Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-310-2015.pdf
PDF · 84.42 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/310/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporkyni: Y. J., nar. X.X.XXXX, bytom P.-U., Z. XXXX/XX, o zaplatenie 1.098,06 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č.k. 5C/442/2013-143 zo dňa 8.1.2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporkyne domáhal zaplatenia sumy 1.098,06 Eur s príslušenstvom, v celom rozsahu zamietol. Druhou výrokovou vetou odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 710, § 708 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka ako i ust. § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 879f ods. 3, 4, § 879j, 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 písm. a), b), § 6 ods. 3, § 23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. a), b), § 1 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, s použitím § 5b, 4 ods. 8, § 7 ods. 1, 2, § 2 písm. u), § 8 ods. 3, 4 zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa. Súd vychádzal zo skutkových zistení z vykonaného dokazovania, že právny predchodca navrhovateľa spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. sa zmluvou zo dňa 30.4.2003 č. XXXXXXXXXX/XXXX zaviazal zriadiť pre odporkyňu bežný účet v mene SKK s periodicitou výpisov z účtu mesačne, poštou. Odporkyňa v ten istý deň uzavrela aj zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty, na základe ktorej právny predchodca navrhovateľa vydal odporkyni platobnú kartu k účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX. Z prehľadu o transakciách na úverovom účte súd zistil, že poslednú úhradu odporkyňa uskutočnila dňa 15.10.2008 a posledný výber dňa 16.10.2008. Poslednou položkou evidovanom v prehľade transakcii je bezhotovostný vklad emisný z účtu AN1 bez poplatku zo dňa 22.7.2011. Dňa 2.4.2009 je evidovaný poplatok za zrušenie účtu. Podľa Dohody o uznaní záväzku zo dňa 8.1.2013 odporkyňa uznala záväzok navrhovateľa čo do právneho dôvodu a výšky, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa a.s. číslo zákazníka XXXXXXXXXXX zo dňa 25.5.2007 ktorý pozostáva z istiny 1.098,06 Eur, ostatného príslušenstva podľa zmluvy 208,15 Eur, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.098,06 Eur od 27.9.2012 do dňa zaplatenia a nákladov na inkasné konanie vo výške 133,96 Eur. V poslednej vete tohto odseku bolo uvedené, že odporkyňa vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Z dotazníka k Dohode o uznaní záväzku a Rozhodcovskej zmluve zo dňa 8.1.2013 vyplýva, že odporkyňa súhlasila so všetkými vyhláseniami v dotazníku. Súd
zastáva názor, že predmetná zmluva o bežnom účte ako aj zmluva o vydaní a používaní platobnej karty je jednoznačne zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá v zmysle ustanovení zák. č. 513/1991 Zb. - Obchodný zákonník v znení neskorších prepisov, nakoľko je pre spotrebiteľa priaznivejšia. Dňa 1.5.2014 nadobudla účinnosť novela zák. č. 102/2014 Z.z., ktorá zavádza do zákona č. 250/2007 Z.z. ustanovenie § 5b, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. V súvislosti s námietkou premlčania sa súd musel vyporiadať so skutočnosťou, že dňa 8.1.2013 odporkyňa podpísala Dohodu o uznaní záväzku, čo má za následok plynutie novej premlčacej doby. V danom prípade je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že z dohody, ktorú predložil navrhovateľ nie je celkom jednoznačné, že navrhovateľka uznala záväzok vyplývajúci práve zo zmluvy o bežnom účte a zo zmluvy o vydaní kreditnej platobnej karty zo dňa 30.4.2003 čomu nasvedčuje to, že v dohode je záväzok identifikovaný číslom zákazníka XXXXXXXXX zo dňa 25.5.2007, čo však nezodpovedá zmluve, ktorú predložil navrhovateľ a ktorá bola uzavretá dňa 30.4.2003 s iným číslom ako aj iným číslom účtu odporkyne. Vzhľadom na to, sa dohoda o uznaní záväzok nevťahuje na úverový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania a teda uzavretie dohody nemôže mať účinky podľa § 407 Obchodného zákonníka. V tomto prípade teda súd nemohol na dohodu o uznaní v tomto smere prihliadať. Navyše táto dohoda je i v rozpore s dobrými mravmi. Po vykonanom dokazovaní potom súd dospel k záveru, že v konaní je potrebné prihliadnuť na námietku premlčania, ktorú vzniesla odporkyňa pri výsluchu dňa 11.9.2014. V konaní bolo listinnými dôkazmi preukázané, že odporkyňa využívala bežný účte aj prostredníctvom platobnej karty. Odporkyňa čerpala prostriedky aj nad rámec peňažných prostriedkov, ktoré mala k dispozícii na účte a dostala sa tak do nepovoleného prečerpania účtu. Navrhovateľ k návrhu na začatie konania predložil aj výpis z účtu za obdobie od 30.4.2003 do 22.7.2011, z ktorého vyplýva, že kartový účet odporkyne bol aktívny do dňa 2.4.2009, kedy bola odporkyni vyúčtovaná položka poplatok za zrušenie účtu (na ktorý sa vzťahuje povolené