Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4CoP-28-2016.pdf
PDF · 85.95 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoP/28/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne vo veci starostlivosti súdu o maloletého M. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica, pracovisko Púchov, dieťa matky A. G., bytom R., E. XX/X, S., prechodne bytom H., F. XX, zastúpenej JUDr. W. D., advokátkou so sídlom H. T., M. R. R. XXX/XX a otca Q. U., bytom H., R. XXX/X, zastúpeného Mgr. E. H., advokátom so sídlom H. T., B. X/X, o úpravu práv a povinností k mal. dieťaťu, o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 18. marca 2016, č.k. 3P/91/2015-38 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil, že na prejednanie veci nemá právomoc a konanie zastavil. Vychádzal zo zistenia, že v konaní bolo preukázané, že v čase začatia konania mal maloletý M. spolu s matkou obvyklý pobyt v rakúskom meste Viedeň a matka nesúhlasila s právomocou slovenských súdov podľa článku 12 nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003, právomoc na konanie o úprave rodičovských práv k maloletému M. majú podľa článku 8 nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 súdy v Rakúsku. Je teda zrejmé, že právomoc slovenských súdov prejednať a rozhodnúť o rodičovských právach a povinnostiach k maloletému M. nie je daná. Ide o neodstrániteľný nedostatok v procesných podmienkach konania. Preto súd podľa čl. 17 Nariadenia vyhlásil, že nemá na prejednanie tejto veci právomoc a konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k mal. podľa § 104 ods. 1. prvá veta O.s.p. zastavil. Pokiaľ právna zástupkyňa matky žiadala, aby súd priznal matke náhradu trov náhradu trov konania v zmysle § 142 ods.1 O.s.p., súd poukázal na povahu tohto konania, keď sa jedná o nesporové konanie, kde aplikácia citovaného ustanovenia je vylúčená. Podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p. totiž žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku ani v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu; v tomto prípade ide o bezvýnimočné pravidlo. Práve pre túto bezvýnimočnosť súd nemá možnosť rozhodnúť inak (teda v skutočnosti vôbec rozhodnúť, čím treba rozumieť výber z aspoň dvoch do úvahy prichádzajúcich možností) a to je i dôvod, pre ktorý rozhodnutie v takýchto veciach výrok o trovách účastníkov konania vôbec nemusí (nemá) obsahovať. Vzhľadom na uvedené súd o trovách konania v tomto prípade nerozhodoval.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého. Navrhol ho zrušiť. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za nesprávne a predčasné. Poukázal na ust. § 35 Zákona o rodine a zdôraznil tú skutočnosť, že aj keď mal. M. bol zverený do starostlivosti matky, on nikdy nedal súhlas k tomu, aby sa s dieťaťom natrvalo vysťahovala do Rakúskej republiky a nemal o tom žiadnu vedomosť. Dôvodil, že mal. M. je občan Slovenskej republiky, posledné rozhodnutie o úprave styku zo dňa 27.08.2014 bolo vykonané na Okresnom súde Považská Bystrica. Mal za to, že o takom dôležitom rozhodnutí, ako je vysťahovať sa do Rakúskej republiky mal ako otec dieťaťa mať vedomosť, prípadne dať k tomu súhlas. S poukazom na čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa a na čl. 4 Dohovoru dôvodil, že v súčasnosti sa styk s dieťaťom realizuje na základe vyššieuvedeného rozhodnutia, mal však za to, že je jeho zákonným právom požiadať aj o striedavú starostlivosť, pričom ho mimoriadne zaskočilo, že matka
začala spochybňovať právomoc slovenských súdov. Ďalej uviedol, že dieťa u neho každý druhý týždeň prespáva a má k nemu veľmi pozitívny vzťah a ide mu len o to, aby mohol s maloletým tráviť viac času, k čomu mu chce vyjsť v ústrety aj jeho zamestnávateľ, o čom k odvolaniu priložil potvrdenie. Poprel tvrdenia matky, že neprejavuje o maloletého záujem, práve naopak, s matkou je však mimoriadne ťažká komunikácia, nechce ho informovať o zdravotnom stave dieťaťa. Ďalej uviedol, že maloletého od matky žiadal aj cez letné prázdniny, ale matka mu oznámila, že mu dieťa nedá. Poukázal na tú skutočnosť, že syn má vytvorený vynikajúci vzťah aj s jeho matkou, bol preto toho názoru, že je viac ako potrebné, aby mohol udržiavať vzťah aj s ňou.
