému obohateniu odporkyne došlo už prijatím plnení v súvislosti s neplatnou výpoveďou v auguste a septembri 2009. Vzájomný návrh bol podaný dňa 16.01.2014, teda po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby, ktorú v pracovnoprávnych vzťahoch upravuje ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce. Pokiaľ navrhovateľ v konaní namietal, že ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce sa podľa jeho názoru na tento prípad nemôže aplikovať, súd poukazuje na skutočnosť, že i v prípade aplikácie ustanovenia § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, upravujúceho premlčanie bezdôvodného obohatenia, by bolo právo navrhovateľa na jeho vydanie premlčané, a to z dôvodu uplynutia tak 3-ročnej objektívnej premlčacej doby (plynúcej odo dňa poskytnutia plnení v auguste a septembri roku 2009) ako aj 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby (plynúcej najneskôr odo dňa vyhlásenia potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. -422 dňa 22.11.2011, na ktorom bola prítomná aj zástupkyňa navrhovateľa). Navrhovateľovi nič nebránilo, aby kedykoľvek v priebehu konania sp. zn. o neplatnosť skončenia pracovného pomeru s odporkyňou, teda ešte v rámci plynutia premlčacej doby ( do septembra 2012), podal samostatnú žalobu alebo vzájomný návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia odporkyňou. Následne uvedená procesná situácie mohla byť riešená prerušením konania o takomto návrhu do právoplatného skončenia konania o neplatnosť výpovede, resp. o vzájomnom návrhu sa mohlo rozhodnúť spolu s rozhodnutím o určení neplatnosti výpovede. Navrhovateľ však uplatnil svoj nárok na zaplatenie sumy 3.509,06 Eur vzájomným návrhom až dňa 16.01.2014, teda cca 16 mesiacov po uplynutí ( objektívne určenej ) premlčacej doby a viac než 2 roky potom, čo sa dozvedel o právoplatnom určení neplatnosti výpovede pri vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu. Zmyslom inštitútu premlčania je požiadavka právnej istoty, ktorá sa prejavuje i v tom, aby nepretrvávali nevyjasnené právne vzťahy a neuspokojené práva bez časového obmedzenia po neprimerane dlhú dobu, a ktorá má motivovať veriteľov, aby svoje práva uplatňovali včas. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tak ako pre veriteľa je významnou hodnotou právneho štátu vymožiteľnosť práva, pre dlžníka je rovnako významnou hodnotou naplnenie princípu právnej istoty. Z uvedeného je zrejmé, že všeobecný súd je povinný riešiť spory vedené pred ním so zohľadnením všetkých princípov právneho štátu a hľadať v situácii, keď sa záujmy účastníkov konania vedeného pred ním dostanú do rozporu, ústavnú rovnováhu medzi nimi. Súd tu dáva do pozornosti aj zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej "vigilantibus iura scripta sunt" t. j. "práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním ich môžu strácať. Hoci premlčaním právo ako také nezaniká, súdu s

poukazom na odporkyňou vznesenú námietku premlčania nezostalo iné, ako návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť.

Súd nemohol návrhu vyhovieť ani s ohľadom na ustanovenie § 17 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám, ako na to správne poukázala v priebehu konania odporkyňa. Ochranná funkcia pracovného práva v zmysle ochrany slabšej strany je stále základným a najdôležitejším cieľom sledovaným pracovným právom a je dôvodom jeho samotnej existencie ako osobitného odvetvia súkromného práva. Tomu korešponduje zvýšená ochrana zamestnanca v prípade neplatnosti právneho úkonu v citovanom ustanovení Zákonníka práce. Nakoľko neplatnosť výpovede bola spôsobená výlučne konaním zo strany navrhovateľa ako zamestnávateľa, odporkyňa túto neplatnosť nespôsobila a teda neplatnosť výpovede jej nemôže byť na ujmu. Uvedený právny záver potvrdzuje aj odporkyňou citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 20.12.2010, podľa ktorého: "Pre posúdenie, či z dôvodu neplatnosti právneho úkonu vznikol záväzok i bezdôvodného obohatenia alebo záväzok zo zodpovednosti za škodu, je významné, ktorý z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu neplatnosť právneho úkonu spôsobil, resp. či neplatnosť právneho úkonu bola spôsobená oboma účastníkmi. Ak neplatnosť právneho úkonu spôsobí výlučne zamestnanec, len v takom prípade je taký neplatný právny úkon na ujmu zamestnanca a zamestnanec je povinný vydať prípadné bezdôvodné obohatenie za splnenia zákonných predpokladov. Pokiaľ však neplatnosť právneho úkonu spôsobí zamestnávateľ výlučne sám, resp. spolu so zamestnancom, takáto neplatnosť nemôže byť na ujmu zamestnanca.... "