prečerpanie). Navrhovateľ síce k svojmu návrhu nedoložil ani v návrhu netvrdil, akým spôsobom došlo k ukončeniu úverového vzťahu vyplývajúce z predmetnej zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty, avšak z uvedeného výpisu je nepochybné že k ukončeniu došlo najneskôr dňa 2.4.2009. Z potvrdenia o zrušení bežného účtu zo dňa 16.9.2014 síce vyplýva, že k zrušeniu účtu (bežného) prišlo až dňa 22.7.2011, avšak uvedené nezodpovedá skutočnosti a nie je v súlade ani s predloženým prehľadom o transakciách z ktorého vyplýva, že účet odporkyne bol neaktívny už od 2.4.2009. Dňa 22.7.2011 prišlo len k presunu pohľadávky v rámci interného systému banky kedy banka pohľadávku vzniknutú na bežnom účte odporkyne č. XXXXXXXXXXX/XXXX presunula na iný účet s číslom XXXXXXXXX. Uvedenému nasvedčuje a príloha ku zmluve o postúpení pohľadávky kde je evidovaná pohľadávky č. účtu XXXXXXXXX na základe ,,zmluvy“ zo dňa 22.7.2011, pričom však v skutočnosti ide o nepovolené prečerpanie bežného účtu odporkyne, ktorý bol však zrušený oveľa skôr a to dňa 2.4.2009, keďže v tento deň bol odporkyni vyrubený poplatok za zrušenie účtu a po tomto dni neboli odporkyni už ani účtované poplatky za vedenie účtu ani vyrubovaný debetný úrok. V uvedený deň veriteľ mal presnú informáciu o výške pohľadávky a mohol urobiť úkony k jej vymáhaniu, resp. mohol svoju pohľadávku uplatniť na súde. Uvedeným dňom preto fakticky zanikol aj zmluvný vzťah založený zmluvou o vydaní kreditnej platobnej karty. V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka premlčacia trojročná lehota v tomto prípade začala plynúť odo dňa 2.4.2009 a uplynula dňa 2.4.2012. Návrh na súd bol podaný dňa 27.6.2013, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, z toho vyplýva, že navrhovateľovo právo na zaplatenie dlžnej sumy bolo už premlčané a keďže má súd povinnosť prihliadať na premlčanie z úradnej povinnosti, súd nemohol navrhovateľovi toto právo priznať a uplatnený návrh navrhovateľa zamietol. Z týchto dôvodov sa súd podrobnejšie nezaoberal meritom veci. O trovách konania súd rozhodoval v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. avšak odporkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko odporkyňa si náhradu trov neuplatnila a taktiež jej žiadne trovy ani nevznikli.
Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a v zmysle § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa, resp. v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. rozsudok zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolateľ nesúhlasil s aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa s poukazom na to, že toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až 1.5.2014. Po citovaní čl. 1 ods. 1, čl. 125 ods. 1 písm. a), čl. 152 ods. 4 Ústavy Nálezu ÚS SR PL.ÚS 16/95, PL.ÚS 36/95, III.ÚS 348/2006, zastal názor, že aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k
značnému narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania. Aplikáciou citovaného ustanovenia na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu. Vzhľadom na to s poukazom tiež na skutočnosť, že nárok bol uplatnený žalobným návrhom doručeným súdu dňa 27.6.2013, pričom predmetné ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až 1.5.2014, navrhovateľ nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a s právnym posúdením veci. V závere si uplatnil voči odporcovi náhradu trov konania v prvostupňovom i odvolacom konaní vyčíslenú spolu sumou 83,76 Eur.
Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody, s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade boli splnené podmienky pre aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa a tým potom nepriznanie uplatneného nároku navrhovateľovi z dôvodu jeho premlčania.
Odvolací súd sa vzhľadom na odvolaciu argumentáciu sústredil už len na vyriešenie otázky nastolenej odvolateľom, či ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa... je možné podľa navrhovateľa retroaktívne aplikovať i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014, pričom dospel k rovnakému záveru ako súd prvostupňový, že áno.
Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Zásadný rozdiel medzi časovou pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. V danom prípade ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakter procesnoprávny a to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na to prvostupňový súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.5.2014, správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a pri svojom konaní aplikoval.
S poukazom na uvádzané a skutočnosť, že odvolateľ inú odvolaciu argumentáciu, než tú s ktorou sa odvolací súd už vysporiadal nenastolil, čím sa obmedzila jeho preskúmacia právomoc, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešným odporkyniam náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.