Matka v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Poukázala na to, že otec mal vedomosť o tom, že sa aj s mal. M. vysťahovala do Rakúskej republiky, o čom svedčí obsah odôvodnenia (str. 2) rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 27.08.2014, sp. zn. 11P/78/2014. Otec dieťaťa nikdy nenamietal uvedenú skutočnosť, s pobytom mal. M. v Rakúskej republike súhlasil. Nesúhlasila s názorom otca, že súd prvého stupňa nebral do úvahy § 35 Zákona o rodine. Poprela tvrdenia otca, že mu neumožňuje stretávať sa s mal. M. častejšie, ako je to upravené v rozsudku súdu prvého stupňa. Styk sa realizuje pravidelne, a to i napriek tomu, že spolu s mal. M. žije trvalo vo Viedni. Naopak, otec okrem dní určených v rozsudku neprejavuje o mal. M. žiadny záujem a v prípade, že ho požiadala počas sviatkov, či letných prázdnin o starostlivosť o maloletého z dôvodu pracovných povinností, odbil ju tým, že on má určené dni, kedy má byť maloletý u neho.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.
V prejednávanej veci sa otec podaným návrhom zo dňa 09.12.2015 domáhal úpravy práv a povinností k mal. M. tak, že žiadal, aby mal. M. bol zverený do striedavej osobnej starostlivosti obidvom rodičom, čím sa zmení rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 27.08.2014 sp. zn. 11P/78/2014. Z obsahu spisu je zrejmé, že mal. M. pochádza z mimomanželského vzťahu svojich rodičov, ktorí žili v spoločnej domácnosti od septembra 2012 do marca 2013. V dôsledku nezhôd sa matka s maloletým odsťahovala zo spoločnej domácnosti ku svojej matke v marci 2013. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 28.03.2013, č.k. 6P/21/2013-18 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04.07.2013, č.k. 4CoP/61/2013-33 bol mal. M. zverený do osobnej starostlivosti matky, ktorá ho bude zastupovať v bežných veciach a spravovať jeho majetok. Otcovi bola uložená povinnosť prispievať na výživu mal. M. sumou 200 eur mesačne s účinnosťou od 01.04.2013 k rukám matky. Následne rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 27. augusta 2014, č.k. 11P/78/2014-16 bol upravený styk otca s mal. M. tak, že otec je oprávnený stýkať sa s dieťaťom počas dvoch voľných víkendov, ktoré termíny oznámi matke vopred minimálne 5 pracovných dní, a to tak, že prvý víkend v mesiaci si prevezme dieťa od matky v sobotu o 9.00 hod., vráti v ten istý deň o 17.00 hod., opätovne si dieťa prevezme v nedeľu o 9.00 hod. a vráti matke o 12.00 hod. pred bytom matky a nasledujúci víkend po takto upravenom styku si dieťa prevezme v sobotu o 10.00 hod. pred bytom matky a vráti dieťa nasledujúcu nedeľu o 10.00 hod. pred bytom matky.
Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení dôvodil, že mal. M. spolu s matkou mal v čase začatia konania obvyklý pobyt v Rakúskej republike a matka nesúhlasila s právomocou slovenských súdov podľa článku 12 Nariadenia Rady (ES) č. 2207/2003, preto ustálil, že právomoc na konanie o úprave rodičovských práv a povinností k mal. M. majú podľa článku 8 cit. nariadenia súdy v Rakúsku a preto podľa článku 17 cit. nariadenia vyhlásil, že nemá na prejednanie veci právomoc a konanie zastavil.
Podľa § 2 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom (ZMPSaP), ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.
Týmto právne záväzným aktom je nariadenie, ktoré má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, keďže aj Slovenská republika a Rakúska republika sú členskými štátmi Európskej únie, a preto je ho potrebné aplikovať prednostne pred ZMPSaP podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR.
Podľa článku 1. písm. b/ nariadenia, sa nariadenie uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na výkon rodičovských práv a povinností. Základné pojmy sú upravené v článku 2 nariadenia.
Podľa článku 8 nariadenia, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania s výhradou ustanovení článkov 9, 10. a 12. Článok 9 nariadenia pritom upravuje zachovanie právomoci pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa, keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt a článok 10 nariadenia upravuje zachovanie právomoci súdov členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním v prípadoch únosu dieťaťa, jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a je súčasne splnená jedna z podmienok uvedených v písm. a/ alebo b/ článku 10 nariadenia. Zo znenia nariadenia vyplýva, že za rozhodujúce kritérium pre určenie právomoci súdov členských štátov v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na výkon rodičovských práv a povinností sa považuje jednak obvyklý pobyt dieťaťa, a jednak posúdenie, či došlo k oprávnenému premiestneniu mal. dieťaťa z jedného členského štátu do iného členského štátu, alebo jeho neoprávnenému premiestneniu alebo zadržiavaniu. Preto pre posúdenie, či súdy SR majú právomoc konať aj pri presťahovaní, resp. premiestnení (zadržiavaní) mal. dieťaťa z Rakúskej republiky do Slovenskej republiky je posúdenie, kde je obvyklý pobyt mal. detí a či došlo k ich premiestneniu na územie Slovenskej republiky oprávnene alebo neoprávnene.