Navrhovateľ tiež v konaní tvrdil, že odpoveď odporkyne na jeho žiadosť o vrátenie odstupného v jej liste zo dňa 24.04.2012, kde uviedla, že nárok navrhovateľa na vrátenie odstupného uznáva a navrhuje ho riešiť započítaním proti jej nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, treba považovať za uznanie dlhu. Tu sa súd stotožnil s argumentáciou odporkyne, že ako taký inštitút uznania dlhu neupravuje, upravuje len uznanie záväzku nahradiť škodu podľa 191 ods. 3 a subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy je možné len v časti jeho všeobecných ustanovení. Súd navyše konštatuje, že uvedený list odporkyne ani nespĺňa náležitosti uznania dlhu v zmysle ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka. To napokon vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 26.04.2016 uznal aj samotný navrhovateľ, keď uviedol, že list odporkyne zo dňa 24.04.2012 k otázke vrátenia odstupného nie je možné považovať za písomné uznanie nároku navrhovateľa. Poukázal však na obsah podania odporkyne zo dňa 18.02.2013 založeného na č.l. 530-534 v spise tunajšieho súdu vedeného pod sp. zn. , kde sa odporkyňa na strane 4 v časti B) "Započítanie vyplateného odstupného" vyjadruje k podaniu navrhovateľa zo dňa 11.12.2012. Tento jej písomný úkon je potrebné podľa názoru navrhovateľa posudzovať ako písomné uznanie nároku v konaní pred súdom v zmysle ustanovenia § 153a Občianskeho súdneho poriadku, keď odporkyňa predmetným podaním zo dňa 18.02.2013 adresovaným súdu uplatnený nárok navrhovateľa na vrátenie vyplateného odstupného uznala v plnom rozsahu čo do základu a výšky. Navrhovateľ preto v zmysle ustanovenia § 153a Občianskeho súdneho poriadku žiadal súd, aby v časti návrhu o zaplatenie sumy 2.811,33 € s prísl. rozhodol rozsudkom na základe čiastočného uznania nároku odporkyňou.

Podľa § 153a ods. 1, 2 O.s.p. ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ alebo ak sa žalobca vzdá pred súdom svojho nároku, súd rozhodne rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku. Rozhodnúť spor rozsudkom na základe čiastočného uznania nároku možno len na návrh žalobcu a na základe úplného alebo čiastočného vzdania sa nároku len so súhlasom žalovaného.

Uznanie nároku v zmysle cit. ust. O.s.p. je procesným úkonom odporcu, ktorý sa vzťahuje na navrhovateľom uplatnený nárok, a ktorý vyvolá povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre uznanie. K tomu súd konštatuje, že k procesnému prejavu odporkyne, na základe ktorého by súd podľa názoru navrhovateľa mal mať povinnosť rozhodnúť rozsudkom pre uznanie, nedošlo v tomto konaní, ale v ( inom súdnom ) konaní vedenom pod sp. zn. , kde navyše odporkyňa má postavenie navrhovateľky. S obsahom jej podania zo dňa 18.02.2013 sa preto vysporiada súd v označenom konaní pri posudzovaní námietky započítania vznesenej tam navrhovateľom v postavení odporcu.

Pre úplnosť súd uvádza, že odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, v akej výške bolo reálne odporkyni vyplatené odstupné a preplatené náklady na rekvalifikáciu, keď síce

odporkyňa nepoprela prijatie plnení titulom odstupného a titulom preplatenia nákladov na rekvalifikačné kurzy, avšak spochybnila ich skutočnú výšku. Navrhovateľ pritom v konaní súdu nepredložil ani nenavrhol vykonať dôveryhodný a nespochybniteľný dôkaz preukazujúci práve túto výšku. Preto odhliadnuc od námietky premlčania vznesenej odporkyňou by súd musel i z tohto dôvodu návrh navrhovateľa zamietnuť.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd o trovách konania rozhodol v zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania, ktoré predstavuje náhrada trov právneho zastúpenia odporkyne advokátom v sume 600,20 € za 4 úkonov právnej služby po 131,13 € za jeden úkon (1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. písomné podanie na súd, 3.účasť na pojednávaní dňa 14.04.2016, 4. účasť na pojednávaní dňa 05.05.2016 ) a za 1 úkon právnej služby v sume 41,36 Eur ( odročené pojednávanie dňa 15.02.2016) plus režijný paušál 5x 8,58 € podľa § 149 ods. 1 O. s. p., § 10 ods. 1, § 13a ods. 1, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava II, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania Ak povinný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na exekúciu.