Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-448-2015.pdf
PDF · 87.2 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/448/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa Z. J., s.r.o., so sídlom Z., L. 1, R. XX XXX XXX, právne zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA X. & Z. s.r.o., so sídlom Z., Y. XX, proti odporkyni W. Z., bytom Z. XXX, o zaplatenie 404,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16. januára 2015, č.k. 12C/328/2014-29 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti odporkyni zaplatenia istiny 404,60 Eur s príslušenstvom. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v spojení s § 52 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1, 2, 3, § 101, § 588, § 663, § 671 ods. 1, zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka; § 4 a § 5 ods. 1 zák. č. 108/2000 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom zo dňa 28.11.2013 navrhovateľ žiadal, aby súd rozhodol o uložení povinnosti odporkyni zaplatiť 404,60 Eur spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,05% zo sumy 514,60 Eur za každý deň omeškania od 19.03.2010 do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 20,23 Eur od 19.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.02.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.08.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.03.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 20,23 Eur od 19.04.2011 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.06.2011 do zaplatenia a vo výške 9,5% zo sumy 20,23 Eur od 19.07.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ uzatvoril s odporkyňou dňa 18.11.2009 nájomnú zmluvu s následnou kúpou prenajatej veci číslo 29020442 (ďalej len "Zmluva"). Za objednaný a riadne doručený tovar mala odporkyňa uhradiť navrhovateľovi sumu vo výške 514,60 Eur. Odporkyňa tovar obdržala a zaviazala sa uhradiť mimoriadnu splátku vo výške 110,-Eur a zvyšnú časť v 20-tich mesačných splátkach vo výške 20,23 Eur. Dňa 20.11.2009 odporkyňa uhradila mimoriadnu splátku. Odporkyňa následne však neuhradila ani jednu splátku a ani od zmluvy neodstúpila. Pre prípad omeškania odporkyne ako nájomcu si zmluvné strany v súlade s článkom II, bod 8 Zmluvy dohodli zmluvnú pokutu vo výške 0,05% z dlžnej sumy za každý deň
omeškania až do zaplatenia. Zároveň sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak sa nájomca dostane do omeškania so splácaním viac ako tri mesiace akejkoľvek splátky alebo jej časti, stávajú sa zvyšné splátky nájomného splatnými. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa najskôr pristúpil k skúmaniu premlčania s poukazom na zásadu hospodárnosti konania. Pre posúdenie premlčania uplatňovaného nároku navrhovateľa považoval súd prvého stupňa za potrebné bližšie charakterizovať právny vzťah medzi účastníkmi. Nájomná zmluva s následnou kúpou prenajatej veci, predmetom ktorej bol nájom s následnou kúpou tovaru, ako je uvedený v predmete zmluvy, je podľa obsahu právneho úkonu zmluvným vzťahom tzv. zmiešanej zmluvy, obsahujúcim prvky nájomnej zmluvy a kúpnej zmluvy, pričom je svojím charakterom spotrebiteľskou zmluvou v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže bola uzatvorená medzi dodávateľom, spoločnosťou Z. J., s.r.o. v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti a odporkyňou ako spotrebiteľom - fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Keďže navrhovateľom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd prvého stupňa v zmysle § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, povinný prihliadnuť na premlčanie ex offo aj bez toho, aby sa odporca premlčania dovolával v zmysle Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je nutné aplikovať ho prednostne aj v prípade nároku navrhovateľa uplatneného v predmetnom konaní. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014, vo vzťahu k nemu neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia a s poukazom na to, že ustanovenie je ustanovením procesným, bol súd povinný prihliadať na premlčanie ex offo. S poukazom na skutočnosť, že právo navrhovateľa na zaplatenie je právom, ktoré podlieha premlčaniu, súd prvého stupňa skúmal, či došlo ku kvalifikovanému uplynutiu času, teda zániku súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy sa právo mohlo po prvý krát vykonať. Súd prvého stupňa považoval uplatnenú pohľadávku navrhovateľa za premlčanú z dôvodu, že uplatnenú pohľadávku bolo možné prvýkrát uplatniť dňa 20.03.2010 (účastníci si dohodli, že v prípade, ak sa nájomca dostane do omeškania so splácaním viac ako tri mesiace akejkoľvek splátky alebo jej časti, stávajú sa zvyšné splátky nájomného splatnými) a žalobný návrh bol podaný na súde dňa 28.11.2013, teda po márnom uplynutí 3-ročnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, a preto návrh navrhovateľa zamietol bez toho, že by ďalej posudzoval vecnú správnosť a opodstatnenosť uplatňovaného premlčaného práva (čo do základu a výšky). O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporkyňa mala vo veci plný úspech, avšak si náhradu trov konania neuplatnila, preto jej súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p). Domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia vecí súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa vo veci aplikoval ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v spojení s ustanoveniami § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka, napriek tomu, že uvedené ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť až 01.05.2014. Mal za to, že pokiaľ bol žalobný návrh v prejednávanej veci doručený súdu ešte dňa 28.11.2013, nemôže sa na toto konanie vzťahovať uvedené novelizované ustanovenie, pretože spätná účinnosť právnych noriem je prípustná iba v prípadoch, kedy zákon takúto spätnú účinnosť predpokladá. Mal za to, že právo ktoré je predmetom tohto konania bolo uplatnené pred dňom nadobudnutia účinnosti ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., preto je súdnym konaním, na ktoré sa nemôže vzťahovať uvedené novelizujúce ustanovenie. Opak by podľa názoru navrhovateľa predstavoval závažné porušenie zásad, ktoré k právnemu štátu neodmysliteľne patria, a to zásady právnej istoty, legitímnych očakávaní, zákonnosti, ale aj dodnes platnú rímskoprávnu zásadu iura quaesita (princíp ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv). V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky (nález ÚS ČR zo dňa 03.06.2009, sp. zn. ÚS 420/09 a nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 215/94, ktoré sa zaoberali všeobecným zákazom spätného pôsobenia právnych predpisov, alebo ich ustanovení, a tiež poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž 20/2010. Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci bol preto povinný postupovať podľa doterajších predpisov, a to v zmysle ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď súd na premlčanie prihliada len na námietku dlžníka. Keďže odporca svoje procesné práva, vyplývajúce mu z postavenia účastníka žiadnym spôsobom nevyužil, on sám námietku premlčania nevzniesol, nenamietal hmotnoprávne účinky nárokovanej pohľadávky, podľa jeho názoru, súd ex offo nemohol vzhľadom na namietanú retroaktivitu aplikovať ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., preto bolo potrebné jeho návrhu ako opodstatnenému vyhovieť.
Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom, že návrh navrhovateľa je už premlčaný, pričom v danej veci aplikoval ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014, v spojení s § 101, § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že navrhovateľ mohol svoje právo z predmetnej nájomnej zmluvy s následnou kúpou prenajatej veci č. 29 020442 zo dňa 18.11.2009 po prvý raz uplatniť na súde 20.03.2010 (kedy sa stal splatným celý dlh z dôvodu omeškania odporkyne so splácaním o viac ako 3 mesiace /časť II. bod 8 zmluvy/ ), pričom žaloba bola podaná až dňa 28.11.2013, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby upravenej v ust. § 101 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd sa s právnymi závermi súdu prvého stupňa i s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje a k odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné :
Navrhovateľ svojím odvolaním namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., nakoľko považoval aplikáciu ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 01. mája 2014 za spätne retroaktívnu, pričom mal za to, že sa jedná o spätnú retroaktivitu, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná za situácie, keď neboli prijaté prechodné ustanovenia vo vzťahu k tejto zákonnej úprave účinnej od 1. mája 2014 a ak návrh na začatie konania bol podaný na súd ešte pred účinnosťou tejto novely.
V danej veci niet sporu o tom, že predmetnou zmluvou založený právny vzťah je potrebné posudzovať ako vzťah spotrebiteľský, pri ktorom je súd ex offo povinný skúmať predpoklady pre aplikáciu príslušných noriem upravujúcich ochranu spotrebiteľa. Navrhovateľ totiž konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, preto je potrebné v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, tohto považovať za dodávateľa a odporcu, ako fyzickú osobu, nekonajúcu v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 O.s.p..
Zákonom č. 102/2014 Z. z. (v zmysle jeho článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b (chrániace práva spotrebiteľov ako slabšej strany právnych vzťahov), podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
V zmysle článku XIV. zákona č. 102/2014 Z. z., predmetné ustanovenie § 5b zákona 250/2007 Z. z., nadobudlo účinnosť 1. mája 2014. V ustanovení § 29 b zákona č. 102/2014 síce boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, avšak vo vzťahu k novému ustanoveniu § 5b, zákonodarca nestanovil žiadne intertemporálne (prechodné) pravidlá, upravujúce jeho časovú pôsobnosť.
Vychádzajúc z toho, že v prípade ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ide o normu procesnú, za stavu, že zákonodarca nestanovil osobitný právny (intertemporálny) režim pre túto situáciu, platí pravidlo okamžitej aplikability, z čoho plynie povinnosť súdu prihliadať na premlčanie práva ex officio vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich hypotéze tejto právnej normy. Pre časovú pôsobnosť procesných noriem totiž platí, že nadobúdajú pôsobnosť dňom ich účinnosti. V konaniach už prebiehajúcich, ale ešte neskončených, ako zásada platí, že odo dňa účinnosti zákona nového, sa v už prebiehajúcich konaniach postupuje podľa novej právnej úpravy, pričom však právne účinky procesných úkonov uskutočnených do tej doby zostávajú zachované, ak zákon nestanoví inak.
Pokiaľ teda prvostupňový súd rozhodoval o nároku navrhovateľa (premlčujúceho sa v lehote troch rokov v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka) v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z. z. bol súd nielen oprávnený, ale priamo povinný prihliadať na premlčanie uplatneného
nároku, a to aj pri absencii premlčacej námietky samotného dlžníka. Odvolaciu námietku navrhovateľa o nemožnosti aplikácie ust. § 5b na danú vec vzhľadom k tomu, že konanie začalo pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia, nemožno vyhodnotiť inak, ako nedôvodnú.
Pri posudzovaní dôvodnosti odvolacej námietky navrhovateľa spočívajúcej v jeho tvrdeniach o porušovaní zásady právnej istoty, legitímnych očakávaní a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv, je potrebné vychádzať z podstaty inštitútu premlčania. Ten je upravený v ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka a jeho podstata spočíva v tom, že ak sa určité právo po zákonom stanovenú dobu nevykonáva, alebo sa v priebehu premlčacej doby neuplatní na súde, do značnej miery sa oslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia a vymoženia.
Z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplynulo, že uplatnený nárok navrhovateľa bol už v čase podania žaloby niekoľko mesiacov premlčaný. Vychádzajúc zo zásady vigilantibus iura scripta sunt, musel navrhovateľ (bez ohľadu na ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z.) počítať s tým, že jeho žaloba následkom predchádzajúcej nečinnosti, bude s vysokou pravdepodobnosťou neúspešná. Z uvedených dôvodov nemožno uvažovať o porušení zásady právnej istoty, legitímnych očakávaní a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv.
Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
V odvolacom konaní úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods.1 O.s.p.) nakoľko si náhradu trov konania v odvolacom konaní neuplatnila.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.