Pojem „obvyklý pobyt“ je v súčasnosti už štandardným pojmom používaným v medzinárodných právnych nástrojoch. Nakoľko nie je v nariadení definovaný, súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Treba však v tejto súvislosti zdôrazniť, že nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho môže chápať vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny koncept európskeho práva, pričom obsah tohto pojmu sa musí vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. V kontexte slovenského právneho poriadku a jeho terminológie preto pojem obvyklý pobyt nie je možné stotožňovať s technicko-právnym pojmom trvalý pobyt a ani s pojmom bydlisko. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho objektívny charakter, preto úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste nie je pre jeho posudzovanie rozhodujúci. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného života. V tomto smere je teda významná najmä skutočnosť, kde sa osoba väčšinu roka zdržuje, kde pracuje, študuje a pod. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa naviac je potrebné vziať do úvahy v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, kde dieťa navštevuje predškolské alebo školské zariadenie, atď., v dôsledku čoho u väčšiny maloletých detí bude ich obvyklý pobyt sledovať obvyklý pobyt jeho rodičov (rodiča), u ktorých dieťa žije. Zároveň nemožno pri posudzovaní obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu kritéria, ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe „najbližší“. To znamená súd miesta, kde sa dotknutá osoba prevažne nachádza, aby sa táto mohla bez problémov v konaní vyjadriť a tohto zúčastniť a kde je predpoklad, že sa nachádza väčšina dôkazných prostriedkov potrebných pre rozhodovanie vo veci.
Odvolateľ opiera svoj názor o trvaní právomoci slovenského súdu o skutočnosť, že nikdy nedal matke súhlas k tomu, aby sa s dieťaťom natrvalo odsťahovala do Rakúskej republiky a nemal o tom ani vedomosť. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa však vyplýva, že mal. M. má už od 23.06.2014 obvyklý pobyt v Rakúskej republike, o čom matka predložila potvrdenie E. V. - E. f.d. XX T., z ktorého vyplýva, že od 23.06.2014 hlavné bydlisko mal. M. je na adrese R., E. XX/X. Z potvrdenia Združenia materských škôlok „V. P.“, R. zo dňa 08.01.2016 vyplýva, že mal. M. navštevuje od 01.08.2014 túto materskú školu. Z vyjadrenia samotného otca vyplýva, že styk s maloletým sa na základe vyššiecitovaného rozsudku realizuje tak, že dieťa u neho každý druhý týždeň prespáva. Z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 27. augusta 2014, č.k. 11P/78/2014-16 (odôvodnenie str. 2) vyplýva, že otec mal v čase rozhodovania súdu o úprave styku s mal. M. vedomosť o tom, že matka odišla s dieťaťom do S.. Nie je preto pravdivé tvrdenie otca uvádzané v odvolaní, že túto vedomosť nemal a o pobyte dieťaťa v Rakúskej republike sa dozvedel teda najneskôr v čase tohto konania. Otec však v danej veci netvrdil (ani nepreukázal), že by do jedného roka od vzniku vedomosti o pobyte mal. M. do S. republiky (už v roku 2014) podal na príslušný súd žiadosť o návrh maloletého v
zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí zo dňa 25.10.1980. Mal. M. sa teda ku dňu rozhodovania súdom prvého stupňa nachádzal na území Rakúskej republiky už viac ako rok, odkedy sa otec o mieste jeho pobytu dozvedel. Ak potom otec dieťaťa neprejavil svoj záujem o jeho návrh podaním príslušnej žiadosti a tým naplnil podmienku podľa článku 10 písm. b) bodu i) vyššiecitovaného nariadenia, pristúpenie tejto podmienky k okolnostiam nadobudnutia obvyklého pobytu dieťaťa v inom členskom štátu (než na Slovensku), zdržiavania sa dieťaťa v takomto inom členskom štáte najmenej jeden rok a zžitia sa dieťaťa s novým prostredím, má za následok opak zachovania si právomoci štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa, teda stratu takejto právomoci. To, že sa maloletý za uplynulý čas zžil s novým prostredím a nadobudol v Rakúskej republike obvyklý pobyt vyplýva už z toho, že vo Viedni od 01.08.2014 navštevuje materskú školu, čím je celkom logicky spojené nadviazanie sociálnych väzieb v takomto prostredí. Odvolací súd preto konštatuje, že nie je daný zákonný dôvod, pre ktorý by mal vo veci rodičovských práv a povinností k maloletému rozhodovať slovenských súd. V danej veci nemohlo dôjsť k zachovaniu právomoci pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa v zmysle článku 9 cit. nariadenia, podľa ktorého, keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si, ako výnimku z článku 8, zachovávajú právomoc podľa trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoj obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa. I keď v danej veci otec dieťaťa má obvyklý pobyt na Slovensku, nie je splnená ďalšia podmienka zachovania právomoci pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa, a to trojmesačné obdobie po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku vydaného v Slovenskej republike dňa 27. augusta 2014, právoplatného 11. októbra 2014, keď otec návrh v danej veci podal dňa 09.12.2015. Právomoc na rozhodovanie o otázkach súvisiacich s opatrovníckym právom k mal. M. preto prináleží príslušnému súdu v Rakúskej republike. Námietky odvolateľa neboli preto dôvodné.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .